Vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi patria k najvýznamnejším osobným vzťahom medzi ľuďmi vôbec. Vo všeobecnosti možno určenie rodičovstva považovať za základný právno-spoločenský aspekt súvisiaci s narodením dieťaťa, ktorý má následne podstatný vplyv na život dieťaťa a viaže sa na neho vznik vzájomných práv a povinností rodičov a detí. Každé dieťa má právo na to, aby poznalo svoj pôvod, či už ide o otca, matku alebo seba samého. Táto problematika je v Slovenskom právnom poriadku komplexne upravená v zákone č. 36/2005 Z. z., známom ako Zákon o rodine.
Určovanie otcovstva je v právnom kontexte značne komplikovanejšie ako určovanie materstva. Dôvodom je náležitá presnosť, ktorá je v tomto prípade potrebná, a tiež fakt, že otec dieťaťa nie je nevyhnutnou súčasťou aktu narodenia dieťaťa tak ako matka. Obvykle nevznikajú pochybnosti o tom, kto je matkou dieťaťa, keďže materstvo predpokladá pôrod dieťaťa. Nemocnica oznamuje narodenie dieťaťa matričnému úradu do troch pracovných dní. Ak matka rodí doma, táto povinnosť prechádza na jedného z rodičov. V prípade pochybností o tom, kto je matka dieťaťa, postupuje sa podľa § 83 ods. 1, 2 Zákona o rodine, a materstvo sa určí súdom na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa. Návrh môže podať žena, ktorá o sebe tvrdí, že je matkou dieťaťa, alebo otec dieťaťa, alebo ten, kto má na tomto určení právny záujem, v tomto prípade ide o dieťa. Prvou aktívne legitimovanou je matka. Môže to prichádzať do úvahy, ak chýba v matrike narodení zápis o matke dieťaťa, alebo tam je zapísaná iná žena namiesto matky, alebo ide o nájdené dieťa, ku ktorému nebolo určené materstvo a tým pádom ani otcovstvo. Druhým aktívne legitimovaným na podanie návrhu je otec dieťaťa. Ak nie je určená matka, tak sa nedá určiť ani otcovstvo, ale v takomto prípade sa môže otcovstva domáhať len domnelý otec dieťaťa.
Právo dieťaťa poznať svoj pôvod a dilema utajeného pôrodu
Problém s určením pôvodu môže nastať v situáciách, ako je utajený pôrod, kedy matka nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná. Slovenský právny poriadok umožňuje, aby v rodnom liste nebola uvedená matka, a tým pádom ani otec dieťaťa, keďže otcovstvo je podmienené určením materstva. Právnym základom utajeného pôrodu je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Zákonodarca v § 11 odseku 11 ZZS umožňuje žene, ktorá zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná, využiť túto možnosť. Podľa Judikatúry súdu sa Európsky dohovor o ľudských právach musí uplatňovať v súlade so zásadami medzinárodného práva, najmä s tými, ktoré sa týkajú medzinárodnej ochrany ľudských práv. Pokiaľ zákonodarca poskytuje sprístupnenie údajov v osobitnej zdravotnej dokumentácii, potom rozhodnutie matky je pre samotné dieťa konečné, bez akejkoľvek možnosti napadnutia tohto jednostranného úkonu. "De lege lata" je teda právo matky utajiť svoju identitu absolutizované a jej rozhodnutie pre dieťa neznamená nič iné ako odsúdenie na doživotnú neistotu a nevedomosť o svojom pôvode. Judikatúra Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách chráni primárne biologickú rodinu. Právo a sloboda matky končí tam, kde začína právo dieťaťa. V demokratickom a právnom štáte nesmie dochádzať k absolutizácii niektorého z práv chránených či už ústavou alebo ľudskoprávnymi dohovormi na úkor úplného vylúčenia iného práva, ktoré je s ním v konflikte. Tak je to aj v tomto prípade, kde zákonodarca vytvoril stav, kedy právo matky utajiť svoju identitu popiera právo dieťaťa poznať svoj pôvod.
