Rodičovstvo je plné výziev a jednou z najčastejších a často najfrustrujúcejších je neustále kričanie dieťaťa. Predstavte si, že vaše 3,5-ročné dieťa jednoducho nevie potichu rozprávať, ale len kričí nonstop celý deň od rána. Pritom uši má v poriadku, počuje sa, a tak to určite nie je tým. Nemá žiadne problémy, proste je taký a ukričaný, no keď je v škôlke, učiteľka ho chváli, je bez problémov. Doma je to však úplná hrôza - príde a chce nás štípať, škrabať, teda toto robí len mužovi. Mnohí rodičia by si mohli myslieť, že to je len „obdobie“, alebo že dieťa „jednoducho harasí a škrieka ako najatý“. Trvá to už dlho, snažíme sa ho pekne upozorniť, aby sa stíšil, a že sa nám to nepáči, a hráme hry, kto bude najdlhšie ticho, proste všetko v norme. Samozrejme, niekedy aj skríkneme, aby sa už upokojil a nekričal, keď je to už neúnosné. Táto situácia je príkladom, s ktorým sa stretáva mnoho rodín, a vyvoláva otázky, ako účinne reagovať na detský hnev a frustráciu, ktoré sa často prejavujú krikom.
Krik je bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. Pre rodičov, ktorí sú z neustáleho kriku vyčerpaní a obávajú sa napríklad aj o vzťahy so susedmi, je pochopenie a zmena prístupu kľúčová. Moja dcérka je napríklad od narodenia strašne hlučná. Teraz má 2 roky, a mám pocit, že kričí celé dni. Ani nie žeby nahlas rozprávala, ale proste pre každú maličkosť strašne jačí, až ma niekedy zabolí v ušiach. Keď má zlú náladu, stačí, aby som ju oslovila alebo jej niečo povedala, a dostane úplný amok a jačí a jačí, neupokojí ju nič. Zvyčajne dokáže kričať aj pol hodinu v kuse, niekedy aj dlhšie. Už som z toho vážne niekedy na nervy. Od minulého mesiaca máme prenajatý byt. Vedľa nás býva stará pani, teraz je u nej na prázdninách jej 6-ročná vnučka, s ktorou sa kamaráti môj syn (7). A dnes, keď boli spolu vonku, tak som začula, ako mu tá malá hovorila, že babičke to strašne moc vadí, že Emmka kričí. Takže je asi len otázka času, kedy si vypočujem aj nejaké sťažnosti. Mám nájomnú zmluvu zatiaľ na 1 rok, vraj potom sa mi predĺži, ak nebudú žiadne problémy alebo sťažnosti od susedov, čo teda asi budú. Bojím sa teda aj o bývanie a celkovo som z toho zničená, susedka si myslí, že tu dcérku bijem alebo čo. Bohužiaľ, gombík na vypnutie nemá.
Prečo deti kričia a prečo tradičné reakcie nepomáhajú
Pre rodičov je krik dieťaťa často silným spúšťačom vlastnej frustrácie a hnevu. Rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene? Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť. „Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením). Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením. Vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.
Čím viac budete kričať, tým viac bude vaše dieťa do budúcna situáciu hrotiť. Je to začarovaný kruh. Správanie je vonkajším prejavom toho, čo sa u detí deje v emocionálnej rovine. Čím sú mladšie, tým je to pravdivejšie, keďže si rozvíjajú svoje schopnosti primeranejšie vyjadrovať emócie. To nás necháva robiť veľa detektívnej práce, ale ak sa dokážeme zamerať na to, čo by mohlo byť základom konkrétneho správania a vyriešiť to, bude to oveľa lepšie ako neustále kričanie, ktoré neprináša žiadne pozitívne zmeny.
