Rodičia si prirodzene želajú pre svoje deti to najlepšie, túžia im dopriať šťastie a pohodlie. V tejto dobrej viere im často doprajú veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujú, chránia ich pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu, až ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Takéto správanie, hoci pramení z lásky a najlepších úmyslov, môže mať dlhodobé a nežiaduce dôsledky na vývoj osobnosti dieťaťa, jeho sebadôveru, sociálne zručnosti a schopnosť čeliť prekážkam. Rozmaznanosť je často naučený rys, ktorý signalizuje nesprávnu rodičovskú výchovu a vyžaduje si pochopenie jej koreňov a prejavov, aby sme mohli deťom pomôcť vybudovať si psychickú odolnosť a pripraviť ich na plnohodnotný život.
Čo znamená byť „rozmaznané dieťa“?
Pojem „rozmaznané dieťa“ sa používa na opis detí, ktoré sa správajú sebecky a nedospelo. Ich správanie vyplýva zo spôsobu, akým boli alebo sú vychovávané, konkrétne zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov. Detská psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti sú v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Takéto deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam a pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Veria, že sú stredobodom vesmíru, a očakávajú, že sa všetko bude točiť okolo nich. Vnímajú ostatných ľudí, vrátane svojich rovesníkov, len ako nástroje na plnenie svojich túžob a želaní.
Anglický termín „entitled child“ veľmi výstižne charakterizuje rozmaznané dieťa, ktoré sa cíti byť stredobodom vesmíru. Tento termín vyjadruje presvedčenie dieťaťa, že má nárok na viac než ostatní, nevzťahujú sa naňho pravidlá a nemusí robiť nič, čo nechce. Častokrát si ani nevšimneme, že v dieťati tento pocit nároku narastá. V dobrej viere, že ho vychovávame podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia, prehliadame varovné náznaky. Môže trvať až príliš dlho, kým si skutočne pripustíme existenciu problému, a neraz sa to stane až vtedy, keď je dieťa už nezvládnuteľné. Klinický psychológ Leon Seltzer definuje pocit nároku ako postoj, ktorým deti dávajú najavo, že čokoľvek chcú, to si aj zaslúžia. Nemusia sa snažiť, dokonca nemusia urobiť nič preto, aby si niečo zaslúžili. Tieto deti veria, že stačí, ak niečo chcú a svet (rodič) je povinný im to dať, skrátka len preto, že existujú. Vyrastajú s pocitom, že im svet niečo dlží a naplnenie ich potrieb je dôležitejšie než čokoľvek iné, čo vedie k toxickým vzťahom plným citového vydierania, manipulácie a ultimát.
Rozlíšenie bežného správania od rozmaznanosti
Je kľúčové uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Ich plač a prejavy nespokojnosti sú prirodzené, pretože si ešte nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové, nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí závisia od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Úprimne si priznajme, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Alfred Adler a jeho pohľad na výchovu a rozmaznanosť
Alfred Adler, významný psychiater a zakladateľ individuálnej psychológie, zdôrazňoval dôležitosť výchovy a jej vplyv na vývoj osobnosti dieťaťa. Jeho teórie, ktoré sú dodnes relevantné, sa zameriavajú na pochopenie pocitu menejcennosti, ktorý môže viesť k neposlušnosti a problémovému správaniu. Adler bol striktne proti rozmaznávaniu a zanedbávaniu, pričom oba tieto prístupy považoval za škodlivé pre zdravý vývoj osobnosti. Podľa Adlera je základom zdravého vývoja dieťaťa pocit spolupatričnosti a rovnocennosti v rodine. Dieťa sa musí cítiť ako cenená súčasť rodiny, kde má svoje práva a povinnosti. Rozmaznávanie a zanedbávanie sú dva extrémy, ktoré vedú k vývoju nezdravej osobnosti. Adler tvrdil, že deti sa rodia s pocitom menejcennosti, ktorý sa snažia prekonávať počas celého detstva. Ak sa im to nepodarí, môžu si tento pocit kompenzovať rôznymi spôsobmi, čo môže viesť k neurózam a depresiám. V dospelosti sa to môže prejaviť ako vyžadovanie dokonalosti a snaha o dosiahnutie nerealistických cieľov.
