Príbeh narodenia Ježiša Krista nie je len základným kameňom kresťanskej viery, ale aj fenoménom, ktorý presahuje čisto náboženský kontext. Jeho rozprávanie, zachované predovšetkým v evanjeliách svätého Matúša a svätého Lukáša, predstavuje unikátny literárny žáner, ktorý spája historické udalosti, hlbokú teológiu a kozmické posolstvo. Tieto texty, hoci historicky ukotvené, presahujú jednoduchú kroniku, aby odhalili identitu Božieho Syna, ktorý vstúpil do ľudských dejín. Od času, ako Pán Boh náš, Ježiš Kristus prišiel na svet, vždy boli v úcte držané tie sväté miesta, kde sa Ježiš narodil, žil a zomrel. Toto celosvetové uctievanie svedčí o trvalej sile a význame tohto príbehu, ktorý hlboko ovplyvnil náboženstvo, kultúru a históriu.
Historické a Biblické Korene Betlehemskej Noci
Narodenie Ježiša Krista sa datuje do obdobia približne 4. pred n. l. až 6. pred n. l., v čase, keď Judea bola pod rímskou okupáciou. Rímsky cisár Augustus vydal nariadenie o sčítaní ľudu, ktoré malo za cieľ získať presné údaje o populácii a majetku v rímskej ríši. Rozkázal, aby každý išiel tam a tam sa dal zapísať, odkiaľ pochádza. Toto nariadenie sa stalo kľúčovým pre geografické umiestnenie narodenia Ježiša.
Božské Zvestovanie a Ľudská Príprava
Zásadným bodom pre narodenie Ježiša bolo zvestovanie. Podľa Evanjelia podľa Lukáša dostala Panna Mária zvestovanie od archanjela Gabriela. Archanjel Gabriel išiel k Márii a takto k nej prehovoril: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou! Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Mária bola zasnúbená s mužom menom Jozef. Svätý Jozef bol síce zákonitým ženíchom Panny Márie, lež on večitú mládeneckú čistotu sľuboval Bohu a preto panenskú čistotu i u svojej Nevesty Márie nepoškvrnenú zachoval. Keď zbadal Máriin požehnaný stav, chcel ju potajomky od seba prepustiť. Lež anjel Pána zjavil sa Jozefovi a dal mu na známosť to veľké tajomstvo, hovoriac: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20).
Cesta do Betlehema a Sčítanie Ľudu
Čas sa už k zime chýlil, keď mali Jozef a Mária cestovať do Betlehema. Jozef a Mária pochádzali z Betlehema, preto tam museli ísť. Jozef posadil Máriu na oslicu a tak sa pohli z Nazaretu. Cesta bola náročná, cez kopce a údolia, a Mária bola už veľmi unavená. Keď konečne dorazili do Betlehema, mesta asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, ktoré je zároveň rodiskom kráľa Dávida, nemohli nikde nájsť hostinec. Mesto bolo preplnené ľuďmi. Unavení a zúfalí našli napokon starú stajňu, kde sa mohli uchýliť. V tej tichej noci, medzi zvieratami, Mária o polnoci porodila svojho svätého Syna. „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2, 6 - 7). Tam v jasliach ležalo to nad všetko najmilšie, lásky všetkých najhodnejšie Dieťa, o ktorom prorok Izaiáš predpovedal: „Dieťatko sa nám narodilo a nazvané bude jeho meno Boh“ (porov. Iz 9,6).
Prvé Svedectvá: Anjeli a Pastieri
Na neďalekých poliach pásli pastieri svoje stáda. Noc bola tmavá, ale hviezdy žiarili jasne. Zrazu sa okolo nich rozžiarilo svetlo a zjavil sa anjel Pánov. Pastieri sa vystrašili, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude pre všetkých ľudí. Dnes sa vám v meste Dávidovom narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Potom sa k anjelovi pridalo množstvo nebeských bytostí, ktoré spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Keď anjeli odišli, pastieri sa rozhodli ísť do Betlehema. Ponáhľali sa cez noc, až našli Máriu, Jozefa a malé dieťa v jasličkách.
