Michal Šiplak, meno, ktoré rezonuje nielen na futbalových štadiónoch, ale aj v širších diskusiách o životnom štýle a osobných hodnotách. Tento talentovaný futbalista, rodák z Bardejova, prešiel fascinujúcou cestou, ktorá ho zaviedla z rodného mesta až do poľskej Cracovie Krakov, a jeho životné skúsenosti siahajú ďaleko za hranice športového ihriska. Jeho príbeh je mozaikou ambícií, hľadania seba samého, úvah o zdraví a hlbokého pochopenia toho, čo znamená "domov".
Futbalová Cesta Michala Šiplaka: Ambície a Výzvy
Futbalové začiatky Michala Šiplaka sú pevne spojené s mestom Bardejov, kde pod vedením trénera Mikuláša Čeča rozvíjal svoj talent. Jeho kariéra nabrala na obrátkach v lete 2014, keď zamieril do Slovana Bratislava. V drese belasých zažil krásne chvíle, vrátane zisku majstrovského titulu v kategórii U-19. Hoci pôsobenie v Slovane hodnotí pozitívne, prechod k A-mužstvu si predstavoval trochu inak. Neskôr sa jeho futbalová púť viedla cez Zemplín Michalovce, kde stabilne hrával a dokonca sa dostal do ligovej "Hitparády talentov". Fortuna liga sa pre neho ukázala ako výborný odrazový mostík pre mladých hráčov.
Jeho rozhodnutie prijať ponuku poľskej Cracovie Krakov bolo výsledkom dôkladného zváženia viacerých faktorov. Šanca napredovať v kariére, prítomnosť uznávaného trénera Michala Probierza a entuziazmus skvelých fanúšikov zohrali kľúčovú úlohu. Hoci mal aj iné ponuky, Cracovia sa ukázala ako najlepšia voľba. Rokovania o prestupe prebehli rýchlo a profesionálne, čo svedčí o serióznosti klubu.
V novom prostredí sa stretol s viacerými krajanmi, s ktorými si rýchlo vytvoril dobrú partiu. Ich prítomnosť mu výrazne pomáha pri začleňovaní sa do tímu a aklimatizácii. Cieľom Michala Šiplaka v Cracovii je odovzdať mužstvu maximum a pomôcť mu k čo najvyššiemu umiestneniu v tabuľke. Hoci v prvom kole bol medzi náhradníkmi, s odhodlaním pracuje na tom, aby presvedčil trénera o svojich kvalitách a získal miesto v základnej zostave. Jeho dlhodobým cieľom je pravidelne hrávať v klube a dostať sa do kádra slovenskej "dvadsaťjednotky". Uvedomuje si, že konkurencia je vysoká, ale k svojej ambícii pristupuje realisticky, krok za krokom. Pred rokom by si ani nepomyslel, že bude pôsobiť v Cracovii, čo svedčí o dynamike jeho kariéry. Stále má len 21 rokov a pred sebou sľubnú budúcnosť.
Úvahy o Alternatívnych Spôsoboch Výživy: Medzi Vedeckosťou a Mýtmi
Okrem futbalovej kariéry sa Michal Šiplak, podobne ako mnohí iní, zaujíma o zdravý životný štýl, vrátane alternatívnych spôsobov výživy. Táto oblasť je však plná protichodných informácií a mýtov, ktoré si vyžadujú kritické zhodnotenie. Je dôležité rozlišovať medzi vedecky podloženými poznatkami a módnymi trendmi, ktoré môžu mať v konečnom dôsledku negatívne dôsledky na zdravie.
Neverí sa, že niektoré moderné výživové postupy nemôžu fungovať, avšak varuje sa pred nekritickým nasledovaním výživových extrémov, ako sú keto, raw alebo vegánstvo. Odborníci v oblasti ľudského tela, zdravia a biochémie by mali byť opatrní pri dôverovaní vzorom, ktorí nie sú odborníkmi, ale iba interpretujú štúdie a články tak, aby to zapadalo do ich filozofie. Títo ľudia sú často zruční v obchodnom remesle, práci so sociálnymi médiami a komunikácii na profesionálnej úrovni, čo im umožňuje efektívne šíriť svoje názory.
