Peter Lipa je osobnosť, ktorá sa nezmazateľne vpísala do análov slovenskej hudobnej scény. Nielen ako vynikajúci spevák, hudobník a skladateľ, ale aj ako neúnavný organizátor, moderátor a dramaturg jazzových podujatí, stojí už desaťročia na čele tohto žánru na Slovensku. Jeho životná dráha, plná výziev, hudobných objavov a nekompromisnej oddanosti jazzu, je svedectvom výnimočného talentu a vytrvalosti. Od svojich raných rokov v povojnovom Prešove, cez študentské kapely v Bratislave, až po medzinárodné pódiá a pozíciu prezidenta Slovenskej jazzovej spoločnosti, Peter Lipa formoval nielen svoju vlastnú umeleckú cestu, ale aj celé generácie slovenských hudobníkov a poslucháčov.
Korene a rané roky: Od Prešova k hudobnému objavu
Peter Lipa sa narodil 30. mája 1943 v Prešove. Jeho rodinné korene sú hlboko poznačené turbulentnými udalosťami prvej polovice 20. storočia. Otec, Mikuláš Löwy, narodený v Budapešti v roku 1903, pracoval v prešovskom kníhkupectve „U Stanovského“. Mama, Jolana Lipová, narodená v Rumunsku v roku 1909, viedla malé rodinné papiernictvo. Obaja rodičia ešte pred vojnou dlhodobo žili v Prešove. Ich zmiešané manželstvo, kde bol otec Žid a mama kresťanka, ich však počas Slovenského štátu vystavovalo nebezpečenstvu. Mikuláš Löwy si mylne myslel, že mu ako Židovi nič nehrozí, keďže mal manželstvo s kresťankou a s kresťanskou dcérou, ktorá bola staršia ako Peter, teda z tridsiateho siedmeho. Bol presvedčený, že je tým pádom imúnny voči tomu, čo sa deje, určite to registroval, ale myslel si, že nič mu nehrozí. Peter spomína, že keď mal iba rok, jedného pekného dňa otca zobrali „na komandatúru“, ktorá bola uhlopriečne cez križovatku oproti ich domu. Tam ho väznili dva mesiace a čakal tam na ďalší transport, ktorý potom išiel niekedy v jeseni v štyridsiatom štvrtom. Neskôr bol deportovaný do Auschwitzu a ako štyridsaťročný okolo Vianoc roku 1944 zahynul.
Táto tragická udalosť prinútila Petrovu matku k ráznej akcii. Zľakla sa, že pôjdu aj po nich, po deťoch, lebo boli zo zmiešaného manželstva. Jednoducho zavrela obchod a zmizli z Prešova. Mama sa so svojou mamou rozhodla, že sa ukryjú. Peter a jeho sestra Katarína, pre ktorú sa snažila mama nájsť útočisko najprv v Tatrách, boli napokon prijatí rádovými sestričkami v Kláštore pod Znievom ako siroty, čo bol v podstate sirotinec. Peter dlho po vojne žil v domnienke, že jedného dňa sa jeho otec možno vráti, vo vojne bolo všetko možné. Mama ho vychovávala ako kresťanské dieťa, podstúpil krst, birmovku a dokonca miništroval. Petrovu mamu poznačila strata manžela, už sa nikdy nevydala, nenašla si ani žiadneho partnera a deti vychovávala sama. Mama to zvládala veľmi ťažko, ale Peter si to nikdy neuvedomoval, mama o tom nerozprávala a nešírila paniku v domácnosti, že niečo nemajú a nemôžu. Keď prišiel február 1948, rodina musela zavrieť obchod. Mama nastúpila ako predavačka do textilu a odvtedy celý život robila v obchode, neskôr ako vedúca oddelenia v Priore. Bývali na rohu Slovenskej a Metodovej ulice v podnájme, kde sa kúrilo drevom v pieckach, bol tam jeden vodovod a kuchynská pec, kde sa varilo. Peter mal k tomuto miestu silné puto: „Moje srdce ostalo stále tam. Keď idem okolo, vždy sa tam zastavím.“
Už ako mladý chlapec prejavoval Peter hudobný talent. Vo veku štyroch rokov vykazoval známky muzikálnosti, čo občas ľudia využívali. Postavili ho na stôl, kde musel spievať, a tak si to znechutil, až s tým prestal. Nechal si to iba ako svoju schopnosť, ktorú nikomu neukazoval. Od svojich dvanástich rokov sa učil hrať na husle, neskôr na trúbku, trombón a na gitaru. Popri štúdiu na strednej škole, ktorú ukončil v Prešove v roku 1959, pôsobil v rokoch 1956 až 1960 v prešovskom amatérskom divadle. Pokračoval v nadstavbovom štúdiu na Strednej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach, ktoré ukončil záverečnou skúškou v roku 1961, odborom zememeračstvo a geodézia.