Rozmaznávané dieťa sa nenaučí samostatne riešiť problémy, byť sebestačné a veriť vo svoje schopnosti. Rodič, ktorý neustále zasahuje, rieši problémy za dieťa a chráni ho pred negatívnymi skúsenosťami, vytvára závislú osobu, ktorá sa necíti kompetentná zvládnuť svoj život. Dieťa sa naučí veľmi rýchlo využívať túto situáciu a stáva sa závislým. Nikdy sa nebude cítiť kompetentné a dostatočne podporené, aby malo vieru, že svoj život zvládne. Naopak, zanedbávané dieťa sa nenaučí vyjadrovať svoje pocity a myšlienky. Rodičia ho nepodporujú a nedávajú mu pocítiť, že na jeho potrebách záleží. Dieťa sa naučí, že jeho pocity a priania nie sú dôležité, čo vedie k vývoju osobnosti, ktorá sa snaží vyhovieť ostatným (tzv. "people pleaser") v snahe byť ocenené.
Adler kritizoval aj výchovu založenú na trestoch a odmenách, známu ako „výchova cukru a biča“. Dieťa sa naučí, že na odmenu má nárok a začne ju vyžadovať zakaždým, aj keď si ju nezaslúži. Ak mu ju rodič odoprie, dieťa sa zatne a odmietne spolupracovať. Trest zase vyvoláva pocit viny a strach, čo môže mať dlhodobé negatívne následky na psychiku dieťaťa. Adler upozorňoval, že neposlušné dieťa je dieťa, ktoré stratilo odvahu. Za jeho správaním sa skrýva pocit menejcennosti a snaha dosiahnuť pocit spolupatričnosti a významnosti. Dieťa sa snaží cítiť ako právoplatná súčasť rodiny, na ktorej záleží. Ak sa mu to nedarí, začne vyvádzať a jeho správanie vykazuje negatívne prvky, ktoré sa môžu prejavovať ako vyžadovanie pozornosti, mocenské boje, pomsta alebo pocit bezmocnosti. Adler radil, aby sme na deti netlačili a nenútili ich meniť svoje správanie. Namiesto toho ich máme podporovať a pomáhať im, aby sa cítili cenené, výnimočné a kompetentné.
Prejavy rozmaznanosti a pocitu nároku
Ak vaše dieťa vykazuje určité črty, je čas zamyslieť sa v prvom rade nad sebou a nad vašimi výchovnými metódami. Sociálna psychologička Susan Newman, Ph.D. a ďalší odborníci identifikovali nasledujúce varovné signály a znaky rastúceho pocitu nároku, ktoré v dieťati môžeme pestovať.
Záchvaty hnevu a neznášanie "nie"
U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však dieťa staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú skôr manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Napríklad, ak mu aj sľúbite zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď. Dieťa, ktoré má pocit nároku, veľmi ťažko znáša zákazy a odmietnutie, pretože verí, že sa naňho nevzťahujú pravidlá a limity. Opakovane ich porušuje a testuje. Ak narazí na odpor, hnevá sa, fňuká a reaguje ublížene. Pokiaľ nie je po jeho, dáva svoj nesúhlas veľmi jasne najavo, lebo si myslí, že je dôležitejšie než ostatní. Rodičia často povieme dieťaťu ÁNO namiesto rázneho NIE, aby predišli nešťastiu či sklamaniu dieťaťa. Detská psychologička Michele Borbaová uvádza, že rozmaznané deti neberú "nie" ako odpoveď a očakávajú, že všetko bude vždy podľa nich.
Neschopnosť samostatnosti a domáce práce
Rodičia, ktorí nevedú svoje deti k starostlivosti o domácnosť, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - pohodlnosti ste ho totiž naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba. To úzko súvisí aj so starostlivosťou o seba, ktorú rozmaznané deti nezvládajú. Vo veku, kedy by si mali samostatne vyčistiť zuby, obliecť sa, obuť si topánky a zbaliť si potrebné veci do ruksaku, to všetko robí za nich rodič. Odmietajú sa naučiť zaviazať si šnúrky, urobiť si raňajky, odložiť riad do umývačky - ale nie preto, že by to nevedeli, ale preto, že vedia, že nemusia, lebo to rodič urobí za nich. Veľmi častým znakom detí, ktoré majú pocit nároku, je neochota doma pomáhať. Obyčajne doma nemusia ani pohnúť prstom, nemajú pravidelné povinnosti, ktoré by si museli plniť. Sú zvyknuté, že všetko urobí rodič. Čistá bielizeň sa magicky sama odnesie, operie a objaví v ich šuflíku, hračky sa upracú, jedlo sa navarí. Deti ani vo vyššom veku nevedia, čo všetko je potrebné k tomu, aby domácnosť fungovala, pretože všetko sa deje a urobí bez toho, aby pohli prstom.
