Životný príbeh každého človeka sa začína narodením a končí sa smrťou. V osobe Krista to bolo opačne. Jeho smrť bola prvá a život posledný. Písmo ho opisuje ako „Baránka na zabitie“, ktorým bol už od počiatku sveta. Ako hovorí Caryll House-lander: „Betlehem je vnútornou podstatou Kalvárie, podobne ako snehová vločka je vnútornou podstatou vesmíru.“ Písmo, podobne ako kresťanská tradícia, ukazuje nám jasle a kríž ako dva protipóly Spasiteľovho života. „V osobe Bohočloveka,“ píše sv. Gregor Teológ, „Boh sa vtelil a človek zbožštil, lebo to, čo Pán neprijal na seba, to nie je uzdravené, ale to, čo sa spojilo s Bohom, je spasené.“ Tajomstvo vtelenia Božieho Syna je základným východiskom viery Cirkvi. Dôležitosť tajomstva vtelenia si uvedomoval aj sv. Keď Siedmy všeobecný cirkevný snem v Nicei v r. Ikona Kristovho narodenia patrí medzi najbohatšie komponované ikony v sujet aj v symbolike a tak poskytuje veľa podnetov na rozjímanie.
Už v 3. storočí bolo vytvorených niekoľko prác s touto tematikou z mramoru, slonoviny alebo na skle. V katakombách sv. Priscily môžeme vidieť „Adoráciu troch kráľov“, ktorá symbolicky vyjadruje pozvanie k prameňom spásy pre všetky národy. Konštantín pre baziliku v Betleheme vyhotoviť jedno z prvých zobrazení Kristovho narodenia. V 8. storočí sa na západe rozšíril zvyk predvádzať rôzne scény z narodenia Pána na spôsob duchovných hier. Kvôli mnohým neprístojnostiam, proti ktorým musela neskôr vystúpiť aj cirkevná autorita, sa slávenie tejto významnej udalosti trocha obmedzilo. Až sv. Františkovi z Assisi sa podarilo vhodne a pôsobivo osláviť narodenie Vykupiteľa sveta počas vianočnej noci v r. 1223 v talianskom Grecciu.
Symbolika byzantskej ikony Narodenia Krista
Byzantská ikona sa vo svojom vianočnom posolstve nápadne odlišuje od západných zobrazení Vianoc z neskorého stredoveku. V strede ikony na prekrásnej červenej poduške podobnej posteli leží Božia Matka. Celá je zahalená do purpurového plášťa - maforia, ozdobená je tromi hviezdami symbolizujúcimi jej ustavičné panenstvo. Svojím pohľadom nespočíva na Dieťati, ale hľadí na Jozefa, ktorý sedí celý skormútený. Zobrazený je v dolnom rohu ikony tak, aby pohľad Panny Márie mohol smerovať priamo k nemu. Prichádza k nemu pokušiteľ Hirkus odetý do zvieracej kože, tváriac sa, akoby bol pastierom. Čo mu hovorí? -Never, že je to Boží Syn. Ako by majestátny veľký Boh mohol vo svojej vznešenosti prijať toľkú biedu jaskyne? - Jozef pochybuje, hoci o vtelení skrze Svätého Ducha vedel od anjela. Zobrazenie zlého pastiera, charakteristické pre ikony 15. - 17. storočia, prinieslo možnosť viacerých výkladov. Podľa V. I. Ščepkina je tým pastierom Jakub - brat Ježiša. Máriin pohľad je vždy upretý tam, kde je pochybnosť. Ona vedie ľudí k viere. Na svadbe v Galilejskej Kane nabáda: „Urobte, čo vám prikáže!“ Na tejto ikone posilňuje vieru každého, kto k nej prichádza.
