Svet, v ktorom žijeme, sa neustále mení a rozvíja. Preto sa od vzdelávacích inštitúcií očakáva, že pripravia žiakov nielen na súčasnosť, ale najmä na budúcnosť. Kľúčom k úspechu v tejto úlohe je cieľavedomé plánovanie a dôsledné stanovovanie cieľov vo vyučovacom procese. Jasne vymedzené vyučovacie ciele nie sú len formálnym požiadavkom v školských dokumentoch, ako sú štátne vzdelávacie programy či učebné osnovy, ale tvoria základný predpoklad efektívneho učenia a kvalitného vyučovania. V tomto kontexte je dôležité pochopiť, ako sa rôzne oblasti vzdelávacích cieľov, a najmä psychomotorická oblasť, prelínajú a podporujú komplexný rozvoj osobnosti žiaka, špecificky v informatickej výchove.
Význam Cieľov vo Vzdelávacom Procese a Jeho Zložky
Učiteľ sa stáva sprievodcom, ktorý žiaka bezpečne a systematicky vedie k poznaniu, zručnostiam i hodnotám. Práve ciele mu dávajú smer, umožňujú meranie úspechu a spätne ho informujú, čo ešte treba zlepšiť. Pre žiaka sú ciele orientačným bodom i výzvou; vedia, čo sa od nich očakáva, aké výsledky majú dosiahnuť a aký zmysel má ich aktivita na hodine.
Pojem edukácia pochádza z latinského slova „e-ducere“, čo znamená vy-chovať, vy-pestovať. Edukáciu chápeme ako akúkoľvek ľudskú činnosť, pri ktorej jeden subjekt inštruuje (učí) alebo sa nejaký subjekt učí. Nie je to stav, ale proces, preto hovoríme o edukačnom procese. Tento proces je novší a širší výraz pre tradičný výchovnovzdelávací proces, pričom tieto dve časti sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, čo sťažuje ich striktné oddelenie. Napríklad, ak je niekto naučený pozdraviť, nejde len o naučenie etikety, ale aj o výchovu k slušnému správaniu, čo ilustruje ich nerozlučnú previazanosť.
Vzdelávanie predstavuje edukačné procesy, v rámci ktorých si človek zámerne postupne osvojuje poznatky a fakty, vytvára vedomosti, zručnosti a návyky. Podstatou edukačných procesov je proces učenia sa. Výchova ako taká sa skladá z viacerých zložiek. Telesná výchova je jednou z týchto zložiek, no existuje aj rozumová, pracovná, jazyková a mnohé iné. Telesná výchova, ako neoddeliteľná súčasť zdravého spôsobu života, podstatne prispieva k regenerácii telesných a psychických síl, pomáha obohacovať život v detskom kolektíve a organizovať ho tak, aby bol pestrejší a prinášal deťom radosť. Okrem telesného vývinu ovplyvňuje aj psychický, sociálny, morálny a emocionálny vývin dieťaťa. Princípy, ktoré platia pre telesnú výchovu, sa dajú s istými úpravami aplikovať aj na iné zložky výchovy, vrátane informatickej, kde sa taktiež prelínajú rôzne aspekty rozvoja. Materské školy a školské kluby sú zariadenia budúceho profesionálneho pôsobenia pedagógov a patria do školského systému našej republiky. V súčasnosti prebieha na Slovensku školská reforma, čo prináša výhodu učenia sa už s novými termínmi a prístupmi, bez zaťaženia staršími koncepciami.
Komplexný Pohľad na Oblasti Výchovy a Vzdelávania: Kognitívna, Afektívna a Psychomotorická
Počas štúdia sa budeme v rôznych súvislostiach stretávať s troma základnými oblasťami cieľov, ktoré pokrývajú komplexný rozvoj osobnosti: kognitívnou, afektívnou a psychomotorickou. Tieto oblasti, často štruktúrované podľa Bloomovej taxonómie cieľov vzdelávania, poskytujú systematický rámec pre plánovanie, realizáciu a hodnotenie edukačného procesu. Každá z nich sa zameriava na iný aspekt rozvoja osobnosti žiaka a ich synergické pôsobenie vedie k celostnému vzdelaniu.
