Etická stránka umelého prerušenia tehotenstva je dodnes predmetom mnohých žhavých diskusií. Zastánci potratov pritom obvykle obviňujú ich odporcov zo zastaralého, stredovekého myslenia. Naskytá sa otázka, ako sa stredovek vlastne k potratom staval. Stredoveké myslenie samozrejme vychádzalo z kresťanského učenia, je však vhodné si uvedomiť, že kresťanské učenie nebolo nikdy celkom jednotné. Jednotliví myslitelia sa síce zhodovali v názore, že ľudská bytosť sa skladá zo smrteľného tela a božskej duše, nemali však jasno v otázke, kedy presne sa duša k telu pripája: či sa tak deje priamo v okamihu počatia, alebo až v určitej fáze vývoja plodu.
Duša a jej vstup do tela: Základný kameň stredovekého chápania
Postupom času prevládol názor, že duša vstupuje do tela 40. dní od počatia. Toto rozlišovanie malo zásadný vplyv na posudzovanie prípadov, kedy sa žena pokúsila plod zo svojho tela "vyhnať". Vyvolanie potratu vo veľmi rannej fáze tehotenstva mohlo byť považované za ľahší zločin, pretože pri ňom nebol usmrtený oduševnený tvor. Zato vyhnanie plodu vo vyššom štádiu vývoja bolo vnímané rovnako ako vražda novorodenca a trestalo sa zahrabaním zaživa, prebodnutím srdca kolom, alebo v najlepšom prípade stetím.
Tento koncept postupného "oduševňovania" plodu mal svoje korene v antickej filozofii, predovšetkým v Aristotelovom učení. Aristoteles v 4. storočí pred Kristom učil, že zárodok človeka má vegetatívnu dušu, ktorá sa v neskoršom štádiu gravidity zmení na živočíšnu dušu, a nakoniec je oživený ľudskou dušou. Potrat vykonaný v ranom štádiu tehotenstva preto nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti. Svätý Augustín v nadväznosti na Aristotela rozlišoval medzi zárodkom plodu a plne sformovaným ľudským plodom. Ľudský život sa podľa neho nezačínal počatím, ale veril v jeho postupný vývin spolu s postupným oduševnením v maternici. Jeho pohľad by sa dal zhrnúť slovami: bez ľudskej duše nemožno uvažovať o ľudskej bytosti. Túto teóriu potvrdil aj svätý Gregor z Nyssy, podľa ktorého nie je možné označiť nesformovaný plod za ľudskú bytosť, ale iba za potenciálnu ľudskú bytosť. Znova si pripomeňme, že išlo len o úvahy filozofov, ktoré nemali oporu v prírodných vedách. Ich jediným záchytným bodom bol v tomto zmysle začiatok pohybu plodu v lone matky, ktorý vnímali ako moment akoby oživenia plodu.
Vplyv Aristotelovej teórie postupného oduševnenia sa premietol aj do Septuaginty (gréckeho prekladu Starého zákona) a bol dlhodobo aplikovaný aj v cirkevnom práve. Napríklad v knihe Exodus sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí, pričom sa rozlišovalo medzi sformovaným a nesformovaným plodom. Toto rozlišovanie malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavala týchto kategórií, a tým priznala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Svätý Hieronym v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov.“
Tehotenstvo: Sprievodca mesiac po mesiaci | 3D animácia
Variabilita trestov a regionálne rozdiely
Všetko však záležalo na danej dobe a rozhodnutí miestnej vrchnosti. V najľahších prípadoch sa trest za potrat mohol rovnať "len" potupnému vyhnaniu z mesta. Ani hrozba trestu smrti však ženy a dievčatá neodradila od pokusov zbaviť sa nechtaného plodu. Najzúfalejšou skupinou boli dievky či služky, ktoré k pohlavnému styku donútil ich pán. Keby dievka hospodárovi nebola po vôli, riskovala výpoveď. Avšak, akonáhle otehotnela, pán levobočka nechcel a dievku nechal v hanbe. Takéto nešťastnice sa potom snažili tehotenstvo prerušiť rôznymi spôsobmi, od ťažkej fyzickej záťaže cez horúce kúpele a pitie bylinkových lektvarov až po zariekavania a čarovné amulety. Tieto ľudové rady odovzdávali z generácie na generáciu miestne baby, aj keď tým samy riskovali obvinenie z čarodejníctva. Solidarita s dievčatami "v hanbe" napriek tomu bola podľa všetkého v ľudových vrstvách silná.
Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa totiž dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a nehanbil sa ju znásilniť, okamžite sa rozhodol zachrániť ju z kráľovho domu. Keď však Bruinnech odviedol nazad do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Ako o tom píšu Kieranovi stredovekí životopisci: „Svätca okamžite naplnil spravodlivý hnev a v túžbe po tom, aby hriešnikovo semeno nedozrelo, zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ Bruinnech sa potom vrátila k životu v kláštore, kde zomrela ako mníška. Táto epizóda pritom nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Odborníci na stredovekú legendistiku ich označujú ako tzv. "potratové zázraky". Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí a dnes sa považuje za patrónku Írska. V tomto prípade Brigita navrátila panenstvo mladej mníške, ktorá otehotnela po romániku s milencom a svoj prečin oľutovala. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte dvaja svätci - sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí žili v 6. storočí a podieľali sa na šírení kresťanstva v Írsku. To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou.
Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijatie cirkevných sviatostí im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli. Britský historik Zubin Mistry sa sústredil na zborníky cirkevného práva, aby stanovil, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu.
Kresťanské elity a diverzita názorov
V stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, môžeme pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. To môže znieť ako paradox, ale tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí, ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti. Kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas stáročí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch.
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky. Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícií a poznatkov, vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie. Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórií, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením.
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť, ktorú je potrebné zdôrazniť, aby sme o dejinách postojov k interrupciám nezískali skreslený obraz. Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historioci sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Máme si z toho domyslieť, že ukončenie tehotenstva v iných kontextoch v stredoveku za potrat považované nebolo? Alebo sa takýchto prípadov, a tých musela byť väčšina, cirkevné nariadenia týkali v obmedzenej miere? Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
Od stredoveku k súčasnosti: Vývoj pohľadu na interrupcie
Cirkev a iné inštitúcie sa nám ako „nemenné“ môžu dnes javiť preto, že mnohé z prebiehajúcich zmien sú príliš pomalé na to, aby sme ich mohli vnímať počas jedného ľudského života. Príprava na interrupciu v stredoveku bola často riskantná a nebezpečná.
V 16. storočí pápež Sixtus V. svojou „Bulou Effraenatum“ odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím „oduševneného a neoduševneného“ plodu vymedzeného ešte v 13. storočí. Vyvolaný potrat už oduševneného plodu sa v tom čase považoval za vraždu a prísne sa trestal. V roku 1591 však pápež Július XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa hranica beztrestnosti potratu určovala podľa toho, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu, keďže presne nevedeli vypočítať, ako dlho vlastne bola žena tehotná.
V 18. storočí bol zaznamenaný prudký nárast obyvateľstva. Podstatne sa zhoršili životné podmienky najmä chudobných vrstiev obyvateľstva. Miera detskej úmrtnosti bola veľmi vysoká. Chudobné deti boli, prirodzene, ohrozenejšie, najmä ak sa narodili nechcené. Smrť patrila neoddeliteľne k materstvu a nepovažovala sa za neprirodzenú. V chudobincoch a sirotincoch bolo veľmi veľa opustených detí, ktoré tam živorili v biednych podmienkach. Nedostatok stravy im nedával veľkú šancu na prežitie.
