Nástup do škôlky je pre mnohé deti, ale aj ich rodičov, významným životným krokom, ktorý je často sprevádzaný nechuťou, odmietaním či strachom z neznámeho. Ranné plače, neochota odlúčiť sa od mamy či otca, a stres na oboch stranách - to sú bežné scenáre pri prvých dňoch v materskej škole. Jedna časť rodičov a pedagógov je za takzvaný „studený odchov“, teda prílišné neriešenie plaču a kriku. No niekedy sú ranné scény v škôlkach naozaj srdcervúce. Predstavte si sami seba, že by ste v neznámom prostredí potrebovali oporu vášho najbližšieho, chcete sa pritúliť a v tom vás z neho niekto „strháva“ alebo on sám vás od seba odstrčí. Hrozné, však? Presne takto to deti vnímajú, že mama či otec ich opúšťajú.
Dvoj- či trojročné deti nemajú predstavu o čase a je to pre ne naozaj veľký stres z neistoty, či sa mama či otec vrátia. Preto si myslím, že deti potrebujú hlavne veľa podpory a akceptácie toho, že to, čo prežívajú, je legitímne. Rodičia by si mohli uvedomiť, že možno nezvolili vhodný čas na to, aby dieťa dali do škôlky. Že možno ani oni sami nie sú zrelí na to, aby sa od dieťaťa odlúčili. Pokiaľ naozaj rodičia nemajú inú možnosť, napríklad kvôli práci, mohli by urobiť aspoň nejaké kroky vopred - adaptovať dieťa postupne.
To, čo isto pomôže, je, keď rodič strávi sprvu s dieťaťom v škôlke nejaký čas, niekedy aj niekoľko hodín. Niekoľko hodín po niekoľko dní. Ak počas tejto adaptácie chce rodič z triedy odísť, mal by to urobiť tak, aby o tom dieťa vedelo a malo nad situáciou kontrolu. Nikdy teda nie „na tajňáša“. To by mohlo viesť k tomu, že vám dieťa jednoducho nabudúce neuverí, pretože ste ho predtým oklamali, opustili ste ho bez toho, aby vám ono na to dalo súhlas. Čiže čo robiť, ak dieťa ráno plače? Upokojiť, utíšiť, veľa telesného kontaktu a aj osobnej prítomnosti po istý čas. A nájsť si k tomu všetkému takú škôlku, ktorá vám takúto adaptáciu umožní.
Veľa rodičov rieši túto otázku. Majú pocit, že je lepšie to nepripomínať, nekomentovať… Ja by som to určite neignorovala. Emócie a prežívanie dieťaťa sú legitímne a treba ich tak brať. Pokúste sa minimálne pomenovať emócie dieťaťa („zdáš sa mi smutný, ráno si nechcela ísť do triedy, plakala si“…), skúste zistiť, ako dieťa prežívalo deň v škôlke - ale od neho samého. Nemusíme sa vypytovať obligátne „čo ste robili“. Skúsme pátrať troška inak. Jednoduchými otázkami - ako si strávil deň, bolo niečo, čo sa ti páčilo?
Skryté prejavy stresu: Viac než len plač
Obligátna veta počutá tisíckrát od pani učiteliek v škôlke… Niektoré deti stres a nepohodu viditeľne demonštrujú, iné ich skrývajú. Ale aj také dieťa môže prežívať stres. Ako sa to prejavuje? Niekedy deti svoj stres preklopia do tzv. stuhnutia. Prestanú plakať, v podstate prestanú odporovať - zvonka to pedagogickí pracovníci alebo rodičia hodnotia ako že sa „upokojilo“, „už neplače“, „už je v pohode“. Toto zdanlivé upokojenie je často zdrojom tráum, ktoré si detičky prenášajú aj do vyššieho veku. Čo môžeme robiť? Nepodceňovať nepokoj, či plač dieťaťa. Ak vidím, že dieťa nie je v pohode, neopustím ho a neodídem.
