Úvod: Neobyčajné Zmysly Zvierat a Svet Zvuku Mimo Ľudského Ucha
Ľudské ucho je schopné vnímať zvukové vlnenie v určitom frekvenčnom rozsahu, ktorý je definovaný od 16 Hz do 20 000 Hz. Avšak možnosti zachytávať zvukové kmity rôznej frekvencie majú jednotlivé zvieratá odlišné od ľudí, čo vyplýva z rozdielu stavby sluchového ústrojenstva. Mnohé živočíchy disponujú fascinujúcimi schopnosťami vnímať zvuky hlboko pod alebo vysoko nad prahom ľudského sluchu, otvárajúc tak pre seba dimenzie zvukového prostredia, ktoré sú pre nás nepočuteľné. Táto neobyčajná citlivosť im umožňuje komunikovať, orientovať sa, loviť korisť, či dokonca predvídať prírodné katastrofy, a to vďaka infrazvuku a ultrazvuku.
Infrazvuk je zvuk s frekvenciou nižšou, ako je ľudské ucho schopné vnímať, teda pod 16 či 20 Hz. Na druhej strane, ultrazvuk je zvuk s frekvenciou vyššou ako je ľudské ucho schopné počuť, teda nad 20 kHz (20 000 Hz). Tieto špecifické zvukové pásma sú kľúčové pre prežitie a správanie mnohých druhov. Napríklad, netopiere zachytajú frekvenčný rozsah od 1000 Hz až do 120 000 Hz, čo presahuje ľudskú počuteľnosť a siaha hlboko do ultrazvukového spektra. Naopak, holuby dokážu počuť zvuky veľmi nízkych frekvencií, v infrazvukovom pásme 0,1 až 16 Hz. Tieto príklady sú len špičkou ľadovca vo svete zvieracej akustiky, kde infrazvuk a ultrazvuk hrajú neoddeliteľnú úlohu.
Hlas Múdrych Vôd a Zeme: Infrazvuk v Živočíšnej Ríši
Výskumy ukázali, že infrazvuk vnímajú mnohé morské živočíchy, ako sú ryby a medúzy. Pre tieto tvory je to často varovanie pred vlnobitím a blížiacimi sa búrkami. Infrazvukové kmity, niekedy označované aj ako „hlas mora“, predchádzajú búrkam a poskytujú živočíchom cenný čas na reakciu. Značne citlivé sú na ne medúzy, ktoré niekoľko hodín pred búrkou odplávajú od brehu, a morské blchy, ktoré vylezú na súš, aby unikli nebezpečenstvu. Táto prirodzená obrana je svedectvom o hlbokom prepojení zvierat s ich prostredím a o ich schopnosti dekódovať aj tie najjemnejšie signály.
Infrazvuk však nie je len doménou morského života. Holuby dokážu počuť zvuky veľmi nízkych frekvencií, v infrazvukovom pásme 0,1 až 16 Hz. Pomocou tejto schopnosti dokážu registrovať vlny blížiaceho sa zemetrasenia, čo im poskytuje výhodu pred nešťastím. Slony zas komunikujú pomocou infrazvuku až do vzdialenosti 15 km, čo je pôsobivé svedectvo o dosahu a účinnosti tohto druhu komunikácie v rozsiahlych suchozemských ekosystémoch. Je známe, že ryby počujú len infrazvuk, avšak o ich príjme a spracovaní zvuku toho zatiaľ veľa nevieme. Ak sa nám zdá, že reagujú na naše bežné zvuky, tak potom reagujú skôr na vlnenie, ale náš rozhovor určite nepočujú. Kosatka dokonca vysiela infrazvuky, ktoré jej pomáhajú určiť polohu koristi vďaka odrazom, ktoré zachytáva v hlave. Trúbenie na lastúru sa aj v našich krajoch v stredoveku používalo k odvráteniu búrky. Je zaujímavé, že trúbenie na lastúru skutočne vydáva nám nepočuteľný tón, infrazvuk, ktorý dokáže rozvibrovať jemné kvapky vody v mrakoch a tým spustiť dážď skôr, ako zasiahne polia a zničí úrodu. Tento príklad poukazuje na možnú prastarú, intuitívnu znalosť využitia infrazvuku človekom.