Techniky zvládania hnevu pre deti – stratégie na upokojenie, keď sa váš hnev zvýši
Rozpoznanie skutočných príčin detského hnevu a kriku
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom. V prípadoch z tejto kategórie psychologička odporúča krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používa termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vníma emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Ďalšou častou príčinou je únava a potreba pozornosti. Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká. Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky, keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie. „Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička. V takýchto prípadoch je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
Emocionálny koučing a empatické hranice
Emočný koučing je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti sa a dosiahneš, čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa upokojí. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy upokojili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne upokojí, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú rady náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Vnútorný pokoj rodiča ako základ pre pokojnú domácnosť
Udržať si chladnú hlavu a pokojný prístup v situácii, keď sa dieťa správa zle, je niekedy náročné. Často sa stane, že spustíme lavínu kriku a potom to ľutujeme. Aj pokojný prístup je však len vecou tréningu. Keď sa deti nesprávajú podľa našich predstáv, je niekedy ťažké vedieť, ako reagovať. Rodičovstvo je náročné a hoci by sme v niektorých situáciách radi ostali pokojní, používali podporný jazyk a upokojujúci hlas, niekedy to jednoducho nejde a vybuchneme ako časovaná bomba. Väčšina rodičov kričí, aspoň z času na čas. Keď ale máte tendenciu kričať „neustále“, niečo nie je v poriadku. Vy z toho nemáte dobrý pocit a ani vaše dieťa. Navyše, čím viac budete kričať, tým viac bude vaše dieťa do budúcna situáciu hrotiť. Je to začarovaný kruh. Ako z neho von?
My mamy (a rodičia celkovo) v tom zhone často zabúdame na seba a svoje potreby. Hnev a frustrácia sú sprievodným javom pri únave alebo pocite, že veci nejdú podľa našich predstáv. Nemôžete očakávať, že pokiaľ si v priebehu dňa nedoplníte svoje energetické rezervy, zvládnete chaotickú domácnosť a požiadavky svojich detí. Preto vás vyzývam, aby ste sa zamysleli nad tým, ako sa vám skutočne darí. Aká je vaša úroveň stresu v práci a v rodičovstve? Čo ešte vás v živote oberá o trpezlivosť a energetické rezervy? Skúste sa pravidelne zastaviť a urobiť si vnútornú sebareflexiu. Zapíšte si svoje stresory, túžby a potreby a potom uvidíte, čo môžete delegovať na ostatných. Nemôžete čakať, že vaše dieťa akoby mávnutím čarovného prútika zmení svoje správanie. Tak to nefunguje. Váš stres a pohoda sú kritickým faktorom pri zmene súčasného stavu. Viete, že krik nefunguje a všetci sa cítia horšie. Hneď v danej chvíli označte svoje spúšťače, t. j. možno sa bojíte, že vaše dieťa zraní seba a/alebo súrodenca. Zastavte sa a zhlboka sa nadýchnite. Potom, keď budete pripravená, použite pokojný, vyrovnaný hlas, aby ste zasiahli. To, že zostanete pokojná, nielenže zabráni situácii v eskalácii, ale tiež vám pomôže cítiť sa viac pod kontrolou. Vaša projekcia väčšieho pokoja a kontroly tiež pomáha vašim deťom cítiť sa viac pod kontrolou. Ako sme spomínali, ak sa už ocitnete v situácii, kedy musíte riešiť nevhodné správanie svojho dieťaťa, je väčšia pravdepodobnosť, že sa uchýlite ku kriku, ak máte vyčerpané svoje energetické rezervy. Zistite, čo vás upokojuje a uvoľňuje - teplý kúpeľ, relaxačné čítanie, dlhá prechádzka - a zaraďte si to do svojho zoznamu úloh. Vymyslite si plán, ako sa budete každý deň klásť na prvé miesto na vyhradený čas. A potom to urobte. Na výchove detí nie je nič jednoduché. Nezabudnite však, že pre svoje deti ste útočiskom a ak nestojíte na pevnej zemi, nemôžu byť ani ony. Čím viac sa budete starať o seba a svoj stres, tým pokojnejšie dokážete reagovať na búrky správania okolo vás.