Vyžadovanie pozornosti a nuda
Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupkom sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy. S týmto bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé. Ak má dieťa pocit vlastnej dôležitosti, potrebuje byť neustále stredobodom pozornosti. Je presvedčené, že svet je tu pre neho a ľudia majú plniť jeho požiadavky. Z toho dôvodu si vynucuje pozornosť od okolia, najmä rodičov, ktorých si doslova nárokuje - nemajú právo venovať sa vlastným koníčkom ani iným ľuďom. Obracia pozornosť spoločnosti na seba, skáče do reči, žiada si uisťovanie, že je najlepšie.
Sociálne výzvy a súťaživosť
Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože to, čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev. Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
Nízka sebadôvera a manipulácia
Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú. Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú v reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
Rozmaznané dieťa sa tiež veľmi ťažko vyrovnáva so zlyhaním. Automaticky očakáva úspech, a z toho dôvodu stačí veľmi málo, aby cítilo frustráciu a hnev. Ak mu niečo nejde na prvýkrát, radšej sa vzdá alebo žiada rodiča, aby to urobil zaňho. Nesnaží sa, pretože nie je dostatočne odolné na to, aby zvládlo chvíľkovú frustráciu, ktorá sprevádza snahu a učenie sa pokusom a omylom. Akonáhle niečo nejde jednoducho, dieťa sa vzdáva. Ak predsa len čelí neúspechu, obviní druhých alebo okolnosti. Učiteľ si naňho zasadol, spolužiak je idiot, vedúca krúžku ho nechápe, test bol príliš náročný a príklady nepreberali na hodine. Aby sa uistilo, že je najlepšie, pozoruje a porovnáva sa s druhými. A presne v takýchto momentoch sa obracia na rodiča, aby všetko vyriešil za neho. Zabudne si domácu úlohu? Rodič zavolá učiteľovi. Nemá nervy na to, aby sa naučilo ovládať ovládač od televízie? Podá ho rodičovi. Nevie vyriešiť príklad? Žiada rodiča, aby to urobil. Dieťa nie je schopné zvládnuť frustráciu, nie je dostatočne odolné na to, aby systematicky pracovalo a snažilo sa.
Neúcta k hraniciam a nárokovanie
Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy. Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí, dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/správanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca. Ak už aj niečo urobia, vždy musia mať odmenu. Aby sa im vôbec vyplatilo posnažiť sa, vždy to musí byť s prísľubom sladkosti alebo darčeka. Tieto deti nevedia nezištne a samé od seba pomáhať, nemajú vštiepené, že bez práce nie sú koláče. Ak dokážu v autobuse sedieť potichu, alebo nakúpiť s rodičom bez mrnčania a vyvádzania, musia dostať odmenu. Aby sa zachovali tak, ako sa po nich žiada, musí sa im to najprv vyplatiť. A nech je rodič akokoľvek starostlivý, čokoľvek dieťaťu kúpi a akékoľvek potreby splní, dieťaťu to nestačí. Žiada si stále viac, nič mu nie je dosť dobré na dlhšiu dobu. Dostane hračku? O chvíľu chce ďalšiu. Dostane za odmenu koláč? Žiada si koláč zakaždým, keď sa mu niečo podarí. Rodič takého dieťaťa má pocit, že akokoľvek sa snaží, nikdy nedokáže svoje dieťa uspokojiť.