V 19. a 20. storočí, keď boli potraty nelegálne alebo obmedzené, sa ženy obracali na amatérskych alebo nelegálnych poskytovateľov potratových služieb, ktorí často nemali potrebné odborné znalosti a vybavenie. To viedlo k vážnym zdravotným komplikáciám a smrťam. Jedným z období, keď sa vládny režim pokúšal o reguláciu reprodukcie obyvateľstva sprísnením interrupcií, bolo aj obdobie vojnového Slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945. Hlavným cieľom bolo v menej kresťanskej morálky zvýšiť populáciu slovenského národa. Vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana, pravicová konzervatívna strana so silným kresťanským razením, sa usilovala o úplné obmedzenie účasti žien na verejnom živote a o ich návrat z verejného do súkromného života, teda späť k rodine. Okrem kriminalizovania potratov tak štát obmedzil aj prístup k antikoncepcii, čo predtým v takej miere neexistovalo.
V roku 1935 Nacistické Nemecko zmenilo svoje rasistické zákony, aby zaistilo potraty pre ženy s vrodeným a genetickým poškodením alebo plod s dedičným postihnutím. V roku 1938 Švédsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty zo zdravotných, humanitárnych a eugenických dôvodov a nútené sterilizácie. V roku 1956 následne na to zaviedli potraty sovietske satelity Poľsko, Maďarsko a Bulharsko. V roku 1957 ďalšie sovietske satelity, Československo a Rumunsko, zaviedli potraty. V roku 1973 USA zaviedlo potraty vinou zmanipulovaného súdneho prípadu Roe vs. Wade. V roku 1975 Francúzsko a JAR zaviedli potraty. V roku 1978 talianske ľavicové strany a Nórska strana práce zaviedli potraty.
Politiku, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, resp. návrhov na zmenu interrupčného zákona. Verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939-1945. Diskusie o interrupciách nie sú žiadnou novinkou. Autor sa práve preto zameral na osvetlenie opomínanych historických súvislostí. Ich poznanie je o to dôležitejšie, že dnešných „pohrobkov slovenského štátu“ s týmto režimom nespája len obdiv k Jozefovi Tisovi či Hlinkovej garde, ale aj odmietavý názor na interrupcie. Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia.
Ruská skúsenosť s legalizáciou potratov v roku 1920 priniesla dramatický nárast ich počtu. Po legislatívnom schválení sa počty zabitých nenarodených detí z desaťtisíc potratov v roku 1921 z roka na rok násobili. V roku 1940 dosiahli pol milióna. Po opätovnom legislatívnom schválení v roku 1954 Rusi začínali odznova na 300 000 potratoch ročne. Tento počet stúpal závratným tempom a za tri roky stúpol na viac ako jedenásťnásobok. Úplný vrchol dosiahol v roku 1965, keď bolo zabitých viac ako 5,4 milióna nenarodených detí. Zdravotné fyzické, či psychické následky potratov nieslo čoraz viac žien a presiakli skoro do celej sovietskej populácie. V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí.
Poznatky biológie sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život samostatnej ľudskej bytosti, biologicky odlišnej od otca a matky. Pri uvažovaní o vzniku ľudskej bytosti sa v minulosti hľadalo spojenie tela a duše. V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď pápež Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Súčasné diskusie a kultúrne vojny
Súčasné diskusie o interrupciách nie sú len otázkou medicínskych či etických dilem, ale často sa prelínajú s politickými a kultúrnymi frontmi. V mnohých spoločnostiach sa vedú tzv. "kultúrne vojny", kde sa stretávajú rôzne pohľady na reprodukčné práva, úlohu ženy v spoločnosti a morálne hodnoty. Historický pohľad na stredoveké vnímanie potratov nám pomáha pochopiť, ako sa tieto postoje vyvíjali a ako sa menili v kontexte náboženských, filozofických a spoločenských zmien.
Je dôležité si uvedomiť, že ani v stredoveku neexistoval jednotný pohľad na potraty. Od prísnych trestov v niektorých regiónoch až po miernejšie prístupy v iných, stredoveký svet ponúka širokú škálu interpretácií a praktík. Tieto historické paralely nám môžu pomôcť lepšie pochopiť komplexnosť súčasných debát a uvedomiť si, že otázky spojené s interrupciami majú hlboké historické korene.
tags: #potrat #stredovek #trest