Narodenie nového života v antickom Ríme nebolo len biologickou udalosťou, ale komplexným súborom náboženských rituálov, rodinných obyčají a hlboko zakorenených tradícií. Spoločnosť, v ktorej sa miešali pohanské viery s postupne sa rozvíjajúcim kresťanstvom, formovala prístup k zrodu človeka aj k oslavám "narodenia" vo všeobecnom zmysle. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na to, ako sa v starovekom Ríme vnímalo narodenie - od intímnych rituálov v domácnosti, cez širšie pohanské sviatky spojené so zimným slnovratom, až po vznik a vývoj jedného z najvýznamnejších kresťanských sviatkov, Narodenia Pána, známeho ako Vianoce, ktorého korene sú hlboko prepletené s rímskou kultúrou a zvyklosťami.
Rituály a Obyčaje Spojené s Príchodom Dieťaťa na Svet v Antickom Ríme
Narodenie dieťaťa v Ríme predstavovalo udalosť spojenú s osobitným náboženským rituálom, ktorá sa dotýkala každej vrstvy rímskej spoločnosti a niesla v sebe hlboký symbolický význam. V tradičnej kultúre bol príchod človeka na svet spätý s obradmi, obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou rodinných obyčajov. Tieto zvyky a rituály sa vyvíjali po stáročia a formovali osud novorodenca od prvých chvíľ jeho existencie.
Keď dieťa prišlo na svet, prvou starosťou bolo okúpať ho. Na tento účel sa používala široká nádoba, ktorá v cisárskej rodine bola zhotovená z mušlí, čo naznačuje nielen praktický, ale aj ceremoniálny charakter tohto úkonu. Prvý kúpeľ novorodenca nebol len otázkou hygieny, ale predstavoval príležitosť pre magické úkony, ktorých cieľom bolo zabezpečiť dieťaťu žiaduce vlastnosti a priaznivý štart do života. Mnohé poverové úkony a zákazy, ktoré sa viazali k rodičke a dieťaťu, mali síce racionálnu podstatu, no vysvetľovali sa na základe mágie a viery v nadprirodzené sily. Tieto prvé obrady boli kľúčové pre vymedzenie prvej etapy života dieťaťa po pôrode.
Po dôkladnom umytí dieťaťa nasledoval jeden z najzásadnejších momentov rímskej rodiny: položili ho k otcovým nohám. Práve on potom jediným gestom rozhodol, či ho uznáva za svoje. Ak dieťa zdvihol, znamenalo to, že ho uznáva za svoje a prijíma ho do rodiny. Tento akt bol nielen symbolickým, ale mal aj nesmierne právne a spoločenské dôsledky, určujúc budúci status dieťaťa. Bez otcovho uznania by sa dieťa neocitlo pod jeho autoritou a jeho postavenie v spoločnosti by bolo neisté. Keď otec dieťa uznal za svoje, všetky ženy v dome ho zahrnuli starostlivosťou, čím sa prejavila kolektívna radosť a prijatie nového člena domácnosti.
Potom nasledovalo mnoho ďalších rituálov, ktoré boli dôležité pre začlenenie dieťaťa do rodinnej a spoločenskej štruktúry. V prvý týždeň po narodení sa každý večer konala oslava a veľká večera na oslavu novonarodeného. Tieto večere neboli len spoločenské udalosti, ale mali aj náboženský charakter, pri ktorom sa ďakovalo bohom za prírastok a prosilo sa o jeho ochranu.
Na konci prvého týždňa, ktorý bol plný osláv a starostlivosti, sa slávil deň očisty. Vtedy sa prinášali obete rôznym božstvám a vyzývali sa najmä sudičky, ktoré mali podľa rímskej viery udeliť dieťaťu to najlepšie do života. Sudičky, často vnímané ako bohyne osudu, mali moc ovplyvňovať životnú dráhu novorodenca, a preto bola ich priazeň nevyhnutná. Obrady očisty boli zamerané na zbavenie dieťaťa a matky akýchkoľvek nečistôt alebo zlých vplyvov, ktoré by mohli ohroziť jeho budúcnosť.
Ďalší medzník v živote novorodenca predstavovali obrady prijímania do cirkevnej obce a do spoločnosti, hoci v rímskom kontexte pred kresťanstvom to znamenalo prijatie do náboženskej obce domáceho kultu a následne aj do širšej občianskej spoločnosti prostredníctvom oficiálnych registrácií a slávností.
