Pri riešení problematiky sociálnej integrácie rómskeho etnika sa často hľadá odpoveď, alebo sa na ňu pozerá iba z pohľadu chápania príčiny a následkov, ktorý je vlastný našej kultúre. Táto optika je niekedy málo podnetná, pretože prehliada jedinečnosť života s iným kultúrnym pozadím a s inými hodnotami, ktoré si síce uvedomujeme, ale často ich nechápeme. Nedostatok vzájomnej komunikácie na oboch stranách, majoritnej aj minoritnej, bráni efektívnemu prekonávaniu rozdielov a vytváraniu skutočného porozumenia. Rómske deti vyrastajú v úplne inej realite, s odlišnou úrovňou existenčných problémov, čo zásadne ovplyvňuje ich chápanie sveta a spôsob, akým využívajú a rozvíjajú svoje zmysly. Ich kultúra a spoločenstvo ich zároveň núti „ostať pri zemi“, nevyskočiť vyššie a neuvidieť iné možnosti. Pochopenie týchto rozdielov je kľúčové pre tvorbu efektívnych stratégií podpory ich celostného rozvoja a integrácie do spoločnosti.
Kultúrne Paradigmy a Ich Vplyv na Rozvoj Dieťaťa
Kultúrne špecifiká hlboko formujú spôsob, akým sa dieťa učí, vníma svet a rozvíja svoje schopnosti. Jedným z výrazných rozdielov je krátkodobá orientácia kultúry, ktorá je zameranosťou spoločnosti len na blízke ciele a na okamžité výsledky. Na rozdiel od našej kultúry, ktorá často myslí na budúcnosť a orientuje sa na prítomnosť, Rómovia sa príliš nestarajú o budúcnosť. Veria, že bude lepšie, a budúcnosť si idealizujú. Tento prístup sa odráža aj vo vzdelávaní, kde sa hodnota nespojuje s výkonom, ale s prežívaním a emóciami. Výskumy potvrdili nedostatok výkonovej motivácie u rómskych detí, čo sa najvypuklejšie prejavuje práve vo vzdelávacom procese. Pre majoritnú kultúru je vlastná individualita základom všetkých úvah, rozhodnutí a činov. Samostatnosť a zodpovednosť sú v nej vysoko cenené. V rómskej kultúre však má individualizmus a samostatnosť úplne odlišnú hodnotu. Tu platí zásada, že si všetci navzájom pomáhajú, ale k rozhodnutiu sa prichádza spoločne a spoločné rozhodnutie musia všetci akceptovať. Jednotlivec nie je nadradený celku a v rómskych rodinách preto ani výchova k individualite nesmeruje. Dieťa individualitu ako hodnotu nepociťuje. S absenciou individualizmu u časti rómskych detí sa stretávajú aj poradenskí psychológovia počas individuálnej diagnostiky, kde je tento aspekt dôležitý pre správne posúdenie osobnosti a potenciálu dieťaťa.
Ďalším dôležitým faktorom je spôsob, akým rómske deti pristupujú k abstraktným pojmom. Pre rómskeho žiaka môže byť abstraktné vzdelanie nevýznamné, príliš vzdialené a nekonkrétne. Individuálny úspech, napríklad dobré známky či štúdium, nemá vysokú hodnotu, ak neprospieva jeho rodine. Je dôležité komunikovať s rodinou žiaka a vysvetliť, že študovať neznamená opustiť vlastnú komunitu a zavrhnúť svoj rómsky pôvod. Často sa stáva, že rómsky absolvent, hoci aj strednej školy, prácu nemá, alebo nedokáže zmeniť spôsob života, ktorý sa stáročia konzervoval. Tento problém nie je len o individuálnom zlyhaní, ale o systémovom nedostatku príležitostí a o výzvach v adaptácii na väčšinový spôsob života. Preto je kľúčové zameriavať sa na vzdelávacie metódy, ktoré sú konkrétne, zmyslové a relevantné pre ich životnú realitu, a zároveň budovať mosty medzi komunitou a širšou spoločnosťou.
