Narodenie svätého Jána Krstiteľa predstavuje jeden z najvýznamnejších okamihov v dejinách spásy, ktorý je hlboko zakorenený v kresťanskej tradícii. V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a svätého Jána Krstiteľa, čo podčiarkuje výnimočnosť tohto sviatku. Už v 4. storočí bol tento deň známy a pripomínaný, o čom svedčia homílie od takých cirkevných otcov ako svätý Ján Zlatoústy, svätý Ambróz a svätý Augustín. Svätý Augustín výslovne uvádza: „V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a sv. Jána Krstiteľa.“ Tento fakt vyzdvihuje Jána Krstiteľa ako osobnosť mimoriadneho duchovného významu.
Úcta k svätému Jánovi Krstiteľovi je obzvlášť na Východe pradávna a mimoriadne rozšírená, pretrvávajúca už od dávnych čias. Svedčí o tom nielen veľký počet chrámov zasvätených jeho úcte, ale aj bohatá ikonografia, hlboká úcta k jeho pozostatkom a úctyhodných šesť sviatkov na jeho česť, ktoré sa slávia v priebehu liturgického roka. Tento zreteľný prejav úcty na Východe zároveň odráža osobitný dôraz, ktorý východná cirkev kladie na jeho prímenie Predchodca (Predteča), viac než na Krstiteľ. Je jediný, okrem Bohorodičky, spomedzi svätých, ktorý má deň narodenín pre tento svet slávený s takou úctou, a dokonca sa pripomína aj deň jeho počatia, 23. septembra. Katedrálny chrám prešovského biskupstva, ktorý je zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi, je ďalším svedectvom jeho dôležitosti, keďže je nebeským patrónom všetkých príslušníkov prešovského biskupstva. Na Západe sa sviatok svätého Jána Krstiteľa taktiež vyskytuje v kalendári africkej cirkvi, a západný obrad v súčasnosti Narodenie svätého Jána Krstiteľa slávi taktiež 24. júna. Tento sviatok Narodenia úctyhodného a slávneho Proroka, predchodcu a krstiteľa Jána patrí k najväčším sviatkom svätého Jána Krstiteľa.
Príbeh Zrodenia Proroka: Zvestovanie a Zázračné Narodenie
Počatie Jána Krstiteľa bolo zvestované archanjelom Gabrielom jeho otcovi Zachariášovi v Jeruzalemskom chráme, ako to popisuje Evanjelium podľa Lukáša (Lk 1,5 - 25). Zachariáš bol kňazom a spolu so svojou manželkou Alžbetou, ktorá bola z Áronovho rodu, boli už vo vysokom veku a boli dlhé roky bezdetní. Už ani nedúfali, že môžu mať dieťa, a tak sa s týmto údelom zmierili. Práve keď prinášal obetu Bohu v chráme, zjavil sa mu anjel Gabriel a zvestoval mu, že sa mu narodí syn. Anjel mu povedal, že Ján bude na radosť mnohým, bude veľký pred Bohom a Duchom Svätým bude naplnený ešte v útrobe svojej matky. Keďže Zachariáš aj Alžbeta boli vo vysokom veku, Zachariáš týmto slovám neuveril a žiadal od anjela nejaké znamenie, argumentujúc, že je už starý a aj jeho manželka je stará, takže predsa nemôžu mať dieťa. Následne nato onemel, pretože neuveril anjelovi. Anjel mu riekol, že je archanjel Gabriel a je poslaný od Boha, aby mu to zvestoval.
Keď sa Zachariáš vrátil domov do Chebronu, jeho manželka Alžbeta za nejaký čas skutočne počala a tajila to päť mesiacov. V tom období, šesť mesiacov po tejto udalosti, počala aj Mária, matka Božia. Mária sa následne vydala na návštevu k Alžbete. Pri zvítaní sa Alžbeta pocítila, ako sa jej dieťa v útrobe zaradovalo pri stretnutí s Mesiášom. Narodenie Jána Krstiteľa je teda nerozlučne spojené so Zvestovaním a narodením Ježiša Krista, lebo sa udialo šesť mesiacov pred počatím a narodením Ježiša Krista, ako to potvrdzuje svedectvo Svätého Písma (Lk 1, 5-25). Krátko po Máriinom odchode, keď sa Mária vydala na dlhú cestu domov do Nazareta, sa Alžbete narodil syn. Pôrod prebehol bez problémov a matka i dieťa boli v poriadku.
