Narodenie Ježiša Krista predstavuje jeden z najdôležitejších a najvýznamnejších momentov v histórii kresťanstva, ako aj v kultúrnom a historickom kontexte celého sveta. Je to udalosť, ktorá formovala náboženstvo, umenie, tradície a kalendárne systémy po celom svete. Kresťania na celom svete slávia toto Božie vtelenie, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky, ktoré presahujú čisto historické medze a dotýkajú sa hlbokých teologických pravd o prítomnosti Boha medzi ľuďmi a spáse ľudstva. Príbeh o narodení Spasiteľa, plný nádeje a zázrakov, sa začína v ďalekej krajine, známej ako Judea, pred mnohými rokmi.
Božské Zvestovanie a Jozefov Zmätok
Príbeh sa začína v malej dedinke Nazaret, kde žila mladá žena menom Mária. Bola dobrosrdečná, láskavá a vždy ochotná pomôcť ostatným. Jedného pokojného večera, keď Mária sedela v záhrade, sa pred ňou zrazu zjavil anjel Gabriel. Jeho tvár žiarila ako slnko a hlas mal jemný ako vánok. Povedal jej: „Neboj sa, Mária, lebo našla si milosť u Boha. Porodíš syna a dáš mu meno Ježiš.“ Toto zvestovanie, ktoré Márii oznámilo, že počne z Ducha Svätého a že jej dieťa sa bude volať Ježiš, je základom kresťanskej viery v Božie vtelenie.
Mária bola zasnúbená s mužom menom Jozef. Jozef bol tesár, pracovitý a čestný muž. Keď sa dozvedel o Máriinom očakávaní, bol zmätený, pretože jeho snúbenica mala dieťa, ktoré nebolo jeho. V tej chvíli sa ocitol v zložitej situácii, ktorú mu však objasnil anjel vo sne, uistiac ho o Božom pláne. Jozef tak prijal Máriu a jej budúce dieťa za svoje.
Cesta do Betlehema a Sčítanie Ľudu
V tom čase cisár Augustus vydal rozkaz, aby sa všetci ľudia zapísali do sčítania ľudu vo svojom rodnom meste. Tento súpis ľudu po celom svete mal za cieľ získať presné údaje o populácii a majetku v Rímskej ríši, pričom „celý svet“ znamenal vtedy známy svet, čiže Rímsku ríšu. Vykonanie súpisu sa konalo, keď Sýriu spravoval Kvirínius (Publius Sulpicius). Historické záznamy naznačujú, že Kvirínius stál dvakrát na čele Sýrie, pričom prvý súpis sa konal v rokoch 8 - 4 pred Kristom. Týmto spôsobom Evanjelium podľa Lukáša odkazuje na prvý súpis ľudu, čo je dôležitý časový údaj pre datovanie Ježišovho narodenia.
Nariadenie cisára Augusta prinútilo aj Jozefa, ktorý pochádzal z Dávidovho domu a rodu a narodil sa v Betleheme, vydať sa spolu s Máriou z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem. Cesta bola náročná, cez kopce a údolia, a Mária bola už v požehnanom stave, veľmi unavená. Oslica, na ktorej sedela, kráčala pomaly, čo len pridávalo na ťažkostiach dlhej a namáhavej púte. Pre Jozefa a Máriu to bola skúška viery a vytrvalosti, ale s pokorou prijali svoj osud a putovali do mesta svojich predkov.
Výlet do Betlehema | Ježišove príbehy | Príbehy o Ježišovi Kristovi | 4K video
Narodenie Spasiteľa v Jasliach
Keď konečne dorazili do Betlehema, mesta ležiaceho asi osem kilometrov južne od Jeruzalema a rodiska kráľa Dávida, mesto bolo preplnené ľuďmi prichádzajúcimi na sčítanie. Hľadali miesto na prenocovanie, klopali na dvere hostincov, ale všade bolo plno. Unavení a zúfalí našli napokon starú stajňu, kde sa mohli uchýliť. V evanjeliu sv. Lukáša sa uvádza: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jaslí, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ Slovo „prvorodený“ znamená prvého narodeného syna, ktorý mal právo na dedičstvo, a je to právny výraz, ktorý sa používa bez ohľadu na to, či nasleduje ďalší potomok, alebo nie.
V tej tichej noci, medzi zvieratami, v jednoduchosti a skromnosti, sa Márii narodil syn. Bol to Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, ktorý chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia. Narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom. Chudoba Svätej rodiny sa prejavuje aj pri obete očisťovania, keďže bohatší mali obetovať baránka a holuba, zatiaľ čo chudobnejším rodinám bola povolená úľava a ako obetu mali dať pár hrdličiek alebo dva holúbky.
