Rola otca v živote dieťaťa je neodškriepiteľne dôležitá a komplexná, formujúca sa v rôznorodých rodinných dynamikách, či už v plnohodnotných rodinách, po rozchodoch, alebo v krízových situáciách. Spoločnosť, zákony a dokonca aj umenie neustále reflektujú túto úlohu, pričom kladú dôraz na nenahraditeľnú potrebu oboch rodičov pre zdravý vývoj detí. Avšak realita býva často zložitejšia než teoretické ideály a vyžaduje si flexibilitu, otvorenú komunikáciu a niekedy aj boj s predsudkami či systémovými nedostatkami. Skúsenosti ukazujú, že individuálne riešenia a schopnosť prispôsobiť sa meniacim sa okolnostiam sú kľúčové pre zachovanie funkčného vzťahu medzi otcom a dieťaťom.
Otcovstvo po rozchode: Praktické výzvy a emocionálne hranice
Situácia, keď sa rodičia dieťaťa rozhodnú ísť vlastnými cestami, prináša mnohé výzvy, najmä pokiaľ ide o udržiavanie kontaktu otca s dieťaťom. Pre slobodné matky, ktorých otec dieťaťa býva v inom meste, je táto situácia zvlášť náročná. Je to zatiaľ tak, že matka býva u rodičov a otec je celý víkend s nimi, raz alebo dvakrát do mesiaca. Avšak príchod novej priateľky do života otca robí celú situáciu značne komplikovanejšou, a mnohým to príde zvláštne, aby u matky žil, stravoval sa s nimi a spal u nich. Takéto veci si musí poriešiť každý pár sám, hoci súdom nariadené pravidlá existujú.
Otec často tvrdí, že by chcel byť s malým viac, ale samozrejme, keď sa mu to navrhne, alebo aby ich teda vzal aspoň kúpať, nájde si len výhovorky. Hoci to môže znieť paradoxne, niekedy je asi aj lepšie, keď každý začne žiť svoj vlastný život. Niekedy nie je možné, aby ex-partner prespával v domácnosti, najmä ak sa už objaví nový partner v živote matky. Pre mnohých je nepredstaviteľné, že by mali nový život a nového partnera a jeho nechávali prespať u seba celý víkend. Takéto správanie navyše môže prekážať aj rodičom matky, ak im to príde normálne, keď sa o neho starajú, hoci má už vlastný život po boku druhej.
Vo veku deväť mesiacov je dieťa ešte veľmi malé, takže je priskoro, aby si ho otec vzal na noc, a aby ho videl na pár hodín, zdá sa byť zbytočné prísť na otočku, najmä ak otec pracuje 120 km od miesta bydliska dieťaťa a kúpiť si tam aj byt. Ani keby si otec vzal hotel alebo ubytovanie, otázkou zostáva, či tam pôjde s malým. Je to ťažké a žiadna matka nechce otca odstaviť od syna. Hoci býva otec aj 500 km, je dôležité si uvedomiť, že spolu nie sú z nejakého dôvodu. Ak si matka predstaví, že otec príde za malým neskôr kvôli novej priateľke, je jej malého ľúto a bojí sa, aby nebol na druhom mieste v jeho živote.
Finančná stránka je tiež častou témou. Predpokladá sa, že otec prispieva na dieťa, no či má dostatok financií na cesty a hotel, ak zarába slušne a môže si to dovoliť, je dôležitá otázka. Matka si nevraví, že otec má milióny, ale keď vie ísť na dovolenku, lyžovať, kúpiť si snowboard, byt a pivko, je tu priestor na zváženie priorít. Jednou z alternatív, ako podporiť vzťah otca so synom a zároveň vyriešiť otázku prespávania, môže byť ponuka, aby za nocľah, vodu, elektrinu a jedlo prispel symbolickou sumou, napríklad 10-15 eur, alebo aby pomohol s prácami okolo domu, napríklad poryľoval záhradu alebo posekal trávnik, prípadne nech hľadá alternatívu.
AKO NA BOLESŤ PO ROZCHODE?!