Ikona svedčí o skutočnom pôrode, o skutočnom prijatí človečenstva Božím Synom. Z toho vyplýva, že jeho matka je Bohorodička (Teotokos), čím sa potvrdzuje učenie Cirkvi. No podstatu a význam preblahoslavenej Panny ukracujú tí, ktorí vychádzajú iba z čisto biologického materstva najsvätejšej Panny. Podľa svedectva Písma je Mária Matkou večného Slova vo viere skrze svoje osobné „áno“. Dáva teda osobne Logosu ľudskú prirodzenosť nielen v biologickom procese (čím by už v zmysle Efezského koncilu zaiste bola Matkou Božou), ale ešte väčšmi sa stáva Matkou Božou rozhodnutím z viery. Červený odtieň vrchného rúcha Bohorodičky na ikonách znamená, že prijala do svojho života božstvo, kým spodné modré rúcho predstavuje jej ľudskosť. Typologické a symbolické vzťahy ukazujú, že reč ikon nie je sentimentálna, ale chce odkryť hĺbku dejín, ktorá spočíva v tom, že dejiny sa vo svojej hĺbke majú stať transcendentnými.
Božie narodenie je sviatkom vrcholnej lásky Boha k človeku. Hnutie tejto lásky má pôvod vo všemohúcom Otcovi, ktorý človeka zasahuje skrze činnosť Svätého Ducha. Toto hnutie je zobrazené lúčom svetla zhora, ktorý naznačuje vertikálnu os kompozície obrazu. V strede lúča býva zobrazená hviezda, ktorá sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Pod hviezdou sa lúč rozvetvuje na zväzok troch lúčov. Je to trojičný teologický prvok. V dolnom rohu oproti Jozefovi je scéna kúpania dieťaťa, typická pre ikony Narodenia. Byzantskí ikonopisci zobrazovali skutočný pôrod s Pannou Máriou ležiacou na lôžku v prítomnosti dvoch pôrodných báb, z ktorých jedna umývala dieťa. V apokryfnej knihe sv. Jakuba sa spomína, že jedna z pôrodných báb, Mária Salome, popierala, že je možné, aby Mária porodila a zostala pannou. Hneď ako sa dotkla Márie s úmyslom presvedčiť sa o tom, jej ruka zosychla. No len čo vzala dieťa na ruky, uzdravila sa. Samotné kúpanie dieťaťa však nie je symbolom očistenia, skôr predobrazom nášho krstu, v ktorom sa znovu rodíme a stávame sa deťmi Božími. Strednú časť ikony vypĺňajú z jednej strany scény klaňania sa anjelov a z druhej zjavenie sa anjela pastierom a oznámenie zvesti (porov. Lk 2, 8 - 15). Všetko je tu iba v náznaku. Jeden alebo dvaja pastieri vedú ovce. To stačí. Nejde o zobrazenie výpravnej scény ako vo filme, ide o symboliku, skratkovitú reč v náznakoch, ktorá má odkryť duchovné posolstvo ikony.
Evanjeliovú správu o Kristovom narodení dokresľujú traja mudrci od Východu, ktorí sa buď ponáhľajú na koňoch, alebo sa klaňajú s prinesenými darmi Kristovi. Ich rýchla jazda naznačená vlajúcimi plášťami upozorňuje: Ponáhľaj sa k Bohu, čas je krátky. Priniesli tri dary: zlato, aby si ho uctili ako kráľa, kadidlo, aby mu vzdali úctu ako Bohu, a myrhu, aby si uctili jeho človečenstvo určené na smrť.
Čo bola betlehemská hviezda? | GotQuestions.org
Jasle: Skromné miesto s hlbokým významom
Pokiaľ ide o Ježišovo narodenie, v evanjeliu sa nenachádza nijaká zmienka o jaskyni. Objavila sa až neskôr v apokryfnej knihe sv. Jakuba. Sv. Justín, sv. Hieronym a Eusébius však tiež spomínajú skalnú jaskyňu. Syn Boží bol pozvaný, aby ako človek vstúpil do sveta zadným vchodom. Na najšpinavejšom mieste na svete - v maštali - sa narodila čistota. On, ktorý o sebe povedal, že je „živým chlebom, ktorý zostúpil z neba,“ bol uložený do jasieľ, do ktorých sa dáva krmivo. Pred stáročiami sa Židia klaňali zlatému teľaťu a Gréci oslovi. Ľudia sa im klaňali ako bohom. Teraz je tu prítomný aj vôl aj osol a skláňajú hlavu pred svojím Bohom, aby vykonali poctivú nápravu. Okolie jaskyne je na ikone dotvorené jednoducho až naívne vyjadrenými stromami, aby v obraze boli naznačené všetky stupne stvorenia, ktoré prijímajú Božieho Syna tak, ako sa spieva na večierni v predvečer Pánovho narodenia: „Každá zo stvorených bytostí ti vzdáva vďaky svojím spôsobom: Anjeli ti piesne spievajú, nebesia hviezdu posielajú, mudrci ti dary nesú, pastieri obdivujú zázrak, zem ti núka jaskyňu, púšť jasle obetuje a my sme ti dali panenskú matku.“
Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a človek sa tu stretli a pozreli si do očí. Malo by to vôbec zmysel, keby sa čo i tisíckrát narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil aj v človekovi? Vo vianočnom období sa pozdravujeme pozdravom: Christos Raždajetsja! - Kristus sa rodí! - Slavite Jeho! Oslavujte ho!
