V snahe zabezpečiť, aby sa naše deti rozvíjali čo najlepšie a rástli v pohode, sa často nechtiac uchyľujeme k porovnávaniu. Sledovanie ich pokrokov a úspechov síce prináša radosť, no niekedy sa stáva, že schopnosti jedného dieťaťa sú porovnávané s inými - so súrodencami, spolužiakmi či kamarátmi. Aj keď porovnávanie môže pôsobiť nevinným dojmom, skúsenosti psychológov a samotných detí potvrdzujú, že často býva zdrojom zbytočného stresu a napätia. Navyše, namiesto podpory môže mať táto metóda vážne negatívny vplyv na deti aj dospelých, rodičov nevynímajúc. Psychologička vystríha pred porovnávaním detí s inými, pretože to môže viesť až k negatívnym pocitom smerom k rodičom. Pochopme teda, prečo by sme sa mali tomuto zvyku vyhýbať a ako môžeme svoje deti podporovať v ich jedinečnosti.
Tichý ničiteľ: Ako porovnávanie ničí detskú psychiku
Porovnávanie nie je len neškodnou poznámkou, ale môže mať hlboký a dlhotrvajúci dopad na duševné zdravie dieťaťa. Tým, že rodičia svoje dieťa stále s niekým porovnávajú, len zvyšujú jeho úzkosť a stres. Deti prirodzene chcú, aby ich rodičia boli s nimi spokojní, a ak sa im to nedarí, môžu byť z toho úzkostné. Tento neustály tlak znižuje ich sebavedomie, až sa môže stať, že začnú veriť, že všetci sú lepší ako oni. To môže viesť k tomu, že sa budú vyhýbať spoločenským situáciám alebo sa vzdajú niektorých aktivít, napríklad športu či krúžkov, v ktorých by inak mohli vynikať. V extrémnom prípade to spôsobí aj negatívne pocity a postoje smerom k rodičom, k súrodencom či k iným deťom, s ktorými sú porovnávané.
Tereza si zo svojho detstva najviac pamätá, ako ju stále s niekým porovnávali, ako takmer pri všetkom dostávala otázky typu: „A akú známku dostali ostatní spolužiaci?“ alebo „A čo urobili ostatní?“. Spomína si hlavne na to, že z tých porovnávaní vyšla takmer vždy zle. Podľa jej slov, prosto, všetci ostatní mali lepšie známky, viac poslúchali rodičov a viac sa snažili. „Neviem, prečo to moji rodičia robili, či tým chceli dosiahnuť, aby sme sa viac snažili, alebo či si naozaj mysleli, že sme až takí nemožní,“ hovorí Tereza. Priznáva, že rodičom, ktorí už nežijú, to istý čas aj „v tichosti“ zazlievala, a s mladšou sestrou a bratom sa o tom často rozprávali, aj keď im to nikdy nevytkli nahlas.
Práve Terezin brat si podľa nej výchovné metódy rodičov odniesol najviac. „Aj keď má takmer dva metre a pôsobí ako neohrozený chlap, je to citlivý človek a naozaj mu nerobilo dobre, keď po každom zápase počúval od otca, prečo nedal viac košov, ako je to možné, že jeho spolužiak hral viac minút ako on,“ opisuje Tereza. Nakoniec sa to skončilo tak, že na basketbal aj na pohyb ako taký úplne zanevrel, veľmi pribral a úplne stratil motiváciu so sebou čokoľvek urobiť. Zachránilo ho až to, že si našiel partnerku, ktorá ho na rozdiel od rodičov povzbudzovala. Psychologička Schoriová vysvetľuje, že to, čo sa stalo Terezinmu bratovi, je pomerne rozšírený scenár a vedie nielen k zlým vzťahom v rodine, ale aj k stratám talentov a k obmedzovaniu potenciálu detí. „Stretávam študentov a študentky, ktorí mi otvorene povedia, že sa už o nič neusilujú, lebo ich rodičom to aj tak nikdy nestačí,“ dodáva psychologička.
Keď dieťa počuje, že niekto iný je v niečom „lepší“, môže si začať myslieť, že nestačí. Poznámky typu: „Pozri, tvoj brat už vie počítať do sto, prečo to ešte ty nevieš?“ môžu dieťa odradiť od snahy, pretože sa bude cítiť menejcenné. Niektoré deti reagujú na porovnávanie tak, že sa snažia dokázať svoju hodnotu - často až na úkor svojej pohody. Môžu sa cítiť nútené dosahovať výsledky, aby získali uznanie, a to môže viesť k stresu a úzkosti. Navyše, porovnávanie súrodencov môže medzi nimi vytvoriť rivalitu a napätie. Ak jedno dieťa často počúva, že je „šikovnejšie“ alebo „lepšie“, druhé sa môže cítiť odstrčené a menejcenné. Aj keď svoje myšlienky nevyslovíme nahlas, deti sú veľmi vnímavé. Ak si rodičia myslia, že ich dieťa „zaostáva“, môže si to dieťa vycítiť a začať pochybovať o sebe.