Niektoré ženy majú odlišné skúsenosti. Sú matky, ktoré by kľudne dali otcovi dieťa na celý víkend, veď je to jeho otec. Napríklad jedna matka bola, keď mal jej syn dva mesiace, v nemocnici na štyri dni a samozrejme sa otec postaral, plus o väčšieho syna. Podľa nej deväťmesačné bábätko nie je až tak malé a pokiaľ je otec zodpovedný, nevidí dôvod mu dieťa nedať. Je samozrejmé, že každá matka má rada svoje dieťa a bojí sa o neho. Niektorí otcovia sa dokážu postarať aj o dve deti so všetkým, čo k tomu patrí, a starajú sa o ne od začiatku, teda od prvého mesiaca dieťaťa, často ich strážia, keď matka ide preč. Na to, že u matky prespí, tiež niektorí nevidia problém, pokiaľ to nevadí a majú dobrý vzťah. Samozrejme, hotel niečo stojí, to už záleží, či si ho môže dovoliť. A aby chodil na otočku, nie je nič moc, navyše ho to zrejme rýchlo prestane baviť. Preto je skvelé, že má záujem vidieť dieťa a starať sa, a tak by sa matka skôr snažila mu to uľahčiť a pomôcť. Keď bude dieťa väčšie, môže si ho vziať na víkend a nebude musieť u matky prespávať.
Hoci vychádzajú okej a sú kamaráti, už si nemajú veľmi čo povedať. Matka chce, aby malý z tých stretnutí mal zážitok, napríklad aby sa s nimi išiel kúpať. Verí, že keď dieťa vyjde z vody, nič iné na koberci nerobí, iba sa snaží plávať, tak nech sa učí. Ak s nimi otec nechce ísť, tak nech matku s malým neobmedzuje. Matka chcela dieťa, má ho, a nebude sa riadiť niekým, kto si rozmyslel byť otcom a je ním iba, keď mu to pasuje. Jej názorom je, že prespávať je priveľa, no rešpektuje iné názory, keďže každý si prežil niečím iným. Chcela, aby jej syn mal otca, ale len odtiaľ potiaľ.
Je dôležité si uvedomiť, že 120 km je naozaj zanedbateľná vzdialenosť pre niekoho, kto chce byť s dieťaťom. Ráno môže prísť, priniesť matke pozornosť za obed, drobcovi darček a večer ísť domov. Existuje mnoho mužov, ktorí jazdia denne do práce takúto trasu.Niektoré matky zápasia s pocitom, že ex-partner je síce neschopný partner, ale môže byť solídny otec. Je dôležité nenechať nenávisť a zatrpknutie prevážiť nad zdravým rozumom, aby potom jedného dňa syn nevyčítal, že mu matka zničila vzťah s otcom. Je to o bojovaní za vzťah otca so synom.
Existujú však aj situácie, kde snaha o dohodu naráža na neochotu a nezodpovednosť. Matka sa snažila, keď ukončili vzťah, aby za ním chodil čo najčastejšie, stále ho volala, ale on nemal záujem. Chodil iba, keď sa to jemu hodilo. Keď boli dohodnutí, že príde a matka mu volala, kde je, povedal, že je u doktora a že jej hovoril, že nepríde, pričom matka má svedkov, že sa dohodli. Bolo mu prednejšie ísť so psom ako s vlastným dieťaťom byť. Dokonca odišiel z roboty, lebo jeho to nebavilo. V takýchto prípadoch je ťažké závidieť ženám, ktoré vychádzajú so svojimi ex, pretože u nich to žiaľ nie je možné. Keď mu raz matka ustúpi, potom robí problémy. Má súdom určené, kedy má navštevovať malého, ale pri narodeninách sa dohodli na výmene víkendu a o dva dni sa už vyhrážal, že ak nebude doma, zavolá na ňu policajtov. U nich nič, čo sa dohodnú, neplatí, nič na neho nezaberá, preto je matka na neho tvrdá. A určite by mu malého nedala osamote, lebo je nezodpovedný a to aj sám veľmi dobre vie.
Matky často posielajú otcovi fotky a videá malého, len aby bol v obraze, no nie je to vždy ľahké. Ak si matka predstaví, že otec príde za malým neskôr kvôli novej priateľke, je jej malého ľúto a bojí sa, aby nebol na druhom mieste v jeho živote. Napriek všetkému, matka si tak vybrala (hoci ani on nie je bez viny), no dúfa, že budú mať spolu pekný vzťah.
Je dôležité na výchovu aj otca, ak má záujem o dieťa, tak ho treba v ňom podporiť. Rozvodom sa rozchádzajú dospelí, dieťa je stále spoločné. Len treba toho chlapa aj „učiť“, aspoň u niektorých to tak bolo. Keďže otec chodí do práce, nie je s deťmi tak často ako matka, ktorá ich pozná omnoho viac, keď je s nimi nonstop. Keď začínali, aby ho mohol mať aj sám (nepočítajúc prechádzku v kočíku, keď mu dieťa nakŕmené a oblečené dá povozit), tak si nevedel vždy rady, čo mu matka pomáhala a vysvetľovala. Dnes už vie presne, čo má robiť, a matka mu ich môže zveriť, a sú v skvelých rukách, sama by sa o ne nepostarala lepšie. A dokonca si to deti užívajú, že majú tata len pre seba, mamu majú stále, otec je v robote, tak keď je doma, je zaujímavejší ako mama. Treba skúsiť nájsť spolu riešenie, ktoré bude vyhovovať obom, kompromis, a samozrejme, drobec bude spokojný, že má tatinka. Keď bude mať matka iný vzťah, asi sa to zase nejako pretransformuje, možno jeho novej priateľke to bude vadiť, a tak ďalej. Každopádne, je hrozný pocit, keď sa rodičia neznášajú.
