Úvod
Hlboko v srdci ľudskej skúsenosti leží túžba po spojení s božstvom, po priamom dotyku s posvätným. Symbolika dieťaťa klopajúceho na bohostánok, svätostánok, kde je uchovávaná Eucharistia, symbolizuje nevinnú, priamu a nesprostredkovanú túžbu po bezprostrednej prítomnosti Boha. Táto túžba, často čisto detská vo svojej bezprostrednosti, sa však v priebehu dejín stretávala s rôznymi výkladmi a formami náboženských prejavov. Skúmanie tejto témy nás vedie k úvahám o podstate viery, o spôsoboch, akými ľudia hľadajú božskú prítomnosť, a o tom, ako sa priama skúsenosť prelína s komplexnými náboženskými štruktúrami a obradmi.
Viera, často vnímaná ako osobná cesta, sa niekedy stáva súčasťou rozsiahlych systémov, ktoré definujú správne uctievanie a pochopenie božského. Kontrast medzi priamym, čistým hľadaním a spletitosťou zavedených doktrín je témou, ktorá rezonuje v duchovnom živote mnohých. Táto komplexnosť sa prejavuje v rôznych prístupoch k uctievaniu, k úlohe svätých, Panny Márie a k samotnému chápaniu spásy. Cieľom tohto článku je preskúmať tieto dimenzie, pričom sa opierame o historické svedectvá a teologické analýzy, aby sme osvetlili napätie medzi priamou skúsenosťou a štruktúrovanou religiozitou.
Neobyčajná sila detskej viery: Zjavenia vo Fatime
Svedectvo detí, ktoré tvrdia, že videli nadprirodzené zjavenia, vždy vyvoláva silné emócie, od úžasu po skepticizmus. Príbeh Fatimy, kde sa trom deťom zjavila Panna Mária, je jedným z najznámejších takýchto prípadov. Ježiš nám dal Máriu. Tieto udalosti, plné nevinnosti, utrpenia a neochvejnej viery, predstavujú jednu perspektívu priameho kontaktu s božstvom, ktorá sa vymyká bežným cirkevným štruktúram.
Lucia, Hyacinta a František - Prví svedkovia
Vo svete pastierov a jednoduchého života sa zrodil príbeh, ktorý ovplyvnil milióny. Bola Lucia, mala desať rokov, Hyacinta deväť, František osem. Tieto tri deti sa stali ústrednými postavami udalostí, ktoré otriasli ich malou dedinou a neskôr celým svetom. Pani sľubuje im nebo. To bola pre nich obrovská útecha a zároveň výzva k hlbšej viere. Nebo majú zaistené. Nepochopíme toto šťastie. A utrpenie? Súčasťou posolstva bola aj výzva k obetovaniu a trpieti. Ich detská naivita a čistota svedectva sa stali základom pre pochopenie božského plánu, ktorý presahoval ich vek a skúsenosti. Lucia, najstaršia z nich, bola zároveň najstaršou zo siedmich detí. Často vynecháva školu, taktiež aj nedeľnú svätú omšu. Polovice januára nebola ani raz v kostole, a na otázky pána farára nevie odpovedať. A takéto dievčatko si Mária vybrala. Toto výber je pre mnohých záhadou, no pre iných dôkazom, že Mária vie, čo robí. Pripomína to biblické slová „Neprišiel som volať spravodlivých, ale chorých“ (Lk 5,31). Jedného dňa Lucia kedysi našla na ceste ruženec a modlila sa. To bolo v nedeľu. Následne išla a zúčastnila sa na svätej omši - na veľký údiv pána farára, ktorému na druhý deň na otázky odpovedala.
