Prezidentské voľby na Slovensku, rovnako ako aj v iných demokratických krajinách, sú vždy spojené s intenzívnymi diskusiami o hodnotách a zásadných etických otázkach, ktoré rezonujú v celej spoločnosti. Tieto témy, zahŕňajúce umelé prerušenie tehotenstva, registrované partnerstvá, adopcie detí homosexuálnymi pármi či odluku cirkvi od štátu, predstavujú kľúčové body, podľa ktorých sa mnohí voliči rozhodujú, komu odovzdajú svoj hlas. Pre transparentnosť a uľahčenie výberu pre občanov boli v rôznych obdobiach prezidentských kampaní organizované prieskumy a ankety, ktorých cieľom bolo priblížiť postoje kandidátov v týchto citlivých oblastiach. Napríklad už v roku 2004 oslovilo občianske združenie Fórum života všetkých prezidentských kandidátov s otázkami týkajúcimi sa bioetických problémov súčasnosti. Podobne aj Katolícke noviny v roku 2009 ponúkli svojim čitateľom pohľady kandidátov na vybrané morálne otázky. Tieto prieskumy a verejné vyjadrenia uchádzačov o prezidentský úrad sú nevyhnutné pre formovanie informovaného názoru voličskej základne.
Pohľad na interrupcie a ich právna úprava na Slovensku
Otázka umelého prerušenia tehotenstva, často označovaná ako interrupcia, patrí medzi najcitlivejšie a najdiskutovanejšie témy v spoločnosti i v politických kruhoch. Na Slovensku je v súčasnosti možné podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy do 12. týždňa tehotenstva. Štatistické údaje ukazujú, že miera potratovosti neustále klesá od 90. rokov minulého storočia. Kým v roku 1990 pripadalo na tisíc žien viac ako 35 potratov, v roku 2017 to bolo už len 5 interrupcií. V roku 2017 bolo na Slovensku vykonaných takmer 16-tisíc interrupcií, čo predstavuje značný pokles oproti necelým 28-tisíc spred desiatich rokov.
V rámci ankety Fóra života z roku 2004 sa kandidátov pýtali na ich názory, v ktorých prípadoch by mal byť umelý potrat umožnený zákonom a čo si myslia o minuloročnom návrhu novely interrupčného zákona, z ktorého vyplýva, že život postihnutých detí je chránený až od 24. týždňa tehotenstva, zatiaľ čo život zdravých detí už od 12. týždňa.
Ivan Gašparovič uviedol, že umelý potrat by mal byť umožnený najmä v prípadoch, keď by išlo o ohrozenie života matky, predovšetkým matky, ktorá sa už stará o predtým narodené deti. Pokiaľ ide o narodenie postihnutého dieťaťa, jeho názor bol, že túto hranicu môže určiť iba odborník - lekár.
Július Kubík sa v tejto otázke vyjadril zásadne proti interrupcii. Podľa neho je potrebné dať dieťaťu život, keď už bolo počaté, a spoločnosť by sa mala postarať o výchovu, alebo ho nechať adoptovať. Umelé prerušenie tehotenstva pripúšťal iba zo zdravotných dôvodov a v prípade znásilnenia. V žiadnom prípade však podľa neho dieťa netreba zabiť.
František Mikloško ako kresťan-katolík opieral svoj postoj o katolícku mravouku. Diskusiu o niektorých výnimkách v otázke interrupcií prenechával lekárom s rovnakým svetonázorom a cirkvi. V súvislosti s minuloročnou diskusiou o návrhu novely interrupčného zákona z dielne ANO, ktorá sa nepriamo dotkla aj žijúcich, no zdravotne postihnutých ľudí, Mikloško zdôraznil, že pri stretnutí s takýmto človekom vyvstala otázka, že vlastne ani nemusel byť.
Rudolf Schuster, prostredníctvom svojho hovorcu Jána Fűleho, vyjadril názor, že súčasnú formu právnej úpravy umelého prerušenia tehotenstva považuje za vyhovujúcu.
V novších prezidentských kampaniach bola otázka sprísnenia interrupcií opäť aktuálna. Naposledy s návrhom sprísniť potratovú politiku prišla Kotlebova ĽSNS, ktorá navrhla obmedziť umelé prerušenie tehotenstva len na prípady, keď je ohrozený život matky alebo dieťaťa, keď žena otehotnie v dôsledku znásilnenia alebo keď je plod geneticky vážne poškodený.