Starostlivosť o dieťa bola rozdelená medzi matku a pestúnku. Ak si rodina mohla dovoliť pestúnku, táto žena preberala časť povinností spojených s výchovou a dojčením. Novorodencov zavíjali do plienok a do povojníka tak pevne, že sa nemohli ani pohnúť. Takto zavinutí ležali v kolíske, ktorá zvyčajne stála na zemi, a kolísali ju nohou. Tento spôsob zavinovania mal pravdepodobne chrániť dieťa a zabezpečiť správny vývoj končatín, hoci z dnešného pohľadu sa môže zdať príliš reštriktívny.
Život dieťaťa sa všeobecne členil na viacero etáp, ktoré neboli vymedzené len fyzickým rastom, ale aj obradmi a spoločenskými očakávaniami. Obyčaje pri narodení dieťaťa obsahovali niekoľko etáp, začínajúc už obdobím pred počatím. Podľa starších predstáv bolo dokonca možné ovplyvniť fyzické a duševné vlastnosti dieťaťa ešte pred jeho počatím. Už slobodné dievčatá museli rešpektovať niektoré zákazy, ktoré mali zabezpečiť ich budúcu plodnosť a zdravé potomstvo. Zabezpečenie zdravého potomstva a ľahkého pôrodu bolo často súčasťou svadobných obradov, čím sa zdôrazňovala dôležitosť reprodukcie pre kontinuitu rodu a celej spoločnosti.
Druhou etapou bolo obdobie tehotenstva, pričom najmä jeho prvé mesiace sa považovali za rozhodujúce pre zdravie, vzhľad a charakter dieťaťa. Budúca matka bola obklopená poverami a radami, ktoré mali zabezpečiť bezproblémový priebeh tehotenstva a priaznivý vývoj plodu. Tretia etapa sa, ako už bolo spomenuté, začala narodením dieťaťa, pri ktorom sa opäť aktívne snažili ovplyvniť jeho budúcnosť a zistiť, aký osud ho očakáva. Tieto rituály a obyčaje ukazujú na hlbokú vieru antických Rimanov v silu obradov a ich schopnosť formovať život človeka od jeho počiatkov. Aj keď sa rodením v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách, v antickom Ríme mali tieto zvyky centrálnu úlohu v živote každého novorodenca a jeho rodiny.
Aké bolo rodiť pre kráľovské matky
Antické Korene Osláv "Narodenia": Pohanské Sviatky a Zimný Slnovrat
Vianočné sviatky, ako ich poznáme dnes, hoci sú vnímané ako symbol kresťanského Narodenia Pána, boli známe už v predkresťanskej dobe a mali svoje hlboké korene v rímskych a iných starovekých kultúrach. Zimné sviatky boli v dávnej minulosti najobľúbenejšími pre mnohé kultúry, pretože v zime bolo menej práce, dni boli kratšie a noci dlhšie, čo vytváralo ideálne podmienky pre spoločné oslavy a oddych. Misionári neskôr čerpali zo zvykov národov, aby nenásilným spôsobom presvedčili nekresťanov na konvertovanie na novú vieru, čo viedlo k zaujímavej synkréze a prispôsobeniu existujúcich tradícií.
V antickom Ríme sa v decembri konalo niekoľko významných pohanských sviatkov, ktoré formovali spoločenský a náboženský život obyvateľov. Medzi najvýznamnejšie patrili Saturnálie, oslavy boha Saturna, ktoré sa začínali 17. decembra. Saturnálie boli v antickom Ríme časom oddychu, hodov a porušovania oficiálnych pravidiel. Počas týchto dní sa dočasne zrušili bežné spoločenské konvencie, čo Rimanom umožňovalo oslobodiť sa od každodennej rutiny a povinností. Bolo to obdobie, keď si Rimania darovali rôzne drobnosti, vrátane malých bábok pre deti a sviečok pre dospelých, čo symbolizovalo svetlo a obnovu v období najkratších dní.
Oslavy Saturnálií boli charakteristické svojou uvoľnenou atmosférou; počas nich sa neuzatvárali žiadne obchody a dokonca aj otroci sa mohli zúčastniť na hostinách, čo bolo inak v rímskej spoločnosti nepredstaviteľné. Tento krátkodobý zvrat spoločenských úloh a voľnosť prispievali k pocitu všeobecnej radosti. Saturnálie boli časom pitia, hrania hazardných hier a dokonca aj verejného obnažovania sa, čo svedčí o ich extatickom a karnevalovom charaktere. Podľa básnika Catulla to boli jednoducho "najlepšie dni" roka, plné zábavy a bezstarostnosti. Tento starorímsky sviatok, ktorý sa začínal 17. decembra, postupne zanikol v priebehu storočí, no jeho vplyv na neskoršie vianočné zvyky je nepopierateľný.