Zdá sa takmer nemožné určiť, aká je maximálna dĺžka adaptačnej fázy. Nie všetky deti sú zrelé na škôlku v rovnakom čase a preto by sa malo ku každému dieťatku pristupovať individuálne. Neriaďme sa preto dňami, či týždňami, ale skôr správaním dieťaťa a jeho prejavmi. Tie prejavy môžu byť veľmi rôzne - od záchvatov plaču, vešania sa na mamu, vykrikovania, až po úplné ticho a strnulosť. Doma sa stres dieťaťa môže prejavovať od nepokoja, zmien nálad, až po istý regres, teda napríklad opätovne sa začne pocikávať, hoci už bolo dlho zvyknuté chodiť na toaletu, až po nočné mory. Mamy si pravdepodobne všimnú, že ich dieťatko je zrazu „iné“ a treba to spájať určite aj so zmenou prostredia, v tomto prípade s inštitúciou škôlky. Vy by ste tiež nechceli byť v prostredí, ktoré vám spôsobuje stres a isto by ste sa tam netešili každé ráno a tiež by ste zrejme mali nejaké prejavy - minimálne somatické.
Ak rodičia zvažujú, či chodenie do škôlky odložiť, prerušiť… zvažovala by som to, pokiaľ je dieťatko naozaj nezrelé, dlhodobo nepokojné, plačlivé. Samozrejme, stres oslabí dieťa a ono začne byť častejšie choré. Mohli by sme povedať, že vždy máme aj inú možnosť… ale dobre, berme to tak, že naozaj sa nemôže o dieťa počas dňa starať mama, ani otec, ani babička a je potrebné dieťa zaradiť do kolektívu. Doprajte tomu aspoň dostatočný predstih. Nerobte to tak, že vo svoj prvý pracovný deň odvediete dieťa do škôlky a aj preňho je to po prvý raz. A potom od neho utekáte, lebo vám ide autobus či už máte dohovorené stretnutia. Osobne by som odporúčala, aby maminy začínali s adaptáciou aspoň mesiac - dva predtým, než naozaj musia napríklad nastúpiť do práce.
Príprava na škôlku: Kľúč k hladšej adaptácii
Petra Arslan Šinková, psychologička a majiteľka predškolských zariadení v Bratislave, špecialistka na testovanie detí v predškolskom veku, zdôrazňuje dôležitosť správnej prípravy. „V prvom rade je dôležité, aby naše deti vedeli, že po ne po škôlke prídete. Keďže malé deti nemajú ešte tak dobre vyvinuté vnímanie času, fakt, že tam mama je a zrazu nie je, ich môže vydesiť, pretože pre ne to môže znamenať, že zmizla a už sa nikdy nevráti. Pocit istoty a bezpečia je z psychologického hľadiska pre dieťa v predškolskom období výnimočne dôležitý,“ uviedla.
Nezabudnite deťom dopredu vysvetľovať, čo sa v škôlke bude diať, na čo sa majú pripraviť, ako bude prebiehať ich deň, na aké aktivity sa môžu tešiť aj aké prekvapenia ich tam čakajú či si pre ne pani učiteľky pripravili. Vysvetlite im však aj pravidlá správania sa. „Hovorte s dieťaťom o tom, čo sa v materskej škole robí a aké to tam je. Vyzdvihujte pozitívne veci, že sa veľa naučí, spozná nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami a dieťa sa do škôlky začne tešiť,“ odporúča aj učiteľka MŠ Alena, ktorá v tomto zariadení pôsobí už tri desiatky rokov.
Vzťah medzi rodičmi a deťmi sa môže podľa jej slov posilniť aj hraním hier. Treba však sledovať určité signály. Rodičia by mali pozorovať napríklad postoj dieťaťa k hre.
Kedy je ten správny čas? Zrelosť dieťaťa a rodiča
Dieťa je podľa psychologičky pripravené navštevovať materskú školu vtedy, keď sa vie odpútať od rodiny a nebráni sa novému prostrediu. „Rodičia vedia a cítia, kedy je ich dieťa pripravené. V nerozhodných situáciách sa môžu obrátiť na detských psychológov a vstup do predškolského zariadenia prekonzultovať," zdôraznila.