Základy Akustiky: Fenomén Zvuku a Jeho Šírenie
Aby sme si mohli vysvetliť čo to infrazvuk a ultrazvuk je, musíme si povedať niečo o tom, čo je to zvuk. Zvuk je každé mechanické vlnenie, ktoré vyvoláva v sluchovom orgáne zvukový vnem. Najjednoduchším zdrojom zvuku sú sirény. Zo zdroja zvuku sa zvukové vlnenie šíri do okolitého prostredia. V kvapalinách a plynoch sa zvuk šíri ako postupné pozdĺžne vlnenie, v pevných látkach ako postupné vlnenie pozdĺžne aj priečne. Nevyhnutnou podmienkou šírenia zvuku je pružné prostredie. V nepružnom prostredí, ako je korok alebo plsť, sa zvuk zle šíri. Takéto látky používame ako zvukové izolanty.
Zvukové vlnenie možno charakterizovať výškou, farbou, intenzitou a hlasitosťou. Výšku jednoduchého tónu udáva jeho frekvencia. Čím vyššia je frekvencia chvenia zdroja zvuku, tým má zvuk väčšiu výšku. Pre nás je momentálne najzaujímavejšia frekvencia vlnenia zvuku. Počuteľné zvukové vlnenie má frekvenciu od 16 Hz do 20 000 Hz. Zvuk nižšej frekvencie, akú je naše ucho schopné zachytiť, sa nazýva infrazvuk. Mechanické vlnenie frekvencie vyššej ako 20 kHz sa nazýva ultrazvuk. Nad 109 kHz sa označuje aj ako hyperzvuk.
Zdroj zvukového vlnenia sa nazýva zdroj zvuku a prostredie, v ktorom sa vlnenie šíri, je vodičom zvuku. Vodič zvuku, obvykle je to vzduch, je sprostredkovateľom spojenia medzi zdrojom zvuku a prijímačom, ktorý nazývame aj detektor. To je obvykle ucho alebo technické zariadenia, ako je mikrofón. Podľa schopnosti látky viesť, prípadne pohlcovať zvuk, hovoríme o dobrých a zlých vodičoch zvuku. Zdrojom zvuku je kmitajúce teleso. Tieto telesá delíme na telesá s vlastným kmitaním a telesá s vynúteným kmitaním, ako sú reproduktor alebo hlasivky. O vlnení v okolí zdroja zvuku však nerozhoduje len jeho chvenie, ale aj okolnosti, či je tento predmet dobrým alebo zlým žiaričom zvuku. Táto vlastnosť závisí od geometrického tvaru. Struna napnutá medzi dvomi pevnými bodmi telesa s veľkou hmotnosťou nie je dobrým žiaričom zvuku, pretože pri chvení struny vzniká pretlak v smere jej pohybu a súčasne na opačnej strane podtlak. Tým sa najbližšie okolie struny stáva druhotným zdrojom dvoch vlnení, ktoré sa šíria na všetky strany prakticky s opačnou fázou, pretože priečne rozmery struny sú vzhľadom na vlnovú dĺžku zvukového vlnenia vždy veľmi malé, a tieto dve vlnenia sa interferenciou rušia.
Zvuky, ako ich vníma človek, môžeme rozdeliť na hudobné (tóny) a nehudobné (hluk). Tóny vznikajú pri pravidelnom v čase periodicky prebiehajúcom kmitaní. Pri jeho počúvaní vzniká v uchu vnem zvuku určitej výšky, preto sa tóny využívajú v hudbe. Zdrojom hudobných zvukov môžu byť napríklad ľudské hlasivky alebo rôzne hudobné nástroje. Hluky vznikajú pri nepravidelnom vlnení, ako zložité nepravidelné kmitanie telesa, alebo krátke nepravidelné rozruchy, napríklad zrážka dvoch telies alebo výstrel. Aj hluky sú využívané v hudbe, lebo k nim môžeme priradiť aj zvuky rôznych hudobných nástrojov, predovšetkým bicích.
