Umelecké diela s náboženskou tematikou, ako napríklad reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore, boli veľmi obľúbené a viseli v mnohých slovenských domácnostiach. Tento fakt poukazuje na silný vplyv náboženstva a duchovnosti v slovenskej spoločnosti vtedajšej doby. V súvislosti s obrazom Ježiša na Olivovej hore je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, ako sa náboženské motívy prelínajú s politickými udalosťami a osobnými tragédiami. Príbeh umelca Štefana Krakera, autora jednej z najznámejších reprodukcií tohto obrazu, a jeho tragický osud v politických procesoch 50. rokov v Československu je toho bolestným svedectvom.
Legendy a Ikonografia Obrazu Krista: Od Nadprirodzených Počiatkov po Umeleckú Interpretáciu
Historické korene zobrazení Ježiša Krista siahajú hlboko do ranokresťanskej tradície, pričom niektoré z nich sú opradené tajomnými legendami. Jednou z najvýznamnejších je legenda o rukou neutvorenom obraze Ježiša Krista, ktorá sa odvoláva na Cirkevné dejiny Euzébia z Cézarey. Táto legenda hovorí, že v časoch, keď Ježiš kázal, vládol v Edesse kráľ Abgar. Abgar bol na celom tele zasiahnutý malomocenstvom a napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiadal, aby k nemu prišiel a uzdravil ho. Svojho maliara Ananiáša poslal s listom k Ježišovi a zároveň ho poveril namaľovať Ježišovu podobu.
Keď Ananiáš prišiel do Jeruzalema, našiel Ježiša obklopeného ľuďmi. Nepodarilo sa mu prísť k nemu bližšie, tak sa zobďaleč pokúšal namaľovať Ježišov portrét, no nedarilo sa mu to. Potom Ježiš požiadal o vodu a kúsok látky, umyl si tvár, vysušil ju látkou a zanechal na nej svoj obraz. Ananiáš vzal obraz aj list a šiel do Edessy. Keď Abgar vtlačil svoju tvár do látky, čiastočne sa uzdravil. Neskôr prišiel do Edessy Tadeáš, jeden zo sedemdesiatich, ohlasoval evanjelium a pokrstil Abgara a jeho ľud. Táto zázračná udalosť podčiarkuje hlbokú vieru v božský pôvod Kristovho obrazu, ktorý bol považovaný za priamy prejav jeho prítomnosti.
O niekoľko desaťročí neskôr, keď jeden z Abgarových pravnukov, ktorý sa stal vládcom v Edesse, upadol do modloslužby, chcel Kristov obraz z brán odstrániť. Miestny biskup, varovaný počas zjavenia v noci, obraz zamuroval. Po mnohých rokoch ľudia na obraz zabudli. V roku 545, keď mesto obliehal perzský kráľ Chozroes I., Presvätá Bohorodička sa zjavila miestnemu biskupovi Eulabiovi a nariadila mu, aby vybral ikonu zo zamurovaného výklenku a tak sa zachránia od nepriateľa. Biskup ikonu vybral, dal vytvoriť kópiu a spoločne s veriacimi a obrazom Krista vykonal okolo hradieb cirkevný sprievod. Za krátky čas sa perzská armáda stiahla, čo len potvrdilo nadprirodzenú moc obrazu.
V roku 944 cisár Konštantín VII. chcel preniesť ikonu do Konštantínopolu. Pretože od roku 630 Arabi ovládali mesto, Emirovi zaplatil výkupné. Kresťanský klérus potom s veľkou úctou priniesol rukou neutvorený obraz Spasiteľa a jeho list do Konštantínopolu. Avšak, po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa o rukou neutvorenom obraze Spasiteľa stratili záznamy. Existuje viacero verzií o tom, čo sa s ním stalo. Podľa jednej ho vzali križiaci; no loď, na ktorej bol obraz, stroskotala v Marmarskom mori. Tieto legendy svedčia o nesmiernej dôležitosti a úcte, ktorú kresťanský svet prechovával k fyzickým reprezentáciám Ježiša.