Poklona Mudrcov z Východu a Herodesova Reakcia
V tom istom čase mudrci z východu, múdri muži, ktorí skúmali hviezdy, videli na oblohe zvláštnu hviezdu. Verili, že táto hviezda oznamuje narodenie veľkého kráľa. Nasledovali hviezdu, ktorá ich viedla až do Jeruzalema. Tam sa pýtali: „Kde je ten narodený kráľ Židov?“ Keď sa o tom dopočul kráľ Herodes, veľmi sa znepokojil. Zavolal mudrcov a požiadal ich, aby mu prezradili, kde sa Ježiš nachádza, aby sa mu aj on mohol pokloniť. Mudrci pokračovali v ceste a hviezda ich doviedla až do domu, kde žila Mária a Jozef so svojim dieťaťom. Padnúc klaňali sa Nemluvniatku a priniesli mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. Mudrci sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, v ktorých evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Ich príchod do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov.
Útek do Egypta a Tragédia Neviniatok
V noci sa však mudrcom vo sne zjavil anjel, ktorý ich varoval, aby sa nevracali k Herodesovi. Anjel varoval aj Jozefa: „Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a utekaj do Egypta.“ Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval. Rozkázal, aby v Betleheme a okolí zabili všetkých chlapcov do dvoch rokov. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Evanjeliá ako Unikátny Literárny Žáner
Príbehy o narodení Ježiša Nazaretského, ktoré opísali evanjelisti Matúš, Marek, Lukáš a Ján, predstavujú špecifický literárny žáner, odlišný od bežnej historickej kroniky či heroických eposov antiky. Títo autori museli vziať na vedomie unikátnu osobnosť Vykupiteľa, ktorý má svoju podstatu (hypostáziu) rovnú Bohu a po inkarnácii do človeka sa stotožnil s ľudskou prirodzenosťou. Evanjelium by nedosiahlo svoj cieľ, keby bol Ježiš opisovaný výhradne z pozemského aspektu. Nedokázalo by sprostredkovať vieru v skutočnú identitu Ježiša.
Špecifiká Novozmluvných Rozprávaní
Autori evanjelií si boli vedomí, že akékoľvek informácie - ako napríklad presný dátum Ježišovho narodenia, výška postavy, farba vlasov a očí - by samy osebe neboli schopné priviesť vonkajšieho pozorovateľa k poznaniu Ježišovej pravej identity. Preto podali o ňom len také prirodzené informácie, na základe ktorých bolo možné potvrdiť historickú vierohodnosť. Vynechali všetky tie každodenné udalosti okolo jeho osoby, ktoré by pozornosť ľudí odviedli od jeho osoby ako Syna Božieho. Ich prioritou bolo sprostredkovať teologickú pravdu o Ježišovi ako Mesiášovi a Spasiteľovi, čo je hlavným cieľom žánru evanjelia - „dobrej zvesti“.
Rozdiel od Staroantickej Literatúry
Ak porovnáme evanjeliá s inými významnými dielami starovekej literatúry, ako sú Epos o Gilgamešovi, homérske eposy Iliada a Odysea, či grécke tragédie Aischyla, Sofokla alebo Euripida, vidíme zásadné rozdiely v zameraní a posolstve. Staroveká literatúra, ktorá sa šírila v 3. tisícročí p.n.l. až do 5. storočia, a v Grécku a Ríme od roku 700 p.n.l. do konca 5. storočia, zahŕňala všetky literárne druhy - lyriku, epiku, drámu. Hrdinské eposy ako Gilgameš zobrazovali osud mezopotámskeho vládcu, bojujúceho s bohmi a hľadajúceho nesmrteľnosť, no nedozvedajúc sa tajomstvo večného života. Homérske eposy čerpali z cyklu povestí o Trójskej vojne, oslavujúc hrdinské činy bojovníkov a ich putovanie. Grécke tragédie, ako "Pripútaný Prometeus" alebo Sofoklova "Antigona", skúmali vzťah človeka k bohom, osudu a morálnym zákonom, často s tragickým koncom pre hrdinov, ktorí márne bojovali proti osudu riadenému bohmi. Lyrika, ako Anakreónska poézia alebo Sapfóine verše, stvárňovala osobné zážitky lásky, priateľstva či pôžitkárstva.