Keď mu v devätnástich rokoch hrozila povinná vojenská služba, pokračoval v štúdiách v Bratislave, kde v roku 1962 nastúpil na Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT), odbor Ekonomika a organizácia stavebnej výroby, ľudovo nazývaný „riaditeľský smer“. V Bratislave sa mu otvoril úplne nový svet. Ako hovorí: „Bratislava bola geograficky bližšie k západu a bolo tu viac ľudí, ktorí cestovali.“ Viac diplomatov, viac skupín, vytvárali sa kontakty s ľuďmi, ktorých zaujímalo to isté. V tomto prostredí sa začal naplno venovať hudbe. Počúval Hlas Ameriky - Music USA, čo ho pripútalo k rádiu a naučilo ho počúvať džez a populárnu hudbu. Hudobne to vrelo aj v Poľsku a Maďarsku, kde sa dali zohnať platne s novými kapelami. Na stavebnej fakulte bolo vtedy plno mladých hudobníkov, medzi nimi aj Bruno Beisetzer a Daniel Vinter, ktorí ho vyhliadli ako speváka do kapely Struny. Táto skupina pôsobila v internáte na „Bernoláčke“. Peter si spomína, že jeho školou boli okolní gitaristi, v detstve kamarát Milan Ország z Prešova a na internáte Košičania Milan Juhász a Laco Kvočák, od ktorých Peter „odkukával“. V roku 1963 začínal svoju spevácku dráhu práve v Strunách, ktorá bola zložená zo študentov architektúry a stavebnej fakulty, okrem Daniela Wintera (gitara) a Bruna Beisetzera (basgitara) tam hrali aj Ľubo Dolinský (bicie) a gitarista Rasťo Vacho.
V šesťdesiatych rokoch sa začali do Československa dostávať nové hudobné trendy. V roku 1964 v Bratislave „Beatmeni“ spievali na koncertoch po anglicky a bola to celomestská sláva. Angličtina bola vtedy „in“ a ešte bola v poriadku. Popri nových mladých kapelách sa však organizovala aj Bratislavská lýra, ktorá ich vôbec nezaujímala. Bola to sféra, ktorá im pripadala anachronická a nemala so životom nič spoločné. Lýra ich zaujímala len vďaka možnosti pozývať hostí. Tak v roku 1968 videli Julie Driscoll a Brian Auger & Trinity, ktorí vtedy vyhrávali s Dylanovou pesničkou Wheels on fire top hitparádu. V roku 1966 vznikol v Bratislave V-Klub, známy ako „Véčko“, ktorý sa rýchlo stal absolútnym top miestom pre živú hudbu. Hrať vo „Véčku” bolo najvyššou priečkou, aká sa dala dosiahnuť. Keď sa Struny rozpadli, Peter chvíľu pôsobil v skupine Istropolitana, ktorá sa tiež časom rozpadla. Popri nej už zakladali ďalšiu, Blues Five, s ktorou v roku 1968 získali cenu Objav roka na beatovom festivale v Prahe. Ich túžbou však bolo dostať sa do Véčka. Peter si na tie časy spomína: „Strávil som tam 10 rokov, nielen keď som hral, ja som tam chodil každý deň.“ Dnešné Véčko je nezaujímavé. To, čo bolo, sa nedá vrátiť. „To boli šesťdesiate roky! Zažili sme svetovú eufóriu! Potom ešte krátko plnilo svoju funkciu, prišli ďalšie generácie a všetko sa tam dialo bez toho, aby sme mali pocit, že nás niekto pozoruje, hoci tam istotne bolo kopec ľudí, ktorí udávali. Ale to sme si možno uvedomovali až po normalizácii. 60. roky, to bola ,Flower power’. My sme sa cítili súčasťou svetového hnutia a hrali sme tu takú hudbu ako v San Franciscu.“