Otcovia v nemocniciach: Systémové bariéry a práva detí
Hoci spoločnosť čoraz viac uznáva kľúčovú úlohu otcov, v niektorých inštitúciách sa ich prítomnosť stále stretáva s nepochopením alebo priamo s prekážkami. Tak ako druhú májovú nedeľu oslavujeme Deň matiek, tretiu júnovú nedeľu si pripomíname Deň otcov. Tieto dni nám hovoria o nenahraditeľnosti a potrebe oboch rodičov pre deti. Myslíme si, že o to viac to platí, keď musí byť dieťa z nejakého dôvodu hospitalizované. Nie vždy matka môže ísť s dieťaťom do nemocnice. Druhým v poradí, kto nám napadne, je otec. Avšak realita v slovenských nemocniciach je často odlišná.
Príkladom je dvojročný Paľko, ktorý dostal zápal pľúc. Mama má mesiac do pôrodu a potrebuje kľud, aby donosila v termíne jeho súrodenca. Kto pôjde s Paľkom do nemocnice? No predsa otec, nie? Nie. Aj keď si ocko vybaví dovolenku, môže s ním ostať len cez deň. Prečo nie aj v noci? „Lebo nemáme na to možnosti,“ znie odpoveď z oddelenia na Kramároch. A pritom je okolo kopec voľných postelí. Zavolali teda šesťdesiatročnú babku. Cez deň sa ho snaží zabaviť hračkami, v noci mení prepotené pyžamo, ukľudňuje ho, keď plače a volá maminu a tatina, „bojuje“, aby doňho dostala celú dávku antibiotík. Je to poriadne vyčerpávajúce.
Ďalší prípad sa týka bežnej štvorčlennej rodinky s rodičmi, dva a polročnou Martinkou a trojmesačným bábätkom. Jedného dňa sa Martinkina tvár pokryje vyrážkami. Nik nevie prečo. Musí byť hospitalizovaná na alergologickom oddelení na Kramároch. Mamina s ňou ísť nemôže - dojčí a je veľké riziko, že by sa bábo nakazilo. Ocko nevidí problém - pôjde on. Ha! Maximálne po dvere izby! Nemôže ostať s Martinkou ani cez deň, ani v noci. Odpoveď je rovnaká ako v prvom príbehu. „Niet možností.“ Respektíve, možnosti pre matku s dieťaťom majú, ale otec? V žiadnom prípade!
Obyčajný deň v Košiciach sa zmenil, keď dvojročná Dorotka začala vracať a hnačkovať. V trme-vrme starostlivosti okolo nej na sekundu nechali bez dozoru deväťmesačného Števka. Ten na seba stiahol obrus a obaril sa horúcou polievkou. Utekali dvoma smermi. Mama so Števkom na „popáleniny“, kde je nutná ich hospitalizácia. Otec s Dorotkou na infekčné, kde skonštatujú črevnú chrípku, nariadia pobyt a infúzie, lebo Dorotka nebola schopná udržať v sebe žiadnu tekutinu. „Neboj sa, Dorotka, mamka musela ostať so Števkom, ja budem s tebou. Idem sa spýtať, čo potrebujeme.“ Odpoveď už otca prekvapila. „Vy tu zostať nemôžete. Návštevy na izbe sú zakázané a s ňou na izbe ostať tiež nemôžete.“ „Ako to? Veď som jej otec!“ „Ale my nemáme miesto pre otcov.“ „Ale veď umožňujete pobyt rodičov s deťmi?!“ „To platí len pre matky. Ako k tomu príde dvanásťročné dievča, že je s chlapom na izbe?“ odpovedá nevrlo sestrička. „A ako k tomu príde dvanásťročný chlapec, že je so ženou?!“ zakontruje otec. „To je niečo iné!“ Otcovi padla sánka, vzdychol si, zatelefonoval babke. Tá sa ihneď uvoľní z práce. Pri odchode videl smutné Dorotkine oči: „Ocko, ale ty si mi sľúbil, že budeme spolu, ty si ma oklamal!“ To bolelo najviac. Od daného okamihu prestala Dorotka komunikovať s okolím a hlavne s babkou. Nepomáhalo dohováranie mamy ani otca cez mobil. Stav sa upravil, keď sa vrátila domov.
