Rozchod partnerov je druhou najstresujúcejšou udalosťou v živote, hneď po strate blízkej osoby. Bolesť v takýchto situáciách často zatemňuje racionálne myslenie a najviac trpia deti, ktoré strácajú detstvo a perspektívu. V zložitých situáciách rozpadu rodiny je preto dôležité vyhľadať pomoc odborníka, ktorý pozná cesty z rozvodového bludiska. Na Slovensku existuje množstvo advokátov špecializujúcich sa na rodinné právo, ktorí vedia poskytnúť odbornú pomoc a podporu. Tento článok sa zaoberá podmienkami a právnym rámcom úpravy práva rodiča vidieť svoje dieťa na Slovensku, s dôrazom na rôzne situácie, ktoré môžu nastať po rozchode alebo rozvode rodičov.
Rodinné právo na Slovensku: Oblasti a špecifiká
Rodinné právo na Slovensku upravuje vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Medzi najčastejšie oblasti, v ktorých právnici poskytujú pomoc, patria:
- Rozvod manželstva: Príprava podkladov, zastupovanie na súde, dohody o majetkovom vysporiadaní a starostlivosti o deti.
- Úprava práv a povinností k maloletým deťom: Zverenie dieťaťa do starostlivosti, určenie výživného, úprava styku s dieťaťom.
- Výživné: Určenie, zvýšenie, zníženie alebo zrušenie výživného na maloleté alebo plnoleté deti, ako aj výživné pre rozvedeného manžela/manželku.
- Určenie a zapretie otcovstva: Zastupovanie v konaniach o určenie alebo zapretie otcovstva.
- Návrat maloletého z/do cudziny: Riešenie situácií, keď jeden z rodičov neoprávnene premiestni dieťa do zahraničia.
- Domáce násilie: Zastupovanie obetí domáceho násilia a zabezpečenie ochrany pre ne a ich deti.
- Majetkové vysporiadanie (BSM): Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode.
Partnerský rozchod spôsobuje druhý najsilnejší stres, hneď po smrti blízkej osoby. Bolesť človeka zbavuje schopnosti racionálne myslieť a zacykluje ho v problémoch. A deti? Trpia. Prichádzajú o detstvo. Chorľavejú. Strácajú perspektívu. A bezmocne zdieľajú svoj osud. Niekedy však stačí málo - osloviť niekoho tretieho, kto sa vyzná. Kto pozná cestu z rozvodového bludiska.
5 NAJLEPŠÍCH TIPOV NA VYROKÁVANIE ROZVODU | Rozvodový advokát v Houstone
Základné princípy rodičovských práv a povinností
Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, a to bez ohľadu na to, či sú manželia, rozvedení alebo žijú spolu. Rodičia sú povinní pri výkone svojich práv chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Súčasťou rodičovských práv a povinností je aj sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Ak jeden z rodičov nežije, je neznámy alebo nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, vykonáva rodičovské práva a povinnosti druhý z rodičov.
Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná inštitút vzdania sa dieťaťa alebo vzdania sa otcovstva k dieťaťu. Dieťa má právo poznať svojho otca, poznať svoju identitu, čo pomáha jeho zdravému všestrannému vývoju. Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa je základným prvkom rodinného života, chráneným aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností súdom
Ak rodičia nežijú spolu, súd môže upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti a ako bude prebiehať styk dieťaťa s druhým rodičom.
Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.
Existujú tri hlavné formy úpravy osobnej starostlivosti:
- Výlučná osobná starostlivosť jedného z rodičov: Dieťa je zverené do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov, pričom druhý rodič má právo na styk s dieťaťom a podieľa sa na jeho výchove a vzdelávaní.
- Striedavá osobná starostlivosť obidvoch rodičov: Dieťa žije striedavo s jedným a druhým rodičom v pravidelných časových intervaloch.
- Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov: Režim starostlivosti zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva, prípadne rozchodom partnerov.
