Výchova vzorom je najprirodzenejším a aj najefektívnejším spôsobom výchovy. Dieťa svojich rodičov neustále pozoruje, pričom vedome aj nevedome prijíma obrovské množstvo informácií, ktoré formujú jeho osobnosť a správanie. Tento nepretržitý proces učenia sa začína už v najútlejšom veku a pretrváva počas celého detstva a dospievania. Rodičia sú pre dieťa prvými a často najsilnejšími vzormi, ktoré ovplyvňujú jeho vnímanie sveta, seba samého a ostatných ľudí.
Rodičia ako prvý a najdôležitejší vzor
Dieťa počas svojho vývoja detailne sleduje, ako sa s ním rodičia hrajú, rozprávajú, upozorňujú na nebezpečenstvo. Rovnako vníma, akým spôsobom sa rozprávajú so susedou, predavačkou aj učiteľkou, a tiež to, ako o nich hovoria za ich chrbtom. Je to komplexný proces, pri ktorom dieťa prijíma nielen to, z čoho sa rodičia tešia a tiež to, čo ich rozčuľuje, ale aj spôsoby, akými spolu diskutujú, riešia konflikty, ako sa navzájom ospravedlňujú a či vôbec. Pozoruje, ako pracujú, aj ako relaxujú. Vníma, za čo sú rodičia vďační, čo je pre nich dôležité, aj to ako sa tešia zo života. Žiaľ, môžu tiež počúvať o tom, kto je hlúpy, neschopný a zodpovedný za ich nevydarený život. Detský batôžtek sa tak postupne plní tým, čo z prostredia, v ktorom vyrastajú, pochytajú.
Najväčší diel zodpovednosti za toto formovanie je na rodičoch. Rodičia vytvárajú dieťaťu prostredie a ponúkajú zdroje pre osobný rast. Preto sa rodičia musia občas zastaviť a porozmýšľať, ako sa cítia, čo prežívajú, aj ako sa správajú, lebo takéto správanie odovzdávajú svojmu dieťaťu ako vzor či predlohu. Rodičovská zodpovednosť za dieťa je často sprevádzaná strachom, či je ich výchova správna, či ich dieťa bude prijímané okolím, či uspeje a bude šťastné. Tento strach často vedie rodičov k sústredeniu sa na výkon, úspech a porovnávanie dieťaťa s ostatnými.
Rodičia si často neuvedomujú, že je to práve ich prístup k situáciám, ktorý do značnej miery ovplyvňuje reakcie dieťaťa. Ak napríklad malé dieťa spadne a mama k nemu rýchlo pribehne a s vyplašeným výrazom na tvári ho dvíha a vypytuje sa, či sa neudrelo, dieťa prispôsobí svoje správanie panike matky, lebo kopíruje jej reakciu. Často preto dieťa začne plakať, až keď vidí vydesenú mamu. Občas sa, samozrejme, odohrajú škaredé pády, kde je panika inštinktívnou reakciou. Pri bežných pádoch je však rozumné vedome si strážiť pokojný alebo aspoň neutrálny postoj. Je úsmevné pozorovať zľaknuté dieťa, ako sa bezprostredne po páde očným kontaktom spojí so svojím rodičom a z jeho výrazu tváre vyčíta, či je všetko v poriadku alebo či je dôvod sa znepokojovať. Úsmev mu napovedá, že je treba oprášiť ruky, kolená a bežať ďalej. Ak sa dieťa veľmi udrie a plače, je dôležité mu poskytnúť útechu, napríklad slovami: „Verím ti, že ťa to bolí. No dobrá správa je, že to bude bolieť čoraz menej a menej, až to prestane bolieť úplne.“ Naopak, najmä ockovia pády detí radi zľahčujú: „Nič sa nestalo. To nebolí.“ Počas celého detstva a dospievania dieťa pozoruje reakcie rodičov a ľudí, s ktorými prichádza do kontaktu a ukladá si tieto reakcie do podvedomia. Tie sa potom stávajú jeho prirodzenými reakciami, keď sa samo ocitne v podobných situáciách.