Do nemocnice prichádzajú rodičia s trojročnou Zuzkou, u ktorej je po páde podozrenie na zlomeninu ruky, otras mozgu a vnútorné poranenia. Zlomenina sa potvrdila ihneď röntgenom, na vylúčenie otrasu mozgu a vnútorných poranení sa však vyžaduje niekoľkodňový pobyt v nemocnici na pozorovaní. Mama musí ostať s ročným synom, ktorého kojí, tak chcel s plačúcou Zuzkou ostať v nemocnici otec. Tak ako v predchádzajúcich prípadoch - nedalo sa, na noc môžu ostať iba mamy. A keďže tá nemohla, lebo v noci musela niekoľkokrát kojiť, plačúcu Zuzku v noci utišovali spoluležiaci z izby a sestrička. Otec smel byť s dcérou iba cez deň. Našťastie sa podozrenia nepotvrdili a po dvoch nociach bez rodičov bola Zuzka prepustená domov iba so zlomenou rukou.
Tieto situácie vedú k dôležitým úvahám o prístupe nemocničných zariadení. V liste určenej pani primárke sa autor zamýšľa nad týmito problémami, nielen pohľadom ženy a lekárky s dlhoročnou praxou, ale aj pohľadom rodiča a človeka otvoreného pre nové a moderné postupy. Poukazuje na to, že Charta práv hospitalizovaných detí hovorí: „Deti v nemocnici majú vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu,“ a túto možnosť zakotvuje aj Charta práv pacienta v Slovenskej republike (prijatá Vládou SR 11.4.2001). Autor sa na to odvoláva, a hoci primárka urobila na oddelení menší prieskum medzi matkami, výsledkom ktorého bol jednoznačne odmietavý postoj voči prítomnosti otcov na izbách, je presvedčený, že veľmi veľa záleží od spôsobu podania informácie.
Celkom inak totiž reaguje žena, ak sa jej opýtate, či by jej neprekážala prítomnosť cudzieho muža na izbe, a celkom inak reaguje matka, ak jej oznámite, že spolu s ňou bude na izbe otec iného dieťaťa, ale intimitu zabezpečíte aspoň plachtovou zástenou, keďže možnosti nemocnice sú obmedzené. Je ťažké si predstaviť matku, ktorá by chcela zabrániť inému dieťaťu mať pri sebe rodiča-otca, keď už nemôže mať pri sebe matku. V živote človeka sa vyskytne niekoľko situácií, keď sa musí zachovať inak, než bol doposiaľ zvyknutý, a keď je odkázaný na toleranciu cudzích ľudí. Bolo by smutné a najmä sebecké odsunúť na vedľajšiu koľaj potreby chorého dieťaťa a uprednostniť vlastnú pohodlnosť. Nemocnica v prvom rade nie je hotel a neposkytuje hotelové služby. V nemocnici sa predovšetkým zachraňuje zdravie a život a tam ide bokom pohodlie nejakej netolerantnej osoby. Každé dieťa je rado, ak má v cudzom prostredí pri sebe oporu v rodičovi. Používanie spoločnej sprchy alebo WC je vždy vec dohody. Aj žena žene môže byť prekážkou, ak nemá základné hygienické návyky a nie je ochotná sa ústretovo správať. Preto je autor presvedčený, že doprovod dieťaťu nie je vecou pohlavia rodiča, ale vecou ľudského prístupu v nemocnici. Pacienti sú vždy nútení prispôsobiť sa vnútornému poriadku nemocnice a záleží len na vedení zariadenia, do akej miery sa bude správať ústretovo k pacientom a najmä k detským pacientom. Zostáva otázkou, prečo pre naše zdravotnícke zariadenia nespadá OTEC do kategórie „rodič alebo jeho zástupca“, alebo je to len o (ne)ochote konkrétnych ľudí? Tieto podobné skúsenosti zdieľajú mnohí, ako uvádza aj Branislav Wáclav v Aktuality.sk.
Syndróm zabudnutého dieťaťa a film "Otec": Pohľad na vinu a odpustenie
Téma otcovstva presahuje aj do umeleckej tvorby, kde sa spracúvajú najťažšie a najcitlivejšie aspekty ľudskej existencie. Film „Otec“, ktorý vznikol podľa knihy scenáristu Dušana Budzáka, je toho silným príkladom. „Netreba sa báť mať vedomosť,“ hovorí scenárista Dušan Budzak o filme. Tento film, ktorý mal svoju medzinárodnú premiéru na prestížnom festivale v Benátkach a neskôr aj slovenskú premiéru na filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch, sa odvážne pustil do témy, ktorej sa mnohí boja dotknúť. Namiesto senzácie však ponúka intímnu štúdiu viny, smútku a rozpadajúcich sa rodinných väzieb.