Deti, ktoré navštevujú materskú školu, sa zväčša rýchlejšie začlenia do kolektívu na základnej škole. „Majú skúsenosti so životom medzi rovesníkmi, s autoritami, s dodržiavaním pravidiel a majú aj prvé skúsenosti s cielenou prácou," poznamenala psychologička. Ako dodala, zaradenie je individuálne a závisí od viacerých faktorov. Ide napríklad o emocionálnu stabilitu, vzťahové väzby či zrelosť centrálnej nervovej sústavy.
Čo robiť, ak dieťa odmieta škôlku? Praktické rady
Strach z neznámeho môže u dieťaťa viesť k tomu, že bude mať odmietavý prístup ešte pred nástupom do škôlky. Signály si dobre všímajte, pretože od toho, ako ich doma spracujete a ako sa k nim postavíte, môže závisieť aj priebeh následnej adaptácie na škôlku a cudzie prostredie. Je preto dôležité, aby rodičia dieťa neignorovali a jeho obavy nezľahčovali. Potrebujete vedieť vhodne a veku primerane dieťaťu vysvetliť, čo sa bude v škôlke diať, vyzdvihnúť pozitíva, oboznámiť ho s jeho povinnosťami, ale aj možnosťami, čo v škôlke robiť, ako sa správať, za kým ísť, ak sa cíti smutne.
Pozor na stres, má fyzické prejavy: Stres nikdy nepodceňujte: ako dôsledok sa môžu objaviť napríklad bolesti brucha, kŕče, zvracanie aj nevoľnosť, bolesti hlavy a nechuť ísť do škôlky. Vtedy by ste mali zistiť, kde strach pramení a s dieťaťom o všetkom hovoriť. Napríklad mu robia zle kamaráti, kričí pani učiteľka. Počúvajte dieťa pozorne, podporujte ho, dôvera, ktorú si vzájomne vybudujete, pretrvá až do obdobia školy. Oceňte úprimnosť, netrestajte a riešte problém (napr. sa stretnete s pani učiteľkou, riaditeľom škôlky). „Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho prípadným obavám a uistite ho, že mu veríte, a že to určite zvládne. Zvýšite tak jeho sebadôveru. Zároveň mu dovoľte zobrať si so sebou niečo dôverné, napríklad obľúbenú hračku. Bude sa cítiť istejšie,“ radí ďalej pani učiteľka Alenka. Nezabúdajte však ešte na jednu maličkosť - detičky plačú aj vtedy, keď plačú ich mamičky. Podľa psychológov a psychologičiek by deti nemali vidieť rodičov plakať, keď ich nechávajú v škôlke, ani zúfalý výraz na ich tvárach.
Hra na zvieratká, idúce do škôlky: Ak to nejde podľa plánu, vezmite si na pomoc hru, napríklad zvieratká, ktoré čakajú na vláčik a majú sa odlúčiť - čo čaká zvieratko mamičku, ktorá uteká do práce, čo zvieratko dieťatko, ktoré ostáva v škôlke? Ako bude vyzerať program zvieratka mamičky a ako program zvieratka dieťatka? Presne časovo ohraďte, odkedy dokedy zvieratká budú tráviť čas separovane, kedy sa znovu uvidia. Ukážte, čo všetko zvieratko v škôlke bude čakať, ako sa môže zabávať, s kým sa hrať a zhovárať.
Zvládanie detských záchvatov hnevu a hnevu – tipy od certifikovaného behaviorálneho analytika
Čítanie kníh s tematikou škôlky: Ak sa vám zdá, že hra so zvieratkami či iná hra nepomohla, alebo to chcete doma ešte viac doladiť, vezmite si na pomoc detské knižky s tematikou škôlky, na trhu ich je neúrekom. Čítajte si spoločne, ukazujte obrázky, kto sa tvári ako a prečo, ako sa cíti, čo mu pomohlo, čo objavilo, aké dobrodružstvo zažilo, čo mu to dalo. Pýtajte sa dieťaťa, čo si o tom myslí, ako by sa správalo ono, keby je na mieste hlavnej postavy z knižky, čo by mu poradilo.