Výhodou je, ak sú rodičia sami pokojní. Potom ich vlastná sebakontrola nestojí toľko námahy. Vedia pokojne reagovať na rozbitý pohár, stratenú čiapku, rozbité koleno, neuprataný tanierik či päťku za neodovzdaný projekt. V ich pokoji im môže pomáhať vedomie, že dieťa nerozbíja pohár, nestráca čiapku, ani nezabúda urobiť projekt úmyselne. Niektoré deti sú skrátka unáhlenejšie, zábudlivejšie či menej sústredené ako iné. Je veľa rodičov, ktorí sa s dieťaťom rozprávajú vľúdne, s rešpektom a pochopením. Zohľadňujú jeho potreby i záujmy, a napriek tomu sú svedkami jeho nevhodnej komunikácie a bezohľadného správania. Právom potom začnú pochybovať o svojom rodičovskom prístupe a strácajú svoju sebaistotu a pokoj, čo ich automaticky vedie k správaniu, ktoré neskôr ľutujú. Kruh sa tak uzatvára. Vlastný rodič sa tak ľahko môže stať nie práve najvhodnejším vzorom pre svoje dieťa. Deti sa komunikačným aj sebareflexným schopnostiam učia dlho. Je to v podstate celoživotný proces. Potrebujú čas a trpezlivosť dospelých.
Formovanie sebaúcty a raný vývoj dieťaťa
Sebaúcta je schopnosť ceniť si samého seba a správať sa k sebe s dôstojnosťou a láskou. Pri utváraní sebaúcty u detí majú neodmysliteľnú úlohu rodičia ako „architekti rodiny“. Výchova v rodine je jednou z najťažších úloh na svete. Sebaúcta sa významným spôsobom utvára v prvých šiestich rokoch života. Vývoj sebahodnoty začína už v tehotenstve. Dôležitý je postoj, aký zaujme matka k tomu, čo rastie v jej brušku, či sa teší na dieťatko, alebo má pochybnosti a strach. Podľa výskumov deti, ktoré boli odmietané už behom tehotenstva, majú často zníženú pôrodnú váhu, zhoršenú imunitu a sú náchylnejšie k infekciám. Postoj matky k dieťaťu v najranejšej fáze ovplyvňuje celú jeho osobnosť.
Aby sa u dieťaťa mohla vyvinúť silná sebaistota, potrebuje pozitívne signály od prvej vzťahovej osoby, ktorou je väčšinou matka. Aby dieťatko prežilo, potrebuje kŕmenie, zahrievanie, hladenie, dotyky, maznanie, aby prechod z maternice do sveta prebehol čo najhladšie. V ranom období potrebuje, aby sa oňho starala stále tá istá osoba, bola mu k dispozícii a dávala mu pocit bezpečia. Dieťa sa učí, aj keď ešte nehovorí, cíti z neverbálnej komunikácie, aký vzťah má k nemu jeho matka, otec alebo súrodenci. Deti vnímajú, či sú vítané, alebo nie. Tajný program „nie som vítaný“ sa vinie životom ako červená niť. U dotyčných sa to prejavuje veľakrát tak, že v dospelosti bývajú často nedôverčiví voči druhým ľuďom, napríklad v partnerských vzťahoch nemôžu uveriť, že ich niekto miluje, že ich potrebuje.
Malé deti urobia čokoľvek, aby sa svojim rodičom zapáčili, pretože zapáčiť sa rodičom je základná potreba všetkých malých detí. Dôležité je, aby lásku dávali obaja rodičia. Láska je dar a je tu pre všetkých a nič nežiada. Láska v rodine sa prejavuje skutkami. Sme na blízku, keď to dieťa potrebuje, trávime s ním čas, počúvame ho, rešpektujeme jeho osobnosť, hovoríme s ním na rovnakej úrovni očí, oslovujeme ho menom, dotýkame sa ho, poskytujeme mu sústredenú pozornosť, nadväzujeme s ním priamy kontakt, dávame mu bezpodmienečnú lásku.
