Pohľad Cirkvi na nemanželské deti a slobodné matky prešiel v priebehu storočí značným vývojom. Od prísneho odsudzovania v minulosti až po súčasné volanie po súcitu a integrácii, téma nemanželských detí je hlboko prepojená s cirkevnými záznamami a spoločenskými normami. Cirkevné matriky, ktoré sa začali viesť v 16. storočí a boli do roku 1895 jediným genealogickým prameňom, obsahujú stovky záznamov o sirotách či nemanželských deťoch. Tieto záznamy slúžia ako cenný zdroj pre pochopenie nielen rodinnej histórie, ale aj širších spoločenských a cirkevných postojov k týmto citlivým témam. V súčasnosti cirkev zdôrazňuje potrebu pastoračnej starostlivosti a podpory pre slobodné matky, aby mali prístup k sviatostiam a necítili sa odsúdené.
Cirkev a Nemanželské Deti: Súčasný Pohľad a Súcit
V súčasnej dobe sa Katolícka cirkev jasne vyjadruje k situácii slobodných matiek a ich detí, pričom zdôrazňuje potrebu súcitu a podpory. Slobodným matkám, ktoré sa rozhodli ponechať si svoje nemanželské deti, nemožno brániť v prístupe k sviatostiam, ale ich treba podporovať. Túto dôležitú smernicu uviedlo Dikastérium pre náuku viery v odpovedi na otázku Mons. Ramóna Alfreda de la Cruz Baldera, biskupa San Francisca de Macorís v Dominikánskej republike. V liste podpísanom kardinálom prefektom Victorom Manuelom Fernándezom, ktorý schválil pápež František, a ktorý bol zverejnený na internetovej stránke dikastéria, je cieľom reagovať na obavy dominikánskeho biskupa zo správania niektorých slobodných dievčat, ktoré „sa zdržiavajú prijímania zo strachu pred prísnosťou duchovných a predstavených spoločenstiev“. Uvádza sa, že „v niektorých krajinách kňazi aj niektorí laici bránia matkám, ktoré majú nemanželské dieťa, v prístupe k sviatostiam a dokonca aj v krste ich detí“.
Pápež František opakovane zdôrazňuje, že „Eucharistia je Božou odpoveďou na najhlbší hlad ľudského srdca, na hlad po skutočnom živote: v nej je skutočne uprostred nás sám Kristus, aby nás živil, utešoval a podporoval na našej ceste“. Preto „ženy v takejto situácii, ktoré sa rozhodli pre život a kvôli tejto voľbe majú veľmi zložitú existenciu, by mali byť povzbudzované, aby mali prístup k spásnej a utešujúcej sile sviatostí“. Svätý Otec už v čase, keď bol kardinálom v Buenos Aires, odsúdil „konkrétny prípad slobodných matiek a ťažkostí, s ktorými sa ony alebo ich deti stretávajú pri prístupe k sviatostiam“. V homílii zo septembra 2012 pápež uviedol: „Sú kňazi, ktorí nekrstia deti slobodných dievčat, pretože neboli počaté vo sviatosti manželstva. To sú dnešní pokrytci. Tí, ktorí klerikalizovali Cirkev. Tí, ktorí odvracajú Boží ľud od spásy. A to úbohé dievča, ktoré mohlo svoje dieťa poslať späť odosielateľovi, ale malo odvahu priviesť ho na svet, putuje z farnosti do farnosti, aby ho dalo pokrstiť.“
Pápež František ocenil odvahu týchto žien prijať dieťa, čo dokumentuje aj videokonferencia vysielaná BBC zo 4. septembra 2015, kde povedal: „Viem, že nie je ľahké byť slobodnou matkou, viem, že ľudia sa na vás niekedy môžu pozerať zle, ale poviem ti jedno: si odvážna žena, pretože si dokázala priviesť na svet tieto dve dcéry. Mohla si ich zabiť, keď boli v tvojom lone, ale ty si si vážila život, ktorý si mala v sebe, a Boh ťa za to odmení. Nehanbi sa, kráčaj so vztýčenou hlavou.“ Žena mu odpovedala: „Ja som svoje dcéry nezabila, ja som ich priviedla na svet!“ Na čo pápež František reagoval: „Blahoželám ti a Boh ti žehnaj.“
Kardinál Fernández v liste zdôrazňuje potrebu pastoračne pôsobiť v miestnej Cirkvi, aby bolo jasné, že skutočnosť, že ste slobodná matka, nebráni prístupu k Eucharistii. Tak ako všetkým ostatným kresťanom, aj im sviatostné vyznanie spáchaných hriechov umožňuje pristúpiť k svätému prijímaniu. Cirkevné spoločenstvo musí tiež oceniť skutočnosť, že sú to ženy, ktoré prijali a bránili dar života, ktorý nosili vo svojom lone, a ktoré každý deň zápasia o výchovu svojich detí.