Historické a umelecké stvárnenie jasličiek
K vianočnému obdobiu už tradične patria aj pôvabné stvárnenia príbehu Narodenia Ježiša Krista - skromné „jasle, jasličky“, alebo honosnejšie „betlehemy“. História a tradícia predobrazu výtvarného spodobovania Narodenia bola udalosť z r. 1223, keď sv. František z Assisi slúžil vianočnú omšu pri jasličkách postavených v lesnej jaskyni, kde boli aj živí ochrancovia novorodeniatka - osol a vôl. Tento počin čoskoro získal ohlas po celej Európe. Jasličky tvorili kulisu liturgických vianočných hier, pričom príbeh Narodenia predvádzali živí herci, na scéne bolo dieťa ležiace v jasliach medzi dvoma zvieratami, pribudli Traja králi, klaňajúci sa pastieri a napokon aj Panna Mária a sv. Jozef.
Koncom 14. st. tému Narodenia stvárňovali aj maliari a rezbári, ktorých diela našli miesto na oltároch kostolov. Na Slovensku to boli tzv. krídlové oltáre so zobrazením scény Narodenia, alebo Klaňania Troch kráľov. Stavanie samostatných, scénicky komponovaných betlehemov v kostoloch, rozšírili v 16. st. františkáni a jezuiti. V 18. st. sa betlehemy zhotovené zo vzácnych drevín a ušľachtilej hliny, dotvárané maľbou a postavami v životnej veľkosti odetými do drahých látok, stavali aj v domácnostiach šľachty a mešťanov. V 2. pol. 18. st. podľa nariadenia Jozefa II., betlehemy v kostoloch nemali byť, pretože podľa panovníka pri bohoslužbách rozptyľovali pozornosť veriacich, a tak sa v rôznych podobách presťahovali do domácností. V poslednej štvrtine 19. st. sa na vidieku objavili v tzv. kultovom kúte izby jasle, ktoré ešte zač. 20. st. tvorili ústredný výzdobný motív domácností a boli akýmsi predchodcom vianočného stromčeka, pristrojovali sa pred Vianocami a rozoberali po Hromniciach. S doma vyrobenými jasličkami v krabici či skrinke, chodili po domoch koledovať školské deti už v advente, na Božie Narodenie, Štefana a Mláďatká. Koncom 19. st. tvorili jasličky ústredný výzdobný motív vidieckych domácností počas Vianoc a boli akýmsi predchodcom vianočného stromčeka. S jasličkami chodili po domoch vinšovať školské deti už v advente, na Božie narodenie, Štefana a Mláďatká. Napokon „po kolede“, zavítali Traja králi s prenosným betlehemom v drevenej skrinke, či papierovej škatuli.