August 1968 zanechal na Petrovi Lipovi silnú stopu. Dňa 21. augusta 1968 hrali vo Véčku, bola zábava. Potom neskôr v noci bol na Bernoláčke, kde sa veselo žúrovalo, a v jednom momente prišiel nejaký Angličan a začal kričať: „Tanks, tanks, tanks!“ Peter mu nerozumel, lebo dovtedy to slovo nemusel poznať. Vyšli na ulicu a videli tanky, čo bol veľký strih a smútok. Na druhý deň vstávali, utekali do ulíc a netušili, čo sa bude diať. Pri otázke, či neuvažoval v tej dobe o emigrácii, hovorí: „Každý normálny človek uvažoval, že berie nohy na plecia a ide preč, ale my sme dobre hrali a mali z toho dobrý pocit. Ja som ešte nemal diplom, keďže som opakoval ročník.“ V decembri 1968 mal končiť školu. Bolo treba dokončiť diplomovku, obhájiť a v decembri promovať. Kapela bola preňho silnejšia motivácia. „To, že sme hrali, ma najviac držalo nad vodou, a nie to, čo bude. Bol som naivný, to je jasné, ale taký som bol a hudobnícka eufória mi učarila. Myslel som, že budem robiť hudbu a nejaké zamestnanie si nájdem.“
Cesta rozhlasom a hľadanie hudobnej identity
V decembri Peter dostal diplom, no prišiel rok 1969 a s ním aj sklamanie. Kapela dobre nefungovala. Neskôr si Peter našiel zamestnanie a v rokoch 1968 až 1970 pôsobil ako redaktor Československého rozhlasu. Pôvodne pracoval v redakcii vedy a techniky, k čomu mal blízko ako absolvent vysokej školy technického smeru. Práca v rozhlase ho inšpirovala k ďalšiemu štúdiu. V rokoch 1975 až 1976 absolvoval postgraduálne štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhlase ho, tak ako ostatných, nútili chodiť na večernú školu marxizmu-leninizmu (VUML), ale Peter mal kapelu a potreboval cvičiť. Ponúkli mu, že si môže urobiť namiesto toho ďalšiu vysokú školu, tak si zvolil žurnalistiku.
V rokoch 1969 až 1970 zažil Peter Lipa aj svoju prvú skúsenosť s profesionálnym hraním v zahraničí. Získal miesto v Slovkoncerte, v skupine profesionálnych hudobníkov hrajúcich v reštauráciách a kabaretoch. Gustav Offermann bol etablovaný hudobník so zahraničnými zmluvami a mohol oficiálne cestovať na západ. Z rozhlasu si Peter zobral neplatené voľno a v decembri 1969 nastúpil k Offermannovi. Prvé dva mesiace hrali každý deň v hoteli Devín. Na Silvestra už začínal v Zürichu vo Švajčiarsku, kde vydržal rok a pol. Z rozhlasu mu však medzitým dali výpoveď. „Báli sa, že chcem emigrovať a už sa nikdy nevrátim, tak sa ma »hygienicky« zbavili výpoveďou a už by som emigroval ako zamestnanec Slovkoncertu.“ Tento spôsob robenia hudby však nebolo to, čo si Peter vysníval: „Uvedomoval som si, že ak je pojem byť muzikantom toto, potom nechcem byť hudobník, radšej chcem byť doma a amatérsky si občas s niekým zahrať.“
Po dvojročnej prestávke sa do rozhlasu vrátil na ďalších päť rokov, od 1972 do 1977. Neskôr začal spolupracovať na tvorbe hudobných relácií. V čase, keď pracoval v rozhlase (1972 - 1977), pôsobil aj v kapele Revival Jazz Band. Skupina spájala tradíciu so súčasnejším zvukom, pričom oproti anglickej dixielandovej škole v ňom bolo viac swingu a blues. Revival Jazz Band bol pionierom revivalistického hnutia v Československu a odohral množstvo koncertov po celej Európe. S príchodom Petera Lipu do tejto formácie sa začalo meniť jej hudobné zameranie. V pôvodných zostavách hrali aj členovia skupiny Hej, ďalej Peter Breiner - klavír, Stanislav Herko / Vladimír Kulhánek - basgitara, Cyril Zeleňák - bicie, Ondřej Konrád - fúkacia harmonika. Pamiatkou na toto obdobie je album Neúprosné ráno (1984), ktorý však vyšiel s kurióznou históriou.