Ilúzia dokonalosti: Prečo porovnávame
Porovnávanie je súčasťou ľudskej povahy. Od malička sa učíme vnímať svet tým, že ho k niečomu prirovnávame - hodnotíme, čo je rýchlejšie, väčšie, lepšie. Tieto otázky nevznikajú zo súťaživosti, ale z prirodzenej túžby cítiť sa bezpečne. Chceme vedieť, že to, čo robíme, má zmysel. Túžime mať istotu, že naše dieťa napreduje tak, ako má. Lenže porovnávanie môže byť zradné. Namiesto pokoja často prináša pochybnosti, vnútorný tlak a pocit, že niekde zaostávame - my alebo naše dieťa.
Často za tento zvyk môžu práve rodičia. Začína to porovnávaním súrodencov, kedy začali hovoriť, kto lepšie spal a kto bol poslušnejší. A neskôr sa pýtame na známky spolužiakov v škole. Deti sa tak učia, že poznať svoj vlastný pokrok nestačí a zasievajú v sebe nenávisť voči tým, ktorí sú od nich lepší. Často sa takto zbytočne narušia priskoro súrodenecké či priateľské vzťahy. Porovnávanie pokračuje aj v školských triedach, kedy sa vyzdvihujú len deti, ktoré majú najlepšie známky. Počas školskej dochádzky to bývajú celé roky zväčša tie isté deti. Učitelia zabúdajú chváliť individuálny pokrok každého jedného dieťaťa. A je to chyba, pretože byť súčasťou „triedneho priemeru“ pre niekoho môže znamenať vynaloženie ďaleko väčšieho úsilia ako u iného byť v triede najlepší. Česká psychologička Jana Nováčková hovorí, že takéto verejné porovnávanie detí v škole nepôsobí motivačne, práve naopak. Mnohé z nich si povedia, že sa im nikdy nepodarí to, čo ich spolužiakovi, a tak sa o to ani nepokúsia. Nie je preto dobré podporovať v deťoch tieto pocity nedostatočnosti a extrémnej súťaživosti.
Materstvo je krehké obdobie, v ktorom sme často citlivejšie na slová a názory druhých. Diskusie na ihrisku, v poradni alebo v online skupinách - mnohé mamy sa cítia hodnotené podľa toho, čo ich dieťatko už „zvládlo“. Porovnávanie medzi mamami sa často deje pod povrchom. A hoci mnohé otázky prichádzajú zo zvedavosti či záujmu, v citlivom období materstva nás môžu zabolieť viac, ako by si okolie uvedomovalo. „Poznám študentov aj študentky, ktorých rodičia trávia hodiny sledovaním profilov iných rodičov a zbieraním informácií o ich deťoch. Vlastným deťom potom vyčítajú, že nie sú až také dobré, úspešné, pekné,“ hovorí Tereza. paradoxne, takíto rodičia sami neznesú, ak ich niekto s niekým porovnáva.
Mnohí experti aj rodičia sa zhodujú, že za neustálym porovnávaním zo strany iných matiek je často problém nízkeho sebavedomia danej matky. Takéto ženy si riešia komplexy kvôli sebe. Sú to matky, ktoré v sebe vedú silný vnútorný boj, ich dieťa predsa nemôže byť obyčajné, a preto sa snažia samy sebe dokázať, že ich dieťa je výnimočné. Môže ísť o akúsi materskú hrdosť alebo až materský narcizmus, kde je dieťa vnímané ako vizitka rodiča. Takéto správanie vytvára dusno a súťaživosť, pri ktorej nikto nechce byť „out“. Žiadna to nerobí kvôli tomu, aby si urobila prieskum, kde má dieťa silné a slabé stránky a pracovali na tom, ako sa dieťa vyvíja, ale je to materská hrdosť, materský narcizmus.
Potom prídu rôzne skľučujúce pocity, lebo „náš Ferko je horší ako suseda Adelka“. Ako povedal jeden z rodičov, ak je dieťa funkčné, vidí, počuje, je motoricky sa hýbe, dáva adekvátne odpovede, je zdravé, dokáže byť v interakcii, vyjadriť čo chce - plačom, krikom (novorodenec, dojča, batoľa), slovom, gestikou, mimikou, tak je to v poriadku. Veľmi rýchlo sa dá vypoznať, že to nie je v poriadku. Napríklad, ak dieťa iba lezie v 2 rokoch, je to problém.
Tereza uznáva, že neporovnávať je niekedy veľmi ťažké. „Hoci som sa cielene sústreďovala na to, aby som to mojim deťom nerobila, nastavenie okolo nás je také, že je to veľmi ťažké. Porovnávame sa aj my dospelí, porovnávajú nás v práci podľa výkonu, porovnávame si bývanie, autá, ešte aj postavy. Dokonca sa porovnávame s počítačovo upravenými fotkami v časopisoch, hoci vieme, že ten obraz nie je reálny,“ konštatuje.