Ako sa malo v škôlke?: Netreba na strach dieťaťa zabúdať ani po nástupe do škôlky. Musí cítiť záujem rodiča, teda by ste sa ho mali spýtať, ako sa v škôlke malo - ale nie konkrétne túto otázku, ktorá je pre malé deti nič nehovoriaca - pýtajte sa konkrétne na detaily - s kým sa hralo, akú hračku objavilo, čo robili pred obedom, čo papkali na obed, ako vyzerala pani učiteľka a ako sa tvárila, s kým sa zhováralo, čo robilo na preliezkach, bolo vonku? Pršalo?
Trpezlivosť: V neposlednom rade musia byť rodičia trpezliví, pretože dieťa si nemusí zvyknúť hneď. Adaptačné procesy a prvé mesiace v škôlkach často narušia aj choroby a blíži sa aj chrípková sezóna s chladnejším počasím, čo tiež deťom neuľahčuje zvykanie si. Obrňte sa trpezlivosťou a s deťmi pracujte počas celého školského roka, to znamená čítajte si, hrajte sa, trávte čas spolu a veľa sa pýtajte, zhovárajte a strach, smútok či stres nebagatelizujte ani neignorujte. Uznajte túto emóciu a priznajte, že ju cítite rovnako.
Keď nemôžete dieťa vyzdvihnúť, pošlite poň niekoho známeho: V neposlednom rade treba pripomenúť aj vec, ktorá sa rodičom občas stáva - vo víre povinností jednoducho dieťa zabudnú vyzdvihnúť, zle sa pochopia s druhým rodičom, alebo meškajú a dieťa ostáva v škôlke posledné. Pre deti to nie je dobrý pocit. Psychologička Gabriela Herényiová konštatuje: „Rodičia by sa mali držať toho, aby prišli pre dieťa čo najskôr, ako sa im bude dať. V žiadnom prípade by nemali deti zabúdať, lebo sú to veľmi silné negatívne zážitky, ak má dieťa pocit, že je v škôlke posledné a nikto pre neho nepríde. Pre dieťa by mal niekto z rodiny prísť do 15.30 až 16.00, aj keď nám to pracovné povinnosti nedovoľujú.“
Ak to nejde, tak to nejde: Niekedy predsa len adaptačný proces nevyjde na jednotku a podľa vašich predstáv. Nebojte sa, ako sme vyššie spomínali, byť trpezlivý a s dieťaťom tráviť viac času, napríklad ho vyzdvihujte zo škôlky skôr, alebo ho nechajte vyzdvihnúť skôr starším a zodpovedným súrodencom, babkou, tetou, ak máte možnosť, alebo zvážte výmenu škôlky za menšiu, prípadne skúste opatrovateľku.
Ak máte tú možnosť, porozprávajte sa s pani učiteľkou prípadne vyhľadajte psychologickú pomoc a nebojte sa skúsiť to o rok znova a netrápiť sa zbytočne vy ako mamička a vaše dieťa. O rok (alebo aj skôr) možno bude pripravenejšie, zrelšie a aj vy budete mať čas pracovať s dieťaťom tak, aby sa do škôlky tešilo - na hry, kamarátov aj pani učiteľky.
Odlúčenie ako vývinový krok: Význam pre dieťa aj rodiča
Psychologička Katarína Trlicová vysvetlila, aké dôležité je správne pripraviť dieťa na škôlku, aby nielen adaptačný proces, ale aj následné mesiace sa na škôlku tešilo a čo najlepšie a najhladšie sa na toto zo začiatku cudzie prostredie aklimatizovalo. Veľký krok v emocionálnom a sociálnom dozrievaní dieťaťa spočíva predovšetkým v odlúčení od matky a získaní náhradnej vzťahovej osoby, ktorej dieťa bude dôverovať, prispôsobení sa novému režimu, pravidlám a nadväzovaní vzťahov. Dieťa sa musí naučiť fungovať v skupine a deliť sa o veci. Ak nemá viacerých súrodencov, doma sa to nenaučí.
Ako deti vnútri prežívajú toto prvé veľké odlúčenie? Odlúčenie je spojené aj so smútkom a je to v poriadku. Vývinovo je úplne normálne, že deti sú z odlúčenia smutné a radšej by boli doma s mamou. Vždy sme smutní, ak sa lúčime s niekým, koho milujeme. Pre deti je pocit bezpečia a istoty to najdôležitejšie a ten majú od svojho narodenia práve pri rodičoch. Odlúčenie a separácia má však v živote dieťaťa z viacerých dôvodov veľký význam.