Až do svojich štyridsiatich rokov Peter Lipa nenahral žiadny samostatný album. Sám o tom hovorí: „Čo sa týka repertoáru, jeho výpovednej hodnoty, tak som, sebakriticky poviem, nemal nič také, čo by bolo vhodné vydať. K vlastnej platni som sa dostal až začiatkom 80. rokov.“ Keď skupina Revival Jazz Band vydávala prvý album, Petra z neho škrtli a nevysvetlili prečo. „Riaditeľ a zakladateľ Opusu Stanislav Ivan ma zrejme nemal rád. Nechcel, aby som tam spieval, a nemohol som ani nahrávať. Bol som von z hry. Tento moment vrazil klin medzi našu spoluprácu s Revival Jazz Bandom, trochu som očakával, že bezo mňa nebudú nahrávať. Ale dnes vidím, že by to bola blbosť. Nenahrali by ani oni, ani ja. Opusu to bolo jedno, či by mal Revival platňu, čiže dobre, že ju nahrali.“ Peter si zistil, že Stanislav Ivan na niektorej z porád povedal, že Lipa nemôže nahrávať, pretože ministerstvo kultúry nechce, aby nahrával. Vtedy išiel osobne za štátnym tajomníkom Pavlom Koyšom, ktorý ale o ničom nevedel. Po platni v Prahe (nahral ju s Ľubošom Andrštom) dostal Peter povolenie nahrávať aj u nás doma.
Keď dozrela doba, odišiel v roku 1976 zo zamestnania a keďže ho v Slovkoncerte poznali, dali mu pečiatku, že môže byť umelcom na voľnej nohe: „A odvtedy som na voľnej nohe.“ Po troch rokoch nastala výrazná kríza. Aj keď už Peter organizoval Bratislavské jazzové dni či televízny program a v rozhlase ako externista vlastnú reláciu Jazz pre všetkých, nevedel sa uživiť a nevlastnil ani byt. Pridal sa do skupiny Hej (1977 - 1979) a šli hrať do Nórska a Juhoslávie. „Vždy boli problémy s cestovaním. Všetci sme sa snažili byť čistí, aby sme mohli cestovať. Mali sme služobné pasy cez ministerstvo vnútra, ministerstvo kultúry a 40 percent platov sme museli odviesť Slovkoncertu. Boli sme pod drobnohľadom ŠtB a hrozilo, že by sme mohli byť špiónmi, keďže sme boli ľudia, ktorí cestujú.“ Peter si spomína na udalosť, kedy sa vracal z Nórska cez NDR a v kufri mal magnetofónové pásy, ktoré mu poslal kamarát Bruno z Ameriky do Nórska. „Tu sa nedali zohnať a boli drahé. Aby neposielal prázdne pásy, lebo to by musel on platiť clo, nahral na ne americké rádio, tým pádom som prenášal americké vysielanie komerčného rádia, nič podstatné. Ešte tomu prisolil, na krabicu napísal: ,Nech žije sovietska populárna hudba!‘“ Peter predpokladá, že colník, ktorý mal vtedy službu, si zbalil tie pásy domov. „Colníci boli podplatiteľní, skorumpovateľní, lebo to sú ľudia, ktorí tiež niečo potrebujú.“
Formovanie zvuku a legendárne kolaborácie
V sedemdesiatych rokoch okrem Revival Jazz Bandu hral aj s kapelou Hej (1977 - 1979) a stal sa tiež frontmanom skupiny Combo Petra Lipu (1977 - 1990). So skupinou Combo Petra Lipu si hudobník namieril do oblasti komunikatívneho pop jazzu, či funky jazzu, čoho dôkazom sú albumy Neúprosné ráno z roku 1984 a Je to stále tak (1986). Pôsobil aj vo formácii Lipa-Andršt Blues Band (1980 - 1986), ktorá sa prihovárala rockovému i jazzovému publiku spojením moderného elektrického blues s prvkami funky i jazzu. Jeho sila spočívala hlavne v živých vystúpeniach a bola vítaným hosťom na festivaloch nielen v Československu.