Vysvetlenie každej skrytej výhody vášho poradia narodenia
Všeobecné zásady určovania otcovstva: Tri právne domnienky
Pre prípady nejasností v určení osoby otca prináša Zákon o rodine tri vyvrátiteľné právne domnienky. Pod vyvrátiteľnosťou sa rozumie, že vo vzťahu ku každej domnienke sa pripúšťa istý dôkaz opaku. To znamená, že sa môže dokázať, že skutočnosť je v konkrétnom prípade iná, než ako uvádza uplatnená domnienka. Otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu. Poradie týchto domnienok je neprekročiteľné a záväzné; každá ďalšia domnienka prichádza do úvahy len v prípade, ak sa neuplatnila alebo bola vyvrátená predchádzajúca domnienka otcovstva.
Je dôležité si uvedomiť, že určovanie otcovstva je založené na princípe „pater est incertus“ (otec je neistý), a preto sú v právnom systéme implementované tri základné právne domnienky, ktoré nám umožňujú určiť otcovstvo s najvyššou možnou istotou. Tieto domnienky sú vyvrátiteľné, čo umožňuje poskytnúť dôkazy o opaku.
Prvá domnienka otcovstva: Manžel matky
Prvou vyvrátiteľnou právnou domnienkou je otcovstvo manžela matky, ktorá sa uplatní vždy automaticky. Zákon predpokladá, že ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia tristo dní po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky (§ 85 ods. 1 Zákona o rodine). Táto domnienka pôsobí priamo zo zákona a má automatický účinok. Otcovstvo sa osobitne nezisťuje, pretože existencia manželstva je zárukou intímneho vzťahu manželov a základným predpokladom vzťahov rodičov a detí narodených v manželstve. Obvykle ide o predpoklad, že dieťa, ktoré sa narodilo v manželstve dvom manželom, je dieťaťom matky - manželky a otca - manžela.
Táto domnienka vychádza z princípu ochrany rodiny, zvlášť rodiny založenej manželstvom. Pri aplikácii prvej domnienky nie je rozhodujúci čas splodenia dieťaťa, ale čas narodenia dieťaťa. Je úplne irelevantné, či bolo dieťa splodené počas trvania manželstva alebo nie. Pre určenie otcovstva je rozhodujúcim okamihom objektívna skutočnosť - pôrod dieťaťa. Pavelková (2019) uvádza, že otcovstvo určené prvou domnienkou vyplýva priamo zo zákona a uplatní sa aj v prípade, ak je zrejmé, že manžel matky nemohol splodiť dieťa (napríklad preto, že sa vôbec nevídajú, jeden z nich bol dlhodobo odcestovaný, manžel je neplodný a podobne). Tieto skutočnosti môžu byť dôvodom na zapretie otcovstva, ale samy osebe nevylúčia uplatnenie prvej domnienky.
Zánik manželstva, ktorý je kľúčový pre túto domnienku, môže nastať rôznymi spôsobmi - cez rozvod, smrť jedného z manželov alebo vyhlásenie manžela za mŕtveho. V prípade vyhlásenia za mŕtveho manželstvo síce zaniká právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ale pokiaľ ide o počítanie času, ktorý je rozhodujúci pre určenie otcovstva, Zákon o rodine vymedzuje v § 85 ods. 1, 2 a 3 presné podmienky. Zákon o rodine počíta aj s určením otcovstva v prípade zániku manželstva, ak sa dieťa narodí do tristo dní. V tejto lehote je možné ešte predpokladať, že sploditeľom dieťaťa bol muž žijúci s matkou dieťaťa v manželstve. Pre takýto prípad je prvá domnienka spresnená tak, že v prípade zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné sa manžel matky považuje za otca dieťaťa narodeného ešte do tristo dní po zániku manželstva. Ak sa však tehotná žena do pôrodu znova vydá, zákon túto kolíziu rieši tak, že za otca dieťaťa určuje neskoršieho manžela. Toto je stanovené zákonom tak, aby sa predišlo komplikáciám pri určovaní otcovstva.
