Milan Rastislav Štefánik bol slovenský astronóm, vedec, vojenský letec, ale aj diplomat a politik. Je jednou z najvýraznejších osobností našej histórie a stal sa tiež víťazom v ankete Najväčší Slovák. Sledujte dvojdielny dokument o mužovi, ktorého označovali za mimoriadne inteligentného a odvážneho. Silný odkaz Štefánika cítiť v mnohých literárnych či hudobných dielach. Jeho portrét v generálskej čiapke zdobil slovenskú bankovku s najvyššou nominálnou hodnotou 5 000 SK. Zároveň v ankete RTVS Najväčší Slovák, do ktorej prišlo až 108 000 SMS hlasov, Milan Rastislav Štefánik zvíťazil.
Rodinné Korene a Výchova v Košariskách
Životná púť Milana Rastislava Štefánika sa začala 21. júla 1880 v slovenskej obci Košariská, ktorá v tom čase patrila ako osada do Brezovej pod Bradlom. Narodil sa ako šieste dieťa z celkového počtu dvanástich detí miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Z dvanástich detí, vrátane šiestich mladších a piatich starších súrodencov, sa v neľahkých podmienkach rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav Štefánik mal konkrétne štyri sestry a piatich bratov, pričom ďalší dvaja bratia zomreli ešte ako deti. Rodina bola početná a súdržná, čo formovalo jeho prvé životné skúsenosti.
Otec Pavol Štefánik bol vzdelaný človek a skalopevný „národniar a slavianofil“, oduševnený slovenský národovec, ktorý mal doma bohatú knižnicu. Touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti a vštepoval im silné národné cítenie. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi a už v ranom veku vnímal národný útlak a nespravodlivosť. Jeho otec sa mu snažil poskytnúť to najlepšie vzdelanie, vnímajúc jeho mimoriadne nadanie. Krstným otcom Milana Rastislava bol Štefan Fajnor, ktorý je známy tým, že zhudobnil báseň Kto za pravdu horí. Rodné miesto Štefánika, obec Košariská v okrese Myjava v Trenčianskom kraji, neskôr zvečnilo jeho pamiatku. Jeho rodný dom momentálne slúži ako múzeum, pripomínajúce jeho počiatky.
Cesta za Vzdelaním: Od Šamorína po Prahu
Základné vzdelanie získal Milan Rastislav Štefánik v rodnej obci, kde podľa svedectva bol najlepším žiakom. Absolvoval prvé tri triedy ľudovej školy v Košariskách. Pre ďalšie štúdium bolo kľúčové ovládanie maďarského jazyka, ktorý bol vtedy povinným jazykom na Slovensku. Aby mohol študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. V maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne, kde Štefánik chodil do škôl. Okrem slovenčiny tak ovládal aj maďarský jazyk, čo mu otvorilo dvere k ďalšiemu vzdelávaniu.
Ako deväťročný odišiel z domu a začal štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Jeho stredoškolské vzdelanie sa neskôr rozšírilo aj na lýceá v Šoproni a Sarvaši. V Sarvaši Milan Rastislav naďalej dosahoval výborný prospech, za čo mu bolo udelené Telekiho štipendium. Okrem akademických úspechov tu spoznal aj svoju prvú lásku, Emíliu Chovancovú. V Sarvaši úspešne zmaturoval s vyznamenaním v roku 1898.
Po maturite na lýceu v Sarvaši v roku 1898 odišiel Milan Rastislav Štefánik do Prahy. Jeho vysokoškolská cesta začala štúdiom stavebného inžinierstva na České vysoké učení technické. Jeho intelektuálne smerovanie sa však neskôr zmenilo. Po dvoch rokoch presedlal zo stavebného inžinierstva na matematiku a hvezdárstvo a prešiel na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej, kde študoval astronómiu. V Prahe navštevoval rôzne spolky, ako napríklad Detvan, spolok evanjelických akademikov Jeroným a podporný spolok Radhošť. Keďže v Detvanovi aktívne pôsobil aj Vavro Šrobár, Štefánik sa stal hlasistom, angažujúc sa v národných otázkach.
Okrem odborných astronomických prednášok ho mimoriadne zaujali aj prednášky profesora Tomáša Garriguea Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale zároveň kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre ich pasivitu.