Výlučná osobná starostlivosť
Výlučná osobná starostlivosť znamená, že dieťa je zverené do starostlivosti jednému z rodičov, ktorý zabezpečuje jeho každodennú výchovu, bývanie, stravovanie a ostatné bežné záležitosti. Druhý rodič je povinný prispievať na výživu maloletého dieťaťa k rukám matky a je oprávnený na styk s maloletým dieťaťom. Je však veľmi dôležité upozorniť, nakoľko možno v očiach verejnosti panuje mylná mienka o tom, že pokiaľ je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, druhý rodič je ukrátený alebo obmedzený vo svojich rodičovských právach a povinnostiach. Nie je tomu tak. Rodičovské práva a povinnosti oboch rodičov ostávajú zachované aj za podmienky, že dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. Pokiaľ by malo dôjsť k významnému rozhodnutiu v živote dieťaťa, ako je napríklad zmena školského prostredia alebo presťahovanie do zahraničia, je potrebný aj súhlas druhého rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Zachovanie rodičovských práv a povinností sa prejavuje aj v povinnosti rodiča, ktorému bolo dieťa do osobnej starostlivosti zverené, informovať druhého rodiča o otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, napríklad zdravotný stav, školské výsledky, a podobne. Ani vyživovacia povinnosť druhého rodiča však nekončí iba zaplatením výživného, nakoľko výživné slúži len na zabezpečenie bežných potrieb dieťaťa.
Striedavá osobná starostlivosť
Striedavá osobná starostlivosť znamená, že starostlivosť o maloleté dieťa je zabezpečovaná striedavo oboma rodičmi, ktorí sa obaja podieľajú na jeho výchove, vzdelávaní a každodennej starostlivosti. Obvykle dochádza k striedaniu v pravidelných intervaloch, napríklad v týždňových alebo dvojtýždňových. Podmienkou striedavej osobnej starostlivosti je schopnosť rodičov dohodnúť sa na výchove, zabezpečenie stabilného prostredia v oboch domácnostiach, vhodný vek a psychická vyspelosť dieťaťa. Významnú rolu zohráva aj geografická dostupnosť školských či predškolských zariadení, teda aby dieťa nemuselo dochádzať do dvoch rôznych vzdelávacích inštitúcií, avšak sú aj také prípady, kedy dieťa v dôsledku striedavej osobnej starostlivosti dochádza do dvoch škôl v závislosti od toho, ktorý rodič aktuálne osobnú starostlivosť zabezpečuje. Ďalšou podmienkou je spôsobilosť oboch rodičov vychovávať dieťa, ďalej to, že o osobnú starostlivosť majú záujem obaja rodičia, striedavá starostlivosť musí byť v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, ako aj to, že mu zaistí všetky jeho potreby. Čo sa týka výživného, neplatí absolútne, že pri striedavej osobnej starostlivosti sa výživné neurčuje.
Spoločná osobná starostlivosť
Spoločná osobná starostlivosť bola do Zákona o rodine zavedená novelou s účinnosťou od 01.01.2023. Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia tejto formy starostlivosti je záujem a súhlas oboch rodičov s takouto formou, čo je rozdiel so striedavou osobnou starostlivosťou, kde súd vykoná dokazovanie o jej vhodnosti pre maloleté dieťa, pokiaľ o ňu prejaví záujem aspoň jeden z rodičov. Opäť pri takejto forme starostlivosti musí byť naplnený najlepší záujem maloletého dieťaťa a musia byť zaistené jeho potreby. Na rozdiel od striedavej osobnej starostlivosti, vo výroku súdu nie je vymedzené časové ohraničenie, kedy sa dieťa nachádza u toho-ktorého rodiča, ale toto je ponechané na dohode rodičov. Pri tejto forme starostlivosti je teda zdôraznená rovnocenná participácia rodičov na výchove maloletého dieťaťa.
Právo rodiča na informácie o dieťati
V zásade každému rodičovi dieťaťa (bez ohľadu na to, či sú rodičia rozvedení alebo manželia, či žijú spolu ako druh a družka, alebo spolu nežijú), patria zo zákona rodičovské práva a povinnosti (článok 4 zákona o rodine). K nim patrí aj právo byť informovaný o svojom dieťati. Rodiča je možné rodičovských práv pozbaviť alebo obmedziť len na základe rozhodnutia súdu (§ 38, § 39 zákona o rodine). To, že rozsudkom o rozvode a úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom (prípadne neodkladným opatrením) bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov ešte neznamená, že druhý rodič stratil svoje rodičovské práva.