Zvláštne udalosti sprevádzali aj samotné narodenie Jána. Rodičia mali veľmi veľkú radosť z narodenia svojho syna a boli veľmi vďační Bohu za tento obrovský dar v ich starom veku. Nerozmýšľali ani o tom, ako dieťa vychovajú vo svojom starom veku, ale boli vďační Bohu, že aj na nich spočinula Božia milosť. Podľa Božieho Zákona boli izraelskí chlapci na ôsmy deň po narodení obrezaní, a vtedy dostávali aj meno (3. Mojžišova 12:2, 3). Niektorí si mysleli, že Zachariášov syn dostane meno po otcovi. Susedia a príbuzní však namietali: „Nikto z tvojich príbuzných sa tak nevolá“ (Lukáš 1:61). A tak sa posunkami pýtali Zachariáša, aké meno chce dať svojmu synovi. Vtom sa Zachariášovi zázračne vrátila reč. Prehovoril až potom, ako rozhodol, že jeho syn sa bude volať Ján, napriek všetkým židovským zvyklostiam. Meno Ján nebolo bezvýznamné, pretože v ich reči znamená: Boh je milostivý, čo Ján dokazoval celým svojim životom.
Zachariáš, naplnený Duchom Svätým, hovoril prorocké slová: „Chvála Jehovovi, Bohu Izraela, lebo obrátil pozornosť na svoj ľud a priniesol mu oslobodenie. A dal nám mocného záchrancu z rodu svojho služobníka Dávida“ (Lukáš 1:68, 69). Týmto „mocným záchrancom“ je Pán Ježiš, ktorý sa mal ešte len narodiť. Zachariáš v prorockom duchu pokračoval, že prostredníctvom neho „nás [Boh] vyslobodí z rúk nepriateľov a láskavo nám dovolí slúžiť mu bez strachu, verne a bezúhonne po všetky naše dni“. Následne Zachariáš predpovedal o svojom synovi: „Ty, syn môj, budeš nazývaný prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred Jehovom, aby si mu pripravil cestu, aby si odovzdal jeho ľudu posolstvo záchrany, ktorá sa dá získať prostredníctvom odpustenia hriechov vďaka nežnému súcitu nášho Boha.“ (Lk 1, 76). Tieto Zachariášove slová, ktoré sa opakujú v alelujovom verši pred evanjeliom, poukazujú na nerozlučné spojenie medzi povolaním a poslaním, medzi volaním a misiou Jána Krstiteľa. V tom čase sa Mária vracia domov do Nazareta.
Ján na púšti a jeho prorocké poslanie
Len neskôr, po svojom narodení a ranom detstve, odišiel Ján do púšte, kde žil v samote, čím položil základy pre svoj radikálny život s Bohom. Po narodení Isusa Christa, Herodes dal pozabíjať všetky deti do dvoch rokov v Betleheme a jeho okolí. V tejto dobe matka Alžbeta zobrala dieťa a utekala s ním do hôr, kde príroda ukryla dieťa s matkou, a takto dieťa zachránila od smrti. Dieťa žilo na púšti až do tridsiatich rokov, kedy sa naplnilo ďalšie proroctvo od archanjela Gabriela, že príde hlas z púšte, ktorý bude vyzývať ľudí, aby sa pokajali, lebo sa približuje Kráľovstvo nebeské. Tento hlas, volajúci na púšti, bol samotný Ján Krstiteľ. Za odev mu slúžil plášť z ťavej srsti, prepásaný koženým pásom. Pokrmom mu boli kobylky a lesný med (Mk 1, 2-6), čo svedčí o jeho asketickom spôsobe života.