Svet Rómskeho Dieťaťa: Rodina a Komunita
Rómske dieťa, rovnako ako všetky deti na svete, potrebuje byť v rodine milované a prijímané. V rómskej rodine dieťa znamená dar od Boha. Jeho zdravý vývin závisí najmä od získania pozornosti od rodičov a súrodencov, ako aj od možnosti rozhodovať a byť zodpovedné za svoje správanie a regulovať svoje potreby a túžby. Pre rómske dieťa je jeho rodina so svojimi zvykmi, tradíciami a hodnotami celým svetom. Výchova detí je najmä povinnosťou ženy, napriek tomu, že sa na nej podieľajú aj ostatní členovia. Hlavným poslaním matky je však výchova detí. Matky sa starajú o dcéry a učia ich najmä to, ako sa majú starať o mladších súrodencov. Výchova v rodine je teda súrodenecká, čo znamená, že staršie deti preberajú zodpovednosť za mladšie. Tento model, hoci má svoje výhody v súdržnosti rodiny, môže mať aj negatívne dôsledky na rozvoj starších detí.
Všimli sme si, že v našej spoločnosti nájdeme aj také rómske rodiny, ktoré sa veľmi ľahko asimilovali k majorite a pokladajú vzdelanie ich detí za dôležité. Ich deti navštevujú školu pravidelne a začiatok ich školskej dochádzky začína už v materskej škole. Avšak, čo možno vnímať ako negatívnu súčasť vzdelávania rómskeho dieťaťa je fakt, že vo väčšine rómskych rodín sa nededí rodičovský jemnocit, ako ho poznáme v majoritnej spoločnosti. Rodičia rómskych detí sa často s deťmi nerozprávajú o tom, čo ich zaujíma, nekupujú im nové hračky, knihy a chýba im pomoc pri vzdelávaní. Tieto deti často netušia, že im niečo chýba, až kým sa s tým nestretnú priamo. Nemajú osobnú skúsenosť a ani neprichádzajú do kontaktu s prvkami domácnosti majority. Janka, poslušná štvrtáčka, je typickým príkladom. V detstve ju nikto nenaučil, že pýtať sa je správne, dočkať sa odpovede je správne. Hoci žiaden rodič nemusí vedieť všetko, je len človek, musí byť dieťaťu aj spoločníkom v diskusii. Takých Janiek je v mnohých osadách veľa.
Rómske deti vynikajú šibalstvom, neposednosťou, nedokážu sa sústrediť, ich pozornosť je krátkodobá, často odbehujú, zaujíma ich vždy niečo iné. Zároveň ale disponujú mnohými inými pozitívnymi vlastnosťami osobnosti, na ktoré by sme sa mali zamerať a rozvíjať ich. Majú záujem o spev, tanec, pohybové hry a výtvarné práce. U týchto detí by sme mali do procesu edukácie zaraďovať práve aktivity, ktoré rozvíjajú ich talent a zručnosti. Pri práci s rómskymi deťmi by sme mali využívať hru ako dominantnú metódu. Tanec a spev neodmysliteľne patrí k rómskej kultúre. Všetky významné udalosti v živote Rómov sú sprevádzané hudbou a tancom. Práve preto rómske deti často inklinujú k aktivitám s hudbou a hudobno-pohybovým vyjadrením. Estetické aktivity a estetická výchova môžu byť cestou pre skvalitnenie života a vzdelania rómskeho etnika. Rómske deti sa javia ako živšie, hravejšie, emocionálne uvoľnenejšie. Deti sú často ponechané, aby sami objavovali svet, experimentovali a učili sa pozorovaním. To môže byť príčinou skráteného obdobia detstva, kedy vo vývine rómskeho dieťaťa môže chýbať obdobie dospievania. Vylúčenie z kolektívu je ďalším problémom, keď sa nerómske deti častokrát odmietajú hrať s rómskymi deťmi, nechcú im dať hračky, nechcú sa s nimi kontaktovať, dotýkať sa ich. U niektorých z nich sa môžu javiť aj známky šikany alebo začínajúceho rasizmu.
Pomôcť týmto deťom by sa dalo vytvorením materského centra pri osade, kde by sa matkám (pretože v rómskych rodinách sú ženy tie, ktoré vychovávajú) vysvetlilo, prečo je tak dôležité venovať sa dieťaťu v prvých troch rokoch. Prečo je dôležité, aby chodili ich deti do materských škôl pravidelne. Aby sa so svojimi deťmi rozprávali, aby sa navzájom počúvali. Aby rozvíjali okrem ich rodného rómskeho jazyka aj komunikáciu po slovensky. To by dalo ich deťom lepší štart do života a pomohlo by im prekonať úvodné bariéry vo vzdelávaní.