Rodič, ktorému neboli informácie poskytnuté zo strany preferenčného rodiča (ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti), by sa mohol domáhať informovania voči druhému rodičovi aj súdom (§ 24 ods. 3, § 25 ods. 4 zákona o rodine „Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati.“). Výpočet „podstatných“ vecí nie je taxatívny. V zásade to teda znamená, že v prípadoch, keď jeden z rodičov zastupuje dieťa v bežných veciach, nie je nevyhnutné vyjadrenie druhého rodiča. Ak však ide o podstatnú vec, treba sa opýtať druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí. Pokiaľ by druhý rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky na postup podľa § 35 zákona.
Styk s dieťaťom a jeho úprava súdom
Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa v blízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života. Je chránené článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb. Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickému rodičovi a dieťaťu nie je dovolené sa stýkať alebo len tak zriedka, že žiadne prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že je v záujme dieťaťa, aby udržiavalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov a má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“.
Právo stretávania sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. (Náhrada za čas stretávania znamená, ak je dieťa choré a nemôže sa v danom čase stretnúť s druhým rodičom, alebo ak rodič bráni stretnutiu, tak by tento čas mal byť nahradením novými stretnutiami naviac. Pri úprave styku by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov a úprava stretávania pod tento rozsah v prípade, ak má rodič záujem o stretávanie v normálnom rozsahu t. j. Ak je oprávnený schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný. Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Ak teda súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku. Práve naopak, v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa eventuálne narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil, resp. prehĺbil. V prípade, ak má súd za preukázané, že príčinou odmietania je správanie preferenčného rodiča, potom by súd mal bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Súd je povinný poučiť preferenčného rodiča o následkoch jeho pôsobenia na dieťa a ďalšie právne prostriedky, ktoré môže použiť, aby zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. Súd prvého stupňa správne rozhodol o potrebe zmeniť predchádzajúcu úpravu styku otca s mal. a správne určil aj rozsah styku zodpovedajúci súčasným potrebám maloletej a jej otca, ktorý v prípade ponechania styku v doterajšej podobe by bol znevýhodňovaný a obmedzovaný v realizácii rodičovských práv a maloletá by bola obmedzovaná v rozpore s jej záujmom pri rozvíjaní a prehlbovaní svojich väzieb k otcovi.)
Ako postupovať, ak matka bráni styku s dieťaťom?
Ak Vám matka dieťaťa odopiera styk s dieťaťom a zlyhala aj možnosť dohody s ňou, bude zrejme najlepším riešením podať na súd návrh na úpravu styku s dieťaťom. V návrhu popíšete okolnosti, vzťah k dieťaťu a Vašu túžbu sa s ním stretávať častejšie. Odporúčam tiež uviesť, že si riadnym spôsobom plníte svoje rodičovské povinnosti.
Ak už existuje súdne rozhodnutie o styku a matka ho nerešpektuje, môžete podať návrh na výkon rozhodnutia. Súd môže matke uložiť aj pokutu za marenie styku.
Čo ak bývalá manželka odmieta vydať syna, ak príde čo i len o minútu neskôr?
Vo Vašom prípade ide o otázku výkonu rodičovských práv a povinností, konkrétne o realizáciu styku otca so synom podľa súdneho rozhodnutia. Ak súd určil presný čas odovzdania a prevzatia dieťaťa, obaja rodičia sú povinní tento čas rešpektovať. Zároveň však zákon o rodine vyžaduje, aby rodičia konali v najlepšom záujme dieťaťa a navzájom spolupracovali.
Ak matka striktne odmieta odovzdať dieťa otcovi, ak príde čo i len o minútu neskôr, ide o formalistický výklad rozhodnutia, ktorý nie je v súlade s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa. Súdne rozhodnutie má zabezpečiť, aby dieťa malo kontakt s oboma rodičmi, nie aby sa styk zbytočne komplikoval. Ak otec preukázateľne nemôže prísť presne na čas z objektívnych dôvodov (napr. dopravná zápcha), odporúčam, aby si tieto situácie dokumentoval (napr. prostredníctvom záznamu z navigácie alebo svedeckých výpovedí).
