Každý dospelý človek si so sebou nesie svoje detstvo - a psychické rany z minulosti nám často bránia v tom, aby sme sa vyrovnali sami so sebou. Mnohí z nás, napriek tomu, že máme takmer všetko, po čom vždy túžili, nie sú úplne šťastní. Takýto stav môže naznačovať hlbšie zakorenené príčiny, ktoré sú často spojené s naším vnútorným dieťaťom. Účinný spôsob, ako uzdraviť zranené dieťa v sebe, je kľúčom k životnej spokojnosti, sebadôvere a harmonickým vzťahom. Táto cesta vedie k uvoľneniu blokád z minulosti a nájdeniu cesty k sebe samým. Chcete mať šťastný život a naplnené vzťahy? Na to je potrebné vysporiadať sa so svojou minulosťou, a to hlavne detstvom.
Čo je to Vnútorné Dieťa a Prečo je pre Nás Dôležité?
V časti našej základnej podstaty je súbor vzorov, archetypov, ktoré nám pomáhajú vytvárať a tvarovať našu identitu vo fyzickom svete. Keď sme vyrovnaní a v harmónii, tieto archetypy nás podnecujú a inšpirujú. Vnútorné dieťa je archetyp, ktorý zahrňuje naliehanie ku hre a tvorbe. Je to aspekt zahrňujúci aj vzťahy s deťmi, predovšetkým však s vnútorným dieťaťom. Môžete si ho predstaviť ako to malé dieťa vo vás, ktorým ste boli ako deti. Každý v sebe máme vnútorné dieťa. V ňom sú uložené všetky spomienky, ktoré ho nejakým spôsobom emočne zasiahli, či už dobré alebo zlé. Tieto nás zvyknú ovplyvňovať počas celého života. Medzi ne patria aj potláčané emócie alebo duševné zranenia. Psychoterapeutka Stefanie Stahlová označuje výrazom „vnútorné dieťa“ súbor všetkých stôp z detstva. Súbor zážitkov, ktoré na nás prostredníctvom rodičov či ľudí, ktorí vstupovali do našej výchovy, zanechali stopy.
Ak sa toto vnútorné dieťa v nás zablokuje, napríklad nejakou traumatickou udalosťou, nedokáže sa tento archetyp správne prejaviť a spôsobuje bolesti, smútok, pocity nenaplnenia, menejcennosti a rôzne ďalšie. Kedykoľvek si sami neveríte, alebo ste si sami sebou neistí, pocitovo ste tým malým dieťaťom. Rovnako to môže naznačovať aj to, ak máte strach z nejakej autority, keď máte pocit, že sa nemáte o koho oprieť, alebo keď sa obávate postaviť za seba, prípadne vystúpiť na verejnosti. No a samozrejme aj vtedy, ak vedome viete, že ste v detstve prežili alebo prežívali traumu, ako sú časté hádky rodičov, alkoholizmus v rodine, bitky, neprítomný alebo nepodporujúci rodič, strata blízkej osoby, a iné. Tieto veci nás ovplyvňujú v každodennom živote. Veľakrát nám spôsobené bolesti nevedome vytvárajú situácie v živote, ktoré sú nepríjemné alebo nám spôsobujú strach, hnev a psychickú bolesť.
Prečo je Kľúčové Uzdraviť Svoje Vnútorné Dieťa? Príbehy, ktoré odhaľujú pravdu
V praxi sa často stretávame s prípadmi, ktoré jasne ilustrujú, ako zranené vnútorné dieťa ovplyvňuje dospelý život. Moja posledná klientka prišla za mnou so slovami, že nie je úplne šťastná. Napriek tomu, že má takmer všetko to, po čom vždy túžila, nedokázala prísť na to, prečo to tak je. Keď sme tento jej stav začali rozoberať, zistili sme, že príčinou jej stavu je to, že nie je sama sebou a že sa nemá dostatočne rada. Spomienka v regresii ju priviedla do detskej izby, keď bola ešte veľmi malinká. Rodičia sa hádali a ju si vôbec nevšímali, napriek tomu, že už bola hladná, potrebovala aj na toaletu a chcela sa hrať. Rodičia boli tak pohrúžení do seba a do svojich problémov, že úplne na ňu zabudli. Malému dievčatku to bolo veľmi ľúto, hnevala sa na nich a považovala to za veľmi sebecké z ich strany. Nebolo to prvý a ani posledný krát v jej útlom veku. A tak v tej malej detskej hlavičke vzniklo presvedčenie, že ju ľudia nemajú radi, a preto si ju nikto nevšíma. Toto presvedčenie v nej rokmi rástlo a naberalo stále väčší a väčší význam. Lásku ale neprestala hľadať. Myslela si, že ak sa bude snažiť viac vyhovieť ľuďom vo svojom živote, budú ju mať radi. No neprinieslo jej to šťastie. Týmto nastavením totiž iba potláčala samu seba a čím bola staršia, tým viac jej duša vo vnútri kričala, aby si ju konečne všimla.