Diagnostika a Vzdelávanie: Systémové Výzvy a Inovácie
V oblasti psychologickej diagnostiky detí existuje klasická predstava, že dieťa príde k psychológovi alebo psychologičke, posadia ho za stôl, psychológ vytiahne stopky a z kufríka vyberá úlohy, ktoré má dieťa vyriešiť. Diagnostika je však oveľa širší pojem. To, či je napríklad vývin poznávacích schopností dieťaťa primeraný, čiže ako dieťa informácie zbiera a spracúva, ako rozumie tomu, čo vidí a počuje, sa dá zistiť oveľa skôr, ako je možné zistiť testami. U malých detí je možné pracovať so štandardizovanými vývinovými škálami, čo je skôr spoznávanie dieťaťa. Pozorujeme dieťa, čo robí, ako sa hrá, interaguje, ako rieši úlohy kúpené hoci aj v hračkárstve alebo v kníhkupectve. Tento prístup môžeme uplatniť aj vo veku, keď by už mohli byť použité testy. „Ozajstný“ test, teda ten, čo má normy a „vypľuje“ záväzné čísla, môže byť dokonca niekedy menej vhodný. Keď dieťaťu predložíme materiál, ktorý nie je testový, ale vyžaduje si rovnaké operácie a môžeme doň zasiahnuť spôsobom, že sa dieťaťa opýtame napríklad čo si o tom myslí alebo čo by sme ešte mohli skúsiť, spoznáme nielen to, kde mu môžeme pomôcť, aby k niečomu dospelo, ale najmä vidíme, čo na to potrebuje.
Pri výsledkoch testu sa u niektorých detí napríklad ukáže horší výkon v úlohách, ktoré boli časovo obmedzené. Keď dieťaťu vypracovanie trvalo 75 sekúnd namiesto 45 sekúnd, dostalo 0 bodov. Keď ho psychológ má pred sebou s podobnými úlohami, vidí, že je váhavé alebo je jednoducho pomalé. Pomalé môže byť z úzkosti, ale aj preto, že je dôkladné. Diagnostika neznamená automaticky smerovanie k diagnóze. Konkrétna diagnóza priamo z testov kognitívnych schopností nevyjde, a to ani v prípade mentálneho postihnutia. Okrem IQ testu sa hodnotí adaptívne správanie dieťaťa. Zisťuje sa ním, nakoľko dieťa vzhľadom na svoj vek spĺňa nároky, ktoré naň kladie jeho prirodzené prostredie. Stanoveniu diagnózy mentálneho postihnutia by teda malo predchádzať komplexné spoznanie dieťaťa a presné postupy.
V minulosti klasicky otázka znela: „Kam dieťa patrí?“ Možnosti boli dve: buď patrilo do špeciálnej základnej školy (v minulosti: do osobitnej školy), alebo patrilo do školy bežnej. Tento prístup by už nemal odzrkadľovať súčasnosť, hoci niekedy to tak zo zotrvačnosti stále môže byť. Faktom však je, že výsledok testu a školský úspech úzko súvisia. Testy vo veľkej miere požadujú rozvinutie takých schopností, aké požaduje škola. Neplatí to stopercentne, sú známe prípady vysoko nadpriemerných ľudí, ktorým sa v škole nedarilo. Štandardizácia adaptovaných testov by sa mala pravidelne opakovať, lebo niektoré úlohy zastarávajú, ako napríklad obrázok klasického telefónu, kde chýba šnúra. Tieto neadekvátne testové materiály môžu skresľovať výsledky, najmä u detí z iného kultúrneho prostredia. Napríklad v osadách som dostávala bežne odpoveď, že objektív fotoaparátu na nejasnom obrázku je traktor. V hlave dieťaťa sa logicky doplní obrázok podľa toho, čo videlo mnohokrát, pričom objektív fotoaparátu nevidelo možno nikdy. Aj neverbálne testy môžu byť pre deti nezrozumiteľné. Bežné bratislavské alebo košické dieťa má doma určite všelijaké skladačky, vkladačky či puzzle. Na druhej strane sú deti, ktoré niečo také nikdy nevideli. Pri takejto neverbálnej úlohe preto nerozumejú, čo sa od nich žiada. Namiesto vyskladania obrázka postavia z tých dielikov vežu, čo jasne ukazuje na rozdielne skúsenosti a východiská.