Skúšky a nedôvera okolia
Počiatočná radosť a údiv detí sa rýchlo zmenili na skúšky viery zo strany ich najbližšieho okolia. Boli presvedčení, že deti klamú. „Lucia klame," hovorila matka. Matka, znepokojená ich príbehmi, sa snažila dcéru presvedčiť o opaku. Prosí, hrozí, berie do rúk metlu, zvyčajný prostriedok trestu. Snažila sa ju prinútiť odvolať jej svedectvo. „Dnes večer pôjdeš k susedom, známym. nevidela!" Vyzývala ju, aby sa priznala, že nič nevidela. Večer sa Lucia vráti a nič nehovorí. neodvoláva. Matka je v rozpakoch, rozhodla sa s ňou ísť k pánu farárovi, aby potvrdila, že videla. Pán farár bol dobrý človek, snažil sa uspokojiť matku i dcérku. Spočiatku bol skeptický. Metlu, ktorou matka hrozila, nepoužil, no jeho nedôvera doliehala na Luciu. Ach! všetky zjavenia! Aj dorastajúci chlapci čo-to povedali: „Lucia! streche sa prechádza tvoja Pani! A ty Hyacinta, ešte si tu? neba?" Ich posmešky boli ďalšou ranou pre detské duše, ktoré sa snažili svedčiť o tom, čo prežili. Úbohá Lucia musela prijať ešte iné utrpenie, najmenej očakávala zo strany pána farára, hoci k ostatným mal veľkú úctu. Hovoril o modlitbe svätého ruženca. „Predsa modlitba svätého ruženca by mala byť spojená s radami farára alebo spovedníka." A tu nič. Tento názor zdesil i Luciu. Ťažko pripustiť, aby sa pán farár mýlil. No pýtala sa, či sa nemýli? Podelila sa so svojím smútkom s Hyacintou a Františkom.
Utrpenie a obetovanie - Cena za svedectvo
Deti, napriek pochybnostiam a hrozbám, zostali pevné vo svojej viere. „Nie! nie je diabol!" prehlásil bez rozmýšľania František. Svoje presvedčenie zdôvodnil prostým, detinským spôsobom: „Diabol je škaredý, ošklivý. pekle, pod zemou. Naša Pani je pekná, oslňujúca a zhora prichádza. hore odchádza. slnečným lúčom, ktorý zahnal tmavú noc." Jeho argument bol taký čistý a jasný ako ich videnia. Lucia dúfala, že bude mať už teraz pokoj a ticho v duši. Nie, nebude mať! Na ich rodinu a majetok sa valila pohroma. Lucia bola chudobná. Vlastnili len niekoľko ovocných stromov, ktoré boli všetko na výživu rodiny. Keď sa začali zjavenia, nebolo ani reči, aby sa zem obrábala. Zástupy ľudí znivočili všetko. Luciina matka bola v rozpakoch. „Choď a pros tú svoju Pani o chlieb," hovorí Lucii. Rodina sa živila tkáním. Prichádzali ľudia zblízka i zďaleka, otázkam nebolo konca-kraja. Rodina nemohla usilovne pracovať, Lucia nemohla pásť ovce. Ovce museli predať. V dome bolo božie dopustenie.
Do situácie sa vložila aj svetská moc. Artur de Oliveira Santos, slobodomurár, ktorý pomocou slobodomurárov dostal toto miesto ako starostu Ouremu, sa rozhodol použiť prostriedky, aby zlikvidoval túto fatimskú záležitosť. Vybral si zvlášť ráno 13. augusta. Klamal. „Pôjdeme všetci. Deti vezmem do svojho voza. Kde sú deti? ich!" Deti práve prišli. Násilím ich ťahá do voza. Starostova vypočítavosť chcela vedieť, čo povie kňaz. Výsluch u pána farára sa skončil, ale nič nenašiel, do čoho by sa mohol zadrapiť. Následne úradník odviezol deti do Ouremu, do svojho domu. Deti protestovali. Nič nepomohlo. Zavrel ich do izby. Prešiel 13. august, deti Pani nevideli, čo vyvolalo medzi ľuďmi rozruch a medzi deťmi smútok.