Skutočné nebezpečenstvo alternatívnych spôsobov výživy nespočíva v tom, že by nefungovali alebo boli nebezpečné pre každého. Low-carb stravovanie môže byť prospešné pre niektorých pacientov s diabetom a keto diéta môže pomôcť ľuďom schudnúť. Problém nastáva, keď sa málokto pozerá ďaleko do budúcnosti a rozmýšľa, čo sa stane, ak sa mu nepodarí takýto extrémny režim dodržiavať.
Propagátori daného životného štýlu majú najväčšiu motiváciu zotrvať, pretože si na ňom vybudovali kariéru. Napriek tomu aj v ich radoch nachádzame prípady, kedy s daným extrémom skončili. Mnohí propagátori keto stravovania prešli na miernejšie low-carb režimy. Jedna známa slovenská „raw“ influencerka prestala byť raw a prešla na „obyčajné“ vegánstvo. Známa vegánska influencerka sa dokonca priznala, že s vegánstvom musela skončiť kvôli zdravotným problémom.
Psychologické dôsledky nedodržania diéty môžu byť devastujúce - pocity zlyhania a pocit, že ste jeden z mála, ktorý to nebol schopný dodržať. V krajných prípadoch môže dôjsť k závažným nutričným deficitom. Veľmi vyhrotenou situáciou je prípad 44-ročnej ženy, ktorá neuspela na paleo diéte a prechod z jedného extrému (low-carb) do druhého extrému (high-carb) jej spôsobil vážny stav. V komunitách alternatívnych spôsobov výživy sa nachádza desivé množstvo anorektikov, bulimičiek či ľudí trpiacich ortorexiou. Ľudia sú strašení lepkom, používajú sa slová ako „nebezpečné jedy“ v súvislosti s potravinami a vyvoláva sa strach z konzumácie sacharidov. Neustále sa otvára problematika GMO, pesticídov, toxínov, hoci v skutočnosti propagátori týchto názorov nie sú v tejto tematike odborníkmi. Ľudia sú vystrašení a ponúkajú sa im riešenia, síce „trochu drahšie“ riešenia, ale ten strach, ktorý sa v nich vytvorí z konzumácie bežnej stravy, je taký veľký, že v okamihu, keď si produkty pridávajú do nákupného košíka, sú presvedčení, že inej cesty niet.
Pri propagovaní alternatívneho životného štýlu sa často dáva do protikladu iný extrém - ten najhorší odtieň bežného stravovania. Vyzdvihuje sa vysoká spotreba cukru, nekvalitných tukov, časté návštevy fast foodov, „rýchly“ životný štýl plný polotovarov, nadmerná spotreba alkoholu. Pritom úprava stravovania a životného štýlu môže byť oveľa pozvoľnejšia, nemusí zahŕňať žiadne extrémy a tým pádom ani toľko rizík spojených s jej nesprávnym dodržiavaním alebo náhlym ukončením. Mnohé stránky zamerané na alternatívnu výživu sú iba jeden veľký negativizmus (ak ma nebudete počúvať, ochoriete, ak budete jesť toto, zomriete, všetci sme chorí, strava je nekvalitná, naše telo sa nevie ani samo detoxikovať) zabalený do premotivovaných a navonok pozitívnych sloganov.
NÁVOD na Prerušovaný Pôst 16/8 pre začiatočníkov
Hľadanie Domova a Jedinečnosti: Vnútorné Ukotvenie a Osobný Rozvoj
Okrem futbalových úspechov a úvah o výžive sa v živote Michala Šiplaka objavujú aj hlbšie témy týkajúce sa domova a hľadania vlastnej jedinečnosti. Domov nás uzemňuje a dáva nám pocit, že niekam patríme. Nie je to len fyzické miesto, ale predovšetkým vzťahy, emócie, chute a vône. Domov môžeme vnímať v meste, v lese, alebo dokonca na celej našej planéte. Je to stav, keď máme pocit stotožnenia, pocit, že tam patríme a že sa o ten domov staráme.