Rodina ako ekosystém: Láska, autorita a hodnoty
Rodina je spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí. Je všeobecne považovaná za malú sociálnu skupinu, ktorá plní v ľudskej spoločnosti mnoho funkcií. Dieťa sa v rodine na názornom príklade jemu najbližších učí chápať, že v spoločnosti vládne istý poriadok. Rodina poskytuje svojim členom - deťom aj rodičom, potrebné zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodinu. V rodine si dieťa osvojuje vzorce správania, ktoré sa stávajú súčasťou jeho identity. Rodina je dôležitou jednotkou spoločnosti, ktorá od nej vyžaduje zabezpečenie optimálneho vývinu jednotlivcov. To znamená, že rodina plní určité úlohy, a to jednak voči sebe samej, jednak voči spoločnosti. Tieto úlohy sa označujú pojmom funkcie rodiny.
Stabilný emocionálny vzťah rodičov a detí je základom utvárania osobnosti dieťaťa. Od kvality tohto vzťahu závisí, či z dieťaťa vyrastie vyrovnaná osobnosť. Cieľom ochrannej funkcie rodiny je vytvoriť pre dieťa bezpečné miesto, kde sa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta a kde nájde útočisko na riešenie svojich ťažkostí. Táto funkcia je významná v útlom veku dieťaťa, ale nestráca na význame ani v neskorších rokoch. Keď je matka dostatočne nežná, láskavá, potešujúca a povzbudzujúca, vytvára trvalé citové puto matka - dieťa. Bez tohto emocionálneho puta dieťa prejavuje znaky citovej deprivácie s dôsledkami na správaní po celý život. Funkcia matky a otca je nezastupiteľná, uspokojujú potreby bezpečia a istoty dieťaťa.
K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie všetkých vyššie uvedených funkcií voči svojim členom a uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii. Harmonická rodina s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty vzbudzuje u členov rodiny pocit istoty a bezpečia. Snom každého rodiča je mať úžasné dieťa - múdre, zdravé, šťastné, z ktoré vyrastie úspešný človek. Výchova smeruje práve k tomu, poskytnúť dieťaťu príležitosť využiť potenciál, ktorý má. Rodina poskytuje dieťaťu priestor, v ktorom sa zdedené črty a schopnosti môžu rozvíjať alebo ich, naopak, potláča. Nie je nástrojom na rozvíjanie osobnosti dieťaťa, pretože mnohé z čŕt a schopností sú dedičné a dané.
Partnerský vzťah založený na láske, vzájomnej úcte a rešpekte je dobrým príkladom pre dieťa. Vo vlastnej rodine sa dieťa učí, ako funguje láska. Dieťa sa musí identifikovať so svojim pohlavím a prijať opačné pohlavie. Pokiaľ dieťa dostane informácie od matky, že muži sú hodnotní, posolstvo je dobré byť mužom, som hrdý, že som muž, bude schopný model muža využiť. Deti sú najviac uvoľnené a šťastné, ak sa rodičia majú radi a zaujímajú sa jeden o druhého. Ak sa rodičia otvorene alebo skryte hania, neposkytujú pre dieťa model funkčného a uspokojivého vzťahu medzi mužom a ženou.