Oliver za mnou prišiel s prosbou, že potrebuje pochopiť, kedy a kde boli zablokované jeho emócie. Spomienky nás doviedli tiež do detstva. Ukázalo sa mu viac spomienok, kde bol veľmi malý a musel si poradiť v rôznych situáciách, v ktorých sa aj bál a potreboval blízku dospelú osobu. Evička za mnou prišla, že by potrebovala nejaký postup, spôsob, akým by mohla postupne spracovávať svoje traumatické zážitky z detstva. Osirela vo veľmi mladom veku a život jej priniesol viacero tráum, ktoré teraz, v dospelom veku, potrebuje postupne spracovávať. Tieto tri príbehy spája jedno: každý jeden z týchto klientov má zranené svoje vnútorné dieťa. Každý jeden si postupne rieši rôzne traumy z detstva. Bolo ich toľko, že na jednej terapii nemali šancu prejsť si ani tretinou z nich.
Nenaplnené túžby, trápenia a zranenia z detstva si teda všetci nosíme v sebe aj v dospelosti. Na nevedomej úrovni sú zodpovedné za náš vnútorný diskomfort - nepríjemné pocity, ktoré nás nútia istým spôsobom reagovať, čím si v konečnom dôsledku neraz vytvárame konfliktné vzťahy. Bez vyliečenia svojho vnútorného dieťaťa tak často - a podvedome - žijeme v starých programoch a dookola opakujeme scenáre, ktoré sme sa naučili alebo, naopak, nenaučili v detstve, a to napriek tomu, že už ako dospelí by sme mohli svoj život žiť inak.
Teoretické Základy a Významné Postavy v Práci s Vnútorným Dieťaťom
Koncept vnútorného dieťaťa nie je žiadna mystická predstava, ale pevne zakotvený pojem v psychológii, ktorý sa používa mnoho rokov. Do psychoterapie priniesla pojem vnútorného dieťaťa Alice Millerová. Táto poľská psychologička, narodená v roku 1923, vyštudovala filozofiu, sociológiu a psychológiu v Bazileji a viac ako dvadsať rokov pracovala ako psychoanalytička. Napísala mnoho kníh, v ktorých skúmala detstvo. Svetovým bestsellerom sa stala jej kniha Detstvo je dráma, vydaná v roku 1981. V tejto publikácii sa venuje prejavom detskej traumy: píše sa v nej o strate lásky v detstve, depresii, vnútornom väzení, začarovanom kruhu pohŕdania, potlačovaných spomienkach a o tom, ako sa traumy z detstva následne prejavujú, keď vyrastieme. Jej práca zásadne ovplyvnila chápanie detských zážitkov a ich vplyvu na dospelosť.
Na Alicu Millerovú nadviazal Američan John Bradshaw, ktorý myšlienku vnútorného dieťaťa oživil a prišiel s prístupom, podľa ktorého my sami dokážeme svoje vnútorné dieťa vyliečiť. Sám študoval filozofiu, teológiu a psychológiu a vo svojej tvorbe sa zaoberal fenoménom zraneného dieťaťa vplyvom narušeného rodinného prostredia. Čerpal aj zo svojej vlastnej skúsenosti s otcom alkoholikom. Bol presvedčený, že to sme my sami, ktorí svojmu vnútornému dieťaťu môžeme dať to, čo sa nám nedostalo, keď sme boli malí. Bradshaw priniesol „návod“, ako komunikovať s dieťaťom v nás a ako ho uzdraviť. Jeho kniha Návrat domov - ako sa starať o svoje vnútorné dieťa podrobne opisuje techniky, ako zisťovať nenaplnené potreby z detstva a písať listy rodičom ako formu spracovania minulosti.
Koncept vnútorného dieťaťa - zjednodušene povedané - pracuje s tým, že v našom detstve existuje niekoľko vývojových fáz a v každej z nich by sa mali naplniť určité potreby. Medzi základné potreby patrí pocit bezpečia, lásky a starostlivosti. Pocit, že nám rodičia venujú pozornosť. Pocit, že nám rodičia rozumejú. Pocit, že sme ako deti pochopení, že nás rodičia berú do úvahy. Terapeut Lukáš Karas vysvetľuje: „Musíme si uvedomiť, že dieťa sa rodí s určitým detským narcizmom a chápe samo seba ako stredobod vesmíru. To je dôležitý pocit, pretože tým získava pocit zakorenenosti, istoty, dôvery v život, sebadôveru.“ Dieťa sa tak cez rodičov učí dôverovať svetu a z toho vzniká jeho osobnosť. „Ak sú tieto potreby nejako zanedbané, tak ‚dom‘, ktorý potom v dospelosti stavia na tomto ranom pocite dôvery k svetu, nestojí na pevných základoch,“ pokračuje Lukáš Karas. V okamihu, keď nie sú detské potreby naplnené, je dieťa skľúčené a tento stav pretrvá aj v dospelosti.
Jeden z najhorších mysliteľných scenárov nastáva, keď si predstavíte dieťa v dojčenskom ústave, kde vyrastá bez blízkej osoby. Tieto deti po čase v ústave prestávajú plakať, pretože k nim, hoci plačú a niekoho k sebe volajú, často dlhé minúty alebo hodiny nikto neprichádza. Prestanú sa ozývať, pretože nikto ich potreby nenapĺňa, vysvetľuje terapeut. Ľudia, ktorí strávili detstvo v ústavnej starostlivosti, potom v dospelosti často nevedia, čo majú od života chcieť, dávno už rezignovali, neveria, že im svet môže niečo ponúknuť. Majú rovnaký pocit, ako keď boli nemluvňatá - nikto o nich nemal záujem, nikto ich nevidel ani nepočul. „Je to hlboká depresia, ktorá prestupuje celým ich bytím,“ vysvetľuje Lukáš Karas.