- augusta úradník zavolal deti. Snažil sa ich presviedčať, potom sľuboval, vyhrážal sa, že pôjdu do väzenia. Štátna moc nemôže prehrať! Túto myšlienku mal stále v hlave. Väzni mali nezvyklé divadlo: malé deti. Čo urobili? „My sme niečo iné. Máme na svedomí krádeže, lúpeže, vraždy… A tieto deti?" Väzni ich rozveselili. Jeden vzal Hyacintu do tanca. No Hyacinta vedela, že tanec nie je najlepšou prípravou na vstup do neba. Na Pani, ktorú nevidela, ani na smrť, ktorá ju čaká, však nezabudla. Deti si našli klinec, ktorý bol zatlčený do steny. Vedľa neho si kľakli a začali sa modliť ruženec. Náhle sa otvorili dvere. Za ním stál úradník. Štátna moc nemôže prehrať! To, čo bolo doposiaľ, bolo peknou idylou. Teraz nastal čas tragického napätia. Deti preukážu neobyčajnú silu ducha a hlbokú vieru. „Ak nás zabijú, pôjdeme rovno do neba," hovorí Hyacinta, hoci sa úbohé dieťa muselo zmieriť s myšlienkou, že zomrie a ani sa nerozlúči s rodičmi. Znova žiadal od detí, aby prezradili tajomstvo. Zavrel Františka do vedľajšej izby. Zavolal Hyacintu. „Olivový olej čoskoro začne vrieť. povedz tajomstvo! „Odveď ju a hoď ju do kotla!" zakričal úradník. Hyacintu vzali za rameno a odviedli ju. „Zachráňte ma!" kričala. Dvere sa zamkli. Úradník povedal Lucii: „Tvoja kamarátka je už uvarená, teraz je rad na tebe." Lucia však zostala pevná. „Nikomu ho nemôžem povedať!" „Nemôžeš? To je tvoja vec! Poďme!" Lucia bola veselá. Počítala s tým, že nebeská Pani jej dá potrebnú silu. Nesklamala sa. Úradník - slobodomurár prehral. Ukázalo sa, že aj štátna vrchnosť môže prehrať. Odviezol deti na faru. Deťom bolo povedané, že „budú veľa trpieť". Boh vždy dáva potrebnú silu. Deti mali zaistené nebo. Istota v duchu dávalo neobyčajnú silu. A my? Svätý Pavol píše: „Veď sme spasení v nádeji“ (Rim 8,24). Vám bola istota, u nás je nádej. „Čo to za slová? Budem sa modliť. Za koho?" povedala Lucia. Na tretej návšteve, vo štvrtok 19. júla, Panna Mária povedala Lucii: „Za teba sa budem modliť!" Vzrušujúce slová! Pri modlitbe svätého ruženca, v každom „Zdravas, Mária" hovoríme: „pros za nás". Márii: „oroduj za nás". Teda dohromady to opakujeme asi sto krát. Sto krát prosíme Máriu, aby sa za nás modlila, aby za nás prosila, orodovala. No po toľkých prosbách nie sme si stopercentne istí, či sa za nás bude modliť. A tu Mária hovorí: „Za teba sa budem modliť." Pozrime, čo znamenajú tieto slová v ústach Márie.
The Story of Our Lady of Fatima and Her Secrets
Kritické zhodnotenie náboženských úkonov a uctievania
Zatiaľ čo príbeh Fatimy ukazuje hlbokú, detskú vieru a priamy dotyk s údajne božským, existuje aj iná perspektíva, ktorá kriticky hodnotí náboženské úkony a formy uctievania, najmä v kontexte Rímskokatolíckej cirkvi. Táto perspektíva zdôrazňuje priamosť vzťahu s Bohom, bez sprostredkovateľov a materiálnych zobrazení, a vníma mnoho zavedených praktík ako odklon od biblických princípov.
Rozdiel medzi evanjeliom a rímskokatolíckou náukou
Pri zvestovaní evanjelia katolíkom dochádza často aj k rozhovorom. A tak sa kresťan dozvie mnoho argumentov od katolíkov, ktorými bránia svoje učenie. Je hodne kresťanov, ktorí nevedia, o čom je Rímskokatolícka náuka. Nevedia, čomu sú katolíci vedení vo svojej organizácii riadenej štátom Vatikán. Ako ukazuje Písmo, Pavol nielen hlásal evanjelium, ale aj vysvetľoval pravdy Božieho slova, svedčil, presviedčal Židov i Grékov o Ježišovi, o nebeskom kráľovstve. „Každú sobotu hovoril v synagóge a presviedčal Židov i Grékov“ (Sk 18:4). „Ale keď mu protirečili a rúhali sa, otriasol si odev a povedal im: „Vaša krv na vašu hlavu! Ja som čistý." (Sk 18:6). „Určili mu deň a mnoho ich prišlo k nemu na byt." (Sk 28:23). „Nech je vám teda známe, že sa táto Božia spása posiela pohanom." (Sk 28:28).