Zuzana Čaputová považuje aktuálnu úpravu za dobrú. Osobne síce priznala, že by si nevedela predstaviť, že by poprela vznikajúci život v sebe, pretože sama je matkou dvoch detí a nikdy takejto dileme nečelila, no uvedomuje si, že to musí byť nesmierne ťažké a zložité. Preto sa domnieva, že ak sa žena v takej zložitej situácii ocitne, nemala by rozhodovať právna norma, ale zodpovednosť samotnej ženy. Z tohto dôvodu nie je za sprísňovanie súčasného stavu.
Robert Mistrík, ktorý neskôr stiahol svoju kandidatúru a podporil Zuzanu Čaputovú, sa vyjadril, že si váži ženy a vie, že rozhodnúť sa pre interrupciu je náročné a ide o krajné riešenie. Uviedol, že každá prípadná zmena zákona musí rešpektovať postavenie ženy a nevyháňať ju do takzvanej šedej zóny. Aktuálnu úpravu taktiež považoval za dobrú.
Jeden z ďalších kandidátov uviedol, že je osobne proti interrupciám a prekáža mu necitlivý jazyk liberálov v tejto otázke. Zároveň však zdôraznil, že ženu nesmieme vynechať z konečného rozhodovania, musí mať možnosť voľby. Súčasnú právnu úpravu považuje za dostatočnú a zvyšok vidí ako otázku osvety. Iný kandidát je jednoznačne za ochranu života a vyjadril názor, že slovenská ekonomika má dostatočnú výkonnosť na to, aby sme finančne podporili každú ženu, ktorá by ukončenie tehotenstva musela zvažovať zo sociálnych dôvodov. Ďalší uchádzač o prezidentský post by nepodpísal žiaden zákon, ktorý by interrupcie uľahčoval, avšak ani zákon, ktorý by kriminalizoval ženu, ktorá otehotnela následkom trestného činu. Jeden z prezidentských kandidátov (implikovaný ako člen ĽSNS) sa už druhýkrát podieľal na predložení novely zákona o umelom prerušení tehotenstva s cieľom primerane ho sprísniť, aby „nepokračovalo zabíjanie tých najnevinnejších“. Kritizoval tých, ktorí obmedzovanie interrupcií kritizujú, a tvrdil, že to môžu robiť len preto, že s nimi ich mama nešla na potrat. Ďalší kandidát uviedol, že ide o veľmi citlivú tému a interrupcia môže mať opodstatnenie jedine vtedy, keď je vážne ohrozený život matky alebo dieťaťa.
Temná debata o práve na potrat v USA • FRANCE 24 English
Z prieskumu Aliancie za rodinu vyplynulo, že Béla Bugár nie je za obmedzenie potratov zákonom, zatiaľ čo Štefan Harabin by ako prezident zákon o obmedzení bezdôvodných potratov podpísal.
Terapeutické klonovanie a etické hranice vedeckého pokroku
Ďalšou zložitou bioetickou otázkou, na ktorú boli prezidentskí kandidáti v ankete Fóra života v roku 2004 požiadaní o vyjadrenie, je takzvané terapeutické klonovanie ľudí. Tento proces, ktorý má za následok vznik a následnú záhubu ľudských jedincov, vyvoláva vážne morálne a etické dilemy. Otázka znela, či je terapeutické klonovanie ľudí správny spôsob hľadania liečby doteraz neliečiteľných chorôb.
Ivan Gašparovič vyjadril obavy, že klonovanie ľudí by sa aj z uvedených dôvodov mohlo zneužiť a doviesť ľudstvo k nežiadúcim následkom. Tento postoj odráža širokú spoločenskú neistotu ohľadom dlhodobých dopadov a potenciálneho zneužitia tejto technológie.
Július Kubík priznal, že o klonovaní sa veľa hovorí, no ani on sám nevie posúdiť následky. Uviedol, že sa nechá poučiť, a v princípe sa označil za katolíckeho konzervativistu, no nie fanatika. Jeho otvorenosť voči novým informáciám naznačuje hľadanie vyváženého pohľadu.