Podľa analýzy, ktorej prieskum sa realizoval v rokoch 2017 až 2019, je na Slovensku v porovnaní so zahraničím trojnásobne a v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím. Diagnóza ľahké mentálne postihnutie má na Slovensku svoj význam iba v škole a v rámci sociálnej podpory nemá žiadny význam. Človek nemôže byť na základe tejto diagnózy invalidizovaný. Ľahké mentálne postihnutie má na Slovensku diagnostikované takmer každý piaty žiak základnej školy pochádzajúci z prostredia vylúčených rómskych komunít. Okrem indícií už máme aj rozhodnutia súdov, ktoré potvrdili nezákonné vzdelávanie rómskych detí v špeciálnych triedach. Deti s diagnózou „ľahko mentálne postihnuté“ smerujú do špeciálnych škôl, kde ukončia iba primárne vzdelanie, a sú preto odrezané od možnosti študovať ďalej a uplatniť sa na trhu práce.Systém, v ktorom vyšetrenie slúži selekcii, je zlý - otázka, kam dieťa patrí, je jednoducho zle položená. Toto tvrdé delenie - tam alebo tam - sa doteraz spochybňovalo príliš málo. Kritika, aj z tretieho sektora, nesmerovala k zle položenej otázke, ale k spôsobu, akým sa dospelo k odpovedi. Problémom podľa toho bolo psychologické testovanie - testy sú zlé, treba vymyslieť nové, ktoré presne odlíšia ľahké mentálne postihnutie od dôsledkov vývinu v sociálne znevýhodnenom prostredí.
Na to, že priveľa detí z osád alebo zo sociálne znevýhodneného prostredia je v špeciálnych školách pre žiakov s mentálnym postihnutím, sa opatrne upozorňovalo už za socializmu. Teraz sa vystupňoval tlak cez Európsku úniu - Európska komisia začala proti Slovensku konanie za porušenie Smernice o rasovej rovnosti, tzv. infringement, už v roku 2015. Vtedy tento stav vysvetľovali tak, že je dôsledkom incestu ľudí žijúcich v osadách, čo bola nevedecká a stigmatizujúca interpretácia. Loptička je na strane škôl, ktoré však nemajú primeranú podporu a nie sú dostatočne pripravované na inkluzívne vzdelávanie. Konkrétne pani učiteľky dokážu urobiť zázraky, ale systém je nastavený zle. U nás už trinásť rokov platí Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, od ktorého sa odvíja inkluzívna pedagogika a inkluzívne školstvo, ktoré je o všetkých a o každom. Už pred desiatimi rokmi vyšlo k diagnostike prvé usmernenie ministerstva školstva, v ktorom prijali inkluzívnu predstavu o diagnostickom procese. Potom bolo ešte raz inovované, stále visí na webstránke ministerstva, no do istej miery sa to napĺňa, do istej nie. Je takmer nemožné vymyslieť test, ktorý by u šesťročného dieťaťa - čo je najčastejší vek, keď rozhodujeme, kam pôjde ďalej - odlíšil limity, ktoré vyplývajú z ľahkého mentálneho postihnutia, od dôsledkov vývinu v marginalizovanej komunite.
Hlboko sa nestotožňujeme s definíciou sociálne znevýhodneného prostredia zo školského zákona, kde by malo byť uvedené, že podmienky, v ktorých dieťa žije, ho nepripravujú na školu - lebo to je pravda. Na druhej strane dokáže doniesť drevo, nesie na rukách dvojročného súrodenca cez vratký mostík a pritom má štyri roky. Takéto deti demonštrujú praktické zručnosti a prežitie, ktoré štandardné testy nemerajú.Dobrou cestou je dynamické testovanie, ktoré má zistiť, čo sa človek naučí za istých podmienok. Počas testu podľa presných pravidiel zisťujeme, ako dieťa reaguje na odstupňovanú pomoc. Centrám poradenstva a prevencie poskytujeme metodické vedenie a často prednášame o nových pohľadoch a prístupoch v diagnostike.
