Problémy „s kakaním“, nočné desy, zajakavosť, nadmerný vzdor - to je len hŕstka problémov, ktoré môžu byť symptómami niečoho oveľa horšieho v psychike dieťaťa. Často za to však ony samé nemôžu, chybu môže niesť aj iný vinník - rodič, kamarát, učiteľ či súrodenec. Každý rodič pozná svoje dieťa, no často práve kvôli tomu má „klapky“ na očiach. Vníma jeho reakcie, pozná jeho správanie, nálady, vyjadrovanie emócií, no aj napriek tomu, že naše deti máme denne na očiach, často nevieme, čo robiť, keď sa vyskytne iný ako zdravotný problém. Nejde o chrípku či laryngitídu. Vtedy, ak nepomáha domáca liečba, často utekáme za detským lekárom a spoliehame sa, že pomôže. Pravdou však je, že často aj zdravotný problém býva len dôsledkom toho psychického. Ak sami nevieme prísť na to, čo dieťatku daný stav spôsobilo alebo nám to ono nechce povedať, je vhodné navštíviť odborníka - psychológa, ktorý môže svojimi metódami prispieť k odhaleniu toho, čo dieťatko trápi. Napríklad, aj také nechutenstvo, zaryté odmietanie jedla, nemusí spôsobovať len to, že našej ratolesti nechutí alebo nemá v danej chvíli na jedlo chuť. Môže to mať oveľa hlbší podtón.
Kedy reagovať a začať ťažkosti detí vnímať vážnejšie
Bežne by rodičia mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si vyžadujú už odbornú starostlivosť. „Práve toto je pri psychických ťažkostiach komplikovanejšie, rodičia sa snažia orientovať na základe internetových zdrojov, rád od známych, len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi,“ hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, detská psychologička s viac ako 40-ročnou praxou v oblasti výchovy.
Odborníčka nám prezradila dôvody, pre ktoré by sme mali brať situáciu vážne:
- Ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku.
- Ak prejavy trvajú dlhšie obdobie a nereagujú na bežnú liečbu.
- Ak niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti.
- Ak sa pridružujú aj iné ťažkosti, vtedy je už potrebné vyhľadať odborníka a poradiť sa.
Najčastejšie rizikové prejavy v detskej psychike
Ľudská psychika je niečo úžasné, no ťažko rozlúsknuteľné zároveň. Stačí si len predstaviť, ako každý na jednu konkrétnu situáciu reaguje inak. Niekto sa uzavrie pred svetom, iný zdesí, no ide ďalej, ďalší naberie odvahu a nerieši. U detí sa však rôzne psychické problémy môžu prejavovať aj inak. Podľa detskej psychologičky Mgr. Lýdie Adamcovej sú toto tie najčastejšie symptómy problémov v psychike u dieťaťa:
- Nočné desy a nadmerný plač dieťaťa: Už v dojčenskom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie alebo strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi.
- Problémy „s kakaním“: Dieťa nekaká niekoľko dní. Rodičia sa uspokoja napr. s tým, že sú to „pasívne črievka“. Ako ale budú neskôr pasívne črevá reagovať na školské stresy a všetko, čo dieťa prežije, až do dospelosti? V dospelosti sú zdôrazňované preventívne vyšetrenia pre onkologické ochorenie hrubého čreva. Prečo nerobiť prevencie skôr, už v detskom veku a to uvoľnením potlačených emócií hnevu? Tráviaci trakt je citlivý práve na emóciu hnevu.
- Dýchacie ťažkosti: Veľkou témou u detí je kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti.
- Motorický vývin: Oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku.
- Vzdorovité správanie: Príde maminka jedenapolročného dieťaťa, ktoré sa správa vzdorovito a povie, že dieťa je už asi v období vzdoru, pritom môže ísť o afektívne kŕče, ktoré neskôr prejdú do porúch správania.
- Poruchy príjmu potravy: Problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie.
- Zlozvyky: Obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie.
- Depresívne stavy: Deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia.