Dohoda rodičov o styku s deťmi
Ak sa rodičia dokážu dohodnúť na úprave styku s deťmi, majú dve možnosti:
- Ponechať styk na dohode: Táto dohoda nie je súdne vykonateľná, ale umožňuje flexibilnú úpravu styku.
- Dať dohodu schváliť súdom: Táto dohoda je súdne vykonateľná, čo znamená, že ak ju druhý rodič nedodržiava, môže byť za to súdom sankcionovaný.
Klientom v zásade radím, aby sa medzi oboma možnosťami rozhodli podľa miery dôvery, ktorú medzi sebou majú. Ak si nedôverujú, odporúčam styk upraviť v súdnom rozhodnutí. Čas, pokiaľ súd vytýči pojednávanie, odporúčam využiť na odskúšanie dohodnutého modelu styku.
Rozsah styku a jeho určovanie súdom
Rozsah styku sa určuje podľa viacerých kritérií. Ak zoberieme tradičný model rodiny, tak mu bude zodpovedať aj tradičný model úpravy styku, ako ho určuje súd. V tradičnej rodine jeden rodič, spravidla matka, je s dieťaťom na rodičovskej dovolenke celé tri roky, čo v útlom veku dieťaťa predurčuje aj tzv. separačnú úzkosť dieťaťa od tohto rodiča. Otec zabezpečuje finančne rodinu a veľa času trávi v práci. Styk otca sa potom upravuje pri kojencovi na kratší čas niekoľkých hodín za prítomnosti matky, neskôr bez jej prítomnosti, záleží od intenzity kojenia. Pri malých deťoch so separačnou úzkosťou je dôležitý nie tak rozsah, ale častá intenzita styku, niekoľkokrát do týždňa. Pri deťoch, u ktorých separačná úzkosť odznieva, treba styk postupne rozširovať, najprv na celý deň s denným prespaním, potom pridať jednu noc, dve noci, plus prázdniny. Pri starších deťoch je častá intenzita styku skôr handicapom, dieťa má vlastné záujmy a život a časté striedanie starostlivosti rodičov vníma skôr negatívne. Pri starších deťoch teda platí opak ako pri malých, t.j. dôležitý je väčší rozsah styku a nie intenzita. Intenzitu pri starších deťoch je komfortnejšie nahradiť telefónom alebo elektronickou komunikáciou s dieťaťom. Pri starších deťoch bude tradičným modelom styku napr. každý druhý víkend od piatka do nedele.
Upozorňujem však, že v súčasnosti tradičný model rodiny ustupuje modelom netradičným, preto…
Právo vidieť dieťa počas výkonu trestu odňatia slobody
Vzájomná prítomnosť rodiča a dieťaťa (predovšetkým maloletého) je základom pre budovanie a udržanie zdravého a funkčného vzťahu. Pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je tou najlepšou možnosťou vyrastať v prítomnosti oboch rodičov. Avšak nie každé dieťa má možnosť vyrastať v kruhu obidvoch rodičov. Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov (prípadne obaja) vykonáva trest odňatia slobody. Majú odsúdení v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody právo na styk so svojimi deťmi? Právo na styk je implicitnou súčasťou rodinného života chráneného tak článkom 19 Ústavy SR ako aj článkom 8 EDĽP. Jedným zo štyroch základných materiálnych znakov ľudských práv je ich neodňateľnosť. Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk teda nemôže zbaviť.
Podstatnou súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života je, že mu štát, resp. Slovenská republika zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZVTOS“) a vykonávacej vyhlášky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „vyhláška“). ZVTOS v § 24 ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody (minimálny, stredný, maximálny stupeň stráženia).