Prečo bola predstava Jána Krstiteľa o Mesiášovi revolučná?
Keď mal Ján 30 rokov, okolo roku 27, opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša. Vyzýval na pokánie a krstil ľudí. Hlásal príchod Božieho kráľovstva, pripravujúc tak pôdu pre Spasiteľa. Bol tým, ktorý mal pripraviť cestu pred Spasiteľom. Veľa ľudí išlo za ním a prijímalo jeho krst pokánia. Prišiel aj Ježiš a Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ján Krstiteľ bol ten, kto pokrstil Ježiša Krista. Ján zostal pri Jordáne po Ježišovom krste, zatiaľ čo Ježiš šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, ako bezprostredný predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy.
Mučenícka smrť a osudy Jánovej Hlavy
Jánov život a služba sa skončili tragicky, ale prorocky. Herodes Antipas usúdil, že hnutie vyvolané Jánom je nebezpečné. Ján neprestával napomínať vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, predovšetkým pre jeho cudzoložstvo s Herodiádou, manželkou jeho brata Filipa. Herodes to považoval za nehanebné a tak dal Jána uväzniť (Mt 14, 3-5; Mk 6, 17-18). Jánov koniec však urýchlila pasca Herodiády a jej dcéry Salome. Ján bol sťatý na hrade Machaeri pri Mŕtvom mori (Mt 14, 6-12; Mk 6,19 - 29).
Osud hlavy svätého Jána Krstiteľa je fascinujúcim príbehom plným zvratov a putovania naprieč storočiami. Keď Herodiáda dostala hlavu svätého Jána, dala ju zakopať na bezpečné miesto, aby sa zabránilo jej uctievaniu. Jánovo telo pochovali jeho učeníci. Jana, žena Chúzu, Herodesovho správcu, vedela, kde je hlava svätého Jána Krstiteľa zakopaná. Vybrala ju a pochovala na Olivovej hore. Po tristo rokoch, keď sa tam budoval chrám, sa hlava našla. Ostala na tom istom mieste a po čase sa na ňu zabudlo.
Za čias cisára Konštantína Veľkého prišli dvaja mnísi zo Sýrie do Jeruzalema na sväté miesto. Údajne sa im svätý Ján zjavil a ukázal im miesto, kde sa nachádzala jeho hlava. Vykopali ju, no na spiatočnej ceste domov ju ľahkomyseľne dali jednému hrnčiarovi. Neskôr ju získal arián Eustach, ktorý ju zakopal v jaskyni blízko Emáuz. Na tomto mieste bol neskôr vybudovaný monastier. Archimandritovi, predstavenému tohto kláštora, sa roku 452 zjavil svätý Ján a ukázal mu miesto, kde je pochovaná jeho hlava. Táto udalosť je považovaná za druhé nájdenie hlavy svätého Jána Krstiteľa. Prvé a druhé nájdenie hlavy sa slávi 24. februára.
V 8. storočí, v dobe obrazoboreckých bojov, bola hlava svätého Jána Krstiteľa odnesená z Carihradu do Komany v Malej Ázii, aby bola uchránená pred zničením. Roku 857 ju znova našli a slávnostne prenesenú do Carihradu. Toto je známe ako tretie nájdenie hlavy svätého Jána Krstiteľa a slávi sa 25. mája. V čase križiackych výprav ju však odniesol neznámy latinský kňaz. V súčasnosti sa údajne nachádza v Chráme svätého Silvestra v Ríme.
Sviatky a Liturgická Úcta k Jánovi Krstiteľovi
Úcta k svätému Jánovi Krstiteľovi je v kresťanskej tradícii, a najmä vo východnej cirkvi, mimoriadne hlboká a rozvetvená, čo sa prejavuje v celom rade sviatkov zasvätených tomuto veľkému prorokovi. V priebehu roka je mu zasvätených šesť sviatkov, ktoré mapujú kľúčové momenty jeho života a uctievania jeho pozostatkov:
- Počatie (23. september): Tento sviatok je úzko zviazaný so sviatkom Zvestovania a Narodenia Ježiša Krista, keďže sa podľa svedectva Svätého Písma udialo šesť mesiacov pred počatím a narodením Ježiša Krista (Lk 1, 5-25). Nevýrazné svedectvá o existencii tohto sviatku pochádzajú už zo začiatku 4. storočia.