Existujú ťažké situácie, ktoré treba rozlišovať a pastoračne sprevádzať. Môže sa stať, že niektoré z týchto matiek sa vzhľadom na krehkosť svojej situácie niekedy uchýlia k predaju svojho tela, aby podporili rodinu. Kresťanské spoločenstvo je povolané urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby im pomohlo vyhnúť sa tomuto veľmi vážnemu riziku, a nie ich prísne odsudzovať. Preto pastieri, ktorí veriacim ponúkajú dokonalý ideál evanjelia a učenia Cirkvi, im musia tiež pomáhať, aby si osvojili logiku súcitu voči krehkým osobám a vyhli sa prenasledovaniu alebo príliš prísnym a netrpezlivým súdom (Amoris laetitia, 308).
Kardinál tiež poukazuje na to, že pri komentovaní biblickej epizódy o cudzoložnej žene (Jn 8, 1 - 11) sa často zdôrazňuje záverečná veta: „už nehreš“. Ježiš vždy vyzýva ľudí, aby zmenili svoj život, aby vernejšie odpovedali na Božiu vôľu, aby žili dôstojnejšie. Táto fráza však nepredstavuje hlavné posolstvo tejto evanjeliovej perikopy, ktorým je jednoducho výzva uznať, že nikto nemôže hodiť kameň ako prvý. Pápež František s odkazom na matky, ktoré musia vychovávať svoje deti samy, pripomína, že v ťažkých situáciách, ktoré prežívajú tí, ktorí to najviac potrebujú, musí Cirkev venovať osobitnú pozornosť ich pochopeniu, utešeniu a integrácii, vyhýbať sa tomu, aby im vnucovala rad pravidiel, akoby boli kameňmi, čo by malo za následok, že by sa cítili odsúdené a opustené práve tou Matkou, ktorá je povolaná prinášať im Božie milosrdenstvo (Amoris laetitia, 49). Prefekt Dikastéria pre náuku viery tiež pripomína, čo pápež povedal vo svojom posolstve synode o ženskej a materskej tvári Cirkvi, odsudzujúc „šovinistické a diktátorské postoje“ tých služobníkov, ktorí „sa predháňajú v službe a zle zaobchádzajú s Božím ľudom“ (Príhovor synode biskupov, 25. októbra 2023). Kardinál Fernández svoju odpoveď biskupovi San Francisca de Macorís uzatvára slovami: „Je na vás, aby ste zabezpečili, že sa takéto správanie nebude vyskytovať vo vašej miestnej cirkvi.“
Historické Vnímanie Nemanželských Detí v Spoločnosti a Cirkvi
Nemanželské deti tu boli vždy. Ak v minulosti otehotnela slobodná žena, pár sa často už len kvôli dieťatku na ceste rozhodol zosobášiť. Platilo totiž, že dieťa by malo prísť do manželského zväzku. Píše sa 16. storočie a cirkevné matriky obsahujú stovky záznamov o sirotách či nemanželských deťoch. Ich počet postupne narastal až vyvrcholil v priebehu 19. storočia. Narodenie dieťaťa mimo manželstva bolo najmä z cirkevného hľadiska neprípustné, ale tieto prípady sa napriek hlbokej viere našich predkov vždy vyskytovali.
Kým siroty to nemali až také zlé, lebo za to, že osireli nemohli a štát sa o ne aspoň ako tak postaral, nemanželské deti boli na úplnom okraji záujmu, často odsúdené na smrť. Situácia sa začala zlepšovať až v roku 1903, keď štát začal budovať veľkú sieť sirotincov. Oľga Kvasnicová, archivárka z Topoľčian, potvrdzuje, že nemanželské deti neboli len záležitosťou chudobných. V rodinách sa rodilo veľa detí, a hoci veľká časť z nich umierala pre nedostatočné hygienické pomery a starostlivosť, postupom času sa aj toto zlepšovalo. Všetky deti nemohli zostať doma, preto museli odchádzať robiť do mesta alebo robili slúžky v kaštieľoch u pánov. To bol asi najčastejší prípad, kedy sa rodili nemanželské deti. O slobodné matky sa väčšinou postarala obec, rôzne spolky a cechy. Boli na okraji spoločnosti, ale o ich postavení archívne dokumenty nehovoria. Samozrejme, tie šance uplatniť sa boli minimálne. Často to chodilo tak, že dcéra slobodnej matky sa neskôr tiež stala slobodnou matkou.
V minulosti existovali aj prípady legalizácie nemanželských detí, respektíve ich osvojenia. Často sa stávalo, že si dievča aj s dieťaťom zobral nejaký muž z dediny a do matriky sa dodatočne dopísal ako otec dieťaťa. Bez dodatočného zápisu alebo opravy priezviska to však nemožno nijako v matrike poznať. Jediné, čo je možné, mohlo dôjsť k legitimizácii. Napríklad, pri svadbe ženích požiadal o legitimizáciu detí svojej manželky. Takéto zápisy sa ale nedostali vždy presne do matričnej knihy. V roku 1848 presne jeden mesiac pred sobášom sa páru narodil syn, ktorý je zapísaný v matrike aj s oboma rodičmi ako manželský a bez svedkov. Je možné, že došlo k zmene priezviska, ak bol cirkevne brán ako nemanželský, mal mať priezvisko po matke. Ak ale bola braná - bez overovania - čiarka v kolonke manželský pôvod ako správny fakt, tak mu bolo neskôr priezvisko zmenené. Katolícka cirkev by podľa mňa nezapísala dieťa, ktoré sa nenarodilo v manželstve, (hoci rodičia možno spolu žili a "nemohli" sa vziať kvôli inému vyznaniu) ako manželské.