To, čo spôsobila oná prázdnota v detstve, si možno predstaviť podľa Karasa takto: Dieťa je ako zasiate semienko, z ktorého má vyrásť strom. Za bežných okolností rastie strom rovno. Každá narušená vývojová fáza a náš nedostatok si môžete predstaviť tak, ako keby ste pred vyrastajúce semienko dali kameň. A tento kameň potom musí semienko obísť, vyhnúť sa mu, pokriviť sa. Tak sa symbolicky deformuje aj naše ja. Príkladom môže byť to, keď sa vám ako malým nedostáva bezpodmienečná láska. Musíte si ju miesto toho nejako zaslúžiť. Dieťa sa teda naučí, že lásku dostane, keď napríklad urobí niečo pre mamu. A tak sa v dieťati postupom času vytvára vzorec služobníka a záchrancu. Vzniká vzorec: „Keď niečo urobím, dostanem lásku.“ Z toho sa však môže v dospelosti ľahko stať vzorec manipulátora. Manipulátor chce lásku, ale zároveň presvedčí sám seba, že to, čo robí, nerobí pre seba, ale pre ostatných. Vmanipuluje teda svoje okolie do toho, že potrebujú jeho pomoc. A on im pomáha, je ich záchrancom a dostáva sa mu láska. „A tak sa to na seba vrství a vzniká stavba ‚domu‘, nášho života, kde je na každom poschodí nejaká pokrivenosť,“ dodáva Lukáš Karas.
Dieťa Slnka a Dieťa Tieňa: Dva Aspekty Vnútorného Ja
Pri terapeutickej práci s vnútorným dieťaťom sa rozlišuje medzi dieťaťom slnka a dieťaťom tieňa. Dieťa slnka je metaforou neporušenej časti sebavedomia. Predstavuje pozitívne odtlačky z minulosti a dobré pocity, ktoré pramenia najmä zo všímavej výchovy. Patrí tam napríklad spontánnosť, zvedavosť, zasnenosť, vitalita či radosť zo života. Je to to „slnečné“ dieťa, ktoré sa formovalo pozitívnymi vplyvmi. Naopak, dieťa tieňa predstavuje tú časť sebavedomia, ktorú musíme posilniť, pretože je zranená a labilná. Dieťa tieňa reprezentuje negatívne presvedčenia, ktoré si človek so sebou nesie z detstva až do dospelosti, ako napríklad „Nie som dosť dobrý“ alebo „Nie som dôležitý“. Takéto stopy vyúsťujú do pocitov ako smútok, strach, bezmocnosť či hnev. Logicky, „zamračené dieťa“ sa formovalo negatívnymi vplyvmi.
Na to, aby človek porozumel negatívnym pocitom z detstva alebo aby ich ani nepocítil, rozvíja každý z nás svoje vlastné obranné stratégie. Podľa psychoterapeutky Stefanie Stahlovej to môže byť napríklad utiahnutie sa do seba, snaha o harmóniu alebo ovládanie: všetko reakcie, ktoré vo vzťahoch s inými ľuďmi spôsobujú problémy. Práve rozpoznanie týchto stratégií je prvým krokom k podpore dieťaťa slnka a k utešeniu dieťaťa tieňa. Naše dospelé „JA“ sa prihovára obom týmto deťom. Zamračené sa snažíme pochopiť a slnečné podporiť.
Psychoterapeutka Sylvia Winterspergerová ďalej zdôrazňuje: „Rovnako dôležité je, aby sme boli schopní prijať bremená, smútok a rany, ktoré vznikli v detstve. Aby sme to dokázali, musíme sa prepracovať ku každej jednej oblasti našej osobnosti, ktorá v sebe ešte stále nesie zážitky z detstva.“ Takéto negatívne zážitky môžeme neutralizovať tak, že sami sebe prejavíme pochopenie, súcit a budeme k sebe láskaví. Winterspergerová je presvedčená, že úspech sa dostaví, ak budeme schopní viesť so svojím vnútorným dieťaťom dialóg. Ako dospelý si predstavte, že vaše mladšie JA práve zažilo niečo nepekné, niečo, čo ho zranilo a ublížilo mu. Potom svoje vnútorné dieťa utešte, prihovorte sa mu, porozprávajte sa s ním a uistite ho, že v tom nie je samo. Vysvetlite mu, že vaše dospelé JA stojí pri ňom a že na jeho problém sa možno pozrieť aj očami dospelého.
Praktické Metódy Práce s Vnútorným Dieťaťom
Keď nájdeme svoje vnútorné dieťa a naučíme sa s ním komunikovať, môžeme začať uzdravovať svoje jadro, teda seba samého. Proces uzdravovania vnútorného dieťaťa je kľúčový pre to, aby sa človek cítil šťastnejšie a istejšie. Ak sa vám zdá, že sami potrebujete pracovať so svojím vnútorným dieťaťom a napĺňať ho chýbajúcou láskou, bezpečím a pocitom, že ste dosť dobrí, nasledujúce kroky vám môžu poslúžiť ako „návod“. Ja sama som túto techniku kedysi pravidelne používala a dodnes ju občas znova vytiahnem a vrátim sa do detstva za malou Katkou, ktorá sa cíti neistá.