Kognitívna Oblasť: Rozvoj Myslenia a Poznania v Kontexte Informácií
Kognitívna oblasť je oblasť vedomostí a intelektuálnych zručností. Týka sa rozvoja myslenia, osvojovania poznatkov, chápania pojmov i schopnosti pracovať s informáciami. Žiak najskôr prijíma a zapamätáva fakty, neskôr sa učí súvislostiam, aplikuje vedomosti a napokon rozvíja myslenie do úrovne samostatného hodnotenia a tvorby nových riešení. Typické pre kognitívnu oblasť je to, čo je napísané. Napríklad, vedomosť je to, že poznáš svoju adresu, alebo poznáš pravidlá volejbalu. Intelektuálna zručnosť je zas to, že vieš na počítači vytvoriť program.
Taxonómia cieľov v kognitívnej oblasti poskytuje systematický rámec pre pochopenie tohto rozvoja. Zahŕňa šesť úrovní, ktoré opisujú postup od jednoduchého zapamätania si až po komplexnú tvorbu. Prvou úrovňou je zapamätanie si, ktoré vyžaduje, aby si žiaci zapamätali a dokázali spomenúť na určité informácie, respektíve súvislosti s predchádzajúcimi poznatkami. Ide o zapamätanie si všeobecne prijímanej správnej odpovede na určitú otázku, napríklad definovanie základných pojmov fyziky. Nasleduje porozumenie, kde žiak vysvetlí, objasní význam, ako napríklad proces fotosyntézy. Aplikácia znamená, že žiak použije poznatky v inej situácii, napríklad vypočíta príklad s využitím naučeného vzorca. Analýza je schopnosť rozložiť problém, nájsť jeho časti, napríklad analyzovať štruktúru literárneho diela. Hodnotenie umožňuje žiakovi posúdiť a porovnať, napríklad rôzne historické interpretácie udalosti. Najvyššou úrovňou je tvorba, kde žiak navrhne nový spôsob, nástroj alebo riešenie, ako napríklad navrhne experiment na overenie hypotézy.
V kontexte slovenského vzdelávania sa tieto úrovne premietajú do schopnosti žiaka nielen memorovať informácie, ale predovšetkým ich chápať, aplikovať v nových situáciách, analyzovať zložité problémy, kriticky hodnotiť informácie a tvorivo pristupovať k riešeniu úloh. Pri téme „Zlomky“ môže byť cieľom nielen identifikovať zlomky, ale aj viesť žiaka k ich zjednodušovaniu, čo je forma aplikácie a pochopenia ich vlastností.Na učebnú činnosť má silný vplyv aj štruktúra a úroveň kognitívnych vlastností žiaka, do ktorých radíme jeho schopnosti, vedomosti, zručnosti a návyky, myslenie a pamäť. Úroveň rozvoja a štruktúra kognitívnych funkcií žiaka priamo ovplyvňuje priebeh vyučovacieho procesu. V kognitívnej oblasti sa u žiaka prejavuje schopnosť analýzy, keď je schopný nachádzať a rozlišovať vzťahy a prvky. Schopnosť syntézy spočíva v tom, že žiak je schopný odvodiť abstraktné vzťahy a vytvoriť vzorce. Hodnotenie mu umožňuje posudzovať javy podľa vnútorných a vonkajších kritérií. Aplikácia sa prejavuje v schopnosti použiť vedomosti v konkrétnych a zvláštnych situáciách. A napokon pochopenie znamená, že žiak je schopný vysvetliť javy vlastnými slovami, porovnať ich a interpretovať.
Pojem inteligencia je kľúčový pre pochopenie kognitívnych schopností. Otázky súvisiace s ľudskou inteligenciou, teda s jej momentálnou kapacitou, nie sú stále úplne zodpovedané. Rozlišujeme fluidnú inteligenciu, ktorá je daná biologickými predpokladmi jedinca a nezávisí na skúsenostiach žiaka, jej vrchol spadá do obdobia približne 20-25 rokov. Kryštalizovaná inteligencia je výsledkom vplyvu vonkajšieho prostredia na jedinca, napríklad vzdelávania a skúseností, a rozvíja sa po celý život. Individuálne učebné štýly žiakov sú tiež dôležité. Existujú žiaci, ktorí uprednostňujú učenie naspamäť, alebo takí, ktorí sa snažia učivo radšej logicky pochopiť. Niektorí žiaci si učivo prepisujú, vytvárajú si vlastné schémy a pomôcky, iní sa snažia nájsť čo najviac zdrojov a z nich sa naučia hotové poznatky a podobne.
