Pavol Barabáš je oceňovaný dokumentarista, filmár, cestovateľ, ale aj pokorný človek objavujúci iné kultúry, históriu a nepoznané po celom svete. Jeho tvorba, ktorá divákom prináša príbehy ľudí žijúcich v harmónii s prírodou, ale aj tých, ktorí čelia extrémnym výzvam v divočine, je nielen vizuálne pôsobivá, ale aj hlboko emotívna a podnecuje k zamysleniu nad vzťahom človeka a prírody. Barabášove filmy získavajú ocenenia na medzinárodných festivaloch a divákov oslovujú silnými príbehmi ľudí a prírody, čím upevňujú jeho pozíciu ako jedného z najúspešnejších slovenských dokumentaristov. Nedávno sa zúčastnil 9. ročníka festivalu Vysoké hory Nitra, kde si prítomní vypočuli jeho pestrofarebné rozprávanie, poskladané z ukážok filmov a komentárov, príhod, myšlienok a zážitkov, ktoré bolo obohacujúcim poznaním našej planéty a života na nej. Takmer každý rok sa na tomto festivale premietali jeho filmy, no až teraz si našiel čas a osobne podujatie navštívil, pričom sa postavil pred divákov v sále mestského domu v Nitre, kde okamžite zavládlo šumenie a očakávanie.
Cesta k Filmu a Láska k Horám
Barabášova cesta k filmu sa začala láskou k horám a prírode, ktorá ho fascinovala už od mladosti a stala sa jeho druhým domovom a útočiskom. "Vyrastal som v Prievidzi a svoj voľný čas som trávil v prírode," spomína. Už ako mladý chlapec pociťoval zmenu vo svojom vnútri, pričom tento zážitok sa pre neho stal drogou, ktorú od tých čias skúšal stále hľadať. Cez víkendy s kamarátom chodievali na Kľak, kde vnímali jeho meniace sa farby a pozorovali západy slnka. Zažili ho za každého počasia, poznali, ako vyzerá za brieždenia, za hmly i búrky. Magicky ho priťahovalo pozorovať z jeho vrcholu západ slnka, keď súčasne vychádzal mesiac, hlavne v zime. Tieto zážitky v ňom vyvolávali pocity nekonečna, slobody, voľnosti i prítomného okamihu. Najsilnejší pocit mal, keď ho od nášho sveta oddeľovali inverzné oblaky, stojac nad nimi ešte viac pociťoval, že je súčasťou niečoho väčšieho. Stojí na vrchole, ale v danom okamihu sa cíti byť uprostred celého univerza. Neskôr sa tieto pocity snažil zachytiť kamerou. Hovorí, že nevie, ako sa získava vzťah k prírode a k horám, no myslí si, že je šťastie pre každú mladú generáciu, aby sa našla osobnosť, ktorá strhne jej záujem správnym smerom. Jeho ovplyvnili knihy Jaroslava Foglara a snažil sa žiť podobne ako hrdinovia z nich.
Postupne bol hôr natoľko plný, že sa o ne a o svoje pocity z nich potreboval podeliť. Keď prišiel na strednú školu na Oravu, organizoval prechody pohorí pre spolužiakov a ľudí okolo neho. Túžil spoznať celé Slovensko, všetky jeho horské hrebene. "Hory na tejto planéte sú vážne úžasné, krásne. Ja som ešte na základnej škole, na strednej, chcel pobehať všetky slovenské kopce, všetky pohoria," povedal na festivale.
"Veľkým zlomom v mojom živote bolo, keď som počas prázdnin na strednej škole začal brigádovať ako nosič vo Vysokých Tatrách," hovorí Barabáš. Toto obdobie ho jednoznačne ovplyvnilo najviac. Bol najmladší medzi uznávanou nosičskou generáciou. Naučil sa, že ak dá slovo v horách, tak ho musí aj dodržať. Buď je chlap a komunita ho berie, alebo len táraj. Naučil sa, že si môže naložiť vždy len určitú hranicu a keď ju zvládne, môže ju postupne posúvať smerom nahor. Neskôr robil nosiča v Tatrách asi deväť sezón. V tom období, keď študoval zvukovú a obrazovú techniku na bratislavskej vysokej škole technickej, hromadili sa v ňom nové a nové emócie a zážitky a zároveň rástla vnútorná potreba dať to všetko zo seba nejakým spôsobom von a podeliť sa o prežité poznanie s ostatnými.