Jedna matka popisuje svoju skúsenosť s porovnávaním: „Vidím, že kamoškin synček je mladší ako môj, a on už začal chodiť v 10 mesiacoch, môj je starší a ešte nechodí. Alebo, keď vidím na Instagrame iné detičky vo veku môjho syna, že stavajú kocky a podobne šikovnosti, môj ich iba rozhádže a dovidenia. Proste, že sú iné deti šikovnejšie. Proste to porovnávanie ma ubíja, ale neviem sa ho zbaviť.“ V takých chvíľach otvorí internet a začne čítať, prečo dieťa nechodí, kedy má chodiť, a podobne. „Internet je dobrý sluha, ale zlý pán, a hneď mi vyhodiť choroby, mňa zaleje pot, a už sa stresujem a vyvolávam svojej mame a kamoškám, či toto a tamto je normálne.“ Často sa pýta aj pediatra, ktorý sa na ňu už iba usmieva. Priznáva, že niekedy jej fakt preskočí kvôli strachu.
Každé dieťa je vesmír: Jedinečnosť vo vývine
Deti sa líšia v genetike, temperamente, záujmoch a schopnostiach. Aj keď majú rovnakých rodičov a vyrastajú v rovnakom prostredí, ich jedinečná osobnosť znamená, že budú napredovať vlastným tempom. Jedno dieťa môže začať chodiť už v desiatich mesiacoch, zatiaľ čo druhé až o niekoľko týždňov neskôr. Kým jedno dieťa môže excelovať v matematike, druhé môže mať talent na umenie alebo šport. Tieto rozdiely sú prirodzené a nemali by byť dôvodom na znepokojenie.
Niektoré deti začnú loziť veľmi skoro, iné dlhšie len pozorujú, sledujú svet a všetko si potichu triedia v sebe. Sú deti, ktoré rýchlo rozprávajú, no s prvými krokmi si dajú načas. A to všetko je v poriadku. Každé dieťa má svoj jedinečný rytmus, svoj vnútorný kompas vývinu. Nepotrebuje porovnávanie, potrebuje dôveru. Dôveru, že robí pokroky svojím spôsobom - nie pomalšie, nie rýchlejšie, len inak. Keď túto dôveru dostane, rastie v pokoji. A mama - aj keď má obavy - nájde viac pokoja, keď si dovolí veriť. Nie podľa tabuliek, ale podľa lásky a pozorovania. Vývin nie sú preteky. Deti sa vyvíjajú komplexne - ovplyvňuje ich temperament, genetika, prostredie, skúsenosti aj emocionálna pohoda. Nie každé dieťa je pripravené v rovnaký čas.
Jedna matka si spomína: „Ja som vždy neznášala, keď sa niekto opýtal: ona ešte nechodí? Dcéra začala chodiť pomerne neskoro, až v 17 mesiacoch, teda ako chodila, ale za ruku a ani nelozila, proste nie a čo som mala robiť. Zato v 2 rokoch rozprávala celé vety aj so skloňovaním a časovaním a tiež som poznala deti, ktoré mali 4 roky a povedali 5 slov a tiež som sa nepýtala, ako to, že tvoj ešte nerozpráva alebo má plienku ešte v 4 rokoch. Každé dieťa je šikovnejšie v niečom inom.“ Toto potvrdzuje, že je dôležité vidieť a oceňovať jedinečnosť každého dieťaťa.
Budovanie základov: Pestovanie sebaúcty a sebahodnoty
To, či si bude dieťa vážiť samo seba, do veľkej miery závisí od jeho rodičov. Vhodným prístupom v ňom môžu podporiť pocit vlastnej hodnoty, nevhodným zas vyvolať negatívne sebahodnotenie, ktoré mu bude strpčovať celý život. Dieťa, ktoré má dostatočne vyvinutý pocit vlastnej hodnoty, získava do života veľa výhod. Jeho vzťahy s deťmi aj dospelými budú kvalitnejšie a vybudované na rovnoprávnejšom základe. Ľahšie zvládne rôzne nástrahy, prekážkam bude čeliť otvorenejšie, sebavedomejšie a s dôverou, že ich zvládne.
„Potreba sebaúcty je jednou z prirodzených ľudských potrieb. Môžeme povedať, že vyšším cieľom než naučiť dieťa čítať, písať alebo sa dobre správať k iným je priviesť ho k tomu, aby zažilo seba samého ako hodnotného a kompetentného človeka,“ uvádzajú vo svojej publikácii Respektovat a být respektován psychológovia Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová. Zatiaľ čo sebavedomie znamená, že sami na sebe oceňujeme svoj vzhľad, inteligenciu, výkon či úspešnosť, sebaúcta vyjadruje, že sa máme radi, vážime si, kým sme a zažívame pocit, že si zaslúžime byť šťastní. „Sebavedomie dávame najavo skôr navonok, zatiaľ čo sebaúcta sa zameriava dovnútra,“ popisujú psychológovia.