Manžel matky môže svoje otcovstvo zaprieť na súde v lehote šesť mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel, že jeho manželke sa narodilo dieťa. Aj matka dieťaťa môže v lehote šesť mesiacov od narodenia dieťaťa zaprieť, že jej manžel je otcom dieťaťa. Ak sa dieťa narodí medzi stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva a tristo dňom po tom, keď manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné, možno otcovstvo zaprieť len vtedy, ak je vylúčené, že by manžel mohol byť otcom dieťaťa. Je to napríklad vtedy, ak manželia v rozhodnom čase spolu nemali pohlavný styk alebo ak sa dokáže, že manžel nemôže splodiť dieťa. Ak sa narodí dieťa pred stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva, na to, aby sa manžel matky nepovažoval za otca dieťaťa, postačí, ak zaprie svoje otcovstvo na súde. Ak sa však zistí, že mal s matkou dieťaťa v rozhodnom čase pohlavný styk, alebo ak pri uzavretí manželstva vedel, že je tehotná, bude zapretie otcovstva úspešné len vtedy, ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. Až po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa vysloví, že matrikový otec nie je otcom dieťaťa, možno určiť za otca súhlasným vyhlásením alebo zistením otcovstva biologického sploditeľa dieťaťa.
Druhá domnienka otcovstva: Súhlasné vyhlásenie rodičov
Druhou vyvrátiteľnou právnou domnienkou je otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Túto domnienku možno uplatniť len v prípade, že otcovstvo nie je určené podľa prvej domnienky, respektíve bola prvá domnienka úspešne v súdnom konaní vyvrátená. Nastupuje najčastejšie v prípade, ak sa dieťa narodilo nevydatej matke, alebo ak bolo otcovstvo podľa prvej domnienky zapreté. Ak nie sú rodičia dieťaťa manželmi, najspoľahlivejším prostriedkom na určenie otcovstva je ich súhlasné vyhlásenie pred matrikou alebo pred súdom, že sú rodičmi dieťaťa. Predpokladá sa, že ak muž deklaruje, že je otcom dieťaťa, je to veľmi pravdepodobné. Súhlasné vyhlásenie musia urobiť obaja rodičia, pričom musí byť jasné, že deklarované dieťa je ich spoločným potomkom. Vyhlásenie musí byť urobené buď pred matričným úradom, alebo súdom, ale rodičia nemusia byť prítomní súčasne. Súhlasné vyhlásenie rodičov možno určiť otcovstvo aj k dieťaťu ešte nenarodenému, ak je už počaté.
Pre súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve v prípade, ak matka trpí duševnou poruchou, pre ktorú nemôže posúdiť následky svojho konania, alebo v prípade, ak by vyhlásenie matky bolo spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou, postačuje len vyhlásenie otca dieťaťa. Naopak, súhlas otca je vždy povinný a nemožno pripustiť výnimku. Ak je matka mŕtva, otcovstvo by sa dalo určiť iba podľa tretej domnienky. Maloletý rodič môže súhlasné vyhlásenie urobiť výlučne iba pred súdom. Pre súhlasné vyhlásenie rodičov nie je stanovená žiadna lehota, v zásade platí, že pokiaľ dieťa nemá právne určeného otca, otcovstvo možno vždy určiť na základe druhej domnienky.
Súhlasné vyhlásenie rodičov je právnym úkonom, a preto musí spĺňať náležitosti vyžadované Občianskym zákonníkom pre právne úkony. Vôľa učiniť vyhlásenie musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Prejav musí spĺňať požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti a svojím obsahom nesmie odporovať zákonu alebo sa priečiť dobrým mravom. Osoby vykonávajúce vyhlásenie musia byť spôsobilé na právne úkony, prípadne môžu byť obmedzené na právne úkony, avšak nie v osobnej oblasti.