V tomto období začali aj jeho problémy so žalúdkom, ktoré ho sprevádzali po celý život. Počas štúdia uverejňoval články v časopise Hlas, čím informoval českú verejnosť o situácii na Slovensku. Posledný rok štúdia sa plne venoval vedeckej práci, ktorej výsledkom boli dizertačné práce na tému Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Tieto práce zavŕšil 12. októbra 1904, keď bol promovaný za doktora filozofie na Univerzite Karlovej. Milan Rastislav Štefánik už ako malý mal prístup ku vzdelaniu a sledovaniu politických debát svojho otca a jeho priateľov, čo predznamenalo jeho budúce pôsobenie.
Jedna z osobných kríz nastala, keď na prázdniny roku 1900 prišiel domov. Otec so synom viedli dlhé debaty, kedy si otec uvedomoval, že Milan sa odcudil náboženskej viere. Popieral Kristovo božstvo a pochyboval o existencii Boha, veril výlučne vede. Za to ho otec vyhnal z domu a dlho bol na neho nahnevaný, hoci sa neskôr, samozrejme, udobrili. Vtedy sa Milan uchýlil k Vavrovi Šrobárovi, čo svedčí o jeho húževnatosti a nezlomnosti.
Smrť Milana Rastislava Štefánika
Astronóm a Vedec: Priekopník Výskumu Slnka
Po ukončení štúdií v Prahe sa Milan Rastislav Štefánikov sen stal skutočnosťou. Jeho cieľom bolo dostať sa do Paríža a spolupracovať s významnými osobnosťami astronómie, akými boli Camillo Flammarion a Jules Janssen. Po štúdiách odišiel Štefánik do Paríža, kde začal pracovať ako asistent u astrofyzika Julesa Janssena, ktorý bol riaditeľom observatória v Meudone. Hoci jeho začiatky v Paríži boli náročné a zvládal ich iba vďaka pomoci Vavra Šrobára, ktorý mu pomohol získať pôžičku v Ružomberku, jeho talent a odhodlanie sa čoskoro prejavili.
Profesor Janssen si začiatkom apríla 1905 všimol Štefánikovu prácu a Milan ho upútal, čím sa dostal k nemu do tímu. Ako hosť spolu robili rôzne vedecké výpravy. Štefánik bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka a jeho vedecké štúdie boli dokonca uverejňované v niektorých francúzskych časopisoch a Janssen ich predniesol na zasadnutí Parížskej akadémie. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác týkajúcich sa hlavne výskumu slnečnej korony. Rok 1906 bol pre Štefánika v publikačnej sfére mimoriadne plodný.
Za svoje vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, ako aj Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied, čo bol obrovský úspech pre mladého vedca. Za prínos v astronómii získal ocenenia od francúzskej Akadémie vied. Pozorovania absolvoval v rôznych kútoch sveta, ako v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí. Uskutočnil tiež viacero výstupov na horu Mont Blanc, kde robil výskum aj počas zatmenia slnka, preukazujúc mimoriadnu odvahu a odhodlanie.
Po odchode starého Janssena musel Štefánik odísť, lebo nový riaditeľ ho neznášal. Jeho zdravotný stav sa v júli 1907 zhoršil, a tak sa musel ísť liečiť do kúpeľného mesta pod Mont Blancom. Počas liečenia sa dozvedel, že Janssen umrel. Ku koncu roka sa vrátil do Paríža, kde dlho bojoval s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobrané. Následne sa Štefánik snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovolila. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň, precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech.
Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu. Dva vedecké ústavy ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. Dňa 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete, kde strávil nasledujúcich desať mesiacov. Takmer rok tam sledoval Halleyho kométu, ktorá sa, mimochodom, chystá vrátiť k Slnku onedlho. Dňa 28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj francúzska Akadémia.
Z poverenia francúzskej vlády odišiel na Tahiti, odkiaľ vybudoval sieť meteorologických staníc na Galapágoch a v Ekvádore. Na Tahiti založil viacero meteorologických staníc, čo mu neskôr vynieslo Kríž Rytiera Čestnej légie. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera Čestnej légie. Za vedecké a diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej légie. V apríli 1913 mu zomiera otec Pavol. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na Tahiti, no dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik, ktorý vtedy už mal francúzske občianstvo (od roku 1912), mal získať povolenie od ekvádorskej vlády, čo sa mu aj podarilo. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii. Vedecké práce, ktoré publikoval, písal vo francúzštine.