Rímska literatúra, ktorá preberala podnety z gréckej, s autormi ako Plautus (komédie), Ovídius (Metamorfózy, Amores) či Vergílius (Aeneis), tiež rozprávala príbehy bohov, hrdinov a zakladania ríš. Avšak evanjeliá sa líšia. Hoci opisujú príbehy s nadprirodzenými prvkami a zázrakmi, ich cieľom nie je len zabaviť, poučiť o osude, alebo osláviť pozemskú moc. Sú to svedectvá o Božom zásahu do histórie prostredníctvom Ježiša Krista. Evanjeliá predstavujú Božieho Syna, ktorý prišiel k zmiereniu za naše hriechy (porov. 1Jn 40,10), „avšak nielen za naše, lež i celého sveta“ (porov. 1Jn 2,2). Nezaoberajú sa len vonkajšími udalosťami, ale predovšetkým hlbokým, vnútorným posolstvom spásy. Zatiaľ čo antickí hrdinovia bojovali proti osudu, Ježiš sám prišiel oslobodiť ľudstvo spod jarma hriechu a smrti.
Vyhýbanie sa Náboženským Podvodom
V histórii spôsobili novozmluvnej viere nepredstaviteľné škody také náboženské podvody, ktoré sa snažili kultom uctievania kríža, krucifixu, či procesiami s voskovou figurínou „malého Ježiška“ uľahčiť davom poznanie Ježiša Krista Nazaretského. Také náboženské podvody boli aj zostanú minutím cieľa, pretože svojich prívržencov vždy vovedú do poverčivosti a modloslužby, a nie do biblickej viery a známosti apoštolov. Apoštol Pavol zdôrazňoval: „…my už odteraz neznáme nikoho podľa tela.“ Náboženské tradície, pred ktorými boli starozmluvný Izrael aj novozmluvná cirkev chránené, sú v protiklade s pravou bohoslužbou podloženou zjavenými biblickými požiadavkami. Evanjeliá preto minimalisticky pristupujú k popisom, ktoré by mohli viesť k modloslužbe, a sústreďujú sa na duchovný význam udalostí.
Teologické Dimenzie Narodenia Slova
Narodenie Ježiša Krista je jedným z najdôležitejších a najvýznamnejších momentov v histórii kresťanstva a je teologickým základom kresťanskej viery. Písmo sväté nerozmýšľa a nechápe skutočnosti v jednom svete, ale v spojitosti s viacerými svetmi. Boží spasiteľský plán nám odhaľuje sériu konfliktov, prostredníctvom ktorých sa história spásy uberá vpred za svojím cieľom.
Vtelené Slovo a Božský Pôvod
Ježiš Kristus je považovaný za Božieho Syna, ktorý prišiel na svet, aby spasil ľudstvo. Nekonečne láskavý Boh rozhodol, že svojho jednorodeného Syna dá za nás, „aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný“ (porov. Jn 3,16). Boh bol Slovo, ten narodený Ježiško je pravý Boh, jednorodený Syn Boží. Túto pravdu vieme dokázať. Pýtajte sa anjelov, ktorí pri narodení Ježiša spevom oslavovali Boha: Kto je to Dieťa? A oni vám odvetia: „Jednorodený Syn nášho Boha.“ Pýtajte sa pastierov, ktorých ta anjeli pozvali: Kto je to Dieťa? A oni vám odpovedia: „Božský Spasiteľ sveta.“ Dozvedajte sa od mudrcov z Východu: Za čieho Syna považujú oni to Pacholiatko? A oni vám dajú odpoveď: „Za Syna toho Boha, ktorý stvoril hviezdy.“ Pýtajte sa Jozefa: Čie je to Dieťa? On vám odvetí: „Otca nebeského.“ Pýtajte sa apoštolov, ktorí tri roky boli pri Ježišovi: Za koho považujú oni Ježiša? A oni so sv. Petrom jednohlasne odpovedajú: „On je Kristus, Syn Boha živého“, a túto svoju vieru obdržali od samého Otca nebeského, ktorý pri pokrstení Ježiša volal z Neba: „Toto je Syn môj milý.“
Vtelenie: Čo urobil Ježiš? - Pochopenie Kristovho diela s RC Sproulom
Ježišova Dvojaká Prirodzenosť
Osoba Ježiša sa od Boha odlišuje tým, že má skutočnú ľudskú prirodzenosť a zároveň Jeho božská podstata (hypostázia) Ho činí bytosťou vyššej úrovne. Autori, ktorí opisovali v evanjeliách príbehy o narodení Ježiša Nazaretského, museli vziať na vedomie unikátnu osobnosť Vykupiteľa, ktorý má svoju podstatu (hypostáziu) rovnú Bohu a po inkarnácii do človeka sa stotožnil s ľudskou prirodzenosťou. Rozpoznanie nadprirodzenej Božej identity a Ježišovho pôvodu predstavuje pre každého ešte väčšie a komplikovanejšie výzvy. Vidíme to aj u jeho súčasníkov; tento jav neustále sprevádzal Ježišovu pozemskú službu. Zvlášť reakcia na jeho službu v nazaretskej synagóge potvrdzuje, že pokiaľ ľudia získajú s Nazaretským čisto pozemskú ľudskú skúsenosť v súvislosti s jeho identitou, vytvorí to priam neprekonateľnú prekážku na ceste poznania pravdy o jeho prirodzenosti.