Biblia hovorí o sile, ktorou majú veriaci boriť prekážky: „lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha." (2Kor 10:4-5). Rímskokatolícke učenie je často vnímané ako pýcha, ktorú treba boriť. Lebo oni hovoria: „my sme tá pravá cirkev, my máme plnosť poznania pravdy, my máme správne náboženské úkony a správnych ľudí, ktorí sú zárukou správneho učenia, atď." A pritom svojimi výmyslami a pýchou a nádherou obradov zvádzajú ľud do zatratenia. Rímskokatolícke učenie je teda o výmysloch a pýche, ktorá sa dvíha proti poznaniu Boha. A podobne je to aj s tými, ktorí sa nazývajú neveriaci, ateisti: Tiež majú v mysli svoje výmysly, ktorými sa bránia poznaniu Boha a svoju pýchu, ktorá im hovorí, že im Boha netreba, alebo že si veria v svojho boha. Starý katechizmus Rímskokatolíckej cirkvi, z ktorého sa niektorí učili na birmovku, obsahoval okrem iného aj stručnú charakteristiku Boha.
Kritika zobrazovania a uctievania - Otázka modlárstva
Základom kritiky je biblický príkaz: „Ex 20:5 Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Božie slovo hovorí: Nezobrazíš si Božiu podobu a nebudeš ju uctievať." Mnohí katolíci sa pri rozhovoroch prudko obránia, keď sa povie, že skutky katolíkov sú modlárske: „my nemodlárime. My si neuctievame Pannu Máriu, neklaniame sa jej. My si neuctievame svätých, neklaniame sa im." Avšak, Desatoro jasne hovorí: „neurobíš si žiadnu podobu Boha ani ničoho čo je na nebi a dole na zemi a nebudeš sa jej klaňať, ani ju uctievať." Podľa tejto kritiky katolíci zmenili Boží zákon. Zaujímavou analógiou je otázka: „kto sa modlí pred fotkami našich blízkych a prosí ich o pomoc, orodovanie? Ak žijú tak zoberieme telefón a zavoláme im, prípadne ideme za nimi ak niečo potrebujeme."
Katolíci totiž veria, že v každom človeku je Ježiš Kristus. Kto je Boží Duch? Koho zastupuje? Čiže ak veria, že krstom prijali Božieho ducha, tak majú ducha Ježiša Krista, aj Nebeského otca. Znova sa vcítime do katolíckeho zmýšľania: Katolíci veria, že majú Ducha Svätého, že prijímajú Ježiša. Ak si takýto zbožný katolík kľakne pod nejakú sošku a prihovára sa jej, to znamená, že Ježiš, Duch Svätý, ktorý je v človekovi sa skláňa pred drevenou soškou, ktorá len zobrazuje Boha, čiže toho, ktorý je akože v ňom. No horšie, ak Kristus, ktorý je v človekovi sa musí pokloniť pred sochou nejakého svätého, alebo Panne Márii a ich žiadať o príhovor, modlitby, orodovania u Ježiša Krista, ktorý je akože v katolíkovi! Namiesto toho, aby priamo hovoril katolík v duchu s Ježišom Kristom, namiesto toho, aby cez Ježiša Krista prosil nebeského Otca priamo, tak Ježiš Kristus musí v človekovi prosiť cez Pannu Máriu a svätých, aby sprostredkovali jeho prosby Ježišovi Kristovi.
A tak isto je to modlárstvo, keď z pohľadu katolíka človek, čo má v sebe Ježiša Krista kľačí pred bielou oplátkou vystavenou na oltári. Je to modlárstvo, keď sa človek nerozpráva s Bohom, ktorý je v ňom, Ale Ježiš Kristus, ktorý je akože v katolíkovi sa musí v tele katolíka skloniť a rozprávať sa s bielou oplátkou v monštrancii.