Rodič by mal byť pre dieťa vzorom - deti sa učia na príkladoch. Mozog dieťaťa totiž primárne vníma správanie rodiča a až v druhom rade sa deti zameriavajú na vyslovené slová. Preto je dôležité, aby sa rodičia a deti vzájomne rešpektovali a rodičia s rozumom používali svoju autoritu. Vybudovanie autority je to, že si vážime samých seba, učíme to aj deti, nenecháme so sebou manipulovať, staráme sa o deti, hráme sa s nimi, smejeme sa s nimi. Deťom je potrebné vštepiť hodnoty, ktoré sú dôležité - úcta k druhým, zodpovednosť za svoje činy, empatia voči druhým. Dieťa sa potrebuje naučiť, že nie je pupkom sveta, zladiť svoje potreby s potrebami ostatných a naučiť sa prispôsobiť spoločenskému prostrediu. Vo výchove ide o to, nájsť zdravú rovnováhu medzi láskou, poslušnosťou, komunikáciou a prísnosťou. Dieťa by malo z tohto súdka dostávať všetko, nie je dobré, keď je veľa pravidiel, hraníc, málo lásky, ale ani veľa lásky a žiadne hranice. Komunikácia to všetko spája, je dobré u dieťaťa vypestovať postoj: „chcem ťa poslúchať, lebo ťa mám rád a preto, lebo verím, že mi chceš dobre.“
Vedomie vlastnej hodnoty môže rozkvitať len v atmosfére, kde je rešpektovaná individuálna odlišnosť, kde chyby slúžia k ponaučeniu, komunikácia je otvorená, pravidlá sú pružné. Nie je náhoda, že deti z takýchto rodín majú pocit vnútornej spokojnosti a v dôsledku toho sú láskyplné, fyzicky zdravé a schopné. Rodičia v zdravých rodinách vedia, že ich deti nie sú úmyselne zlé. Ľudia so zdravou sebaúctou vedia, že nemusia byť dokonalí, že nemusia ovládať druhých. Človek môže začať so zvyšovaním sebaúcty kedykoľvek vo svojom živote. „Je vždy nádej, že sa náš život môže zmeniť, pretože sme vždy schopní učiť sa nové veci.“ Čo by sa stalo, keby sa všetci ľudia jedného dňa zobudili s primeranou sebaúctou? Asi by svet vyzeral úplne inak.
Rozšírený vplyv: Vzory mimo rodičovského domu
Ako deti rastú a stávajú sa súčasťou rôznych kolektívov, začínajú modelovať správanie detí zo škôlky, školy, kamarátov z krúžkov, ale aj učiteľov či trénerov. Nevedome pochytia spôsob vyjadrovania ľudí, s ktorými trávia viac času. Dobrým príkladom sú deti, ktoré sa vrátia z letného tábora, v ktorom strávili hoci len dva týždne. Často si privezú celý arzenál nových výrazov, zmenu intonácie aj reči tela. Nadarmo sa preto nehovorí, že s akými ľuďmi sa stretávame, takými ľuďmi sa aj stávame. Často sa to deje úplne nevedome, a preto je dôležité sa cielene obklopiť ľuďmi, ktorí sú pre nás aj naše deti inšpiratívni a nasledovaniahodní.
V minulosti rodinu netvorili iba rodičia a deti. Do rodiny plynule patrili viaceré generácie, ktoré poskytovali viac vzorov a možností osvojovania si správania. Deti sa nesprávajú podľa toho, čo im rodičia predkladajú ako správne a nesprávne. Deti nasledujú vzory. Rodičovský štýl výchovy je súbor stratégií, ktoré rodičia používajú pri výchove svojho potomka.
Nenahraditeľná rola starých rodičov v živote dieťaťa
Mnohí ľudia si na detstvo spomínajú práve cez zážitky s babkou a dedkom. Vôňa koláča, dlhé prázdniny na dedine, pocit, že „u babky môžem všetko“. Pre mnohých z nás majú spomienky na detstvo spoločného menovateľa - starých rodičov. Nie sú to tí, ktorí nás vychovávali každý deň, a práve preto sa často stávajú tými, na ktorých spomíname s najväčšou nehou.
Zatiaľ čo rodičia nastavujú hranice a nesú zodpovednosť, starí rodičia do života dieťaťa prinášajú niečo iné - pokoj, nadhľad, čas a bezpodmienečné prijatie. Môžu sa stať „bezpečným prístavom“, miestom, kde dieťa zažíva blízkosť bez tlaku na výkon. A práve tieto chvíle sa najhlbšie zapisujú do pamäti.