Úloha Márie a Jozefa v Božom Pláne
Otec a Ježiš stoja v centre udalostí jeho narodenia a počatia z Márie. Mária, Jozef a iné osoby naplnili svoje poslanie ako nástroje Všemohúceho. Zvlášť Mária mala v Kristovej inkarnácii osobitú úlohu. Všemohúci skrze ňu odial jednorodeného Syna Božieho - Slovo, logos, skutočnou ľudskou prirodzenosťou a židovskou identitou. Máriina maternica sa stala „živnou pôdou“ neporušiteľného semena zasľúbeného Abrahámovi - Slova z Božej večnej ríše - pôdou, kde sa spojilo Božie a ľudské semeno. Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) právom patrí, čo potvrdil Koncil v Efeze v roku 431.
Kozmická Teológia Kalendy
Hlbokú teologickú dimenziu narodenia Ježiša Krista nádherne vyjadruje spev kalendy, ktorý zaznieva pred samotnou svätou omšou v noci Narodenia Pána. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Text kalendy sa nachádza v Rímskom martyrológiu a začína sa stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. „Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.“
Táto precíznosť textu je priamym vyjadrením toho, že sa chce zdôrazniť veľká pravda, a teda že Kristus sa naozaj narodil v tele. Pravý dôvod precíznosti textu kalendy je ešte hlbší. Skutočná pravda je, že v Ježišovi celé tieto dejiny nachádzajú zmysel. Celé dejiny prechádzajú naprieč námahám, ale aj súhlasom ľudských bytostí, ktoré dôverovali Bohu a nevedome s ním spolupracovali na jeho pláne. Nič z dejín neunikne láske Boha, lebo v okamihu vtelenia dosahuje svoju plnosť (porov. Gal 4, 4), v okamihu, ktorý je rozpoznateľný, lebo „bol pokoj po celom zemskom okruhu“. V záverečnej časti kalendy sa stretávame aj so skutočným motívom vtelenia, a to je, že Ježiš „chcel posvätiť svet“. Ježiš oslavuje Boha tým, že dokonáva naše vykúpenie (porov. Jn 17, 4). „On, neviditeľné večné Slovo, vo vznešenom tajomstve svojho narodenia prišiel medzi nás ako viditeľný človek“ (Druhá vianočná prefácia).
Liturgické Slávenie a Vianočné Tradície
Vianoce sú popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.
Vývoj Sviatku Narodenia Pána
Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z roku 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme.
Existujú dve hlavné interpretácie stanovenia dátumu Vianoc na 25. decembra. Prvá je, že keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. decembra. Druhou z interpretácií je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis invicti). Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov, kde je Kristus nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti (Sol iustitiae) alebo Svetlo sveta (Lux Mundi). Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Tri Omše Narodenia
Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Vianočné Obdobie a Jeho Sviatky
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu, počas ktorej prebiehajú ďalšie významné sviatky. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do roku 1969 sa končilo 2. februára) nedeľou Krstu Pána. Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára.