Rôznorodosť zobrazenia a materiálov
Každý tvorca si známy biblický príbeh predstavoval po svojom. Samotné miesto narodenia Ježiška sa spodobovalo ako maštaľka, salaš, drevená chyža, jaskynka či kaplnka a dieťatko ležalo v krmelci, kolíske, na slame na zemi, alebo v náručí matky. Scéna sa zapĺňala ďalšími postavičkami - anjel strážny aj Betlehemská hviezda, muzikanti, baníci, drevorubači, vojaci, pocestní prichádzajúci v panskom, alebo ľudovom odeve, jazdci na koňoch aj ľudia inej rasy, ovečky, lesné i domáce zvieratá a kulisu tvorili exotické stavby, palmové háje a púšte, pribudli ťavy a slony. Tak sa pôvodný výjav Ježiška v jasličkách menil na pestrý obraz Kristovho rodiska, mesta Betlehem (Bajt aj-Lahm v Jordánsku). Statické stavby sa menili, vďaka dômyselným mechanizmom, na pohyblivé s cirkulujúcou vodou Jordánu a figúrky po koľajničkách defilovali pred divákmi, ako aj v našom skrinkovom mechanickom betleheme v Kaplnke sv. Anny, pôvodne v portáli s vyšívaným motívom mesta.
Na tvorbu betlehemov sa používal dostupný materiál - drevo, hlina, vosk, chlebové i perníkové cesto, drôt, plech, sadra, alebo sa celé vystrihovali z maľovaných papierových archov dovážaných z Rakúska a Čiech (Ladov betlehem). Pre prizdobenie poslúžila čečina a šišky, mach, lišajníky, korienky rastlín, trávy a slama. Tak sa jasličky, ale aj betlehemy v rôznych podobách, presťahovali do domácností. V náročnejšom, či skromnejšom prevedení, podľa priania, finančných možností, alebo tvorivých schopností obyvateľov miest a dedín. Výroba aj stavanie jasličiek a betlehemov bolo veľkým potešením pre deti i dospelých, bohatých i chudobných. Mnohí si ich výrobou privyrábali a tvorili ich aj majstri v rezbárskych dielňach.
V 2. pol. 20. st. v našom okolí vynikal tvorbou drevených betlehemov Štefan Vachan v Šulekove a ženy v Dvorníkoch podnes vytvárajú jasličky z kukuričného šúpolia. Vianočnom čase bývali v izbe aj iné formy motívu Narodenia - podmaľby na skle, obrazy vyšívané na papierovej sieti a tzv. hracie obrazy s nápevom Tichá noc… V medzivojnovom období obdarúvali svojich „ctených“ zákazníkov obchodníci a kominári nástenným kalendárom s motívom betlehema. Narodenie Ježiška patrilo tiež na vianočné pohľadnice a papierové servítky.
Svätý František a pôvod tradície živých betlehemov
Poníženosť Božieho Syna, ktorý sa stal dieťaťom v maštali uprostred biedy a domácich zvierat, bola pre Františka vzorom duchovnej dokonalosti. Ten, ktorý zomrel za hriechy na kríži, sa rozhodol narodiť sa ako slabé dieťa podriadené všetkým. Preto František celý život plakal Božím srdcom (mal to isté srdce) a vo svete bol viditeľným znakom Božieho „plaču“. František vstúpil do Božieho srdca, zasnúbil sa s Božím utrpením, preto nemôže robiť iné, ako že celý život plače. „Láska nie je milovaná“, podľa niektorých textov, toto bola skutočnosť, ktorá znepokojovala sv. Františka z Assisi. On z lásky k trpiacemu Pánovi sa nehanbil plakať a sťažovať sa nahlas. Pán je smädný po našej láske v otvorení celého srdca len Jemu. Preto môžeme spolu so sv. Františkom prosiť nášho Pána o milosť lásky.