Objavné Expedície a Stret s Prírodnými Ľuďmi
Pavol Barabáš rád vyhľadáva príbehy odohrávajúce sa v neprístupnej divočine, ďaleko od civilizácie, kde sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Jeho prvá expedícia bola Karakoram Highway cez štyri najvyššie pohoria sveta. "Dostal som sa na každý kontinent, videl som ich najvyššie kopce," povedal na festivale. Má za sebou niekoľko objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guiney, cez spoluobjavenie megajaskýň na stolových horách vo Venezuele, až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Dosiahol Severný i Južný pól, žil s Pygmejmi v Kongu i s kmeňom Suri v Etiópii. Prešiel najťažšie kaňony sveta ako Trou de Fer, či Bras Magasin.
S odstupom času majú pre neho stále väčšiu hodnotu dokumenty, v ktorých zachytil prírodných ľudí v ich prirodzených podmienkach. Spomenul filmy Pururambo, Omo - cesta do praveku, či Pygmejovia - deti džungle. "Tie najkrajšie okamihy prežívam pri nakrúcaní ľudí, ktorí ani nevedia, čo to kamera je. Niekedy si možno len myslia, že bez nej zle vidím," hovorí Barabáš. Dôležité je, že nikdy nikomu za nakrúcanie neplatí a snaží sa byť nenápadným pozorovateľom, aby zachytil autenticitu ich života. Jeho filmy sú tiež sondou do života človeka s pokorou sa staviaceho k prírode, k ľuďom a k ich tradíciám. Nevyhledáva svetové národné parky, ale skôr expedície, kde sa môže stať súčasťou prapôvodného sveta prírodných ľudí. Keď vidí, ako žijú a ako sa cítia, žijúc v symbióze s prírodou, znova ho to učí, ako sa dá tešiť z každej maličkosti, z každého prežitého dňa, z každej kvapky vody, z každého plodu a vlastne zo všetkého, čo prináša príroda. Vtedy si uvedomí rozsah biodiverzity navôkol, ktorej súčasťou môže byť aj človek. Fascinujú ho tieto geniálne prepojené prírodné väzby.
Absolvoval expedície, ktoré boli také náročné, že si pri nich siahol až na svoje dno. Pri mnohých cestách si povedal, že už nikdy viac cestovať nebude. Boli to azda všetky výpravy na Novú Guineu. Stojac po pás v „bačorine“ pozerali, ako na nich mieria vystrašení domorodci jedovatými šípmi, lebo videli prvýkrát bieleho človeka. Často bol ich sprievodcom hlad a často sa nemali čoho napiť. Boli to cesty do neznáma, ktoré ich prirodzene zmenili. Neskutočne náročný prechod kaňonom Trou de Fer na ostrove Réunion v Indickom oceáne v ňom rezonuje dodnes. Po jeho absolvovaní sa ešte mesiace triasol z fascinujúcej krásy a divokosti prírody. Rád spomína na prechod Zemou kráľovnej Maud v Antarktíde, pri ktorom si uvedomil, že je na absolútne neporušenom mieste sveta. Tá bielo-biela čistota, ktorá ho obklopovala, sa prenášala aj do jeho vnútra.
