Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov. Smrť dieťaťa v akomkoľvek veku je bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov. Absolútne si nepripúšťajú, že by sa im niečo podobné mohlo stať. Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozlične dlhý čas a rozličným spôsobom. Smrť dieťatka je snáď najbolestnejším okamihom, aký si v súvislosti s behom ľudského života dokážeme predstaviť. Hlboký smútok, strach, bolesť, prázdnota či úplný šok - to sú najčastejšie emócie, ktoré v tomto okamihu prežíva žena, ktorá o dieťatko prichádza. Tieto pocity prichádzajú bez ohľadu na to, či k strate bábätka došlo v prvých týždňoch tehotenstva, počas pôrodu či po ňom.
Psychológia straty a špecifiká zármutku rodičov
Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Zármutok sprevádza aj pocit viny. Ako rodičia sa cítia za ich dieťa zodpovední počas jeho života, tak aj po jeho ukončení. Vyčítajú si, že jeho smrti nezabránili a nevedeli ju predvídať. Tento stav môže viesť k pocitom vlastnej neschopnosti, zbytočnosti až depresie. Len ťažko túto väzbu prerušia. Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa. Strata dieťaťa paralyzuje celý život. Čo robiť v prvých dňoch nevie nikto. Príjsť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť.
V procese smútenia je dôležité hovoriť o dieťati, modliť sa k nemu a vzdávať úctu za jeho alebo jej život. Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú. Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie. Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať. Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí. Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom.
Niekoľko praktických vecí, ktoré môžete urobiť pre niekoho, kto smúti
Fázy procesu trúchlenia a hojenia
Cez smútenie prichádza hojenie. Trúchlenie - prežívanie zármutku je NORMÁLNOU A ZDRAVOU odozvou na stratu dieťatka. Udalosť straty môže (ale nevyhnutne nemusí) viesť ku kríze či traume. Keďže ide o PRIRODZENÚ reakciu na neprirodzene náročnú udalosť, má žena potenciál túto stratu spracovať. Na začiatku procesu trúchlenia stojí strata, v závere tohto procesu je plnohodnotný život v nových perspektívach a vzťahoch. Základným predpokladom na to, aby žena dokázala prejsť týmto procesom, je pravdivosť a nepotlačovanie prežívaných emócií.
Prvou fázou, ktorá prichádza bezprostredne po úmrtí dieťatka, je fáza popretia. Často je sprevádzaná stuhnutím, zdanlivým zmrznutím, zmeraveným pohľadom. Slovne žena často vyjadruje pochybnosti o smrti dieťatka, neverí záverom, ktoré hovoria o úmrtí. Druhou fázou je prepuknutie emócií. Bolesť, hnev, strach, smútok, ale aj pocity viny, nepokoj, obviňovanie, zúrivosť. Táto fáza trvá rádovo dni až mesiace po úmrtí dieťatka. Náročnosť situácie sa prejavuje psychicky i fyzicky - môžu sa objaviť poruchy spánku, náchylnosť k infekciám, nejasné bolesti, kolapsy, zhoršenie zdravotného stavu ženy.
Ako tretia prichádza fáza vyvažovania - je to fáza hľadania, nachádzania a odpútania. Táto fáza neprichádza automaticky, žena si musí prechod do nej vedome zvoliť. Žena postupne získava kontrolu nad sebou a svojim prežívaním, rozhoduje o tom, aké vnemy k sebe púšťa a ako s nimi nakladá. Vyvažuje - ak ju premkne smútok, dokáže ho spracovať nejakým tvorivým spôsobom. Poslednou fázou je vytvorenie nového vzťahu k sebe a skutočnosti. V tejto fáze si nanovo preskladáva svoj život. Môže ešte vznikať pnutie medzi túžbou žiť naplno a strachom z bolesti. Žena život vníma z inej perspektívy, triedi, čo už jej neslúži a stavia, na čom jej záleží.
Komunikácia s deťmi a súrodencami o smrti v rodine
Ak majú rodičia ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu. Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha. Rozhodujúce je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením. Je potrebné si uvedomiť, že súrodenci utrpeli stratu rovnako, ako rodičia. Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok.
