Samuel Spišák, výrazná osobnosť slovenskej kultúrnej scény, predstavuje spojenie hlbokého hereckého talentu a nastupujúceho režijného umenia. Ako potomok etablovaného slovenského divadelného rodu sa mu herectvo už dostalo pod kožu, zatiaľ čo režijnú taktovku sa ešte len učí držať v rukách. Jeho život a kariéra sú neoddeliteľne prepojené s divadlom a filmom, pričom neustále nachádza nové výzvy a inšpirácie v oboch týchto svetoch.
Rodinné Korene a Divadelné Kolísky
Samuel Spišák sa narodil 23. septembra 1992 do prostredia, ktoré bolo divadlom nasiaknuté. Jeho matkou je uznávaná herečka Lenka Barilíková a otcom divadelný režisér Michal Spišák. Nezabudnuteľnou postavou v jeho živote bol aj jeho dedko Karol, ktorý bol hercom a režisérom a dokonca aj riaditeľom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. K tomuto miestu má Samuel veľmi blízky vzťah, spája sa mu s dôležitým detským vekom a s hlbokými spomienkami na deda. Toto rodinné zázemie formovalo jeho umelecké smerovanie od útleho veku.
V divadle doslova vyrastal. Keď mama skúšala alebo hrala, čakal na ňu v maskérni alebo pri zvukároch, absorbujúc atmosféru javiska a zákulisia. Už ako malý chlapec sa Samuel objavil na javisku. Prvý raz hral v šiestich rokoch s amatérskym súborom v predstavení Malý princ, kde nahradil zostarnutého herca, ktorému kostým už bol malý. Táto prvá skúsenosť naznačila jeho budúcu cestu. Niekedy, keď má nostalgickú náladu alebo príde návšteva, ktorú to zaujíma, pozrie si staré nahrávky. Pred tromi rokmi dokonca urobili festival, kde si chceli pustiť všetky dovtedy urobené filmy. Vždy sa bavili o niečom inom, nikdy tieto témy medzi sebou nerozoberali.
Všetko sa to začalo, keď im dedo Karol dal kameru a povedal, aby si niečo nakrútili. S bratom Jakubom si vymysleli príbeh, rozdelili úlohy a nakrútili krátky film. Stala sa z toho tradícia a každý rok vyrobili jeden krátky príbeh, v ktorom účinkovala celá rodina. Nakrúcalo sa na prvú ostrú, takže to bola vždy zábava. Hotový film na DVD dostala babka pod vianočný stromček. Spolu je ich asi dvanásť. Vznikali rôzne žánre - rozprávka, videklipy alebo horor. Posledné roky už nenakrúcajú, lebo sa nevedia stretnúť. Tieto detské filmové cvičenia boli pre neho dôležitou školou a položil základy jeho neskoršej práce s kamerou.
Prelomová Úloha vo Filme Nedodržaný Sľub a Medzinárodné Uznanie
Už ako 16-ročný sa objavil vo filme Nedodržaný sľub, pričom v trinástich rokoch začal nakrúcať hlavnú postavu židovského chlapca Martina Friedmanna v tejto snímke. Táto rola bola pre mladého Samuela Spišáka nielen hereckým debutom, ale aj emotívne a psychicky náročnou skúsenosťou. V prvej tretine filmu ho mal pôvodne nahradiť starší herec, ale po prvom týždni nakrúcania padol návrh, či by ho neskúsili namaskovať tak, aby mohol hrať postavu až do konca. Nalepili mu bradu, vypchali ho a hral. Vtedy si náročnosť nakrúcania ani neuvedomoval. Bol v akomsi duševnom rozpoložení, také polodieťa - polodospelák, takže videl len tie dobré veci, ktoré natáčanie prinášalo.
Film Nedodržaný sľub vychádza z histórie, ktorú Samuel Spišák nezažil. Ide o tragédiu židovskej rodiny, ktorá nemohla splniť sľub, že sa znova zíde, lebo ich vyvraždili. Na začiatku nakrúcania mal 14 rokov a bral to tak, že idú robiť nejaký film. Postupne však pochopil, že to je vážna téma. Bolo to teda nielen fyzicky, ale aj psychicky ťažké. Veľmi mu pomohol režisér Jiří Chlumský, s ktorým sa rozprával o tom aj s otcom. Človeka poznačí aj vážnosť témy a krásna príroda. Navyše, bol rád, že sa ulial zo školy.