PREDNÁŠKA - Milan Jeglík Prales deťom/Prales dětem
Filmy, ktoré Zmenili Pohľad na Svet
Prezentácia na festivale Vysoké hory Nitra poskladaná z ukážok filmov a komentárov, príhod, myšlienok a zážitkov, predstavila široké spektrum Barabášovej tvorby. Návštevníci videli ukážky z filmov Amazonia Vertical, Tepui - Cesta do hlbín zeme, Hľadači tieňa, Trou de Fer - Železná diera, Omo - cesta do praveku, Mongolsko - V tieni Džingischána. No objavili sa aj zábery, ktoré v Barabášových filmoch nenájdete, čím divákom poskytol exkluzívny pohľad za oponu svojich dobrodružstiev. Dokumentarista poodhalil aj vznik niektorých filmov. Okrem technickej prípravy je dôležité mať aj správne kontakty: „Keď som robil film Mongolsko - V tieni Džingischána, tak jeden mi hovoril, to muselo stáť obrovské peniaze, to je veľký výpravný film. No my sme v Ulanbátare našli Mongola, ktorý študoval v Prahe, a on mal kamaráta veliteľa, ktorý cvičil vojakov na tzv. Nadam (pozn. red.: tradičný typ festivalu v Mongolsku). Tam chceli ukázať, ako bojovali vojská kedysi. Tak sme mu dali dve slivovice, že si môžem niečo z toho natočiť. A tak som si urobil celovečerný film.“
Polárnik: Príbeh Petra Valušiaka
Medzi jeho najznámejšie filmy patrí dokument Polárnik, ktorý rozpráva príbeh Petra Valušiaka, slovenského polárnika svetového formátu. Valušiak má za sebou zhruba dve desiatky výprav do polárnych oblastí sveta. V roku 1998 sa mu s tromi Rusmi podaril (ako prvým v histórii) výkon z kategórie snov: prejsť bez cudzej pomoci od brehov Ruska naprieč zamrznutým morom Arktídy cez Severný pól až k brehom Kanady. Dlhé roky ho vábi ďalšia výzva, o ktorú sa už niekoľkokrát pokúšal: prejsť zo stanice Novo naprieč Antarktídou cez Južný pól. Ústredným filmom na podujatí bol Barabášov Polárnik, ktorý bol venovaný práve Petrovi Valušiakovi a jeho cestám za polárne kruhy. Najväčšia časť bola venovaná expedícii na Južný pól, ktorá bola výnimočná dĺžkou trasy.
Barabáš Valušiaka pozná takmer 20 rokov a vo filme ho prirovnáva k "slovenskému mimozemšťanovi" s vášňou pre najtvrdšie prostredie v okolí pólov našej planéty. "Na expedíciách a vo vypätých situáciách najlepšie spoznáte, akých ľudí máte okolo seba. Extrémne prostredie otvára možnosť nahliadnuť hlboko do duše človeka," hovorí Barabáš. Následne sa pred publikum vrátil dokumentarista v sprievode Petra Valušiaka a spoločne rozprávali o polárnych oblastiach. Návštevníci sa napríklad dozvedeli, že zubná kefka je úplne zbytočná, lebo po prvom umytí zubov zamrzne a odpadnú z nej všetky štetinky. Film Polárnik získal Cenu Ruskej akadémie vied a Ruskej geografickej spoločnosti za najlepší film s geografickou tematikou na Bajkalskom medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov Ľudia a životné prostredie.
Sloboda pod Nákladom: Pocta Tatranským Nosičom
Pavol Barabáš sa venoval aj téme tatranských nosičov vo filme Sloboda pod nákladom. Dokument zachytáva život starej generácie nosičov, ktorí vynášajú náklad na tatranské chaty. Barabáš sám bol nosičom a film považuje za svoju osobnú spoveď. Dlhé roky v sebe riešil dilemu, ako čo najautentickejšie, najdôveryhodnejšie zachytiť život nosičov. Chcel ho vykresliť bez príkras, taký, aký je, očami ľudí, ktorí ho prežívali a prežívajú už desiatky rokov, bez veľkých slov. Akurát ho nevedel uchopiť. Roky bežali. Medzitým urobil desiatky dokumentov, prešiel viaceré horské krajiny na všetkých kontinentoch. Stretával sa v nich s ľuďmi, ktorí taktiež vynášali náklady. V Karakorame či v Himalájach im nosiči odniesli maximálne 15 až 25 kilogramov hmotnosti, čo je stanovené miestnymi úradmi. U nás nosia chlapi na pleciach niekoľkonásobne viac, toľko, na čo si trúfajú, aby posunuli svoje hranice.