Meditatívna technika uzdravovania vnútorného dieťaťa:
- Vytvorte si pokojné prostredie: Urobte si chvíľku čas pre seba, cca pol hodinu. Nájdite si takú chvíľku, počas ktorej vás naozaj nikto nebude rušiť. Stíšte sa do seba, hlbokým nádychom a výdychom uvoľnite svoje telo a ponorte sa dovnútra. Ak to sami ešte neviete, môžete použiť nejakú obľúbenú meditačnú hudbu, alebo aj nejakú obľúbenú vedenú meditáciu na uvoľnenie.
- Spojte sa so svojím duchovným srdcom: Ponorte sa hlboko do seba - do svojho duchovného srdca (oblasť v hrudi, kde máte aj skutočné srdce). Ak potrebujete so sebou nejakého sprievodcu, pokojne si ho zavolajte. Môže sa jednať o anjela, alebo inú duchovnú bytosť, ale môže to byť aj nejaká blízka osoba, ktorej dôverujete, alebo zviera, ktoré pre vás stelesňuje strážcu.
- Vyhľadajte zranenú spomienku: Vráťte sa do svojho detstva a nechajte si vyplaviť spomienku, kedy bolo vaše vnútorné dieťa nejakým spôsobom v detstve zranené, kedy sa cítilo ublížené, alebo kedy sa cítilo nie dosť dobré. Spomienku, kedy stratilo seba, kedy prestalo veriť sebe samému. Takú spomienku, kedy vašu detskú naivitu, radosť a nevinnosť vystriedala neistota, bolesť, sklamanie. Kedy ste sa tak cítili po prvýkrát. Riaďte sa svojou intuíciou - svojím múdrym podvedomím. Siahnite po takej spomienke, ktorá sa vám vyplaví ako prvá. To je tá pravá, s ktorou aktuálne potrebujete pracovať.
- Pozorujte svoje mladšie ja: Prehrajte si celú tú spomienku a pozorujte seba, svoje mladšie ja - seba, ako dieťa. Zamerajte všetku pozornosť na tú malú nevinnú bytosť. Ako sa v tej spomienke cíti? Aké emócie vo vašom vnútornom dieťatku prevládajú? Možno sa cíti neisto, neverí si, bojí sa, možno sa cíti samé - opustené, alebo stratené, či zmätené.
- Dajte dieťaťu to, čo potrebuje: Následne choďte za vaším vnútorným dieťaťom, ako dospelá osoba. Choďte k nemu a pomôžte mu - urobte to, čo práve vaše dieťa potrebuje. Ak chcú ísť akékoľvek emócie von, dovoľte si to! Ak sa vám chce plakať, plačte, ak chcete na niekoho kričať, aj to si dovoľte. Ak potrebuje dieťatko objať a utešiť - urobte to. Ak potrebuje poľutovať - vypočujte ho a pochopte. Ak potrebuje počuť, že je dosť dobré - povedzte mu to a ukážte mu, čo z neho vyrástlo, čo všetko už vo svojom živote zvládlo. Povedzte mu, aké je úžasné - ono samé to asi teraz nedokáže vidieť. Povedzte mu úprimne, čo na ňom obdivujete, v čom je skvelé. Ukážte mu, aké je dokonalé. Teraz máte príležitosť dať svojmu vnútornému dieťaťu to, čo v detstve nedostávalo. Ak sa bude chcieť hrať, alebo šantiť - hrajte sa s ním, kúpte mu zmrzlinu, novú hračku, koníka… urobte všetko, po čom vtedy vaše malé ja túžilo. Takýmto spôsobom nasýtite nielen svoje vnútorné dieťa, ale samých seba. Pamätajte, všetko, čo dáte svojmu mladšiemu ja, dávate zároveň aj sebe. Objímajte ho, držte v náručí, bozkávajte a napĺňajte láskou, koľko len do neho vojde. Ubezpečte ho, že ste stále s ním, že ste stále pri ňom, že ho milujete a že ho nikdy neopustíte.
- Dohodnite si spoločné zámery: Keď už bude dostatočne nasýtené láskou, môžete sa s ním rozlúčiť. Pred odchodom sa ho môžete ešte opýtať, čo by si prialo, aby ste urobili vy teraz - ako dospelá osoba, čo by mu urobilo radosť. Čo môžete začať robiť či tvoriť, čomu sa máte venovať. Čo by pomáhalo zároveň vášmu vnútornému dieťaťu, no i vám - vašej dospelej verzii. Môžete si dohodnúť aj nejaké znamenie (pocit alebo vnem, prípadne obraz), ktoré vám bude pripomínať vaše vnútorné dieťa. Bude to pre vás pripomienka, že v tejto situácii sa máte zachovať tak, ako by sa to páčilo vášmu dieťaťu - hravo, s ľahkosťou, so zvedavosťou.
- Znova sa stretávajte: Rozlúčte sa s ním, pomaznajte ho, so slovami ubezpečenia, že ste stále s ním, že ho neopustíte, a že ho čoskoro znova navštívite. Môžete si ho dokonca zobrať aj so sebou a vložiť do svojho duchovného srdca. Vracajte sa k nemu počas najbližších dní (týždeň - možno i dva). Vracajte sa presne do tej istej situácie, ktorá sa vám ukázala v meditácii, až dovtedy, až budete cítiť, že vaše vnútorné dieťa je už dostatočne naplnené láskou. Uvedomte si, že kedykoľvek máte pochybnosti, alebo si neveríte, či sa niečoho bojíte, potrebujete nasýtiť svoje malé ja láskou, bezpečím a sebadôverou. Znova ho vo vašej mysli utešte, objímte, povedzte mu, ako veľmi ho milujete a že ste stále s ním. Tým sa posilní aj vaša sebadôvera. Ja to robievam napríklad pred spaním, alebo si len predstavím, keď už zaspávam, že moje vnútorné dieťa je so mnou, že si ho pritískam k sebe a spolu zaspávame.