Ako môžete u svojho dieťaťa podporiť rozvoj sebaúcty?
Sebaúctu podporovať už od narodenia: Že je to skoro? Ani náhodou. „Ak sa o dieťa rodič dobre stará, vníma jeho potreby a pomáha ich uspokojovať, získava dieťa na nevedomej úrovni prvotný pocit základnej dôvery. Pocit, že svet je dobré a bezpečné miesto na život,“ sú presvedčení odborníci. „S tým súvisí aj pocit základného sebaprijatia: starajú sa o mňa, vychádzajú v ústrety mojim potrebám, teda im za to asi stojím. Tento pocit je východiskom k postupne stále vedomejšiemu prijímaniu seba samého ako hodnotnej ľudskej bytosti,“ dopĺňajú.
Dať dieťaťu príležitosť ukázať, čo dokáže: O dnešných deťoch sa hovorí, že sú veľmi nesamostatné, dali sme im však dostatok príležitostí, aby sa naučili úspešne zvládať rôzne výzvy a úlohy? Viedli sme ich k pomoci ostatným, k starostlivosti o seba samého, k zvládaniu praktického života? Ak sme ich to neučili, len ťažko môžu získať pocit kompetentnosti a istotu, že veci zvládnu. Nebojte sa mať na deti vysoké nároky, prospejete tak ich sebaúcte: „Ak dospelí dávajú dieťaťu najavo dôveru v jeho kompetencie, pomáhajú mu vidieť sa ako osobu schopnú učiť sa a zvládať rôzne životné situácie.“
Nepodmieňovať lásku ničím: Odborníci upozorňujú, že častou rodičovskou chybou je podmieňovať lásku k dieťaťu vhodným správaním sa: „Dieťa tak môže získať pocit, že rodičia ho budú oceňovať a prijímať iba vtedy, ak bude spĺňať ich nároky. Keď bude zachovávať čistotu, dojedať, poslúchať pokyny, nosiť dobré známky…“ Čo sa však stane pri tomto prístupe? Dieťa sa naučí prijímať samo seba ako hodnotnú bytosť, len ak bude plniť príkazy ostatných. „A ak nebude schopné či ochotné ich plniť, kritické reakcie dospelých v ňom môžu vzbudzovať pocit nedostatočnosti a nízkej hodnoty,“ varujú autori knihy.
Pridať kus rešpektu: Rodičia si myslia, že sebaúctu v dieťati vybudujú, ak mu budú dávať najavo dostatok lásky, to však nestačí: „V mene lásky sa môže diať všeličo, čo nevedie k zdravému vývoju, ale skôr k citovej závislosti, poslušnosti, nesamostatnosti. Aby sa skutočne budovala sebaúcta, je treba milujúci, láskyplný vzťah doplniť rešpektujúcim prístupom. To znamená rešpektovať dôstojnosť dieťaťa, prijímať ho v celej jeho jedinečnosti, s kladmi i zápormi, umožniť mu uspokojovať jeho prirodzené potreby, rozvíjať jeho schopnosti a umožniť mu, aby poznalo samo seba,“ radia psychológovia.
Neporovnávať dieťa s ostatnými: Dieťa si nikdy nevybuduje dostatočnú sebaúctu, ak mu jeho okolie bude hoc aj nevedomky dávať najavo, že za niečo stojí len vtedy, ak je lepšie ako ostatní. Vzájomné porovnávanie detí z výchovy stále nezmizlo. Rodičia to ani nemyslia zle, chcú dieťa motivovať k lepším výkonom alebo lepšiemu konaniu, v skutočnosti však dosiahnu len to, že sa potomok voči nim zatvrdí a sám seba bude vnímať ako nedostatočného človeka.
Stratégie pre rodičov: Ako prelomiť cyklus porovnávania
Prestať porovnávať nie je ľahké - najmä keď sme denne obklopení príbehmi iných detí, mamičiek a ich vývojových míľnikov. Pravdou je, že porovnávanie má silu podkopať to, čo si tak citlivo budujeme - našu sebadôveru ako mamy. Keď sa neustále pozeráme „vedľa“, môžeme mať pocit, že nie sme dosť dobré. A práve tieto myšlienky sú tým, čo oslabuje naše rodičovské vnútro. Pritom to, čo dieťa najviac potrebuje, nie je dokonalá mama, ale mama, ktorá si verí. Keď mama dôveruje sebe, vysiela túto dôveru aj smerom k dieťaťu. Porovnávanie nám potichu berie radosť z prítomného okamihu. Namiesto toho sa môžeme vedome rozhodnúť všímať si vlastné dieťa - také, aké je.