Tatranskí nosiči sú v podstate poslednými európskymi endemitmi. Prečo? Všade navôkol, v poľských Tatrách či v Alpách, už neexistujú, lebo tam na horské chaty vynášajú autá, lanovky i helikoptéry. Je to rýchlejšie, pohodlnejšie a možno efektívnejšie. Doba ide dopredu, hľadajú sa lacnejšie riešenia. Ale je tu ešte dôležitý faktor, a tým je rozmer ľudskosti. Nosenie je totiž filozofia. Časom sa stáva pre nosiča drogou. Vyčistí hlavu, usporiada myšlienky. Čím dlhšie človek nosí, tým viac tomu rozumie, tým viac sa stotožňuje s obyčajným bytím. Preto si vybral najstaršiu generáciu tatranských nosičov, ktorí ešte nosia, niektorí už vyše 50 rokov. S ekonomikou prevádzkovania chát a ich zásobovania súvisí zrejme zánik nosičského remesla v neporovnateľne väčších Alpách. U nás majú chatári horské chaty v prenájme, pričom sa im nájmy len zvyšujú. Na druhej strane poteší, že napríklad tento rok výrazne vzrástol záujem mladých ľudí robiť tatranských nosičov, hoci už bolo obdobie, keď ich bolo naozaj málo. Možno ich prilákalo to, čo oslovilo kedysi aj jeho: byť v divokej prírode, v komunite, spoznať horské kamarátstva a česť, ľudí, ktorí majú potrebu nasávať energiu hôr a ktorí sú bohatí úplne inak, než „ľudia tam dole“. Vyniesť náklad nepomôžu konexie, ani konto v banke. To musí nosič pretrpieť. Na druhej strane aj viesť chatu v extrémne náročných podmienkach je neľahké. Veľa chatárov bolo spisovateľmi, napríklad Tóno Marec či Belo Kapolka. Neskutočne sčítaný bol Jaroslav Sláma. Aj preto je presvedčený, že pokiaľ sa nezmení vnímanie života a medziľudských vzťahov na chatách, o ktorom hovoril, nosičstvo v Tatrách prežije.
Film získal Cenu za film, ktorý odráža život a kultúru horských národov na festivale Bansko Film Fest v Bulharsku. Porota ocenila výnimočný portrét nosičov vo Vysokých Tatrách a ich nezvyčajného remesla. Viktor Beránek z Chaty pod Rysmi v dokumente Sloboda pod nákladom uviedol: „Ja som sem prišiel kvôli horám. A nielen pre ich krásu, ale hlavne preto, že som sa tu cítil slobodný. Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím. Ničím.“ Všetci do Tatier či hôr utiecť nemôžeme, no Sloboda je stav vedomia. To materiálne ostáva dole - tituly, dom, auto. A hory nás učia, odkrývajú, čo máš v sebe. Citlivý človek tu dosahuje akýsi stav beztiaže. Vôkol ohromná diaľka, ničím neobmedzená. Človek z nadhľadu vidí v pravdivejších proporciách nielen domy, ulice, lesy, ale i celok svojho života, dokonca dejín osobných i spoločnosti. Dokonca nad mrakmi môže svet získavať akúsi svojráznu, jednoduchú krásu a pravdu, ktorá akoby dvíhala ducha. Diaľka, sloboda, voľnosť - to je zážitok bytia. To sú hory. A slobodný si vtedy, pokiaľ dokážeš byť slobodný vo svojom vnútri. So slobodou, ktorú človek načerpá na horách, môže v doline ešte dlho žiť.
PREDNÁŠKA - Milan Jeglík Prales deťom/Prales dětem
Žiť pre Vášeň: Pocta Tatranskému Horolezectvu
Pavol Barabáš má rád aj slovenskú prírodu, čo vidno aj v jeho filmoch. Po seriáli Príbehy tatranských štítov natočil tento rok v Tatrách film Žiť pre vášeň. Je to pocta horolezcovi Wieslawovi Stanislawskemu, ktorý urobil mnoho prvovýstupov a je tatranskou legendou. Po jeho cestách sa vybrali mladí horolezci z filmu Stopy na Hrebeni Adam Kadlečík a Michal Sabovčík. Zámerom filmára bolo konfrontovať myšlienky Stanislawskeho s myšlienkami dnešnej generácie lezcov. Ako prechod dopadol, uvidíte vo filme, no pre Občas nečas Pavol Barabáš prezradil, že s mladými chalanmi je spolupráca veľmi komplikovaná. „Koľkokrát som ráno volal, aby nezabudli zapnúť kameru.“ Tento dokument rozpráva príbeh dvoch priateľov, ktorí v zimných tatranských stenách preliezajú cesty najvýznamnejšieho medzivojnového horolezca, čím vzdávajú hold jeho odkazu a zároveň ukazujú výzvy a krásu súčasného horolezectva.
