Potrat, či už spontánny alebo umelý, je hlboký zásah do života ženy, ktorý presahuje fyzickú stránku a výrazne ovplyvňuje jej psychiku a vzťahy. Táto téma je často sprevádzaná tabu a nepochopením, čo vedie k izolácii a prehĺbeniu emocionálnych problémov. Cieľom tohto článku je preskúmať rôzne aspekty psychologických dôsledkov potratu a ich vplyv na vzťahy, s cieľom poskytnúť komplexný pohľad na túto komplexnú problematiku. V Poradni Alexis je téma umelých potratov súčasťou každodennej práce. Naša poradňa je miesto, kam prichádzajú ženy v zložitých životných situáciách - buď sú práve neplánovane tehotné a stoja pred rozhodnutím alebo už potrat absolvovali a nesú si so sebou jeho následky. Niektoré prichádzajú krátko po potrate, doslova pár hodín či dní, keď sú ešte v akútnej kríze, rozrušené a zasiahnuté stratou.
Psychologické dôsledky potratu: Postabortívny syndróm a jeho prejavy
V psychológii sa často hovorí o postabortívnom syndróme, čo je súbor psychických a emocionálnych symptómov, ktoré žena po potrate prežíva. Môže ísť o intenzívny smútok, pocity viny či hanby, nepokoj, citovú otupenosť, narušený obraz o sebe samej alebo problémy vo vzťahoch. V niektorých prípadoch sa tieto symptómy prehĺbia až do depresie, porúch príjmu potravy či závislostí. Naša skúsenosť je, že každá žena po potrate je týmto rozhodnutím hlboko ovplyvnená - niekedy si to uvedomuje hneď, inokedy až po dlhých rokoch.
Ženy, ktoré podstúpili potrat, sa môžu stretávať s rôznymi psychologickými problémami, ako sú výčitky svedomia, strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť a spánkové poruchy. Niekedy sa nevedia zbaviť myšlienok na potrat - každá drobnosť im ho ešte dlho pripomína. Pojem popotratový syndróm sa používa na označenie negatívnych psychologických dôsledkov potratu. Hoci nie je medicínsky klasifikovaný ako choroba, reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie ukazuje, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa. Medzi najčastejšie príznaky popotratového syndrómu patria: pocit viny, nadmerný plač, poruchy spánku, nočné mory, vyhýbanie sa tehotným ženám, bábätkám, deťom, úzkosť, depresia a vtieravé spomienky.
Existencia popotratového syndrómu je kontroverzná téma. Niektorí tvrdia, že existuje a je vážny problém, iní ho popierajú. Výsledky výskumov sa líšia v závislosti od metodológie a postojov výskumníkov. V užšom zmysle je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, ale často sa tento pojem používa širšie - ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. Otázne je len, ako odhadnúť mieru, koľko ich je. Reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie, ktorí s týmito ženami pracujú, je taká, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa.
Denník N pred časom vyzdvihol štúdiu z Kalifornskej univerzity, podľa ktorej asi 95 percent žien po potrate pokladalo zákrok za správne rozhodnutie a netrápi ich. Ten článok som čítala a mám k nemu viacero výhrad, rovnako ako ku spomínanej štúdii. V článku boli vety ako: „Po určitej dobe sa ženy s potratom dokázali vyrovnať, takže ich už po emocionálnej stránke toľko netrápil.“ Alebo „Postupne u nich došlo k nárastu sebaúcty a životnej spokojnosti a poklesu symptómov spojených s úzkosťou či s depresiou.“ Z toho vyplýva, že na začiatku sa ženy trápili, ibaže sa to postupne lepšilo. Vôbec sa v spomínanej štúdii neriešilo, prečo sa to lepšilo, či nevyhľadali terapeutické programy, ktoré sa zameriavajú na popotratový syndróm alebo či nešli k psychiatrovi. Tá štúdia práveže dokázala, že na začiatku ženy trpeli.
Ďalší problém tejto štúdie bol s výberom vzorky. Z oslovených žien ani nie 40 percent súhlasilo, že do výskumu pôjdu. Už na začiatku je to teda skreslené, lebo skôr sa prihlásia tie ženy, ktoré nemajú problém hovoriť o tom, čo prežili. Skôr to odmietnu ženy, ktoré sa v tom nechcú hrabať. Druhá vec je, že aj počas výskumu asi tretina žien z neho odstúpila, napriek tomu, že boli finančne motivované vypĺňať každý polrok dotazníky. Takže tie ženy, ktoré im zostali na konci, boli práve tie, ktoré sú takpovediac psychicky najzdravšie. Vyvodzovať z nich závery pre celú populáciu teda nie je objektívne. Tento výskum nič definitívne nedokázal, tak ako ktorýkoľvek iný pred ním. A obávam sa, že práve také štúdie a články, ako bol v Denníku N, môžu u žien prehĺbiť pocit izolácie. Povedia si, že keď sa po potrate trápia, sú so svojimi pocitmi celkom mimo.