Diplomat a Vizionár: Na Ceste k Československu
Začiatok prvej svetovej vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. V tomto období sa začal prejavovať nielen ako vedec, ale aj ako zručný diplomat a politik. Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik sa stal slovenským štátnikom, ktorý už ako malý mal prístup ku vzdelaniu a sledovaniu politických debát svojho otca a jeho priateľov, čo mu nepochybne pomohlo pri jeho budúcom diplomatickom pôsobení.
Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o situácii v Rakúsko-Uhorsku a pri vytváraní koncepcie novej Európy. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj Tomáša Garriguea Masaryka a Eduarda Beneša. Spoločne s nimi potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, ktorá sa stala vrcholným orgánom česko-slovenského zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom Milan Rastislav Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Vytvorila sa tak trojica kľúčových osobností pre budúcnosť českého a slovenského národa.
Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút, ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne zriadila česko-slovenská armáda vo Francúzsku, čo bol zásadný krok k vytvoreniu budúceho štátu. Štefánik si vzal za úlohu vytvorenie armády ešte vtedy neexistujúceho štátu a získavanie spojencov nielen ako vojak, ale aj ako diplomat či politik. Už v roku 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska. Tieto hranice boli neskôr aj prijaté Trianonskou dohodou, čo svedčí o jeho vizionárskej schopnosti a politickom vplyve.
Už ako diplomat sa stretol s mnohými významnými osobnosťami. Prijal ho pápež Benedikt XV., premiéri a prezidenti mnohých štátov. Jeho diplomatické schopnosti boli nesmierne cenené. Napriek permanentne chatrnému zdraviu neustále križoval kontinenty a štáty a loboval za myšlienku samostatnosti. Štefánik bol zakladateľom československej diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom, ktorého talent a odhodlanie prispeli k medzinárodnému uznaniu snáh o samostatný štát. Miloval ilúzie, venoval sa mnohým odborom, čo svedčí o jeho širokom spektre záujmov a mimoriadnom intelekte.
Vojak a Generál: Zmena Kontinentov pre Slobodu
V roku 1915 sa Milan Rastislav Štefánik, už ako francúzsky štátny občan (od roku 1912), prihlásil k francúzskemu letectvu. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na front, kde robil výskumné lety. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou.
Bol poverený organizáciou vojenskej meteorologickej služby, čo bolo pre letectvo kľúčové. Jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády, maršal F. Foch. Jeho vojenská kariéra bola závratná. Za tri roky sa z desiatnika stal brigádnym generálom v roku 1918. O tom, že to vedel robiť, svedčí fakt, že sa za tri roky z desiatnika stal brigádny generál. Ako generála ho brali vážne, a tak mohol zohrať významnú úlohu pri oboznámení predstaviteľov Dohody o situácii v Rakúsko-Uhorsku a pri vytváraní novej koncepcie Európy.
Aj ako letec však mal stále na vedomí oslobodenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej československej dobrovoľníckej jednotky. Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Jeho odvahu a vynikajúce služby ocenilo velenie francúzskej armády a udelilo mu Vojenský kríž.
Po návrate zo Srbska sa Štefánik 13. decembra 1915 stretol v Paríži s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa spod nemecko-maďarskej nadvlády. Počas vojny cestou francúzskych politikov a novinárov informoval verejnosť o ťažkom položení Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Z tejto pozície uviedol do najvyšších kruhov svojich priateľov Masaryka a Beneša, s ktorými vo februári 1916 založil Národnú radu československú, ktorá bola vrchným orgánom československého odboja.
Veľké a významné poslanie vykonal v Rusku, v súvislosti s realizáciou vojenských a politických zámerov československého zahraničného odboja. S oficiálnym poverením Francúzska odišiel v roku 1916 spolu s generálom Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do československých oddielov. Tie mali so súhlasom slúžiť ako československá armáda vo Francúzsku. Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu československého odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Svätého Vladimíra, IV. triedy. V roku 1918 po revolúcii a v roku 1919 sa zasa vrátil do Ruska na Sibír, kde riešil problém československých légií. Československé vojská boli presunuté do tyla a za pomoci Japonska mali byť presunuté do vlasti.