Afektívna Oblasť: Formovanie Postojov a Hodnôt Pre Sociálnu Interakciu
Afektívna oblasť je oblasť postojov, názorov a citov. Predstavuje učenie sa procesom, ktoré zahŕňa správanie, ktoré očakávame a považujeme za štandardné. Je často opomínaná, no v modernej pedagogike, aj v súlade so slovenskými dokumentmi, ako je napríklad Štátny vzdelávací program, sa kladie čoraz väčší dôraz na formovanie postojov, hodnôt a motivácie. Žiak sa najprv so záujmom zapája do aktivity, postupne sa učí diskutovať, konať podľa pravidiel, rešpektovať druhých, budovať občianske i etické postoje. Napríklad, naučil si sa rozprávať s rodičmi bez toho, aby si kričal, vieš pochopiť city a pocity iných, alebo dokážeš prihrať loptu kamarátovi aj keby si mohol dať kôš. Zahŕňa aj schopnosť komunikovať so spolužiakmi z iných etnických, respektíve kultúrnych prostredí otvoreným a úprimným spôsobom.
Taxonómia afektívnej oblasti zahŕňa niekoľko úrovní. Prijímanie znamená, že žiak prejavuje ochotu prijať informáciu alebo postoj. Reagovanie sa prejavuje v aktívnej reakcii žiaka na podnety a prejavoch záujmu. Formovanie postoja nastáva, keď žiak začína vnímať dôležitosť, napríklad si uvedomuje potrebu ochrany životného prostredia. Organizácia je proces, pri ktorom žiak integruje hodnoty a postoje a rieši konflikty medzi nimi. Stabilné včlenenie znamená, že žiak integruje hodnoty do denného konania a prejaví ich aj mimo triedy, napríklad pomáha starším ľuďom bez toho, aby bol k tomu nútený. Okrem kognitívnych vlastností vplýva na učenie aj štruktúra a úroveň žiakových postojov, záujmov, potrieb, motivácie a hodnôt.
Vzdelávacie ciele v afektívnej oblasti sa zameriavajú na rozvoj zodpovednosti, empatie, tolerancie, kritického myslenia vo vzťahu k hodnotám, ako aj na budovanie pozitívneho vzťahu k učeniu a k spolužiakom. Učiteľ tu pôsobí ako vzor a facilitátor, ktorý vytvára prostredie pre bezpečné vyjadrovanie názorov a formovanie vlastných postojov. Pri diskusii o historických udalostiach nejde len o osvojenie faktov (kognitívna oblasť), ale aj o pochopenie ľudských osudov, rozvoj empatie a formovanie vlastného názoru na spravodlivosť (afektívna oblasť).
Psychomotorická Oblasť: Rozvoj Praktických Zručností a Koordinácie v Modernom Vzdelávaní
Psychomotorická rovina sa spája s rozvojom praktických zručností a motorických schopností. Sem patria nielen predmety ako telesná výchova či pracovné vyučovanie, ale aj laboratórne práce v chémii a fyzike či umelecká výchova. Žiak si osvojuje základné pohybové vzory, postupne ich dokáže vykonať automaticky a bezpečne, až napokon zvládne zložitú úlohu. Podobne ako v kognitívnej a afektívnej oblasti, aj tu existujú stupne osvojenia, ktoré vedú k postupnému zdokonaľovaniu.