- Narodenie (24. jún): Toto je jeho najväčší sviatok a zároveň aj sviatok Narodenia úctyhodného a slávneho Proroka, predchodcu a krstiteľa Jána. Slávi sa 24. júna a bol známy už v 4. storočí, čo potvrdzujú ranokresťanské homílie.
- Zbor sv. Jána Krstiteľa (7. január): Tento sviatok nasleduje hneď po sviatku Bohozjavenia. V tento deň sa veriaci zhromaždili, aby si zvlášť uctili pamiatku Pánovho krstiteľa Jána, ktorý krstil Krista v Jordáne.
- Prvé a druhé nájdenie hlavy (24. február): Tento sviatok pripomína prvé nájdenie hlavy svätého Jána na Olivovej hore Janou, ženou Herodesovho správcu Chúzu, a neskoršie druhé nájdenie v jaskyni blízko Emáuz archimandritom v roku 452. Dôkazy o tomto sviatku pochádzajú z 5. storočia.
- Tretie nájdenie hlavy (25. máj): Slávi sa prenesenie hlavy z Komany späť do Carihradu v roku 857, po tom, čo bola v 8. storočí počas obrazoboreckých bojov ukrytá.
- Sťatie hlavy (29. august): Tento sviatok, pripomínajúci mučenícku smrť svätého Jána, keď bol sťatý na žiadosť Herodiády a jej dcéry Salome, je dôkazom jeho obety za pravdu. Dôkazy o tomto sviatku pochádzajú z 5. storočia.
Tento rozsiahly kalendár sviatkov svedčí o neotrasiteľnom postavení Jána Krstiteľa v kresťanskej viere. Úcta na Východe je veľmi rozšírená, s veľkým počtom chrámov zasvätených jeho úcte, bohatou ikonografiou a hlbokou úctou k jeho pozostatkom.
Posolstvo Jána Krstiteľa pre súčasnosť: Vzťah k Bohu a Výchova detí
Narodenie dieťaťa je pre rodinu vždy veľkým sviatkom a prináša obrovskú radosť. Rodičia sa v dieťati vidia, veď je to plod ich lásky. Veriaci rodičia zároveň ďakujú Pánu Bohu, že im doprial takýto obrovský dar. Zároveň sa v ich mysliach vynára otázka: „Čím len bude toto dieťa?“ Odpoveď nám ponúka dnešný sviatok Narodenia Jána Krstiteľa. Ján sa narodil za zvláštnych okolností. Jeho rodičia boli neplodní a už dosť starí, ale Boh im dal dieťa, za ktoré bezvýsledne mnoho rokov prosili. Zvláštne veci sa diali aj po jeho narodení.
Evanjeliový príbeh o Jánovi nám dáva vidieť aj do budúcnosti našich detí. Aj my, vedení Svätým Duchom, môžeme prorokovať. Aspoň v tom zmysle, že pokiaľ dieťa poctivo vychováme a dobre ho pripravíme na život, bude dobrým človekom a kresťanom, a my budeme mať dôvod na ďalšiu radosť. Výchovou máme dieťa usmerniť na Božiu cestu a pomôcť mu ako dospievajúcemu objavovať, aký plán má s ním Boh. Musíme objaviť pravý zmysel svojej existencie. Ten nie je v hedonizme, ani v konzumizme: mať sa dobre a užívať si. Ten je v láske, ktorá sa dáva. Len takto sa náš syn alebo dcéra môže stať veľkým.