Everest - Najťažšia Cesta: Príbeh Slovenského Horolezectva
Dokumentárny film Everest - najťažšia cesta rozpráva príbeh štyroch Slovákov, ktorí zdolali najvyššiu horu sveta najťažšou cestou, ale pri zostupe zomreli. Tento film získal Cenu za najlepšie dobrodružstvo na medzinárodnom festivale horských filmov Ushuaia v Argentíne. Príbeh štyroch slovenských horolezcov, kamarátov z jednej bratislavskej ulice, ktorí v roku 1988 preliezli najťažšiu cestu na najvyššiu horu sveta, si teraz môžu pozrieť aj diváci na Slovensku a spoznať tak hrdinstvo, obete a výzvy, ktoré so sebou prináša dobývanie najvyšších vrcholov.
Salto je Kráľ a Veľký Kaňon
Svoj osobitý pohľad na fascinujúce prírodné scenérie zachytil režisér Pavol Barabáš vo svojom filme Salto je kráľ. Témou ocenenej snímky je zlaňovanie najvyšších vodopádov sveta. Skupina kamarátov, fanatikov a bláznov prekonáva vertikálne vodné živly v rôznych častiach sveta. Ich cesty sú často výpravami do neznáma, kde ani najdôslednejšia príprava negarantuje tušený cieľ, čo divákom prináša napätie a úžas z neobyčajných ľudských výkonov.
Dokumentárny film Veľký kaňon režiséra Pavla Barabáša získal hlavnú cenu na Pakistan Mountain Film Festivale (PIMFF). Film rozpráva príbeh slovenských vodákov, splavujúcich veľké rieky sveta, vrátane rieky Colorado. "Rieky Zeme vnímam nielen ako nositeľky života, ale aj ako možnosť dostať sa do ťažko prístupných oblastí našej planéty," povedal Barabáš. "Ich splavovanie mi prinieslo aj pár hlbokých priateľstiev, akým bolo to s Jožkom Černým, ktorý za svoj krátky život pritiahol asi najviac ľudí k vodáctvu i kaňoningu. Jeho snom bolo splaviť veľké rieky sveta, najmä Colorado. A hoci sa Jožko Černý tohto splavu nedožil, jeho sen sme sa snažili zrealizovať," dodal oceňovaný režisér. Barabášov Veľký kaňon rozpráva príbeh slovenských vodákov, ktorí sú aj napriek prekážkam a výzvam odhodlaní prekonávať sami seba a objavovať neprebádané zákutia prírody.
Barabášov Pohľad na Prírodu, Slovensko a Spoločnosť
Pavol Barabáš vo svojich filmoch často poukazuje na vzťah človeka k prírode a na problémy, ktoré s tým súvisia. Je presvedčený, že by sme sa mali správať k našej Zemi zodpovedne a chrániť jej krásu a jedinečnosť. Hoci tematický záber dokumentov z jeho ciest zachytáva nám známy svet v celej jeho podstate, od severu na juh a od východu po západ, predsa len má najsilnejší a najemotívnejší vzťah k Slovensku a k jeho Tatrám. Je všeobecne známe, že len vtedy, keď nám niečo chýba, alebo stratíme to, na čo sme boli zvyknutí, len vtedy si dokážeme uvedomiť, akú to pre nás malo skutočnú hodnotu.