Tieto stupne začínajú automatickými reakciami, čiže reflexami, ktoré sú často vrodené. V kontexte učenia sa to môžu byť prvé, často nevedomé reakcie na podnety. Nasledujú základné pohybové zručnosti, ktoré zahŕňajú osvojenie si základných pohybov, ako je správne držanie pera, základné kroky pri tanci, alebo manipulácia s jednoduchými nástrojmi. Perceptívne rozlišovanie znamená identifikáciu správnej techniky, napríklad rozlíšenie správneho držania hokejky od nesprávneho, alebo rozoznanie správneho postupu pri chemickom experimente. Precvičovanie a zdokonaľovanie je fáza, kedy sa opakovaným cvičením pohyby stávajú istejšími a presnejšími, ako napríklad precvičovanie písania písmen, kým nie sú čitateľné a úhľadné. Neskôr prichádza koordinácia a diferenciácia, čo je schopnosť koordinovať viacero pohybov súčasne, napríklad pri hre na hudobný nástroj alebo pri zložitých športových úkonoch. Najvyšším stupňom je imitácia a tvorivé aplikovanie, kedy žiak dokáže napodobniť komplexný pohyb alebo zručnosť a neskôr ju použiť v novej, tvorivej situácii, napríklad po naučení sa základných techník kreslenia dokáže vytvoriť vlastné dielo.
V praxi to znamená, že pri pracovnom vyučovaní sa žiak najprv učí správne držať nástroj, potom precvičuje jednoduché úkony, až nakoniec dokáže vyrobiť napríklad drevenú skrinku. V telesnej výchove sa začína základnými pohybovými stereotypmi, postupne sa prechádza k zložitejším technikám a nakoniec k zvládnutiu celých pohybových sekvencií, ako je napríklad zostava v gymnastike alebo herná činnosť v kolektívnom športe. Cieľom je, aby sa tieto zručnosti stali nielen funkčnými, ale aj esteticky a bezpečne vykonávanými. Psychomotorický cieľ v projektovom vyučovaní zdôrazňuje rozdiely, kľúčové prvky, plánovanie, hodnotenie a uplatnenie metódy pre inkluzívne vzdelávanie, čím podporuje praktické zručnosti v širšom kontexte.
Pre komplexný pohľad na psychomotorický vývoj je dôležité spomenúť aj jeho skoré štádiá. Podrobný prehľad psychomotorického vývoja dieťaťa do 2,5 roka zahŕňa rozvoj hrubej a jemnej motoriky, osobnosť, reč a hry. Komplexný sprievodca psychomotorickým vývojom dieťaťa od narodenia do 3 rokov pomáha zistiť míľniky, ako podporiť rozvoj a na čo si dať pozor. Napríklad psychomotorický vývoj dieťaťa v 9. mesiaci sa zameriava na motoriku, reč, rozumový vývoj, sociálne prejavy, stravu a spánok, vrátane informácií o hmotnosti a výške. Tieto základné etapy vývoja motorických schopností sú fundamentom pre neskoršie komplexnejšie psychomotorické zručnosti, ktoré sú nevyhnutné aj v informatickej výchove.
Aplikácia psychomotorických cieľov je rozsiahla a presahuje rámec tradičných predmetov. Psychomotorický cieľ v geometrii sa zaoberá bodmi, úsečkami, vektormi, priamkami, rovinami a kužeľosečkami, pričom zahŕňa analytické a metrické úlohy. Tým spája poznanie s praxou a vyžaduje presné narábanie s nástrojmi a vizualizáciu priestorových vzťahov. Podobne psychomotorický cieľ v geografii spája poznanie s praxou, rozvíja praktické zručnosti a priestorovú inteligenciu študentov, napríklad pri práci s mapou, orientácii v teréne alebo pri modelovaní geografických javov. Tieto príklady jasne ukazujú, že psychomotorické zručnosti nie sú len o fyzickej námahe, ale aj o precíznosti, koordinácii a aplikácii teoretických poznatkov do praktických činností.
Psychomotorické Ciele v Informatickej Výchove: Od Základov po Komplexné Aplikácie
V informatickej výchove majú psychomotorické ciele mimoriadny význam, hoci na prvý pohľad nemusia byť tak zjavné ako v telesnej výchove alebo pracovnom vyučovaní. Tu sa psychomotorika manifestuje v precíznej manipulácii s digitálnymi nástrojmi, efektívnom ovládaní vstupných zariadení a v schopnosti transformovať myšlienky do digitálnej podoby prostredníctvom konkrétnych fyzických úkonov. Cieľom je naučiť žiakov nie len "čo" robiť, ale aj "ako" to robiť s maximálnou efektivitou a presnosťou.