František Mikloško terapeutické klonovanie ľudí považoval za hazard. Podľa jeho slov sa ľudstvo v týchto chvíľach dostáva do situácie, keď vedecké poznanie dosahuje také rozmery, že to láka ľudí „vysmievať sa Stvoriteľovi“. Položil si otázku, či sa v jednej chvíli toto poznanie ľuďom z rúk nevymkne a neobráti proti nim. Pripomenul tiež biblické okamihy, kedy sa „Stvoriteľ nenechal vysmievať“. Jeho postoj vychádza z hlbokého náboženského a morálneho presvedčenia o posvätnosti ľudského života.
Rudolf Schuster, prostredníctvom svojho hovorcu, vyjadril presvedčenie, že je povinnosťou medicíny hľadať také liečebné postupy, ktoré pomôžu zachrániť čo najväčší počet životov a zároveň budú rešpektovať lekársku etiku. Toto vyjadrenie, hoci priamo neodpovedá na otázku o klonovaní, naznačuje podporu vedeckého pokroku v rámci etických hraníc.
Diskusie o terapeutickom klonovaní často vedú k úvahám o definícii ľudského života a jeho ochrane od počatia, čo úzko súvisí s otázkou potratov. Prezidentskí kandidáti tak museli zaujať stanovisko k tomu, kde ležia hranice vedeckého bádania v kontexte morálnych hodnôt.
Manželstvo, registrované partnerstvá a ochrana rodinných hodnôt
V posledných desaťročiach silnejú tlaky smerujúce k zavedeniu takzvaného „manželstva“ homosexuálov, prípadne iných foriem spolužitia odlišných od tradičného manželstva jedného muža a jednej ženy, a to nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Občianske združenie Fórum života tieto tendencie vnímalo ako snahu o redefinovanie manželstva a oslabenie jeho pozície v spoločnosti, preto sa v ankete z roku 2004 opýtalo kandidátov, či by si manželstvo malo udržať svoje preferenčné postavenie v spoločnosti.
Ivan Gašparovič sa v tejto otázke vyjadril jasne, keď uviedol, že si nevie predstaviť inú rodinu ako tradičnú, klasickú, ktorá vychováva svoje deti. Podčiarkol, že si nevie predstaviť v inom prípade prejavovanú lásku matky k deťom a opačne. Bol „skutočne proti inej forme manželstva s výchovou detí.“
Július Kubík zastával názor, že je to viac ako nutné, aby sa definovalo manželstvo, práva a povinnosti v manželstve, pretože dnes je v manželskom zväzku „absolútna anarchia“. Podľa jeho slov sa manželstvu nemôžu prirovnať ani homosexuáli ani zvieratá, a preto neuznáva iný zväzok na úrovni manželstva ako zväzok muža a ženy.
František Mikloško odvíjal svoj pohľad na rodinu od židovsko-kresťanského nazerania, ktoré chápe ako posolstvo Hospodina ľudstvu. Pripomenul štvrté prikázanie, ktoré jasne hovorí o úcte k otcovi a matke zo strany dieťaťa. Deklaroval, že sa v živote nezaujíma o sexuálnu orientáciu nikoho a považuje to za súkromnú vec každého človeka, avšak v diskusii o definovaní manželstva a rodiny chcel byť vždy na strane židovsko-kresťanskej tradície.
Rudolf Schuster bol zástancom silného postavenia tradičnej rodiny. Zároveň však uviedol, že si nemyslí, že akékoľvek formy diskriminácie iných, napríklad na základe ich rasy, národnosti, náboženského presvedčenia či sexuálnej orientácie, podporujú postavenie tradičných rodín.
V novších prezidentských kampaniach sa kandidátov pýtali aj na ich názory na registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia a adopcie detí homosexuálnymi pármi. Väčšina kandidátov bola proti legalizácii registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia a všetci boli proti adopciám detí homosexuálnymi pármi. Jeden z kandidátov uviedol, že manželstvo je pre neho vzťah medzi mužom a ženou a pre každé dieťa je optimálne prostredie, v ktorom sa doplňuje ženský a mužský prvok. Iný kandidát je za ochranu manželstva a myslí si, že „gender ideológia je proti zdravému rozumu“.
Zuzana Čaputová sa naopak v ankete Aliancie za rodinu vyjadrila, že je za registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia a taktiež za adopcie detí pármi rovnakého pohlavia. Tento jej postoj vyvolal kritiku z kresťanských a konzervatívnych kruhov. Podľa jednej z analýz sa kresťanská ideológia stavia do pozície, v ktorej sa musí snažiť o ochranu niektorých hodnôt a ustanovizní, ktoré považuje za najdôležitejšie a morálne najpevnejšie. Kritici poukázali na to, že Slovenská ústava vyzdvihuje hodnotu tradičnej rodiny (matka, otec a deti), pričom k nim pridáva aj potrebu ochrany tejto inštitúcie.
