Každý rodič má svoj spôsob komunikácie aj výchovy. Väčšinou ho prevezme z rodiny, v ktorej vyrastal, lebo tento spôsob denne zažíval, tento spôsob sa stal jeho programom pre výchovu vlastných detí. To isté následne učíme aj naše deti. A rovnako ako naši rodičia dostávali na svoje správanie sa k nám nejakú reakciu, aj naše deti nám ju dávajú naspäť. V prípade, že sa nám nepáči správanie našich detí, existuje len jediná cesta: zmeniť vlastný prístup k nim. Treba si uvedomiť, že správanie detí je reakcia na to, čo sa deje okolo nich. Až v puberte sú schopné skúšať naše nervy a koľko toho vydržíme.
Z pohľadu edukácie je dôležité analyzovať spôsoby a charakter výchovy v rodine, ktorý je rozmanitý podľa toho, ako je rodič schopný rešpektovať individuálne potreby, požiadavky a záujmy detí a dať ich do súladu s vlastnými potrebami, požiadavkami a záujmami. Rodina je základnou spoločenskou jednotkou, malou spoločenskou skupinou, ktorú spája intimita vzájomného spolužitia, každodenný kontakt, vzájomná úcta a láska, súdržnosť pri dosahovaní spoločenských cieľov a uspokojovaní rozličných potrieb.
Dynamika rodinného prostredia a výchovné štýly
V každodennej interakcii je vo vzťahu rodič - dieťa dôležité, aby ich vzájomný kontakt bol citlivý a vzájomne akceptujúci osobnosť toho druhého, aby sa v rodine dodržiaval princíp ľudskosti. Podľa toho, do akej miery dokáže rodič pri svojom vplývaní na dieťa zladiť emocionalitu a racionalitu, ako aj požiadavky a potreby dieťaťa so svojimi, existuje niekoľko výchovných štýlov.
Psychologička Diana Baumrind na konci 60. rokov 20. storočia uskutočnila výskum na základe dôkladného pozorovania rodičov a ich detí. Vďaka tomuto výskumu pomenovala štyri výchovné štýly v rodine, ktoré sa dodnes používajú v psychológii. Výsledky výskumu pomáhajú rodičom ľahšie pochopiť, ako rôzne spôsoby výchovy môžu ovplyvniť deti v rôznych oblastiach, vrátane sebaúcty, sociálneho správania alebo schopnosti sa rozhodovať.
Autoritatívny (demokratický) výchovný štýl
Integračný alebo demokratický štýl výchovy je výsledkom kombinácie rodičovskej zodpovednosti a náročnosti. Aplikuje skôr presviedčanie, povzbudzovanie, či pôsobenie vlastným príkladom. Menej sa uplatňujú príkazy či tresty vo výchove. Typické je pevné vedenie, dôslednosť, pružnosť, dôraznosť, vzájomná spolupráca a dôvera rodiča s dieťaťom.
Rodičia podporujú samostatnosť a iniciatívu dieťaťa a vytvárajú si s deťmi pevné a akceptujúce vzťahy. Na svoje deti kladú primerané požiadavky a snažia sa dieťaťu vysvetliť, prečo je nutné niektoré pravidlá dodržiavať. Autoritatívni rodičia si vypočujú názory detí, ale konečné rozhodnutie je v ich rukách. V rodine autoritatívnych rodičov sú vítané všetky pocity, avšak nie všetko správanie. Rodiča svoje deti počúvajú, sú empatické a pomáhajú im riešiť rôzne situácie. Z detí, ktoré majú v detstve autoritatívnu výchovu, často vyrastú dospelí, ktorí sa vedia samostatne rozhodovať a dokážu vyhodnocovať riziká svojho konania.