Symbolika Olivovej Hory: Predvečer Umučenia
Obraz Ježiš na Olivovej hore, známy aj ako Kristus v Getsemanskej záhrade, zachytáva jeden z najdramatickejších a najemotívnejších momentov v živote Ježiša Krista pred jeho ukrižovaním. Je to prvé zo siedmych pašiových zastavení, kde Kristus v modlitbe dobrovoľne prijíma kalich utrpenia na vykúpenie ľudstva. Ježiš, vysilený smrteľnou úzkosťou, je povzbudzovaný anjelom, čo podčiarkuje jeho ľudskú krehkosť a božskú silu prijatia Božej vôle. Tento moment hlbokej modlitby a vnútorného boja je kľúčový pre pochopenie obete, ktorú bol Ježiš pripravený podstúpiť. Evanjelium podľa Lukáša (22,41-44) popisuje túto scénu slovami: „…kľakol si a modlil sa: "Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!" Tu sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho. A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.“
Táto scéna je hlboko zakorenená v kolektívnom vedomí kresťanov a stala sa predmetom nespočetných umeleckých diel, ktoré sa snažia zachytiť hĺbku Ježišovho utrpenia a jeho oddanosť Božej vôli. Výraz "strach a triaška prišli na mňa vzápätí, až mi rozochveli všetky kosti" vystihuje intenzitu jeho vnútornej drámy. Modlitba "Pane, zachráň ma pre svoje meno a svojou mocou obráň moje právo. Bože, vypočuj moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst. Lebo pyšní povstávajú proti mne a násilníci mi striehnu na život, - nechcú mať Boha na očiach," odráža Ježišovu osamelosť a pocit opustenosti v momente najväčšej skúšky.
Veda a náboženstvo sa niekedy stretávajú aj pri skúmaní takýchto artefaktov, ako je Turínske plátno. Skupina počítačových grafikov skúmala stopy krvi na Turínskom plátne a výsledok viac ako ročnej práce odborníkov ukazuje, že veda a náboženstvo sa pri Turínskom plátne stretávajú a že veda potvrdzuje to, čo Cirkev učí. Treba si však uvedomiť, že Kristovo telo nebolo plátnom prikryté, ale bolo doňho zavinuté. Počítačový obraz Ježiša môže mnohých prekvapiť, pretože nepripomína rozšírenú podobizeň Krista vychádzajúcu zo stôp na Turínskom plátne. Tieto snahy o vedecké overenie alebo interpretáciu náboženských relikvií ukazujú pretrvávajúcu fascináciu obrazom Krista a snahu pochopiť ho z rôznych uhlov pohľadu. Dikastérium pre náuku viery však vo svojom vyhlásení uvádza, že „Predpokladané ‚vízie‘, ‚zjavenia‘ a ‚posolstvá‘ obsiahnuté v dielach Márie Valtorty alebo jej pripisované nemožno považovať za nadprirodzeného pôvodu.“ Podľa vyhlásenia ide skôr o literárnu formu, ktorú autorka použila na rozprávanie príbehu o živote Ježiša Krista podľa vlastného pohľadu. Toto rozlišovanie medzi vierou, umením a vedeckým skúmaním je dôležité pre komplexné vnímanie obrazu Krista.
Štefan Kraker: Umelec S Pohnutým Osudom a Jeho Príspevok k Náboženskému Umeniu
Medzi umelcami, ktorí sa venovali náboženskej tematike a ktorých diela získali značnú popularitu, patril aj Štefan Kraker. Štefan Kraker sa narodil 7. decembra 1913 v obci Most pri Ľubľane. Po maturite v chorvátskom Sisaku vyštudoval výtvarné umenie u profesorov Gjuriča, Kirina a Likana v Záhrebe. Tam aj neskôr pracoval ako reprodukčný grafik v časopise Grafička revija. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „myseľ gréckeho boha Dia“.