Moderný trend partnerských vzťahov spôsobil, že inštitút manželstva sa čoraz viac dostáva do úzadia. V súčasnosti je bežné, ak dvaja žijú pod jednou strechou „bez papiera“ a vychovávajú spoločne svoje deti. V takýchto prípadoch, keďže sa dieťa nenarodilo rodičom, ktorí uzavreli manželstvo, nie je možné z toho vyvodzovať záver o otcovstve. Za najspoľahlivejší prostriedok ustálenia tejto otázky sa preto považuje súhlasné vyhlásenie rodičov, nakoľko je daný záujem spoločnosti na registrácii rodičovstva a tým i na zabezpečení práv dieťaťa, ako aj záujem dieťaťa poznať svojich rodičov (článok 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa). Matka a muž učinia pred matričným úradom alebo súdom súhlasné vyhlásenie. Muž sa stáva právnym otcom dieťaťa okamžite pri zápise do knihy narodení a získava všetky práva a povinnosti k dieťaťu, najmä osobnú starostlivosť, zastupovanie, správu majetku a tiež povinnosť výživného. Rodičia sa môžu dohodnúť na priezvisku otca, matky alebo na dvojakom priezvisku.
Problém však nastáva, keď otcovstvo k dieťaťu je síce určené, avšak označený určený otec nie je biologickým otcom dieťaťa. Je možné, aby otcovstvo voči dieťaťu uznal muž, ktorý nie je skutočným biologickým otcom dieťaťa? Podľa súčasnej právnej úpravy v SR tu takáto možnosť je. Takýto prípad riešil aj Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 5Cdo/492/2015 z 22. júna 2016. V tomto konaní vyslovil názor, že na vznik otcovstva postačuje súhlasné vyhlásenie rodičov bez splnenia akejkoľvek ďalšej hmotnoprávnej podmienky, a to aj v prípade, ak by táto konštrukcia určenia otcovstva nezodpovedala skutočnému stavu rodičovstva a mohla prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca.
Ak by biologický otec podal žalobu na určenie otcovstva treťou domnienkou, žaloba by bola súdom zamietnutá, nakoľko prednosť pred treťou domnienkou (určenie otcovstva na základe rozhodnutia súdu) má domnienka druhá (súhlasné vyhlásenie rodičov), ktorá stále trvá. Podobne by dopadla aj situácia, keby sa biologický otec rozhodol podať žalobu o zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením. Aj v tomto prípade by súd žalobu zamietol, pretože biologický otec nemá aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby. Tú majú totiž len otec určený súhlasným vyhlásením a matka dieťaťa. Je zrejmé, že biologický otec nemá v podstate žiadnu šancu zvrátiť to, že za otca dieťaťa bol určený iný muž. Vyhláseniu otcovstva mužom, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, sa prakticky nedá zabrániť, pretože ani matrika, ani súd v prípade určenia otcovstva súhlasným vyhlásením nevykonávajú dokazovanie. Najvyšší súd SR sa vyjadril, že poskytnutie žalobnej možnosti tretím osobám by narušovalo manželské alebo rodičovské vzťahy. Dieťa má podľa čl. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa právo poznať svojich rodičov, avšak ide o právo dieťaťa, a nie jeho biologického otca. Tohto práva sa preto môže domáhať len dieťa, a nie biologický otec prostredníctvom podania žaloby na určenie, respektíve zapretie otcovstva. Ak by totiž mohol biologický otec kedykoľvek podať žalobu o zapretie otcovstva proti mužovi, ktorý vyhlásil, že je otcom dieťaťa, išlo by o narušenie najlepšieho záujmu dieťaťa.
V Slovenskej republike existuje možnosť, ktorou sa dá docieliť zrušenie takého otcovstva, avšak túto možnosť môže použiť len dieťa. Ide konkrétne o § 96 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. Ak by sa dieťa v budúcnosti dozvedelo, že muž, ktorý voči nemu vyhlásil, že je jeho otcom, nie je jeho skutočným biologickým otcom, mohlo by využiť svoje právo podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine, požiadať o vyslovenie prípustnosti návrhu na zapretie otcovstva a podať žalobu na jeho zapretie. Tým by sa naplnilo aj jeho právo podľa čl. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa, teda právo poznať svojich rodičov.