Vzhľadom na to, že 30. januára 1849 končí takzvané „Provizorní nařízení“, ktorým matriky evanjelických cirkví nadobúdali štátnu preukaznosť, končila pre evanjelikov povinnosť zápisu do katolíckej matriky. Ak by sa toto nariadenie aplikovalo na konkrétny problém, dalo by sa povedať, že by sa mohlo jednať o dodatočný úradný zápis evanjelického dieťaťa do katolíckej matriky, preto nie sú treba uvedení svedkovia. Je dôležité mať na pamäti, že na Slovensku, v závislosti od konkrétneho miesta, mohli mať katolícka a evanjelická cirkev odlišné ustanovenia o svadbách evanjelika a katolíka.
Matriky a Genealógia: Okno do Minulosti Rodín
Matrika je najzákladnejší genealogický prameň. Na našom území sa každý počiatočný genealogický výskum realizuje na základe informácií zo štátnych alebo cirkevných matrík. Základným kameňom pre rodokmene a rodinnú históriu je skúmanie predkov v archívnych a matričných spisoch. Mikrofilmy obsahujú matriky rodné, sobášne a úmrtné. Cirkevné matriky sa začali viesť v 16. storočí a do roku 1895 existovali len cirkevné matriky. V nich sa našli mená rodičov, krstných rodičov a tiež údaj, či išlo o legitímne dieťa alebo nelegitímne. Oznamovateľkou bola pôrodná baba.
Pri hľadaní v cirkevných matrikách je dôležité uvedomiť si niekoľko vecí. V starých cirkevných matrikách sa väčšinou nenachádza dátum narodenia, ale dátum krstu. Tieto matriky neslúžili na evidenciu obyvateľov, ale ako doklad toho, či sa daná osoba stala členom cirkevného spoločenstva. Potom sú tam ešte mená rodičov a krstných rodičov. V prípade sobášnych matrík sú tam uvedení svedkovia. Pri úmrtiach v starších matrikách nie je uvedený dátum smrti, ale dátum pohrebu. Až neskôr, v priebehu 19. storočia, sa začali zapisovať presnejšie dátumy.
Tajomstvá archívov - Ako vznikli matriky
Mladšie záznamy od roku 1906 sú na matričných úradoch. Záznamy z obdobia 1895 až 1906 by sme mali nájsť na pracoviskách štátnych archívov. Najjednoduchšie, ako zistiť, v ktorom archíve sa nachádza matrika nejakej obce, je zavolať na obecný úrad. Pri starších záznamoch si treba uvedomiť, že nie každá obec mala svoju farnosť. Veľmi dobrým pomocníkom je v tomto prípade publikácia Jany Sarmányovej-Kalesnej Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. - 19. storočia.
Dôležitá je aj jazyková zdatnosť. Ale nemusíte vedieť ani po maďarsky, ani po latinsky. Na to, aby ste vedeli prečítať z matriky tie základné údaje, potrebujete vedieť päťdesiat až sto slov. Terminológia a štruktúra viet sa stále opakujú. Preto každému, kto s pátraním chce začať, sa odporúča, nech začne čítať najskôr mladšie matriky z konca 19. storočia. Postupne, ako sa bude v tom čítaní zlepšovať, bude vedieť prečítať aj staršie dokumenty. Väčšinou sa viete dostať do prelomu 17. a 18. storočia, ale veľa závisí aj od šťastia.
Pri pátraní v cirkevných archívoch sa môžeme stretnúť aj s citlivými informáciami, ako napríklad záznamy o nemanželských deťoch. Pri našej práci častokrát zistíme, že naši klienti majú nemanželské deti v rodokmeni. Zistenie tohto faktu nemusí byť vždy príjemné. Sú obdobia, keď tých nemanželských detí bolo veľa. Napríklad keď muži odchádzali do vojny. Táto informácia bola v matrikách povinná, ale pri nemanželských deťoch kňaz nesmel meno otca uviesť ani vtedy, keď celá dedina vedela, kto ním je. Mohol napísať iba to, že dieťa je nemanželské, a uviesť meno matky. V matrikách je pri každom zázname uvedená príslušnosť k cirkvi. Ak kňazi boli snaživí, zapisovali aj ďalšie informácie, často práve povolania. Keď pri úmrtí nejakej ženy nájdete zápis, že išlo o mimoriadne zbožnú ženu, tak už je to typ informácie, z ktorej si viete urobiť nejaký obraz. Prípadne keď pri niečom úmrtí kňaz dopísal, že to bol obecný opilec. Boli predpísané údaje a potom informácie, ktorých uvedenie už bolo na kňazovi. Medzi ne patrilo práve povolanie. Často to fungovalo tak, že ak to nejaký kňaz začal uvádzať, tak jeho nástupcovia v tom pokračovali. Z niektorých matrík sa dá dozvedieť aj spoločenský status.