„Snažím sa viesť rodičov k tomu, nech sú otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Práve popieranie psychických problémov u detí zvyšuje ich pocity bezradnosti. Deti cítia, že ich ťažkosti vás znervózňujú, hnevajú, a tak ich radšej popierajú. Neskôr ich začnú riešiť s kamarátmi, možno drogami alebo sú tu aj nevyslovené myšlienky o samovražde, ktoré sa v kombinácii s problémami v puberte môžu aj naplniť,“ upozorňuje odborníčka.
Emoce pro děti - štěstí, smutek, strach, hněv, znechucení a překvapení
Rodičia a ich reakcie na detské problémy
Detská psychologička sa vo svojej praxi stretáva s odlišnými postojmi rodičov v prípade, ak ich deti majú zdravotné alebo psychické problémy. U zdravotných, resp. somatických ochorení detí sa snažia rodičia riešiť problém u lekára, podporujú liečbu, naopak u psychických problémov skôr nedôverujú, obviňujú deti aj okolie a odmietajú terapiu.
Vždy začínajme od seba. Zvyčajne to teda býva tak, že rodič skôr rieši zdravotný problém dieťaťa, než ten psychický, pritom sa často stáva, že zdravotné ťažkosti sú už len „dozvukmi“ problémov v detskej psychike. Najlepšie poznáte svoje dieťa, preto ak má niektorý z vyššie uvedených symptómov, netreba čakať, ale poradiť sa s odborníkom, hľadať príčinu problému a riešiť ju. Často by sme však mali začať práve od seba.
„Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou,“ objasňuje Adamcová. Niekedy rodičia oponujú tým, že dieťa ich správanie nevidelo, neuvedomujúc si, že prenos strachov, depresií či agresivity je aj genetický.
Samovražedné myšlienky u detí: Mýty verzus realita
Samovražedné myšlienky detí naháňajú strach mnohým rodičom, žiaľ, niekedy nejde len o myšlienky, ale deti sa ich pokúsia aj realizovať. Väčšina z nás by si myslela, že deti začínajú s takýmito myšlienkami v neskoršej puberte, avšak ukazuje sa, že to je mylná predstava. Nová štúdia ukázala, že jeden z deviatich mládežníkov, ktorí sa pokúsili o samovraždu počas strednej školy, svoj prvý pokus realizoval už vo veku, keď bol študentom základnej školy.
Štúdia, publikovaná v Journal of Adolescent Health, odhalila, že takmer štyridsať percent mladých ľudí, ktorí uviedli, že sa pokúsili o samovraždu, realizovalo svoj prvý pokus už pred vstupom na strednú školu. Vedci tiež zistili, že pokusy o samovraždu počas detstva a dospievania súvisia s vyššou mierou depresie.
„Dospievanie je obdobím, keď sa deti pripravujú na väčšiu nezávislosť od svojich rodičov alebo opatrovníkov, ale chýbajú im skúsenosti, ako to urobiť. Tieto skúsenosti nemajú ani siete priateľov, ktorí ich podporujú, a to najmä v krízových situáciách,“ vysvetľuje profesor James Mazza. Výskumníci zistili, že frekvencia samovražedných pokusov prudko rástla okolo šiesteho ročníka základnej školy, vo veku približne dvanásť rokov a vrcholila v ôsmej alebo deviatej triede.
Traumy sú dedičné: Neviditeľné putá generácií
To, aké detstvo prežijeme, ako sa k nám rodičia správajú, ako sa správajú k sebe navzájom a či sme si prešli nejakou traumou, ovplyvní kompletne celý náš život. A najhoršie na tom je, že ak traumy z detstva nespracujeme, tak ich môžeme preniesť aj na naše deti. Traumy sú totiž dedičné. Sú ako vírus, ktorý potrebuje živého hostiteľa.
„Každá trauma, ktorú sme prežili a ktorá sa zapísala do nášho podvedomia, vplýva v živote na to, akí sme, ako sa rozhodujeme, ako prejavujeme svoje emócie, v ktorých situáciách dochádza k aktivovaniu intenzívneho panického strachu a ktorým situáciám sa v živote vyhýbame,“ hovorí psychológ Ján Záskalan.