Ďalšie podmienky návštev (predovšetkým deň a časové rozmedzie) sú upravené v ústavných poriadkoch jednotlivých ústavoch na výkon trestu (ďalej len „ÚVT“). Považujeme za potrebné poukázať na ústavný poriadok ÚVT Leopoldov, podľa ktorého sa návštevy vykonávajú spravidla v stredu, štvrtok a piatok. Pre blízke osoby, obzvlášť maloleté deti, je vzhľadom na pracovné povinnosti resp. povinnú školskú dochádzku často až nemožné v uvedené dni odsúdeného navštíviť. Bolo by žiaduce nahradiť uvedené dni návštev aspoň jedným dňom v rámci víkendu. Za uvedenú skutočnosť bolo Slovensko kritizované Európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „CPT“ alebo „Výbor“), ktorý danú situáciu označil za poľutovaniahodnú.
Výbor zároveň opätovne pripomenul, že všetci väzni by mali mať nárok a v praxi aj reálnu možnosť na návštevu aspoň jednu hodinu týždenne (podľa možnosti by mali mať možnosť prijať návštevu každý týždeň). Odporúča teda slovenským orgánom zabezpečiť súlad s týmito minimálnymi požiadavkami. Obdobne aj Odporúčanie Výboru ministrov Rec (2018) 5 členským štátom týkajúce sa detí uväznených rodičov hovorí, že návštevy zo strany detí by v zásade mali byť povolené jeden krát týždenne.
Z organizačno-technických dôvodov je počet osôb, ktoré môžu súčasne odsúdeného navštíviť, obmedzený na päť. V prípade, ak má odsúdený viac ako štyri deti, toto obmedzenie sa pre deti nevzťahuje. Návšteva odsúdeného v ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bezkontaktne prostredníctvom telekomunikačného zariadenia alebo cez perforovanú stavebnú prekážku. Návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom ZVJS. Riaditeľ ÚVT môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený nemá absolútny právny nárok na návštevu formou priameho kontaktu, hoci by bol zaradený do ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a platí to tiež opačne, kedy odsúdený zaradený do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia nemusí nevyhnutne prijímať návštevy bezkontaktnou formou čo vyplýva (okrem iného) aj z § 20 ods. 5 písm. b) vyhlášky.
Je ale pravidlom, že sa návštevy odsúdených zaradených v maximálnom stupni stráženia a taktiež v strednom stupni stráženia v rámci vnútornej diferenciácie v skupine ´´C´´ realizujú bezkontaktne. Na takéto opatrenie ale musí v danom prípade existovať naliehavá spoločenská potreba a musí byť primerané sledovanému cieľu. Z ústavno-právneho hľadiska je neudržateľné paušalizovane realizovať návštevy takýchto odsúdených iba na základe vonkajšej resp. vnútornej diferenciácie. Pri každom jednom odsúdenom je nevyhnutné posudzovať, či v jeho prípade existujú skutočné a pretrvávajúce bezpečnostné riziká resp. riziká spojené s narušením účelu trestu pri návšteve priamym kontaktom. Pokiaľ takéto riziko pri odsúdenom neexistuje, je nepovolenie bezkontaktnej návštevy neprípustným zásahom do práva odsúdeného na rodinný život.
Ako ďalej vyplýva z vyššie spomínaného Odporúčania Výboru ministrov, právo dieťaťa na priamy kontakt sa musí rešpektovať, a to aj v prípadoch, kedy sú odsúdenému rodičovi uložené disciplinárne sankcie alebo opatrenia. Vzhľadom k tomu, že podľa vyhlášky sa odsúdený v strednom stupni stráženia umiestni do diferenciačnej skupiny C aj z dôvodu, že sa opakovane počas výkonu trestu dopustil disciplinárneho previnenia, čoho následkom je to, že návštevy môže prijímať spravidla bez priameho kontaktu, považujeme toto opatrenie za nevhodné a v rozpore so spomenutým odporúčaním. Navyše máme pochybnosť o súlade spomenutého obmedzenia (§18 ods. 2 písm. e) vyhlášky) s ustanovením § 24 ods. 4 ZVTOS, ktorý bez ďalšieho hovorí o tom, že odsúdení v strednom stupni stráženia prijímajú návštevy spravidla priamym kontaktom. Vyhláška teda upravuje spôsob realizácie návštevy odlišne od zákona. Z hľadiska systematického výkladu a princípu hierarchie právneho poriadku je v prípadoch, kedy je úprava podzákonného predpisu v tej istej otázke odlišná od úpravy v zákone, je v procese aplikácie potrebné dať prednosť ustanoveniu zákona.