Psychologička Mgr. Katarína Tekáčová, ktorá sa venuje psychickej odolnosti detí aj rodičov a podporuje rešpektujúci, všímavý prístup k rodičovstvu, vysvetľuje túto výnimočnú úlohu. Ak ľudia na detstvo spomínajú práve cez zážitky s babkou a dedkom, z psychologického pohľadu to často súvisí s tým, akú rolu majú v živote dieťaťa rodičia a akú starí rodičia. Rodičia sú tí, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za výchovu, nastavujú hranice, vedú dieťa, sú preň vzorom v tom, ako fungujú vzťahy a ako sa správať vo svete. Starí rodičia už túto primárnu výchovnú zodpovednosť väčšinou nenesú. Môžu preto do vzťahu s vnúčatami vstupovať uvoľnenejšie, s väčším nadhľadom a často aj s väčšou hravosťou. Mnohokrát si s nimi dovolia viac spontánnosti, doprajú im drobné radosti alebo zážitky, na ktoré rodičia nemajú vždy čas, energiu alebo ich z výchovných dôvodov nepustia. Práve táto ľahkosť a pocit uvoľneného priestoru spôsobujú, že spoločné chvíle so starými rodičmi sa deťom veľmi silno zapisujú do pamäti. Sú spojené s pocitom radosti, prijatia a bezstarostnosti a preto na ne ľudia často spomínajú aj po rokoch.
Starí rodičia môžu pre dieťa často predstavovať akýsi bezpečný prístav. Práve preto, že nenesú hlavnú výchovnú zodpovednosť, býva ich vzťah s vnúčatami menej zaťažený tlakom na výkon, disciplínu či každodenné povinnosti. Dieťa tak môže v ich prítomnosti zažívať veľa prijatia, pokojnej pozornosti a pocit, že je vítané presne také, aké je. Z psychologického pohľadu môže byť takýto vzťah veľmi dôležitý. Pre dieťa je posilňujúce vedieť, že v rodine existuje viac dospelých, ku ktorým sa môže obrátiť, keď potrebuje pochopenie, blízkosť alebo jednoducho chvíľu oddychu od nárokov každodenného života. Samozrejme, najdôležitejším vzťahom pre vývin dieťaťa zostáva vzťah s rodičmi. No láskavý a stabilný vzťah so starým rodičom môže byť krásnym miestom, kde dieťa zažíva pokoj, kontinuitu rodiny a pocit, že niekam patrí.
Skúsenosť lásky a bezpečia, ktorú dieťa zažíva v rodine, sa prirodzene zapisuje do jeho vnútorného sveta a neskôr ovplyvňuje aj to, ako prežíva blízke vzťahy. Najsilnejší vplyv má síce vzťah s rodičmi, pretože práve oni sú primárnymi vzťahovými osobami, no dôležitú rolu môžu zohrávať aj starí rodičia. Ak dieťa zažíva od starých rodičov stabilnú náklonnosť, prijatie a pocit bezpečia, môže to posilňovať jeho vnútorný pocit, že vzťahy môžu byť láskavé, bezpečné a podporné. Takáto skúsenosť sa potom môže prenášať aj do budúcich partnerských vzťahov, napríklad v podobe väčšej dôvery, schopnosti prijímať blízkosť alebo prirodzenej predstavy, že v zdravom vzťahu je prítomná starostlivosť a rešpekt. Starí rodičia tak môžu byť pre dieťa dôležitým zdrojom vzťahovej skúsenosti. Niekedy dokonca aj liečivým, ak dieťa v inom vzťahu zažíva menej bezpečia. Každý láskavý a stabilný vzťah v detstve totiž prispieva k tomu, ako sa človek neskôr cíti vo vzťahoch s druhými.
Starí rodičia môžu byť pre dieťa veľmi dôležitou oporou najmä v období, keď sú rodičia veľmi zaneprázdnení alebo prechádzajú náročnou životnou situáciou. Ich prítomnosť prináša stabilitu, pocit bezpečia a vedomie, že v rodine je niekto, kto má naň čas a je mu dostupný. Zároveň je však dôležité, aby starí rodičia úplne nenahrádzali rodičovskú rolu, pokiaľ si to situácia nevyžaduje. Pre zdravý vývin dieťaťa je kľúčové, aby hlavnými výchovnými postavami zostávali rodičia. Dlhodobé spoliehanie sa na starých rodičov ako na hlavných vychovávateľov môže prinášať napätie aj zmätok v tom, kto nastavuje pravidlá a nesie zodpovednosť. Najlepšie preto funguje, keď starí rodičia predstavujú láskavú podporu a rozšírený zdroj bezpečia, zatiaľ čo rodičia zostávajú tými, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za výchovu. Vtedy môže byť tento viacgeneračný vzťah pre dieťa naozaj veľmi obohacujúci.