Myslí si, že každý mladý človek by mal čo najviac cestovať a spoznávať svet. Pretože pokiaľ neodíde od toho, čo má a vidí doma, nebude schopný oceniť pravé hodnoty a naopak, obohatiť vlastnú kultúru postrehmi zo sveta. Pochodil takmer všetky významnejšie hory na všetkých kontinentoch. Bol ohromený ich mohutnosťou, krásou i ladnými krivkami. No naše Tatry, hoci sú oproti nim maličké, inde nenájde. Každý štít či stena majú svoju históriu. Prihovárajú sa pozornému návštevníkovi svojimi príbehmi, často aj jeho. Potom sa z toho stáva dialóg. Kriticky sa stavia k nadmernému rozvoju turizmu v Tatrách a upozorňuje na to, že by sme si mali chrániť ich divokosť a prírodnú krásu. "Každý pozná môj názor filmára, ktorý by chcel mať z Tatier ťažko prístupnú zachovalú divočinu," hovorí Barabáš.
Chcel by mať z Tatier ťažko prístupnú zachovalú divočinu, aby Tatranský národný park mal aspoň tie isté pravidlá ako Yellowstonský národný park, ktorý rozumne riadi štát. Lebo je „národný“ a funguje to tam. Bohužiaľ, v tom našom národnom parku sa nachádza mesto Vysoké Tatry, ktoré patrí rozlohou k najväčším na Slovensku. A je tu rozpor, zdroj problémov pre samotný park. Je prirodzené, že sa mesto bude naďalej rozrastať a modernizovať. Vždy, keď sa začne hovoriť o výstavbe v Tatrách, kladie si otázku, akú hodnotu má obyčajná, ničím neporušená krása? Ten úžasný zdroj, z ktorého čerpali a čerpajú energiu milióny návštevníkov. Kedysi boli Tatry útočiskom množstva umelcov. Bolo to obdobie tatranského romantizmu. V dolinách sa potulovali maliari, básnici, spisovatelia, hudobníci, aby ľuďom sprostredkovali svoje očarujúce pocity, aby im ukázali svet Tatier za hranicou videného. Aj im vďačíme za vznik národného parku i symbolického cintorína, lebo ochraňovať sa dá len to, čo máme radi. Sú to oni, ktorí sa podieľali na zjemňovaní a kultivácii národa. Má pocit, že v súčasnosti akoby zdroj strácal silu. Umelci, ktorí transformujú krásu ľuďom, sa z Tatier vytratili. Prečo? Väčšina návštevníkov preto už nevie, čo v Tatrách robiť. Namiesto hľadania ticha, vyhľadajú atrakcie. A tak sa stavia. Žiaľ, aj tu platí, že „ryba smrdí od hlavy“.
Na to, že slovenské hory a veľhory v súčasnosti zažívajú enormný nárast turistov, stavitelia vlekov, hotelov či majitelia stánkov s hotdogmi a s kebabmi sa radujú, by reagoval malým postrehom: keď robil na Zbojníckej chate, tak prvý nápor turistov sa začal okolo deviatej hodiny. Dnes sa penzióny a hotely v podhorí prispôsobili návštevníkom a raňajky bývajú neskôr. O to neskôr sa vyráža na túry, čo následne môže pôsobiť, že sú Tatry preplnené. Na druhej strane to paradoxne nahráva turistom, ktorí majú radi pokoj. Ľudia by mali cestovať a vidieť, ako to funguje inde, v „civilizovaných“ krajinách, všímať si aj to, v čom sme odlišní a jedineční, na čom by sme mohli stavať. Vtedy zistia, že aj na Slovensku máme niečo, čo je pozitívne. Napadá mu napríklad neskutočne dobrý a dômyselne prepracovaný systém značenia turistických chodníkov.
Slovensko je výnimočnou krajinou aj v tom, že ešte stále si môžete kdekoľvek vybehnúť do prírody, slobodne sa túlať po celej krajine, čo v mnohých západných štátoch, kde je krajina rozparcelovaná a ohradená, už nie je možné. Vie, že podobná strata slobody hrozí aj nám, ale zatiaľ ide o fenomén, ktorý tu ešte máme a pritom si ho vôbec neuvedomujeme a nevážime. Vieme si Slovensko zadefinovať? Poznáme jeho „genius loci“? Zrejme nie. Inak by sa nestávalo, že ponúkame a predávame Vysoké Tatry na obraz lyžiarskych Álp. V tom nie je výnimočnosť Tatier. Nehovorí, že by sa nemali modernizovať už existujúce lyžiarske strediská, keď sme ich už zdedili, len to chce uviesť ako príklad, že najhoršia je klamlivá reklama. Aj preto sa nemôžeme čudovať, keď takmer každý zahraničný návštevník, ktorý do Tatier príde, nadáva, že si nezalyžuje tak ako v Alpách. Pritom sú Tatry jedinečné a krásne hory v tom, že tu môže rodina s deťmi prejsť v priebehu dňa všetkými vegetačnými stupňami prírody. Spoznávať prírodu od lesa až po vysokohorské oblasti. Prejsť jednou nádhernou dolinou s množstvom plies a zísť druhou. To v Alpách, pre ich mohutnosť, nie je možné.