Prečo nie je správne nechať deti doma dlhšie? Odlúčenie je veľmi dôležitý vývinový krok a deti vďaka nemu emocionálne dozrejú. Je dôležité nielen pre každé dieťa, ale aj jeho rodiča. Najdôležitejšie je, ako tento krok urobíme. Rodičia by sa mali zaujímať, ako to čo najlepšie zvládnuť a zabezpečiť, aby z toho dieťa nemalo traumu.
Čo je dôležité, aby nástup do škôlky zvládli dobre rodičia i deti? Rodičia musia byť sami presvedčení, že dieťa chcú dať do škôlky. Akonáhle majú neistotu, či by ešte nemali počkať a pod., tak to nie je dobre. Ak aj o tejto svojej neistote nehovoria, dieťa ju vycíti. Dieťa vždy cíti našu neistotu, nech robíme čokoľvek. Mali by si byť teda v prvom rade istí svojím rozhodnutím a uvedomiť si, že toto obdobie je vždy ťažké.
Pri istote rodičov zohráva dôležitú rolu aj výber škôlky, kam svoje dieťa dávajú. Mali by sa vopred porozprávať s jej vedením, učiteľkami a budú cítiť, či sú to ľudia, ktorým chcú svoje dieťa zveriť. Musia tomu zariadeniu a jeho učiteľkám dôverovať. Ak to tak necítia, nemali by dieťa do tej škôlky dávať. Nebude to fungovať.
Ale čo ak majú pochybnosti o pripravenosti dieťaťa? Vždy by to mal pri pochybnostiach posúdiť odborník, lebo rodičia nemajú potrebný odstup. Majú svoje obavy a ľahko sa môžu dať zviesť k tomu, že ich dieťa nie je na škôlku zrelé, hoci to tak nie je. Dieťa je v škôlke celý deň spokojné, šťastné, ale keď ráno zaplače, rodičia sa začnú strachovať. Zároveň, ak odborník povie, že dieťatko je zrelé, mali by mu nástup do škôlky aj umožniť. A to takým spôsobom, že mu dajú pocit istoty a podpory.
Ako spoznáte, že na toto odlúčenie nie je pripravená mamička alebo otecko? Ak sa ráno mama pri odovzdávaní dieťaťa v škôlke rozplače, je jasné, že sa rovnako bude správať aj dieťa. Bude si myslieť, že sa má tejto novej situácie tiež báť. Ak je rodič dobre nastavený, dieťa je zrelé a pani učiteľka vtiahne dieťa do kolektívu, adaptácia je otázkou niekoľkých dní. Aj ten veľký plač, čo rodičia zažívajú v šatni, vždy do pár sekúnd ustane, keď zatvoria dvere. Možno to znie neuveriteľne, ale je to tak.
Je niečo, čo si rodičia pred nástupom do škôlky často neuvedomujú? To, že v ich živote nastane veľký zlom, kedy sa ich dieťa začne odpútavať a bude dozrievať. Ich vzťah nadobudne nový rozmer.
Adaptujú sa niektoré deti aj bez plaču? Sú aj také deti. Rodičia bývajú vtedy prekvapení, či je to v poriadku. Pravda je, že ich to zväčša dobehne neskôr, a predsa si to odplačú. Na niektoré deti ten smútok príde aj po pár týždňoch, keď si uvedomia, že už naozaj doma s mamou nebudú a takto to bude navždy. Každopádne rodič môže vo veľkej miere ovplyvniť adaptáciu dieťaťa. Ak mu dal dobré základy, zvládne ju oveľa ľahšie.
Musí byť už dieťa pripravené na odlúčenie vo veku 3 rokov? Sú deti, ktoré sú pripravené skôr, ale aj také, čo nie sú ani v 3 rokoch. Dá sa povedať, že v priemere sa však väčšina detí v tomto veku dokáže odlúčiť od matky.