Môže to byť čokoľvek od ponižovania detí dospelými, strašenia, emocionálneho vydierania až po fyzické násilie a sexuálne obťažovanie. Správanie, ktorému sme boli vystavení a ktoré predstavovalo extrémne prekročenie hraníc, v nás zanecháva stopy, ktoré si môžeme predstaviť vo forme vysoko citlivých mozgových častí - duševných rán. Spomienky na traumu môžu byť vytesnené, ale emočná reakcia, ktorá traumu sprevádzala, zostala. Ľudia s nespracovanou traumou bývajú zvýšene úzkostliví alebo cynickí, prípadne majú sklon k sebadeštruktívnemu správaniu či závislostiam.
Neurobiológia traumy a Gabor Maté
Renomovaný lekár a odborník na traumu, Gabor Maté, tvrdí, že závislosť je kompenzácia toho, čo nám v detstve chýbalo. Je to spôsob, ako sa vyrovnať s traumatickými zážitkami. Maté vidí príčinu závislostí v nenaplnení dvoch základných ľudských potrieb: puta s rodičom a autenticity.
V traumatickom prostredí, kde zlyháva vytvorenie puta, zlyháva aj správny vývoj mozgu. Podľa výskumov sú niektoré časti mozgu traumatizovaných detí menšie o 7 - 8 %. Ide o prefrontálnu kôru zodpovednú za reguláciu impulzívneho správania, corpus callosum spájajúce hemisféry a štruktúry limbického systému. Ak vyrastá dieťa v stresujúcom prostredí, znižuje sa úroveň serotonínu a oxytocínu, čo vedie k úzkosti a depresii. Bez bezpečnej väzby sa zvyšuje hormón vazopresín a dopamín, pričom Gabor Maté potvrdzuje, že „strata väzby a puta vedie k strate podstatných neurotransmiterov v mozgu“.
Signály, pri ktorých by rodičia mali spozornieť
Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a zväčša vidí už hneď od začiatku, že prechádza zmenami. Ak však u vášho dieťaťa zaregistrujete tieto signály v správaní, určite zbystrite pozornosť:
- Sklesnutá nálada: Ak sa vám už dlhší čas zdá vaše dieťa akési zamyslené, smutné, plačlivé či podráždené, môže to byť prvý príznak depresie.
- Odstup od rodiny a priateľov: Deti sa môžu cítiť nepochopené, bezcenné alebo žijú v beznádeji. Odcudzujú sa od priateľov a nenadväzujú nové kontakty.
- Zmeny chute do jedla: Prejedanie sa môže byť spôsobom, ako sa vyrovnať so stresom, zatiaľ čo strata chute do jedla signalizuje skôr depresiu.
- Zmena spánkového režimu: Pri nedostatku spánku trpí nielen fyzické, ale aj duševné zdravie. Sme vtedy bez energie, depresívni, prchkí a zhorší sa naša koncentrácia.
- Nevysvetliteľná úzkosť: Neustále obavy, nepokoj alebo fyzické príznaky, ako napríklad bolesť hlavy či žalúdka, sú častým varovným signálom.
- Nezáujem o koníčky: Ak deti nenachádzajú radosť v športe, krúžkoch či spoločenských aktivitách, môže to naznačovať hlbší duševný problém.
Empatia: Kľúč k porozumeniu a podpore
Empatia je schopnosť porozumieť emóciám iných a reagovať na ne s ohľaduplnosťou. Deti, ktoré rozvíjajú empatiu, sú citlivejšie, láskavejšie a lepšie riešia konflikty. Už batoľatá dokážu vnímať náladu a reagovať na plač druhého dieťaťa. V predškolskom veku sa empatia rozvíja naplno - je to vhodný čas začať cielene pracovať s emóciami, hovoriť o nich a pomenúvať ich.
Buďte empatickí aj k svojmu dieťaťu. Reagujte na jeho emócie s porozumením, aj v ťažkých chvíľach. Učte ho, že každé správanie má dôsledky, ale že každý má právo na svoje pocity. Empatia je dar, ktorý sa dá rozvíjať každý deň. Vďaka vašej láskavosti, trpezlivosti a príkladu bude vaše dieťa chápať svet očami iných.