K tejto problematike však existujú aj iné právne názory. Napríklad Krajský súd v Nitre vyslovil právny názor, podľa ktorého súhlasné vyhlásenie rodičov je potrebné posudzovať ako dva právne úkony smerujúce nie voči sebe navzájom, ale voči orgánu matriky, respektíve súdu. Ako každý právny úkon, aj tento právny úkon je potrebné posudzovať podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tak právna teória, ako aj súdna prax nevylučujú možnosť domáhať sa v civilnom konaní určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve, pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia právneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. splnené, respektíve ak obaja vyhlasujúci rodičia vedeli, že muž, ktorý takéto vyhlásenie učinil, nie je jeho biologickým otcom. Žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 zákona č. 209/1992 Zb. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň týmto postupom odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
Okrem toho, uvedený záver krajského súdu, a to aj v kontexte jeho podpornej argumentácie, treba považovať za svojvoľný a neudržateľný. Zákon o rodine ako hmotnoprávny predpis totiž nie je špeciálnou právnou úpravou k Občianskemu súdnemu poriadku, ktorý je procesným predpisom. Vzťah týchto právnych predpisov nie je vzťahom špeciálnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy, a preto záver krajského súdu, že „v opačnom prípade by dochádzalo k obchádzaniu špeciálnej právnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy“, nemá racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov. Zákon o rodine v ustanovení § 110 umožňuje podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú vtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. V prípade súhlasného vyhlásenia muža, ktorý nie je biologickým otcom, by podľa vyššie uvedeného názoru bolo možné uvažovať o tom, že takéto vyhlásenie by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zase zastáva názor, podľa ktorého v prípadoch podobných ako je ten, ktorému sa venuje tento článok, ide o porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, teda práva na ochranu súkromného a rodinného života, samozrejme len za predpokladu, že biologický otec mal skutočný záujem na styku s dieťaťom.
Tretia domnienka otcovstva: Určenie súdom
Ak nedošlo k určeniu otcovstva prvou domnienkou alebo druhou domnienkou, nastupuje tretia domnienka. Ide o poslednú domnienku, ktorá prichádza do úvahy vtedy, ak je vylúčený postup podľa prvej a druhej domnienky. K jej naplneniu nedôjde bez aktivity zo strany dotknutých subjektov, čiže dieťaťa, matky alebo muža, ktorý tvrdí, že je otcom. K dokonaniu je potrebné rozhodnutie súdu. Návrh môžu podať dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom. Podľa § 95 ods. 2 Zákona o rodine, ak navrhovateľ zomrie, môže v konaní pokračovať ďalšia oprávnená osoba. Ak zomrie matka alebo dieťa, môže na ich miesto nastúpiť druhý subjekt. Ak zomrie muž, ktorý tvrdí, že je otcom, konanie sa zastaví. Konanie o určenie otcovstva, regulované v § 104 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z., Civilný mimosporový poriadok (CMP), začína podaním návrhu na súd, kde má dieťa bydlisko.
Konanie je založené na podaní návrhu, ale podľa § 104 ods. 1 a 3 CMP, aj matričný úrad môže iniciovať konanie. Ak otcovstvo nie je určené zákonnou domnienkou svedčiacou manželovi matky ani súhlasným vyhlásením rodičov, súd vypočuje matku a toho, koho matka označí za otca, či uznáva, že je otcom. Ak domnelý otec mŕtvy, návrh sa podáva proti súdnemu opatrovníkovi. Zdôrazňujeme, že celé konanie sa vedie proti opatrovníkovi, ktorého ustanovil súd, nie voči zomretému zastúpenému opatrovníkom. Opatrovník má však obmedzené právomoci; nemôže pred súdom súhlasne vyhlásiť otcovstvo v zmysle druhej domnienky tak, ako to môže urobiť domnelý otec dieťaťa. Ak by došlo v súdnom konaní o určenie otcovstva k súhlasnému vyhláseniu oboch rodičov, táto skutočnosť sa poznamená v zápisnici a súd vydá rozhodnutie o zastavení konania a o tejto skutočnosti podá správu matričnému úradu. Určenie rodičovstva súhlasným vyhlásením rodičov pred súdom sa považuje za určenie otcovstva na základe druhej domnienky.