Poukazujeme tiež na správu CPT z roku 2018, v ktorej Výbor uznáva, že v niektorých prípadoch je z bezpečnostných dôvodov alebo na ochranu legitímnych záujmov vyšetrovania opodstatnené prijímať návštevy v kabínach. Pre všetky zákonom stanovené kategórie väznených osôb by však mali byť pravidlom návštevy s priamym kontaktom, pričom „bezkontaktné“ návštevy by mali byť len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy riadne zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na individuálnom posúdení potenciálneho rizika konkrétneho väzňa.
V rámci testu proporcionality je zlomovým bodom práve nevyhnutnosť zásahu. Je zrejmé, že obmedzenia týkajúce sa návštev blízkych osôb bezpochyby zasahujú do práva odsúdeného na rešpektovanie rodinného života, avšak takéto obmedzenia samé o sebe nie sú v rozpore s EDĽP, ak vyplývajú zo zákona, sledujú legitímny cieľ a zároveň sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Návštevy bez priameho kontaktu v zariadeniach s najvyšším stupňom stráženia sledujú vo väčšine legitímny cieľ (predchádzanie nepokojom či zločinnosti, ochrana verejnej bezpečnosti) podporený napr. V podmienkach Slovenskej (rovnako aj Českej) republiky sa návštevy realizujú výlučne na základe iniciatívy odsúdeného a to formou „pozvánky“ určenej osobám, o ktorých návštevu má odsúdený záujem. Dieťa odsúdeného resp. jeho blízka osoba teda nemôže sama iniciovať návštevu s odsúdeným. V prípade, že odsúdený niektorú blízku osobu na návštevu nepozve, táto osoba sa návštevy zúčastniť nemôže. Ak ide o maloleté deti odsúdeného, ktoré nie sú na pozvánke výslovne uvedené, môžu sa návštevy zúčastniť iba ak s tým odsúdený súhlasí. Uvedené korešponduje s tézou, že ide skôr o právo odsúdeného (rodiča) na styk, nie jeho povinnosť. Z povahy osobného styku sme ale hlboko presvedčení, že vo vzťahu k maloletým deťom je právo styku potrebné, v mnohých prípadoch dokonca nevyhnutné, vnímať cez prizmu jeho negatívneho vymedzenia, teda povinnosti styku s maloletým.
V zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZR“) je súčasťou rodičovských práv a povinností najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Niet pochýb o tom, že sústavná a dôsledná starostlivosť o dieťa sa realizuje predovšetkým osobným stykom. Odsúdený rodič - hoci je prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä zo sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa - nie je zbavený zodpovednosti za všestranný vývin maloletého dieťaťa. Je len na tomto rodičovi, aby využíval aspoň obmedzené možnosti k tomu, aby aj v nedostatku príležitostí pre sústavné výchovné pôsobenie vykonával vhodný vplyv na výchovu maloletého dieťaťa. Jedným z prostriedkov zabezpečujúcich spoluúčasť odsúdeného rodiča na výchove je osobný styk odsúdeného rodiča s maloletým dieťaťom. Kontakt s dieťaťom je v tomto ohľade významným predpokladom a základom pre výkon rodičovských práv a povinností.
Vyživovacia povinnosť otca počas výkonu trestu odňatia slobody
Častou otázkou v kontexte práva otca vo väzení vidieť dieťa je aj vyživovacia povinnosť. Ak má rodič súdne rozhodnutie, ktorým bola určená povinnosť platiť výživné, musí najprv podať návrh na vykonanie exekúcie a až následne môže podať na príslušný úrad práce žiadosť o náhradné výživné. Návrh na vykonanie exekúcie spíše ktorýkoľvek súdny exekútor.
Aj keď je otec vo výkone trestu, nezbavuje ho to vyživovacej povinnosti, aj keď nateraz nepracuje. Rovnako to platí aj v prípade právoplatného nepodmienečného odsúdenia na výkon trestu odňatia slobody. Väzni taktiež vo väznici pracujú, dostávajú mesačnú mzdu, pričom výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča.