Krakerov život bol poznačený búrlivými historickými udalosťami. Po porážke Juhoslávie zo strany nacistického Nemecka a vzniku Nezávislého štátu Chorvátsko sa zapojil do protifašistického odboja. V roku 1943 sa rozhodol presťahovať na Slovensko a usadil sa v Turčianskom sv. Martine. Očarila ho príroda, najmä Vysoké Tatry, v ktorých našiel výrazný zdroj svojej inšpirácie. Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach. V roku 1943 mal v Záhrebe výstavu, na ktorej predstavil tridsať olejomalieb a pastelov, neskôr často vystavoval na Slovensku. Aj tu sa zapojil do boja proti fašizmu a zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní. Bol dokonca spoluautorom nerealizovaných povstaleckých známok. Po skončení vojny pracoval ako vedúci reprodukčného oddelenia Matice slovenskej v Martine, čo svedčí o jeho zručnostiach v oblasti reprodukcie umenia. Niekedy v polovici osemdesiatych rokov sa jeden z pamätníkov zahľadel v byte svojej mamy na dva obrazy - na jednom boli končiare Vysokých Tatier, na druhom zátoka na ostrove Rab v Jadranskom mori. Až neskôr sa dozvedel, že mama nemala celkom pravdu, keď tvrdila, že Kraker zomrel vo väznici v Leopoldove. Usiloval sa o Krakerovi dozvedieť niečo viac, no zmienka v Slovenskom biografickom slovníku bola viac než skromná, spolu trinásť riadkov, o živote a diele len osem. Ani slovo o väznení, iba miesto smrti všeličo napovedalo. Trochu podrobnejšie ho spomínal Biografický lexikón Slovenska z roku 2013, no stále to nebolo veľa.
Objavte Svet Reprodukcií Obrazov: Od Originálov Po Moderné Techniky Tlače
Krakerova práca v reprodukčnom oddelení Matice slovenskej, ako aj široká distribúcia reprodukcií jeho obrazu Ježiš na Olivovej hore, otvára tému sveta reprodukcií umenia. Objavte svet reprodukcií obrazov: od originálov po moderné techniky tlače. Kvalitné reprodukcie pre každý interiér sú dnes dostupné za dostupné ceny, čo umožňuje širokej verejnosti tešiť sa z umeleckých diel aj bez priameho prístupu k originálom. Reprodukcia slávneho obrazu Dievča s perlou od Jana Vermeera je ďalším príkladom diela, ktorého popularita ďaleko presahuje prístup k originálu. Objavte tajomstvá diela, jeho históriu a moderné vedecké poznatky o jeho fascinujúcej sile, ktoré sú prístupné vďaka kvalitným reprodukciám a štúdiám.
Reprodukcie zohrávali kľúčovú úlohu v šírení umenia, myšlienok a náboženských motívov. V dobách, keď sa originálne diela nachádzali iba v kostoloch, kláštoroch alebo súkromných zbierkach, boli reprodukcie jediným spôsobom, ako mohli bežní ľudia prísť do kontaktu s posvätnými obrazmi. Tento prístup k umeniu, umožnený reprodukciami, posilňoval duchovný život a udržiaval tradície, o čom svedčí aj prítomnosť Krakerových reprodukcií v mnohých slovenských domácnostiach. Vďaka moderným technikám tlače sa dnes možnosti reprodukcie ešte rozšírili, prinášajúc umelecké diela do rôznych sfér života.
Politické Procesy 50. Rokov: Perzekúcia a Väznenie Štefana Krakera
Prevrat vo februári 1948 tvrdo postihol široké vrstvy obyvateľstva. Komunistická strana začala prenasledovať svojich skutočných, ale aj domnelých odporcov. Záujmu Štátnej bezpečnosti neunikol ani Štefan Kraker. Zatkli ho 3. apríla 1950 a po krutých vyšetrovaniach ho priradili do procesu proti vicekonzulovi Juhoslávie, Šefikovi Kevićovi. O necelých päť mesiacov po zatknutí postavili Krakera pred súd.