Zvestovanie Pastierom a Anjelský Chorál
Na neďalekých poliach, v tom istom kraji, pásli pastieri svoje stáda. Noc bola tmavá, ale hviezdy žiarili jasne. Boli to jednoduchí ľudia, ktorých každodenný život sa spájal s tvrdou prácou a bdením. Zrazu sa okolo nich rozžiarilo svetlo a zjavil sa anjel Pánov. Ožiarila ich Pánova sláva. Pastieri sa veľmi vystrašili, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude pre všetkých ľudí. Dnes sa vám v meste Dávidovom narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“
Potom sa k anjelovi pridalo množstvo nebeských bytostí, ktoré spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Výraz „dobrej vôle“ v gréčtine znamená „v ktorých má zaľúbenie“, čo zdôrazňuje, že Boží pokoj je určený tým, ktorí sú otvorení jeho milosti. Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Ponáhľali sa cez noc, až našli Máriu, Jozefa a malé dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.
Poklona Mudrcov z Východu
V tom istom čase mudrci z východu, múdri muži, ktorí skúmali hviezdy, videli na oblohe zvláštnu hviezdu. Verili, že táto hviezda oznamuje narodenie veľkého kráľa. Nasledovali hviezdu, ktorá ich viedla až do Jeruzalema. Tam sa pýtali: „Kde je ten narodený kráľ Židov?“
Keď sa o tom dopočul kráľ Herodes, veľmi sa znepokojil, pretože sa bál o svoju moc a postavenie. Zavolal mudrcov a požiadal ich, aby mu prezradili, kde sa Ježiš nachádza, aby sa mu aj on, ako tvrdil, mohol pokloniť. Mudrci pokračovali v ceste a hviezda ich doviedla až do domu, kde žila Mária a Jozef so svojim dieťaťom. Priniesli mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
Útek do Egypta a Herodesov Hnev
Herodesova zdanlivá zbožnosť bola v skutočnosti pretvárkou, za ktorou sa skrývala krutá despocia. V noci sa však mudrcom vo sne zjavil anjel, ktorý ich varoval, aby sa nevracali k Herodesovi. Anjel varoval aj Jozefa: „Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a utekaj do Egypta.“ Svätá rodina poslúchla Boží príkaz a odišla do exilu.
Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval. Rozkázal, aby v Betleheme a okolí zabili všetkých chlapcov do dvoch rokov. Bolo to smutné a temné obdobie, plné žiaľu a utrpenia, pripomínajúce proroctvo proroka Jeremiáša o Ráchle oplakávajúcej svoje deti. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Raný Život Ježiša a Návrat do Nazareta
Po Herodesovej smrti sa Svätá rodina vrátila z Egypta, ale namiesto Judey sa usadili opäť v Galilei, v meste Nazaret, kde Ježiš vyrastal. Evanjelium podľa Lukáša uvádza: „A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.“ Hoci Lukáš sa o udalostiach, ktoré sa medzitým stali, nezmieňuje, hovorí o nich Matúš.
Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Panna Mária podľa zákona mohla nazvať svojho manžela Ježišovým otcom, aj keď mu bol v skutočnosti iba pestúnom. Ježiš im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Neviete, že musím byť tam, kde ide o veci môjho Otca?“ Týmto zdôrazňuje svoj božský pôvod aj to, že vôľa jeho nebeského Otca má prednosť pred vôľou jeho rodičov. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
Okrem toho udalosť Ježišovho obetovania v chráme, ktoré sa konalo po dňoch očisťovania podľa Mojžišovho zákona (Lv 12, 1 - 4), svedčí o chudobe Svätej rodiny. Po narodení chlapca matka bola leviticky nečistá do 40 dní. Prinesením obety sa stávala čistou. Zároveň podľa zákona obetovala svojho prvorodeného Bohu. Bolo ho treba vykúpiť z kňazskej služby, pretože túto službu konal Léviho kmeň, a nie prvorodení ako kedysi. V chráme sa stretli aj so Simeonom, spravodlivým a nábožným mužom, ktorému Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Simeon vzal dieťa do náručia, dobrorečil Bohu a predniesol proroctvo, ktoré predpovedalo, že Ježiš bude svetlom pre pohanov a slávou pre Izrael, ale tiež že bude „na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať,“ a Márii predpovedal, že jej dušu prenikne meč, keď budú prenasledovať Syna. Pri tejto príležitosti bola prítomná aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa, ktorá bola už vo vysokom veku a z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.