Hladina intenzity zvuku sa meria v decibeloch (dB), čo je v podstate len desatina skutočnej fyzikálnej veličiny, ktorou je bel (B). Začiatkom stupnice je 0 dB, čo je prah počuteľnosti pre tón o frekvencii 1000 Hz. Úplná nula však neexistuje, pretože ucho a mozog si vytvárajú vlastný šum a tak reagujú aj na najmenšie zmeny akustického tlaku. Zvuky presahujúce intenzitu 130 dB sú už pre človeka „bolestivé“ a môžu poškodiť sluch. Zvukové spektrum je rozdelené na niekoľko frekvenčných pásiem, pričom hranice nie sú pevne dané. Nízke tóny, nazývané aj basové, sú zvuky hromu a výstrelov, údery na bubon atď., ich frekvencia je 16 Hz - 3 kHz. Stredné tóny sú reč, ruchy ulice atď., ich frekvencia je 300 Hz - 11 kHz. Medzi vysoké tóny patrí aj zvuk píšťaly, frekvencie týchto tónov je 11 kHz až 20 kHz.
Špecifickým druhom zvuku je ozvena. Tá je spôsobená odrazom zvuku od pevnej prekážky. Ak zvuk, ktorý sa šíri vzduchom, narazí na prekážku, prekážka ho z časti pohltí. Časť sa ale odrazí a šíri sa vzduchom späť. Pri malej prekážke sa zvuk šíri aj za ňu, a tým nastáva ohyb. Naše ucho je schopné rozoznať dva po sebe nasledujúce zvukové signály, ak medzi nimi uplynie doba najmenej 0,1 sekundy. Po tomto časovom období už oba zvuky splynú. Ak chceme počuť úplnú ozvenu nášho hlasu, musíme byť od odrážajúcej steny aspoň tak ďaleko, aby zvuk prešiel dráhu k stene a späť za 0,1 sekundy. Teda naša vzdialenosť od steny musí byť aspoň 17 metrov. Pri menších vzdialenostiach počujeme iba odrážaný zvuk, ktorý nazývame dozvuk. Je to len predĺženie pôvodného zvuku.
Náuka o zvuku sa nazýva akustika a je to odbor zaoberajúci sa fyzikálnymi dejmi, ktoré sú spojené so vznikom zvukového vlnenia, jeho šírenia a vnímania zvuku sluchom. Akustika sa dá rozdeliť do niekoľkých častí: fyzikálna akustika študuje spôsob vzniku a šírenia zvuku, zaoberá sa jeho odrazom a pohlcovaním v rôznych materiáloch. Hudobná akustika skúma zvuky a ich kombinácie so zreteľom na potreby hudby. Fyziologická akustika sa zaoberá vznikom zvuku v hlasovom orgáne človeka a jeho vnímaním v uchu. Stavebná akustika skúma dobré a nenarušené podmienky počúvateľnosti hudby a reči v obytných miestnostiach. Elektroakustika sa zaoberá záznamom alebo reprodukciou a šírením zvuku s využitím elektrického prúdu.
Temná Stránka Infrazvuku: Vplyv na Živé Organizmy
O vibrujúcich očných buľvách, duchoch a zvláštnej vede o infrazvuku
Dlhotrvajúce pôsobenie infrazvuku na ľudský organizmus je škodlivé. Pretože infrazvuk je druh akustickej energie, založený na šírení tlakových vĺn, z výskumu sa javí pravdepodobné, že pôsobí na orgány, ktoré sú v kontakte s atmosférou. Infrazvuk predstavuje vážny rizikový faktor najmä pre človeka. Zvlášť nebezpečné sú infrazvuky, alebo vibrácie, s frekvenciou 7 - 8 Hz, pri ktorých rezonujú tkanivá a mechanicky sa poškodzujú najmä bunky vo svaloch a v nervovom tkanive. Z tohto dôvodu hygienické normy obmedzujú, až zakazujú prácu mladistvých a žien v takomto prostredí. Na infrazvuk sú zvlášť citliví aj reumatici.