Sviatok Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef): Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži bl. Pius IX. a Lev XIII., ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev.
Svätý Štefan, prvý mučeník (26. decembra): Meno Štefan znamená koruna. Bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Vtedy ich pochytil veľký hnev a začali kričať. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.
Svätý Ján, apoštol a evanjelista (27. decembra): Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia.
Sviatok Svätých neviniatok, mučeníkov (28. decembra): Sviatok Svätých neviniatok je už v Hieronymovom martyrológiu. Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia a je v úzkom spojení s Vianocami. Pripomína Herodesov rozkaz zabiť všetkých chlapcov do dvoch rokov v Betleheme a okolí. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11).
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. januára): Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára, a sviatok Mena Ježiš. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (rok 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4).
Sviatok Zjavenia Pána - Traja Králi (6. januára): Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí.
Sviatok Krstu Pána: Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.
Pútnické Miesta a Betlehemy
Od toho času, ako Pán Boh náš, Ježiš Kristus prišiel na svet, vždy boli v úcte držané tie sväté miesta, kde sa Ježiš narodil, žil a zomrel. Tak okolo Vianoc zvykli kresťania zvlášť do Betlehema na miesto narodenia Ježišovho putovať. Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala svätá Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami. Steny sú obložené mramorom a na nich je nápis v latinčine: „Tu sa z Panny Márie narodil Ježiš Kristus.“ Presné miesto na dlažbe označuje strieborná hviezda. K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v roku 1223.
Vtelenie: Čo urobil Ježiš? - Pochopenie Kristovho diela s RC Sproulom
Vianočné Spevy
Svetoznáma pieseň "Tichá noc, svätá noc" zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v tyrolskej obci Oberndorf. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu, ktorý požiadal učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Recepcia a Interpretácia Príbehu Ježiša Krista
Historické fakty a biblické príbehy, ktoré sa viažu k narodeniu Ježiša Krista, poskytujú hlboký pohľad na spásu a prítomnosť Boha medzi ľuďmi. No napriek jeho centrálnej pozícii v kresťanstve, vnímanie a interpretácia jeho osoby a narodenia sa líšia v závislosti od kultúrnych, náboženských a filozofických perspektív.
Rôzne Pohľady na Ježišovu Osobnosť
Historická hodnovernosť osobnosti Ježiša Nazaretského nebola otázna ani pre Júdeu a diaspóru židovstva, ani pre rímsku moc - okrem iného ju spochybnili iba jednotliví predstavitelia marxizmu. V centre dohadov ohľadom jeho osoby boli tvrdenia o novozmluvnom Nazaretskom.
- Judaizmus popiera, že Ježiš je Boží Syn, že vstal z mŕtvych a je Mesiáš.
- Moslimský svet popiera jeho božský pôvod a úlohu ako obeť zmierenia, ale ctí si ho ako Mesiáša. Ich obraz o Ježišovi má nielen teologický, ale aj aktuálne politický a antisionistický obsah. Ostré nepriateľstvo židovstva voči Ježišovi ako Mesiášovi ponúka významné možnosti propagandy proti modernému Izraelu.
- Hinduistický svetonázor nemá problém prijať Ježiša ako Syna Božieho. Ježišovo utrpenie chápu ako svätú pozíciu vyššieho rádu, no jeho obeť zmierenia a zmŕtvychvstanie v tele - čo je alfou i omegou biblickej podmienky pre mesiášstvo - je mimo rámca hinduistických a budhistických chápaní.
- Sekulárne chápanie Ježiša sa rozhodujúcou mierou zakladá na takých materialistických predpokladoch, že v reálnom svete okrem matérie neexistuje nič iné, ale že všetko, čo existuje, je výsledkom evolučných premien matérie počas niekoľkomiliardového obdobia, aj napriek tomu, že v celom univerze aj v ľudských životoch prebiehajú také udalosti, ktorých materiálne príčiny nedokáže vysvetliť ani najmodernejšia veda, resp. nie je im možné materialisticky porozumieť. Moderný materializmus sa k biblickým tvrdeniam správa neporovnateľne tolerantnejšie a chápavejšie než dogmatický, tradičný materializmus, ktorý náboženský svetonázor, jeho stanoviská a pojmy zatlačil do sféry viery. Dnešný materializmus si v podstate aj naďalej udržiava svoje tvrdenia voči biblickým a kresťanským svetonázorom, ale kresťanstvo považuje za kultúrne dedičstvo, náboženské hodnoty za zásadne dôležité a jeho spoločenskú úlohu za takú, ktorá sa pohla pozitívnym smerom.