Vývoj Sociálnej Starostlivosti a Ochrana Detí
História sociálnej starostlivosti na Slovensku je úzko spojená s pôsobením cirkví. Najstaršie sociálne ustanovizne zakladali a spravovali cirkvi. Spočiatku nešlo o špecializované ústavy a nazývali sa špitál, xenodochium. Stravu, prípadne aj ubytovanie a ďalšiu starostlivosť tu dostávali chorí, chudobní, starci, siroty a pocestní. Starostlivosť tu bola dosť zlá a väčšina z nich tu zomrela.
Od prvej tretiny 19. storočia sa v uhorských mestách začali zakladať dobročinné, ženské meštianske spolky, neskôr aj detské opatrovne. Zakladali napríklad bezplatné poradne pre matky a deti, sprostredkovateľské práce pre sluhov a robotníkov, spolky pre prepustených väzňov, detské prázdninové liečebné pobyty, ľudové kuchyne a ohrievarne pre bezdomovcov.
Na začiatku 20. storočia v roku 1901 bola v Uhorsku starostlivosť o siroty a opustené deti do 7 rokov poštátnená, ale nepriniesla len pozitíva. Tento krok motivovala nesmierne vysoká úmrtnosť sirôt zverených do opatery dovtedy neštátnych sirotincov. Tretina, miestami až polovica detí v ústavoch zomierala na následky nedostatočnej starostlivosti. Veľký počet tvorili nemanželské deti. V roku 1903 bol zavedený nový centralizovaný systém, sieť sirotincov. Znížiť úmrtnosť nemanželských detí sa však nepodarilo.
V roku 1921 vydali nový zákon o ochrane detí v cudzej starostlivosti a nemanželských detí. Štatistiku narodených nemanželských detí viedli notárske úrady. V období prvej Československej republiky mal štát výrazné snahy upravovať postavenie nemanželských detí a zabezpečiť im aspoň zákonné nároky na vyživovaciu povinnosť od nemanželských rodičov. Okrem súdnych katastrov boli evidencie dopĺňané hlásením pôrodných asistentiek, respektíve zemských pôrodníc a výkazmi generálnych poručníkov, u manželských detí oznámením opatrovníckych súdov, správami obecných úradov a škôl, hlásením dôverníkov a pestúnov.
Pomoc od štátu sa často zneužívala. Deti si brávali aj chudobní ľudia. Štát im prispieval oblečením a finančným príspevkom na osvojené deti. Rodina ale najčastejšie príspevok rozdelila medzi svoje deti a osvojené deti boli pomaly odsúdené na smrť. Nedá sa všetko generalizovať, ale dá sa povedať, že aj preto záujem o osvojovanie detí narastal. Situácia sa zlepšila až so zákonom 256. Vďaka nemu vznikla okresná sieť zdravotných starostlivostí mládeže. Bola to inštitucionalizovaná starostlivosť o tieto deti, pedantne sledovali všetko, spolupracovali s okresnými súdmi, notárskymi úradmi, štátnou správou, mali štatistiky. Dnes sa údaje o opustených deťoch, sirotách a nemanželských deťoch nachádzajú najmä v štátnych archívoch vo fondoch notárskych úradov, okresných súdov, okresných starostlivostí o mládež.
Legitimita Detí pri Anulácii Manželstva
V súvislosti s nemanželskými deťmi sa vynára aj otázka, ako cirkev vnímala ich status v prípade, ak bol sobáš rodičov anulovaný. Otázka „Ak cirkevný súd rodičom anuluje manželstvo, ako je to s deťmi? Budú to nemanželské deti? Veď vlastne manželstvo nikdy nevzniklo,“ môže pôsobiť dojmom, že existuje nejaký rozpor medzi kánonickým právom a morálkou. Najskôr je dobré si pripomenúť, že cirkevné súdy sú inštitúcie, ktoré sa zaoberajú najmä žiadosťami, v ktorých sa ľudia pokúšajú riešiť situáciu, keď sa im rozpadlo manželstvo. Niekedy paralelne, no zvyčajne až o niečo neskôr sa jeden z nich alebo niekedy aj obaja spoločne rozhodnú, že by si mali dať „veci do poriadku“ aj pred Bohom a Cirkvou. Takúto kompetenciu však cirkevný súd nemá, pretože cirkevný rozvod neexistuje, jestvuje len anulácia manželstva.
Ak príslušný kolégiový tribunál príde k morálnej istote, že existuje príčina, pre ktorú manželstvo nevzniklo, rozsudkom skonštatuje jeho nulitu. Na to, aby bolo manželstvo anulované, je potrebné splniť podmienky, ide o manželské prekážky. Medzi ne patria: manželstvo uzavreté pod nátlakom, ak jeden z manželov zatajil niečo o svojom zdravotnom stave alebo dlhoch, ak jeden z manželov už je ženatý alebo vydatá, alebo ak manželstvo pred Cirkvou a Bohom nebolo úprimné. Netreba zabúdať aj na situácie, keď niekto v čase sobáša bol maloletý alebo si nebol vedomý svojho poslania v manželstve.