Už od prvých minút je jasné, že nepôjde o ľahký film, ale o intenzívny zážitok, ktorý kladie viac otázok, než dáva odpovedí. Dráma „Otec“ je inšpirovaná jednou z najtragickejších udalostí, aké môžu zasiahnuť rodinu - syndrómom zabudnutého dieťaťa. Dej sleduje milujúceho otca, ktorého život sa v okamihu zrúti po jeho osudovej chybe. Nevinná každodenná rutina sa zmení na nočnú moru, keď jeho dieťa zostane spiace zatvorené v aute. Príbeh filmu nám ukazuje, ako táto tragédia otrasie manželstvom, naruší dôveru a premení šťastnú rodinu na trosky, pričom otec zostáva sám so svojou vinou a hrozbou väzenia. Téma pritom nie je len filmovou fikciou - pred rokmi sa takýto prípad na Slovensku naozaj odohral v Nitre.
Film Terezy Nvotovej síce nadväzuje na skutočnú udalosť, ale neponúka jednoduchý súd ani senzáciu. Kameraman Adam Suzin spolu s režisérkou sa rozhodli pre netradičnú filmovú reč - dlhé, neprerušené zábery, ktoré nútia diváka zostať s postavou a cítiť jej svet. Kamera počas celého filmu využíva najmä uzavretý priestor domácnosti a auta, čím umocňuje klaustrofobický pocit viny a izolácie. Nenápadné zmeny v priestore či kompozícii záberov podčiarkujú psychické stavy postáv - divák sa prakticky ocitá v ich vnútornom chaose. Takýto strih teda dopĺňa atmosféru celého filmu, pretože je pokojný, miestami až ťaživý, čo dodáva filmu realistickú intenzitu.
Scenár, ktorý Tereza Nvotová spoluvytvorila, stojí na jednoduchom príbehu, no otvára veľké otázky o vine, treste a možnostiach odpustenia. Ani nie od okolia, ako o možnostiach odpustenia samému sebe. Ak je vlastne v takejto tragickej situácii čosi také vôbec možné. Dôležité je, že sa tvorcovia pomerne úspešne vyhýbali moralizovaniu.Obľúbený slovenský herec Milan Ondrík sa zhostil hlavnej postavy skutočne bravúrne. V poslednej dobe dostáva v slovenských projektoch čoraz viac priestoru, vďaka čomu majú diváci viac príležitostí navnímať jeho nesmierne široký herecký záber. Jeho prerod z milujúceho otca na muža zničeného vlastnou chybou je ukážkou jeho nesmierneho talentu, vďaka čomu z tých až mrazivo presne zahraných emócií divákovi naskakujú zimomriavky.
Jeho manželku skvelo zahrala herečka Dominika Morávková. Jej postava sa síce snaží byť pre svojho muža oporou, ale zároveň mu vlastne nevie odpustiť to, čo spôsobil. Prináša tak nemenej skvelý výkon. Táto herecká dvojica teda pochopiteľne nesie celý film na svojich pleciach a paradoxne aj vďaka miernej rozpačistosti postáv v určitých scénach to celé prispelo k ich uveriteľnosti. Sledovanie tohto filmu je zážitkom. Film je ukážkou toho, že ticho vie občas povedať viac ako slová a vie byť aj desivo horšie. Sledovanie filmu Otec nie je príjemné, pretože na diváka prenáša všetky hrôzy toho, čo si rodina postihnutá touto tragédiou musí zažiť. A divák to s ňou prežíva na vlastnej koži, čo je dôkazom toho, prečo sú ohlasy na túto snímku plné superlatívov.
Médiami už prebehli správy, že film mal úspech v Benátkach, že bola oceňovaná réžia Terézie Nvotovej, ako aj herecké výkony Milana Ondríka a Dominiky Morávkovej. A že film sa bude za Slovensko uchádzať aj o Oscara. Dopredu už rezonovala aj hlavná idea filmu či jeho posolstvo, že toto sa môže stať dnes hádam každému. Takú dobu žijeme, máme preplnené hlavy, priveľa toho chceme stihnúť - a tak sa môže stať aj čosi také strašné, teda že milujúci otec zabudne svoje malé dieťa v rozhorúčenom aute. Nemožno ho za to odsudzovať, iba ľutovať. Mnoho ľudí si pamätá, že keď sa ten prípad stal, aj niektorí kolegovia sa toho zľakli a pripustili, že sa im niečo podobné môže stať, hoci milujú svoje deti, ale žijeme v takom chaose. Často sú najmä muži nesústredení, naoko sa rozprávajú so svojou ženou či dieťaťom, ale myšlienkami sú inde.