Domov je miesto, kde cítime nielen spolupatričnosť s inými, ale aj kde objavujeme seba samých. Láskavosť je výzva a skrýva sa za ňou náš vlastný egoizmus. Je to cesta po hrane a naša základná podstata. Láskavosť znamená neubližovať si navzájom, neubližovať iným a tiež neubližovať sebe samým. Predpokladom láskavosti je ocenenie druhých. Negatívny zážitok je stále vzťah, aj keď negatívny, ale máte s čím pracovať. Naopak, ľahostajnosť je neprítomnosť vzťahu.
Strach potláča všetky prirodzené riešenia a oberá nás o príležitosť vnímať. Človek sa nesmie dať strachom zatlačiť. Keď sa na strach pozrieme, svoju situáciu prijmeme, keď prijmeme aj seba samých a nehráme sa na niekoho, kým nie sme, začne v nás klíčiť odvaha začať niečo meniť.
Je dôležité prijať svoju vlastnú jedinečnosť. Zdraví ľudia majú niekedy tendenciu pozerať sa na ľudí so zdravotným znevýhodnením so skrytými obavami a ľútosťou. Jedinečnosť zdravotne znevýhodnených ľudí môže byť zjavná fyzicky, ale slovo „znevýhodnený“ ju akoby limituje, definuje na niečo negatívne, niečo, kde bolo danému človeku akoby „ubrané“. Počas rokov praxe sa zistilo, že svoju jedinečnosť dokážeme prijať len cez svojich rodičov. Ak nás rodičia bezpodmienečne prijmú takých, akí sme, s našou unikátnou, špecifickou zložkou osobnosti, postihnutia alebo geniality, potom aj my ľahšie prijímame samých seba.
V spoločnosti sa často nechávame zatvoriť do škatuliek práve preto, lebo sa bojíme názoru iných. Práve jedinečnosť je však to najobohacujúcejšie, čo v spoločnosti máme. Samých seba totiž spoznávame cez iných ľudí. Keď si nejakú časť tých druhých nepripustíme, ochudobňujeme sa o to, čo by sme sa mohli naučiť. Ak sa zatvárame do vlastných bublín a hráme v nich hry, často potláčame to, čo by nám naša nepotláčaná prirodzenosť dovolila zmeniť.
Michal Molčan a Kávový Biznis: Vášňou k Podnikaniu a Kvalite
Príbeh Michala Molčana, ktorý pochádza z Nitry, je príkladom úspešného podnikania v oblasti, ktorá spája vášeň s kvalitou. S podnikaním začínal už ako 20-ročný a prerazil v kávovom biznise vďaka založeniu vizuálne pekného a obsahovo prínosného magazínu o káve - Standart. Jeho cieľom bolo priblížiť svet kávy nielen kávičkárom, ale najmä bežným ľuďom. Okrem založenia magazínu sa Michalovi podarilo zorganizovať aj niekoľko úspešných kávových festivalov. Momentálne žije v Prahe.
Čím viac pracuje a čím ďalej sa posúva, tým viac si uvedomuje, koľko toho ešte nevie. Učí sa zo svojich chýb a skúseností. Snaží sa stále viac a viac čítať, ale nie v tom „populárnom“ štýle, kde všetci CEO používajú speed reading (rýchle čítanie). Namiesto toho sa snaží vyberať kvalitné zdroje a prečítať si ich aj niekoľkokrát. Ďalej sa učí od ľudí, s ktorými pracuje.
Jeho zamestnanci sú hnacím motorom jeho firmy. Vo firme pracujú všetci na diaľku, nie sú v jednej kancelárii. Prakticky každý jeden člen dnešného tímu si našiel jeho, resp. ich firmu sám. Nikto nebol priamo oslovený a ponúknutá práca. Všetko to boli ľudia, ktorí sa sami ozvali s tým, že chcú robiť tú a tú vec, pretože to vedia a môžu niečím prispieť. Chceli pracovať pre Standart a zároveň mali skúsenosti v oblasti, s ktorou mohli pomôcť.
Od začiatku sa spájali s dobrými menami a značkami. Keď vydali prvé číslo, vedel, že ak chce, aby o nich ľudia vedeli v Berlíne, v Londýne a podobne, potrebovali spolupracovať ideálne s niekým, kto je rešpektovaný v lokálnej komunite. To bola ich stratégia.