Biblický Svetonázor a Viacero Svetov
Správne pochopenie histórie narodenia Ježiša Krista predpokladá biblický svetonázor. Naproti tomu svetský výklad tejto udalosti ju aj v tom najlepšom prípade zatlačí do oblasti mytológie. Podľa Písma svätého úplnú realitu tvoria minimálne štyri svety. Apoštol Pavol ich delí na neviditeľné a viditeľné, moderným výrazom vyjadrené, na duchovný a fyzický svet, hoci ani toto nie je adekvátne, lebo aj viditeľný svet je hlboko vsadený do duchovného. Ba podľa biblického svetonázoru matéria povstala z duchovna a fungovanie a udržanie kozmu pochádza z duchovnej jednoty univerza, ktorý pozostáva zo štyroch sfér: nebo (najvyšší svet), viditeľná sféra (náš svet), podsvetie (Šeol, Hádes) a sféra medzi prvým a tretím nebom, ktorá patrí padlým anjelom a ich vodcovi, satanovi. Tých Pavol v Liste Efezským zaraďuje do kategórií „kniežatstvá, moci, panstvá temnoty, duchovné sily zlosti“, ktoré majú svoje sídlo vo vysokosti (epiranos).
Narodenie a spasiteľské dielo Ježiša Krista prinieslo nezvratnú zmenu do všetkých štyroch sfér univerza a ich vzájomne prepojených sústav. Ježiš prišiel do tohto viditeľného sveta z najvyššieho sveta. No Mesiáš žil u Otca už pred svojím narodením. Pri stvorení sveta splnil hlavnú úlohu; podľa Písem všetko povstalo z Neho a pre Neho. Aj pri uzatváraní zmlúv bol božskou osobou zjavujúcou Božie slovo. Mesiáš sa zjavil Abrahámovi v dúbrave Mamreho a potvrdil zasľúbenia otcovi viery. Aj Jákob s Ním zápasil pri potoku Jabbok, kým napokon nezjavil svoje skryté meno „Poslaný“ a nezmenil meno Jákoba na Izrael. On sa zjavil na Sinaji, kde povolal a pomazal Mojžiša nadprirodzenou silou na to, aby ho poslal k faraónovi v záujme exodu Izraela. Bez pomoci Mesiáša by Izrael nedokázal vyjsť z Egypta, ani prejsť Červeným morom; no nedokázal by ani prežiť na nehostinnej púšti počas štyridsiatich rokov. Aj zasľúbenú zem dokázal prevziať do dedičstva vďaka Pánovej bezprostrednej podpore. Duch Mesiáša prebýval v prorokoch, On umiestnil Slovo a Ruach - do úst Duchom Svätým naplnených ľudí, aby oni oznámili ľudu vôľu Všemohúceho.
Mesiáš Pred Vtelením a Po Vzkriesení
Totožnosť podstaty medzi Slovom (Mesiášom) a historickým Ježišom Kristom má základ v božskej prirodzenosti. Rozdiel je ten, že kým Mesiáš pred svojím stelesnením nemal v sebe úplnú ľudskú prirodzenosť, historický Ježiš Kristus ju mal v plnej miere. Mesiáš svojím narodením v ľudskom tele, pozemským životom a dielom vstúpil do nášho sveta ako vyslanec najvyššieho sveta (neba). Tu svedčil svojimi zázrakmi a znameniami o tom, že Božie kráľovstvo prišlo na tento svet a že Boh doň pozýva každého človeka skrze evanjelium Ježiša Krista. Občianstvo Božieho kráľovstva je možné získať znovuzrodením.