- Pokračujte s ďalšími spomienkami: Keď už budete cítiť, že dieťa z tejto spomienky sa má dobre, že už je v poriadku, môžete urobiť ďalšiu meditáciu a nechať si prísť ďalšiu spomienku, v ktorej bolo vaše dieťa zranené. A opäť pár dní spracovávajte túto novú spomienku. Takýmto spôsobom, môžete v sebe vyčistiť takmer všetky zranenia vášho vnútorného dieťaťa. Uvidíte, ako sa bude postupne meniť aj váš postoj k sebe, ako sa budete cítiť istejší, láskavejší k sebe a hlavne šťastnejší.
Úloha Hry, Spontánnosti a Intuície v Spojení s Vnútorným Dieťaťom
Hra je bránou do duše dieťaťa - táto krásna veta otvorila rôzne úrovne chápania jej významu. Aj keď sa vnútorné dieťa chápe ako psychologický koncept, jeho oživenie v dospelosti sa prejavuje práve cez hravosť a spontánnosť. Kedysi som ako tínedžerka úplne nepripúšťala, že hrať sa je možné kedykoľvek a v akomkoľvek veku, nielen na praxi s deťmi, a že si tým dokonca človek spríjemní život, rozvinie tvorivosť, dopraje priestor intuícii a naučí sa o sebe toľko nového. A predsa, naozaj… Pozorovali ste niekedy dieťa pri hre? Všimli ste si, že jeho pozornosť je vtedy venovaná výhradne tomu, čo ho zaujalo? Ak nejako zasiahneme do toho posvätného procesu, v akom sa práve dieťa nachádza, bude reagovať odmietavo alebo nás odignoruje. Dieťa je pri hre vo vlastnej meditácii a je to len jeho chvíľka. Hra dieťaťa nepotrebuje naše usmernenie. Keď nás dcérka do procesu hry zatiahne, je nám cťou, ak nás však k hre nepotrebuje, nechajme ju v jej svete a s láskou ju pozorujme.
Samozrejme, strážme deťom hranice, je to úloha nás dospelých. Ak si všimneme, že sa približujú k niečomu nebezpečnému, vtedy udajme správny smer, ale inak nech je prísne zakázané miešať sa do meditácie dieťaťa, hoci by práve oblizovalo dážďovku. Pre niektorých rodičov môže byť aj toto nebezpečná či neprimeraná aktivita, no je to vnímané len ako skúmanie života a spojenie s prírodou. Moja dcérka Elisa asi 5 minút s úžasom pozorovala hýbajúcu sa dážďovku. Úprimne, mne sa pri takýchto tvoroch dvíha žalúdok, ale nebudem znechucovať jej svet svojím ponímaním, takže som trpezlivo vyčkala a vďačne pozorovala tú krásu prítomného okamihu, ktorý sa mi naskytol.
Keď sa dieťa hrá, učme sa od neho vnútornému pokoju, koncentrácii, vypnutiu sveta, tiež tvorivosti a spontánnosti, vnútorným dialógom či tiež hlasným monológom, bez obzerania sa, kto sa na nás pozerá. Keď nám napadne niečo zaujímavé, navrhnime mu hru a dohodnime sa na spoločných pravidlách. Koľkokrát sme vyslovili či počuli vetu − „Pekne sa hraj!“ Putuje generáciami ako nejaká mantra… Je však skutočne opodstatnená? Deti sa predsa nikdy nehrajú škaredo alebo pekne. Jednoducho sa hrajú a bodka. Áno, stáva sa, že staršie deti využívajú pri hrách niečo neslušné, nevhodné či škodia pri hre druhým, no to len vyplýva z ich vnútorného sveta, z prežívania a z odpozorovaných vecí v ich živote, kde opraty tohto deja držia v rukách ich autority (hlavne rodičia a štýl ich života, hodnoty, princípy atď.). Týmto nás samotné dieťa krásne vracia k nám dospelým.
Sú isté problémy v živote človeka, ktoré sa s ním ťahajú dlhé roky, znepríjemňujú mu bežný život, nedarí sa mu v istých oblastiach, nevie kontrolovať svoje správanie; stále sa mu opakujú tie isté situácie, s ktorými si nevie dať rady. Väčšina ľudí to rieši tak, že hádže vinu na celý okolitý svet (zanedbané vnútorné dieťa s nedostatkom pozornosti). Klasický vzorec - všetci sú vinní, len ja som obeť. No tí, ktorým ich život nie je ľahostajný, prevezmú zodpovednosť do svojich rúk, prehodia ju na vlastné plecia. A vieš, na čo príde takýto človek, keď konečne nazrie sám do seba (možno i s pomocou terapeuta či iného odborníka)? Že len potrebuje vyliečiť svoje zranené, ukrivdené, ponížené či inak ublížené vnútorné dieťa, ktoré si od svojho detstva so sebou ťahalo do dospelosti veľmi nepríjemné bloky a traumy. Nenechá ho ďalej plakať, ponúkne mu keksík a čaj a z obete sa stane pozorovateľ vlastného života (vyliečené vnútorné dieťa s dostatkom pozornosti).