Proces proti Kevičovi a spol. bol najväčším a najbrutálnejším súdnym tribunálom proti tzv. Titovým agentom. Mnohé procesy z 50. rokov zapadli do zabudnutia a spomínajú sa len málo. Jedným z nich je podľa vtedajšieho propagandistického jazyka Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu Kevič a spol. Proces súvisel so zmenou medzinárodnej politickej situácie, keď sa v roku 1948 juhoslovanský komunistický vodca Josip Broz Tito pokúsil narušiť hegemóniu Sovietskeho zväzu nad štátmi, kde boli pri moci komunistické vlády. V Československu žilo v tom čase niekoľko tisíc ľudí, ktorí mali istý vzťah k Juhoslávii. Kampaň proti obyvateľom Juhoslávie a ich obdivovateľom vyvrcholila spomínaným procesom proti Kevičovi a spol.
Štátny prokurátor Bohumír Ziegler predniesol 25. augusta 1950 obžalobu proti hlavnému obžalovanému, Šefikovi Kevićovi a ďalším obvineným. V obžalúvacej reči okrem iného uviedol: „Štefan Kraker bol pre špionážnu prácu získaný vo februári 1946 tajomníkom juhoslovanského konzulátu v Bratislave a vedúcim špionážnej siete, Jozefom Moravcom (…) Moravcovi podal správu o podniku, v ktorom bol zamestnaný, celý rad veľmi dôležitých špionážnych správ vojenských, informácie zo Zväzu slovenských partizánov, ďalej správy o zásobovacej a cenovej situácii, o priemyselných závodoch a o poznatkoch politického rázu, ktoré získal na svojom pôsobisku (…) Jednou z hlavných úloh, ktoré plnil so svojimi agentmi, bola propagácia fašistického titovského režimu v okruhu známych a najmä spoluzamestnancov.“ Kraker vypovedal: „Moravec chcel správy o podplukovníkovi Č. To som Moravcovi napísal so všetkými údajmi o ostatných okolnostiach, t. j. o pôsobisku tohto dôstojníka a o jeho tankovej jednotke.“ Tieto obvinenia, často vymyslené a vynútené mučením, mali poslúžiť ako demonštrácia sily režimu a jeho boj proti „triednym nepriateľom“.
Proces proti titoistom sa konal v Prahe od 30. augusta do 2. septembra 1950. Predsedom senátu bol zlopovestný sudca JUDr. Jaroslav Novák, ktorý už mal za sebou niekoľko procesov, v ktorých vynášal drakonické rozsudky, i tresty smrti. Celkovo bolo šestnásť obžalovaných, ktorí sa navzájom ani dobre nepoznali. Väčšinou išlo o občanov Juhoslávie, alebo o Slovákov, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili na rodnú zem. Ich politické zloženie bolo rôznorodé. Štátny prokurátor Bohumír Ziegler ich žaloval, že chceli zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie a pod vplyvom Titovej Juhoslávie vytvoriť Dunajskú federáciu. Podľa obžaloby mali spôsobovať hospodárske škody, pripravovať sabotáže, vyzvedať štátne tajomstvá, rozširovať propagandistické brožúrky ohovárajúce naše ľudovodemokratické zriadenie a šíriť ústne nepriateľskú propagandu. Súd na základe priznaní po mnohomesačnom mučení vyniesol drakonické rozsudky. Márne sa titovská belehradská svorka zaisťuje prostredníctvom zločineckých bánd najrôznejšieho druhu, znelo vtedajšie propagandistické heslo.
Drakonické Rozsudky a Trpký Osud Obetí
Napokon sudca vyniesol drakonické rozsudky. Boli to dva tresty smrti, prvý pre Rudolfa Lančariča a druhý pre Ernesta Otta. Rudolfa Lančariča, príslušníka ŠtB, ktorý sa len pár mesiacov pred svojím zatknutím úspešne podieľal na prenasledovaní a zaistení Viliama Žingora, popravili 17. februára 1951 v Prahe. V roku 1964 bol rehabilitovaný. Ernest Otto, účastník protifašistického odboja a člen partizánskeho oddielu pod vedením Františka Hagaru, ktorému po skončení vojny pôsobil ako tlačový tajomník Ladislava Novomeského na Povereníctve informácií a osvety, prežil ešte hrozivejší osud.