Ešte pred rozšírením kresťanstva sa v Taliansku začínal 25. decembra sviatok nazývaný Dies Natalis Solis Invicti, čo v preklade znamená "Deň narodenia Nepremožiteľného Slnka". Tento sviatok bol priamym odkazom na zimný slnovrat, ktorý Rimania nazývali Bruma, a ktorý označoval najkratší deň v roku a začiatok postupného predlžovania dní. Počas týchto dní oslavovali obyvatelia niekoľko slnečných bohov naraz. Medzi nimi bol sýrsky Elah-Gabal, ktorého kult bol spojený s bohom slnka, rímsky Sol (Slnko) a vojenský boh perzského pôvodu Mithras, ktorého kult bol v rímskej armáde mimoriadne populárny. Všetky tieto božstvá boli uctievané v súvislosti s cyklom Slnka, jeho zánikom a opätovným "narodením" po zimnom slnovrate. Niektorí raní kresťanskí spisovatelia spájali znovuzrodenie slnka s narodením Ježiša Krista, čím symbolicky pripisovali Kristovi úlohu "pravého Slnka".
Hoci sa téma "narodenia" v antickom Ríme sústreďuje najmä na rímske a stredomorské tradície, je dôležité si uvedomiť, že podobné zimné oslavy existovali aj v iných častiach Európy a mali na vývoj neskorších vianočných zvykov tiež významný vplyv. Napríklad Yule bol sviatok škandinávskych pohanov, ktorý trval od konca decembra do začiatku januára. Obyvatelia severnej Európy počas Yule oslavovali boha hromu a blesku Thora. Každý blesk symbolizoval prasa alebo teľa, ktoré sa narodí na nový rok, čo odrážalo ich agrárny a chovateľský charakter. Sviatok mohol trvať aj dvanásť dní, čo je obdobie, ktoré sa neskôr odrazilo v "dvanástich dňoch Vianoc". Pohanskí Germáni dodržiavali podobné tradície; počas dvanástich "divokých nocí" jedli, pili a oslavovali. Tieto zvyky mali na vývoj kresťanských Vianoc veľký vplyv, a to do takej miery, že obyvatelia škandinávskych krajín dodnes nazývajú Vianoce menom Jul. Tieto prekrývajúce sa pohanské tradície poskytli bohatý kultúrny substrát, na ktorom sa neskôr vybudoval kresťanský sviatok Narodenia Pána.
Vznik a Vývoj Kresťanského Sviatku Narodenia Pána v Ríme
Zavedenie sviatku Narodenia Ježiša Krista, ktorý dnes poznáme ako Vianoce, je fascinujúcim príbehom o kultúrnej adaptácii a teologickom rozvoji v ranom kresťanstve. Je dôležité si uvedomiť, že kresťania v prvých troch storočiach neslávili osobitne sviatok Narodenia podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (ľudovo Sviatok Narodenia Ježiša Krista). Ich hlavným sviatkom bola Pascha, ktorá pripomínala umučenie a zmŕtvychvstanie Krista. Až po Pasche je sviatok Narodenia Ježiša Krista najstarším kresťanským sviatkom, hoci sa jeho zavedenie odohralo až neskôr.
Zavedenie tohto sviatku sa uskutočnilo v 4. storočí, presnejšie okolo roku 330, lebo po prvý raz sa v kalendári vyskytol v roku 354. Tento kalendár zostavil a vyzdobil grécky umelec Furius Dionýz Filokal na základe rímskych tradícií. V občianskej časti kalendára na deň 25. decembra, v ktorom sa v Ríme slávil sviatok Mithra na počesť slnka pod názvom „Natalis Invicti“ (solis) - Deň narodenia Nepremožiteľného Slnka, Filokal pridal poznámku: „VIII. Kal. Ianuarii natus Christus in Betlehem Judeae“ (ôsmy deň pred januárom narodil sa Kristus v judejskom Betleheme). V Ríme sa teda podľa toho slávili Vianoce už okolo spomínaného roku 354, a tak sa prvá oslava Kristovho narodenia, čiže sviatok Vianoc, zrodila práve v Ríme.