Podstata otázky sa týka legitimity detí v prípade manželstva, ktoré bolo vyhlásené za nulitné. Zákonodarca počíta s dvoma prípadmi. Prvým prípadom je manželstvo, ktoré navonok vzniklo riadnou formou, teda prebehol sobášny obrad, a zároveň obaja manželia mali pri jeho uzatváraní vôľu i schopnosť manželstvo naozaj uzavrieť. Druhý prípad sa podobá na prvý, pokiaľ ide o vonkajšiu formu vzniku, no rozdiel je v tom, že aspoň jeden z manželov pri jeho uzatváraní nemal skutočnú vôľu či schopnosť manželstvo naozaj uzavrieť. Hovoríme o takzvanom putatívnom manželstve. Rozsudok, ktorým sa manželstvo vyhlási za nulitné, je vykonateľný a má svoje účinky v tom, že sa mení stav stránok, ktoré ho uzavreli. Stav detí, ktoré sa narodili v putatívnom manželstve, sa však nemení. Naďalej sa pokladajú za zákonné, teda za legitímne, narodené v manželstve.
Súčasné Trendy v Rodinnom Živote a Manželstve
Dnes už papier na spolužitie dávno nepotrebujeme. Pevnosť partnerského puta má dnes často ukázať práve dieťa. Budete prekvapení, ale nemanželských detí bolo aj v minulosti vždy dosť. Dnes naopak mnohí budúci rodičia so vstupom do manželstva počkajú na obdobie po pôrode. Kariéru a bývanie máme vyššie ako manželstvo. Uprednostňujeme vzdelanie, prácu a dosiahnutie určitých mét v zamestnaní alebo zabezpečenie vlastného bývania. Uzavretie manželstva a založenie rodiny tak ustupuje do úzadia.
Sociologička Gabriela Tydlitátová rozvinula súčasný trend: „Dosiahnutie týchto cieľov si vyžaduje veľkú časovú investíciu. Ak ich zároveň vnímame ako predpoklad pre sobáš či plány s dieťatkom, prirodzene tlačíme sobášny aj pôrodný vek smerom nahor. To však nebráni zdieľaniu spoločnej domácnosti intímnymi partnermi.“ Dnes už dieťa sobáš neurýchli. Niektoré páry však manželstvo nepovažujú za podstatnú vec v ich vzťahu. „Silu svojho zväzku môžu demonštrovať aj spoločným potomkom, ktorého vnímajú ako oveľa relevantnejšiu reprezentáciu pevnosti vzájomného puta v porovnaní s úradným potvrdením svojho zväzku,“ vysvetľuje sociologička. Dôvody sú podľa nej rôzne.
„Od prozaických, ako je jednoduchšie a pohodlnejšie absolvovanie predsvadobných príprav a samotného svadobného dňa bez rastúceho tehotenského bruška až po neľahkú, komplikovanú finančnú situáciu nastávajúcich rodičov, ktorá je často pádnym dôvodom pre odklad sobáša,“ povedala pre Aktuality.sk Gabriela Tydlitátová. Ako dodáva, sobáš je v rozpočte mladej domácnosti sám o sebe nákladnou položkou a peniaze tak radšej odložia pre dieťatko. Zaujímavosťou je aj téma celibátu, ktorá, hoci nie priamo spojená s nemanželskými deťmi, ukazuje historický vývoj cirkevných ustanovení. Celibát nie je niečo, čo sa písalo čierne na bielom v Biblii a bolo tu od počiatkov kresťanstva. Všetko vyplývalo zo skutočnosti, že ak sa ženíte a množíte, mávate spravidla aj potomkov, ktorým chcete niečo odkázať. Či už ide o hodnosti a prebendy alebo o pozemky a trebárs aj celé dediny. Cirkev mala čím ďalej, tým väčšie majetky, ktoré duchovní spravovali, ale nepatrili im.
Plodnosť Manželstva nad Rámec Biologických Detí
Cirkev zdôrazňuje, že deti sú darom od Boha. Čo však robiť, keď neprichádzajú? Odpoveď na túto otázku nachádzame v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského. Ich manželstvo môže vynikať plodnosťou lásky, pohostinnosti a obetavosti.“ (čl. 1654). Táto pomerne strohá odpoveď v sebe ukrýva hlboký zmysel.
Nie je výnimkou, že keď sa okolie dozvie o neplodnosti páru, automaticky im odporúča adopciu. Cirkev to tak nerobí. Pozýva manželov k rozlišovaniu, či je táto cesta pre nich. Prijať dieťa, ktoré sa nezrodilo z tela rodičov, môže byť veľmi náročné. Často sú tieto deti špeciálne obdarené, prípadne si nesú zdravotné alebo psychické traumy. Manželia by pred začatím procesu adopcie mali dôkladne zvážiť všetky okolnosti a svoje možnosti. A ak sa predsa rozhodnú pre osvojenie si dieťatka, mali by preskúmať svoje možnosti. Chcú si dieťatko adoptovať, alebo ho vziať do pestúnskej starostlivosti? Alebo ich dokonca láka možnosť stať sa profesionálnymi rodičmi? Pomôcť pri rozlišovaní môžu aj občianske združenia a organizácie - ako napríklad Návrat. Možno ste si mysleli, že túžite po úplne maličkom bábätku, ale počas cesty procesom adopcie sa otvoríte aj možnosti prijať staršie dieťatko či dokonca súrodencov. V každom prípade je dôležité uvedomiť si, že tu ide o prijatie ďalšieho človeka do rodiny - dieťaťa, ktoré má svoje potreby, pocity a emócie. Hoci sa ako bezdetní manželia môžete okolím či príbuznými dokonca cítiť tlačení do tejto možnosti, je v poriadku uvedomiť si, že adopcia nie je pre každého.