Ako sa to prejavuje, kedy ešte dieťa nie je emocionálne zrelé na odlúčenie od matky? Kedy mu odporučíte zostať doma? Ešte pred nástupom do škôlky sa veľa rodičov o dieťati pýtam. Pozveme si dieťa na pozorovanie, aby sme videli, či je dieťa vôbec schopné sa vzďialiť od mamy a ísť k hračkám, alebo sa jej stále drží. Na nezrelých deťoch vidno úzkosť.
Čo odporúčate rodičom, aby prebehol nástup do škôlky bez problémov? Tréning separácie považujem za kľúčový. Odlučovanie je potrebné začať postupne a nespôsobiť dieťaťu šok. Možno to robiť s pomocou otca, babičiek a pod. Sú rodičia, ktorí mi pred nástupom do škôlky povedia, že dieťa s nimi chodí úplne všade, spávajú spolu a vôbec nie je zvyknuté bez nich fungovať. Mali by teda rodičia pravidelne nechávať dieťa od malička aj s inými osobami? Vývinovo si má dieťa prechádzať určitými štádiami a veľmi dôležité výzvy sú pri tom aj odlúčenia. Vo vývinovej psychológii sa hovorí o štádiách, kedy sa dieťa cíti byť súčasťou tela matky, postupne prechádza do diády, teda už vníma „ja a ty“. V tomto momente ho má začať rodič trošku púšťať.
Ako by ich mali začať púšťať? Mali by sme mu začať dávať viac voľnosti, možnosti spoznávať svet okolo seba. Veľmi sa mi páči vo výchove prístup, že dieťa sa má možnosť kedykoľvek sa ku rodičovi dostať a zároveň sa spolieha samé na seba. Napr. aj pri spaní môže mať dieťa postieľku umiestnenú tak, že sa samé dokáže ku mne dostať, ak chce. Ak ma dieťa v noci potrebuje a príde za mnou, či je staršie alebo mladšie, má na to svoj dôvod. Potrebuje si niečo nasýtiť, alebo niečo zažilo počas dňa, cíti sa choré a chce sa pritúliť, treba mu to dovoliť. Som za to, aby si rodičia cez dieťa neriešili svoje neistoty a nezdravo nenaväzovali deti na seba. Neskôr je to pre ich deti ťažšie. Takéto deti majú väčšie problémy s nadväzovaním nových vzťahov. Je lepšie stáť pri nich a byť im oporou, keď to potrebujú.
Zostane dieťa, ktoré je priveľmi „natesno pripútané k rodičovi“ vývinovo pozadu? Po diáde prechádza dieťa do triády, kedy sa priberá otec a na to si začne dieťa vytvárať ďalšie vzťahy.
Ako si rodič môže otestovať, či je dieťa zrelé na odlúčenie od mamy? Najprv je dobré testovať ho doma. Matka môže ísť do obchodu a dieťa zostane s babkou. Začať je dobré s krátkymi intervalmi. Ak má dieťa problém zostať s inou osobou bez mamy, už je to prvý znak, že môže mať problém s odlúčením. Rodičia by mali premýšľať, ako mu pomôcť. Dobré je využívať rôzne krúžky či detské centrá, aby si zvykalo, že sú okrem neho ďalšie deti, že učiteľka dáva nejaké inštrukcie a ono ich má nasledovať. Aj tam rodičia uvidia, či je dieťa schopné sa vzďialiť. Ak dieťa mamu stále nesleduje, je to dobré znamenie.
Aké návyky by mali mať deti, aby bol prechod do škôlky ľahší? Neodporúčam robiť naraz veľa zmien v čase nástupu do škôlky. Mali by sme si zodpovedne naplánovať nástup dieťaťa do škôlky a podmieniť tomu aj ostatné veci. Ak rodič nastupuje do práce, mal by zaškôlkovať dieťa aj 2 - 6 mes. vopred ako nastúpi do práce. Je to úplne nová situácia pre všetkých. Odnaúčanie od plienok, cumlíka či dojčenia je dôležité robiť vopred lebo tých zmien by bolo na dieťa veľa. Podobne aj v prípade, ak sa má narodiť súrodenec. Každá zmena prináša dieťaťu pocit narušenia istoty a bezpečia. Bude sa musieť vyrovnávať so zmenami, ktoré budú výrazne vplývať na jeho život. Čím menej zmien, tým lepšie.