Film sa inšpiroval konkrétnym prípadom, ktorý sa stal pred desiatimi rokmi v Nitre. A potom o ňom vznikla aj kniha, ktorú napísal Dušan Budzák, priateľ toho nešťastného muža. Príbeh nešťastného otca je dostatočne známy. Prepracovaný otec zabudol svoje dieťa v aute v horúci letný deň, pritom je stále presvedčený, že dieťa zaniesol do jaslí, tak si to pamätá. A potom v kancelárii rieši v ten deň veľa ťažkých vecí v práci, popritom vybavuje aj rôzne veci týkajúce sa rodinného života a na parkovisku pred robotou hynie v rozhorúčenom aute jeho dcérka.
No a tá nepredstaviteľná hrôza, keď potom vyjde na parkovisko a otvorí dvere svojho auta… Mŕtve dieťa kamsi odvezú, divák tuší kam, ale zúfalý muž leží na parkovisku, potom beží ratovať svoju šokovanú manželku a potom sa treba dostať domov, nezblázniť sa, nezabiť sa, jesť, spať, riešiť praktické veci (napríklad ísť na políciu po auto, v ktorom dieťa zomrelo). To všetko je snímané v dlhých záberoch, žiadny rýchly strih, utrpenie vo veľkom detaile, a musíme si to odžiť spolu s hlavnými hrdinami. Potom nasledujú ďalšie hrozné veci: ako žiť ďalej, ako zachrániť manželstvo, ako prežiť policajné vyšetrovanie, súd, mediálnu pozornosť, odsudzovanie známych i neznámych ľudí. Ako si to upratať v hlave, zabil som vlastné dieťa, aj keď nechtiac, neúmyselne. Celé to emocionálne peklo prežívame veľmi intenzívne spolu s manželským párom. Je to vyčerpávajúce, ale vlastne sa občas aj utešíme, že je lepšie prežiť si to len na filmovom plátne.
Milan Ondrík sa v postave otca vyzlieka donaha - emočne aj fakticky. Všetky emócie v jednej tvári skvelého herca sú také presvedčivé, že diváci prežívajú všetko spolu s ním. Dominika Morávková v úlohe manželky Zuzany je rovnako dobrá, len bolesť zo straty dieťaťa prežíva inak ako jej manžel. Jej strhaná tvár a pomalé, akoby automatické pohyby zrkadlia traumu, akú ťažko vypovedať slovami. On sa zo všetkých síl snaží získať späť jej lásku a ona sa snaží mať pre manžela pochopenie, no dá sa niečo také ako smrť dieťaťa odpustiť? Bolesť, hnev a výčitky. On sa rozpadá na tisíc čriepkov a ju zastiera nepreniknuteľná hmla. Práve teraz potrebujú ľudskú účasť, aby vôbec dokázali žiť ďalej. Okolie im však nepomáha, médiá a dokonca ani kolegovia a priatelia (okrem malých výnimiek) pochopenie veľmi nehľadajú.
Film "Otec" vznikol v slovensko-česko-poľskej spolupráci a bude reprezentovať v súboji o sošku Oscara. Je to ponor do krehkosti ľudskej psychiky, konfrontácia s otázkou, kde sa začína skutočná vina, a či je možné sa s ňou naučiť žiť. Je to veľmi intímny a nekompromisný portrét lásky, hanby a tichého boja o odpustenie neodpustiteľného.
Trochu málo dôveryhodné je, že rodina vydavateľa regionálnych novín žije v závideniahodnom luxuse, dokonale dizajnové bývanie, autá, všetko tip-top, k tomu exotické dovolenky a nové veci, ktoré stále treba. Aj sídlo vydavateľstva pripomína skôr sídla amerických investorských firiem. Slovenská realita je značne iná, vydavatelia regionálnych médií žijú z ruky do úst, nie je to už dlho lukratívny biznis, určite k nemu nepatria drahé obleky, autá ani luxusné priestory. Sú to skôr maličké zatuchnuté kancelárie, staré ojazdené autá a nízke príjmy. Možno sme chceli svet ohúriť, ako si žijú naši vydavatelia regionálnej tlače. Ale toto je len taká drobnosť, pre znalcov miestnych pomerov úsmevná.
AKO NA BOLESŤ PO ROZCHODE?!