V zmysle zákona sa potom za otca považuje muž, ktorý sa s matkou dieťaťa intímne stýkal v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat dní a viac ako tristo dní, a súčasne neexistujú závažné okolnosti, ktoré by jeho otcovstvo vylučovali. Tento čas je teda 300 až 180 dní pred pôrodom. Kľúčovým dôkazom je teda preukázanie pohlavného styku v rozhodnom období, nie automaticky genetický test. Ak bol DNA test navrhnutý a nariadený súdom prvej inštancie a skutočné otcovstvo je predmetom sporu, jeho nevykonanie je vadou procesu a môže viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 183/08-45 z 1. apríla 2008 síce priamo nespomína vykonanie testu DNA, ale Ústavný súd upozorňuje na potrebu rešpektovať rodinné väzby a právo na súkromie. Inými slovami - ak existuje medzi dieťaťom a mužom silné rodinné prepojenie, prípadne spolu už dlhodobo žijú, nie je vždy vhodné vynucovať testy alebo zasahovať do ich súkromia. Test DNA nie je povinný v každom prípade. Ak je cieľom určiť biologického otca, súd test môže nariadiť, ale musí pritom zvažovať okolnosti prípadu, existujúce väzby a práva všetkých zúčastnených osôb.
V praxi sa preukazovanie otcovstva v súčasnosti preukazuje vykonaním DNA testov, ktoré sú na 99,99 % presné. Závažné okolnosti, ktoré vylučujú otcovstvo, sú nesporný záver o tom, že muž, ktorý s matkou súložil, nemôže byť biologickým otcom dieťaťa. Môže nastať situácia, ak navrhovateľ (ktorým je domnelý otec, muž) zomrie v priebehu konania, alebo ak domnelý otec už nežije. V takomto konaní o určenie otcovstva, ktoré je obligatórne spojené i s konaním o výchove a výžive dieťaťa, je dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom, ktorým je príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Funkcia kolízneho opatrovníka sleduje osobitný záujem dieťaťa v konaní pred súdom a spočíva v povinnosti objektívne chrániť práva a právom chránené záujmy dieťaťa. Kolízny opatrovník zohľadňuje aj názor dieťaťa k prejednávanej veci, ak je to v jeho záujme. Dôležité je tiež zohľadniť, že zákon nedefinuje lehoty na podanie návrhu o určenie otcovstva, čo znamená, že napríklad i dospelé dieťa môže podať návrh na súd o určenie otcovstva.
Pokiaľ ide o otázku zapretia otcovstva určeného súdom podľa tretej domnienky, platí zásada, ktorá je v právnom poriadku Slovenskej republiky osobitne dôležitá: otcovstvo určené treťou domnienkou nemožno zaprieť. To je zásadný rozdiel oproti prvej a druhej domnienke, ktoré sú vyvrátiteľné.
Vyvracanie otcovstva a zásada právnej istoty
Ako už bolo uvedené, všetky tri domnienky sú vyvrátiteľné, avšak s rôznymi podmienkami a lehotami. Prvé dve domnienky sú vyvrátiteľné vtedy, keď sa na ich základe už otcovstvo určilo, kým tretia domnienka sa vyvracia počas súdneho konania o určenie otcovstva prostredníctvom preukázania závažných okolností vylučujúcich otcovstvo.
Manžel matky môže svoje otcovstvo zaprieť na súde v lehote šesť mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel, že jeho manželke sa narodilo dieťa. Aj matka dieťaťa môže v lehote šesť mesiacov od narodenia dieťaťa zaprieť, že jej manžel je otcom dieťaťa. Muž, ktorý určil svoje otcovstvo súhlasným vyhlásením, môže ho zaprieť pred súdom v lehote troch rokov odo dňa, keď bolo jeho otcovstvo určené, ak je vylúčené, že by mohol byť otcom. Toto trojročné obmedzenie bolo zavedené, aby sa zabezpečila právna stabilita a predišlo sa neprimerane dlhej neistote v rodinných vzťahoch.
Zásadným bodom je, že ak je otcovstvo určené súdnym konaním (treťou domnienkou), nie je možné ho zaprieť. Táto skutočnosť podčiarkuje konečnosť a autoritatívny charakter súdneho rozhodnutia v tejto oblasti.