Ako vyzerá ideálny adaptačný proces? Najprv je predprípravná fáza, kedy by rodičia mali o škôlke deťom rozprávať. Hovoriť im, čo sa tam deje, hrať sa na ňu. Čítať si príbehy, kde sa spomína nástup dieťaťa do škôlky. Z rozprávky sa dokáže dieťa krásne vcítiť do situácie a mať predstavu, čo ho asi čaká. Potom by sa mali chodiť prechádzať k škôlke. Ak sa dá, ísť sa do nej pozrieť. Úžasné by bolo, ak by všetky škôlky umožňovali, aby rodičia mohli zotrvať aspoň prvé dni 30 min. až 1,5 hodiny. Nesmie to byť viac. Dieťa si nemá zvykať fungovať v prostredí s rodičom, ale bez neho. Rodič by mu mal sprostredkovať pocit istoty a bezpečia.
Ako dlho by v škôlke mali rodičia zostávať? Ak dieťa vyzerá bezproblémovo, už aj druhý deň ho môžeme nechať samé. Povieme mu, že si ideme nakúpiť jabĺčka a zatiaľ môže napr. postaviť s deťmi vežu. Tak, aby sme vedeli dodržať ten sľub a prídeme preň aj s jabĺčkami. Dieťa má pocit, že rodič dodržal sľub a zároveň vie, kde bol. Deti musia vedieť, kam mama odišla. Rodič nesmie meškať. Hlavne v prvé dni neexistuje, aby meškal, lebo to nabúra u dieťaťa pocit jeho istoty. Čas v škôlke dieťaťu postupne predlžujeme. V prvý deň tam môže byť pol hodinu, ďalší deň hodinu a pol. Ak nemá problém, tak aj pol deň. Ak je úzkostnejšie, necháme ho len hodinu a pol. Treba to riešiť individuálne a sledovať, ako reaguje. Je dôležité dobre naplánovať, kedy sa dieťa dostane z pol dňa na celý deň. Bežne hovoríme o 1-2 týždňoch.
Je stres zo zmeny dôvodom, prečo sú niektoré deti často choré? Nemusí to byť len stresom. Je to jednoducho zvýšenou záťažou. Tým, že sa kladú väčšie požiadavky na dieťa, musí nasledovať inštrukcie, prispôsobiť sa režimu, je tam viac detí, nové aktivity, je z toho unavené. Keď je organizmus vyčerpaný, má slabšiu imunitu a ľahšie ochorie.
Súvisí s týmto vyčerpaním, že bývajú deti po návrate zo škôlky podráždenejšie a plačlivejšie? Na jednej strane je adaptácia, ktorá sa deje v škôlke. Dieťa je najprv väčšinou vo fáze pozorovateľa, sleduje, čo sa okolo neho deje, nezapája sa veľmi. Potom sa začne aktívnejšie zapájať, skúša, testuje a následne si začne hľadať v kolektíve pozíciu. Zmeny v správaní nastanú aj doma. Dieťa bude unavenejšie, môže byť uzavretejšie. Potrebuje si spracovať zážitky. Často býva doma aj mrzutejšie. Tým, že v škôlke sa začne prispôsobovať novým pravidlám a režimu, doma môže skúšať posúvať túto hranicu a nechce sa mu už počúvať inštrukcie. Môže s rodičom viac bojovať, lebo potrebuje niekde „vypustiť paru“. Niekedy deti dostanú záchvat hnevu ešte v šatni, keď príde rodič. Mali by mu však dať šancu vykričať sa, uvoľniť sa. Je to to isté, akoby rodič začal chodiť do práce a stále od neho niekto niečo chce. Dieťa sa musí všeličomu prispôsobovať. Doma chce mať pokoj alebo sa vykričať, aby to dostalo zo seba. Nie je to znakom toho, že by mu v škôlke bolo zle.
Prvé cesty do škôlky často bývajú pre rodičov veľmi náročným obdobím.