Greccio sa počas vianočného obdobia stalo svedkom jednej z najdojímavejších a najobjavnejších udalostí vo Františkovom živote. Konečne pri troške fantázie mohol realizovať svoj sen vidieť, cítiť, dotýkať sa skutočnosti narodenia Pána Ježiša Krista. Počas slávenia Eucharistie konal službu diakona, preto zaspieval text evanjelia o narodení Ježiša Krista. A potom kázal. Tomáš z Celana o tom píše: „…zhromaždenému ľudu káže o narodení chudobného kráľa a blahorečí mestečku Betlehem. Často, keď chce vysloviť meno Ježiš, hovorí plný preveľkej lásky „Dieťatko betlehemské“. A keď vyslovuje slovo Betlehem, znie to ako mečanie jahniatka. Viac ako slovami pretekajú jeho ústa láskou. František potom vzal postavičku Dieťaťa, podržal ju v náručí a predložil ju prítomným k úcte. Ku koncu bohoslužby prítomní vošli do svätyne a vzali si kúsky slamy, aby si ich uchovali ako relikvie. Po jeho kanonizácii mal byť na jeho počesť nad miestom, kde sa nachádzali v Grecciu jasle, postavený oltár. Preto opustil pustovňu pri mestečku Rieti, kde žil, a odcestoval na Vianoce do Greccia. Ak túto cestu opisuje príbeh o rybárovi, ktorý mu pri veslovaní cez jazero daroval vodného vtáka, František cestoval loďou. Približne dva týždne pred sviatkami si František zavolal istého Giovanni Velita a navrhol mu: „Ak chceš, aby sme blížiace sa sviatky Vianoc slávili v Grecciu, poponáhľaj sa a starostlivo zaobstaraj, čo ti poviem.“ Giovanni Velita bol potešený a dal si záležať, aby zorganizoval všetko potrebné.
Význam Narodenia Krista pre kresťanstvo
Narodenie Ježiša Krista je ústrednou udalosťou Vianoc, ktorá sa odráža v rôznych formách umenia a tradícií. O tradícii betlehemských jaslí. Narodenie Božieho Syna ako malého bezbranného dieťatka je udalosťou, ktorá kresťanov všetkých generácií napĺňa dojatím a pobáda k zamysleniu sa nad nádherou Božích ciest, ktorými Stvoriteľ k sebe privádza svoje stvorenie. Úcta k tajomstvu vtelenia v sebe prirodzene zahŕňa aj úctu ku všetkému, čo je s týmto historickým faktom spojené. Nie div, že už od počiatku sa zvlášť uctievaným miestom kresťanstva stala betlehemská jaskyňa, práve v ktorej podľa tradície prišiel na svet dlho očakávaný Mesiáš, Ježiš Kristus. Už v 4. stor. sv. Helena, matka cisára Konštantína, dala postaviť nad jaskyňou narodenia Pána baziliku. Tá bola okolo r. 540 na príkaz cisára Justiniána opravená a v podstate vo svojej pôvodnej podobe stojí dodnes a je tak očitým svedkom zástupov pútnikov, ktorí sem aj napriek mnohým ťažkostiam po stáročia prichádzajú. Aj motívy jasličiek na mnohých rímskych sarkofágoch zo 4. a 5. stor. svedčia o úcte k tajomstvu vtelenia u kresťanov už od prvých storočí. Od 6. stor. si vo zvláštnej kaplnke baziliky Panny Márie Väčšej v Ríme kresťania uctievali jasličky, o ktorých boli presvedčení, že sú autentické. Avšak skutočný rozkvet úcty k betlehemským jasličkám nastal až v 13. storočí vďaka sv. Františkovi a jeho fascinácii pokorou Pána, ktorá sa prejavila nielen v tom, že ako Boh sa uponížil a prijal na seba ľudskú prirodzenosť, ba čo viac, narodil sa v tak úbohých podmienkach, keďže sa preňho nenašlo miesto v hostinci.