Epidémia nárokovania a najčastejšie chyby rodičov
Dieťa sa s pocitom nároku nerodí, ale buduje ho prístup a neadekvátna výchova. V dobrej viere, že dieťaťu poskytujú všetko potrebné, môžu rodičia často prehliadnuť varovné znaky. Vychovávajú ako najlepšie vedia, a preto je pochopiteľné, že je príliš bolestivé priznať si nezdravý prístup. Amy McCready, autorka a zakladateľka Positive Parenting Solutions, vraví, že „epidémia nárokovania vzniká s rodičmi, ktorí sa príliš obetujú, zasahujú, ochraňujú, rozmaznávajú, chvália a hneď priskakujú plniť priania dieťaťa.“ Podľa klinického psychológa Leona Seltzera, Ph.D. vzniká pocit nároku pri rodičoch, ktorí obetujú dieťaťu všetok svoj čas, energiu, koníčky a koniec koncov aj vlastný vzťah. Ak je dieťa prioritou, a to aj vo vyššom veku, začne veriť, že by malo byť prioritou vždy, za každých okolností a pre každého.
Seltzer vo svojej sérii článkov pre Psychology Today opisuje, ako presne vzniká rozmaznané dieťa:
- Ak sa celý život rodičov točí len okolo dieťaťa: Je normálne, ak sa v prvých mesiacoch život rodičov podriadi potrebám dieťaťa. Ako však dieťa rastie a uvedomuje si, že je samostatný človek a nie súčasť matky, malo by tiež vidieť, že rovnako rodičia majú vlastnú identitu, záľuby a potreby, na ktoré sa musí naučiť brať ohľad. Pokiaľ je dieťa aj vo vyššom veku prioritou a rodič všetku energiu venuje plneniu jeho potrieb, učí ho nezohľadňovať potreby druhých.
- Ak mu nedovolia prežiť si frustráciu: Väčšina rodičov neznesie smútok, nudu či trápenie dieťaťa. Okamžite priskočia, aby ho zabavili, potešili a rozohnali smútok. Vymýšľajú mu zábavu, aby sa nenudilo, kúpia keksík či hračku, ak je smutné a podobne. Nenechajú ho byť nespokojné, čím ho však oberajú o možnosť naučiť sa s negatívnymi emóciami pracovať. Ak deti pred zlyhaním, sklamaním a neúspechom chránime, prispievame k ich zraniteľnosti a neodolnosti.
- Ak je odmeňované za správanie, ktoré by malo zostať nepovšimnuté alebo potrestané: Predstavte si, že dieťa začne v obchode vyvádzať, pretože chce sladkosť. Aby rodič predišiel scéne, sladkosť mu kúpi. Predstavte si, že dieťaťu nejde hra, ktorej sa s kamarátom venuje. Nahnevá sa, obviní kamaráta z podvádzania, hádže vecami. Rodič priskočí, vezme ho do náručia a urobí všetko preto, aby zlepšil dieťaťu náladu. Čo ho však týmto naučí? Vždy, keď chce urýchlene vyriešiť svoju frustráciu, oplatí sa byť nepríjemný.
- Ak nemusí dodržiavať pravidlá a porušuje hranice: Dieťa, ktorému je povolené skákať rodičom do reči, nedodržiavať to, čo bolo predom dohodnuté, preťahovať večierku či neľahnúť si do postieľky vtedy, keď má, začne veriť, že pravidlá preňho neplatia. A čím častejšie to rodičia akceptujú, tým viac bude toto chovanie opakovať.
- Ak dieťa nečelí následkom svojho chovania: Pokiaľ rodičia nenechajú dieťa čeliť následkom chýb a neadekvátneho chovania, dieťa sa nenaučí prebrať zodpovednosť a nepoučí sa do budúcna. Podľa Seltzera tento prístup v ňom vyvoláva ilúziu, že žiadne chyby ani nerobí, ale ostatní áno. V prípade pochybenia sa i tak cíti nevinné. Dokonca sa naučí neadekvátne chovanie racionalizovať ako svoje právo.
- Ak rodič sám modeluje postoj, že má nárok na viac než ostatní: Pediater Harvey Karp upozorňuje, že deti často odpozorujú nárokovanie od rodičov. Sledujú komunikáciu rodičov s členmi rodiny a ostatnými ľuďmi, a ak počúvajú len samé sťažnosti, aký je svet zlý, nespravodlivý, môže za všetky ich problémy a zasadol si na nich, tento prístup preberú. Za svoju nespokojnosť a nezdar sa naučia viniť druhých alebo okolnosti, ktoré sú k nim nepriaznivé. Nenaučia sa brať veci s nadhľadom, nezachovajú si duševnú vyrovnanosť, ale obvinia svet, pretože majú predsa nárok na život bez prekážok.