Bloger kritizujúci názory Zuzany Čaputovej na tieto témy uznal, že páry rovnakého pohlavia majú niekoľko právnych nevýhod, ktoré by v demokratickej republike pravdepodobne nemali existovať. Poukázal na to, že štát jednoznačne nemá brániť občanovi rozhodnúť sa, ako naloží so svojím majetkom alebo so svojím zdravím, a rovnako si myslí, že štát nemá čo hovoriť do života občanov za dverami ich bytov, ak nemá podozrenie, že sa tam deje čosi zlé - napríklad týranie. Z tohto pohľadu samotný obsah potenciálnej inštitúcie, ktorú v hovorovej reči nazývame registrovanými partnerstvami, „absolútne nejde proti kresťanskej viere“, ak by sa uzákonila ako „splnomocnenie na niektoré právne úkony“, do ktorého by mohli vstúpiť aj dvaja ľudia, ktorí spolu romanticky nežijú. V takom prípade by kresťania podľa neho nemali dôvod cítiť sa ohrození. Čaputová podľa tohto názoru v tejto otázke „absolútne nenarúša kresťanské hodnoty“, len sa k výkladu zákona stavia „v prvom rade ako občan, nie ako zástanca ktorejkoľvek ideológie“.
Pokiaľ ide o adopciu detí pármi rovnakého pohlavia, hranice diskusie už nie sú také jasné. Postoj, že dieťa by radšej malo byť u milujúcich ľudí, než zatvorené v úradnej inštitúcii, je bežný a je „jednoduchý a v istom zmysle slova i logický záver založený v prvom rade na láskavosti a súcite tých, ktorí sa myšlienkovo radia k liberálnejšiemu spektru“. Na Slovensku je však v sirotincoch a detských domovoch minimum sirôt; väčšina detí je odobraná z rodín, ktoré si z rôznych dôvodov nedokážu splniť svoju funkciu. Záujemcov o adopciu - prevažne heterosexuálnych párov - je oveľa viac, než je samotných detí. V tomto kontexte vzniká otázka, čo s deťmi, ktoré by mohli zostať s milujúcim, aj keď homosexuálnym, partnerom zosnulého rodiča. Bloger uvádza príklad, kde dieťa nemôže zostať s „druhou mamou“, ku ktorej má vzťah, pretože na to neexistuje právny mechanizmus. Ak by Zuzana Čaputová s takýmto scenárom súhlasila, znamenalo by to „prakticky udelenie požehnania výchove cudzieho dieťaťa homosexuálom“, čo autor blogu chápe ako súcitný postoj.
Temná debata o práve na potrat v USA • FRANCE 24 English
Z hľadiska kresťanských hodnôt František Mikloško odmietol Radičovej svet „mravného relativizmu“, čo ilustruje hĺbku názorových rozdielov. Milan Krajniak z hnutia Sme rodina taktiež odmieta registrované partnerstvá ako inštitút a je proti gender ideológii.
Eutanázia ako dilema života a smrti
Otázka eutanázie, teda úmyselného ukončenia života človeka, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou a neznesiteľnými bolesťami, predstavuje ďalšiu zásadnú etickú výzvu pre spoločnosť a jej lídrov. V ankete Fóra života z roku 2004 sa prezidentských kandidátov pýtali, či by v pozícii prezidenta SR podpísali zákon legalizujúci eutanáziu.
Ivan Gašparovič sa k tejto otázke postavil s vážnosťou a priznal, že by to bolo veľmi ťažké rozhodovanie. Uviedol, že si váži život, aj život druhých, no zároveň zvažoval, či môže on rozhodnúť o takom utrpení človeka, ktoré on sám nedokáže znášať. V momente odpovede nevedel dať jednoznačnú odpoveď.
Július Kubík by rozhodnutie o eutanázii určite nechal na referendum. Svoje stanovisko zdôvodnil aj osobnou skúsenosťou, keď „videl jednu osobu v beznádejnej situácii trápiť sa dva roky v nemocnici na rakovinu, ktorá každý deň prosila, aby už konečne mohla skončiť svoj život.“ Táto skúsenosť ho viedla k presvedčeniu, že v takýchto extrémnych prípadoch by malo mať slovo aj samotné obyvateľstvo.