Iné je tu dôležité. Napríklad je to aj veľká téma o odpúšťaní. Hoci v tomto smere film nič veľké nepovedal. To hlavné, čo prispelo k odpusteniu a zmiereniu, bol vedecký poznatok. Keď si utrápený muž prečíta v zahraničnej tlači, že také veci sa vo svete stávajú, že ide o známy syndróm zabudnutého dieťaťa a že na to existuje aj vedecké vysvetlenie (je to chyba našej pamäti), uľaví sa mu. Nie som vinný. To pamäť si robí, čo chce. S týmto zistením sa mu bude žiť o trošku ľahšie. S nadšením o tomto vedeckom zistení informuje aj svoju manželku, ju jeho nadšenie najprv pobúri, ale napokon je to aj pre ňu úľava. Jej dobrý muž nemôže za to, čo sa stalo. Lebo syndróm.
Iste, pre kresťanov je celý ten koncept odpustenia iný a stojí na tom, že niekto tie viny už zobral na seba. Bez ohľadu na to, či existuje vedecké zdôvodnenie našich zlyhaní. Ale film chcel najmä ukázať, akí krutí boli všetci tí „spravodliví“, ktorí muža hneď súdili a boli presvedčení, že im by sa nič také nemohlo stať. Aj kniha Dušana Budzáka o tragédii jeho priateľa sa volá Päť a pol milióna sudcov. Takže podstatný odkaz je: Nesúďte.
Možno by sme v tom filme predsa len potrebovali ešte aj iný druh katarzie. Všetci tušíme, že ku koncu bude nové zblíženie ubolených manželov. Aj ho vidíme. Je tu dlhá scéna, keď sa manželia znovu sexuálne zblížia a túžia po novom dieťati. Je to pekne natočené, ale je to aj také ľahko predvídateľné. Že možno začať odznova aj po takej bolestnej skúsenosti. Film sa však reálneho príbehu naozaj verne drží, čo je chvíľu jeho veľkou výhodou, lebo scény samotnej tragédie sú veľmi autentické, no je to aj nevýhodou, lebo skúmať celý ten príbeh hlbšie, pridať iné motívy by možno bolo neúctivé.
Ten príbeh bol široko medializovaný. Obhajcom toho nešťastného muža bol vtedy Daniel Lipšic a aj vďaka nemu sa začalo vtedy oveľa viac hovoriť o syndróme zabudnutého dieťaťa. V médiách sa objavilo aj to, že tento muž zomrel rok a pol po smrti svojej dcéry. Zlyhalo mu srdce. Tak je to aj vo filme. Film mal teda dvojaké finále - manželia sa opäť zblížili a túžili po ďalšom dieťati, ale srdce toho ťažko utrápeného muža nevydržalo. Je to silné, bez debaty.Ale predsa len sa ten príbeh dal ešte aj inak rozvinúť. Odpoveď, ktorým smerom, je práve v tej prvej časti, keď sa ešte len schyľovalo k tragédii, keď sme videli, ako tá rodina žije, ako chce veľa vecí stihnúť, chce mať dokonalý život, užiť si, nestarnúť, mať všetko pod kontrolou. Nejde len o vinu či odpustenie.
„Ľudia sa na to boja ísť do kina, ale nemusia sa báť. Nechceme, aby diváci po filme odchádzali s ťažkým balvanom, ale skôr s otázkami,“ povedala o svojom najnovšom a dlho očakávanom filme Otec režisérka Tereza Nvotová. „Aj ja som sa bál na to ísť, ale nebojte sa, je v tom nádej,“ dodal predstaviteľ hlavnej postavy Milan Ondrík. Zároveň však priznal, že pri poslednom zábere padol na kolená, a keby mal tento film natočiť ešte raz, povie nie. „Mne sa to nemôže stať.“ Tú vetu máme v hlave všetci, hovorí Tereza Nvotová. Otec je strhujúca dráma mladej a šťastnej rodiny, ktorú postihne tragédia. Otec (Milan Ondrík) zabudne svoje dieťa v aute a dvojročná dcérka zomrie. Ako sa dá s niečím takým vyrovnať? Dokáže človek uniesť tento ťaživý pocit viny? Ako sa to mohlo stať? Život, ktorý predtým dával zmysel, ho odrazu stráca. Film Terezy Nvotovej je inšpirovaný skutočnými udalosťami, pretože také veci sa stávajú nielen na Slovensku, ale hocikde na svete a hocikomu. Ak ste schopní zabudnúť si niekde mobil či doklady alebo peňaženku, môžete zabudnúť aj na svoje vlastné dieťa, zaznie aj vo filme. Nikto z nás si nemôže povedať: Mne by sa to stať nemohlo! Na začiatku spoznáme dvoch manželov s dvojročnou dcérkou, ktorí žijú síce hekticky, ale svoje dieťa aj seba navzájom milujú. Otec je síce v práci zaneprázdnený, ale doma pozorný, nezabúda ani na dcérkinu obľúbenú hračku a manželke chce byť