Tu sú praktické rady, ako sa vyhnúť porovnávaniu a podporiť zdravý vývin dieťaťa:
- Deti medzi sebou neporovnávajte: Sami sa vyhnite porovnávaniu súrodencov či kamarátov v ich výsledkoch, vývinových míľnikoch či povahách. Prestaňte označovať niektoré z detí za horšie, pomalšie, nešikovnejšie či hlúpejšie. Takýmito nálepkami len podporujete nenávisť tam, kde by mala byť láska. Porovnávaním učíte dieťa, že svoju hodnotu má hľadať vonku, nie vo svojom vnútri. Ukazujete mu tak, že nech robí čokoľvek, je len súčasťou pomyselného rebríčka a umiestnenie je dôležité.
- Podporujte zdravé sebavedomie: Pomáhajte dieťaťu budovať postupne zdravé sebavedomie.
- Buďte pozitívnou podporou: Ponúkajte dieťaťu množstvo pozitívnej podpory.
- Vyzdvihujte jedinečnosť: Vyzdvihujte jeho jedinečnosť a hovorte o tom, že každý z nás je výnimočný v niečom inom. Kým jedno dieťa môže excelovať v matematike, druhé môže mať talent na umenie alebo šport. Namiesto porovnávania detí by sme mali objavovať a podporovať ich individuálne talenty.
- Oceňujte progres viac ako výsledky: Oslavujte jeho snahu a vlastný progres, nie len samotné výsledky. Vyzdvihujte pokrok, ktorý vaše dieťa robí, bez ohľadu na výsledky. Zdôrazňujte mu, že má súťažiť vždy v prvom rade samo so sebou. Nezáleží na tom, že niekto je rýchlejší alebo silnejší. Podstatná je jeho snaha a vlastný posun vpred. Zdôrazňujte, že náš osobný rast je vždy len o nás a o nikom inom. Ak je vaše dieťa prirodzene najlepšie v nejakej oblasti, nezabudnite mu povedať: „Môžeš byť najlepším v triede/športovom tíme. A to je skvelé.“
- Učte dieťa stanovovať si vlastné ciele: Ak pomôžete dieťaťu nastavovať si vlastné ciele a sústrediť sa na ne, povedie to k efektívnejšiemu správaniu, lepšiemu sústredeniu aj intenzite snaženia. Ak bude zápasiť s prekážkami, môžete mu povedať, aby si vtedy opakovalo čarovnú formulku: „Nedokážem to, ale iba zatiaľ.“ Je to pripomenutie, že vždy, keď sa snaží, je o kúsok bližšie k svojim cieľom.
- Podporujte dieťa v pozitívnom slovníku: Hovorte k deťom pozitívne a vyzývajte ich k tomu, aby tak robili aj navzájom. Slová majú veľký dopad na naše myšlienky, emócie, ale aj vzťahy, ktoré si vytvárame. Aj deti môžu prispievať k zdravému sebavedomiu detí okolo seba. Ak napríklad vaša dcéra počuje, ako sa jej kamarátka zlepšila v hre na klavír, mala by jej to povedať a nešetriť slovami uznania.
- Ani vy sami sa neporovnávajte: Dajte si za cieľ, že ani vy sami nebudete porovnávať seba so svojimi priateľmi, susedmi, rodinou či kolegami.
- Pozor na sociálne siete: Kontrolujte u dieťaťa čas na sociálnych sieťach. Už svojou samotnou povahou podporujú, že deti spadnú do pascí ustavičného porovnávania sa a úzkostí. Dokonalé obrázky, statusy, imaginárny svet, ktorý ľudia prezentujú často na sociálnych sieťach ako skutočný, môže u detí vyvolávať pocity, že s nimi a ich životom nie je niečo v poriadku.
Ďalšie odporúčania, ktoré vám môžu pomôcť:
- Zápisníček pokrokov: Vezmite si malý zápisník a zapisujte si, čo nové ste si u vášho dieťaťa všimli. Nemusí to byť „podľa učebnice“. Píšte si, že sa dnes usmialo na hračku, že vás prvýkrát chytilo za ruku, že ste ho upokojila len vašim hlasom.
- Digitálny detox: Sociálne siete vedia byť krásne, ale aj zraňujúce. Ak si všimnete, že z Instagramu odchádzate so stiahnutým hrdlom alebo pocitom, že nerobíte dosť - skúste si dopriať pauzu. Váš svet sa netočí okolo filtrovaných fotiek.
- Vďačnosť pre seba: Každý večer si skúste zapísať jednu jedinú vec, za ktorú ste na seba ako mama hrdá. Možno ste dnes bola trpezlivá, aj keď ste bola unavená. Možno ste dieťatku zaspievala. Možno ste sa len na chvíľu zastavila a bola prítomná. Nie sme tu preto, aby sme súťažili. Sme tu, aby sme sprevádzali.