Táto voľba dátumu 25. decembra nebola náhodná a bola hlboko prepojená s antickými rímskymi zvykmi. V antickom Ríme bolo zvykom sláviť narodeniny veľkých osobností. Pravda, mnohokrát sa nepoznal presný deň narodenia týchto osobností, preto sa vybral nejaký významný deň, ktorý slúžil ako symbolický pre narodeniny. Kresťania takisto chceli sláviť narodeniny svojho Pána a keďže nebol známy presný dátum jeho narodenín, vybrali si 25. december. Bol to deň, ktorý bol v Ríme oslavovaný ako „dies natalis Solis Invicti“ a zároveň bol to deň zimného slnovratu.
Táto symbolika bola pre raných kresťanov mimoriadne silná a účinná. Keďže slnko od tohto dňa naberalo novú silu a jeho svetlo sa začínalo predlžovať, bol tento deň vhodný na oslavu Kristovho narodenia. Ježiš Kristus bol totiž vo Svätom Písme označovaný ako „slnko spravodlivosti“ (Mal 4,2) a „svetlo sveta“ (Jn 8,12), čo predstavovalo silnú paralelu s astronomickým javom a existujúcimi pohanskými oslavami. V tom čase bol v Ríme veľmi rozšírený kult Slnka a uctievanie solárnych božstiev, a preto zavedením sviatku Narodenia Ježiša Krista chcel rímsky ľud preukázať Ježišovi Kristovi božskú poctu v ten deň a na tom mieste, na ktorom sa predtým preukazovala božská pocta slnku.
Týmto krokom rímski kresťania začali preukazovať božskú úctu Kristovi v tento deň a na tom mieste, ktoré sa spájalo so slnečným kultom. Je symbolické, že vatikánsky vŕšok, kde sa predtým preukazovala božská úcta slnku, sa stal centrom kresťanskej úcty. Takto sa naznačilo víťazstvo Krista nad pohanstvom, pričom sa existujúca symbolika pretransformovala a prispôsobila kresťanskému učeniu. No zároveň sa týmto sviatkom dokumentovalo učenie Cirkvi o Kristovom božstve proti vtedajším bludárom ariánom, ktorí popierali Kristovo božstvo a tvrdili, že je Božím synom len v nevlastnom zmysle ako človek. Slávenie Kristovho narodenia ako sviatku božskej bytosti na deň zimného slnovratu posilňovalo vieru v jeho božskú podstatu a jeho úlohu ako pravého svetla, ktoré prišlo na svet.
Aké bolo rodiť pre kráľovské matky
Šírenie Sviatku a Vývoj Liturgických Tradícií Narodenia Pána
Sviatok Narodenia Pána sa z Ríma rýchlo rozšíril po kresťanskom svete, čo svedčí o jeho rýchlom prijatí a dôležitosti pre rozvíjajúcu sa Cirkev. Už v 4. storočí ho slávili aj na Východe, hoci tam predtým slávili sviatok Zjavenia Pána (Epifánia), ktorý mal tiež vianočný obsah a oslavoval nielen narodenie Krista, ale aj poklonu mudrcov a jeho krst. Historické záznamy potvrdzujú, že prvá oslava Kristovho narodenia bola v Ríme, a odtiaľ sa tradícia začala šíriť.
Podľa vzoru Západnej cirkvi aj Východ postupne prebral zvyk oslavovať Narodenie Ježiša Krista 25. decembra. Rozhodujúcu úlohu v tomto ohľade zohrali tri veľké osobnosti Východu. Medzi prvými, ktorí šírili tento sviatok, bol sv. Bazil Veľký, ktorý mal byť prvým, kto medzi rokmi 371-374 začal sláviť sviatok Narodenia Pána v Kapadócii. Podľa jeho vzoru sv. Gregor Teológ zaviedol sviatok v Konštantinopole. V roku 379, v deň narodenia Ježiša Krista, začal svoj príhovor slávnostnými slovami: „Christos raždajetsja - slavite jeho!“, čo svedčí o hlbokom prijatí a teologickom význame sviatku na Východe. Sv. Ján Zlatoústy s veľkou horlivosťou zaviedol sviatok Narodenia Pána v Antiochii približne v rokoch 386-388. Tieto osobnosti Východu zohrali kľúčovú rolu v harmonizácii kresťanských liturgických kalendárov, čo prispelo k univerzálnosti sviatku.