Uctievanie v Duchu a Pravde
Písmo jasne hovorí o tom, ako by malo vyzerať pravé uctievanie: „Jn 4:23 Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde." Čiže človek musí umrieť (starému ja), to je všeobecne známe. Ak chce uzrieť večný život, MUSÍ sa ZNOVUZRODIŤ. A praví ctitelia MUSIA sa klaňať Bohu v duchu a pravde. Čiže ak je tam slovo „musí", je to veľmi životne dôležitý príkaz! Je to príkaz, ktorý hraničí so životom a smrťou. Musíš sa klaňať v duchu a pravde. Ak sa neklaniaš v duchu a pravde, nemáš život. Čiže každý, kto sa pred sochou modlí, ruky spína, a hovorí k soche, NIE je pravý ctiteľ Boha.
To platí aj pri zobrazení Ježiša Krista na kríži. Kríž sa môže zobraziť, ale len prázdny. Po prvé, Ježiša Krista nikto nevidel a tak ani jeho podobu nikto nemôže vyrezať, uliať. Ani v Písme nemáme popísané črty tváre a tela Ježiša Krista, ani od kresťanov prvých storočí nemáme žiaden obraz, ako vypadal Ježiš Kristus. Čo znamená klaňať sa Bohu v Duchu a pravde? To znamená, že kresťan sa kedykoľvek a kdekoľvek môže v duchu skloniť k rozhovoru s Bohom, k uctievaniu, ku klaňaniu sa. Nepotrebuje na to katolícky kostol, chrám, lebo Božím chrámom je samotný kresťan.
The Story of Our Lady of Fatima and Her Secrets
Niektorí kresťania ale odpovedia: „veď aj katolíci prijali spásu, prijali Ježiša Krista za svojho Pána a spasiteľa." No keď ich pomeriame Božím slovom, jedinou pravdou, tak nevojdú ani títo. „Ja som tiež mnohokrát ako katolík prijal Ježiša za svojho Pána a spasiteľa." Nemôže nikto, kto je pod Rímskou náukou, ktorá prekliala Božiu cestu spásy byť spasený. Prečo? Lebo z tohto systému je príkaz Božieho slova, aby tí, ktorí chcú Bohu patriť, aby z neho vystúpili. Všetci títo znova vchádzajú nazad do modlárskeho systému a keď zvestujú evanjelium ľuďom a ľahostajným katolíkom, tak z nich spravia ešte väčších modlárov, ako predtým boli. Lebo ich usmernia do Rímskokatrolíckej cirkvi.
Komplexnosť katolíckeho systému a jeho dôsledky
Rozsiahle štruktúry a prax Rímskokatolíckej cirkvi sú z tohto kritického pohľadu plné protirečení voči biblickému učeniu. Táto časť sa zaoberá postavením svätých a Panny Márie, históriou a vplyvom rituálov, a celkovým riadením Cirkvi, ktoré sú vnímané ako odklon od monoteistického uctievania a priameho vzťahu s Bohom.
Medzičlánky a údajná všadeprítomnosť svätých
Pre mnohých je viditeľný rozdiel v usporiadaní katolíckych chrámov. Bohoctánok, ktorý obsahuje Najsvätejšiu sviatosť, je taký maličký oproti obrovskému oltáru, na ktorom väčšinou je zobrazovaný nejaký svätý, ktorému je zasvätený kostol a po bokoch oltárov sú zasa veľké sochy svätcov. Z katolíckeho pohľadu, keď to vezmeme, tak Ježiš je tam v kostole najmenší zo všetkých.