Arteterapia: Cesta k Vyjadreniu a Integrácii Zmyslov
Arteterapia, ako psychoterapeutický odbor, je liečba výtvarným umením, ktorá slúži na naplnenie života a komunikáciu s okolím. Pomáha prekonávať strach, že tvoriť nevedia, a otvára priestor pre vyjadrenie vnútorného sveta. Je vhodná pre individuálne, párové, aj skupinové stretnutia a jej aplikácia je veľmi široká.
Pre deti pomáha arteterapia pri navodzovaní kontaktu s dieťaťom a poskytuje pohľad do jeho nevedomého života. Pomáha pri socializácii, podporuje integráciu osobnosti dieťaťa, uvoľňuje potláčané emócie a konflikty. Rozvíja vizuálnu a hmatovú percepciu a jemnú motoriku. U rómskych detí a mládeže, ktoré tvoria podstatnú časť tzv. sociálne handicapovaných, môže byť arteterapia cestou k zmenám, k zlepšeniu života Rómov. Adaptácia na bežnú populáciu vo vzťahu k arteterapii je veľmi široká. Rómske deti sú známe svojou vnímavosťou, ich zmyslové vnímanie je intenzívne. Obzvlášť ich ruky, ako „orgán vedomia“, intenzívnejšie odovzdávajú signály kontaktu tela a kože. Nedostatok týchto podnetov, napríklad v ranom detstve, môže negatívne ovplyvniť ich vývin. Arteterapia, napríklad práca s hlinou, môže tieto nedostatky kompenzovať a podporiť rozvoj jemnej motoriky.
Rómske deti často vykazujú mimoriadne nadanie pre spev, tanec a manuálne práce, ako je korytárstvo, čo dokazuje bohatá história Rómov. Arteterapia s rómskymi deťmi ponúka širokú škálu techník a metód, ktoré dokážu uvoľniť stres, posilniť pocit vlastnej hodnoty a podporiť rehabilitáciu jemnej motoriky. Pomocou arteterapie sa sublimujú negatívne prežitky do výtvarnej podoby, ktorá je často veľmi expresívna. Táto forma terapie umožňuje nahliadnuť pod povrch nevedomých stránok osobnosti a stáva sa dôležitým prostriedkom komunikácie, ktorý je často účinnejší oproti verbálnemu prejavu. Pre skúseného arteterapeuta je výtvarný prejav veľmi vypovedajúcim prostriedkom. Arteterapia prináša nádej na uzdravenie a pomáha formovať pozitívne myšlienky a správanie, poskytuje reálny pohľad na problémy a k vízií na zmenu.
S mentálne postihnutými ľuďmi arteterapia kompenzuje intelektové deficity, učí ich zovšeobecňovaniu a chápaniu javov v súvislosti. Klasické arteterapeutické techniky, metódy a postupy im napomáhajú k pochopeniu vlastnej identity a k nieseniu svojho bytostného ja. Pre deti a dospelých, ktorí zažívajú stratu slobody, emocionálnu depriváciu a izoláciu (napríklad vo väzení), arteterapia vytvára most, ktorý spája, padajú fyzické i mentálne bariéry, čo umožňuje prežívanie plnohodnotného života, hoci za mrežami.
Komunitné Centrá a Podpora Rozvoja Rómskych Detí
Komunitné centrá na Slovensku sú kľúčovými inštitúciami pre podporu rómskych detí, najmä tých, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zriedkavo absolvujú predškolské vzdelávanie a na základných a stredných školách majú problémy so zvládaním učiva. Doma sa im pomoci vo forme doučovania nedostane, preto im v komunitných centrách poskytujeme dodatočné vzdelávanie. Napríklad v Roškovciach, napriek tomu, že je popoludnie a centrum je plné detí, vnútri panuje ticho. Na stoličkách sedia malí žiaci a žiačky rôzneho veku a komunitné pracovníčky ich jedného po druhom obchádzajú, skláňajú sa k nim, aby im vysvetlili, čo majú robiť, kontrolujú, či zadaniam rozumejú a pomáhajú im, ak je s niečím problém. Števko, drobný prvák, drží v ruke žltú ceruzku a vyfarbuje ňou políčka označené rovnakým číslom, neskôr ju vymieňa za hnedú a pokračuje v práci, s horlivosťou, ktorá ho občas zavedie za hranice vyznačených plôch. Kolegyňa Lucia mu malú dlaň jemne chytí a chvíľu pracuje spolu s ním, aby pochopil, že to dokáže robiť ešte lepšie. Následne odbieha ku stolíku, kde sa ďalšie deti pomocou klasického dreveného počítadla snažia vyrátať správny matematický výsledok a chcú, aby im ho skontrolovala. Keď je správny, Lucia ich chváli, že sú veľmi šikovné.