Ďalšie účinky infrazvuku sa prejavujú ako pulzovanie v hlave a úplne znemožňujú akúkoľvek intelektuálnu prácu. Aj pri pomerne nízkych intenzitách vyvoláva u živých organizmov únavu, podráždenie, závraty, aj zvracanie. Spôsobuje závraty, pocity panického strachu a pri frekvencii 7 Hz dokonca smrť. Teda infrazvuky s veľmi vysokou energiou môžu zabíjať ľudí i živočíchy na väčšie vzdialenosti.
Zdrojmi infrazvuku v prírode sú zemetrasenia, erupcie vulkánov, víchrice, vetry, búrky, vodopády a morský príboj. Z technických prostriedkov sú to napríklad motory lietadiel, ktoré dokážu vybudiť rezonancie priestorov medzi blokmi domov. Najčastejšími zdrojmi infrazvuku sú točivé vibrujúce stroje, ktoré vyvolávajú rezonanciu miestností a hál, v ktorých sú umiestnené, napríklad ventilátory alebo kompresory. Ďalšími zdrojmi sú turbíny, pohybujúce sa dopravné prostriedky, lietadlá, vykurovacie a klimatizačné zariadenia, ako aj priemyselné pracoviská a iné.
Echolokácia a Ultrazvuk: Navigácia a Lov v Neviditeľnom Spektre
Termín echolokácia zaviedol v roku 1944 Donald R. Griffin. Echolokácia je používanie ozvien zvukov produkovaných určitými zvieratami za účelom detekcie prekážok a potravy. Zvieratá, ktoré používajú echolokáciu, žijú prevažne tam, kde je nedostatok svetla, alebo sú aktívne v nočných hodinách. Používanie echolokácie im umožňuje efektívne loviť korisť alebo vidieť v tme. Sú to napríklad netopiere, delfíny, niektoré druhy veľrýb a niekoľko druhov vtákov.
Prvým krokom pri echolokácii je vydávanie zvuku. Zvuky používané pri echolokácii sa môžu vytvoriť v hlasovej skrinke, ústach alebo inej časti hlavy. Potom, silne vyvinutý sluchový systém registruje vracajúce sa ozveny, teda zvuky, ktoré sa odrazili od predmetov. Aby echolokácia fungovala ako má, musí byť vyslaný zvuk zaregistrovaný mozgom, aby mohol byť neskôr porovnaný s jeho ozvenou. Vysoké frekvencie zabezpečia lepšiu rozpoznateľnosť cieľov ako nízke frekvencie. Nie každé zviera používa ultrazvuk na echolokáciu, ale u mnohých druhov je práve ultrazvuk kľúčovým prvkom tejto fascinujúcej navigácie.
Zvieratá ako Využívatelia Ultrazvuku: Od Komunikácie po Obranu
Ultrazvuk vedia produkovať a používať rôzne živočíchy. Netopiere sú pravdepodobne najznámejšími používateľmi ultrazvuku, využívajúc ho namiesto očí na orientáciu v priestore a lov hmyzu v tme. Nie všetky netopiere však majú pri echolokácii rovnakú obratnosť a niektoré druhy sú v tom lepšie ako iné. Delfíny a zubaté veľryby emitujú ultrazvukové frekvencie pomocou štruktúr v nosnej pasáži, nazývaných „fonické pery“, ktoré slúžia na navigáciu a lokalizáciu koristi. Okrem toho ďalšia trieda veľrýb produkuje pieseň, zvyčajne v rozsahu počuteľnom pre ľudské ucho, ale často skĺzava aj do frekvencií vyšších ako 20 kilohertz. Olej vták (Steatornis caripensis), ropný vták z Južnej Ameriky, spí v jaskyniach počas dňa a krmuje sa v noci. Využíva echolokáciu na lietanie bez zranenia v temnom svete, v ktorom žije. Aj keď väčšina ultrazvukových frekvencií, ktoré emituje, je nižšia ako 20 kilohertz, jeho schopnosť echolokácie je pre jeho prežitie v tmavom prostredí kľúčová.