Základné psychomotorické zručnosti v informatickej výchove zahŕňajú predovšetkým zvládnutie práce s klávesnicou a myšou. Precízna kontrola myši, ktorá umožňuje presné označovanie, posúvanie a manipuláciu s digitálnymi objektmi, je nevyhnutná pre grafický dizajn, prácu s tabuľkami, či navigáciu v komplexných softvérových prostrediach. Klávesnica si zas vyžaduje rozvoj rýchlej a presnej hmatovej metódy písania. Schopnosť písať bez pozerania sa na klávesnicu, s minimálnym počtom chýb a vysokou rýchlosťou, výrazne zvyšuje efektivitu práce s počítačom, či už pri písaní textov, programovaní alebo zadávaní dát. Toto je priamy prejav zdokonaľovania základných pohybových zručností a ich automatizácie.
Na pokročilejšej úrovni sa psychomotorické ciele prejavujú v komplexnej manipulácii s rôznymi softvérovými rozhraniami. Patrí sem napríklad ovládanie špecifických nástrojov v softvéri pre počítačovú grafiku (napr. kreslenie presných línií, manipulácia s vrstvami), v CAD/CAM aplikáciách (precízne modelovanie 3D objektov), alebo v simulačných programoch, kde presné zadávanie parametrov a interakcia s virtuálnym prostredím vyžaduje vysokú úroveň koordinácie ruka-oko a jemnú motoriku. Sem spadajú aj činnosti spojené s prácou s rôznymi perifériami, ako sú digitálne tablety, skenery či 3D tlačiarne, kde fyzická manipulácia s týmito zariadeniami a ich ovládanie priamo ovplyvňuje výsledný digitálny alebo fyzický produkt.
Pri programovaní, hoci je prevažne kognitívnou činnosťou, sa psychomotorika uplatňuje vo fyzickom akte písania kódu, navigácii v integrovanom vývojovom prostredí (IDE) a v procese ladenia (debugging), kde je potrebné rýchlo a presne identifikovať a opraviť chyby. V robotike a internete vecí (IoT) sa psychomotorické ciele posúvajú na ešte vyššiu úroveň, keďže zahŕňajú fyzickú interakciu s hardvérom. Montáž robotických stavebníc, pripojenie senzorov a aktuátorov, alebo kalibrácia zariadení vyžaduje jemnú motoriku, priestorovú orientáciu a schopnosť pracovať s malými komponentmi. Programovanie robotov následne vedie k fyzickým pohybom a interakciám v reálnom svete, čo je priamym výsledkom aplikácie psychomotorických zručností. V kontexte divadelného projektu, ktorý vzdeláva deti hrou a pohybom a učí slušnému správaniu v divadle a vzťahu k autoritám prostredníctvom improvizácie, možno vidieť paralelu aj v informatickej výchove. Žiaci sa učia nielen ovládať techniku, ale aj spolupracovať, rešpektovať pravidlá a tvorivo aplikovať naučené zručnosti v digitálnom prostredí.
V modernom vzdelávaní je dôležité aj to, ako technológie a senzorické prostredia môžu podporiť rozvoj týchto zručností. Senzorické priestory môžu pomôcť deťom s ADHD a poruchami senzorickej integrácie dosiahnuť lepšiu rovnováhu a sebareguláciu, čo je základ pre efektívnejšie učenie a rozvoj motorických zručností v digitálnom prostredí. Kvalitné IT vybavenie, ako je počítač s pripojením na internet, projektor, prípadne kamery a interaktívne tabule, sú kľúčové nástroje pre realizáciu týchto psychomotorických cieľov, umožňujúc vizualizáciu komplexných javov a interaktívnu prácu.
Vzájomná Previazanosť Cieľov a ich Efektívna Realizácia
Kvalita vyučovania sa často odvíja od jasnosti formulácie cieľov. Tie by mali byť špecifické, jasne definované, čo sa má žiak naučiť. Zároveň merateľné, aby umožňovali zhodnotiť, či bol cieľ dosiahnutý. Musia byť dosiahnuteľné, čiže realistické vzhľadom na schopnosti žiakov a dostupné zdroje. Mali by byť aj relevantné, v súlade s vyššími pedagogickými zámermi školy, ako je napríklad rozvoj kritického myslenia a podpora celoživotného učenia. A napokon časovo ohraničené, s jasným časovým rámcom pre ich dosiahnutie. Používanie akčných slovies je v slovenskom prostredí štandard pri formulácii cieľov. Napríklad namiesto "žiak bude vedieť o druhej svetovej vojne" sa formuluje "žiak vysvetlí príčiny druhej svetovej vojny" (kognitívna oblasť), alebo "žiak prejaví empatiu voči obetiam vojny" (afektívna oblasť).