Takto vyzerá bežný deň po vyučovaní v komunitných centrách. Vedúca komunitného centra Janka Kellnerová vraví, že miestne deti sem prichádzajú rovno zo školy automaticky samy. Vedia, že tu, v bezpečnom prostredí centra, majú pokojný priestor na učenie, že sú tu vždy ľudia, ktorí im s domácimi úlohami pomôžu, že ich tu nikdy nikto nesúdi. Po hodine doučovania sa pobalia a poberú hrať sa na dvor. Priestor komunitného centra je pripravený na ďalšiu aktivitu, kedy sa pomaly zbierajú miestne ženy, čaká ich totiž ženská skupina. Medzičasom do Roškoviec prichádza Matej, ktorý u nás začínal ako dobrovoľník a teraz je už kolega. Decká doučuje digitálne zručnosti. Keď ho zbadajú prichádzať, rozbehnú sa smerom k nemu a vrhnú sa na neho, tak veľmi sa tešia jeho prítomnosti. Matej skupinku asi ôsmich chlapcov odvedie do budovy obecného úradu, kde máme vyhradenú učebňu s počítačmi. Chlapci ich netrpezlivo zapínajú a Matej im vysvetľuje, čo budú robiť: „Porozmýšľajte, kto je váš obľúbený rozprávkový hrdina a aké má vlastnosti. Potom si nájdite na internete jeho fotku a napíšte o ňom niekoľko viet.“ Je vidno, že chlapci chodia na doučovanie pravidelne. Otvárajú wordové dokumenty a obrazovky sa vzápätí hemžia supermanmi, spidermanmi a batmami. Keďže dnes je v skupinke detí viac, Matejovi prichádza na pomoc Lucia a postupne si s každým jedným prejdú jeho prezentáciu.
Podobná práca prebieha aj v komunitnom centre v Petrovanoch, kde sa každé popoludnie doučujú deti z miestnej komunity, prípadne sa tam spolu s kolegami a dobrovoľníkmi venujú tvorivým činnostiam. Ako vraví vedúci centra Marcel Masica, veľmi dobre sa im spolupracuje s miestnou základnou školou a jej riaditeľkou, pani Kazimírovou, ktorá deti pozná a vie povedať, kto by pomoc s doučovaním najviac potreboval. Zo školy do komunitného centra v Petrovanoch posielajú aj deti, ktoré potrebujú doučiť, prípadne pripraviť na komisionálne skúšky. Pred koncom školského roka je tu rušnejšie, mnohí sa spamätajú, až keď im „tečie do topánok“, ale zatiaľ sme väčšine deciek pomohli odvrátiť hroziaci reparát. Cieľom je, aby deti chodili pravidelne a častejšie, a podľa všetkého je to na dobrej ceste.