Za svoj výkon v tomto filme získal významné ocenenia, ako sú Cena Jozefa Kronera a cena Strieborný delfín pre najlepšieho herca v rámci portugalského festivalu Festoria. Príprava na túto rolu bola náročná, uvedomil si to až spätne. Film putoval na festival do Los Angeles, kde pán Petrášek, autor knihy podľa ktorej film vznikol, býva. Počas festivalu u neho bývali.
Súťaž 48 Hours Film Project: Rýchlokurz Filmovej Tvorby
Samuel Spišák sa s tímom zúčastnil súťaže 48 Hours Film Project, ktorá sa odohráva v rôznych mestách po celom svete počas celého roka. V piatok večer si prihlásené tímy vyžrebujú zadanie. Musia použiť zadanú rekvizitu, postavu, ktorá má konkrétne meno a povolanie, vetu a žáner. To všetko musia dať dokopy a nakrútiť krátky, troj- až osemminútový film, ktorý v nedeľu, najneskôr do 48 hodín, odovzdajú. Rok predtým boli v Prahe. Keďže o súťaži nič nevedeli, vyskúšali si, ako to funguje. Bolo treba vypísať a podpísať rôzne dokumenty, aby filmy, ktoré vzniknú, boli ošetrené autorskými právami.
Ich tím tvorilo päť ľudí. Hoci predtým spolu nikdy nerobili, kamarátili sa. Prvý večer vymysleli scenár, druhý deň nakrúcali a tretí deň materiál zostrihali. Samuel Spišák a jeho tím si mysleli, že ak to aj nevyjde, bude to dobré filmové cvičenie. Postava bol Karol Vozár - hvezdár, rekvizita fľaša a žáner „holiday film“, teda film zo sviatočného prostredia. Najviac sa potrápili s vetou: „Ja by som aj zostal, keby som neodišiel.“ Naopak, žáner ich veľmi potešil, lebo sa s ním dalo pekne pracovať. Vymyslieť scenár, aby všetko fungovalo jednoducho a dobre, bolo najťažšie. O siedmej večer dostali zadanie a išli do krčmy. Boli na tom určite lepšie, ako amatéri, ktorí sa do súťaže zapojili, nakoľko Samuel študuje réžiu hraného filmu a už mal nejaké skúsenosti.
Prekvapilo ho, že niektoré tímy tvorilo až tridsať členov. Mali na výrobu peniaze a úplne iné možnosti. Jeho tím robil film na kolene. Aj si dali taký názov: Na Kolene Production. S čím sa najviac potrápil? Najťažšie bolo vymyslieť scenár, aby všetko fungovalo jednoducho a dobre. Nízkorozpočtová produkcia a kreatívny prístup sa im však vyplatili. Krátkometrážnym filmom Ďakujem za krásne sviatky získali druhé miesto za najlepší film na celosvetovom finále súťaže The 48 Hour Film Project v Atlante.
Na finále súťaže v Atlante si svojím krátkym filmom vyslúžil druhé miesto. Samuelovi sa vôbec nechcelo cestovať do Atlanty, pretože v Bratislave mal veľmi veľa povinností súvisiacich aj so školou. Navyše, z ostatných krajín boli v Atlante celé výpravy a on tam bol úplne sám. Po premietaní ich filmu však za ním začali chodiť ľudia z celého sveta, s ktorými sa mohol porozprávať. Vôbec nečakal, že ich film niekto zaregistruje. Film Ďakujem za krásne sviatky zožal v Atlante veľký úspech a dostal sa až na filmový festival v Cannes. Bol prekvapený, že to tak zarezonovalo. Zrazu mal inú spätnú väzbu ako na Slovensku. Veci, ktoré ich zaujímajú, sú iné, a Samuela veľmi bavilo pozorovať tých ľudí, ako sledujú jeho film. Nerobili to kvôli výhre, ale chceli urobiť niečo, čo ich skutočne baví, a nakoniec to tak vypálilo. Cenu za prvé miesto, ktorá jediná posúva film do Cannes, nezískali. Dostali však dosku - plaketu, ktorú má doma na stene. Nemá ten pocit, ani im to nezazlieva. Do Cannes už pôjdu viacerí z tímu, ktorý sa podieľali na jeho výrobe, keďže do Cannes sa dá ísť autom a všetko je cenovo oveľa dostupnejšie. On do Cannes nejde, lebo už bol v Amerike. Verí, že to je fér, že ide kameraman a producent. Prioritou sú pre neho momentálne študijné povinnosti.