Deti sa od starých rodičov učia najmä životnú skúsenosť, nadhľad a pokojnejšie tempo bytia. Majú za sebou viac rokov života, príbehov, úspechov aj zlyhaní a práve cez rozprávanie, spomienky či drobné rituály odovzdávajú deťom pocit kontinuity rodiny a života. Deti sa od nich učia trpezlivosti, schopnosti spomaliť, vnímať obyčajné chvíle a tešiť sa z jednoduchých vecí. Zároveň sa cez starých rodičov stretávajú s rodinnými tradíciami, hodnotami a príbehmi, ktoré im pomáhajú budovať predstavu o tom, odkiaľ pochádzajú a kam patria. Tento medzigeneračný rozmer je veľmi cenný. Starí rodičia prinášajú perspektívu, ktorú rodičia, prirodzene ponorení do každodenných povinností, nemusia vždy sprostredkovať v takej miere. Pre dieťa je preto veľmi obohacujúce vyrastať v prostredí, kde sa stretávajú rôzne generácie a pohľady na život.
Výzvy a harmónia vo vzťahoch so starými rodičmi
Ak starí rodičia v živote dieťaťa chýbajú alebo s nimi nemá blízky vzťah, nemusí to automaticky znamenať, že je o niečo zásadne ochudobnené. Pre zdravý psychický vývin je najdôležitejšie, aby malo aspoň jeden alebo niekoľko stabilných, láskavých a dostupných dospelých, pri ktorých zažíva pocit bezpečia a prijatia. Tým môže byť predovšetkým rodič, ale niekedy aj iný blízky dospelý, napríklad teta, krstný rodič, učiteľ či rodinný priateľ. Starí rodičia však v rodine často prirodzene prinášajú ten už spomínaný medzigeneračný rozmer. Ak tento vzťah chýba, dieťa môže mať menej príležitostí zažívať práve tento typ kontaktu s inou generáciou. Dôležité však je, že deti si pocit bezpečia a vzťahovej istoty nevytvárajú len cez biologické väzby, ale najmä cez kvalitu vzťahov, ktoré vo svojom živote majú. Preto aj v rodinách bez blízkych starých rodičov môže dieťa vyrastať v bezpečnom a podpornom prostredí, ak má okolo seba dospelých, ktorí sú preň dostupní, stabilní a láskaví.
Dynamika vzťahu medzi starými rodičmi a vnúčatami môže byť v každej rodine veľmi odlišná, preto je dobré pozerať sa na takúto situáciu v širšom kontexte. Dôležitú rolu zohráva aj to, aký vzťah majú rodičia so svojimi vlastnými rodičmi a aké skúsenosti si z detstva nesú. Niekedy sa môže stať, že starý rodič sa k vnúčatám správa inak než kedysi k vlastným deťom, čo môže rodiča postaviť medzi vlastnú minulosť a aktuálnu skúsenosť jeho dieťaťa. Aj preto je ťažké dať univerzálnu radu. Ak však dieťa dokáže povedať, že sa so starými rodičmi stretávať nechce, je dôležité jeho rozhodnutie rešpektovať. Neznamená to, že sa vzťah časom nemôže zmeniť. Vzťahy sa vyvíjajú a to, čo dieťa cíti dnes, nemusí byť definitívne. Zároveň môže byť pre rodičov užitočné všímať si, do akej miery do situácie vstupujú ich vlastné emócie či skúsenosti z minulosti. Pomôcť môže postoj prijatia - prijať, kde sa vzťah momentálne nachádza, a dať mu priestor prirodzene sa vyvíjať.