Faktory ovplyvňujúce prežívanie potratu sú rôzne, ako napríklad: vzťah ženy k nenarodenému dieťaťu, tlak okolia, viera, a štádium tehotenstva, v ktorom bol potrat vykonaný. V užšom zmysle slova, je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, no často sa tento pojem používa širšie - ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. To, že niečo nie je v manuáli, neznamená, že problém neexistuje. V manuáloch sú však už konkrétne diagnózy, typické pre tieto životné situácie, ktoré sa tu môžu spustiť. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy. Nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by šli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia. Nemusí to byť hneď fyzické násilie, ale dajú napríklad na nejaké reči, niekto ich zmanipuluje alebo spochybní ich schopnosti. Preto potom idú na zákrok. Podľa zahraničných štúdií okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Takže vedia, že čakajú dieťa, aj sa na začiatku potešia, no potom zistia, že by s ním ostali samy a boja sa, že to nezvládnu. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Súvisí trauma aj s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené. Podľa zahraničných štúdií, napríklad z USA, kde sú rozšírenejšie potraty aj v neskoršom štádiu, to súvisí. Čím neskôr sa potrat uskutoční, čím je teda dieťa väčšie a čím viac ho už matka cíti, tým horšie to potom znáša žena.
Odkrývame bolesť po potrate: ZÍDE Z OČÍ, ZÍDE Z MYSLE
Poradenská pomoc a jej význam
Poradňa Alexis, kde pracujem už siedmy rok, je miesto, kam prichádzajú ženy v zložitých životných situáciách - buď sú práve neplánovane tehotné a stoja pred rozhodnutím alebo už potrat absolvovali a nesú si so sebou jeho následky. “Našim cieľom nie je moralizovať, ale podať ženám pomocnú ruku. Chceme, aby vedeli, že na svoje trápenie nie sú samy. Naša poradňa sa sústreďuje na hľadanie alternatív k umelému potratu. Nevieme pripraviť ženu na jeho absolvovanie, ale vieme jej ponúknuť napríklad pomoc vo forme informácií o finančných dávkach, materiálnej podpory alebo sprostredkovania kontaktu na laické poradkyne, ktoré už prešli podobnou situáciou.
V Poradni Alexis sa riadime tým, že chceme zachrániť dieťa aj jeho matku. No zároveň platí, že nikoho nemôžeme donútiť, aby si dieťa nechal. „Nejde o manipuláciu ani nátlak. Žena má mať v rukách svoju situáciu a slobodne sa rozhodnúť. Úlohou poradne je poskytnúť informácie, podporu, materiálnu či sociálnu pomoc a hlavne priestor pomenovať si nahlas, čo žena prežíva. Poradenstvo môže mať rôznu podobu - niekedy ide o jednorazové stretnutie, inokedy o dlhší proces. V prípade neplánovaného tehotenstva konečné rozhodnutie však vždy robí žena.
Zo skúseností vidíme, že ženy, ktoré prichádzajú, sa dajú rozdeliť do troch skupín. Niektoré sú od začiatku naklonené potratu a hľadajú potvrdenie svojho rozhodnutia. Ďalšie sú nerozhodnuté a potrebujú usporiadať svoje vnútorné dilemy. A potom sú také, ktoré by si dieťa chceli nechať, ale bránia im v tom objektívne prekážky ako sú financie, vzťahy, zdravie či bývanie. Väčšinou sa nám ozývajú ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat alebo by si dieťa vyslovene chceli nechať, no majú pocit, že na to nemajú podmienky. Napríklad pre nedostatok peňazí alebo pre odmietnutie zo strany partnera. Vtedy hľadajú pomoc, aby nemuseli ísť na interrupciu. Ozývajú sa aj ženy po potrate, spontánnom aj umelom.
Niekedy sa stane, že sa žena ozve s tým, aby sme jej poradili, kam má ísť na interrupciu. Na takéto ženy môžeme ešte vplývať. Nemôžeme ich presviedčať, ale poskytnúť informácie, argumenty. Mladá žena, ktorá je v ťažkej situácii a pod tlakom okolia zvažuje aj potrat, fakt, že sa obrátila na poradňu, je signálom, že si chce dieťa skôr nechať. Takýmto ženám najviac pomôže povzbudenie, že to zvládnu. Samozrejme, potom máme aj konkrétne rady, napríklad, že existuje možnosť individuálneho študijného plánu, a teda že škola sa dá dokončiť, že otec dieťaťa je povinný naň prispievať aj v prípade, že nechce, aby sa narodilo, že existujú možnosti núdzového bývania, ak ju rodičia vyhadzujú z domu a podobne. Tiež môžeme pomôcť materiálnou pomocou od darcov. Objasníme aj iné možnosti - adopciu či pestúnsku starostlivosť. Poskytneme aj iné informácie podľa konkrétnej situácie danej ženy. Keď sa tieto informácie dozvedia, často zvážia, že sa to s dieťaťom predsa len bude dať zvládnuť.
Možno prekvapí, že do poradne prichádzajú aj muži. Tvorili asi 7 - 8 percent klientov, no aj ich prítomnosť je významná. Sú to otcovia, ktorí sa cítia byť súčasťou rozhodovania o živote nenarodeného dieťaťa alebo muži, ktorí nesú následky straty - či už po spontánnom alebo po umelom potrate.
Infraštruktúra pomoci a informovaný súhlas
Infraštruktúra pomoci zo strany štátu by mala byť určite lepšia. Príspevky na dieťa sú malé, veľa nezmôžu, núdzové bývanie pre takéto ženy je u nás tiež problémové. Zariadení je málo, takže sú často plné. Pomoc je teda nedostatočná. Navyše, pojem osamelá tehotná žena ako kategória nedávno vypadol aj zo zákona o sociálnej pomoci. Takže tehotné ženy ako skupina sú zaznávané, lebo väčšina krízových centier sa sústredí na
tags: #po #potrate #nemam #rada #ludi