Najprv si všimnime to, čo Boh hovorí o človeku ústami proroka Jeremiáša: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.“ (Jer 1,5). Boh vo svojej láske pripravuje človeku cestu, po ktorej keď pôjde, nájde spásu. Je to cesta viery a povolania. Jánov príklad je pripomienkou toho, že každý z nás je Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie. „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49, 1). Tieto slová proroka Izaiáša vyslovujú jednu z najhlbších skutočností ľudskej existencie: neobjavili sme sa na tejto zemi náhodou, ani nie sme len ďalším anonymným a nepodstatným exemplárom nášho druhu. Náš príchod do života je zároveň Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie. Stvoril nás takých, akí sme, s každou našou zvláštnosťou; vyslovil naše vlastné, osobné meno, chcel, aby sme boli jedineční a neopakovateľní. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky,“ hovorí žalmista. „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Ž 139, 13-14).
Svätý Josemaría vysvetlil, že na to, aby sme prijali svetlo nášho Pána a nechali ho osvetliť zmysel našej existencie, „je treba milovať, s pokorou si vedieť priznať našu potrebu byť spasení a spolu s Petrom vyznať: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života (…). Ak budeme naozaj takto konať, ak necháme do nášho srdca vstúpiť Božie slovo, budeme môcť právom zopakovať, že nekráčame v temnotách, pretože nad našimi úbohosťami a osobnými nedostatkami svieti Božie svetlo tak, ako slnko nad búrkou.“
Ďalej si všimnime obriezku, ktorou sa chlapec zaradil do vyvoleného Božieho ľudu. Nás sviatosť krstu zaraďuje do Cirkvi, ktorá nám aj ďalšími sviatosťami a inými duchovnými službami pomáha kráčať po ceste do neba. Obriezka zároveň znamená aj sebazápor, bolesť. Bez výchovnej bolesti, bez námahy pri osvojovaní si čností a presvedčenia, že človek musí pracovať na sebe, z dieťaťa „nevykrešeme“ poctivého človeka a horlivého kresťana. Dieťa potrebuje okrem bezpodmienečnej lásky aj náročnosť, potrebuje pravidlá. „Pánova ruka bola s ním“ - toto nie je bezvýznamná veta. Prežívanie Božej blízkosti, ochrany a vedenia má veľký význam pre každého človeka. „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“
Prečo bola predstava Jána Krstiteľa o Mesiášovi revolučná?
Ján Krstiteľ bol príkladom pokory a správneho úmyslu. Nikdy sa nesnažil svietiť vlastným svetlom, ohlasovať sa, využívať svoje povolanie na získanie významu či iných osobných výhod. Keď sa Ján chystal ukončiť svoj život, povedal: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ (Sk 13, 25). „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“ (Jn 3, 27), vysvetlil niekoľkým svojim učeníkom, keď sa začali obávať, že jeho nasledovníkov začína ubúdať. „Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 29-30), pokračoval. Apoštolát a obrátenie sŕdc sú Božou úlohou, na ktorej sme pokornými spolupracovníkmi. On je pánom ovocia a času. Podľa slov svätého Augustína si Ján vždy uvedomoval, že „on je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré na počiatku už existovalo. Ján bol pominuteľným hlasom, Kristus bol od počiatku večným Slovom.“
Aj v našom apoštolskom živote musí Kristus rásť a naše ja sa musí zmenšovať. To si vyžaduje hlbokú pokoru, ako to vysvetlil svätý Josemaría: „Predstavujem si, že vy všetci si dávate predsavzatie byť veľmi pokorní. Takto sa vyhnete mnohým nepríjemnostiam v živote a budete ako listnatý strom; ale nie s lístím, ani s plodmi, ktoré sú márne, keď nemajú mäsitú a sladkú dužinu, nie sú ťažké a strom má konáre smerujúce nahor. Na druhej strane, keď sú plody zrelé, keď sú pevné, keď je dužina, ako som už povedal, sladká a príjemná na jazyku, vtedy sú konáre spustené, s pokorou (…).“