Máte občas pocit, že vám z ukričaných detí prasknú nervy? Všetky sa tak sem-tam správajú. Žiadne dieťa nie je ideálne a krik je občas v každej rodine. Keďže ani žiadny rodič nie je ideálny, občas namiesto toho, aby sme situáciu upokojili, ešte k nej pridáme a nakoniec nekričia iba deti, ale aj dospeláci. Nadýchnite sa. Výdych. Opakujte. Povedali ste dieťaťu, aby si upratalo hračky a pripravilo sa na spanie. O pár minút neskôr, keď prídete jeho činnosť skontrolovať, zistíte, že autíčka či kocky sú stále všade. Dostávate sa do varu a cítite, že o chvíľu vybuchnete. Nekričte - otočte sa, zatvorte oči a dýchajte. Urobte si chvíľku pre seba a upokojte svoje emócie. Zhlboka sa nadýchnite a dieťaťu opäť pokojne zopakujte, čo od neho očakávate. Deti sa učia správaniu rovnako sa napríklad bicyklovaniu. Keď sa chystáte učiť ich jazdiť na bicykli, určite ich nepotrestáte, ak to nezvládnu na prvý pokus. Podobne by ste sa mali zachovať aj vtedy, keď sa nesprávajú podľa vašich predstáv. Môžete ich povzbudiť, podporiť a dať im návod. Ak učíme dieťa niečo nové, zvyčajne na to ideme pozitívnym spôsobom, no pri výchove si z nejakého dôvodu myslíme, že najlepšou učebnou pomôckou je trest. Nemusí to tak byť.
Efektívna komunikácia a budovanie pozitívnych vzťahov
Nie je jednoduché zachovať si chladnú hlavu, ktorá vám ide prasknúť, ale výskumy ukazujú, že práve kombinácia prísneho, no zároveň jemného hlasu má na dieťa najväčší vplyv. „Keď budete hovoriť pokojným, ale pevným tichým hlasom, deti vás skôr počúvnu. Uvidíte, že vaše slová sa stretnú s odozvou, keď budú vyslovené mäkším hlasom,“ hovorí autorka viacerých kníh o rodičovstve a výchove detí Michelle LaRowe. Skúste si predstaviť situáciu: "Miško, vypni televízor.“ O päť minút neskôr Miško naďalej sleduje obrazovku. "Miško, myslím to vážne, vypni televízor, lebo pôjdeš do kúta.“ O ďalších päť minút je Miško v tej istej polohe a bez mrknutia oka pozerá na televízor. „Miško, myslím to vážne … " Prázdne hrozby sú jednou z najväčších chýb rodičov. Deti milujú získavať pozornosť od svojich rodičov, niekedy dokonca aj zlým správaním. Rodičia majú tendenciu chváliť deti za dobré správanie alebo ich trestať za nevhodné. Zmeňte to a ignorujte ich, keď vymýšľajú alebo dobehnú za vami s kňučaním. Ak na nich nakričíte, získali vašu pozornosť a budú aj naďalej takéto negatívne správanie používať, lebo vedia, že naň zareagujete.
Malé deti túžia po blízkosti rodičov. Využite to a utvrdzujte vzájomné puto medzi vami. Nielen, že to posilní vzťah rodiča - dieťa, ale ratolesť vás bude aj viac rešpektovať. Neznamená to nechať si skákať po hlave a dovoliť mu všetko, ale prejavujte mu lásku v podobe spoločného hrania sa, čítania si, rozprávania sa či maznania. Zraňuje a uráža vás, keď niekto na vás kričí? Samozrejme. „Keď na deti kričíme, riskujeme poškodenie ich sebavedomie a pocitu vlastnej hodnoty,“ hovorí LaRowe. Zamyslite sa, ako by ste sa cítili, keby šéf na vás kričal. Možno ste to už zažili - vtedy prežívame rozpaky a bolí nás to. LaRowe poukazuje na to, že často nemáme v takom prípade možnosť spracovať to pre spôsob, akým nám výčitky boli oznámené. To isté platí aj pre vaše dieťa.