Syndróm náhradného dieťaťa
Syndróm náhradného dieťaťa je emocionálny a psychický fenomén, ktorý sa objavuje, keď sa dieťa narodí, aby nahradilo zosnulého súrodenca. Rodičia premožení žiaľom zo straty dieťaťa si často neuvedomujú, že si nespracovali smútok a ťažko si budujú dobrý vzťah s nasledujúcimi deťmi. Náhradné deti majú často problém s vývojom identity. Mnohé akoby preberali identitu zosnulého dieťaťa alebo mali kvôli psychopatologickému správaniu rodičov problém s jej budovaním.
Kľúčová úloha prostredia a vývoja
Neurovedec a profesor Frank W. Putnam vo svojej práci vysvetľuje, že mozog novorodenca tvorí až 10 miliárd neurónov. Závisí od prostredia a podnetov, ktoré neuróny sa posilnia a teda pretrvajú, a ktoré zaniknú. Ak dieťa nemá dostatok pozornosti a kontaktu, vrúcnosť bude hľadať všemožným iným spôsobom, ako sú televízia, hry, sociálne siete či jedlo.
Výskumníci Charles Zeanah a Anna Smyke skúmali deti zo sirotincov s minimálnou starostlivosťou a zistili, že majú horšie vyvinutý mozog, zaostávajú vo vývoji reči a motorickej koordinácie. Len čo boli adoptované, láskavé prostredie okamžite stimulovalo vývoj mozgu a tým aj osobnosti.
Čo by traumatizované deti rady povedali rodičom?
Mnohé bolesti a jazvy spôsobujú rodičia nechcene a nevedome. Predstavme si, že by dieťa mohlo rodičom otvorene povedať, akým spôsobom ho ranili a čo potrebuje. Ron Yap, ktorý sa zaoberá duševným zdravím, poukázal na niektoré z týchto odkazov:
- „Ak by si vyhľadala pomoc a pracovala na sebe, nemusela by som v dospelosti chodiť na terapiu.“
- „Sekera zabúda, ale strom si pamätá. Tvoje slová a činy dokážu zmeniť smer môjho života.“
- „Nie, zaobstarať jedlo, vodu a strechu nad hlavou sa nepokladá za dobrú výchovu. Dobrá výchova je vedenie, podpora, bezpečie a láska.“
- „Nikdy som nechcela dokonalého rodiča, ale rodiča, čo mi načúva a uvedomuje si svoje nedostatky.“
- „Čím viac si uťahovala reťaze, ktorými si ma priviazala, tým silnejšie som sa bránila a snažila sa oslobodiť.“
- „Nepotrebujem tvrdú lásku. Potrebujem len lásku.“
Veľa matiek žije prostredníctvom svojho dieťaťa. Vzdali sa koníčkov alebo kariéry, nestihli si splniť sny alebo nemali dostatok odvahy naplniť svoje túžby. S príchodom dieťaťa tak môžu nevedome žiť „cez neho“. Kompenzujú si roky strachu, kedy sa správali ako tie „dobré dievčatá“, no v skutočnosti nikdy neboli šťastné. Z toho dôvodu sa obracajú na dieťa, ktorému je na plecia daná obrovská tiaha a zodpovednosť za život a šťastie jeho matky.
Sme presvedčení, že dieťa potrebuje pripraviť na nehostinný svet. Vieme, že sa s ním nikto nebude maznať, preto ho neobjímeme a neupokojíme, ak plače. Dávame jasne najavo, že slzy sú slabosť rovnako ako prejav akejkoľvek emócie. Neuvedomujeme si ale, že potlačením pocitov sa ich dieťa nenaučí regulovať. Rozbúrené emócie neskôr upokojuje jedlom, alkoholom, cigaretami alebo inými otupujúcimi aktivitami. Nikdy nezažilo prostredie, v ktorom by mohlo byť samé sebou a dať najavo svoju zraniteľnosť. Pre citlivé a vnímavé duše, akými naši najmenší bezpochyby sú, je rodič celý svet. Všetko máme v rukách my. Nesťažujme im existenciu bolestivým detstvom. Domov má byť miesto bezpečia a ochrany, kam sa dieťa prichádza zrelaxovať a nabiť, aby mohlo opäť vkročiť do sveta a zvládnuť jeho nástrahy. Ak tento boj zvádza aj doma, trauma ho bude sprevádzať celý život.
tags: #omalovanky #smutne #dieta