Ak sa rodič úmyselným konaním pripravil o objektívnu možnosť platiť výživné, nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu dieťaťa. Moderná súdna prax zaviedla ako nutnosť aj vypočutie dieťaťa a posudzovanie jeho názoru. Je potreba zdôrazniť, že nie každé prianie maloletého dieťaťa je tiež v súlade s jeho najlepšími záujmami. Dôležité je zhodnotiť, či je maloletý schopný racionálne zdôvodniť svoje stanovisko a záujmy.
Praktické rady a odporúčania
- Vždy majte na pamäti najlepší záujem dieťaťa.
- Ak máte podozrenie, že druhý rodič plánuje neoprávnene premiestniť dieťa do zahraničia, neváhajte sa obrátiť na políciu alebo na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
- Ak ste sa stali obeťou domáceho násilia, vyhľadajte pomoc a ochranu.
Riešenie sporov v medzinárodnom kontexte
V praxi sa vyskytujú situácie, kedy je jedným z rodičov dieťaťa bezdôvodne a neoprávnene bránené v stretávaní sa s dieťaťom. V prípade presťahovania sa rodičov alebo dieťaťa do zahraničia je často potrebné riešiť súdnu príslušnosť a aplikovateľné právo. Tieto otázky rieši najmä Nariadenie Brusel II č. 2201/2003, ktoré určuje, že právomoc rozhodovať má krajina, v ktorej má dieťa obvyklý pobyt.
Príkladom môže byť situácia, kedy matka s dieťaťom žije v zahraničí, otec žije na Slovensku a chce sa s dieťaťom stretávať. V takom prípade sa často podáva návrh na úpravu styku na súd v krajine obvyklého pobytu dieťaťa. Ak už existuje súdne rozhodnutie o styku, je možné ho dať uznať a vykonať v inom členskom štáte EÚ na základe spomínaného nariadenia.
Rovnako dôležité je zohľadniť aj práva starých rodičov. Novela zákona o rodine č. 175/2015 Z.z. rozšírila možnosť starých rodičov domáhať sa určenia styku s dieťaťom aj v prípadoch detí narodených mimo manželstva alebo manželov, ktorí spolu nežijú. Súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami, ak je to v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine.
Odborná pomoc a podpora
Na Slovensku pôsobí množstvo advokátov, ktorí sa špecializujú na rodinné právo a starostlivosť o dieťa. Títo odborníci majú rozsiahle znalosti a skúsenosti s problematikou rodinného práva a vedia klientom poradiť vo všetkých aspektoch tejto oblasti. Advokáti poskytujú personalizované služby, prispôsobené individuálnym potrebám a cieľom klientov, s cieľom dosiahnuť čo najvýhodnejší výsledok pre nich a ich rodinu. Príkladom je JUDr., partnerka advokátskej kancelárie L/R/P advokáti, s.r.o., ktorá sa vo svojej praxi zameriava najmä na rodinné právo, vrátane rozvodov, úpravy práv a povinností rodičov k deťom, domáceho násilia, výživného, určenia a zapretia otcovstva a návratu maloletého z/do cudziny. Advokáti s podobným zameraním dokážu zastupovať klientov v náročných sporoch, ako napríklad v spore o navrátenie maloletého pri jeho neoprávnenom premiestnení do cudziny, alebo viesť zložité rokovania ohľadom vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Odměna advokáta za právne služby je dôležitou otázkou. Výška odmeny by mala byť vždy dohodnutá vopred a transparentne, bez dodatočných skrytých poplatkov. Existuje niekoľko foriem odmeňovania: hodinovú odmenu, paušálnu odmenu, podielovú odmenu alebo kombinovanú odmenu. Klient má právo vedieť, koľko bude za právne služby platiť.
V prípade potreby, okrem právnikov, existujú aj ďalší odborníci, ako sú psychológovia, sociálni pracovníci či mediátori, ktorí môžu pomôcť pri riešení rodinných konfliktov a zabezpečení najlepšieho záujmu dieťaťa.