František Mikloško odpovedal na otázku o podpise zákona legalizujúceho eutanáziu jednoznačne „Nie“. Jeho odmietavý postoj pramení z hlbokého kresťanského presvedčenia o posvätnosti ľudského života a absolútnom zákaze úmyselného ukončenia života.
Rudolf Schuster, prostredníctvom svojho hovorcu, uviedol, že pokiaľ je pán prezident informovaný, nikto na Slovensku nepripravuje zákon legalizujúci eutanáziu. Preto sa rozhodol využiť svoju prax a neodpovedať na hypotetickú otázku. Tento prístup odráža zdržanlivosť voči špekulatívnym legislatívnym návrhom.
V súvislosti s touto témou v diskusii o Františkovi Mikloškovi a Ivete Radičovej bolo spomenuté, že Radičová pri eutanázii uviedla, že by ju nepodpísala, lebo nie je v ústave. To opäť podčiarkuje rôznorodosť argumentácie, od náboženskej a morálnej po striktne právnu. V širšom kontexte, ako ukazuje aj príklad z Francúzska, sa otázka eutanázie, po boku interrupcií, stáva jednou z kľúčových etických dilem, s ktorými sa musia politici vyrovnávať.
Odluka cirkvi od štátu a vplyv náboženských hodnôt
Postoj prezidentských kandidátov k odluke cirkvi od štátu je ďalšou dôležitou otázkou, ktorá odráža vzťah politiky k náboženským inštitúciám a ich vplyvu na verejný život. Okrem priameho oddelenia štátnych a cirkevných sfér sa táto téma prelína aj s diskusiami o etických otázkach, ktoré sú často hlboko zakorenené v náboženskom presvedčení.
V nedávnejšej ankete bola väčšina kandidátov, ktorí odpovedali na otázky, za odluku cirkvi od štátu. Tento postoj môže symbolizovať trend k sekularizácii štátnych záležitostí a snahu o udržanie neutrality štátu voči rôznym náboženským denomináciám.
Kritika sa objavila v roku 2009 v súvislosti s anketou v Katolíckych novinách, kde sa od katolíckeho týždenníka očakávalo, že ponúkne čitateľom jasné kritériá zodpovedajúce náuke viery a mravov. Namiesto toho sa podľa kritického článku zdalo, že odpovede siedmich kandidátov sa „podobajú ako vajce vajcu“, a napriek tomu, že sa hlásili ku kresťanským hodnotám, „názory viacerých z nich na kľúčové kresťanské zásady sú však nekresťanské“. Článok kritizoval Katolícke noviny za to, že vytvorili dojem „siedmich svätcov“, hoci realita bola iná, a umožnili kandidátom prezentovať „nekresťanské názory bez toho, aby sa im v katolíckom týždenníku skrivil čo len vlas na hlave“. Bola to „anketa bez komentára, kde by bolo jasne povedané, čo je a čo nie je v súlade s katolíckou morálkou,“ ktorá podľa kritika „narobí viac chaosu ako osohu“. Táto kritika poukazuje na napätie medzi náboženskou dogmou a politickým pragmatizmom, kde sa kandidáti snažia osloviť čo najširšie spektrum voličov.
Príkladom nekresťanského názoru, ktorý bol v článku v Katolíckych novinách kritizovaný, bolo tvrdenie Milana Melníka, že „každé dieťa má právo narodiť sa ako želané - chcené dieťa“. Tento postoj bol označený za „typickú rétoriku potratárov“, odvolávajúcu sa na „právo, ktoré neexistuje“. Autor kritického textu zdôraznil, že „o živote a smrti rozhoduje Boh, nie ľudské želanie“, a pripomenul, že „na svete sa denne rodia tisíce detí, ktorých počatie sa neplánovalo. A predsa sú vo väčšine prípadov milované.“ Tieto diskusie podčiarkujú, že aj v prostredí, kde by sa očakávala jasná morálna línia, dochádza k stretu rôznych interpretácií a postojov.
Diskusie, transparentnosť a informačné vákuum v prezidentských kampaniach
Kľúčovým pilierom právneho štátu a spoločenskej objednávky pred akýmikoľvek voľbami je otvorený dialóg a transparentná prezentácia názorov kandidátov. Napriek tomu sa v posledných prezidentských kampaniach často stretávame s absenciou klasických skupinových debát, ktoré by voličom umožnili priamo porovnať postoje uchádzačov.