Nedávno Rímskokatolíci mali sviatok Petra a Pavla, apoštolov. Prikázaný sviatok, to znamená, že každý Rímskokatolík bol viazaný pod smrteľným hriechom ísť do kostola. Keďže sa po celej zemi modlilo k Petrovi a Pavlovi, to znamená, že museli byť prítomní naraz na každom mieste našej zeme, kde sa k nim modlilo a prosilo o orodovanie. To znamená, že museli byť všadeprítomní. Ale to nie je všetko, oni musia byť zároveň aj v nebi aj na každom mieste zeme. Boh je Všemohúci, vševediaci, všadeprítomný. Čiže ak 418 tisíc Rímskokatolíckych kňazov slúžilo 2x za deň omšu, tak museli byť prítomní na 836 TISÍC OH OMŠIACH, ABY DOKÁZALI ICH PROSBY A MODLITBY POČUŤ. To znamená, že Peter a Pavol sú v nebi, a na zemi v rôznych častiach sveta naraz. Pre Rímskokatolíkov sú Peter a Pavol bohmi. „Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!"
Predpokladajme, že Peter a Pavol sú v nebi. Že nemôžu prísť na zem. Ale že počujú z rôznych miest sveta naraz všetky modlitby o príhovory a orodovania. Ale to by zasa znamenalo, že majú vlastnosť, aká patrí len Bohu - že dokáže naraz počuť milióny prosieb a orodovaní. Ďalšia varianta orodovania Petra a Pavla môže byť takáto: Keďže nie sú bohmi, nemajú Božie vlastnosti, Boh počuje prosby a orodovania ľudí, povie to Petrovi a Pavlovi, že miliarda katolíkov žiada, aby u Boha orodovali za tieto a tieto prosby. Prečo potom katolíci na to idú okľukou? Apoštoli sami zdôrazňovali svoju ľudskú podstatu: „Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy." (Sk 14:15).
Denne teda milióny katolíkov prosí rôznych svätých o orodovanie, modlitby, príhovory. To ale znamená, že okolo každého jedného katolíka musí byť neustále celý roj svätých, aby boli stále v pohotovosti, ak si katolík zmyslí na konkrétneho svätého, aby ho mohol požadovaný svätý počuť a predniesť prosby Bohu. Najrozšírenejšia modlitba katolíkov je ruženec. „Raduj sa, nebies Kráľovná!" Naraz po celom svete sa ho modlia milióny katolíkov. A keďže deň má 24 hodín a v rôznych miestach sveta je deň v inom čase, tak Panna Mária by musela byť prítomná na miliónoch miestach sveta naraz a to non stop 24 hodín denne. Aj zjavenia Panny Márie potvrdzujú, že je na miestach zjavení stále prítomná. V Medžugorí, keď sú vizionári na rôznych miestach, tak Panna Mária sa im zjaví večer v rovnakom čase tam, kde sa nachádzajú. Z tohto pohľadu, Rímskokatolícke učenie nie je monoteistické, lebo Rímskokatolíci majú stovky bohov! Kresťania, toto je vážna vec. Žiadna ekuména sa nedá konať s Rímskokatolíckou cirkvou, lebo nie je monoteistická! To znamená, že Rímskokatolícke učenie nemá nič spoločné s kresťanstvom. Rímskokatolícke náboženstvo je najväčší triumf Satana, pretože skrze toto náboženstvo miliarda katolíkov vzdáva cez rôznych bohov satanovi úctu a slávu.
História a paralely s modlárstvom
Písmo Starého zákona poskytuje príklady, ktoré sú vnímané ako varovanie pred modlárstvom. Príklad medeného hada je poučný: „Od vrchu Hor tiahli ďalej smerom k Červenému moru, aby obišli edomskú krajinu. ľud šomral proti Bohu a proti Mojžišovi: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Za to Pán poslal na ľudí jedovaté hady. Tu prišiel ľud k Mojžišovi a povedal: „Zhrešili sme, keď sme šomrali proti Pánovi a proti tebe. Tu Pán povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď." (Nm 21:4-9). Hoci bol medený had daný na uzdravenie, neskôr bol zničený: „On odstránil výšiny, zrúcal pomníky, povytínal ašery a rozbil medeného hada, ktorého urobil Mojžiš, lebo mu synovia Izraela až do tých dní pálili tymian. Volal sa Nohestán." (2Kráľov 18:4). Medeného hada Boh dal zničiť. Pretože had bol daný iba na určitý čas, kým Izraeliti boli hryzení jedovatými hadmi a oni sa mali pri pohryzení iba naňho pozrieť. Medený had na žrdi nám predstavuje kríž a Ježiša Krista. Hriešny človek dohryzený hriechom a umierajúci od dohryzenia má pozrieť na dielo kríža spred 2000 rokov a prijať toto dielo, aby človek ostal nažive, aby bol uzdravený na duchu a aby mal život večný.