Na začiatku ich podľa neho odlíšilo to, že boli prvým takýmto magazínom, ktorý mal víziu a myšlienku. Chceli jednoducho priblížiť svet výberovej kávy bežným ľuďom a ukázať im, že krása toho, čomu sa venujú, celá komunita okolo kávových špecialít a kvalita, ktorú dosahujú farmári v producentských krajinách, nie je len pre uzavretú komunitu kávových nadšencov a bradatých ľudí niekde v Portlande alebo v New Yorku. Ale že to je niečo, čo môže byť skutočne pre každého. Túto myšlienku chceli komunikovať vo vizuálne peknom a koncepčne kvalitne spracovanom formáte. To v ich prípade znamenalo v tlačenej podobe na dobrom papieri, s ilustráciami, fotografiami a podobne.
Medzi vizuálom a obsahom musí byť nejaký zdravý balans. Prvotná idea Standartu bola priniesť predovšetkým kvalitné a zaujímavé čítanie, a nie nejaký záchodový časopis alebo 500-slovné reporty na úrovni blogov. Chceli priniesť kvalitný obsah, ktorý píšu kredibilní svetoví žurnalisti. Druhá vec bolo spracovanie obsahu, ktoré je asi rovnako dôležité ako obsah samotný. Na to, aby sme ho dostali do rúk čitateľov, ich musíme najprv zaujať kvalitnou úrovňou magazínu.
Články musia byť napísané tak, aby im čitateľ rozumel - obsah, ktorý uverejňujú, dôsledne vyberajú. Snažia sa, aby vždy pokryli zaujímavé témy. Selekcia obsahu spočíva aj v tom, že sa rozhodli nepísať iba o metódach prípravy kávy, o konkrétnych kávach alebo kaviarňach, ale skôr sa zameriavajú na rozhovory s ľuďmi, ktorí sa pohybujú v komunite, a rovnako na témy udržateľnosti v kávovom svete.
Tieto témy sú založené na príbehoch a na spoluprácach s rôznymi univerzitami. Majú prístup k ľuďom, ktorí robia akademické práce alebo výskumy, a tento obsah vedia spracovať do čitateľnej podoby pre bežných ľudí. Riešia v rámci obsahu aj širšie spoločenské témy. Veľa príbehov je napríklad v súvislosti s Latinskou Amerikou alebo so Severnou Afrikou. Práve tam sú dôležité producentské krajiny, v ktorých je káva a kávová kultúra jedným z hnacích motorov krajiny a spoločnosti. Čokoľvek sa deje u nich, reálne ovplyvňuje dianie v celej krajine.
V Európe alebo Severnej Amerike, veľa z tých tém má presahy. Mali výborný článok „She’s a Lady“, ktorého hlavnou témou boli problémy rodovej vyrovnanosti v kávovom biznise, v súťažení v káve a celkovo v baristike, najmä v Spojených štátoch. Bol to vedecky a akademicky prepracovaný článok s množstvom dát a rešeršou, a myslí si, že aj napriek tomu, že bol o veľmi špecifickej téme, tak veľa ľudí, ktorí si to prečítali, vie tie isté mechaniky a stereotypy aplikovať aj do iných sfér.
Na Slovensku už nie je ani tak potrebné o káve edukovať, ale skôr si uvedomiť, že keď chce človek jesť a piť kvalitu, mal by si vyberať a nie piť niečo, za čo bolo zaplatené farmárovi 50 centov za kilo a čo stojí na poličke v Tescu už tri roky. Káva je rovnaká potravina ako napríklad mrkva, ktorú si kupujeme na trhu. Uvedomujeme si kvalitu mäsa, nechceme ho kupovať z veľkých reťazcov, kde je napichané vodou a nie je úplne najlepšie ani pre telo, ani pre budúcnosť planéty. To isté si pomaličky začíname uvedomovať aj pri káve, len to trvá dlhšie.