Františkovi bolo dopriate, že mohol navštíviť Svätú Zem a pravdepodobne navštívil aj baziliku Narodenia Pána. Túžil, aby každý človek, hľadiac na chudobu betlehemskej maštale, mohol celým svojim srdcom, celou svojou dušou, mysľou i telom pocítiť posvätnosť chvíle príchodu Spasiteľa na zem. Veľmi dobre vedel, že Boh si zvyčajne vyberá to, čo je skromné a nenápadné, aby sa o to výraznejšie prejavila jeho neobmedzená moc. Z opisu br. Tomáša z Celano, Františkovho súčasníka, sa dozvedáme, že sv. František v r. 1223 (tri roky pred svojou smrťou), 15 dní pred sviatkom Narodenia Pána požiadal istého šľachtica Jána, aby pripravil na vrchu Greccio drevené jasličky, ku ktorým mal priviazať vola, osla a postaviť oltár, na ktorom sa v noci narodenia bude slúžiť sv. omša. Dal zvolať mnohých bratov a ľudí zo širokého okolia, aby spoločne oslávili príchod Pána. Sv. omšu slúžil jeden z kňazov a sv. František, ktorý bol diakonom, spieval evanjelium a potom s veľkým zápalom ducha hovoril o narodení chudobného kráľa v malom mestečku Betleheme. Často keď chcel Krista nazvať „Ježiš“, nazýval ho „Dieťatko z Betlehema“. Dojatie z tejto slávnosti bolo tak veľké, že seno z jasieľ si ľudia s veľkou úctou odložili a dávali ho chorým zvieratám, ktoré po zjedení kúsku tohto sena boli uzdravené. Údajne aj ženy, ktoré trpeli na ťažký a dlhý pôrod, keď si ľahli na kúsok tohto sena, rodili ľahko. Neprekvapuje nás preto, že na mieste, kde stáli jasle, bol čoskoro postavený kostol. Tento Františkov prejav nábožnosti bol jeho spolubratom veľmi blízky, pretože František im vždy vštepoval do sŕdc ani nie tak túžbu po vedomostiach, či náboženskom vzdelaní, čo skôr po osobnom prežívaní prítomnosti Krista v každodennom živote. Nadšenie bratov i ostatných ľudí z takto prežitej oslavy tajomstva betlehemskej noci sa rýchlo šírilo nielen v Taliansku, ale aj všade tam, kde prichádzali bratia.
Keďže Panna Mária putovala do Betlehema v požehnanom stave, je veľmi pravdepodobné, že šla na oslíkovi, čo bol v tých časoch bežný dopravný prostriedok aj u chudobných ľudí. Tým, že František dal k jasliam priviazať vola a osla, betlehemská jaskyňa nadobudla skôr charakter maštale, a táto tradícia bola všeobecne prijatá. Betlehemy sa stavali na námestiach i v kostoloch a postupne boli obohacované aj o iné postavy z evanjelií - predovšetkým o pastierov a mudrcov resp. kráľov. Neskôr k nim pribúdali aj predstavitelia jednotlivých národov, rôzne stavy a cechy, aby tak prejavili svoju vieru a úctu k Dieťatku z Betlehema. Pravdepodobne až od 18. stor. po zavedení reforiem cisára Jozefa II., ktorý v Rakúsko-Uhorsku zakázal predstavovanie betlehemov v kostoloch, si ľudia začali robiť aj doma. Doprajme si počas Vianočných sviatkov čas na modlitbu pri betlehemských jasličkách a kontempláciu Božej lásky, ktorá nám dala svojho milovaného Syna, dovoľme, aby Božia milosť vstúpila aj do nášho srdca a do našich príbytkov, aby sa aj v nás uskutočnila túžba sv. Františka po tom, aby každý človek, ba celé stvorenie s radosťou a nadšením vítalo svojho Spasiteľa, darcu pokoja. František chcel, aby sa v tento deň rozsypávalo po cestách zrno, aby aj nebeské vtáky mali v tento deň hojnosť pokrmu. Doprajme teda aj my našim blížnym a i všetkému, čo je okolo nás, aby mohli pocítiť prebývanie milosrdnej lásky v našich dušiach.
Martin M.
Hlbší teologický pohľad na narodenie v jasliach
Sviatok Narodenia Pána je predzvesťou Paschy. Jasle sa chápu ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ je predobrazom uloženia Krista do hrobu. Ako spievame v bohoslužbách sviatku Narodenia Pána, vo vtelení sa Boh Slovo ponížil k sebeobmedzeniu v čase: „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijíma počiatok“ a priestore: „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“ Kristus prijal poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovýšenia. Keď Panna do svojho lona prijala Božie Slovo, jej lono sa stalo miestom stretnutia medzi Bohom a ľudstvom. Ovečka nosila vo svojom lone veľkého Pastiera. A potom v jaskyni z Panny vyrástol Kristus - Strom života. Teraz je odstránený múr rozdelenia, ktorý oddeľoval ľudstvo od Boha a zem od neba. Nebo to oznamuje zemi prostredníctvom „hlasu hviezdy“ a „hviezdneho zástupu“ anjelov. Maštaľ sa stáva kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš je spútaný v plienkach, aby odpútal ľudstvo z reťazí hriechu.