Mojžiš bol najväčším prorokom Starého zákona. Židia dodnes nevedia, kde je Mojžišov hrob. Boh vedel, aké je ľudské srdce, že sa ženie za bôžikmi. Že by si z Mojžiša urobili to, čo robia dnes katolíci z mŕtvol - bôžikov. Poznámky vysvetliviek RKC Biblie hovoria, že Boh, ktorého má dať zhotoviť Áron, nie je pohanský boh, ale je to znázornenie Boha Izraela, Pána. Ani Rímskokatolíci nezobrazujú iného Boha, iba toho, čo stvoril nebo a zem a nezobrazujú iného Ježiša Krista, ako ktorý zomrel pred 2000 rokmi na kríži. Čiže vyslobodení Izraeliti z Egypta a Rímskokatolíci myslia to zobrazenie boha úprimne, správne. Napriek tomu, „Ex 32:10 Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich!" Boh chcel Izrael za zobrazenie jeho podoby ihneď vyhubiť! Boh dnes zhovieva a čaká. No na konci vekov jeho hnev bude spravodlivý pre tých, ktorí sa zatvrdzujú voči evanjeliu a nechcú počuť jeho hlas.
The Story of Our Lady of Fatima and Her Secrets
Zvestovanie v knihe Zjavenia Jána tiež ukazuje varovanie: „A ostatní ľudia, ktorých nezahubili tieto rany, ani pokánie nerobili za skutky svojich rúk a neprestali sa klaňať zlým duchom a zlatým, strieborným, medeným, kamenným a dreveným modlám, ktoré nemôžu ani vidieť, ani počuť, ani chodiť." (Zjv 9:20). Čiže už od malička sú deti vedené k modlárstvu.
Ďalším bodom kritiky je uctievanie relikvií. Jeden známy katolík bol v Číne na služobnej ceste a zároveň sa bol pozrieť v Budhistickom chráme. Takže katolík keď vojde do kostola, čo vidí? Vidí sochy, čiže modly. „Ja keď som v kostole sedel pod sochou panny Márie, tak mnohokrát som ju o niečo prosil." Či už po bokoch, či na hlavnom oltári, všade samá modla. Hovorí sa o klasických, starších kostoloch. V Krakove, na sviatky Božieho milosrdenstva, bolo tam zvykom, že vytiahli kosti rehoľnej sestry Faustíny v sklenenej vitrínke k uctievaniu a ľudia čakali v rade, aby mohli ísť na kľakátko pobozkať sklenú krabicu, v ktorej boli tieto kosti, a zároveň poprosiť kosti o príhovor, orodovanie. Nedávno boli na Slovensku kosti od Dona Boska. Myslí sa, že podobnú úctu dávali aj jeho kostiam.
Ďalej treba povedať, že na oltári, kde údajne schádza z nebies Ježiš Kristus s telom, dušou, duchom a božstvom, čiže na mieste, kde je položené chlieb a víno, kde sa koná tzv. nekrvavá obeť, tam sú v kamennej schránke na oltári v mnohých starších kostoloch, teda aj v niektorých našich, umiestnené kosti, relikvie, mŕtvol! (alebo inak nazvané sú tam fetiše). Sú tam úlomky kosti rôznych katolíckych svätých. Vcítiac sa do katolíckeho zmýšľania, tak Kristus je obetovaný na ostatkoch mŕtvych ľudí. Pre zbožných katolíkov sa vyjadrujú, že omša a kňazi je pokračovanie starozákonných uzmierovacích obiet. Omša je podľa učenia RKC obeť čistá, svätá, nepoškvrnená. Ak už niekto pracoval s parapsychológiou, alebo bielou, čiernou mágiou, alebo veštil, alebo si preštudoval, o čom toto všetko je, tak je tam mnohokrát potrebný nejaký fetiš od človeka, aby to mohlo fungovať.