Ernesta Otta vypočúvali mimoriadne kruto, rovnako ako aj jeho manželku Máriu, rodenú Bahurinskú, ktorá pri výsluchoch zahynula. Ernest Otto aj na súde svoju vinu popieral, tvrdil, že ho vo väzbe surovo bili. Po vynesení rozsudku Ernesta Otta niekoľkokrát viedli na popravu a v poslednej chvíli prišiel príkaz, že poprava sa odkladá. Po niekoľkých fingovaných popravách, zastavených v poslednej chvíli, mu neskôr zmenili trest na doživotie. O smrti svojej manželky sa dozvedel až v roku 1960, keď bol prepustený z väzenia na amnestiu. Chcel napísať spomienky na väzenie, ale v máji 1962 ho našli mŕtveho; oficiálna verzia samovražda vyvoláva doteraz pochybnosti. Busta Ernesta Ottu od akad. sochára Jozefa Mazana pri základnej škole v Novákoch je trvalou spomienkou na jeho tragický život. Ďalej padli dva doživotné tresty, úhrn ďalších trestov dosiahol takmer dvesto rokov.
Hlavného obvineného, vicekonzula Juhoslávie v Bratislave Šefika Keviča, zatkli 24. marca 1950 na ceste z Bratislavy do Viedne a následne eskortovali do Prahy. Podľa výsluchu ŠtB: „Bolo mu naznačené, že môže očakávať zhovievavosť československých úradov, ak o svojej činnosti proti republike bude dobrovoľne vypovedať. To Kevič veľmi kategoricky odmietol a vyhlásil, že nezradí Titovu vládu v Juhoslávii, ktorej bol stúpenec. Bol s ním potom začatý nepretržitý výsluch, počas ktorého Kevič asi tri týždne nespal a nesedel.“ Kevič bol napokon odsúdený na doživotie. Prepustili ho z väzenia 18. marca 1959 na amnestiu a v roku 1968 bol súdne rehabilitovaný.
Štefan Kraker v Leopoldove: Posledné Dni a Smrť
Chorvát Stevan Kraker našiel na Slovensku druhý domov v roku 1943, keď utiekol z Chorvátska pred zlopovestnými ustašovcami. Zamestnal sa v Matici slovenskej ako externý maliar a grafik a namaľoval niekoľko obrazov. Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach. Jeho rodinu, manželku s tromi malými deťmi, ihneď po Krakerovom zatknutí deložovali z martinského bytu, čo bola bežná prax režimu voči rodinám politických väzňov.
Štefan Kraker musel pri výkone trestu v Leopoldove pretrpieť nielen neľudské pomery vo väznici, ale aj otrockú prácu. Rozhodol sa, že si spôsobí zranenie, aby sa na ošetrovni na nejaký čas vyhol strašným podmienkam. Bachari mu odmietli poskytnúť pomoc a previezť ho na lekárske ošetrenie. Namiesto toho ho odvliekli do kobky v podzemí. Tam Kraker tri dni zomieral v ukrutných bolestiach. Skonal na následky neposkytnutia lekárskej pomoci 25. októbra 1952. Jeho smrť je mrazivou pripomienkou brutality komunistického režimu a jeho ľahostajnosti k ľudskému životu.
Ďalšie Obete Procesu „Kevič a Spol.“
Proces proti Kevičovi a spol. bol širšou kampaňou, ktorá zasiahla mnohých nevinných ľudí. Rodák z Petrovca Ján Myjavec prišiel na Slovensko v roku 1927, aby študoval v Bratislave na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Po jej úspešnom absolvovaní tu zostal žiť. Zapojil sa do protifašistického odboja a Slovenského národného povstania. Po skončení vojny sa stal poslancom Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu a v roku 1946 aj predsedom Spolku Slovákov z Juhoslávie. Tu ho v roku 1950 zatkli a ako titovského špióna odsúdili na 23 rokov. Propagandista Václav Slavík v Rudom práve o ňom písal: "Podobný je prípad fašistu Lančariča a bývalého poslanca Demokratickej strany Myjavca, prostredníctvom ktorého titovci tiež podporovali protištátnu činnosť Demokratickej strany svojimi finančnými prostriedkami cez tzv. predvolebný fond."