Zaujímavým fenoménom je vzájomná výmena sviatkov medzi Západom a Východom. A tak ako Východ prijal sviatok Narodenia Pána z Ríma, tak zasa Západ v 4. storočí prijal Východný sviatok Zjavenia Pána. No kým na Západe hlavným obsahom sviatku Narodenia Pána bolo Kristovo narodenie a poklona pastierov, pričom poklona mudrcov sa slávila 6. januára ako samostatný sviatok, na Východe bol sviatok Zjavenia Pána pôvodne aj oslavou narodenia Pána, poklony mudrcov a krstu Krista Pána. Tento rozdiel v obsahu a termínoch svedčí o bohatosti a rozmanitosti raných kresťanských tradícií. Dnes je vo východných liturgiách deň Zjavenia Pána väčšinou slávený ako deň Krstu Krista Pána, kým Ježišovo narodenie a poklona mudrcov sa slávia na deň Narodenia Pána (25. decembra), pravda, podľa juliánskeho kalendára, ktorý na Východe stále používajú.
Liturgické slávenie Narodenia Pána v Ríme sa postupne rozvíjalo a zahŕňalo viacero omší. Slávnosť Narodenia Pána má aj vigíliovú omšu, ktorá sa slávi večer 24. decembra. Štedrý deň už nemá stredovekú náplň pokánia, keďže už nie je v tento deň prikázaný pôst. Omša, ktorá je večerná - vigíliová, sa slávi v bielom s Glóriou a Krédom a s vianočnou prefáciou. Táto omša už platí za sviatočnú, čím sa otvára hlavné obdobie Vianoc.
Potom nasledujú tri tradičné omše, ktoré sa slávia na samotný deň Narodenia Pána (25. decembra): polnočná čiže v noci, na úsvite (často nazývaná pastierska omša) a cez deň (slávnostná omša). Polnočná omša bola zavedená v polovici 5. storočia a začala sa sláviť v bazilike Santa Maria Maggiore. V tomto chráme sú uložené relikvie z betlehemských jasličiek, čo podčiarkuje jeho význam pre vianočné slávnosti. Pri omši na úsvite bola aj spomienka na svätú Anastáziu, mučenicu, ktorá je tradične spájaná s rannou vianočnou bohoslužbou. Najslávnejšia a najstaršia omša bola cez deň, ktorá sa až do 12. storočia slávila v Bazilike svätého Petra, centre kresťanského sveta. Neskôr sa jej slávenie presunulo do baziliky Santa Maria Maggiore. Tieto tri omše symbolicky odrážajú trojitý príchod Krista: v Betleheme, v srdciach veriacich a na konci časov.
Vianočné Obdobie a Jeho Oktáva: Predĺženie Slávnosti Narodenia Pána
Okrem samotného dňa Narodenia Pána sa v Ríme a v celej západnej Cirkvi rozvinulo rozsiahle vianočné obdobie, ktoré prehĺbilo a predĺžilo oslavu Kristovho príchodu. Vianoce majú aj oktávu, čiže osemdňovú slávnosť, ktorá vznikla v 6. storočí. Tento koncept oktávy, prevzatý z rímskeho zvyku predlžovať slávnosti významných udalostí, umožnil veriacim dlhšie prežívať radosť z Kristovho narodenia.
Dovtedy už boli v týchto dňoch rôzne iné sviatky, ktoré sa postupne integrovali do vianočnej oktávy. Hneď 26. decembra, deň po Narodení Pána, sa slávi sviatok Svätého Štefana, prvého mučeníka, pripomínajúci jeho obetu za vieru. Toto umiestnenie hneď po Vianociach zdôrazňuje, že nový život prinesený Kristom môže viesť aj k svedectvu mučeníctva. Dni 29. a 30. decembra sú taktiež dni vo vianočnej oktáve a stoja na stupni sviatku s Glóriou, čo potvrdzuje ich dôležitosť v rámci slávnostného obdobia.
Ôsmy deň oktávy, teda 1. január, bol už v dávnych dobách mariánskym sviatkom, slávnosťou Bohorodičky Panny Márie, pripomínajúcou jej materstvo a zároveň aj deň obriezky Pána. Toto dávne usporiadanie prevzala aj obnovená liturgia z roku 1970, ktorá zachovala kontinuitu s historickými zvykmi.