Tajomstvá archívov - Ako vznikli matriky
Aj bez biologických detí je možné žiť naplnené manželstvo. Nesmú sa však vyhýbať plodnosti. Aj manželia, ktorí zo závažných príčin (tam nepatrí egoizmus) nemajú deti, sú povolaní dávať sa a plodením rozmnožovať dobro. Cirkev učí, že manželská sexualita má dva rovnocenné významy - jednotu manželov a plodenie detí. Manželia však môžu deti plodiť aj „duchovne“. Môžu sa stať krstnými alebo birmovnými rodičmi a rozvíjať svoje rodičovstvo s duchovnými deťmi - a to by, v oboch spomenutých prípadoch, aj rozhodne mali. Pre tých, ktorí cítia naplnenie svojho rodičovského povolania cez modlitbu, je tu adopcia počatého dieťaťa. Je to modlitba za dieťa ohrozené zabitím v lone matky, o ktorom vie iba Boh. Trvá deväť mesiacov a pozostáva zo zloženia sľubu (napríklad pred Eucharistiou alebo pred krížom), každodennej modlitby jedného desiatku ruženca (Otče náš, desaťkrát Zdravas´, Sláva Otcu) a inej ľubovoľnej modlitby. Manželia sa môžu rozhodnúť aj pre projekt Adopciu na diaľku. Ten spočíva v „adoptovaní si“ dieťaťa z chudobného prostredia, ktorému mesačne prispievajú ľubovoľnú alebo stanovenú sumu na štúdium a stravu.
Pre tých, ktorí nemôžu mať vlastné deti, ale milujú ich, je tu možnosť služby v spoločenstve. Či sa dajú na cestu animátorstva a budú pripravovať letné tábory pre deti, alebo začnú doučovať v miestnom komunitnom centre, trénovať detský športový klub, alebo viesť spevácky zbor, je to len na nich. Možno by však takáto skúsenosť jatrila rany - vtedy určite hľadajte iný spôsob služby. Snažte sa však, aby to bola vaša spoločná služba. Môžu pomáhať vo vývarovni či nocľahárni pre bezdomovcov, koordinovať aktivity v centre pre seniorov, alebo sa dávať v dobrovoľníckej službe na festivaloch. Alebo dokonca, ak majú túžbu slúžiť vlasti, môžu sa dať na politiku (nemusia obaja, stačí, ak jeden bude podporovať toho druhého).
Výchova Detí: Kresťanské Princípy a Praktické Metódy
Výchova sa spomína na mnohých miestach vo Svätom Písme, ale na jednom jeho mieste je krásne vystihnutá: „Syn môj nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti a nie synovia! A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť!? A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, on však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti. Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila. Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo. Dbajte na to, aby nik nepremeškal Božiu milosť, aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých.
Kto by si nepamätal na tie nepríjemné udalosti z detstva, keď sme ako malí rozbili pohár, alebo keď sme dostali prvý nožík a rezali sme v byte, v dome všetko, čo sa dalo, koberce, drevený nábytok, sklo, gumu, všetko. Alebo keď sme sa s prvými fixkami, voľakedy pastelkami snažili nechať všade svoje umelecké diela, na stene, na gauči, na stoličkách. S týmto sa však často spája aj trošku nepríjemnejšia spomienka na to, keď rodičia zistili, že potrebujú maľovať znovu celý byt, izbu, obývačku, lebo steny majú pokreslené obrazmi, hoci neboli v žiadnej galérii.
„Koľkokrát ste už napomínali, hrozili, sťažovali si, keď si dieťa vonku v mraze už po desiatykrát dalo dole čiapku? Koľkokrát ste sa hnevali nad špinavými ponožkami pohodenými v izbe? Patríte k matkám, ktoré dieťaťu vždy znovu nasadia čiapku a pozbierajú ponožky? Robíte to s vierou, že to dieťa raz ocení a uvedomí si, že ste dobrá matka? Verte, že to neocení, pretože v živote to takto nefunguje. Keď vydržíte a umožníte dieťaťu, aby niečo skúsilo na vlastnej koži, umožníte mu najlepší spôsob učenia.“ Trest musí byť primeraný veku. Samozrejme, že nemôžete nechať dvojročné dieťa vyliezť na rebrík, alebo nechať ho, aby pchalo do elektrickej zástrčky ihlice na štrikovanie, lebo ho to s 50%-tnou zahluší. Najlepší spôsob trestu je nechať pocítiť následky. Samozrejme, pokiaľ hrozí niečo vážne, takáto forma nie je možná. Nenecháte dieťa chodiť po zábradlí na balkóne, však nech si skúsi, aké je tvrdé padnúť z 5. poschodia, lebo to by ho veľmi nepoučilo. Druhý spôsob trestu je výmenný trest, potrestať dieťa niečím iným, ako sú dôsledky. Vymeníme dôsledky za iný trest. Jedným z veľmi dôležitých prvkov čnostnej výchovy je vysvetľovanie, čiže konkrétne čo trestáme. Najlepšie je, ak má dieťa potuchy, čo sa stalo, nech to povie ono samo.