Po ukrižovaní zostúpila duša a duch Pána Ježiša z tohto pozemského sveta aj do podsvetia (Šeol, Hádes), aby tam prebývajúcim duchovným bytostiam, duchom a dušiam oznámil, že naplnil Božie spravodlivé požiadavky ohľadom spasenia sveta. Od ukrižovania Ježiša Krista už viac nemajú smrť a peklo neobmedzenú moc nad ľudstvom a týmto naším svetom, pretože na tých, ktorí majú účasť na krvi Vykupiteľa, sa vzťahujú iné zákonitosti: sú vyslobodení spod zákona hriechu a smrti.
Ježiš Kristus po svojom vzkriesení opustil tento svet, vystúpil do neba, aby predstavil svoju vyliatu krv ako obeť zmierenia Otcovi. Pán priniesol zmeny aj do najvyššieho neba. Obsadil pozíciu najvyššieho kňaza a Sudcu. Otec Ho kvôli Jeho pokore a dokonalému naplneniu poslania korunoval mocou a slávou. Učinil Ho Pánom nad dielom svojich rúk a podriadil mu všetky štyri svety Univerza (nebo, tento svet, podsvetie a ríšu Satana) a takto má právo a moc nad všetkým. Ježiš sa skrze svoje povýšenie stal výhradným prameňom spasenia. Skrze vieru v Neho môže každý človek získať odpustenie hriechov a večný život.
Medzi historickým a osláveným Ježišom Kristom - okrem božskej podstaty - je aj ten rozdiel, že Jeho ukrižované telo bolo vzkriesené prostredníctvom stvoriteľskej Božej sily, prešiel metamorfózou, ktorej výsledkom bolo, že zo smrteľného tela sa stalo nesmrteľné, z psychického duchovné, z biedy sláva, z bezmocnosti sila. Vďaka tomu aj tretia podstata Jeho bytia, ľudská prirodzenosť, zostáva naveky oslávená.
Ježiš Kristus priniesol bezprostredné a nezvratné zmeny aj do satanovej ríše. Porazil satana a padlých anjelov, zajal ich, dal ich pod prichádzajúci konečný Boží súd a pripravil ich o výhradné panstvo nad týmto svetom. Od tejto udalosti až po parúziu (druhý príchod Pána Ježiša) závisí miera vplyvu temnoty a moci nad týmto svetom od voľby človeka - či sa rozhodne pre Boha, či pre satana. Keď svet odmietne Božie pozvanie skrze evanjelium Ježiša Krista, panstvo zlých anjelov sa bude na tomto svete posilňovať. O súčasnom svetovom období - od Ježišovho narodenia, smrti a zmŕtvychvstania až po jeho ukončenie návratom Mesiáša - rozhoduje séria konfliktov medzi dobrom a zlom.
Duchovný Rozmer: Narodenie Krista v Srdci Človeka
Jedinečný odkaz evanjelia znie: Božia láska a dobrota voči ľuďom sa zjavila na tomto svete skrze Ježiša Krista, čo položilo základ pre spojenie neba a tohto sveta. Príbeh Nazaretského je v protiklade s bežnou ľudskou univerzálnou skúsenosťou, že človek žije na tejto zemi určitý čas, potom zomrie, jeho telo položia do hrobu, no osud jeho ducha po smrti je pred ním skrytý. Charakteristickú tradíciu každého osudu človeka porušil návrat Ježiša Krista zo smrti, z hrobu, z pekla. Tento návrat nám dokazuje aj to, že každý človek bude schopný večne žiť nielen skrze zemské, ale aj skrze Kristovo zmŕtvychvstalé, oslávené, nebeské telo, v Božej sláve.
Ježiš Kristus je preto predzvestovateľom našej budúcnosti, ten, ktorý získal kľúče pekla a smrti, čiže moc nad nimi. Bol skutočne mŕtvy, no žije na veky vekov a až po ukončenie všetkých vekov ponúka každému svoju krv ako obeť zmierenia, svoj život, svojho ducha a vzťah s Ním ako s úžasnou osobou, aby nikto nezahynul v temnote tohto sveta, ale aby každý získal spasenie v Mesiášovi skrze vieru v dielo Jeho spasenia. Životy Ježišových nasledovníkov v súčasnosti aj v minulosti sú založené na viere a nádeji na večný život a v Jeho druhý návrat na túto zem. Narodenie Spasiteľa, Jeho smrť na kríži a vzkriesenie je pre každého, kto verí v Neho, vždy znovu a znovu skutkom lásky, prameňom života.