Implementácia cieľov do vyučovacieho procesu zahŕňa niekoľko fáz. Expozícia nového učiva, čo je vysvetlenie a ukážka, napríklad keď učiteľ demonštruje správnu techniku kreslenia. Nasleduje nácvik a upevňovanie, kedy si žiaci nové vedomosti a zručnosti precvičujú pod vedením učiteľa. Aplikácia je fáza, keď žiaci využívajú naučené v nových kontextoch, či už individuálne alebo v skupinách. A napokon reflexia a hodnotenie, kde učiteľ aj žiak reflektujú proces učenia a dosiahnuté výsledky.
Faktory ovplyvňujúce realizáciu cieľov sú rôznorodé. Medzi vnútorné faktory patrí motivácia žiaka, jeho predchádzajúce vedomosti a individuálne učebné tempo. Vonkajšie faktory zahŕňajú veľkosť triedy, pracovné pomôcky, usporiadanie lavíc a dostupnosť informačných technológií. Napríklad interaktívna tabuľa môže pomôcť pri vizualizácii komplexných javov. Kvalitný učiteľ sleduje rozpoloženie triedy, variabilitu úloh a transparentné pravidlá, ako sú jasne definované kritériá pre hodnotenie domácej práce. Využíva rôzne metódy hodnotenia, ktoré zodpovedajú stanoveným cieľom. Používajú sa rubriky s kritériami, napríklad pri písomnej práci sa hodnotí obsah, slohová úroveň a pravopis. Pri laboratórnych prácach poslúži kontrolný zoznam, ktorý overuje, či žiak dodržiaval bezpečnostné postupy. Dôležité je aj diferencované hodnotenie, ktoré zohľadňuje individuálne pokroky žiaka. Rôzne úrovne úloh, takzvaná diferenciácia, umožňujú žiakom s rôznou úrovňou vedomostí a zručností pracovať efektívne. Pri hodnotení sa vždy zaznamenáva prípadná adaptácia, takzvaná individualizácia, napríklad predĺžený čas na splnenie úlohy pre žiaka so špecifickými potrebami.
Reflexia po hodine je znakom zrelého učiteľa. Vzájomné zdieľanie plánov, skúseností, skutočných prác žiakov či spoločná tvorba hodnotiacich nástrojov, ako je napríklad hodnotiaca škála pre argumentačný text v slovenčine, vedie k zlepšeniu kvality výučby. Systematické a prezieravo stanovené vyučovacie ciele sú základom úspešného a moderného vzdelávania. Ich tvorba nie je byrokratickou záťažou, ale nástrojom zabezpečenia jasnosti, efektivity a rastu každého žiaka. Učitelia, ktorí si zvyknú plánovať ciele pred každou hodinou, vyberať zrozumiteľné overovacie techniky, pravidelne reflektovať svoju prácu a upravovať cieľové výstupy podľa potrieb triedy, zvyšujú nielen výsledky žiakov, ale aj svoju vlastnú spokojnosť a profesijnú hodnotu.
Edukátor a Edukant: Kľúčoví Aktéri vo Vzdelávacom Procese
V edukačnom procese vystupujú dve hlavné strany, ktoré sú pre jeho úspešnú realizáciu nevyhnutné: edukátor a edukant. Ich vzájomná interakcia a pochopenie ich úloh a charakteristík je kľúčové pre efektívne dosahovanie vzdelávacích cieľov, vrátane tých psychomotorických.
Edukátor
Edukátor pokrýva všeobecne učiteľov, ale aj iných ľudí, ktorí realizujú edukačné procesy mimo školského prostredia. Vznik a rozvoj učiteľskej profesie, ako aj prudký nárast požiadaviek na osobnosť učiteľa, ktorý začal koncom 19. storočia a zintenzívnil sa s postupnou demokratizáciou školstva vo svete i u nás, si vynútil potrebu sústavného a systematického skúmania osobnostných a životných podmienok učiteľov. Preto vznikla nová pedagogická disciplína - pedagogotológia.