Doučovanie anglického jazyka využila v komunitnom centre vo Sveržove aj vysokoškoláčka Denisa, ktorá v ňom mala medzery. Mimochodom, na školu sa tiež odhodlala prihlásiť aj vďaka „poštuchnutiu“ a podpore našich komunitných pracovníkov a pracovníčok. Totiž, keď vidia v niekom potenciál, nenechajú ho len tak „na pokoji“, ale snažia sa ho povzbudzovať a motivovať v tom, aby sa vo vzdelávaní posúval či posúvala ďalej. Ak je to potrebné, vieme študentky a študentov podporiť aj vo forme štipendií, kedy im preplácame cestovné náklady, internát či špeciálne študijné pomôcky. Do komunitného centra v Plaveckom Štvrtku chodí doučovať deti z miestnej rómskej komunity aj pani Vierka. Dochádza tam pravidelne každý jeden utorok už takmer sedem rokov. Keďže je vyštudovaná učiteľka prvého stupňa, k deťom mala vždy blízko, ale učiteľskému povolaniu sa kvôli slabému finančnému ohodnoteniu dlho nevenovala. Rozhodla sa, že vyskúša ponuku ísť deti doučovať. Už siedmy rok tak pravidelne každý jeden utorok popoludní cestuje z Dúbravky do Plaveckého Štvrtka, kde ju už netrpezlivo čakajú väčší aj menší žiaci. Dlhodobá spolupráca s viacdetnou rómskou rodinou, v ktorej rodičom veľmi záleží na vzdelaní ich detí, ukazuje, že iba vzdelanie je šanca pre ne dostať sa zo začarovaného kruhu chudoby von.
Rola Cirkvi a Spoločnosti pri Budovaní Mostov
V súčasnej spoločnosti sa nemálo hovorí o „rómskej otázke“ a „rómskej problematike“. Z kresťanského pohľadu je však základné posolstvo evanjelia o tom, že Boh prijíma človeka takého, aký je. Toto poznanie je motívom konať v duchu tejto myšlienky. Ako kresťania sme volaní k tomu, aby sme prijímali tieto deti bez predsudkov. Ak sa ma niekto spýta: Aké sú deti zo znevýhodnenej rómskej komunity, z rómskej osady? Odpoveď nie je dôsledkom ich minulosti, ale výsledkom toho, s čím sa celý život stretajú. Rómske deti zažívajú neustále odmietanie, odsúvanie nabok, osočovanie, pohŕdanie od majority, ktorí sa hrdia slovami „vzdelanosť“, „inteligencia“, „práca“, „múdrosť a poznanie“. V tejto vzdelanosti, inteligencii, múdrosti a poznaní však často nerozoznávame, čo je pre tieto deti dôležité, aby boli schopné niekedy snívať. Pritom ich vlastní rodičia ich milujú, a to až tak veľmi, že svojim deťom dovolia všetko, lebo deti sú ich bohatstvom.
Je dôležité si uvedomiť, že tieto deti, aj keď nesnívajú, nemajú očakávania a často sa nevedia rozhodnúť, predsa tiež túžia byť prijaté a milované. Chcú vnímať, že s nimi niekto ráta. Chcú vedieť, či existuje most, ktorý ich môže spájať s okolím. Existujú rôzne štúdie aj o tom, aký vplyv má pôsobenie cirkvi medzi rómskou minoritou. Táto aktivita cirkví, okrem sociálno-ekonomického rozmeru, má aj rozmer spirituálny a spoločenský, a má potenciál vytvárať mosty medzi majoritou a minoritou. Aj rómske deti túžia byť prijaté a akceptované. Ak vstúpime do služby týmto deťom, zistíme, že vedia prežívať zdravú zvedavosť a majú túžbu dozvedať sa nové veci. Sú dverami k rodičom a celej ich rodine. Keď pracujeme s týmito deťmi, sú napĺňané ich duchovné i duševné potreby. Z teologického pohľadu ide tiež o objavenie skutočnosti, že Boh nie je iba Bohom bielych, alebo „majority“, ale aj Bohom Rómov. Kresťanskí misionári v minulosti, ale i súčasnosti, sú neraz priekopníkmi pri práci s pôvodnými kultúrami. Bez ohľadu na to, ako to hodnotíme, ako kresťania svojím prístupom k tejto menšine nastavujeme zrkadlo spoločnosti, v ktorej žijeme.