Riadenie Cirkvi a cesta spásy
Celé náboženstvo, tá nádhera obradov a ceremónií je pre nevedomého katolíka tak podaná, že aj najľahostajnejší katolík je na obradoch tak závislý, že si nedokáže svoj náboženský život bez toho predstaviť. Aj pri zvestovaní evanjelia mnohí katolíci nechápu, ako mohli opustiť sviatosti, ktoré sa nezaobídu bez ceremónií a presných obradov. Rímsky katolík nemôže rozmýšľať sám za seba, ale čo mu kňazi povedia. Ani kňazi nemôžu rozmýšľať sami za seba, ale čo povedia z Vatikánu. A v o Vatikáne je všetko tak dokonale vymyslené, že sa to pre neskúmajúcich naozaj zdá ako pravdy Božie. A tak kto nehľadá pravdu nenájde ju. Všetko je to vymyslené systémom: „Ľudia, počúvajte kňazov, kňazi biskupov, biskupi Arcibiskupov, Arcibiskupi pápeža." Je to predsa logické - ak chcem nájsť niečo o chove sliepok, pozriem sa do knihy od chovateľa sliepok.
Biblický princíp prosenia je prosiť Nebeského Otca v Ježišovom mene. „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete!" (Mt 7:7). Slovo „všetky" znamená do jedného. „O nič nebuďte ustarostení." (Flp 4:6). Boh si nezvolil cestu záchrany ľudstva skrze Pannu Máriu, skrze jej mnohopočetné zjavenia po celom svete, skrze omše, skrze svätých „in memoriam“, cez obete, skutky, pôsty. „Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania." (1Kor 1:21). Pre Rímskokatolíkov je obeť ukrižovaného Krista bláznovstvo. Neveria, že bola taká dokonalá, a dostatočná aby ich zachránila. Svojimi skutkami a omšami sa chcú pretlačiť do neba. Jeden katolík na otázku, ako sa chce dostať do neba, odpovedal: „po hlavách kňazov sa dostaneme do neba." Čiže cez kňazov.
Mnohí kresťania majú kamarátov katolíkov a boja sa im povedať Božie pravdy. Mnohí kresťania si myslia, že katolíci, keďže uverili v Ježiša Krista, tak im už netreba nič hovoriť, nech si naďalej zostávajú v Rímskokatolíckej organizácii. Ako katolík, keď som čítaval Písmo, len tak mi prebehli pri niektorých veršoch Starého aj Nového Zákona myšlienky: „Ale veď to sedí presne na RKC." „Jer 2:28 Nuž kde máš bohov, čo si si narobil? Nech vstanú, či ťa v biede zachránia? Veď koľko máš miest, toľko máš aj bohov, Júda! Jer 2:29 Prečo sa pravotíte so mnou?" „Oz 4:13 Na hrebeňoch vrchov prinášajú obety a na pahorkoch prinášajú kadidlo, pod dubom, topoľom a terebintou, lebo chládok ich dobrý je." Či to nie je obraz dnešnej Rímskokatolíckej cirkvi? Pod Lipami majú kaplnky, na kopcoch kaplnky, mariánske chrámy, napríklad Levoča.
Toto všetko naznačuje, že Rímskokatolícke náboženstvo je najväčší triumf Satana, pretože skrze toto náboženstvo miliarda katolíkov vzdáva cez rôznych bohov satanovi úctu a slávu. Z tohto pohľadu je dôležité zdôrazniť, že za modlárstvo je večný oheň. Boh hovorí modlárstvu ešte aj: duchovné smilstvo. Lebo ľud vzdáva úctu, slávu, orodovanie, prosby niekomu inému ako Bohu. Mnohí kresťania sa tak boja hovoriť pravdy, ktoré by mohli viesť ľudí k priamemu vzťahu s Bohom, bez sprostredkovateľov a idolov.
tags: #obrazok #ako #dieta #klope #na #bohostanok