Tak sa teda poďme bližšie pozrieť na spomínanú intuíciu, teda vnútorný hlas. Už sa ti stalo, že si cítila, že vieš, ako sa máš rozhodnúť, čo máš urobiť, ale aj napriek tomu si to odignorovala a napokon si si povedala známu vetu: „Ja som to vedela. Ja som to hovorila. Ja som to cítila, že…“ Tak presne vtedy si mala tú česť počuť vnútorný hlas. Ale keďže máme slobodnú vôľu, je na nás, ktorým kompasom sa necháme viesť. Náš šiesty zmysel je fascinujúci. Najmä ženy majú ten dar počuť ho omnoho silnejšie než muži, ktorí sú od prírody racionálnejší.
Keď sme sa narodili, prirodzene sme sem prišli so zmyslom cítiť, vidieť, vnímať, vedieť viac, než keď sme dospeli a všetko toto v nás zmyl materiálny život, v pazúroch so vzorcami a programami prevzatými od rodičov a hlavne s pohľadom na svet, ktorý často ani nebol náš (česť výnimkám, tým vedomým rodičom, ktorí mysleli „trochu inak“ a zanechali vo svojom dieťati slobodu a jeho jedinečnosť). Týmto nehodnotíme konanie a výchovu žiadnych rodičov. Všetci vždy robíme najlepšie, ako vieme. A práve tu je ten rozdiel medzi dospelým a dieťaťom. Nie nadarmo múdri ľudia hovoria - nechajte sa viesť deťmi. Pretože ony naozaj vedia fakty bez informácií; vidia veci bez očí; počujú, čo sme nepovedali; cítia omnoho hlbšie to, nad čím sme my už dávno mávli rukou; vedia nás nasmerovať bez navigácie, ukážu nám smer a pomôžu urobiť krok bez väčšej-menšej námahy. A dokážeme to my všetci napriek tomu, že nám to ide omnoho ťažšie než deťom. Deti sa predsa tak rady hrajú na dospelých, tak aj my sa viac hrajme na deti. Keď už nie doslovne, tak aspoň s nimi či pri nich, keď máme tú možnosť. Keď nie, dovoľme si to, keď budeme samy v našich „dospelých“ osobných chvíľkach voľného času.
S vnútorným dieťaťom, ktoré v nás tiež prebúdza prirodzený vnútorný hlas, sa môžeme zblížiť meditáciami, relaxáciou, vnútornými rozhovormi s ním (so sebou); dovolením si väčšej slobody v tvorivosti, v živote; spomalením, prejavom spontánnosti a zbližovaním so sebou samým, a tiež vedomým hraním sa s vlastnými deťmi, kde precítime spoločné emócie a zažijeme neopakovateľné. Je mnoho techník, ako môžeme spojiť svet dospelého s tým naším detským, kde je všetko bezpodmienečné, povolené a možné.
Mýtus Dokonalého Rodiča a Cesta k Sebaláske
Ruka v ruke s uzdravovaním vnútorného dieťaťa prichádza ďalší bonus: Keď budete do vzťahu vstupovať s tým, že viete, kto ste a čo chcete, bez skrytých bolestí a nenaplnených potrieb, vaše vzťahy začnú byť zdravšie. Prestanete hrať hry, nemusíte ľuďmi manipulovať, niečo si vynucovať. Pozor si podľa Lukáša Karasa máme dať na to, aby sme sa v procese hľadania vnútorného dieťaťa sami znova nestali dieťaťom. Skôr je potrebné, aby ste k nemu pristupovali ako rodič, ktorý sa o svoje vnútorné dieťa stará. A dôležité je si uvedomiť ešte jednu vec. Nie vždy je to tak, že naše potreby, keď sme boli deti, zostali nenaplnené pre zanedbanie či zo zlého úmyslu vlastných rodičov. „Ak sa napríklad narodíte ako introvert a vaši rodičia sú extroverti, ťažko môžu nasýtiť vaše potreby introverta,“ uvádza Lukáš Karas.
Zaujímavý je v tomto ohľade koncept kulturologičky Kamily Němečkovej, ktorá sa zameriava na štúdium spirituality a pracuje s takzvanými duchovnými rodičmi. Vychádza z myslenia Carla Gustava Junga, švajčiarskeho lekára, psychoterapeuta a žiaka Sigmunda Freuda. Jung sa preslávil svojou prácou s archetypmi - čo je označenie nevedomých prvkov v duševnom živote človeka, ktoré majú všeobecný charakter, to znamená, že sú spoločné všetkým ľuďom. Podľa Junga - a Kamila Němečková na neho nadväzuje - existuje archetyp matky a archetyp otca, teda niečo, čo reprezentuje ideál otca a matky. Vo vzťahu k nám ako dieťaťu ide o to, čo sme od svojich rodičov očakávali, ale oni nám možno niečo z toho neboli schopní ponúknuť. „Dnes sami na seba často ako rodičia kladieme veľké nároky, chceme byť dokonalí, chceme dať svojim deťom všetko. Máme predstavu, že sa musíme stať stelesnením dokonalosti rodičovstva, čo môže byť ohrozujúce,“ myslí si Lukáš Karas.