Zastavenie konania a jeho dôsledky: Konflikt právnych princípov
V súdnom konaní o určenie otcovstva môže nastať situácia, že otcovstvo k dieťaťu je určené súhlasným vyhlásením rodičov, a to buď pred matričným úradom alebo pred súdom, ešte pred vydaním rozsudku v prebiehajúcom konaní. Podľa § 109 Civilného mimosporového poriadku (CMP), ak dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, alebo k osvojeniu dieťaťa, súd konanie zastaví. Toto ustanovenie reflektuje skutkový stav, kedy objektívna prekážka (súhlasné vyhlásenie rodičov) spôsobila stratu spôsobilého predmetu konania. Slovenský právny poriadok umožňuje, aby dieťa malo z hľadiska práva len jedného otca. Preto, ak už je otcovstvo určené druhou domnienkou, súd nemá inú možnosť, než konanie zastaviť.
Táto situácia však prináša dôležité úvahy o princípe právnej istoty a o práve dieťaťa poznať svojho biologického rodiča. V judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie z 22. júna 2016, sp. zn. 5Cdo/492/2015) sa konštatuje, že zastavenie konania je zároveň aj v záujme maloletého dieťaťa podľa čl. 3 odsek 1 a čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa, čo zodpovedá právu na rešpektovanie súkromného a rodinného života a právu poznať svojich biologických rodičov. Na druhej strane sa argumentuje, že ak súhlasné vyhlásenie rodičov javí ako účelové, najmä ak biologický otec podal návrh na určenie otcovstva, a následne matka s iným mužom vykonajú súhlasné vyhlásenie, môže ísť o obchádzanie zákona a priečenie sa dobrým mravom. V takejto situácii by sa súd mal riadiť právnym názorom, že rodičovstvo stojí primárne na biologickom základe.
Konanie matky a jej partnera by sa v niektorých prípadoch mohlo javiť ako účelové. Napríklad ak domnelý otec podal návrh na určenie jeho otcovstva a v reakcii na to matka s iným mužom urobili súhlasné vyhlásenie otcovstva. Hoci sa uprednostňuje najlepší záujem dieťaťa a usporiadaný harmonický rodinný život v spoločnej domácnosti, je nevyhnutné brať do úvahy aj právo dieťaťa poznať svoj pôvod a biologické väzby. Podľa Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 289/2017 z 21. júna 2017), pri aplikácii právnych noriem je nevyhnutné zohľadňovať princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. Ak sa súdy v podobných veciach rozhodujú rozdielne, môže to zasiahnuť do dôvery adresátov právnej regulácie v právo.
Judikatúra ESĽP (napr. L.D. a P.K. proti Bulharsku, sťažnosť č. 7949/11 z 8. decembra 2016) často chráni právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 Dohovoru) v kontexte práva dieťaťa poznať svojich biologických rodičov a práva údajného otca domáhať sa svojho vlastného otcovstva. ESĽP rozhodol, že odmietnutie možnosti biologickému otcovi domáhať sa určenia otcovstva v situácii, keď otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením, predstavovalo porušenie Dohovoru. Podľa judikatúry slovenských súdov (napr. Najvyšší súd SR 5Cdo/492/2015), ustanovenie § 109 CMP ukladá súdu rovnakú povinnosť, t.j. zastaviť konanie, bez ohľadu na to, či otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením domnelým otcom alebo iným mužom. Súd by totiž v opačnom prípade konal mimo právomoci zverenej mu ústavou (ultravires). Vzťah medzi sociálnym a biologickým rodičovstvom si vyžaduje vyvažovanie. Hoci sa často uprednostňuje sociálne rodičovstvo, najmä ak má dieťa stabilizované rodinné prostredie a dobré životné podmienky, nemalo by to byť na úkor práva dieťaťa poznať svoj pôvod a svoje biologické väzby.
Problematika určovania otcovstva je teda komplexná a vyžaduje si starostlivé zvažovanie všetkých okolností, s dôrazom na najlepší záujem dieťaťa a rešpektovanie ľudskoprávnych princípov.
tags: #otcovstvo #urcene #tretou #domnienkou