Vo svojich začiatkoch pôsobila komunita slovenských baristov dosť arogantne. Ten prejav bol pre veľa ľudí odstrašujúci. Mnohí sa až báli chodiť do kaviarní, že sa tí veľmi pekní, bradatí a potetovaní kávičkári na nich budú pozerať divne, ak si nevedia vybrať a objednajú si napríklad nenávidené pikolo. Bolo to nedospelé, no verí, že už z toho vyrástli. Asi to pramení v tom, že vo všeobecnosti radi odsudzujeme jeden druhého za hocičo. Či je to káva, tenisky alebo čokoľvek. Ale myslí, že sa to začína meniť veľmi prirodzenou cestou a že aj baristi a majitelia kaviarní s výberovou kávou si uvedomujú, že v konečnom dôsledku podnikajú preto, aby poskytli zákazníkom službu, ponúkli im kávu a spravili im pekný deň. A aby za toto všetko zákazníci zaplatili, nechali tringelt, aby sa vrátili aj ďalší deň a ideálne s kamarátom.
Kvalita baristu a jeho profesionalita by sa mala odzrkadliť v tom, že vie zákazníkovi podať informácie, vysvetliť mu, čo pije, ponúknuť alternatívnu kávu alebo novú metódu. A že sa nebude správať ako v tej spomínanej reklame. Pri svojej práci veľa cestuje. Keď rozbiehali prvé spolupráce s ľuďmi v Spojených štátoch, v Británii alebo v Japonsku a Číne, uvedomil si, že im chýba pokora. Stretol majiteľov pražiarní, ktorí robili skvelú prácu a mali násobne väčšie a lepšie pražiarne ako tie, čo máme na Slovensku. Títo ľudia boli často pokornejší aj skromnejší, a dalo sa s nimi rozprávať normálnejšie ako s ľuďmi na Slovensku, ktorí si myslia, že sú na „scéne“ pár rokov, a sú pupkom sveta.
Akú mal motiváciu začať na Standarte vôbec pracovať? Zistil, že sa stal fanatikom skôr do ľudí a do kultúry okolo kávy. Teraz nemyslím kultúru v zmysle rôznych postupov prípravy a podobne, ale myslím kávu ako sociálny element, ktorý spája a katalyzuje rôzne debaty. Aj historicky, keď sa pozriete do obdobia vznikajúceho Londýna, tak káva vtedy ľudí spájala, aby sa stretávali na spoločných miestach, aby konverzovali o vede, o filozofii, o technológii. V 18. - 19. storočí káva celkom dobre zapôsobila na spoločnosť na rozdiel od alkoholu. Debaty pri káve začali byť kultúrnejšie a vďaka tomu sa ľudia nestretávali iba v krčmách, kde sa opíjali a nadávali na aktuálny politický systém. Kaviarne sa stali miestom pre intelekt a pre lepšie konverzácie.
Chcel sa stať súčasťou tejto komunity a kultúry, a rozmýšľal, akým spôsobom vie prispieť. Vedel, že by nikdy nebol dobrý barista, na praženie kávy by si musel kúpiť nejakú pražičku a to už robí veľa ľudí, ktorí sú oveľa lepší, ako by sa on sám stal o niekoľko rokov, a to sa mu nechcelo. Nemal ani dosť peňazí na to, aby si otvoril kaviareň. V tom období ale začal objavovať a čítať magazíny, ktoré boli dobre spracované, ako napríklad Economist, Monocle alebo New Yorker. Uvedomil si, že niečo také zatiaľ v kávovej komunite nie je. Povedal si, že by mohla byť celkom sranda niečo také priniesť do sveta výberovej kávy.
Podnikať si začal, keď mal 20 rokov. Mal vo svojom okolí aj veľa ľudí, ktorí boli odo mňa starší a venovali sa technológiám, vyvíjali aplikácie a boli v startupovej komunite. Tým, že už od 17 rokov organizoval TEDx v Nitre, sa k týmto ľuďom dostal, a to bol pre neho dobrý zdroj inšpirácií, kontaktov a nápadov. Takisto mal aj super príklad z rodiny. Jeho rodičia majú malú firmu v Nitre a podnikajú, odkedy bol dieťa. Čiže mal aj prirodzenú a peknú inšpiráciu u nás doma.