Deti sú síce zraniteľné, ale nie sú slabé. Pravda po strate blízkej osoby je pre deti síce bolestná, ale bez nej sa bolesť a smútok budú vo vnútri dieťaťa hromadiť. Ak deti nepoznajú pravdu, trpia v konečnom dôsledku viac a dlhšie. Hovorte so smútiacimi deťmi pravdivo. Polopravdy typu "odišiel" alebo "spí" dieťaťu nepomáhajú. Deti vnímajú jazyk doslovne a vysvetlenie, že mŕtvy išiel spať, môže byť desivé. Namiesto zmiernenia smútku tým docielime strach dieťaťa zo spánku. Deti sa často trápia, že môžu stratiť aj ďalšiu blízku osobu. Nielen dospelí, ale aj deti smútia dlhodobo. Za najbližšími osobami smútia do konca života. Rovnako ako my dospelí, ani deti sa nedokážu „cez stratu len tak preniesť“.
Deti potrebujú potvrdenie, že to, čo prežívajú, je normálne. U menších detí sa môže v hre i predstavách objavovať téma smrti, je to prirodzená reakcia. Svoje emócie môžu spracovávať prostredníctvom hry. Aj pre starších môže byť ťažké o tom, čo prežívajú, rozprávať, môže im pomôcť kresba. Deťom pomáha, keď môžu rozpovedať svoj príbeh a zdieľať svoje spomienky. Smútiace deti nechcú zabudnúť na človeka, ktorý zomrel. Pomáha vyčlenenie si konkrétnej hodiny počas dňa, kedy sa s ostatnými deťmi budú hrať alebo robiť inú spoločnú činnosť. Deti nachádzajú útechu v rutine. Denný režim evokuje v deťoch poriadok, systém a hlavne bezpečie.
Niekoľko praktických vecí, ktoré môžete urobiť pre niekoho, kto smúti
Praktické rady a rituály rozlúčky
V našej kultúre sa stretávame s tým, že kontakt s mŕtvym dieťatkom vnímame ako zbytočné trýznenie. Nie není to tak. Opýtajte sa ženy, či chce stráviť čas so svojim dieťatkom a rešpektujte jej voľbu. Skúsenosť ukazuje, že aj keď je to ťažké, je pre ženy dôležité, aby sa rozlúčili so svojim dieťatkom. Tieto chvíle žene pomáhajú uznať, že dieťatko bolo súčasťou jej života, jej rodiny. Ženy, ktoré si to v tejto situácii vyberú, to nikdy neľutujú. Nikdy neľutujú, že mali možnosť sa k svojmu dieťatku túliť, hladkať ho, ďakovať mu. Skôr sa stretneme so ženami, ktoré ľutujú, že nemali možnosť vidieť svoje dieťatko a rozlúčiť sa s ním.
Všetky odborné publikácie, ktoré sa zaoberajú touto témou, sa zhodujú na tom, že spomienkové „rituály“ sú pre pozostalých nesmierne dôležité. Tým, že má žena napr. fotografiu dieťatka, o ktoré prišla, je toto dieťa už navždy legitímnou súčasťou príbehu ich rodiny. Niektoré ženy si nechajú pramienok vláskov. Zistite, či si chce uchovať nejakú spomienku na dieťatko. Opäť, nejde o žiadnu sebatrýzeň. Ak sa žena rozhodne pre pohreb, buďte jej k dispozícii pri praktických záležitostiach. Pohreb môže dieťaťu pomôcť uzavrieť informáciu o smrti blízkeho. Ak sa rozhodnete, že dieťa na pohreb nezoberiete, zvážte inú formu, ako sa s daným človekom rozlúčiť. Zasadenie stromu, zdieľanie príbehov alebo vypustenie lampiónov môže byť dobrou alternatívou.
Vytvorili sme spomienkový balíček, ktorý umožňuje rodičom uchovať si spomienky na krátky čas s ich bábätkom. Aj dieťa, ktoré zomrelo v prenatálnom období, môžete dôstojne pochovať. Lucia zároveň objasňuje, že bez ohľadu na to, kedy ste o dieťatko prišli, ste legitímnym rodičom. Strata dieťaťa počas tehotenstva alebo krátko po pôrode je rana, ktorá sa nikdy úplne nezahojí. Rodičia, ktorí mali možnosť stráviť so svojím dieťaťom len krátky čas, si často nesú len zopár spomienok. Môže ísť o pohyb v brušku, prvý a zároveň posledný dotyk, pohľad, meno, ktoré dieťa dostalo. Tieto okamihy sú síce prchavé, no o to vzácnejšie.
Právne aspekty a možnosti pochovania potratených detí
Z pohľadu legislatívy existujú špecifické prípady (podľa Vyhlášky č. 22/1988 Zb.). O vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa musí písomne požiadať rodič dieťaťa. O tejto možnosti má rodiča informovať ošetrujúci zdravotnícky pracovník. Gynekologicko-pôrodnícke pracovisko má vyplniť žiadosť v spolupráci s rodičom. Zariadenie by teda malo mať k dispozícii tlačivo žiadosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť vydať potratený plod „bezodkladne“ po podaní žiadosti.