Jedni kresťanskí manželia spomínajú na svoju výchovnú metódu, ktorú nazvali prísna láska. Keď dieťa chce urobiť hlúposť, vyzýva vlastne rodiča na zápas. Ako rastie, otvárajú sa mu nové možnosti, ktoré chce vyskúšať. Ale potrebuje pocit bezpečia. Potrebuje cítiť, že rodičia by nedovolili, aby sa mu niečo stalo. Aspoň nie niečo veľké. Preto vyskúšali spôsob, ktorý spočíva v nenásilnom, ale pritom dôraznom chovaní rodičov. Pekne funguje pre malé deti do 5 rokov. Doteraz sa jedenapolročná Lucia správala ako každé iné dieťa, rodičom sa darilo vždy, keď si niečo zaumienila, zaujať ju niečím iným, aby na to zabudla. Teraz prvýkrát sa hrá s elektrickými kábelmi za televízorom. A nerobí to vôbec potajme, aby to otec alebo mama nevideli. Sú zabratí do rozhovoru, ale mama zbadá, že ich dieťa má chuť trošku si povystrájať s káblami. Samozrejme, že to nesmie dovoliť. Do dnešného dňa Lucia nič také neurobila, dnes po prvý raz spozná, čo to je poriadok, poslušnosť, v češtine majú na to geniálny výraz, „kázeň“. Lucia prvýkrát vyzýva rodičov na súboj, meranie síl. Teraz je potrebné rýchlo jednať. Matka k nej pristúpi, chytí ju obidvoma rukami zozadu za pás, zdvihne ju a odnesie na druhú stranu izby, kde je prázdny kút. Lucii sa to nepáči, a tak vrieska, ziape, hryzie, máva okolo seba rukami (preto ju mamina drží zozadu). Mamina ju ďalej v bezpečnej vzdialenosti drží a hovorí jej: „Až sa ukľudníš, budeš môcť odísť.“ Lucia skúša všetko možné, prská, hryzie, snaží sa vyzvracať obed, zadržuje dych. Nikto jej nikdy necapol, tak sa nebojí. Naopak, zúri! Ako sa ju niekto opováži obmedzovať! To sa jej ešte nestalo. Pozrie na ocinka: „Ocinko, pomôž mi!“ Ocinko pristúpi a… pomôže mamine držať Luciu a opakuje jej to, čo jej povedala mamina: „Lucia, nesmieš sa hrať s káblami!“ Po minúte, dvoch, troch, u každého dieťaťa je to odlišné, ktoré sa zdajú byť večnosťou, sa nakoniec Lucia ukľudní. Lucia bola prekvapená odporom rodičov. Bolo pre ňu prekvapením, že ju matka odniesla do kúta, aby tam stála a premýšľala. Ešte sa jej to nestalo. Bola zranená len jej pýcha, a len na pár minút. U malých detí musíme niekedy fyzicky zasiahnuť, ale nikdy im nesmieme ublížiť. Dávame im tým telesne najavo: „To sa nedá!“ Naše slová sa pri výchove musia zhodovať s činmi. Jednoduchou, deťom prijateľnou formou im dávame najavo, že ich máme radi a že sú tu isté hranice, za ktoré nemôžu ísť. Dôraz kladieme na to, aby dieťa prišlo samo na to, čo urobilo zle. Pri reflexii vlastnej výchovy je užitočné sa zamyslieť: Ako som bol/bola v minulosti trestaný/á ja? Páčilo sa mi to? Objektívne, keď sa na to pozriem, malo to pozitívne alebo negatívne následky? Čo na tom bolo dobré a čo zlé?
Rozširovanie Rodinnej Histórie: Zdroje a Zodpovednosť
Pri skúmaní rodinnej histórie a pátraní po predkoch je často potrebné hľadať informácie nielen v cirkevných, ale aj v štátnych archívoch. Tieto archívy obsahujú cenné záznamy o narodeniach, sobášoch a úmrtiach, ktoré môžu pomôcť pri zostavovaní rodokmeňa. Rodinná história je niečo viac ako len mená a dátumy. Je to o ukotvení. Keď je človek starší, má už trebárs deti, začne sa zamýšľať, akými cestami sa asi vyberú, spojí si to s vlastnými rodičmi, so starými rodičmi… Je to o tom, odkiaľ pochádzame a kam kráčame.
Pri pátraní po rodinnej histórii je dôležité začať doma a pýtať sa rodičov, starých rodičov, kto má šťastie, tak aj prastarých rodičov. Na základe ich informácií potom treba začať pátrať v matrikách. Spomienky žijúcich príbuzných sú nesmierne dôležité. Rodinná história totiž nie je iba graf, ale aj príbehy a spomienky. Keď človek zomrie, spolu s ním navždy zmiznú všetky jeho spomienky, ak ich niekto niekde nezaznamenal. Ak má niekto záujem doplniť základné fakty o narodení, sobáši a úmrtí aj nejakými ďalšími informáciami, ktoré by mu dokázali priblížiť predka, najjednoduchšie je zistiť vierovyznanie, pretože matriky si viedli jednotlivé cirkve a pri každom zázname je uvedená príslušnosť k cirkvi.