Niektorí rodičia sa obávajú, že starí rodičia deti rozmaznávajú alebo narúšajú ich výchovu. Tieto obavy sú pomerne časté a do istej miery prirodzené. Starí rodičia totiž často pristupujú k vnúčatám uvoľnenejšie, doprajú im viac radostí a menej trvajú na pravidlách. Samo o sebe to však nemusí byť problém - pre dieťa môže byť takýto vzťah príjemný a obohacujúci. Dôležité je, aby základné výchovné smerovanie zostávalo v rukách rodičov. Tí by mali pokojne a jasne komunikovať, ktoré pravidlá sú pre nich kľúčové, najmä v oblasti hodnôt a bezpečia. Zároveň pomáha aj nadhľad - nie každá drobná výnimka musí narúšať výchovu. Zdravá rovnováha vzniká najmä vtedy, keď medzi rodičmi a starými rodičmi funguje rešpekt a otvorená komunikácia. Keď starí rodičia rešpektujú základné pravidlá a rodičia prijímajú, že tento vzťah môže byť uvoľnenejší, môže byť pre dieťa veľkým prínosom.
Môže sa stať, že zo začiatku pre dieťa nastáva určitá mätúca situácia, napríklad keď pár dní strávi u starých rodičov, kde je väčšia voľnosť, a potom sa vráti domov k rodičom s prísnejšími pravidlami. Vtedy rodičia často cítia, že ich autorita alebo rešpekt je narušený. Deti sú však veľmi prispôsobivé a rýchlo dokážu odhadnúť, kde si môžu dovoliť viac a kde menej. Samozrejme, prechod z väčšej voľnosti k prísnejším pravidlám môže byť pre dieťa nepríjemný a môžu sa objaviť aj nepríjemné pocity, ktoré dieťa prejaví, napríklad frustráciu, hnev alebo odpor. Z pohľadu rodiča to môže vyzerať, že „rodič je ten zlý“, ale ide skôr o prirodzenú reakciu dieťaťa na zmenu prostredia a očakávaní. Je preto dôležité, aby rodičia pracovali s týmto pocitom a vedeli, že je normálne, že dieťa nemusí byť vždy nadšené zo zmeny a môže cítiť frustráciu. To však neznamená, že začne automaticky rebelovať alebo robiť naschvál. Časom si deti na tieto rozdiely zvyknú a dokážu flexibilne rozlišovať medzi rôznymi prostrediami a pravidlami. Takže aj keď starý rodič niečo dovolí a rodič nie, môže to byť úplne v poriadku a dieťa sa na to časom naučí reagovať bez problémov.
Existujú však situácie, keď je lepšie kontakt starých rodičov s dieťaťom obmedziť. Dôvodom na to môžu byť napríklad závažné rozdiely vo výchovných hodnotách, keď starí rodičia opakovane vedú dieťa k správaniu, ktoré je v rozpore s hranicami rodičov a môže mu škodiť. Rovnako aj situácie, keď vzťah so starým rodičom dieťa dlhodobo stresuje, vyvoláva v ňom úzkosť alebo pocit nebezpečia. Takéto situácie bývajú veľmi náročné aj pre samotných rodičov. Ak preto zvažujú obmedzenie alebo úplné prerušenie kontaktu, je dôležité obrátiť sa na odborníka - psychológa alebo rodinného terapeuta. Ten môže pomôcť pozrieť sa na situáciu nestranne a hľadať riešenie, ktoré bude najlepšie pre dieťa aj rodičov.
Rodičia môžu podporiť zdravý a blízky vzťah medzi dieťaťom a starými rodičmi tým, že vytvoria bezpečný rámec, v ktorom sa tento vzťah môže prirodzene rozvíjať. Je dôležité jasne komunikovať, ktoré pravidlá a hranice sú pre rodinu podstatné, ale zároveň nechať priestor pre špecifický štýl starých rodičov. Keď starí rodičia zistia, že majú tento svoj priestor a nemusia sa stresovať každým drobným úkonom alebo očakávaním rodičov (ich detí), vzťah sa uvoľní. Ak rodičia dokážu rozdiely vysvetliť deťom priamo, bez neustáleho kritizovania starých rodičov, často sa zníži napätie a starí rodičia sú ochotnejší spolupracovať a prijímať rodičovské pravidlá.
tags: #rodicia #su #pre #dieta #vzorom