Vplyvy v detstve je potrebné nájsť akúsi pomyselnú rovnováhu v zmysle "všetkého veľa škodí". Aby som to uviedla na pravú mieru, poviem príklad. Ak svojím deťom nedovolíte zažiť pocit samostatnosti a zodpovednosti a všetko za nich urobíte vy, v čase dospelosti bude mať veľký problém riešiť samostatné úlohy. A prečo aj? V jeho detstve to predsa bolo vždy nastavené tak, aby určené úlohy spravila za neho mama alebo otec. Na druhej strane je potrebné určiť aj hranice výchovy a prílišná samostatnosť či zodpovednosť občas škodí. Ako hovorím. Rovnováha. Objavovanie vnútorného dieťaťa a toto „narovnávanie“ môže teda znamenať mnohé: nové začiatky, príval energie, inšpiráciu, vnútornú spokojnosť, lásku k sebe. Práca s vnútorným dieťaťom smeruje najmä k tomu, aby človek prijal seba samého takého, aký je. Pochopí, že taký, aký je, je v poriadku. Že to, čo cíti, je v poriadku a nemusí robiť nič viac, nič navyše. Nie je potrebné, aby sa rôzne „krivil“ preto, aby mu svet dal to, čo potrebuje. Pretože on si to dokáže dať sám.
Knihy a Zdroje pre Hlbšie Pochopenie
Pre tých, ktorí sa chcú ponoriť hlbšie do práce so svojím vnútorným dieťaťom, existuje množstvo cenných zdrojov. Medzi tie najvýznamnejšie patrí už spomínaná kniha od Johna Bradshawa Návrat domov - ako sa starať o svoje vnútorné dieťa, ktorá ponúka podrobný návod na komunikáciu s vnútorným dieťaťom. Za povšimnutie stojí aj kniha od nemeckého psychoterapeuta a filozofa Mathiasa Junga s názvom Malý princ v nás. Ten používa techniku, v ktorej si dospelý človek prezerá svoje fotky z detstva a pomocou nich sa snaží vlastným rozprávaním a spomínaním dostať k tomu, ako sa cítil a čo prežíval ako malý.
Jednou z vysoko hodnotených publikácií je kniha Tvoje vnútorné dieťa musí nájsť svoj domov od Stefanie Stahlovej (vydavateľstvo Noxi). Táto kniha integruje množstvo poznatkov, ktoré mnohí čitatelia našli aj v ďalších psychologických knihách a knihách na osobný rozvoj. Čitatelia oceňujú, že práve v tejto knihe našli ozajstné prepojenie všetkého doteraz naštudovaného. Kniha je odborná, no zrozumiteľná. Pre mnohých je to výborná kniha s hodnotným a prepracovaným obsahom. Autorka veľmi zrozumiteľne, ale zároveň na odbornej báze analyzuje, prečo a akým spôsobom sú naše dospelácke sebaobrany formované už v prvých rokoch života, najmä skrz výchovu. Tiež v knihe ponúka praktické cvičenia a zamyslenia sa, ktoré pomáhajú pomenovať pocity a dogmy a ukazuje spôsoby, ako sa pristihnúť pred spustením negatívnych vzorcov správania a poženiť ich na pozitívne. Kniha pomáha očistiť sa aspoň o malú časť nánosov a ukazuje smer, akým pokračovať v ďalšej terapii.
Mnohí čitatelia potvrdzujú, že kniha je nielen na čítanie, ale aj na prácu s ňou. Píše sa, kreslí, zamýšľa a veľa vecí v živote sa prehodnotí. V knihe nechýbajú ani príklady zo života. To o čom autorka píše na teoretickej úrovni, môžeme pozorovať prakticky na výpovediach rôznych ľudí. Človek si po prečítaní veľa uvedomí. Pre tých, ktorí to myslia vážne, rozhodne o sebe zistia veci, ktoré boli doposiaľ ukryté niekde hlboko vo vnútri. Ak chceme na sebe pracovať a pochopiť, odkiaľ pramenia zranenia a s tým súvisiace konflikty, kniha je určite odporúčaná. Nie je to žiadna oddychovka, ale stojí za to. Kniha môže byť aj veľkým prínosom pre rodičov, dokonca začínajúcich rodičov, lebo väčšina tam je o tom, ako na nás všetko vplývalo v detstve a ako vlastne teraz reagujeme. Boli by sme prekvapení, čo všetko sme si zobrali so sebou. Avšak ide aj o to, že každý sme iný, máme iný charakter. Vydavateľstvo NOXI sa od svojho vzniku v roku 2004 zaoberá vydávaním kvalitnej populárno-náučnej literatúry a beletrie zahraničných aj domácich autorov, pôsobí na českom a slovenskom trhu a ponúka širokú škálu titulov v oblasti ezoteriky a spirituality, zdravia a životného štýlu, a self-help a motivácie.
Cesta k Vedomému Životu: Sebareflexia a Rast
Ak si sa rozhodla viac sa zaujímať o seba, skús si venovať krátku pauzu od všetkého, trochu sa stíšiť, dopriať si pohodlnú pozíciu v sede. Najskôr „navnímaj“ telo cez 4 hlboké nádychy a výdychy, potom sleduj svoj pokojnejší dych a daj si tieto otázky, na ktoré si úprimne odpovedz (je veľmi vhodné si odpovede aj zapisovať):
- Aká prvá spomienka ti vybehne pri predstave tvojho detstva? Aké nesie v sebe pocity?
- Vrátila by si sa späť do detstva? Áno? Nie? Prečo?