V roku 1916 Štefánik v spolupráci s Francúzskou vojenskou misiou v Rumunsku vymohol u rumunského kráľa súhlas s náborom zajatcov do československej armády. Neskôr riešil Štefánik problém zajatých československých légií v Rusku a Rumunsku, kde ho prijali so všetkou vážnosťou a dovolili, aby československé légie boli podriadené priamo francúzskemu veleniu.
V roku 1917 bol Štefánik poverený náročným projektom v USA. Jednalo sa o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov. Dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom československom štáte. Za ich aktívnej pomoci a podpory francúzskej diplomacie získal u prezidenta Wilsona (20. júla 1917) súhlas s náborom. V krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Okrem toho získal podporu vysokých amerických politikov, napríklad prezidenta Wilsona alebo F. D. Roosevelta. Pre vec rodiaceho sa Československa získal mnohé významné osobnosti amerického politického života. Náborom Čechov a Slovákov do československých légií bol Štefánik poverený aj v USA.
Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene Národnej rady československej bola misia v Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať československé vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky aj s Vatikánom, pretože jeho vplyv na medzinárodnú politiku bol značný. Rokovania s talianskou vládou o organizácii československej armády na jej území sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy 21. apríla 1918 o konštituovaní právne a politicky samostatnej československej armády v Taliansku. Zmluvu za Taliansko podpísal ministerský predseda Orlando a za Národnú radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Podobnú misiu mal na starosti Štefánik aj v Taliansku. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie, bola definitívne uznaná československá armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Veliteľom armády sa stal generál Janin, jeho zástupcom bol generál Štefánik.
Minister Vojny a Tragický Návrat do Vlasti
Po všetkých diplomatických a vojenských úspechoch, ktoré viedli k vzniku samostatného československého štátu, sa Milan Rastislav Štefánik stal ministrom vojny v prvej vláde Československej republiky. V prvej ČSR bol Štefánik ministrom vojny. Po vzniku Československej republiky vyjadril svoje hlboké uspokojenie slovami: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou.“ Tieto slová zhmotňovali jeho celoživotné úsilie a víziu.
Po dlhých rokoch strávených v zahraničí sa v nedeľu 4. mája 1919 vracal do rodnej vlasti. Osudným sa mu stal 4. máj 1919, kedy tragicky zahynul pri páde lietadla v Ivanke pri Dunaji. Smrť pri návrate domov je symbolickým vyvrcholením jeho obetavého života pre národ. Tragická udalosť sa stala svedkom správcu Dolného Majera. Počas školského výletu do Ivanky pri Dunaji sa správca rozhovoril pred žiakmi a učiteľmi o svojom zážitku z dňa 4. mája 1919, kde opísal: „Vetvy a konáre stromov okolo cesty polámané, stroj v plameňoch. Čiapka ležala vedľa nešťastníka, podľa ktorej som usúdil, že je to iste nejaký generál.“
Pohreb generála Štefánika a talianskych letcov bola mimoriadna udalosť, na ktorej sa zúčastnilo až 30 000 ľudí, čo svedčí o jeho obrovskom národnom význame. Architekt Dušan Jurkovič dal do skaly na Bradle doslova vystrieľať štyri hroby usporiadané do kríža, čím vytvoril monumentálnu Mohylu Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa stala pietnym miestom.
Smrť Milana Rastislava Štefánika
Odkaz a Pamiatka: Večný Symbol Slobody
Milan Rastislav Štefánik šiel za svojimi snami a túžbami aj napriek prekážkam, ktoré mu život prinášal. Veril svojim víziám a snom, vždy bol srdcom presvedčeným Slovákom a napokon sa stal aj cteným a uznávaným Európanom. Jeho turbulentná životná púť zanechala v mnohých z nás nezmazateľnú stopu, a jeho odkaz je prítomný dodnes.