k dispozícii aj pri výbere novej komody, keď sa nevie rozhodnúť. Dokonca pomáha aj bývalej manželke Eve (Aňa Geislerová vo vedľajšej postave) a popri všetkých banalitách všedného dňa zabudne na to najdôležitejšie: na svoje dieťa, zatvorené v aute. Nezodpovedný otec? Biznisman, ktorý viac než na dieťa myslí na peniaze a na svoju firmu? Film Otec je určite silný, ale nie drastický. Nejde po ľudskej dráme bulvárnym spôsobom, tému spracúva citlivo a presvedčivo. Otec je najmä filmom o ľudskej krehkosti. O tom, že to, čo sme si vo vzťahoch budovali, sa môže v momente zrútiť ako domček z kariet. A že sa to môže stať každému. V tomto prípade milujúci rodičia prídu súhrou okolností o svoje dieťa, pretože ľudská pamäť nie je dokonalá. Producentka Veronika Paštéková vysvetľuje, ako k projektu prišla: „V roku 2019 za mnou prišiel Dušan Budzak, ktorý napísal knihu o svojom najlepšom priateľovi. Zistila som, že nejde o ojedinelý prípad - práve naopak." Režisérka Tereza Nvotová sa rozhodla pre netradičnú filmovú reč - dlhé, neprerušené zábery, ktoré nútia diváka zostať s postavou a cítiť jej svet. „Pre mňa je jazyk filmu rovnako dôležitý ako príbeh. Nevedela som si predstaviť tento film v klasickej epizodickej štruktúre, lebo by to bolo ako pozerať si fotoalbum z pohrebu. To nikto nechce. Ja som chcela, aby divák cítil spojenie s hlavnou postavou a úplne sa ponoril do jej sveta." Prípravy boli detailné, kameraman Adam Suzin so štábom skúšali každý pohyb kamery, niektoré zábery aj celé dni. Kľúčovým prvkom filmu je výkon Milana Ondríka. Podľa režisérky nešlo o hranie, ale o existenciu v role. „Milan často hovorí, že to bola jeho najťažšia rola. A nečudujem sa - aby to zahral pravdivo, musel si prežiť najhoršiu nočnú moru." Aby vzťah medzi rodičmi a dieťaťom pôsobil autenticky, Ondrík aj Dominika Morávková trávili s malými herečkami pol roka pred nakrúcaním čas. Premiéra v Benátkach priniesla filmu nadšené recenzie. Nvotová vníma kino ako priestor na spracovanie najťažších emócií: „Kino je ako terapia - aj keď si to väčšina ľudí neuvedomuje. Ponúka nám priestor, kde môžeme sedieť potme, neviditeľní, a prestať sa kontrolovať. Môžeme slobodne cítiť a prežívať, čo práve potrebujeme: stať sa niekým iným, zamilovať sa, smútiť, dokonca zomrieť. Otec je film, ktorý nepodáva senzácie, ale hlboký ľudský príbeh o vine, láske a túžbe po odpustení. Premiérové reakcie zo zahraničia naznačujú, že ide o dielo, ktoré prekračuje hranice Slovenska a dokáže osloviť publikum na celom svete. Otec - nový slovenský film režisérky Terezy Nvotovej - prináša na plátno príbeh, ktorý je desivý práve tým, že sa môže stať komukoľvek. Hlavná postava, otec v podaní Milana Ondríka, verí, že ráno odviezol svoju dcérku do škôlky. Až keď je už neskoro, zistí, že zostala zatvorená v aute počas horúceho letného dňa. Snímka je inšpirovaná skutočnými udalosťami a vyznačuje sa netradičným vizuálnym spracovaním. Tereza Nvotová a kameraman Adam Suzin sa rozhodli pre sériu dlhých, neprerušených záberov, ktoré z diváka robia tichého spolupútnika hlavného hrdinu. Režisérka vysvetľuje, že nechcela klasický strihový rytmus. Podľa nej by to bolo ako listovať si albumom zo smútočného dňa, čo by otupilo prežívanie. Film sa už dočkal veľkého medzinárodného uznania. Svetovú premiéru absolvuje na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, kde bude súťažiť v sekcii Orizzonti určenej odvážnym novým hlasom svetovej kinematografie. Slovenské publikum ho uvidí ako otvárací titul jubilejného 20. ročníka festivalu Cinematik v Piešťanoch, do kín vstúpi 11. septembra 2025. Producentka Veronika Paštéková považuje výber do Benátok za potvrdenie kvality filmu - nie však iba jeho silnej témy, ale aj originálneho spracovania. Aj Peter Konečný z dramaturgického tímu Cinematiku zdôrazňuje, že Otec patrí medzi najvýznamnejšie slovenské filmy posledných dvoch desaťročí.