Spoločenské Výzvy a Sloboda Prejavu v Kontexte Krízy
Opatrenia, ktorých cieľom je obmedziť šírenie koronavírusu, nás obrali o mnohé slobody. Tieto obmedzenia zasiahli niektorých silnejšie ako iných - v závislosti od životnej situácie, veku, zázemia či spoločenského života. Rado Sloboda, ktorý vedie slovenskú Amnesty International, hovorí, že obmedzenie ľudských práv v čase krízy je možné, ale musí byť dočasné a odôvodnené. Už niekoľko mesiacov žijeme v núdzovom stave, ktorý sme desiatky rokov nezažili.
Osobne sa stále cíti slobodný, ale to je ovplyvnené mnohými faktormi. Globálna pandémia u mnohých zasiahla prácu, súkromný život, kontakty s priateľmi a tak ďalej, no vzhľadom na pomerne málo spoločenský život pred pandémiou tieto zmeny nijako zásadne nezasiahli. Dokonca obmedzenie sociálnych kontaktov celkom vyhovuje. Tým sa nechce znevažovať váha pandémie, ale čisto z osobného hľadiska to neprekáža. Má stabilnú prácu, nenachádza sa v zložitých situáciách napríklad zo socioekonomického hľadiska alebo spolužitia v jednej domácnosti s násilným človekom. Za seba hovorí, že jeho sloboda, či už pocitovo alebo reálne, zásadne zmenená nebola.
Mnohí ľudia obmedzenia v slobodách v záujme zabezpečenia toho, že sa nenakazíme koronavírusom, vnímajú ako zásah do slobody, cítia sa neslobodne. Áno, v tom užšom slova zmysle je to určite obmedzenie slobody aj širších ľudských práv. Sloboda ako taká je široký pojem, v ktorom môžeme nájsť všeličo. Ľudské práva nejakým spôsobom či už slobodu alebo rovnosť artikulujú do konkrétnejších povinností či už vlád voči ľuďom alebo aj iných aktérov v týchto vzťahoch. Väčšina vlád sa zaviazala, že ich bude chrániť, garantovať a rozvíjať, a z tohto hľadiska si myslí, že drvivá väčšina opatrení, ktoré sú spojené s pandémiou, sú obmedzením ľudských práv. Otázkou však je, do akej miery sú dané obmedzenia nevyhnutné.
Podmienky, v ktorých žijeme, sú rozličné, to znamená, že ak je niekoho živobytie založené na činnosti, ktorá je dnes razantne obmedzená, tak je samozrejmé, že bude plným právom frustrovaný a nespokojný so súčasným stavom. V médiách sa dozvedáme, že na jednej strane niekto nemôže vykonávať danú činnosť, na druhej strane je tu stále časť ľudí, ktorí sa nedostávajú k podpore zo strany štátu. Tieto ekonomické opatrenia nie sú doménou Amnesty International, takže ich uvádza len ako príklad. V týchto prípadoch môžu byť obmedzenia vnímané ako príliš veľké. Rovnako vidíme veľkú rôznorodosť v tom, aké sú jednotlivé obmedzenia vo svete. Niektoré sú si veľmi podobné, všade sa však líšia v detailoch. Dnes si vieme tieto informácie dohľadať a porovnať, a tak vznikajú diskusie. Úplne rozumie hnevu, frustrácii a nespokojnosti, ktoré tu vznikajú. Ovplyvňuje ich nielen ten ekonomický aspekt, ale napríklad aj to, či človek žije v chudobnej komunite či oblasti na Slovensku, alebo či patrí do zraniteľnej skupiny, ktorá potrebuje špecifický typ podpory.
Niektorí ľudia to dotiahli až do takého extrému, že napríklad certifikát o testovaní prirovnávali k židovským symbolom z obdobia holokaustu. Samozrejme, že naša historická pamäť a to, čo sme zažili, na akej úrovni je spracovaná vo vzdelávaní, v literatúre, v médiách alebo v našich osobných životoch, ovplyvňuje našu reakciu na to, čo sa dnes deje. Príklad, ktorý si spomenula, nie je osobne originálny, je prvoplánový a do istej miery smutný. Zároveň ale spadá do sféry nejakého typu gesta vo verejnom diskurze. Samozrejme je nezmysel prirovnávať našu súčasnú situáciu ku holokaustu. Ale nakoniec vo verejnom diskurze je podobných nezmyslov veľmi veľa. Takže toto osobne pre mňa nie je natoľko závažné, aby som to riešil povedzme nejakým obmedzením. Urobili to v rámci slobody prejavu. Otázku historickej pamäte riešime snáď odkedy je Slovenská republika samostatná. Neviem, či niekedy dospejeme k nejakému konsenzusu, skôr nie. Možno si na to musíme zvyknúť.