- Kedy naposledy si si dovolila byť dieťaťom? (Hojdala sa na hojdačke, pozrela si si rozprávku, zaspievala si si pieseň, hádzala si s loptou, pobehala si si po lúke, zasmiala sa do slnka, rozprávala sa s odrazom v zrkadle, podskočila si cestou do obchodu…)
- Ako často sa venuješ nejakej tvorivej činnosti? Alebo akú činnosť pokladáš za tvorivú?
- Vieš vyjadrovať/oslovovať svoje emócie pred druhými (radosť, hnev, smútok, nadšenie, nesúhlas, súhlas)?
- Si prílišný kritik? Čo všetko súdiš, kritizuješ, hodnotíš a prečo?
- Podľa čoho sa rozhoduješ? (Je to mienka druhých, alebo odpovede vždy prúdia z teba?)
- Akými slovami sa zvykneš chváliť či haniť sám pred sebou? Odkiaľ tie slová máš, kam ďaleko v pamäti siahajú? Ako sa vtedy cítiš? Porovnaj obe situácie. Nadväzujúca otázka - Ako by si chcela, aby k tebe ľudia prehovávali za akýchkoľvek okolností?
- Počúvala si už niekedy svoj vnútorný hlas? Snažíš sa ho počúvať viac? Čo pre to robíš? Čo pre teba znamená?
Žiadna odpoveď nie je správna ani nesprávna. Tvojimi odpoveďami k tebe prehovára aj vnútorné dieťa. Iba „nacíť“ všetky svoje odpovede a vnímaj, kam ťa to nasmeruje. Aj človek, ktorý sa už roky nepočúval, ešte dokáže zachytiť slabý hlas intuície a vykročiť, kam potrebuje. Ak máš chuť na trochu kreativity a máš na dosah papier s akýmikoľvek pastelkami, namaľuj obraz, ktorý v tebe vyvolali všetky otázky a tvoje odpovede, či čokoľvek, čo by si chcela dať po tejto tvojej chvíľke pre seba na papier, a potom sa naň pekne zapozeraj. Bez hodnotenia, súdenia následne rozviň, čo cítiš, čo chceš pre seba ďalej robiť, a pracuj s tými informáciami, ktoré k tebe prúdia… Všetko novoobjavené z tvojho vnútra je ako vykopané zlato. A práca na sebe nemá konca.
Ja som už pochopila, že človek je takým dospelým, akým je dieťaťom. Moje stretnutie s vnútorným dieťaťom sa objavilo tento rok na jar, vo sne. Najprv mi vôbec nedošlo, že by mohlo ísť o vnútorné dieťa. Sen to nebol vôbec pekný. Hlavnú úlohu v ňom zohrala matka a malé dieťa. Boli tam aj iní rodičia a ich deti a všetci sa spoločne chystali na výlet. Matka sa v jednej chvíli pozrela na zem a tam ležalo dieťa. Podvyživené, nahé, položené na dlažobných kockách, vracalo. Prvá myšlienka matky bola, že dieťa umiera. A druhá myšlienka… že to nevadí, pretože ona má predsa ešte dve ďalšie deti. Potom sa z ničoho nič k ležiacemu dieťaťu naklonila, pohladila ho, pomohla mu. Na záver sna začala plakať. Moje prvé myšlienky po prebudení boli, čo som to vlastne za matku, keď nad umierajúcim dieťaťom prednesiem, že to nevadí a mám ešte dve ďalšie?! Nakoniec sa ukázalo, že to ležiace nemohúce dieťa bolo moje vnútorné dieťa. A napokon sa ukázalo aj to, že zásadným momentom celého tohto snového výjavu bolo to, keď som sa k nemu naklonila. Môjmu dieťaťu sa dostalo prvej pomoci a záujmu. Konečne som si ho všimla a rozhodla som sa, že sa oň musím postarať. Po pár dňoch nasledoval ďalší sen. Opäť s dieťaťom, ktoré už tentoraz sedelo v kočíku, bolo oblečené a bezpečne pripútané. Matka sa niekam ponáhľala, ľudia na ulici sa jej prihovárali a zdržiavali ju. Ona všetkým stále dookola opakovala, že na nich nemá čas, a utekala preč. Nato v tom zhone kočík s dieťaťom prevrátila. Našťastie bolo pripútané pásmi, tak nevypadlo. Nebolo oň ešte postarané najlepšie, ale už to bolo lepšie ako v prvom sne. Nebudem sa púšťať do podrobného opisu toho, ako veľmi sa zmenil môj život po tomto zážitku, ale zmenil sa poriadne. Zmizlo veľké množstvo strachov, prišla väčšia dôvera v seba samu, dostavila sa určitá málo viditeľná životná spokojnosť a tiež vďaka, že sa niečo také ako stretnutie s vnútrom stalo bez môjho veľkého pričinenia. Beriem to ako malý zázrak. Odvtedy určite nie je všetko ideálne a zaliate slnkom, ale je to oveľa lepšie ako predtým.
Pár myšlienok, ktoré si môžeš osvojiť:
- Byť hravý a veselý je povznášajúce.
- Spontánnosť prináša uvoľnenosť, hravosť zasa kreativitu a nadšenie do života.
- Budovaním vzťahu so svojím vnútorným dieťaťom sa stávam ucelenou bytosťou, ktorá načúva sebe aj druhým.
Naše vnútorné dieťa je našou neoddeliteľnou súčasťou a len s jeho pomocou sa dokážete rozpamätať na tvorenie svojho životného príbehu v hravosti, ľahkosti, s radosťou v plynutí prúdu života.
tags: #objavme #svoje #vnutorne #dieta