Z tohto hľadiska nás evanjeliové rozprávanie o narodení Ježiša Krista pozýva nielen k historickému spomínaniu, ale aj k osobnej, duchovnej transformácii. Od polnočnej svätej omše hľadíme na Ježiška, položeného v jasličkách. Možno spomíname na to, čo sa udialo pred dvetisíc rokmi. Možno sa nám to zdá príliš vzdialené a zaprášené prachom minulosti. Ale čo keby sa Ježiš narodil aj v nás? A nielen na Vianoce, ale každučký deň. Skutočne sme povolaní k tomu, aby sme prijali (počali) Ježiša vo svojom srdci a niesli ho (porodili) svetu. Boh hovorí rečou lásky. Darca sa stáva darom. A pozýva nás, v tomto čase tak špeciálne, aby sme aj my po ňom túžili a prijali ho. Aby sme prijali Darcu, ktorý sa stáva darom, a sami sa stali darom Darcu. Svätý Bernard z Clairvaux sa pýtal: „Ježiš, čo ťa urobilo takým malým? Láska.“
Túžiť po Bohu, túžiť po viere, nádeji a láske. Túžiť mu byť blízko a žiť svoj život s ním. Život, ktorý naozaj stojí za to. „Ježiš na vás stále čaká v tichu,“ povedala svätá Matka Terézia. Ticho ako priestor, aby sa v nás Ježiš mohol narodiť. Potrebujeme sa stíšiť, utiahnuť, ponoriť do ticha - ponoriť do Boha. Objavovať ho v tichu - nájdeme ho v hĺbke svojho srdca, keď sa uchýlime do ticha. Práve tam môžeme v intimite a dôvere poznávať Božiu nepochopiteľnú a neohraničenú lásku ku každému z nás. Práve to je priestor, kde sa v nás rodí Ježiš. On rád prichádza v tichu.
Ak chceme, aby sa v nás Ježiš narodil, potrebujeme byť prítomní dnes - nie zajtra ani včera. Aj Ježiš potrebuje v našom srdci priestor. Vytvorme mu ho. Aby sme mu urobili priestor, potrebujeme neraz zo svojho srdca mnohé veci vyhodiť, zrieknuť sa ich. Možno sa potrebujeme zrieknuť aj nejakých fyzických vecí, no v prvom rade potrebujeme dať Ježišovi všetky svoje hriechy. Otvoriť svoje ruky (a srdce), aby z nich vypadli všetky naše previnenia. Hodiť ich do Božieho milosrdenstva. Pomôže nám v tom sviatosť zmierenia i pôst a modlitba. Aby sme doslova upratali svoje srdce, vyzdobili ho na Ježišovo narodenie.
Ak zo svojho srdca (a života) povyhadzujeme všetko, čo nás odďaľuje od Boha, nemôžeme ho nechať prázdne. Potrebujeme ho naplniť. Naplno. A nie len tak niečím, ale niekým - samým Ježišom. Sýtiť sa jeho slovom (Svätým písmom), modlitbou, sviatosťami, spoločenstvom Cirkvi, rozjímaním či náboženskou literatúrou. A dovoliť Ježišovi, ktorý sa v nás rodí, aby nás formoval tak, ako chce on. Aby nás pretváral na svoj obraz a podobu, na seba samého. Aby bol on v nás a my sme jeho srdcom mohli milovať svet. Napokon, Ježiš sa nerodí v našom srdci pre to, aby sme si ho nechali pre seba, zamkli ho vo svojom srdci. Ježiš chce von! „Prijmi z rúk Panny Márie maličkého Ježiška a nes ho stále so sebou do celého sveta s posolstvom jeho pokornej dôveryplnej odovzdanosti, jednoduchosti a chudoby, miernosti a pokoja, radosti a lásky.“ Toto je vianočná pozvánka - prijať Ježiša a dávať ho ďalej. Lebo - slovami svätého Augustína - „preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom“. A Človek, ktorý sa kvôli nám stal človekom, sa chce (na)rodiť aj v nás.
tags: #narodenie #jezisa #dielo #literarny #zaner