Stanovenie hraníc | Lekcie duševného zdravia | Originál hráča RTÉ
Autoritársky (autokratický) výchovný štýl
Autoritársky alebo autokratický výchovný štýl dáva málo príležitostí k samostatnému a iniciatívnemu konaniu. Vo výchove sa uplatňuje najmä nátlak, sila, zákazy, príkazy, hrozby či tresty. Dieťa je odmietnuté, málo sa prihliada na jeho individuálne potreby. V tejto výchove je rodič ako „vládca“, ktorého dieťa musí poslúchať. Tresty, ktoré sa používajú, sú fyzické alebo psychické a dieťa zosmiešňujú.
Takto vychovávané dieťa sa prejavuje nízkym sebavedomím, v živote sa podriaďuje autoritám, ktorým má potrebu sa zavďačiť. U týchto detí je často potlačená tvorivosť a iniciatíva. Môže sa stať, že dieťa bude na tento výchovný štýl reagovať vzburou proti rodičom alebo inej autorite v budúcnosti. Tento štýl výchovy vedie k hnevu, pomste a snahe oplácať poníženie. Dieťa sa naučí, že ten, kto má moc, bude druhými ľuďmi uznávaný.
Liberálny (permisívny) výchovný štýl
Liberálny alebo permisívny štýl výchovy sa vyznačuje pasívnym prístupom rodiča k výchove a nedostatočným vedením dieťaťa. Absentuje tu pevný identifikačný model. Vzťahy v takejto výchove sú uvoľnené a výchovné pôsobenie je neisté. Dieťa nemá stanovené žiadne pravidlá ani obmedzenia. Rodičia preberajú všetky dôsledky za konanie svojho dieťaťa, neučia ho podieľať sa na chode rodiny.
Dôsledky pôsobenia permisívneho štýlu na dieťa sú viditeľné: dieťa je zmätené a neisté, pretože nevie, odkiaľ pokiaľ, čo je dobré, čo zlé, prípustné či neprípustné. Dieťa očakáva, že sa mu okolie prispôsobí, má nezdravé sebavedomie. Je nespoľahlivé a nespolupracuje, lebo doma nemusí. Je nespokojné, nešťastné, samoľúbe, sebecké a neuvážlivé.
Zanedbávajúci (nezúčastnený) výchovný štýl
Zanedbávajúci výchovný štýl je taký, v ktorom rodič neadekvátne zabezpečuje alebo vôbec nezabezpečuje potreby a požiadavky dieťaťa, vývin dieťaťa a jeho výchovu nepodporuje, je k nemu ľahostajný. Tento štýl sa vyznačuje nízkou mierou kontroly aj citovej podpory. Zanedbávajúci rodičovský štýl sa vyznačuje prílišnou zamestnanosťou rodičov, či už v práci alebo svojimi činnosťami.
Nezúčastňujú sa na živote detí, neprejavujú záujem o ich svet, málo si všímajú ich názory alebo city. Správanie sa dieťaťa je náladové, nesústredené, roztopašné, nestojí o školské vzdelávanie, často chodí poza školu a má sklon k užívaniu drog. V dospelosti deťom, ktoré boli vychovávané nezúčastnenou výchovou, často chýba zdravé sebavedomie a sebadôvera.
Funkcie rodiny a deformácie výchovného prostredia
Rodina ako základná sociálna bunka plní okrem výchovnej funkcie aj biologicko-reprodukčnú, ekonomickú, emocionálnu a ochrannú funkciu. Poskytuje akčný priestor, kde dieťa získa pocit „toto dokážem“. Upevňuje vedomie povinnosti, zodpovednosti a úcty tým, že zapája dieťa do činnosti.
Podľa toho, ako plní tieto funkcie, rozlišujeme funkčnú, disfunkčnú a afunkčnú rodinu. Typy disfunkčných rodín zahŕňajú:
- Nezrelú rodinu: Rodičia sú príliš mladí, nepripravení na rodičovstvo, vyznačujú sa nezrelosťou v životných hodnotách a citovej oblasti.
- Preťaženú rodinu: Rodičia sú vyčerpaní konfliktmi, materiálnymi problémami alebo chorobami.
- Ambicióznu rodinu: Kladie požiadavky na vysoké výkony bez ohľadu na skutočné schopnosti a potreby dieťaťa.