Novým prvkom v obnovenej liturgii je, že v nedeľu po Narodení Pána sa slávi sviatok Svätej rodiny, ktorý sa predtým slávil v nedeľu po Zjavení Pána. Ak po Narodení Pána niet nedele, tak sa sviatok Svätej rodiny slávi 30. decembra. Tento sviatok zdôrazňuje význam rodiny ako základnej bunky spoločnosti a príklad života Ježiša, Márie a Jozefa. Okrem toho sa ku dňu 29. decembra pridáva spomienka svätého Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka, a ku dňu 31. decembra spomienka svätého Silvestra, pápeža, čím sa pripomínajú významné postavy cirkevných dejín v tomto posvätnom čase.
Aké bolo rodiť pre kráľovské matky
Vianočné obdobie však nekončí oktávou Narodenia Pána. Patrí k nemu aj 6. január, kedy je slávnosť Zjavenia Pána (Epifánia), ktorá je prikázaným sviatkom a pripomína príchod mudrcov k Ježišovi. Táto slávnosť, ako už bolo spomenuté, má svoje hlboké korene vo východných liturgiách, no stala sa pevnou súčasťou aj západného liturgického kalendára. V nedeľu po tomto sviatku je potom sviatok Krstu Krista Pána, ktorý uzatvára vianočné obdobie a symbolicky spája Kristovo narodenie s jeho verejným pôsobením. Nedeľa pripadajúca na dni medzi 2. a 5. januárom je Druhá nedeľa po Narodení Pána, čím sa zabezpečuje kontinuita slávenia aj v prípade rôznych kalendárnych posunov. Od roku 2000 sú tieto dni špeciálne upravené, aby odrážali aktuálne liturgické pravidlá.
Dni od 24. do 26. decembra sú v mnohých krajinách dňami pracovného pokoja, čo umožňuje veriacim naplno sa venovať slávnostným obradom a rodinným stretnutiam. Vianočné obdobie sa začína takzvaným Štedrým dňom, 24. decembra, ktorým sa končí obdobie adventu. K nemu patrí štedrovečerná večera, pred ktorou sa v mnohých rodinách dodržiava pôst, čo je spomienka na staršie pokánie a prípravu na príchod Krista. Neodmysliteľnou súčasťou Štedrého večera je aj rozbaľovanie darčekov pod vianočným stromčekom, zvyk, ktorý sa vyvinul z antických tradícií obdarovávania počas zimných sviatkov.
Katolíci v tento deň často chodia na takzvané polnočné omše, ktoré sa však často konajú aj skôr, než presne o polnoci, aby sa prispôsobili potrebám veriacich. S polnočnou omšou a so Štedrým večerom sa neodmysliteľne spája spievanie vianočných piesní a kolied, ktoré dotvárajú slávnostnú atmosféru. Obľúbená a svetoznáma je rakúska melódia Tichá noc, svätá noc, ktorú skomponoval v roku 1818 organista Franz Xaver Gruber, a ktorá sa stala globálnym symbolom Vianoc. V českých kostoloch je obľúbená Česká mše vánoční, alebo ľudovo takzvaná "Rybovka", ktorá predstavuje jedinečný hudobný príspevok k vianočným slávnostiam. V gréckokatolíckej cirkvi sa slávi v neskorších večerných hodinách Veľké povečerie, zatiaľ čo v evanjelických chrámoch sú slávnostné štedrovečerné služby Božie na Štedrý deň popoludní a večer. Tieto rozmanité formy osláv v rôznych kresťanských denomináciách svedčia o bohatej tradícii a univerzálnom význame Narodenia Pána.
Po Štedrom dni nasleduje prvý sviatok vianočný, Narodenie Pána, 25. decembra. Hoci tento deň pravdepodobne nepredstavuje skutočný dátum narodenia Ježiša, oslavuje sa ako cirkevný sviatok, ktorý má hlboký teologický a kultúrny význam. Pripomína nám, že aj v starovekom Ríme sa začala tradícia, ktorá pretvorila zimný slnovrat na oslavu príchodu Krista, svetla sveta, a dala tak nový zmysel a nádej obdobiu najväčšej tmy. Druhým sviatkom vianočným je 26. december, sviatok sv. Štefana, ako už bolo spomenuté. K vianočným sviatkom patrí aj 6. január, slávnosť Zjavenia Pána. Viac než dve miliardy kresťanov si počas Vianoc pripomínajú narodenie Ježiša Krista. Aj pre ľudí iných náboženstiev či neveriacich predstavujú Vianoce sviatky pokoja a mieru spojené s rodinnou pohodou a vzájomným obdarúvaním, čo svedčí o ich univerzálnom a nadčasovom posolstve, ktoré má svoje korene aj v prastarých rímskych zvykoch a symbolike.
tags: #narodenie #v #antickom #rime