Vlastnosti edukátora môžeme analyzovať z rôznych hľadísk. Analytický prístup má za cieľ zistiť, aké vlastnosti majú učitelia v skutočnosti, zatiaľ čo normatívny prístup si kladie za cieľ stanoviť, aké vlastnosti by mal učiteľ mať. Dôležité aspekty osobnosti učiteľa zahŕňajú profesijnú stabilizáciu, respektíve emocionálnu a sociálnu stabilitu učiteľa. Temperament je súhrn vlastností organizmu určujúcich dynamiku a intenzitu celého prežívania a správania osobnosti, ktorú vypracoval lekár Hippokrates. Typológia temperamentov (sangvinik, cholerik, melancholik, flegmatik) môže pomôcť pochopiť individuálne reakcie učiteľa na rôzne pedagogické situácie a prispôsobiť prístup k žiakom.
Štýl práce učiteľa sa často klasifikuje podľa jeho zamerania. Logotrop je zameraný na vedomosti žiakov, zanedbáva výchovu a ide mu len o rozvoj intelektuálnej stránky. Paidotrop zas dbá viac na žiakov ako na vedomosti a snaha priblížiť sa k nim tak znižuje požiadavky kladené na nich. Z hľadiska prístupu k riešeniu pedagogických situácií môžeme učiteľov rozdeliť na tých, ktorí konajú bezprostredne reproduktívne, teda v nových nečakaných pedagogických situáciách bez premyslenia, ale inštinktívne správne a pohotovo, a až neskôr svoje rozhodnutie zdôvodňujú. Oproti nim stojí reflexívne reproduktívny učiteľ, ktorý nevie tvorivo využívať svoje vedomosti, je nesamostatný a neistý, najmä v nových situáciách. Ideálnym je demokratický učiteľ, ktorý preferuje spoluprácu so žiakmi, podporuje ich aktivitu a iniciatívu, a žiakov učí samostatnosti a tvorivosti. Takýto prístup je obzvlášť dôležitý pri rozvoji psychomotorických zručností, kde je aktívna účasť a experimentovanie žiakov kľúčové.
Edukant
Edukantom je každý človek, ktorý sa v priebehu edukačného procesu učí, alebo pod vplyvom edukátora mení svoje správanie. Žiak je osobitným druhom edukanta. Na jeho učebnú činnosť má silný vplyv napríklad momentálny psychický a fyzický stav. Štruktúra a úroveň kognitívnych vlastností žiaka taktiež zohráva kľúčovú rolu. Radíme medzi ne jeho schopnosti, vedomosti, zručnosti a návyky, myslenie a pamäť. Úroveň rozvoja a štruktúra kognitívnych funkcií žiaka priamo ovplyvňuje priebeh vyučovacieho procesu, a teda aj schopnosť osvojovať si psychomotorické zručnosti.
V kognitívnej oblasti sa u žiaka prejavuje schopnosť analýzy, keď je schopný nachádzať a rozlišovať vzťahy a prvky. Syntéza sa prejavuje v schopnosti odvodiť abstraktné vzťahy a vytvoriť vzorce. Hodnotenie znamená, že žiak je schopný posudzovať javy podľa vnútorných a vonkajších kritérií. Aplikácia sa prejavuje v schopnosti použiť vedomosti v konkrétnych a zvláštnych situáciách. A napokon pochopenie znamená, že žiak je schopný vysvetliť javy vlastnými slovami, porovnať ich a interpretovať. Individuálne učebné štýly žiakov sú tiež dôležité. Sú žiaci, ktoré uprednostňujú učenie naspamäť, alebo takí, ktorí sa snažia učivo radšej logicky pochopiť. Niektorí žiaci si učivo prepisujú, vytvárajú si vlastné schémy a pomôcky, iní sa snažia nájsť čo najviac zdrojov a z nich sa naučia hotové poznatky a pod. Okrem kognitívnych vlastností vplýva na učenie aj štruktúra a úroveň žiakových postojov, záujmov, potrieb, motivácie a hodnôt, ktoré významne ovplyvňujú ich angažovanosť a úspešnosť v osvojovaní si psychomotorických zručností.
tags: #psychomotoricky #ciel #v #informatickej #vychove