Dnešná spoločnosť je konzumnou spoločnosťou, a to sa týka nielen materiálnych vecí, ale aj informácií. Jednoduchšie sa prijímajú a spracovávajú informácie, ktoré sú nastavené čierno-bielo. Popularita informácií, ktoré nie sú podložené skutočnými faktami, rastie, a s tým rastie na jednej strane populizmus určitých skupín, najmä extrémistických. Na druhej strane sú určité skupiny (medzi nimi aj Rómovia) vytláčaní na okraj spoločnosti. Chýba nám kritické myslenie, ktoré vie hodnotiť, posúdiť a prehodnotiť ponúkané informácie a podľa toho s nimi aj naložiť. Ak si odmyslíme duchovný význam cirkvi, ktorý je obmedzený na jej členov, tak cirkev môže byť prínosom pre spoločnosť práve svojou angažovanosťou medzi menšinami. Toto by nemala byť pre cirkev nejaká „nadpráca“, ale jej samozrejmá služba spoločnosti a tým najslabším medzi nami. Cirkev môže byť, je a má byť staviteľom mostov medzi majoritou a minoritou.
Na ťahu sú vždy konkrétni ľudia, lebo každý zodpovedáme za to, čo robíme, ako sa správame a aké máme názory a postoje. Keď hovoríme o štruktúrach, jedna zo štruktúr spoločenského systému je škola. A teraz nechceme povedať, že riaditelia a riaditeľky škôl aj ich učiteľský zbor sú ľudia, ktorí majú predsudky a stereotypy. No niektorí ich majú a dostatočne sa proti tomu nebojuje. Niektorí učitelia však robia opačnú chybu. Vnímajú deti ako veľmi živé, veselé, ktoré pekne tancujú aj dobre spievajú. S deťmi majú vytvorený pekný vzťah, a je to veľmi dôležité. Ale keď má učiteľka toto nastavenie, napadne jej zamyslieť sa nad tým, či niektoré z detí nie je napríklad matematický talent? Pravdepodobne nie, lebo v nich vidí spomínaný pozitívny stereotyp - veselé, živé, hudobne nadané. Keď si pozrieme americké literárne pramene z časov pred politickou korektnosťou, vidíme presne to isté: veselí, spontánni ľudia, radi tancujú, spievajú. Je nevyhnutné prekonať tak negatívne, ako aj pozitívne stereotypy, aby sme rómske deti videli v celej ich komplexnosti a potenciáli.
Potreba systematických zmien je neodkladná. Prípad Dušana a jeho sestry, o ktorých sa biologická mama nestarala, je toho jasným dôkazom. Deti nemali zabezpečenú základnú starostlivosť, boli hladné, všivavé a špinavé. Po mnohých intervenciách a pokusoch o sanáciu rodiny boli matke deti odobraté. Do náhradnej osobnej starostlivosti si ich vzali príbuzní, z tej istej osady, kde deti žili od narodenia, druh a družka, ktorí vlastné deti nemali. Pripravili im postele, hračky, čisté oblečenie. Po sedemnástich rokoch bez dieťaťa sa im začal nový život, učili sa byť rodičmi. Dušanovi, už školákovi, pripravovali každý deň desiatu, odprevádzali ho až pred školu, robili to, čo bolo podľa nich správne. No Dušan začal mať problémy v škole. Bol neposedný, nevydržal pri jednej aktivite, strhával sa pri hluku i nečakaných pohyboch a začal deťom brať ich desiatu. Svoju, štyri hrubé krajce chleba, nechával vždy v škole, bál sa ju brať späť domov. Rodičia nevedeli pochopiť, prečo berie iným desiatu, keď mu oni vždy doma vlastnú pripravia. S nepochopením odišli, veď čo oni robia zle, veď sa predsa starajú. Zároveň ho trestali, lebo robí zle sestre, a tá je predsa ešte malá. Nevedeli alebo nechceli pochopiť, ako veľmi potrebuje zaplátať tú dieru v duši, ktorú si priniesol od biologickej mamy. V prvom rade by mali ľudia, ktorí si berú deti do náhradnej osobnej starostlivosti, prejsť povinnou prípravou. Dušan už viac ako 6 rokov počúva pri každej príležitosti, že ho dajú späť do ústavu, že je nezvládnuteľný, že ho tam nechcú. To sú dva z mnohých prípadov, v ktorých dochádza k porušovaniu práv rómskych detí. Každé zverené dieťa by malo byť pravidelne vypočuté. Šestnásť rokov práce s rómskou komunitou ukazuje, že pomoc je pre tieto deti a ich rodiny nevyhnutná a každý problém je riešiteľný, ak sa k nemu pristupuje s pochopením a systémovou podporou.
tags: #romske #dieta #vyuziva #zmysli