PREDNÁŠKA - Milan Jeglík Prales deťom/Prales dětem
Bohužiaľ, mnohé miesta, ktoré navštívil, sú miesta kolízie sveta prírodných ľudí s civilizáciou. Na Novej Guinei v tropických pralesoch, v nadmorskej výške takmer 4000 metrov, vidí ťažobné technológie, po ktorých ostáva taká devastácia, o akej sa nám tu ani len nesníva. Je mu z toho smutno. Ešte smutnejšie je, keď vidí, ako pod zámienkou pokroku nenásytná civilizácia pľundruje ich krásne pralesy, len aby z ich zeme vyťažili čo najviac zlata.
Filozofia Šťastia a Inšpirácia pre Divákov
Barabáš je presvedčený, že by sme sa mali zamerať na to, aby sme boli šťastný národ. "Zvoliť si dobrého kráľa. Nemusí zvyšovať HDP, dôležité je, aby sme boli šťastný národ. Napríklad takého, akého mali v Bhutáne," hovorí Barabáš. Prezentácia na festivale nebola iba o cudzích kultúrach. Mala zanechať aj odkaz, akúsi myšlienku na zamyslenie. Lebo „prečo má zmysel vôbec spoznávať, cestovať a tak ďalej. Ja si myslím, že zmysel toho celého je, aby ste si vážili to, čo máte doma,“ dodal na záver Barabáš. A spomenul tiež, že paradoxne nerád cestuje a najradšej je doma pred televízorom.
Výchova k prírode v dobe technológií predstavuje výzvu. V dnešnej dobe počítačov, sociálnych sietí a virtuálneho života sa dá prirodzene dostať mladú generáciu do hôr a do prírody a naučiť ju vnímať to, čo sa naučil vnímať aj on? Ako povinný predmet? To je, akoby sme sa mali učiť v školách, že je dobré mať rád vlastnú matku. A ešte tomu predmetu vymyslieť nezrozumiteľný názov. Všetci sme vzišli z prírody, sme jej súčasťou. Podstatné nie je deti učiť environmentalistiku. Už len to slovo znie pre deti čudne a neosobne, ako z inej planéty. Deti sú naším zrkadlom. To, čo vychováva, je príklad, ako sa správame k našej Zemi. Čo vidia? Vnímajú, čo robia vlastní rodičia v mene pokroku, konzumu, zisku a zvyšovania HDP. Deti nepostavili obchodné centrá na úkor parkov. Vidia život rodičov v klimatizovanom svete kancelárií, áut, obchodných domov, sú svedkami, ako ich rodičia zatvárajú oči pred vedľajšími produktmi našej existencie. Ako po tomto všetkom môžu učitelia v škole ešte vychovávať? Namiesto teórie je dôležitý osobný príklad a vnímavosť k svetu okolo nás.
Filmy Pavla Barabáša sú inšpiráciou pre divákov, ktorí sa vďaka nim môžu preniesť do odľahlých kútov sveta a spoznať život ľudí, ktorí žijú v harmónii s prírodou. Jeho tvorba podnecuje k zamysleniu nad našim vzťahom k Zemi a k tomu, ako by sme ju mali chrániť pre budúce generácie. Príjemným ohlasom pre Barabáša je, keď mu ktosi povie, že vďaka jeho filmu kamsi sám vyrazil, čo potvrdzuje jeho hlboký vplyv na divákov a ich inšpiráciu objavovať svet a samých seba.
tags: #pavol #barabas #dieta #koscova