Historicky, klasické skupinové debaty napríklad „katapultovali Zuzanu Čaputovú ako verejnosti málo známu právničku až do Prezidentského paláca“, no v súčasnosti jednoducho neexistujú. Podľa jedného z vyjadrení sa napríklad Peter Pellegrini na stretnutí s občanmi „diskusii so svojím najväčším rivalom zatiaľ vyhol“. Taktiku vyhýbania sa diskusiám, často zo strany kandidátov na mediálnom výslní vďaka svojej vysokej politickej funkcii, možno považovať za „strategický, no zaiste nie férový postoj“.
Namiesto štandardných diskusných formátov sme svedkami debát, v ktorých je buď jeden kandidát v pozícii moderátora, alebo je hlavným hrdinom v „one man show“ videu na sociálnych sieťach, kde „hovorí, čo chce a ako sa mu zachce“. Tieto formáty síce umožňujú kandidátom komunikovať s voličmi, no neposkytujú priestor pre kritickú konfrontáciu názorov a argumentov. Príkladom je zmena rétoriky Petra Pellegriniho, ktorá podľa kritikov „zhrubla a podobá sa slovníku Roberta Fica“. Pellegrini napríklad vo svojich videách kritizoval prezidentku Zuzanu Čaputovú za podpis novely Trestného zákona, tvrdiac, že „uprednostnila politický postoj pred záujmom ľudí“ a že „bežný človek tomu nemôže rozumieť inak, ako že hlava nášho štátu s kritizovanou novelou plne súhlasí“. Táto „kognitívna havária“, ako to nazval jeden z komentátorov, sa stala „naratívom koalície, ktorým infikujú svoju voličskú základňu“.
Temná debata o práve na potrat v USA • FRANCE 24 English
Nedostatok priamych konfrontácií môže mať dopad na menej známych kandidátov, ako napríklad Ivan Korčok, ktorý môže „doplatiť na neviditeľný súboj prezidentských kandidátov“. Aj keď sa občas objavia pokusy o organizáciu otvorených diskusií, ako napríklad iniciatíva Študentskej rady Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, často sa na nich nezúčastnia hlavní favoriti prieskumov. Na takejto diskusii sa ukázalo, čo si pod pojmom „bobkový list, ktorý má okoreniť kampaň“, predstavuje Igor Matovič. Na otázku, prečo mladí opúšťajú Slovensko, odpovedal, že asi starne a nechce bojovať o ľudí, ktorí majú „obrátený rebríček hodnôt“. Tvrdil, že za odlivom mladých mozgov je to, že mnoho ľudí uprednostňuje samých seba a svoju peňaženku, a takíto ľudia chcú od štátu len, aby im dával. Preto sa ich ani príliš nedotkne, keď odídu preč. Tieto vyjadrenia poukazujú na polarizáciu a rozdielne chápanie hodnôt v spoločnosti.
Dôležitosť informovanosti pre voličov je zdôrazňovaná v súvislosti s tým, že „voliť zodpovedne je správna voľba“, avšak „len vtedy, ak ste informovaní a poskytujete pravdivé informácie“. Nedostatok kvalitných diskusií a kritického komentovania názorov kandidátov, ako to bolo kritizované v prípade Katolíckych novín z roku 2009, môže viesť k „viac chaosu ako osohu“ a k skreslenému obrazu o skutočných postojoch uchádzačov o prezidentský úrad.
Medzinárodný kontext - lekcia z Francúzska o práve na potrat
Debaty o potratoch a ich právnej úprave nie sú výlučne slovenskou záležitosťou, ale globálnym problémom s rôznymi prístupmi a historickým vývojom v jednotlivých krajinách. Nedávno obletela svetové médiá správa, že Emmanuel Macron navrhol zavedenie práva na potrat do francúzskej ústavy. Išlo o priamu reakciu na minuloročný rozsudok Roe v. Wade v Spojených štátoch, ktorý federálne právo na potrat zrušil, čím odovzdal rozhodovanie o legálnosti potratov jednotlivým štátom. Francúzske feministické organizácie a ľavica po tomto rozsudku okamžite vyšli do ulíc a žiadali garantovanie slobodných potratov v ústave.