Podľa Pepperdinskej univerzity sa rodičia detí s pocitom nároku najčastejšie dopúšťajú týchto chýb: stavajú sa do role kamaráta, nie rodiča; podplácajú ich sladkosťami a hračkami, aby sa správali vhodne; odmeňujú a chvália ich aj za to, že vôbec existujú; a nechajú ich rozhodovať vo veciach, za ktoré má zodpovednosť dospelý. Nie je preto prekvapením, že podľa štúdie Notredamskej univerzity z roku 2013 vyrastú z týchto detí sebestredné osoby bez empatie, ktoré nie sú schopné dodržiavať spoločenské pravidlá a systematicky a dlhodobo pracovať na dosiahnutí cieľov. V budúcnosti im chýba disciplína, aby dokázali zotrvať a prekonať náročnosť cesty, ktorá vedie ku šťastiu, spokojnosti a cieľom. Ak niečo nejde jednoducho, vzdávajú sa, pretože nie sú schopné zvládať stres. Rodičia ich nepripravili na prekážky, pretože všetko riešili za nich. Nedokážu mať na seba reálny náhľad, priznať si nedostatky a pracovať na sebe. Sú presvedčení, že si zaslúžia v práci povýšenie a vyšší plat bez toho, aby sa reálne zamysleli, či si to skutočne zaslúžia. Nerobia nič, čo nechcú, vyhýbajú sa akejkoľvek situácii, ktorá nie je pre nich príjemná. V konečnom dôsledku tak nie sú schopní v živote nič dosiahnuť.
Cesty k zmene: Ako odučiť dieťa od rozmaznanosti
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba. Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že ak musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo, čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. V takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta: „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“ Prevýchova rozmaznaného dieťaťa neznamená boj o moc, ani to nemusí byť nastolenie tvrdého režimu. Je to skôr návrat k hraniciam, ktoré dieťa potrebuje, aby sa cítilo bezpečne a učilo sa samostatnosti a zodpovednosti. Malé, dôsledné kroky dokážu urobiť veľké zmeny.
Aby ste predišli výchove dieťaťa s pocitom nároku, je dôležité vyhnúť sa všetkým chybám, ktoré boli vymenované v predchádzajúcich odsekoch. Iste si uvedomujete, že je veľmi náročné povedať dieťaťu nie, nechať ho plakať a hnevať sa, a nepriskočiť mu na pomoc hneď, ak zápasí s náročnosťou úlohy. Avšak pre jeho budúci úspech a budovanie kompetencií je to nevyhnutnosť. Zhovievaví rodičia dávajú dieťaťu opakovane najavo, že všetko, čo si želá, mu viac-menej patrí. Je preto dôležité trvať na pravidlách a na tom, na čom ste sa dohodli. Nepriskakujte hneď, akonáhle dieťa zápasí s problémom, ale nechajte ho skúšať a podporujte ho v snahe, aby riešenie našlo samo.
Tu sú konkrétne tipy, ako na to:
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte: Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá. Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane, čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom. Vždy, keď dieťa urobí scénu, ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ mu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným. Na verejnom mieste pokojne vezmite dieťa do auta, kým ho to neprejde.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu „nie“ bez pocitu viny: Výskum ukazuje, že deti, ktoré sú vychovávané s dodržiavaním určitých pravidiel a bez neustáleho povoľovania, majú vyššiu sebaúctu a cítia viac empatie voči ostatným. Po vyslovenom nesúhlase sa odporúča uviesť aj krátky dôvod, ktorý dieťaťu pomôže pochopiť, prečo ste tak reagovali. Pokiaľ ide o pravidlá, nemali by existovať žiadne hádky ani debaty. Nekonečné hašterenie je zbytočné, pretože výsledok je vopred daný.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením: Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať. Deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte: A to najmä nemateriálne veci. Praktizovanie vďačnosti pomáha deťom cítiť sa šťastnejšie, lepšie sa vyrovnávať s nepriazňou osudu a zvyšuje ich životnú spokojnosť. Majte so svojimi deťmi pravidelné rituály vďačnosti. Učte deti, že veci, ktoré máme, nie sú samozrejmosťou. Vysvetlite im, ako dlho musíte pracovať, aby ste im mohli kúpiť novú hračku alebo lístok do kina.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých: Diskutujte o tom, prečo sa cítime tak, ako sa cítime. Spýtajte sa: „Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?“ Vždy, keď dieťa urobí niečo bezohľadné, pomôžte mu vžiť sa do pocitov toho druhého. Správne otázky môžu pomôcť deťom naučiť sa empatii a rozpoznať, ako ich necitlivé činy ovplyvňujú ostatných.
- Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje, moje“, nasmerujte jeho pozornosť na „naše“: Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (napríklad: „Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť.“).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest: Chváľte snahu, nie výsledok. Detská psychologička Michele Borbaová radí rodičom, aby chválili deti, keď niečo urobia pre niekoho alebo s inou osobou. Ak dieťa požaduje chválenie, skúste ho pochváliť, keď niečo urobí pre druhých alebo v spolupráci s inou osobou. Odmena za každý malý úspech spôsobí, že dieťa stratí prirodzenú túžbu vynikať. Namiesto toho, špecifická pochvala, napríklad „Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo,“ zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie.
- Naučte ho čakať: Výskum ukazuje, že schopnosť dieťaťa počkať na niečo alebo odložiť niečo na neskôr, vysoko koreluje s budúcim akademickým a finančným úspechom. Pokiaľ práve telefonujete alebo hovoríte s partnerom, nenechajte si skákať do reči. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo.
- Doprajte dieťaťu možnosť niesť za svoje správanie následky: Je to významná súčasť učenia a rastu. Nechajte ich zodpovednosť za ich problémy a nezdary, aby sa naučili z prirodzených dôsledkov. To im pomôže nazerať na situáciu z iných pohľadov a vnímať potreby druhých.
- Sústreďte sa na dávanie, nie na dostávanie: M. Borbaová radí rodičom, aby hľadali pre deti príležitosti, kde môžu urobiť niečo pre druhých. Pokiaľ ide o prijímanie, je potrebné stanoviť si limity na materiálne položky a držať sa ich.
Deti potrebujú vedieť, že aj vy máte potreby, koníčky a vlastný život, do ktorého síce patria, ale nevlastnia ho ani neriadia. Dôležité je tiež, aby deti akceptovali limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom, čo im dodáva pocit istoty a stability. Alfred Adler definoval rodičovské ciele, ktoré vedú k rozvoju zdravej osobnosti: odvaha k nedokonalosti, kedy si zdravý človek uvedomuje, že chybovať je ľudské; spojenie cez rešpekt a rovnosť v rodine; pocit kompetencie, aby sa dieťa cítilo schopné riešiť problémy samo; a istota a stabilita, ktorá mu dodá vieru prekonať nástrahy života.
Separačná úzkosť u detí: Mýty a realita
Separačná úzkosť u detí patrí medzi témy, ktoré rodičov často zaskočia. Dieťa, ktoré bolo ešte nedávno pokojné, zrazu nechce zostať bez maminky alebo ocka, plače pri odchode do škôlky, drží sa rodiča, odmieta stráženie alebo veľmi ťažko nesie aj krátke odlúčenie. Pri menších deťoch pritom môže ísť o bežnú súčasť vývinu. Odborné zdroje uvádzajú, že separačná úzkosť sa často objavuje približne medzi 6. mesiacom a 3. rokom a sama osebe nemusí znamenať problém. Dôležité je hlavne to, aká je silná, ako dlho trvá a či dieťaťu začína zasahovať do bežného života. Pre rodičov býva náročné rozlíšiť, čo je ešte prirodzená citlivosť a čo už je signál, že dieťa prežíva úzkosť silnejšie, než je preň únosné. Nejde totiž len o samotný plač pri lúčení. Separačná úzkosť môže zasahovať do škôlky, školy, spánku, vzťahov aj celkovej pohody dieťaťa. A práve vtedy je dobré pozerať sa na ňu citlivejšie a nebrať ju len ako „obdobie, ktoré si musí odplakať“.