Lipa zožal veľký úspech aj vďaka schopnosti prihovoriť sa rockovému i džezovému publiku. Vo svojej tvorbe spájal blues s prvkami funku a džezu. Od začiatku svojej kariéry vyhľadával spojenia s klaviristami, keďže tento nástroj mu ako spevákovi najviac vyhovuje. Medzi jeho spolupracovníkov patrili Ladislav Gerhard, Milan Svoboda, Gabriel Jonáš, Emil Viklický, Peter Breiner, Boris Urbánek, Juraj Tatár, Pavol Bodnár a jeho syn Peter Lipa ml. So spoluhráčom z Comba, Petrom Breinerom, spolupracoval v roku 1984 na projekte s názvom P + P = džez. Spolu nahrali album Boogie Up, ktorý však vyšiel až v roku 1997. Spolupráca začala koncom sedemdesiatych rokov v Combe. Neskôr vznikol komorný program v štúdiu S s názvom P + P = džez (premiéra 11. 9. 1984).
Takmer desaťročie bol Lipa ústrednou postavou skupiny T + R Band (1986 - 1995), ktorá sa sformovala spojením dvoch popredných revivalistických skupín Nový tradicionál a Revival Jazz Band. Okrem štandardného dixielandového repertoáru mierila i do swingu, úpravy skladieb vážnej hudby, jumping jazz, blues a iné, čo zabezpečovalo divácku príťažlivosť. Formácia nahrala spolu tri albumy: T+R band a P. Lipa, Up to date, Súkromné bistro. Kapela vystupovala v Holandsku, Nemecku, Španielsku, Alžírsku, Grécku, Švajčiarsku, USA, na Kube a v mnohých ďalších krajinách. Na Slovensku hrala v rokoch 1980 až 1995 v bratislavskej pivárni Stará sladovňa, kde ich pravidelné štvrtky získali kultovú tradíciu. Medzi jej členmi boli Anton Rakický - banjo, Alojz Bouda - klavír, Fedor Frešo / Stanislav Herko - basgitara, Štefan „Piťo¨ Popluhár / Karol Sucháň - bicie, Juraj Lehotský - trúbka, Vladimír Vizár - trombón, Jaroslav „Country¨ Červenka - klarinet, altový saxofón.
V ďalšom období začal Lipa spolupracovať s mladšími hudobníkmi ako Boris Urbánek, Andrej Šeban, Ján Fabrický, Anton Jaro, Juraj Bartoš, Karol Lago a Miroslav Binder. Paralelne pokračoval v spolupráci s Andrejom Šebanom. Nahral s ním album Naspäť na stromy (1995) a Čierny Peter (1998) s jednoznačným príklonom k starej láske, kombinácii jazzu a blues. V tomto projekte sa začal intenzívnejšie prejavovať ako autor.
Lipa obohatil slovenskú hudobnú produkciu tiež projektom Spirituály, ktorý mal byť pôvodne len jednorazovou záležitosťou. Zo spolupráce s Katkou Korček, Soňou Norisovou, Helenou Krajčiovou, Andrejom Šebanom, Pavlom Bodnárom, Cyrilom Zeleňákom a Františkom Karnokom vznikla rozhlasová nahrávka a album. Zostava sa čiastočne menila, príležitostne s nimi účinkoval aj americký saxofonista Peter Cardarelli.
Peter Lipa Band a medzinárodné presahy
V roku 1997 založil Lipa skupinu Peter Lipa Band, ktorá fungovala rok po rozchode so skupinou T & R Band. V zoskupení Peter Lipa Band hrali Juraj Lehotský (trúbka), Dušan Húščava (saxofón), František Karnok (trombón), Andrej Šebo (basgitara), Paľo Bodnár (klavír), Cyril Zeleňák / Stanislav Cvanciger (bicie). V tom istom období bol tiež členom kapely Lipa - Šeban Band, do ktorej patrili prvotriedni hudobníci ako klávesista Juraj Tatár, basgitarista Martin Gašpar a bubeník Marcel Buntaj. V roku 2000 Šebana v zostave vystriedal ostravský saxofonista Michal Žáček. S touto skupinou Peter Lipa spolupracuje najčastejšie. Nahrali spolu štyri albumy - Čierny Peter, V najlepších rokoch, Beatles in Blues, Lipa spieva Lasicu, Live in Hungary.
V roku 2004 podporil Peter Lipa projekt Visegrad Blues Band, zoskupenie známych hudobníkov z krajín V4. Frontmanmi súboru sú okrem Petra Lipu vynikajúci poľský gitarista Leszek Cichonski. Okrem nich sú sólistickými ozdobami skupiny poľský klávesista Zbygniew Jakubek a český harmonikár Ondřej Konrád. Rytmika je maďarská, s koreňmi, siahajúcimi až k legendárnym kapelám Locomotiv GT a Hobo Blues Band, bubeník Janos Solti a basista Egon Poka. Zoskupenie funguje viac-menej príležitostne, publiku však ponúka originálne hudobné aranžmány a niekoľko pôvodných Cichonského inštrumentálok.