Spomínal sa zásadný aspekt v obmedzovaní základných práv a slobôd: do akej miery sú obmedzenia nutné. Z hľadiska práce v Amnesty International sú hlavnou témou ľudské práva zakotvené v medzinárodnom práve. Vedia, že sú situácie, v ktorých je možné ľudské práva obmedziť. Dnešnú situáciu z viacerých hľadísk možno za takú situáciu považovať. Samozrejme, aby sme ľudské práva mohli obmedziť, musia byť splnené pomerne prísne kritéria, pričom každý štát by mal dôsledne vyhodnotiť, či tie kritéria naozaj platia. Či je to dané obmedzenie nevyhnutné. Od štátov sa očakáva, že ak niekto v spoločnosti má kapacitu poriadne zanalyzovať problém, ktorému čelíme a ktorý má dostatočné zdroje prijať rozličné typy opatrení, tak sú to práve oni a všetky inštitúcie, ktoré ich tvoria. Okrem týchto nevyhnutností sú tam ďalšie kritéria ako to, že obmedzenie by malo byť časovo obmedzené. Čiže nie všetky opatrenia sú nevyhnutné počas celého obdobia a taktiež je dôležité, či vláda rozlišuje to, kedy je tvrdšie opatrenie nevyhnutné. Takýchto kritérií je ešte niekoľko. Existuje základný rámec, ako by sa mali štáty správať v súvislosti sloboda verzus globálna pandémia alebo ľudské práva verzus verejné zdravie a bezpečnosť. Do týchto rámcov by mali krajiny spadať, pretože sa dobrovoľne zaviazali k tomu, že budú ľudské práva chrániť. Vidíme, že nie vždy je to tak a mnohokrát počas pandémie sa zdokumentovali prípady, keď boli práva porušené.
Cena, ktorú by sme mali byť ochotní zaplatiť za našu slobodu, je rôzna v závislosti od toho, s kým sa o tom rozprávame - kde sa ten človek nachádza, v akom prostredí žije, s kým žije a tak ďalej. Zraniteľné skupiny, ktoré sa môžu ľahšie nakaziť, majú ťažší priebeh ochorenia, alebo na ne opatrenia majú tvrdší dopad, platia oveľa vyššiu cenu ako napríklad tí, ktorí nie sú priamo zasiahnutí. Keby sme si zobrali všetky opatrenia, ktoré na Slovensku zatiaľ prebehli, tak cena za slobodu, ktorá bola nejakým spôsobom vzatá alebo dočasne obmedzená, je nízka. No ak sa bavíme o zraniteľných skupinách, ich cena je naozaj mnohokrát vyššia, či už ide o život v prípade ochorenia alebo sa človek dostane do situácie, keď nemá peniaze na základné životné potreby. V týchto prípadoch je cena omnoho vyššia a jednoducho títo ľudia nemajú silu sa brániť.
Špecifické skupiny, na ktoré mala pandémia najväčší dopad, sú samozrejme deti z chudobnejších komunít či už geograficky alebo etnických menšín na Slovensku, rómske deti. Pri vzdelávaní a pri rómskych deťoch vidíme, že pandémia nespôsobila problém nerovného prístupu ku vzdelávaniu, pandémia ho len prehĺbila. Ďalšou zasiahnutou skupinou sú prevažne ženy a dievčatá, ktoré čelia nejakej forme domáceho násilia. Pandémia ich mnohokrát prinútila zostať v jednom priestore, domácnosti s daným človekom. Na Slovensku sú stále obmedzené možnosti podpory pre ženy a dievčatá, ktoré zažívajú násilie a potrebujú sa obrátiť na pomoc. Už pred pandémiou bol problém dostať sa k pomoci a teraz sa to ešte prehĺbilo. Pokiaľ viem, tak vláda Slovenskej republiky prípadne ministerstvá, ktoré majú v tomto kompetenciu, nepodnikli žiadne zásadné kroky na zlepšenie.