Historické Dátumovanie a Kalendárne Súvislosti
Presný dátum narodenia Pána Ježiša Krista nie je známy. Narodenie Ježiša sa kladie do obdobia približne od 6 pred Kristom do roku 6, v Betleheme. Nepoznáme presne ani deň a rok jeho narodenia, ani dátum jeho smrti. Niekoľko časových údajov z evanjelií poskytuje ostatne oporné body pre približné zaradenie biblických udalostí do rámca starých dejín. Najdôležitejšie sú tri nasledovné miesta: Mt 2:11; Lk 1:15; 2,1 a nasl. Podľa toho pripadlo Ježišovo narodenie do doby kráľa Herodesa I., teda pred rok 4 pred Kristom.
Pôvodca nášho letopočtu Dionýz Exiguus (zomrel roku 544) určil rok narodenia omylom o päť až osem rokov neskôr. Ježiš sa narodil asi o sedem rokov skôr, čo zodpovedá roku 747 od založenia Ríma, a nie roku 754, ako to mylne vypočítal Dionýz. Keď sa na histórie detstva nazeralo historicky, myslelo sa, že dátum Ježišovho narodenia musí pripadnúť aspoň dva roky pred dátum Herodesovej smrti. Tak sa prišlo na rok 6/7 pred Kristom. Lebo mágovia - tak sa argumentovalo - potrebovali istý čas až do svojho príchodu do Jeruzalema. Rovnako pobyt Svätej rodiny v Egypte trval zaiste nejakú dobu. Zdá sa, že aj pozabíjanie všetkých chlapcov až do dvoch rokov hovorí za časový úsek dvoch rokov.
Astronomické výpočty o hviezde mudrcov rovnako nevedú k cieľu s úplnou istotou. Od Keplerových čias sa dala táto hviezda do súvislosti s „veľkou konjunkciou medzi Jupiterom a Saturnom“, ktorá mohla byť v Oriente pozorovaná v roku 7 pred Kristom. Ešte dnes jestvujú zaujímavé astronomické skúmania, ktoré chcú dokázať, že „Betlehemská hviezda“ jestvovala. Napríklad viedenský profesor Konradin Ferrari d´Occhieppo vo svojej knihe "Hviezda mudrcov" tvrdí, že biblickou hviezdou bola planéta Jupiter, ktorá zostala stáť nad Betlehemom večer dňa 12. novembra roku 7 pred Kristom. Biblickí vedci dnes takéto výklady posudzujú s veľkou rezervou.
Vývoj a Slávenie Vianoc v Cirkvi
Slávenie Narodenia Pána - Vianoc - je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“ (Epifánia). Tento sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z roku 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Existujú dve hlavné interpretácie stanovenia dátumu Vianoc na 25. decembra. Prvá vychádza z logiky liturgického kalendára: 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou. O deväť mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december.
Druhou, dejinne-náboženskou hypotézou, je christianizácia a nová kresťanská interpretácia rímskeho sviatku narodenia Slnka, známeho ako Natalis Solis invicti. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra má hlboký teologický zmysel.
Dnes oslávia Vianoce na celom svete dve miliardy veriacich. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich, predovšetkým časť pravoslávnych cirkví, oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári, pričom Štedrý deň pripadá na 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána na 7. januára.
Výlet do Betlehema | Ježišove príbehy | Príbehy o Ježišovi Kristovi | 4K video
Liturgické Obdobie Vianoc a Jeho Významné Dni
Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočnú); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text kalendy začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu.
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou, čo znamená osemdňové pokračovanie sviatku. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána. Do roku 1969 sa vianočné obdobie končilo 2. februára na sviatok Obetovania Pána. Na mieste, kde sa Kristus narodil v Betleheme, vystavala svätá Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes, s hlavným oltárom nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
V rámci vianočného obdobia Cirkev slávi aj ďalšie významné dni:
26. decembra - Sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka. Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha.“ Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.
27. decembra - Sviatok svätého Jána, apoštola a evanjelistu. Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia.
28. decembra - Sviatok Svätých neviniatok, mučeníkov. Tento sviatok je už v Hieronymovom martyrológiu: Betlehem natale sanctorum infantium et lactantium qui sub Herode pro Christo passi sunt. Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia a je v úzkom spojení s Vianocami, pripomínajúc Herodesovo povraždenie chlapcov do dvoch rokov v Betleheme a okolí. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11).
V nedeľu v oktáve Narodenia Pána - Sviatok Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa. Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol svätý František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži blahoslavený Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev.