- Buďte k sebe láskavá: Tak, ako vaše dieťa, aj vy sa každý deň učíte. Obklopte sa mamami, ktoré podporujú - vyhľadávajte prostredie, kde nie je súťaž, ale zdieľanie.
Za hranicami porovnávania: Holistický prístup k rodičovstvu
Materstvo je nádherná, ale aj citlivá cesta. Každý deň sa učíme milovať, starať sa, prijímať - nielen naše deti, ale aj samé seba v novej úlohe. No v tomto období plnom otázok a neistôt sa často objaví aj nenápadný spoločník: porovnávanie. „Prečo ich dieťa už chodí, a to naše ešte nie?“ „Ako je možné, že rozpráva tak plynule, zatiaľ čo naše dieťa len džavoce?“ Takéto otázky nie sú výnimočné. Sú ľudské. A predsa nás dokážu zraniť - najmä keď pochybujeme o tom, či robíme dosť, či to robíme dobre.
Psychologička Ivana Antošíková z Poradne Alexis hovorí o tom, že vzťah s dieťaťom môže vzniknúť postupne a každý rodič má právo si ho budovať svojím tempom. Diskutuje o tlaku spoločnosti na „dokonalé“ rodičovstvo a o tom, ako zvládnuť popôrodnú depresiu či výčitky svedomia. Po narodení dieťaťa nie vždy ženy prežívajú radosť. Netreba na seba vyvíjať nátlak, ako by to malo byť, a neporovnávať sa. Každý vzťah vzniká inak, tak je to aj pri vlastnom dieťatku. U niekoho vzťah vzniká, ešte keď je bábätko v brušku, u iného ide o lásku na prvý pohľad a u ďalšieho vzniká postupne, a všetky možnosti sú v poriadku. Starostlivosť sama osebe ponúka možnosti, keď si maminka môže budovať vzťah k vlastnému dieťatku, spoločne strávený čas, vzájomná blízkosť, kontakt „koža na kožu“ dokáže byť až zázračný aj pri budovaní vzťahu, aj pri mnohých nepokojoch či chorobách bábätka.
Niekedy nám pomôže uvedomiť si, že nemusíme byť stopercentný rodič, stačí byť dosť dobrý rodič. Povedať si „som dosť, dávam dosť“. Dokonalý človek aj tak neexistuje, každý máme svoje pozitívne vlastnosti aj nejaké svoje tiene a bez nich by neexistovala rovnováha v nás. Výčitky sú veľká téma, z veľkej časti je to aj dnešným svetom, že všade sú zobrazované dokonalé rodiny a veľakrát sa porovnávame, či už s niekým, koho sledujeme na sociálnych sieťach, mnohí rodičia bojujú s „dobrými radami“ aj neznámych ľudí alebo sa porovnávame so susedou, ktorá má o dve deti viac a navonok sa javí, že všetko lepšie zvláda ako my.
Výčitky sú prospešné vtedy, ak majú svoje opodstatnenie, keď viem, že som spravila chybu a pokúsim sa ju napraviť. Treba si uvedomiť, že nikto z nás nie je dokonalý, stále sa len učíme a robiť chyby je prirodzené. A ak už aj nejakú chybu urobíme, znovu je dôležité, ako sa k nej postavíme. Chybami učíme aj vlastné deti, ako sa majú veci riešiť a naprávať. Takže všetko zlé je na niečo dobré. Zároveň naše deti učíme, že nemusia byť dokonalé, aby boli dobré. Ak sú výčitky neopodstatnené, v pozadí nám bežia otázky typu, či som dobrý alebo zlý rodič, bez nejakých konkrétnych súvislostí, prípadne sa začneme porovnávať s rodičmi vo svojom okolí, tak s tým treba prestať. Treba si spomenúť na to, čo všetko sme urobili dobre. Ak sme aj jednu vec počas dňa nestihli alebo cítime, že sme nejako zlyhali, tak si spomenúť na to, čo nám v tom bránilo, čo všetko sme namiesto toho museli spraviť. A prijať fakt, že takto to bolo, a ďalej sa za to nebičovať, nezotrvávať dlhodobo v tých výčitkách.
Pochybnosti, či som vôbec mala byť mamou, alebo výčitky, keď zdvihnem hlas na dieťa, môžu prebehnúť u každého z nás, najmä ak sa ocitáme v náročnom období, keď ideme na kraj svojich síl. Môže to byť dokonca kombinácia viacerých náročných situácií, ktoré nám dajú zabrať, a vtedy si spomenieme, aké ľahké sme to mali pred rodičovstvom. To však samo osebe neznamená, že by sme nemali byť rodičmi, aj keď si to mnohí môžu povedať aj nahlas. Vtedy je však práve čas povedať si, čo potrebujem ako rodič, čo mi chýba, aby som získala opäť svoju energiu a pokoj. Pravdepodobne sa totiž ocitáme v nejakom deficite, možno sme príliš unavení, hladní alebo sme mali náročný a uponáhľaný deň, keď sami potrebujeme nájsť svoje zdroje.