Hovädzí dobytok má veľmi dobrý sluch a počuje veľmi dobre, dokonca aj zvuky v ultrazvukovom rozsahu. Uši má dokonale prispôsobené svojmu prirodzenému životnému prostrediu, rozľahlým pastvinám, a preto sú výrazne citlivejšie v porovnaní so sluchom ľudí. Zdravý ľudský sluch vníma frekvencie od 20 do 20 000 Hz. Frekvenčný rozsah počuteľnosti u dobytka je podstatne väčší ako u ľudí, počuje frekvencie medzi 23 až 35 000 Hz. Citlivý frekvenčný rozsah je 8 000 Hz. Za ultrazvuk sa považuje frekvencia od 20 000 Hz (20 kHz). Sú to tak vysokofrekvenčné zvuky, že človek ich už nepočuje, avšak dobytok ich počuť môže. „Aspoň to naznačujú štúdie z 80. rokov,“ vysvetľuje Dr. Sandra Düpjan z FBN. FBN v Dummerstorfe v súčasnosti skúma, do akej miery môže dobytok ultrazvuky počuť a ako veľmi je ultrazvukovými emisiami z technických zariadení ovplyvnený, pretože v stajni je neustále vystavený rozličným druhom zvukov. „Technické zariadenia inštalované v stajni často vydávajú neustály hluk. A niektoré z nich vydávajú aj zvuky v ultrazvukovom rozsahu,“ hovorí Sandra Düpjan, pričom zdôrazňuje, že budúcnosť ustajnenia by mala byť založená na dobrých životných podmienkach zvierat.
Viacero druhov živočíchov síce nevie ultrazvuk vyrobiť, ale počuje ho, napríklad pes, mačka alebo myš. Samce myší produkujú ultrazvukové zvuky, keď vnímajú feromóny ženského náprotivku. Niektoré druhy hmyzu, ako sú moskyty a mory, tiež využívajú ultrazvuk. Niektoré nočné mory z rodiny Noctuidae produkujú ultrazvukové zvuky pri kontakte medzi okrajmi zadných krídel počas letu. Mory dokonca môžu počuť ultrazvuk netopierov, čo im pomáha uniknúť predátorom. Iné mory z čeľade Arctiidae produkujú ultrazvukový zvuk pri námahe prostredníctvom tymbálnych orgánov. Aj niektorí kobylky používajú na párenie ultrazvukové frekvencie.