Prejavy separačnej úzkosti
Separačná úzkosť sa môže prejavovať veľmi rôzne. U menších detí býva typické, že sú viac priľnavé, plačú pri odchode rodiča, zle znášajú stráženie, chcú byť neustále nablízku a ťažko nesú kontakt s menej známymi ľuďmi. U starších detí už môže mať obraz inú podobu. Môžu odmietať škôlku alebo školu, nechcieť zostať samy v izbe, báť sa prespania mimo domova, nechcieť spať samy alebo sa opakovane sťažovať na bolesti bruška, hlavy, nevoľnosť či iné telesné ťažkosti, najmä vo chvíľach, keď sa blíži odlúčenie. Niektoré deti pôsobia navonok skôr vzdorovito, iné uplakane a bezradne. Niekedy sa separačná úzkosť prejaví silným ranným napätím pred škôlkou alebo školou. Inokedy dieťa opakovane kontroluje, kedy sa rodič vráti, bojí sa, že sa niečo stane, alebo má ťažkosti so spánkom a objavujú sa nočné mory. Práve opakované obavy o bezpečie rodičov, výrazná nechuť k odlúčeniu a ťažkosti so spánkom patria medzi časté prejavy, ktoré odborné materiály spomínajú.
Kedy je separačná úzkosť ešte bežná a kedy už signalizuje problém
U malých detí je určitá miera separačnej úzkosti normálna. Súvisí s tým, že si dieťa postupne uvedomuje, ako veľmi je na svojich blízkych naviazané, a len sa učí dôvere, že rodič odíde a znovu sa vráti. Práve preto sa u dojčiat a batoliat nerieši samotná existencia separačnej úzkosti, ale skôr to, či sa postupne zmierňuje a či dieťaťu nebráni v prirodzenom vývine, socializácii a bežných skúsenostiach. Zvýšenú pozornosť si však zaslúži situácia, keď je úzkosť veľmi silná, dlhodobá, zhoršuje sa alebo dieťaťu výrazne bráni chodiť do škôlky či školy, byť s inými opatrovateľmi, spať samo alebo zvládať bežné denné situácie. Odborné zdroje upozorňujú, že problém nastáva vo chvíli, keď úzkosť začne zasahovať do každodenného fungovania dieťaťa. Zvýšenú pozornosť si zaslúži situácia, keď je dieťa dlhodobo veľmi nešťastné pri každom odlúčení, zostáva rozrušené aj dlho po odchode rodiča, odmieta škôlku alebo školu, výrazne sa zhorší jeho spánok alebo sa opakujú telesné ťažkosti bez zjavnej inej príčiny. Opatrnosť je na mieste aj vtedy, keď dieťa začne kvôli úzkosti prichádzať o bežné skúsenosti, priateľov alebo možnosť fungovať primerane svojmu veku.
Prečo separačná úzkosť vzniká
Separačná úzkosť nevzniká preto, že je dieťa rozmaznané alebo že robí rodičom naschvál. Vo väčšine prípadov ide o prejav silnej vnútornej neistoty. Dieťa má obavu z odlúčenia, z neznáma, zo zmeny alebo z toho, že bez blízkej osoby nebude v bezpečí. U menších detí je to čiastočne súčasť vývinu, u starších detí sa však môžu pridávať aj ďalšie vplyvy, napríklad citlivejšia povaha, väčšie životné zmeny, únava, preťaženie, stres alebo predchádzajúca nepríjemná skúsenosť s odlúčením. Niekedy sa separačná úzkosť zosilní po nástupe do škôlky, po chorobe, po zmene režimu, po dlhšom pobyte doma alebo vo chvíli, keď dieťa prechádza náročnejším obdobím. U starších detí sa môže prepojiť aj so strachom zo školy, s neistotou v kolektíve alebo s obavami, že bez rodiča niečo nezvládnu. Navonok to potom vyzerá, že dieťa nechce odísť, ale vo vnútri môže prežívať veľmi skutočný strach. Dieťa často nedokáže povedať: „Mám separačnú úzkosť“ alebo „bojím sa, že bez teba nebudem v bezpečí“. Namiesto toho začne plakať, hnevať sa, držať sa rodiča, odmietať odchod alebo sa sťažovať na telesné ťažkosti. U menších detí je to prirodzené, pretože svoje pocity ešte nevedia dobre pomenovať. U starších detí sa k tomu môže pridať hanba, pocit, že by to už predsa mali zvládať, alebo strach, že ich nikto nepochopí. Práve preto je dôležité nevnímať takéto správanie len ako scénu, neposlušnosť alebo manipuláciu. Dieťa často nereaguje „proti rodičovi“, ale z vlastného vnútorného preťaženia. Keď sa cíti nepochopené, tlak sa zvyčajne ešte zvyšuje. Keď naopak zažije pokoj, predvídateľnosť a citlivé vedenie, lepšie sa učí, že odlúčenie môže zvládnuť.