Rodičia podceňujú silu toho, čo môže pre správanie dieťaťa urobiť vyvážená strava a dobrý spánok. Viete, ktoré sú dva základné problémy vplývajúce na nervózne správanie batoliat? Hlad a únava. Oddýchnuté a dobre živené deti majú tendenciu mať menej problémov so správaním. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme, niekedy sa neudržíme a kričíme. Vaše dieťa má „svoj deň,“ no vy sa snažíte po celý čas udržať nervy na uzde, uplatňujete tie „správne“ spôsoby a všetko je v najlepšom poriadku. Stačí však jedna „malá nehoda,“ pokoj je zrazu preč a vy zvýšite decibely svojho hlasu na maximum. Obvykle takéto vyventilovanie našťastie netrvá dlho a o chvíľu sa upokojíte. Dôležité je reflektovať na tieto momenty a snažiť sa o neustále zlepšovanie, vediac, že každý rodič má svoje limity a nie je ideálny.
Kreatívne a upokojujúce aktivity: Čaro online omaľovánok
Pre deti, ktoré majú prebytok energie alebo potrebujú pokojnú aktivitu na spracovanie emócií, sú vynikajúcim nástrojom kreatívne činnosti. Prinášame Vám originálne detské online omaľovánky úplne zadarmo, ktoré môžu byť skvelým riešením pre ukričané dieťa aj pre jeho rodičov. Deti radi trávia čas kreslením a vyfarbovaním obrázkov. Jednak si tým precvičujú jemnú motoriku a zároveň rozvíjajú kreatívne myslenie a umelecké sklony. Namiesto drahých omaľovánkových knižiek v obchode si môžete naše omaľovánky vytlačiť a vyfarbiť doma alebo sa s nimi zabaviť v škôlke, škole alebo kdekoľvek na výlete. A to všetko aj 1000-krát a úplne zadarmo. Okrem toho Vám prinášame funkciu vyfarbovania obrázkov priamo v internetovom prehliadači. S detskými online omaľovánkami sa tak zabavíte aj cez počítač, mobil aj tablet. V kategórii najnovších kúskov nájdete vždy niečo zaujímavé, čo zaujme pozornosť vášho dieťaťa a pomôže mu sústrediť sa na pokojnú činnosť. Na našej webovej stránke používame súbory cookie, aby sme vám poskytli čo najrelevantnejší zážitok. Kliknutím na „Súhlasím“ súhlasíte s používaním VŠETKÝCH súborov cookies. Viac informácií nájdete v našich podmienkach. Ak hľadáte konkrétnu omaľovánku, môžete jednoducho zadať názov, oblasť alebo tému omaľovánky, ktorú hľadáte, do vyhľadávača.
Vyfarbovanie poskytuje deťom štruktúrovanú aktivitu, ktorá si vyžaduje koncentráciu a trpezlivosť. Môže slúžiť ako skvelý spôsob, ako presmerovať energiu dieťaťa, ktoré by inak kričalo, na niečo produktívne a upokojujúce. Rodičia môžu sedieť pri dieťati, vyfarbovať s ním, a tým posilniť vzájomné puto bez nutnosti neustáleho dohovárania alebo riešenia konfliktov. Je to príležitosť pre tiché spoločné chvíle, kde sa dieťa cíti videné a oceňované, čo je pre jeho emocionálny vývoj kľúčové. Pomáha to aj s rozvojom vizuálnej percepcie a koordinácie ruka-oko. V dnešnej dobe, keď je toľko vizuálnych a sluchových stimulov, môže jednoduchá aktivita ako vyfarbovanie priniesť potrebný pokoj a sústredenie. Je to jedna z mnohých ciest, ako naučiť dieťa zvládať svoje emócie a objavovať radosť z tvorivosti v pokojnom prostredí.
tags: #omalovanky #ukricane #dieta