Preto je dôležité nebojovať s týmito pocitmi, ale prijať ich, pozorovať ich. Môžeme sa spýtať: „Vnímam ťa, počujem ťa, čo mi chceš povedať?“ A zväčša sa, keď im dáme tú pozornosť, samy stratia. Ak sa priateľka zverí, že ľutuje, že má deti, je dôležité si ju vypočuť a byť jej oporou. Zistiť, prečo uvažuje, ako uvažuje, a čo potrebuje. Môžete sa jej samej spýtať, ako jej môžete pomôcť a čo by potrebovala. Ak si sama neviete dať rady, odporučte jej, aby sa porozprávala s nejakým odborníkom, prípadne nájdite nejakú podpornú skupinu pre maminky. Môžete jej pomôcť samotným načúvaním, neodcudzovať ju za to, čo cíti a ako cíti, nehodnotiť, prijať jej prežívanie také, aké má, aby nemusela mať ešte aj výčitky, prípadne pocit, že je na všetko sama a že to musí držať v sebe.
Každý sám za seba najlepšie vie, čo potrebuje, takže nejakým radám a odporúčaniam by sme sa mali vyhýbať. Dôležitá je sebaláska. Prirovnala by som to k tomu, keď letíte lietadlom, inštrukcie sú jasné: najskôr nasadíte masku sebe, až potom dieťaťu. Aby ste mohli byť láskavá k svojmu dieťaťu, musíte mať najskôr vzťah sama k sebe. Prijatie seba sa začína tým, že najskôr pochopím seba samého.
Láska je liek na všetko, byť láskavá k sebe aj k svojmu dieťaťu. Vzťah s dieťaťom sa dá budovať kontaktom, pozornosťou, rozprávaním sa s dieťaťom, zapájaním do spoločných aktivít, už len vaša prítomnosť niekedy dieťaťu stačí. Môžete si spomenúť, keď ste boli dieťa, po čom ste túžili, aby spravil váš rodič, ako ste chceli tráviť s ním čas, čo ste vtedy potrebovali. Uvedené však patrí skôr do skupiny, keď máme deti zdravé. Inou témou je, keď rodičia čelia nejakej vážnej diagnóze vlastného dieťatka, čo si vyžaduje úplne iný prístup a podporu.
Popôrodná depresia: Ďalším „strašiakom“ je popôrodná depresia. Ide o veľmi vážny stav, keď ani samy seba nespoznávame. Žena sa vyslovene vyhýba dieťatku, prípadne má myšlienky, že by ublížila sebe alebo dieťaťu. Túži odísť alebo opustiť bábätko aj ostatných. Môže sa úplne uzavrieť, sociálne sa izoluje aj pred najbližšími. Žena po pôrode môže mať pocity preťaženia, nepomáhajú bežné rady, práve naopak, vedia situáciu ešte zhoršiť. Žiadna maminka si nezaslúži, aby ju okolie odsudzovalo alebo ju považovalo za neschopnú, práve naopak, potrebuje pochopenie a pomoc. Žena sa cíti bezradne, má pocity viny, pochybnosti o rodičovstve, výčitky… Nenachádza ani úľavu, je v tých pocitoch úplne zaplavená. Pri popôrodnej depresii sa u ženy objavujú pocity ako prílišný hnev, plačlivosť, smútok, úzkosť, zúfalstvo, ktoré si jednak nevie vysvetliť, nedarí sa jej ich dostať pod kontrolu a môžu jej brániť v bežných činnostiach. Môžu sa tiež objavovať ťažkosti so spánkom. Ak sa ktorejkoľvek maminke niečo nezdá, prípadne sa cíti bezradná, nech vyhľadá odbornú pomoc, prípadne nech sa s tým zdôverí akejkoľvek blízkej osobe, ktorá ju môže sprevádzať pri vyhľadaní odbornej pomoci. Nie je to žiadna hanba ani zlyhanie, práve naopak, vnímam to ako prejav sily, že aj napriek tomu, že sa necíti dobre, vie požiadať o pomoc. Deje sa to mnohým ženám, ale ešte stále je väčšie percento žien, ktoré nevyhľadajú pomoc, ako tých, ktoré sú v štatistikách uvedené. Pochopenie, bezpečie, prijatie, čiže neodsudzovať ju, nevysmievať sa jej, neporovnávať ju s inými matkami, ale naopak, podať jej pomocnú ruku.