„A TY, CHLAPČEK, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu“ (Lk 1, 76). Veľkosť Jánovho povolania v skutočnosti spočíva v neopakovateľnom význame jeho poslania. „Najväčší z ľudí bol poslaný vydať svedectvo o tom, ktorý bol viac ako človek“, hovorí svätý Augustín. A Origenes dodáva ďalší aspekt Krstiteľovho povolania, ktorý siaha až do našich dní: „Jánovo tajomstvo sa vo svete realizuje aj dnes. Ktokoľvek je predurčený uveriť v Ježiša Krista, je potrebné, aby do jeho duše najprv vstúpil Jánov duch a sila, aby pripravil Pánovi dobre disponovaný ľud (Lk 1, 17) a aby vyrovnal cesty, narovnal chodníky (Lk 3, 5) drsného srdca. Nielen v tom čase sa vyrovnali cesty a vyrovnali chodníky, ale aj dnes Jánov duch a sila predchádza príchod Pána a Spasiteľa.“
Každý kresťan je tiež povolaný pokračovať v poslaní Jána Krstiteľa a pripravovať ľudí na stretnutie s Kristom: „Aké krásne je správanie Jána Krstiteľa!“, hovorí svätý Josemaría. „Aké čisté, aké šľachetné, aké nezištné! Jeho učeníci poznali Krista len z počutia a on ich viedol k dialógu s Majstrom; umožnil im, aby ho videli a jednali s ním; dal im príležitosť obdivovať zázraky, ktoré konal.“ Život svätého Jána Krstiteľa bol striedmy a kajúci, v súlade s posolstvom obrátenia, ktoré zdieľal. Jeho kázanie bolo nebojácnym ohlasovaním Božej pravdy, o ktorej vydával svedectvo až do svojej smrti. Podobne ako on, aj my sme povolaní prinášať Krista na miesta, kde sa odohráva náš život. S týmto cieľom, podobne ako Ján a jeho učeníci, upriamime svoj pohľad na Ježiša, aby sme naplnení jeho životom pozývali k tomu istému aj ľudí okolo nás.
Clemens Brentano (1778-1842), významný básnik 19. storočia, napísal svojej neteri svedectvo o sile rannej viery, ktoré rezonuje s Jánovým posolstvom o Božom vedení: „Keď som sa úplne vzdal katolíckeho spôsobu života, keď som bez viery a bez cieľa blúdil, a keď som sa v severnom Nemecku, ďaleko od Cirkvi, bez kormidla a stožiara ako voľakedy legendárny Robinson našiel na piesku, ležal som istú noc vo veľkej duševnej trýzni a rozmýšľal o hroznej ceste, po ktorej som sa vydal na objavy nového sveta. Znova a znova som sa spytoval, či v dlhom rade prežitých rokov jestvuje aspoň jeden bod, o ktorý by som sa mohol oprieť, kde by som mohol hľadať útočište. A prišlo mi na um, ako ma v detstve zobúdzal čerstvý vzduch. Keď som otvoril oči, vídaval som matku, ktorá sedela na mojej postieľke. Sklonená nado mnou, modlila sa Zdravas Mária a vzývala môjho anjela strážcu. Potom vystrela ruku a urobila mi na čelo krížik. Táto spomienka z detstva sa mi stala oporným bodom. Oň som sa zachytil a z neho som sa snažil vyjsť do života. Napínal som pamäť, aby som poskladal dokopy všetky pozostatky zabudnutých modlitieb mladosti. To ma zachránilo. To bolo to steblo, ktorého som sa chytil.“ Tento príbeh krásne ilustruje dôležitosť pevného základu viery už od útleho veku, podobne ako Jánova príprava na jeho veľké poslanie.
Úcta k svätému Jánovi Krstiteľovi je tak nielen pripomienkou historických udalostí, ale aj živým volaním k osobnej viere, pokore a svedectvu, ktoré trvá dodnes. Pre Cirkev je Ján Krstiteľ večným vzorom proroka a predchodcu, ktorý nezištne pripravil cestu Pánovi. Mitr. prot. Mgr.(Zdroj: (1.) BOHÁČ, V.: Liturgika I. Spolok b. P.P.Gojdiča : Prešov, 1997. (2.) Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998.)
tags: #narodenie #jana #krstitela