Prekvapivý bol objav u obojživelníkov, kde vedci zaznamenali prvý prípad použitia ultrazvuku na obranu pred predátormi. Novú štúdiu zverejnil odborný žurnál Acta Ethologica. Výskumníci zaznamenali zvukový signál v dvoch prípadoch. Analýzou určili jeho frekvenčný rozsah v rozmedzí sedem až 44 kilohertzov (kHz). „Niektorí potenciálni predátori obojživelníkov, napríklad netopiere, hlodavce a malé primáty, dokážu vydávať a vnímať zvuky tejto frekvencie (ultrazvuk), ktoré ľudia zachytiť nedokážu. Jednou z našich hypotéz je, že zvuk vydávaný v ohrození cieli na niektorých z nich, je však možné aj to, že má odplašiť čo najväčší počet predátorov,“ uvádza hlavný autor štúdie Ubiratã Ferreira Souza. Ďalšou hypotézou je, že zvuk je vábničkou pre iného živočícha, ktorý zaútočí na predátora ohrozujúceho obojživelníka. Ohrozeným bola v tomto prípade žaba druhu Haddadus binotatus, endemického druhu z oblasti Atlantického lesa, ktorý sa tiahne juhovýchodným pobrežím Brazílie a smerom do vnútrozemia zasahuje aj na územie Argentíny a Paraguaja. Žaby druhu H. binotatus žijú v opadanke - vrstve tvorenej opadanými časťami krovín, drevín a odumretých nadzemných častí bylín rastúcich v lese. Žaby podľa vedcov pri vydávaní zvuku vykonávajú pohyby typické pre obranu pred predátormi - zdvihnú prednú časť tela, doširoka roztvoria papuľu a zaklonia hlavu. Toto správanie zrejme nevedomky zaznamenala v januári 2023 Pontesová počas výskumu na území Turistického štátneho parku Alto Ribeira (PETAR). Na kameni si vtedy všimla žabu presne neurčeného druhu, zrejme Ischnocnema henselii, ktorá pri pokuse o odfotografovanie reagovala veľmi podobne ako žaby druhu H. binotatus. „Oba druhy žijú v opadanke, majú podobnú veľkosť (tri až šesť centimetrov) a lovia ich podobní predátori. Je preto možné, že žaby druhu I. henselii tiež vydávajú ultrazvuk,“ hovorí Ferreira Souza. Existujú tiež záznamy ultrazvuku vydávaného tromi druhmi obojživelníkov z Ázie, tie však takto komunikujú v rámci svojich druhov. Vedci sa teraz v ďalšom výskume plánujú zamerať na výskum citlivosti predátorov na vydávaný ultrazvuk a ich reakcií naň. Okrem toho, žaby Amolops tormotus, endemická v Číne, a Huia cavitympanum z Bornea, vytvárajú ultrazvukové zvuky na komunikáciu s inými žabami.
Ultrazvuk v Službách Človeka: Od Priemyslu po Medicínu
Ultrazvuk sa získava generátormi využívajúcimi prúdenie vzduchu z trysiek vysokými rýchlosťami, alebo elektroakustickými meničmi využívajúcimi piezoelektrický alebo magnetostrikčný jav. V praxi sa využíva vlastnosť ultrazvuku ohýbať sa a odrážať na materiálových prechodoch, teda tam, kde dochádza k zmene materiálu a teda aj ku zmene rýchlosti šírenia zvuku. Táto vlastnosť sa využíva napríklad pri detekcii trhlín a hľadaní vnútorných dislokácií a porúch v materiáloch a technických výrobkoch nedeštruktívnym spôsobom, takzvanou defektoskopiou.
Ultrazvuk sa využíva aj na čistenie, kde sa využíva kavitácia - mechanické odstránenie nečistôt rýchlymi nárazmi kvapaliny rozkmitanej ultrazvukom na čistený predmet. Technológia sa používa na čistenie zložitých tvarových dielov, napríklad ložísk, šperkov, optického skla, chirurgických a dentálnych nástrojov a podobne. Ďalšou možnosťou technického využitia je zvlhčovanie zvuku, kedy sa voda „rozpráši“ ultrazvukovým generátorom na malé čiastočky, ktoré sú schopné sa vznášať vo vzduchu. Pretože voda nebola zahrievaná, vytvára sa vodná hmla bez pár. Táto technológia sa využíva aj pri inhaláciách, kde v inhalačnom prístroji sa „rozprašuje“ voda, respektíve liečivo vo forme kvapaliny bez jeho ohrevu. Ultrazvuk sa využíva aj pre presné obrábanie a rezanie materiálov, kedy sa rezný nástroj rozkmitá ultrazvukom. V chemických laboratóriách slúži na miešanie malých objemov látok, ako aj na získavanie trvalých zmesí kvapalín, ktoré sú inak nezmiešateľné.