Neobyčajne statočne si počas vojny počínal evanjelický farár v Petrovci Mirko Petrovič. Tajnou vysielačkou informoval Londýn o zverstvách horthyovských fašistov na Srboch i na Slovákoch, napríklad o poprave ôsmich študentov slovenského gymnázia v Petrovci v roku 1941. Po skončení druhej svetovej vojny v rámci akcie Mať volá sa so svojou manželkou Adelou, sestrou spisovateľa Jána Čajaka ml., presťahoval na Slovensko. Priťažila mu aj jeho protifašistická činnosť, pretože podľa prokurátora: „Už počas druhej svetovej vojny pracoval v Petrovci v Juhoslávii podľa príkazov Dr. Zibrína v prospech britskej Intelligence Service (britská spravodajská služba - pozn. J. B.).“ Mirko Petrovič vo väzení na následky otrockej práce ťažko ochorel a zázračne ho vyliečil iný politický väzeň, významný bratislavský lekár prof. Dr. Karol Koch. Kým bol Mirko Petrovič vo väzení, prenasledovaná bola aj jeho rodina. Manželku s tromi deťmi násilne na Štedrý deň v roku 1952 v rámci akcie B vysťahovali z Bratislavy do rozpadnutého domu v Oravskej Polhore.
Medzi ďalších súdených v menších procesoch, ktoré nasledovali po hlavnom procese Kevič a spol., patril napríklad historik Ján Sirácky, ktorý dostal trest 20 rokov, z ktorých strávil vo väzení 5 rokov. Súdení boli aj učiteľ Ján Vitéz, finančný odborník Ján Materák alebo básnik Paľo Bohuš, vlastným menom Pavol Sabo. Ten prišiel na Slovensko po vojne dokončiť štúdium medicíny, ktoré začal v maďarskom Segedíne. Po skončení štúdia pracoval vo Vyšných Hágoch, kde ho v roku 1950 zatkli a odsúdili na 8 rokov. Proces so Šefikom Kevičom nebol jedinou akciou ŠtB proti zastupiteľským úradom v Bratislave. V čase, keď vo februári 1951 popravovali Rudolfa Lančariča, sa už pripravoval proces proti francúzskemu konzulátu pod krycím názvom Akcia Monaco. Prenasledovanie domnelých Titových agentov v Československu je smutnou kapitolou našej histórie. Žiaľ, nie je dostatočne zmapované a to je veľká výzva pre historikov, aby sa jej konečne začali venovať, ako aj ostatným početným tzv. "Titovým vražedným komandám".
Rehabilitácia a Odkaz Štefana Krakera
Dvanásť rokov po smrti Štefana Krakera, 23. septembra 1964, dostala jeho vdova Lucianna list od námestníka generálneho prokurátora ČSSR, Dr. Davida. Informoval ju, že trestné stíhanie proti jej manželovi v celom rozsahu zastavili. Táto rehabilitácia, hoci prišla príliš neskoro na to, aby Krakerovi vrátila život, bola dôležitým krokom k uznaniu jeho nevinny a k náprave aspoň čiastočných krívd. Avšak pre rodiny, ktoré prešli takýmto utrpením, bola rehabilitácia len slabou náplasťou na hlboké rany spôsobené nespravodlivosťou a stratou blízkych.
Život a dielo Štefana Krakera, umelca, ktorého reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore zdobili slovenské domácnosti, zostávajú silným svedectvom prepletenia umenia, viery a tragických politických udalostí. Jeho príbeh, rovnako ako príbehy ďalších obetí politických procesov 50. rokov, nám pripomína krehkosť slobody a dôležitosť pamäti. Ukazuje, ako sa náboženské motívy, symbolizujúce nádej a vykúpenie, môžu stať súčasťou príbehov o ľudskom utrpení a nespravodlivosti, a ako túžba po dokonalosti, Bohom videná a súdená, často stojí proti krutosti totalitných režimov. Skutočná túžba po spravodlivosti, ktorá sa nenaplní len preto, lebo nie je v moci tvorov naplniť ju, zostáva svedectvom pretrvávajúcej nádeje.
tags: #reprodukcia #obrazu #jezis #na #hore #olivovej