31. decembra - Spomienka svätého Silvestra I., pápeža. Svätý Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 až 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (roku 313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť. Za 21 rokov jeho pôsobenia vznikli v Ríme chrámy: Bazilika sv. Spasiteľa v Lateráne, Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, sv. Pavla za hradbami a sv. Vavrinca za hradbami. Za pápeža Silvestra I. sa roku 325 konal Nicejský všeobecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Zomrel 31. decembra 335.
1. januára - Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Podľa záznamu v evanjeliu svätého Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára, a sviatok Mena Ježiš. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (roku 431). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. Koncil v Efeze v roku 431 odsúdil bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
6. januára - Sviatok Zjavenia Pána (ľudovo nazývaný Traja králi). Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. Na Západe sa liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo mudrci sú v evanjeliu videní ako prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-xx (Christus mansionem benedicat - Kristus nech žehná tento dom).
Nedeľa po Zjavení Pána - Sviatok Krstu Pána. Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.
Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. určujú, že: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť.“ Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána. Výnimka je, ak na nedeľu pripadne slávnosť svätca, ako napríklad Narodenie svätého Jána Krstiteľa, svätých Petra a Pavla, apoštolov, a slávnosť Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie a Všetkých svätých. V Adventnom a v Pôstnom období však žiadny sviatok ani žiadna slávnosť nemôže vytlačiť nedele tohto obdobia.
Kultúrne Tradície a Duchovný Odkaz Narodenia Pána
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá svätý František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v roku 1223.
Svetoznáma pieseň „Tichá noc, svätá noc“ zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole svätého Mikuláša v obci Oberndorf bei Salzburg. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu, ktorý požiadal učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a so sprievodom gitary, keďže organ mal poruchu.
Hans Christian Andersen (1805 - 1875) venoval v roku 1832 kráľovi Frederikovi VI. zbierku básní, v ktorej sa nachádzala báseň „Barn Jesus i en krybbe lå“ (Dieťa Ježiš ležalo v jasliach). Andersen ju napísal po tom, čo v Nemecku videl maľbu Antonia Correggia - La notte. Pieseň hovorí o temnej noci, kedy sa narodil Ježiš. Jasná hviezda svietila nad domom, v ktorom sa ukrývalo dieťa. Toto svetlo potešilo všetky ustráchané duše, pomohlo zbaviť sa bolesti a strachu. Andersen nás vyzýva, aby sme nechali preniknúť dieťa do našich sŕdc a myslí.
Vianoce sú tiež časom prekrásnych ľudových tradícií, vrátane vianočných vinšov. Tieto krátke básničky a želania sú vyjadrením radosti, nádeje a požehnania. Ich texty sú často jednoduché, no hlboké, a odrážajú regionálne zvyklosti a predstavy o šťastí a hojnosti. Napríklad z Považia pochádza vinš: „Keď na narodenie Krista pršať začne, za štyri týždne počasie bude mračné. Vinšujem vám tieto slávne sviatky - Krista Pána narodenie, aby vám dal Pánboh zdravie, šťastie, božské požehnanie, a po smrti kráľovstvo nebeské aby ste obsiahnúť mohli a čo si od Pána Boha žiadate.“ Z Topolčian zase: „Vinšujem vám na tieto slávne sviatky Krista Pána narodenie, aby vám dal pánboh zdravie, štástie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnút.“ Tieto vinše sú živou súčasťou kultúrneho dedičstva a podčiarkujú hlbokú spätosť ľudí s vianočným posolstvom.
Narodenie Ježiša Krista nie je len historickým faktom, ale aj teologickým základom kresťanskej viery. Ježiš je považovaný za Božieho Syna, ktorý prišiel na svet, aby spasil ľudstvo. Veriaci kresťan azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.
Reflexia nad príbehom narodenia nás vedie k otázkam osobného prijatia: „Bolo to dávno, alebo dnes? Čo odpovieš? Spýtaj sa v svojom svedomí! Kdeže to pre Krista nebolo miesta? Boli to ľudia ako my. To my sme, ktorí čakáme z inej strany spásu. Veď pre Krista nemáme ani len kúsok času. To ty a ja sme zavreli, keď pri dverách srdca stál, to ty a ja sme nechceli aby v nás kraľoval. Ale hľa, zasa stojí pri dverách a prosí: otváraj?! Prijmi ho rýchlo, neváhaj!“ Toto naliehavé posolstvo zdôrazňuje, že aj dnes je dôležité otvoriť svoje srdcia pre Krista, ktorý prichádza s láskou a nádejou.
tags: #narodenie #jezisa #basen