V roku 2011 z iniciatívy Petra Lipu vznikla formácia EU4, ktorá predstavuje najnovšiu medzinárodnú formáciu. Jej členmi sú rakúsky hráč na Hammondov organ Raphael Wressnig, taliansky gitarista Ruggero Robin a maďarský bubeník Tamas Berdisz.
Peter Lipa sa už tri desaťročia venuje aj sólovej tvorbe a má na svojom konte rozsiahlu diskografiu. Medzi jeho štúdiové albumy patria Neúprosné ráno (1983), That's the Way It Is (1990), Naspäť na stromy (1995), Spirituals (1997), La La La (1998), Čierny Peter (1998), Bistro (2000), … v najlepších rokoch (2001), Beatles in Blue(s) (2002), Lipa spieva Lasicu (2005) a 68 (2012). V spolupráci s inými umelcami sa podpísal pod albumy Slovak Jazz' 97 (1997), Peter Cardarelli's - Bratislava Blue (1999) a Jana Kirschner, Peter Lipa, Boboš Procházka (2005).
Vytvoril osobitý vokálny prejav s dôrazom na text. Jeho hudba vychádza zo spojenia jazzu a blues. Ako prvý spevák na Slovensku uplatňuje v jazzovej hudbe slovenčinu, vychádza z rytmických možností textu a prenáša ich do hudobného prejavu. Mnohé jeho piesne sú zaznamenané na hudobných nosičoch, aj keď kuriozitou je, že svoju prvú platňu pre komunistickú cenzúru vydal až vo svojich 40 rokoch. Jeho piesne ako Nevešajte, volá Caracas, Štyri kone vrané či Čierny Peter aj viaceré ďalšie pozná takmer každý, veľmi úspešný bol album Lipa spieva Lasicu.
Ikona slovenského jazzu a jeho odkaz
Peter Lipa patrí medzi významné osobnosti slovenského džezu a dlhé roky bol jediným známym interpretom tohto žánru na Slovensku. Viac uznania sa mu však počas celej jeho kariéry dostalo skôr v zahraničí. V roku 2006 sa stal držiteľom Aurela hneď v niekoľkých kategóriách, ďalej získal Krištáľové krídlo, Cenu prezidenta republiky SR a bol vyhlásený za najlepšieho džezového speváka v Európe. V ankete časopisu Medzinárodnej džezovej federácie Jazz Forum sa medzi najlepšími európskymi džezovými spevákmi pravidelne umiestňoval už v 80. rokoch.
Jeho hudba vychádza z bluesu, soulu i klasického mainstreamového idiómu. Jeho rozpätie siaha od klasických džezových štandardov a dixielandu cez latinskoamerický džez, džezový šansón a spirituál až po funk a rock. Netají svoj obdiv k Jimmymu Rushingovi, Rayovi Charlesovi, Joeovi Cockerovi, či Bobbymu McFerrinovi. V repertoári Petra Lipu môžeme nájsť tradicionál, swing, moderný džez, latinskoamerický džez, džezový šansón, spirituál, funk, ale aj rock a popové vplyvy.
Popri svojej aktívnej hudobnej kariére sa Peter Lipa významne angažuje aj v organizácii a propagácii jazzovej scény. Od roku 1976 je dlhoročným dramaturgom a promotérom popredného európskeho festivalu Bratislavské jazzové dni. V roku 1990 vznikla Slovenská jazzová spoločnosť a Peter Lipa je od začiatku jej prezidentom. Je tiež zakladateľom prvej jazzovej školy na Slovensku.