Jediná časť občanov a občianok, ktorí boli karantenizovaní veľmi represívnym, dramatickým, či dokonca až filmovým spôsobom s príletom premiéra helikoptérou, boli Rómovia a Rómky, ich komunity alebo neformálne sídla, takzvané osady. Musím poznamenať, že aj napriek tomu, že to bolo veľakrát vysvetlené zo strany premiéra alebo iných kompetentných ľudí, pochybnosti ostávajú pomerne veľké. V plošných karanténach sme videli veľa ľudskoprávnych problémov a môžeme si klásť otázku, či bolo naozaj nevyhnutné robiť to takýmto spôsobom, pričom v iných častiach Slovenska sme mohli pozorovať, že na väčšinovom obyvateľstve to nebolo nutné, aj keď bola miera nákazy na ulici alebo štvrti bola podobná alebo dokonca vyššia. Keď sa bavíme o takýchto zásahoch, tak naozaj môžeme hovoriť o veľkých obavách z inštitucionálneho rasizmu, čo je teda rasizmus, ktorý je prerastený v štruktúrach spoločnosti a štátu.
Zraniteľným skupinám by sme mali venovať osobitnú pozornosť, pretože pandémia postihla celú spoločnosť, no niektorých ľudí sa dotkla viac. Je našou spoločenskou zodpovednosťou postarať sa o nich. Komunikácia je samozrejme spätá s mnohými trendmi, ktoré dnes sú, ako napríklad sociálne siete, na ktorých sa malé a nerelevantné diskusie môžu stať veľkými.
Zavedenie povinnej ochrany dýchacích ciest, hoci sa rúška nedali nikde kúpiť, bolo na Slovensku realizované relatívne bezproblémovo. V iných krajinách si politici na takéto niečo netrúfli a držali sa v rovine odporúčania. To, ako spoločnosť reaguje na opatrenie prijaté počas krízy odhaľuje, nakoľko sme pod ťarchou krízovej situácie ochotní prijať niečo nevinné ako sú napríklad rúška, alebo to môže byť niečo omnoho problematickejšie. Je absurdné, aby sa toto dialo v demokratickej krajine. A viackrát sme videli, že sa to naozaj dialo. Niektoré veci sa opravili, niektoré sú stále problematické, pri niektorých, ako napríklad rozsah právomoci hlavného hygienika, budeme musieť počkať, ako o nich rozhodnú súdy možno až v budúcnosti.
V kontexte práce Amnesty International sme videli pochybenia po celom svete. Zlyhania sme videli od Veľkej Británie cez Francúzsko, Španielsko, Taliansko až po Slovensko. Zároveň v ďalších krajinách sme videli aj iný druh dopadu pandémie a iný druh porušovania ľudských práv, ktorým bola snaha umlčať hlasy o existencii pandémie napríklad v Číne, Rusku alebo v Brazílii. Isté výhonky vidíme aj na Slovensku, nie v podobe prenasledovania a zatýkania ľudí, ale vidíme tu istú tendenciu v tom, že ak má človek iný názor, tak je vo verejnom diskurze stigmatizovaný. Napríklad v lekárskych organizáciách sme videli prezentovanie názorov, ktoré boli v rozpore s tým, čo tvrdila vláda Slovenskej republiky ústami premiéra Igora Matoviča, voči čomu prišlo pomerne tvrdé vyhraňovanie sa premiéra. Povedal by som, že tu naozaj dochádzalo k stigmatizácii, že toto sú nejakí verejní nepriatelia.
Michal Šiplak, ako aj iné osobnosti, ktorých príbehy sú v tomto článku spracované, predstavujú rôzne aspekty života a spoločnosti. Od športových úspechov, cez kritické myslenie o trendoch v oblasti zdravia, až po hlboké úvahy o ľudských právach a slobode prejavu. Každý z nich svojou cestou prispieva k formovaniu komplexnejšej predstavy o tom, čo znamená žiť naplno a uvedomelo v dnešnom svete.
tags: #siplak #michal #dieta #foto