Nástrojom je aj hra, kniha a trpezlivosť
Margaret Mahlerová, psychologička, opísala vývojové fázy detí do 4 rokov, týkajúce sa odlúčenia od rodičov a ich cesty k nezávislosti, samostatnosti. V prvej fáze, ktorá trvá do 2 mesiacov, sa dieťa zaoberá len sebou samým - fáza autistická. Rieši iba základné uspokojenie potrieb. V druhej, symbiotickej fáze, ktorá trvá do cca 18 mesiacov, dieťa vníma seba ako súčasť matky. Až okolo 1. roku si začína uvedomovať seba samo, meno a pod. Okolo 2. roku života už je dieťa schopné byť bez matky. Avšak až okolo 4. roku je dieťa dostatočne samostatné na to, aby krátkodobú neprítomnosť matky zvládlo a neprežívalo ako traumu. J. Bowlby nazval ako „istú“, (najzdravšiu) väzbu takú, kedy sa dieťa vo veku 1-2 rokov hrá v kľude v prítomnosti matky. Ak sa matka vzdiali, je rozrušené.
Niektoré deti sa do škôlky tešia, iným je to jedno, ale sú aj také, ktoré cestou do školy či škôlky plačú. Plač je prvý zvuk, ktorým dieťa po narodení nadväzuje s okolím komunikáciu. Plačom dieťa vyjadruje svoj stav, svoje potreby. Dieťa je silno viazané na rodičov, resp. na osoby, ktoré mu prejavujú mimoriadnu starostlivosť a náklonnosť. Škôlka je pre dieťa novým prostredím s cudzími ľuďmi, v detskom ponímaní času takmer bez časového ohraničenia. Dieťa môže mať pocit, že ak raz vojde do škôlky, už nikdy neuvidí svoju mamku, svojho ocka. Dôvodom na plač je často aj strach z neznáma - neviem, čo ma tam čaká, aká bude učiteľka, akí budú spolužiaci, či všetko dobre zvládnem. Jediné riešenie, ako sa tejto katastrofe vyhnúť, je neísť do škôlky.
Každý človek v živote má nejaké povinnosti. Dospelí chodia do práce, aby zarobili peniaze, z ktorých potom rodina žije. Menšie deti chodia do školy, aby sa najprv naučili čítať a písať a najmenšie deti chodia do škôlky, aby sa pripravili na školu. Len maličké bábätká zostávajú s mamkou, lebo tie ešte nevedia hovoriť a cudzí ľudia by im nerozumeli. Mamka sa vráti do práce a bude sa tešiť, keď sa po škôlke, škole a práci stretne celá rodina doma. Napokon, do tejto škôlky kedysi chodil aj ocko a presne táto pani učiteľka ho učila zaviazať šnúrky na topánkach. A keby mamka mohla, tiež by sa rada vrátila do škôlky, lenže teraz je už na také maličké stoličky a postieľky priveľká, už by sa do škôlky nezmestila. A tie hračky aké sú tam parádne! "Ja pre teba prídem hneď, keď skončím v práci." Dieťa čas vníma trocha inak než dospelí a takáto veta mu neposkytuje takmer žiadnu istotu, lebo si nevie dosť dobre predstaviť, kedy sa práca skončí. Trochu lepšie znie uistenie: "Prídem pre teba, keď sa vyspíš. Ak dieťa neholduje popoludňajšiemu spánku, asi by bolo vhodné formulovať vetu v duchu "keď sa všetky deti vyspia". Pomáha pribaliť do škôlky aj nejakú osobnú vec - ja som to riešila maličkým voňavým bylinkovým vankúšikom v tvare srdiečka. Matky všeobecne veľmi ťažko znášajú situácie, keď dieťa plače a ony nemôžu nijako plač utíšiť. Ak utešujeme dieťa, že v škôlke mu bude dobre, musíme tomu samy veriť. Starostlivosť rodičov je nenahraditeľná, no každé dieťa potrebuje aj rovesníkov a iné hry, ktoré rodičia aj napriek snahám nevedia vždy zabezpečiť. Nástupom dieťaťa do škôlky nastáva zmena v živote dieťaťa, ale i v živote rodičov.
tags: #placlive #dieta #ked #sa #mu #nedari