Priprava na rodičovstvo: Dá sa vopred nejako na rodičovstvo pripraviť a nastaviť? Každý človek to už má trochu prednastavené aj pred samotným rozhodnutím stať sa rodičom. Zároveň, aj keď sa akokoľvek pripravujeme, aj tak nás môžu niektoré situácie prekvapiť alebo vyviesť z miery. Pripraviť sa dá teda len do určitej miery, môžeme si niečo naštudovať, pozrieť videá, prípadne občasne vypomôcť s malými deťmi v rodine alebo okolí, ale keďže je každé dieťa iné, tak sa nikdy nedá sto percent pripraviť. Ak je už žena tehotná, odporúčam, aby si spravila nielen predpôrodnú prípravu, ale aj prípravu na šestonedelie. A ešte by som asi riešila ako prevenciu, aby sa partneri porozprávali vopred, ako si to predstavujú, kto bude plniť aké úlohy a ako konkrétne bude muž pomáhať svojej partnerke a čím prispeje v rodičovstve. Jednak je to zodpovednosťou za ďalší život. Už sa nedá z toho kolobehu povinností len tak vystúpiť. Jeden alebo druhý rodič (lebo nemusí to byť len matka) zastupuje sám priveľa povinností, takže môže ísť aj o akési sklamanie z partnera, že si to predstavovali inak.
Rodičovstvo a manželský vzťah: Niekedy po čase zistíme, že nás rodičovstvo nenapĺňa, ale frustruje a vyčerpáva. Osobne si skôr myslím, že nie rodičovstvo ako také, ale tie všetky povinnosti okolo sú pre rodičov najnáročnejšie. Popri výchove a starostlivosti o dieťa treba skĺbiť domácnosť, prácu, partnerský vzťah a často sa vytráca ten voľný čas a nejaké záľuby, čas na kamarátov a podobne. Tiež často počujem, že im chýba predchádzajúci život alebo sa im vzďaľujú vlastné predstavy o budúcnosti, ktoré sa im rodičovstvom akoby rozplývali, a nevedia, ako to môžu spraviť, aby si ten život zariadili aj popri deťoch tak, aby pociťovali spokojnosť. Je veľmi dôležité dávať deťom lásku a pozornosť, zároveň to isté potrebujeme aj my rodičia, aby sme vedeli aj sami k sebe byť pozorný a láskavý. Ak nevieme, ako byť dobrým rodičom, skúsime sa zamyslieť nad tým, akého rodiča sme chceli mať sami v detstve, a potom už určite vieme, čo máme robiť.
Keď máme deti, manželstvo ide na vedľajšiu koľaj. Ako zvládnuť skĺbiť rodičovstvo a manželstvo? Každý vzťah potrebuje výživu. Hlavne prvé roky po narodení dieťatka je to pre mnohé páry náročnejšie zladiť sa, lebo to, ako vzťah poznali doteraz, sa radikálne mení, maminky očakávajú pochopenie, oteckovia sa cítia odstrčení. Ale inak ako spoločne stráveným časom to asi nepôjde. Keď sa staneme rodičmi, automaticky skĺzavame na tému detí a ostatných povinností, nestíhame sa rozprávať ako predtým, prestávame sa zaujímať o to, ako sa ten druhý má, ako sa cíti, čo potrebuje, lebo ideme na doraz. Toto treba zmeniť, ten záujem jeden o druhého, vypočuť si, či už je to spoločná večera, alebo večer keď uspíme deti, či akokoľvek vlastným spôsob, ten spoločne strávený čas nič nevynahradí. Zároveň by sme mali mať na pamäti, že nedávať partnerovi zodpovednosť za vlastné šťastie.
Téma adopcie je tiež veľmi špecifická a adoptované detičky majú rovnako svoje osobitosti, takže k nim treba pristupovať veľmi citlivo, zároveň aj my potrebujeme mať svoje zdroje, kde načerpáme energiu. Určite však môže pomôcť nejaká podporná skupina, prípadne vyhľadať odborníka, ktorý by ich sprevádzal v ich konkrétnej situácii. Ak si rodičia uvedomia, že nechcú robiť rozdiely medzi deťmi, tak aj keď to možno pri neplánovanom dieťatku vnútorne až tak necítia, tak robia presne to, čo pri ostatných deťoch. Nie sú mýty okolo tehotenstva, pôrodu alebo rodičovstva, skôr vnímame a rešpektujeme, že každý človek môže svoju skúsenosť, či už s tehotenstvom, pôrodom, rodičovstvom, vnímať podľa vlastnej zažitej skúsenosti. Skôr by bolo prijateľné, aby sa v takej veľkej miere nedávali mamičkám rady typu, že dieťa treba nechať vyplakať, nenos ho na rukách, lebo si na to zvykne, a podobne. Ak chceme budovať s dieťaťom vzťah, tak fyzický kontakt a naše reagovanie na potreby vlastného dieťaťa sú veľmi dôležité.
tags: #neporovnavajte #svoje #dieta