Medzi ťažšie žánre podľa neho patria aj trilery alebo akčné filmy. Najťažšie by si však nevedel predstaviť urobiť originálny muzikál aj so zložením hudby za 48 hodín.
Réžia ako Nadstavba Herectva a Nové Perspektívy
Hoci uvažoval aj o architektúre, láska k divadlu a filmu nakoniec prevážila. Samuel Spišák dnes študuje réžiu hraného filmu a herectvo mu už nestačí. Baví ho oboje, no réžia je pre neho niečo novšie. Od kedy študuje réžiu, inak pristupuje aj k herectvu. Sú to pre neho nové zážitky a podnety, ktoré obohacujú aj jeho hereckú stránku. Herectvo robí už šestnásť rokov. Vie, ako to funguje, našiel kľúč, ako má hrať, lebo herectvo neštudoval.
K réžii ešte nemá čo povedať. Je v treťom ročníku, pracuje na školských projektoch, réžiu sa len učí. Myslí si, že réžia pomáha každému režisérovi. Vždy, keď nakrúcal s režisérom, ktorý mal vyštudované herectvo na VŠMU, mal celkom iný prístup k hercom. Prvý rok sa hlásil na FAMU, ale nevzali ho. Keďže mal veľa práce s nakrúcaním filmu a seriálu, vyhovovalo mu to. Nikto nečakal, že jeho brat pôjde študovať herectvo do Brna. Nerád na seba strháva pozornosť, preto to všetkých prekvapilo. V treťom ročníku na réžii by ešte nechcel mať nejaký konkrétny sen. Stačí mu predstava, že sa filmom dokáže živiť.
Veľa ľudí ho od štúdia herectva odhováralo. Vraveli, že to nie je potrebné. Samuel si myslí, že je to skutočne tak v prípade, že herec nechce hrať v divadle. Pre neho bola réžia nadstavba, možnosť viac sa ponoriť do všetkého, čo súvisí s herectvom. Ak by si mal vybrať iný odbor, bola by to architektúra alebo medzinárodné finančníctvo, ako mu podľa rodičov radili.
Rozmanitosť Hereckých Úloh a Spolupráca s Rodinou
Po filmoch Nedodržaný sľub a Ďakujem za krásne sviatky si Samuel Spišák zahral v ďalších filmoch ako Lóve, Nickyho rodina, Horiaci ker, Láska na vlásku a Šťastný nový rok. Objavil sa aj v dvoch seriáloch - Obchod so šťastím a Panelák.
S mamou Lenkou Barilíkovou si zahral v seriáli aj v divadle. Asi pred dvoma rokmi sa stretli v seriáli Panelák. Bolo to zaujímavé, nedá sa celkom odosobniť od rodinných vzťahov. Keď bol malý, spolu s bratom hrali v predstavení Medea, kde ich mama, v hlavnej úlohe, na javisku zabila. Nemohli sa ani pohnúť. Pätnásť minút ležali nehybne na posteliach. V Paneláku raz rozbil bicykel, keď na ostrej chcel predviesť, že vie jazdiť bez držania, strašne sa tam vysypal. Chalani rekvizitári požičali do seriálu nejaký kvalitný bicykel, ktorý bol veľmi drahý, a on ho rozbil. Nebolo to veľmi vtipné, ale všetci sa smiali, teda okrem rekvizitára, ktorý mu vynadal.