Vo svojich reflexiách Peter Lipa hovorí o Nežnej revolúcii, ktorá ho zastihla v Španielsku. „Počúvali sme Slobodnú Európu a čudovali sa, že nejakí východní Nemci sú v Prahe a idú do Budapešti vlakmi, nevedeli sme, čo sa to deje.“ Domov prišiel 27. novembra 1989. „Pre mňa to je do dnešného dňa zázrak. Myslel som si, že sme odsúdení na železnú oponu. Že my žijeme tu, oni tam. A tak, keď môžeme, spolupracujeme, robíme, čo je v našich silách. Máme deti, hráme futbal, hráme muziku, jednoducho žijeme tu. Neemigroval som, lebo som mal život, ktorý som dokázal žiť tu, hlavne kvôli hudbe. Mám pocit, že som zažil zázrak. Naraz to padlo a naraz sme si mohli písať a mohli sme sa rozprávať, boli sme slobodní.“
Peter Lipa je presvedčený, že svet sa zmenil. „Dnes je na svete veľa talentovaných hudobníkov, lenže ich je toľko, že už nemôže jeden z nich náhle zažiariť. Stále sa hrajú Beatles, chodí po svete McCartney. A ďalší, čo medzičasom niečo dosiahli, sú na tej istej úrovni a takých je veľa. Dnes by sme napočítali dobrých umelcov stovky, vtedy neboli toľkí. Ani vo svete, ani tu. Svet sa zmenil. Hudba už nie je zďaleka to, čo bola kedysi. Stratil sa jej silný sociálny aj psychologický efekt, príchuť niečoho nového, dnes už nikto nemusí počúvať hudbu tajne, je prístupná všade a je jej strašne veľa. Oveľa ťažšie je dnes preraziť. Prerazia projekty, ktoré sú mimoriadne dobré, ale to nestačí, dôležité je promo. To sme my kedysi nepoznali. Bolo tu tak prázdno, že keď zrazu zaznel niekto v rádiu alebo v telke, celý národ to vedel.“
Peter Lipa dnes oslavuje už svoje 82. narodeniny, no naplno pokračuje vo svojej hudobnej kariére. Nedávno vydal svoj ďalší album, ktorý je záznamom jeho jedinečného koncertu s veľkým orchestrom pri príležitosti osemdesiatky. Zároveň už chystá svoje jesenné Bratislavské Jazzové Dni, ktoré budú jubilejné s úctyhodným číslom 50. Aj v priebehu mája bol v plnom nasadení v Humennom a Košiciach, potom sa vrátil na západ krajiny do Skalice. Smutní nemusia byť ani v iných regiónoch, do leta v jeho koncertnej šnúre nájdeme Čadcu, Prievidzu, Banskú Bystricu a Bratislavu. Pozoruhodné je turné, pri ktorom sa vystúpenia odohrajú v jedinečnom prostredí slovenských hradov a zámkov. Na programe je napríklad hrad v Slovenskej Ľupči, Zichyho kaštieľ v Divíne, Chateau Gbeľany aj Nitriansky a Kežmarský hrad a hrad Strečno a tiež Zámok Šimák Pezinok, ktorý pokračuje v sérii pozoruhodných koncertov. Je to nevšedná príležitosť spájajúca výbornú muziku s prostredím našich historických klenotov, hradov a zámkov. Na Petra sa môžu tešiť aj jeho českí fanúšikovia.Do jesene je ešte zdanlivo času dosť, ale Bratislavské Jazzové Dni sú už nachystané, veď aj tie budú nie obyčajné, ale jubilejné päťdesiate. Ich termín je 24. - 26. októbra v Incheba Expo Aréne.
Peter Lipa je žijúca legenda, ktorá spievala na všetkých kontinentoch a ktorá neustále hľadá nové výzvy a inšpirácie. Jeho najväčšou túžbou je ďalej hrať, pokiaľ mu zdravie slúži, aby si mohol robiť radosť s hudbou a spolupracovať s novými mladými hudobníkmi. Jeho skupina, ktorá s ním stabilne hrá, sú ľudia odo mňa mladší minimálne o 40 rokov a viac. Peter Lipa je príkladom umelca, ktorý sa neprestáva rozvíjať a ktorý svojou prácou obohacuje kultúrne dedičstvo nielen Slovenska, ale aj celého jazzového sveta. V máji tohto roku vyšla aj kniha rozhovorov s Petrom Lipom pod názvom Džez náš každodenný daj nám dnes, ktorej autorom je Ján Štrasser. V rozhovore sa nevyhýba ani spoločenským témam, pýta sa na postoje, ktoré Peter Lipa zaujal počas turbulentných rokov 1968 a 1989, na rodinné vzťahy alebo či sa dá z džezu zbohatnúť. Publikáciu pokrstia na tohtoročných Jarných Bratislavských jazzových dňoch, ktoré sa budú konať 5. júna v bratislavskej Inchebe.