Ako pomôcť dieťaťu pri separačnej úzkosti
Pri separačnej úzkosti býva veľmi dôležitá pokojná a predvídateľná reakcia dospelých. Pomáha krátke a jasné lúčenie, rovnaké malé rituály pri odchode, dôslednosť a to, že rodič dieťaťu neklame a naozaj sa vráti tak, ako sľúbil. Odborné zdroje odporúčajú lúčenie nepredlžovať, byť konzistentný a hovoriť s dieťaťom zrozumiteľne o tom, kedy sa znovu uvidíte. Práve opakovaním podobných bezpečných skúseností dieťa postupne získava väčšiu istotu. Pomáha aj postupnosť. U niektorých detí je dobré trénovať kratšie odlúčenia, nechať im pri sebe známy a upokojujúci predmet, viac ich pripravovať na zmeny a dávať im dopredu zrozumiteľnú informáciu, čo sa bude diať. Dôležité je však aj to, aby dospelý zostal pokojný. Deti veľmi citlivo vnímajú napätie rodiča a ľahko si z neho potvrdia, že odlúčenie je naozaj niečo nebezpečné.
Kedy môže pomôcť detský psychológ
Detský psychológ môže pomôcť vtedy, keď je separačná úzkosť silná, trvá dlhšie, zhoršuje sa alebo už dieťa obmedzuje v škôlke, škole, spánku, vzťahoch alebo bežnom fungovaní. Odborné zdroje odporúčajú vyhľadať odborné posúdenie vo chvíli, keď úzkosť začína významne zasahovať do obvyklých aktivít dieťaťa, napríklad do oddeľovania od rodičov, dochádzky do školy alebo vytvárania vzťahov. Podpora psychológa býva užitočná aj vtedy, keď sa dieťa pri odlúčení dostáva do silnej paniky, opakovane odmieta škôlku alebo školu, nemôže spať samo, veľmi trpí pri každom odchode rodiča alebo sa okolo témy odlúčenia doma vytvára stále väčšie napätie. Psychológ môže pomôcť dieťaťu lepšie porozumieť vlastným obavám a rodičom ponúknuť spôsob, ako dieťa podporiť tak, aby sa úzkosť ďalej neposilňovala.
Čím skôr sa podarí pochopiť, čo dieťa prežíva, tým väčšia je šanca, že sa úzkosť nebude ďalej rozvíjať. Nie preto, že by bolo s dieťaťom niečo zlé, ale preto, že si zaslúži podporu v období, ktoré je preň vnútorne náročné. Ak vaše dieťa trápi separačná úzkosť, neznamená to, že ste niečo pokazili. A neznamená to ani to, že je dieťa slabé alebo nezrelé. Často ide o signál, že práve teraz potrebuje viac istoty, pokoja a citlivého vedenia. Keď sa na jeho prežívanie pozeráme s rešpektom, býva oveľa jednoduchšie mu skutočne pomôcť. Nie ste na to sami. Ak máte pocit, že je pre vaše dieťa odlúčenie príliš náročné, že kvôli tomu trpí, odmieta škôlku alebo školu, zle spí alebo sa jeho obavy stále vracajú, môže pomôcť odborná podpora. Niekedy stačí niekoľko citlivo vedených krokov, inokedy je potrebná dlhšia opora. Dôležité je vedieť, že pomoc existuje a že na to nemusíte byť sami.
tags: #rozmaznane #dieta #po #nemecky