V rozprávke Láska na vlásku stvárnil dve charakterovo odlišné postavy - princa a kováča. Bavilo ho to, hoci niekedy zabúdal, kto vlastne je. Bola to zábava, pretože si musel postavy domyslieť tak, aby boli rozlíšiteľné nielen na základe určitých vonkajších znakov, ale aj podľa charakterov, mimiky či gest. Dôležitá bola tiež motivácia a celá psychológia týchto postáv. Princ bol vzpriamený, hrdý a kováč zas taký sedliak. Dokonca aj hlasovo si to inak posadil. Veľmi mu pomohol jeho brat, ten mu robil oponenta v debate, a to bolo super. Z jeho prejavu veľa pochytil a veľmi dobre sa mu s ním pracovalo. Ku koncu to bola trošku „schíza“. On sám bol už taký domýlený, že namiesto vety „Princezná nemôže milovať kováča.“ povedal: „Princezná nemôže milovať koláče.“
So svojim otcom Michalom Spišákom, ktorý je režisérom, o práci hovorí len veľmi málo. Naopak, skôr on s bratom Jakubom sú kritickí počas otcových premiér. Mame však dáva čítať scenáre. Samuel Spišák je osobnosť, ktorá si získava srdcia divákov i kritikov, jeho talent, skromnosť a hlboký vzťah k rodine a divadlu z neho robia inšpiratívnu osobnosť slovenskej kultúrnej scény.
Osobný Život a Založenie Rodiny
Samuel Spišák, ktorého súkromie si stráži, sa oženil s hereckou kolegyňou Viktóriou Valúchovou (dnes Spišákovou). Svadobné zvony zvonili v lete 2021. Spoločne vychovávajú dve deti. Koncom roka 2018 sa herci spoločne prvýkrát stali rodičmi. Viktória mala vtedy len 23 rokov a na svet privítala dcéru Margarétku. Dva roky na to pribudlo druhé dieťa, syn Eliáš. Radostnú novinku sa herci podelili so svojimi fanúšikmi na sociálnych sieťach. Viktória sa totiž na sociálnej sieti Instagram pochválila, že je z nej už dvojnásobná mama. „Eliáš a Margarétka… A odteraz sme na všetky dobrodružstvá štyria,“ napísala k fotke priamo z pôrodnice herečka. Záber zachytával nielen malého drobca, ale aj jeho staršiu sestričku. Manželka s Margarétkou už zahájili aj prípravy na príchod nového člena rodiny. „My malú pripravujeme, v podstate je to jej projekt, tak sme k tomu pristúpili a veľmi sa na to teší a nevie sa dočkať,“ zveril sa hrdý otecko.
Rodinka nedávno prešla aj veľkým sťahovaním. Samuel s Viktóriou dlhšie hľadali ideálne rodinné bývanie. „Za pol roka sme sa trikrát sťahovali,“ zverila sa herečka svojim fanúšikom. Nakoniec sa ale nasťahovali do zrekonštruovaného domu. „Bolo to ťažkých 7 mesiacov, boli chvíle, keď som si myslela, že sa ani nenasťahujeme. Rekonštrukcia, to je príliš veľa dilem a problémov pre manželstvo, pre dvoch ľudí, ktorí do toho riešia skoro novorodenca, 5-ročné dievčatko a psíka v rokoch,“ skonštatovala. Dnes je už rodinka zabývaná a pred pár dňami herečka ukázala kuchyňu v novom bývaní. „Bol to boj, ale sme tu. A teraz si stokrát viac vážim to miesto, ktoré môžeme nazývať domov,“ napísala na Instagram. Predtým už svetu ukázala terasu, ktorá k domu patrí a tak je jasné, že priestoru by mali mať dosť. Herečka nedávno napísala na svojom Instagrame: „Tento rok cítim, že je pre mňa prelomový. Budem mať 30. Mám dve deti, manžela, dom a psa. Všetko, čo som vždy chcela, som stihla do 30-ky. To som ani nesnívala.“ A dodala: „A už sa nechcem nikdy sťahovať!“ Samuel Spišák je nielen úspešný umelec, ale aj oddaný otec a manžel, ktorý si cení rodinné šťastie nadovšetko. Vo voľnom čase veľa dospáva, pretože sa mu dobre pracuje najmä v noci. Niekedy je tak ponorený do roboty, že pri nej strávi aj sedem hodín vkuse.