Na základe nariadenia rímskeho cisára, že všetci ľudia v ríši majú byť zapísaní, sa Jozef, ktorý bol z Dávidovho rodu, vydáva s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby boli zaznamenaní v sčítacích zoznamoch. Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, ktorý príde z Betlehema (Mich 5, 1). Jozef v poslušnosti slovu, ktoré povedal Pánov anjel, dal Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). K novonarodenému Dieťaťu prichádzajú pastieri (Lk 2, 15 - 18) a ďalej mudrci od Východu (Mt 2, 1 - 11). Skutočnosť, že mudrci - predstavitelia celého ľudstva - sa klaňajú Kristovi, poukazuje na univerzálny charakter spásy. Stvorenie radostne víta Boha v tele a prináša dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev, nebesia hviezdu, mudrci zlato, kadidlo a myrhu, pastieri svoj údiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ľudstvo panenskú Matku.
Počas dňa pred Kristovým narodením, čiže 24. decembra, dodržiavame prísny pôst až do večera. Popoludní sa slávi Veľká večiereň s božskou liturgiou svätého Bazila Veľkého. Jej osem starozákonných čítaniami sa vzťahuje na Kristovo narodenie. „Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti. Lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa ti ako Slnku pravdy a uznávať teba, Východ z výsosti. Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúkla jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú.“ Eucharistickú liturgia sviatku Kristovho narodenia, pri ktorej kňaz používa liturgický formulár Jána Zlatoústeho, treba sláviť 25. decembra.
Pravý význam Vianoc pekne vystihuje ikona Narodenia Pána. V jej strede je Kristus, ktorý leží v obdĺžnikovej sťaby truhličke v čiernej jaskyni. Jaskyňa znázorňuje temnotu, v ktorej bol svet; Kristus prišiel do tejto temnoty ako Slnko spravodlivosti. Jaskyňa je zároveň aj predobrazom hrobu, do ktorého bude Ježiš pochovaný po ukrižovaní. Kristus uložený akoby v malej rakve a zabalený podobne ako mŕtvola. To všetko odkazuje na to, že Ježiš prišiel na svet nato, aby sa obetoval za nás. Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi zvieratá. V hornej časti ikony sú znázornení anjeli, niektorí zvestujú pastierom radostnú zvesť a iní sa klaňajú narodenému Božiemu Synovi. Mudrci-mágovia sú často na koňoch a na hlavách majú perzské čapičky. Traduje sa, že keď perzské vojská plienili Svätú zem, vtrhli aj do Chrámu Narodenia v Betleheme, kde uvideli na ikone týchto mudrcov s perzskými čiapkami a chrám nechali na pokoji. Hviezda, ktorá ukazuje zhora na novonarodeného Božieho Syna, má často tri lúče ako symbol presvätej Trojice. V súvislosti s hviezdou, ktorá poučila mágov o narodení Ježiša Krista, je zaujímavé poukázať aj na skutočnosť, že v staroveku si mnohí mysleli, že osud každého človeka je určený konšteláciou hviezdy, pri ktorej sa narodí.
Zaujímavým výjavom na ikone Narodenia je postava Jozefa sediaceho v rohu ikony. Pri ňom je postava starca, ktorý sa s ním rozpráva. Podľa niektorých sedí Jozef v pochybnostiach a postava pri ňom je pokušiteľ. Väčšina teológov je však proti výkladu, že muž zhovárajúci sa s Jozefom, je pokušiteľ. Skôr ide o proroka Izaiáša, ktorý prichádza k Jozefovi, ktorý ešte stále nerozumie tajomstvu.
Z použitej literatúry: Jozef Pavlovič: Slovo a ikona, 1995; Imrich Belejkanič: Pravoslávne dogm. bohoslovie, Prešov 1995; Fulton J. Sheen: Život Krista, Dobrá kniha, Trnava 1998; Kresťanské symboly, Olomouc 1992; James Hall: Slov. námet a symbol ve výtv. umení, Praha 1991; Maria Giovanna Muzj: Transfigurazione, Miláno 1987.
tags: #narodenie #krista #jasle