Ďalším užitočným zdrojom informácií o predkoch je vysťahovalectvo. Takmer všetci, ktorí odchádzali do Spojených štátov, tam išli cez Ellis Island v New Yorku, kde bola imigračná stanica. A museli vyplniť formuláre, ktoré sú dodnes archivované. Z nich sa môžeme dozvedieť, aký bol dotyčný vysoký, akú mal farbu vlasov, či vedel písať, koho zanechal na starom kontinente a za kým ide alebo kde sa chystá pracovať v Amerike. Tiež to, koľko má peňazí. Dozvieme sa aj ďalšie dve z pohľadu nášho regiónu kuriózne informácie, ktoré tento dotazník vyžadoval: či uplatňuje polygamiu a či je anarchista. Dokumenty z Ellis Island sú dostupné na internete, dá sa v nich hľadať, ale treba byť pri tom opatrný. Záznamy z Ellis Island sú iba jednou možnosťou, odkiaľ popri matrikách získať informácie o predkoch a rodinnej histórii.
Pokiaľ ide o dejiny 20. storočia, veľmi veľa užitočnej práce urobil Ústav pamäti národa. Či už ide o osoby sledované alebo spolupracujúce so Štátnou bezpečnosťou v komunistickom období, prípadne o zoznamy arizátorov z obdobia druhej svetovej vojny. Dá sa tam dopátrať k zaujímavým informáciám. Taktiež rôzne súpisy obyvateľstva či urbáre. Veľa zaujímavých informácií môžete nájsť aj v Rakúskom vojenskom archíve. K dispozícii je aj množstvo databáz padlých vojakov.
Ak sa ľudia pustia do skúmania histórie svojej rodiny, často to robia s pohnútkou nájsť niečo vznešené, na čo by mohli byť hrdí. V každej rodine sa nájde nejaký kostlivec v skrini. Pre niekoho je to zbabelosť v boji, pre iného nemanželské dieťa. Na takéto veci človek pri pátraní skutočne narazí. Nikto nemal predkov len samých hrdinov alebo svätcov. Dôležité je uvedomiť si, že každý človek nesie osobnú zodpovednosť len za vlastné činy. Ak váš predok niečo dosiahol, bola to jeho zásluha, nie vaša. Ak váš predok, naopak, vykonal niečo zlé, môže vás to mrzieť. No v konečnom dôsledku to bol jeho čin, nie váš. V každom prípade, je dobré veci nezametať pod koberec a nefalšovať históriu, ani tú rodinnú. Ľudia často s očakávaniami držia pri zemi a s pokorou sú vďační za každého kováča, každého sedliaka, ktorého sa podarí vypátrať.
Digitalizované sú najmä matriky, ktoré má k dispozícii štát. Väčšina z nich je dostupná na webe. Štát však pre to urobil skoro nič. Boli to mormóni, ktorí sa rodinnej histórii veľmi venujú z náboženských dôvodov a prišli s ponukou, že digitalizujú naše matriky výmenou za informácie v nich obsiahnuté. Robia to v mnohých krajinách sveta. Na papier by sa už dnes takýto výskum nerobil, je to veľmi nepraktické. V programoch, ktoré dnes existujú, sa už dá veľmi pohodlne pracovať. Je tiež možné dopĺňať základnú štruktúru rodokmeňa o rôzne ďalšie informácie, fotografie, dokumenty. A na tomto základe sa dá napísať bádateľská správa či rodinná kronika. Na jednej strane je to záľuba. Niekto ide hrať futbal, iný sedí v archíve a študuje staré spisy. Dnes už sa dajú spraviť aj genetické testy, na základe ktorých sa dá identifikovať v hrubých črtách aj pôvod jednotlivca.
Marek Tettinger, spoluautor knihy Ako si zostaviť rodokmeň (Ikar, 2017), ktorú napísal spolu s Jurajom Snopekom, sa genealógii začal venovať pred desiatimi rokmi. V tom čase začal písať aj čosi ako návod - ako by ľudia pri pátraní po minulosti svojej rodiny mali postupovať. Založil stránku geni.sk, kde uverejňovali základné rady, ako majú ľudia začať. V súčasnosti možno nájsť v kníhkupectvách rôzne knihy o „starých Slovákoch“, ktorí tu žili azda už v staroveku. Pritom aj príbeh vašej rodiny ukazuje, že sme tu v strednej Európe dosť pomiešaní a sotva niekto má v rodokmeni predkov iba jednej národnosti. Z tohto pohľadu je to o ukotvení v tomto priestore a tiež o kultúre. Aj keď hovoríme, že sme Slováci, asi by sme sa nehlásili k „starým Slovákom“ alebo k bájkam. Lebo tie spomenuté knihy sú z môjho pohľadu mytológia. Fakty spájajú s domnienkami, s pocitmi, všeličo si často prekrútia tak, ako sa im hodí. V rodinnej histórii sa hovorí len o faktoch.
tags: #nemanzelske #dieta #zaznam #cirkev