Režijný Debut v Relácii Zvuky Domova a Prístup k Tradíciám
Samuel Spišák, hoci známy predovšetkým z hereckých úloh v televíznych seriáloch ako Panelák či Hranica, sa aktuálne realizuje aj ako režisér. Jeho najnovší projekt, relácia Zvuky domova, predstavuje pre neho novú režisérsku výzvu, keďže po prvýkrát pracuje s témou folklóru a tradícií. Tento projekt spája autentické zážitky, priateľskú atmosféru a odborný výklad do jedinečného televízneho formátu.
V relácii Zvuky domova Samuel Spišák predstavuje príbehy a zážitky Jakuba Jablonského a speváka Bystríka, ktorí chodia po Slovensku a idú po stopách ľudových piesní. „Asi by som chlapcov nenazval moderátormi, čím nechcem spochybňovať ich moderátorské schopnosti, ale v našej relácii to nie sú moderátori, ale dvaja kamaráti, ktorí niečo zažívajú. Sú tam sami za seba, nie sú nestranní pozorovatelia,“ vysvetľuje Spišák svoj prístup k formátu. Táto relácia nie je tradičnou reportážnou reláciou, ale skôr príbehom. Jakub Jablonský a Bystrík zažívajú nové situácie, ktoré pôsobia prirodzene a autenticky. „Je to pre mňa skôr pocitová relácia,“ dodáva režisér, zdôrazňujúc emotívny a osobný rozmer programu.
Aby program neostal len pri zážitkoch a emóciách, do deja vstupuje aj etnologička Katarína Nádaská, ktorá prináša fundovaný a profesionálny pohľad. Vďaka nej dostáva každá epizóda odborný kontext a divák môže lepšie porozumieť koreňom tradícií. Pre Sama Spišáka je táto výroba špecifická aj tým, že po prvýkrát pracuje s témou folklóru a tradícií. „Je to pre mňa nová režisérska výzva. Inak sa však s mojím tímom veľa nemení,“ hovorí, naznačujúc kontinuitu vo svojom pracovnom prístupe napriek novej tematike. Relácia Zvuky domova tak prináša divákom nielen zábavu, ale aj hlbšie poznanie slovenskej kultúry a tradícií.
Inšpirácie, Hodnoty a Pohľad do Budúcnosti
Samuel Spišák je známy svojou skromnosťou a úprimným prístupom k práci aj k životu. Hovorí, že nerobí to nikto v ich rodine, že sa nechvália. Hrajú a režírujú popri rodine, ktorá je na prvom mieste. Ako hosť Kultúrnych potuliek, študentskej akcie, prijal pozvanie, pretože si myslí, že by mal vždy vyjsť študentom v ústrety, ak má čas a nerobí mu to problémy. Verí, že ak si z takejto udalosti niečo vezme aspoň jeden mladý človek, má zmysel.
Z hercov je jeho favoritom určite Roman Luknár, o ktorom hovorí, že je taký jeho funky otec. Čo sa týka herečiek, to je ťažké, lebo všetky boli milé, ale asi Judit Bárdos. Je skvelá v tom, ako pred kamerou v podstate nič nerobí a aké je to výborné. Obľúbené jedlo Samuela Spišáka sú steaky, majú byť mierne krvavé, s opekanými zemiakmi a omáčkou zo zeleného korenia. Mama ich síce vie urobiť tiež, ale v reštaurácii ich robia odbornejšie. Aj v Bratislave, ale najmä v Kalifornii, kde už tiež s filmom bol. Medzi obľúbené diela jeho dedka Karola Spišáka patrí Balada o siedmich obesených, Citová výchova jednej Dáše a Kosenie jastrabej lúky. Dedko ho bavil aj v malých postavičkách, napríklad vo filme Muzika, ktorý bol jeho posledným. Keďže sú to všetko staré snímky, nedá sa k nim dostať vždy jednoducho. Nahráva si ich z televízie a robí si archív. Hoci dedko zomrel, keď mal Samuel trinásť rokov, nevie, či by sa rozprávali o ich práci alebo o škole. Samuel Spišák je neustále sa rozvíjajúca osobnosť slovenskej kultúry, ktorá s hlbokou úctou k rodinným tradíciám a nepretržitým hľadaním nových umeleckých výrazových prostriedkov kráča svojou jedinečnou cestou.