Jeho meno nesú mnohé kultúrne pamiatky, stánky, školy, námestia, parky a iné inštitúcie. Medzi významné miesta patria mohyly postavené v Brezovej pod Bradlom a Ivanke pri Dunaji. V Argentíne bolo postavené súsošie Štefánik - Masaryk v meste Presidencia Roque Sáenz Peña, čo svedčí o jeho medzinárodnom uznaní. Na Slovensku a v Česku nesie jeho meno nábrežie, medzinárodné letisko a most v Bratislave, Akadémia ozbrojených síl SR v Liptovskom Mikuláši, tunel na železničnej trati č. 121, železničná trať Púchov - Horní Lideč, ústav v Martine, chata pod Ďumbierom, hvezdáreň a most v Prahe a mnohé ďalšie námestia, školy a ulice. Vojenská vysoká škola v Liptovskom Mikuláši nesie meno Štefánika za jeho vojenskú službu.
Jeho podobizeň bola vyobrazená na známkach, bankovkách a minciach v období Československej republiky, Slovenského štátu a Slovenskej republiky. Niektoré známky sa istý čas používali aj v období Protektorátu Čechy a Morava. Konkrétne, jeho portrét zdobil slovenskú bankovku s najvyššou nominálnou hodnotou 5 000 SK a bol vyobrazený aj na pamätných minciach vydaných v Mincovni Kremnica a v Českej mincovni. Dňa 23. apríla 1990 prijalo Federatívne zhromaždenie ČSFR Zákon č. 117/1990 Zb., o zásluhách Milana Rastislava Štefánika, čo bol významný akt oficiálneho uznania.
Na jeho počesť bola pomenovaná aj planétka (3571) Milanštefánik. Dňa 4. mája 1999 bolo vo francúzskom meste Meudon, na terase pred Observatóriom, postavená socha venovaná jeho pamiatke. V Meudonskej hvezdárni v súčasnosti vzniká pamätná izba Milana Rastislava Štefánika, pričom na rekonštrukciu hvezdárne prispela Slovenská republika sumou 350 000 €.
Milan Rastislav Štefánik získal aj posmrtné vyznamenania a pocty. Dňa 7. mája 2004 mu prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster udelil hodnosť generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam. Ďalej mu 21. júla 2004 udelili preukaz vojnového veterána s číslom 0001, čo sa stalo na slávnosti v Košariskách pri príležitosti 124. výročia jeho narodenia.
Jeho život a dielo boli predmetom mnohých filmov, dokumentov a literárnych diel. Medzi natočené filmy patria: Milan Rastislav Štefánik (1935), Milan Rastislav Štefánik (1969), Milan Rastislav Štefánik (1988), Štefánik à la Polynézia (2003), Stefanik, l’incroyable destin (2009), Štefánik a Tahiti (2009), Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť (2011), Štefánik. Príbeh hrdinu. Poroba (2011), Štefánik - Slnko v zatmení (2018), Milan Rastislav Štefánik - Dobrodružný život legendy (2019) a Cesta do nemožna (2019). Matica slovenská v roku 2019 pripravila krátky historický dokumentárny film venovaný jeho životu a dielu s názvom Milan Rastislav Štefánik - symbol slobody slovenského národa. Vojenský historický ústav pri príležitosti 100. výročia úmrtia a 140. výročia narodenia Milana Rastislava Štefánika pripravil krátky popularizačný film. Matica slovenská v roku 2020 uviedla prakticky iba tretí v histórii hraný film venovaný tejto významnej osobnosti slovenských dejín, kde vystupuje M. R. Štefánik ako hlavná postava, s názvom Vizionári slovenskej slobody. Film vznikol pod taktovkou Informačného ústredia Matice slovenskej a vznikol pri príležitosti sto štyridsiateho výročia narodenia generála Štefánika, ale aj stého výročia návratu posledných Slovákov v radoch československých légií do vlasti po ukončení legionárskej anabázy na Sibíri. Rozhlas a televízia Slovenska začala pripravovať film Generál. Vláda Slovenskej republiky, uznesením č. 57/2019, vyhlásila rok 2019 za rok Milana Rastislava Štefánika.
Milan Rastislav Štefánik bol osobnosťou, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podiele na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je tiež prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou diplomaciou vplýval na európsku politiku. S jeho myšlienkami, názormi a činmi ho dnes môžeme vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe. Je potrebné, aby sme pochopili jeho nadčasovosť a aj dnes sa hlásili k Štefánikovej európskej myšlienke. Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť - Milovať - Pracovať,“ a on skutočne tak žil.