Vo Francúzsku je téma potratov dnes politicky absolútne uzavretá a existuje v nej úplný konsenzus v prospech legálnosti týchto úkonov do 14. týždňa tehotenstva. Podľa prieskumu Nadácie Jeana-Jaurèsa a agentúry IFOP v súčasnosti až 83 % Francúzov vníma aktuálny interrupčný zákon pozitívne, pričom takýto názor zastáva aj 75 - 79 % voličov dvoch najkonzervatívnejších kandidátov v posledných prezidentských voľbách, Valérie Pécressovej a Érica Zemmoura. Tieto čísla sú v ostrom protiklade k Spojeným štátom, kde existuje mohutné pro-life hnutie a kde je podpora legálnosti potratov na úrovni iba okolo 60 %.
Dôvodov, prečo je pro-life hnutie vo Francúzsku také slabé, je hneď niekoľko. Jedným z hlavných sú však okolnosti prijatia interrupčného zákona, takzvanej loi Veil, v roku 1975. Svoje pomenovanie dostal podľa vtedajšej ministerky zdravotníctva Simone Veilovej, ktorá stála za jeho presadením. Veilová bola významnou francúzskou a európskou političkou, ktorá prežila holokaust a stala sa symbolom silnej stredopravej političky s inšpiratívnym životným príbehom.
Simone Veilová nikdy neprezentovala potraty ako jednu z rovnocenných možností, ale vždy ako „tragédiu“. Vo svojom prelomovom prejave pred parlamentom v roku 1974 vyhlásila: „Hovorím to s plným presvedčením: potrat musí zostať výnimkou, poslednou možnosťou pre situácie bez riešenia… Ide vždy o drámu a navždy to zostane drámou… Preto ak vám predložený zákon berie do úvahy existujúci faktický stav, ak pripúšťa možnosť ukončenia tehotenstva… naším cieľom musí byť ženu od toho v maximálnej možnej miere odhovárať.“ Veilová tiež súhlasila s tým, že výbor navrhol úpravu, aby rozhodnutie o ukončení tehotenstva nemala urobiť žena sama, ale aj jej manžel či partner. Loi Veil bol po dlhých diskusiách nakoniec prijatý 284 hlasmi za a 189 proti, pričom bol presadený najmä vďaka ľavicovým a komunistickým stranám, ktoré v tom čase sedeli v opozícii. Aj dnes je Simone Veilová symbolom úspešnej stredopravej političky, a preto aj mnohí konzervatívci vo Francúzsku obhajujú loi Veil, hoci nepatrila k ľavicovým zoskupeniam. Dokonca aj Marine Le Penová dnes presadzuje vloženie práva na potrat do ústavy.
Slabosť pro-life prostredia vo Francúzsku prispieva k neexistencii tlaku na politikov. Kým v Spojených štátoch je organizácia pro-life aktivít celoročná a profesionálna, vo Francúzsku sú podobné aktivity veľmi obmedzené. Každoročne sa síce v januári organizuje pochod za život, zúčastňuje sa ho však iba niečo vyše 10-tisíc ľudí. Väčšina ostatných aktivít je sústredená okolo Nadácie Jérôma Lejeuna, ktorý objavil príčinu Downovho syndrómu a bol jedným z najhlasnejších odporcov potratov. Hlas Katolíckej cirkvi vo Francúzsku, hoci zachováva postoje v súlade s učením cirkvi, nie je pre silný sekularizmus veľmi počuť.
Vloženie práva na potrat do francúzskej ústavy však napriek širokému konsenzu stále nie je zaručené. Vo Francúzsku sú ústavné zmeny pre svoju náročnosť veľmi ojedinelé. Existujú dva spôsoby, ktoré sú veľmi zdĺhavé. Na politickej scéne zatiaľ neexistuje zhoda ani na potrebnosti ústavného zakotvenia. Spory panujú aj o samotné znenie ústavného zákona. V národnom zhromaždení sa odhlasovala verzia, ktorá spomína potrat ako „právo“, kým v senáte text obsahuje zmienku o „slobode“ ženy ísť na potrat. Zmienka o „slobode“ okliešťuje podmienky, za ktorých je možné k potratu pristúpiť, a tým ide oveľa viac v línii, ktorú zamýšľala samotná Simone Veilová, ktorá vždy považovala potraty iba za posledné riešenie a tragédiu. Diskusia o ústavnom zakotvení práva na potrat vo Francúzsku tak odráža nielen právne a etické aspekty, ale aj politické stratégie a historické skúsenosti s touto citlivou témou.
tags: #nazor #prezidentskych #kandidatov #na #potrat