- Rozmaznávajúcu rodinu: Dieťaťu sa vo všetkom vyhovie, čím sa nenaučí samostatnosti ani zodpovednosti.
Výchovné problémy ako dôsledok deformovaných podmienok
Výchovné problémy detí vyplývajú z deformácie a dlhodobého pôsobenia negatívnych vplyvov. Medzi prejavy deformácie osobnosti patria znížený sebacit (hanblivosť, tréma, psychické napätie), zvýšený sebacit (domýšľavosť, arogancia) či deformovaný sebacit (závisť, žiarlivosť, zlomyseľnosť).
Ťažkosti osobnosti vyplývajú z chybného vzťahu k pravde (klamstvo), k autorite (ignorácia, nedisciplinovanosť), k práci (pohodlnosť, záškoláctvo) alebo k vlastníctvu (vandalizmus). Klamstvo má rôzne podoby: od epizodického cez fázové až po chronické, ktoré vzniká, ak lož prináša konkrétny úspech, pretože tvrdá rodičovská výchova nedovoľuje dieťaťu povedať pravdu.
Sociálne prostredie a inštitucionálna výchova
Človek sa nemôže stať človekom bez sociálneho prostredia a styku s ľuďmi. Patrí sem rodina, škola, výchovné inštitúcie, kultúrne inštitúcie a detské kolektívy. Skupina súrodenecká je najprirodzenejšou heterogénnou skupinou, kde sa starší učí zodpovednosti a mladší čerpá podnety. Skupiny vrstovnícke sú typické rovnakým vekom a záujmami.
Škola je historicky vzniknutá inštitúcia pre vzdelanie a výchovu. Jej prostredie musí byť organizované a zámerne pôsobiť na globálny rozvoj osobnosti žiaka. Je nevyhnutná spolupráca rodiny a školy. Rodina má podporovať výchovné úsilie školy a škola má pomáhať rodičom pri riešení výchovných problémov.
Náhradná rodinná výchova (ústavná starostlivosť, pestúnstvo, adopcia) nemôže v plnej miere nahradiť výchovné pôsobenie vlastnej rodiny, pretože kľúčovým motivačným činiteľom je rodičovská láska. Deti v ústavoch často trpia nedostatkom citovej výchovy, čo môže viesť k trvalejšiemu narušeniu citových vzťahov.
Najčastejšie chyby vo výchove a možnosti ich nápravy
Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, no v snahe správne ho viesť sa môže dopustiť chýb, ktoré majú dlhodobý vplyv na jeho vývoj. Jednou z najčastejších chýb je nadmerná kontrola a ochrana. Ak rodičia chránia dieťa pred každou nepríjemnosťou, nevybuduje si zručnosti na riešenie problémov.
Ďalšou chybou je nedostatok hraníc a pravidiel, čo vedie k neistote dieťaťa, pretože hranice mu poskytujú pocit bezpečia. Kritika namiesto povzbudzovania môže viesť k pocitu menejcennosti a strachu zo zlyhania. Nedostatok času a pozornosti v uponáhľanej dobe spôsobuje, že sa deti cítia prehliadané a hľadajú pozornosť inde. Tresty namiesto výchovy zase vedú k strachu a pocitu nespravodlivosti.
Výchova nie je o dokonalosti, ale o snahe byť vedomým rodičom. Každý robí chyby, no dôležité je ich rozpoznať a postupne meniť prístup. Rodičia vo výchove zväčša neuplatňujú iba jeden výchovný štýl. Vplyvom rôznych osobnostných rysov, rodinného či kultúrneho prostredia a ďalších individuálnych rozdielov si vytvárajú svoj špecifický výchovný prístup. Rôzne štýly sa môžu uplatňovať kombinovane alebo sa vzájomne prekrývať. Napriek tomu je vhodné sa usilovať vo výchove o čo najdemokratickejší spôsob výchovy, ktorý rešpektuje oba subjekty ako rovnocenných partnerov.
tags: #portal #mama #a #ja #dieta #vychova