Odrazy ultrazvuku sa využívajú napríklad na meranie vzdialeností, ako je to pri ultrazvukovom diaľkomeri, a pre zistenie polohy a vzdialenosti telies v homogénnom prostredí pomocou sonaru alebo echolotu. Používaný postup sa nazýva echolokácia a má využitie v ponorkách a pri rybolove pri vyhľadávaní rýb. V medicíne sa používa napríklad pri lekárskom vyšetrení, pretože ultrazvukové vlny prechádzajú telom a odrážajú sa od jednotlivých orgánov. Odrazené vlny možno počítačovo previesť do formy obrazu, čo nazývame sonografia. Najbežnejším príkladom je vyšetrenie ľudského plodu v tele matky. Ultrazvukom sa však aj spájajú drobné telieska, ktoré obsahuje vzduch a plyn (častice prachu a dymu), do väčších celkov, a tie potom klesajú k zemi. Ultrazvuk odstraňuje ťažkosti pri spájkovaní niektorých kovov, napríklad hliníka, pretože odstraňuje z hliníka zoxidovanú povrchovú vrstvu oxidu hlinitého, a tým umožňuje dokonalý kontakt kovu so spájkovačkou. Ultrazvukové vlny pri vhodnej voľbe ožarovanej doby dokonca podporujú klíčenie a rast poľnohospodárskych plodín. Na živočíchy však ultrazvuk pôsobí nepriaznivo najmä pri veľkej intenzite.
Sonar: Podvodné Oko s Dôsledkami
Slovo sonar je odvodené z angličtiny zo slov SOund NAvigation Ranging, čo znamená zvuková navigácia. Zariadenia sonar pracujú na princípe odrazu zvukových vĺn od objektov. Sonar je elektronické zariadenie s mikroprocesorom, ktoré slúži na identifikáciu predmetov a dna vo vodnom prostredí. Bežný sonar používa sondu, ktorá vysiela do vody zvukové signály. Tie sa odrážajú odo dna a od všetkého, na čo narazia pri šírení, a vracajú sa späť do sondy.
Rozlišujeme dva hlavné druhy sonárov: s pohľadom do hĺbky a s bočným pohľadom. Ďalej rozlišujeme aj sonáre s vyššou frekvenciou a s nižšou frekvenciou. Sonar s pohľadom do hĺbky vysiela a prijíma zvukové vlny do hĺbky jedným smerom. Tie s vyššou frekvenciou sa používajú na hľadanie v plytkých vodách, lepšie zabraňujú neželaným odrazom a rozlíšenie predmetu je pri nich dokonalejšie. Sonáre s nižšou frekvenciou sa používajú na hľadanie v hĺbkach, lepšie preniknú do hĺbok ako vyššie frekvencie. Je to v dôsledku prirodzenej schopnosti vody absorbovať zvukové vlny, pričom stupeň absorpcie je vyšší pri vysokých frekvenciách.
Najnovšie sonáre vysielajú signály v intenzite 215 decibelov, čo je porovnateľné so státím hneď vedľa štartujúcej stíhačky F-15. Dosah sonaru je niekoľko sto kilometrov. Sonáre sa využívajú v námorníctve na identifikáciu nepriateľských ponoriek, v lekárskej diagnostike, na navigáciu a detekciu chýb.
Proti najnovším sonarom však protestujú aj ochrancovia prírody, pretože nízkofrekvenčné sonáre môžu veľrybám a delfínom spôsobiť vážne zranenia alebo dokonca smrť. Veľryby sú závislé od zvukových signálov, ktoré používajú na dorozumievanie, pri kŕmení, párení a migrácii. Už zvuky hlasnejšie ako 110 decibelov ich dráždia, a pri 180 decibeloch im praskajú ušné bubienky. Toto môže znamenať vyhubenie týchto zvierat. Štúdiu zverejnil odborný žurnál Acta Ethologica, ktorá poukazuje na závažnosť tohto problému a potrebu hľadať riešenia pre ochranu morského života.
tags: #zviera #co #vie #zachytit #aj #infrazvuk