Druhým prípadom je pôrod mŕtveho dieťaťa, kedy hovoríme o narodení bez známok života, pričom pôrodná hmotnosť je 1000g a vyššia. Tu sa postupuje podľa Zákona o pohrebníctve - tj. podobne ako napr. pri pochovaní dospelého človeka. Ďalšie užitočné informácie k tejto téme môžete nájsť v Zákone č. 131/2010 Z. z. a Zákone č. 576/2004 Z. z. Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať.
Na to, aby sme mohli pomôcť rodinám po strate dieťatka, musíme a chceme úzko spolupracovať i so zdravotníkmi, ktorí ženy po strate dieťatka v prvých momentoch sprevádzajú. Pre zdravotníkov ponúkame informačný materiál v printovej i digitálnej podobe a taktiež webináre na túto tému. Cieľom je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami.
Duchovná útecha a hľadanie zmyslu v utrpení
Prvým a najdôležitejším spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou dieťaťa, je modliť sa. Modliť sa za prijatie, modliť sa za milosti, modliť sa za pokoj. Boh je s tebou a On ťa neopustí v tvojej bolesti, aj keď sa môže zdať, že to tak nie je. Rozhovory s kňazom alebo duchovným vodcom o všetkom tom citovom zmätku, ktorý zažívate, môžu byť tiež obrovským požehnaním, pretože Boh k nám hovorí cez Jeho nástroje. Kňazi často vedia presne, čo povedať, aby potešili niekoho, kto žiali. Ich slová boli plné útechy a povznášali ma.
Bože môj, naše dieťa je mŕtve! Prečo, Pane? Pýtam sa prečo. Nikdy nebude počuť šum vetra, nikdy nebude vidieť krásu v tvárach svojich rodičov. Pýtaš sa prečo? Tvoje dieťa žije. Namiesto vetra počuje spev anjelov pred mojím trónom. Namiesto pominuteľnej krásy vidí krásu večnú - hľadí na moju tvár. Bolo stvorené a žilo krátko, aby obraz jeho rodičov, ktorý má vtlačený do tváre, stál predo mnou a orodoval za nich. Tvoje dieťa pozná tajomstvá nebies, ktoré ľuďom na zemi nie sú známe. Smeje sa nevídanou radosťou, ktorou sa vedia tešiť len neviniatka.
Boh má plán aj uprostred bolesti. On ťa miluje aj počas tvojho utrpenia. Myšlienka posmrtného života môže byť pre dieťa v trúchlení veľmi nápomocná. Ak ste nábožensky presvedčení o posmrtnom živote, je čas sa o svoje presvedčenie podeliť. Vďaka skúsenosti smútenia som sa naučila viac sa spoliehať na Pána a aj na ostatných. Tiež mi otvorila oči, ako som veľmi milovaná. Nič nie je zaručené okrem nekonečnej Božej lásky. Bez ohľadu na to, aký kríž práve teraz nesiete, oprite sa o Jeho lásku, uvedomte si vaše požehnania a On vás ponesie!
Ako byť oporou a čo nehovoriť pozostalým
Nezľaknite sa pocitov. Ak ste prítomní pri žene v okamihu, keď prichádza o dieťatko alebo sa práve dozvedá o jeho smrti, jednoducho tam buďte. Vnímajte jej pocity. Vnímajte svoje pocity. Pravdivosť a láskavosť pri interpretovaní diagnóz či záverov musia íduť ruka v ruke. Nehľadajte v tomto okamihu slová útechy, väčšinou vôbec úľavu neprinášajú. „To prejde, bude to dobré,“ je v tejto chvíli úplne bezobsažné. Rovnako sa pokúste vyhnúť vetám: „Buďte rada, veď už doma jedno zdravé dieťa máte. Veď to ešte ani nebolo dieťa, bol to len plod. Nebuďte hysterická!“
Takéto nevyžiadané rady z okolia v tomto náročnom období určite nikomu nepomôžu. Skôr naopak - vsypú soľ do vašich otvorených rán. Vytvorte žene priestor, aby mohla smútiť tak, ako potrebuje. Ak máte možnosť, doprajte jej bezpečný a osobný priestor. Nezľaknite sa jej sĺz. Nechajte ju kričať, ak chce kričať. Neberte si jej bolesť osobne. Prejavte účasť. Ak je to vo vašich kapacitách, opýtajte sa ženy, čo by potrebovala. Ak sa totiž žena rozhodne potlačiť svoje emócie, prichádzajú potom, neskôr, s neuveriteľnou intenzitou, plné viny a hnevu.
Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu, je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa. Zdieľanie najtraumatickejšej udalosti života a to, že som o nej bola schopná hovoriť s priateľmi, mi naozaj pomohlo zotaviť sa zo žiaľu. Tiež sa mi zdalo, že to pomáhalo ostatným, pretože im to dalo možnosť hovoriť o tom, že aj oni stratili dieťa. Vytvorte podpornú skupinu kolegov na pracovisku, ktorí zažívajú obdobné situácie. Buďte úprimní k vlastným hraniciam. Ak je situácia pre vás priveľmi náročná či otvára vaše osobné bolesti, vyhľadajte pomoc.
Organizácie a zdroje pomoci na Slovensku a v Čechách
Existujú cesty, ako urobiť túto nesmierne náročnú situáciu znesiteľnejšou, ba možno dokonca posilňujúcou. Na Slovensku a v Čechách pôsobí niekoľko združení, ktoré ponúkajú pomocnú ruku:
- Tanana (www.tanana.sk) - Cieľom združenia je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami. Ponúkajú online konzultácie, spomienkové balíčky a bezpečný priestor na zdieľanie.
- Plamienok (www.plamienok.sk) - Detský hospic ponúka bezplatné poradenstvo a psychologickú pomoc rodinám, deťom a adolescentom. Pomáhajú deťom a tínedžerom po strate blízkej osoby a ich rodičom prostredníctvom individuálnych a skupinových terapií.
- Kolobeh života (www.kolobehzivota.sk) - Poskytuje poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť.
- Nezabudneme (www.nezabudneme.sk) - Projekt občianskeho združenia Želaj si, ktorý je pomocnou rukou pre všetkých rodičov, ktorí prišli o svoje deti.
- Dlouhá cesta (www.dlouhacesta.cz) - Český spolok, ktorý už niekoľko rokov pomáha rodičom, ktorí prišli o svoje dieťa.
- Aj oni sú naše deti! - Projekt Detského fondu SR zameraný na personál nemocníc a rodičov, aby zvládali prijímanie správy o úmrtí dieťaťa.
Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena.
Niekoľko praktických vecí, ktoré môžete urobiť pre niekoho, kto smúti
Osobná skúsenosť: Austin Mercy a cesta k prijatiu
Rok 2016 bude pre nás vždy rokom, kedy sme stratili naše tretie dieťa. Mala som mimomaternicové tehotenstvo. Vzácny, život ohrozujúci stav, ktorý bol tou poslednou vecou v mojej mysli. Kŕče sa stále zhoršovali a už som vnútorne krvácala. Po operácii sme sa v mojej nemocničnej izbe stretli s manželom. Ale stratila som dieťa. Konečnosť týchto slov ma stále bolí. Táto udalosť mi zmenila život. Už nikdy nebude rovnaký.
Žijem s prázdnym lonom, ktoré sa malo zväčšovať spolu s rastúcim životom, ale namiesto toho drží polovicu reprodukčného systému a trvalé jazvy po operácii. Starám sa o svoje dve žijúce deti s vedomím, že tretie bude navždy chýbať. Nášmu dieťatku sme dali meno do 24 hodín, čo sme ho stratili. Pomenovali sme ho Austin Mercy. Je potešujúce počúvať, že ľudia volajú vaše nenarodené dieťa menom a uznávajú, že malá duša existuje.
Asi týždeň po tom, ako sa to všetko udialo, som napísala svojmu dieťaťu list. Vyliala som zo seba všetky svoje emócie a myšlíenky a plakala som. Keď som ho dopísala, cítila som, ako sa jarmo, ktoré som niesla na svojich pleciach, stalo ľahším. Moje deti už nepovažujem za samozrejmosť. Viac sa zameriavam na to, aby som ich milovala, kým sú tu so mnou. Som teraz schopná byť empatická, keď žialia iní ľudia.
V živote človeka je liečivý element, keď si uvedomí, že netreba mať na všetko názor a netreba všetkému rozumieť. Strata dieťaťa patrí k najhlbším a najbolestivejším skúsenostiam, aké môže človek v živote zažiť. Pre rodiča znamená smrť dieťaťa pocit, akoby sa celý svet zrazu rozpadol. Na tomto „rozbitom svete“ sú potom nútení znovu a pomaly stavať svoj život od základov. Bez mapy. Bez návodu. Ale pamätajte - nie ste v tom sami. Existujú ľudia a organizácie, ktorí sú pripravení kráčať touto cestou s vami.
