Divadlo ako médium už dávno nie je len miestom pre uzavreté interpretačné celky či monumentálne inscenácie, ktoré majú ambíciu diktovať pravdu. Dnešné divadelné prostredie, reprezentované tvorcami, ako sú Inge Hrubaničová, Alžbeta Vrzgula či dramaturg Daniel Majling, sa čoraz viac orientuje na proces, kolektívnu skúsenosť a narúšanie zaužívaných stereotypov. Táto cesta od konkrétnej, až intímnej výpovede jednotlivca smeruje k univerzálnym otázkam spoločenského bytia, kde sa hranice medzi osobným prežívaním a verejným angažovaním stierajú.
Paralelné svety a formovanie divadelnej identity
Prednedávnom sa v kníhkupectvách objavila kniha s názvom The Slovak Matrix alebo Slová v maskáčoch. Jej autorkou je Inge Hrubaničová, herečka divadla SkRAT a jazyková redaktorka. Jej práca a široký záber aktivít svedčia o všestrannom talente a obdivuhodnej tvorivosti. I keď súčasná doba praje skôr povrchnostiam a banálnostiam, spôsob tvorby a života Inge Hrubaničovej je opačný, a preto v mnohom zložitejší.
„Smerovala som k tomu už od gymnázia, ale mala som málo sebadôvery na to, aby som sa prihlásila na VŠMU. V socializme boli umelecké školy mýtizované, šírili sa myšlienky, že nie sú pre obyčajných smrteľníkov,“ spomína Hrubaničová na svoje začiatky. Jej cesta k divadlu bola kľukatá, plná náhodných stretnutí, ako v biliarde - guľa sa niekde zastaví a potom iná do nej ťukne. V Prešove stretla ľudí, ktorí ju fascinovali profesionálne aj ľudsky, čo ju priviedlo k umeleckej tvorbe.
Dnešná hantírka, ktorá súvisí s prácou, s výkonom, s oddaním sa niečomu, odráža skutočnosť veľmi plytko. „Nemala som nijaký čarovný prsteň, ktorým by som sa zviditeľňovala. Dokonca je to proti skutočnosti, pretože môj divadelný svet bol dlho utajovaný. Bol to istý čas tajný, paralelný život. A vlastne dodnes je paralelný, hoci už nie tajný.“ Tento pocit paralelnosti sprevádzal mnohých tvorcov, ktorí po páde komunizmu prešli fázou eufórie a adorácie slobody, no neskôr museli čeliť úskaliam „zrelého sveta“.
Poetika autorského divadla a rozpad Stoky
Založenie divadla Stoka bolo výsledkom zámeru, ktorý Blaho Uhlár a Miloš Karásek nosili v sebe zrejme dlho. Pre mnohých išlo o kultové zoskupenie, kde sa v prázdnom čiernom priestore odtláčalo telo a hlas, sprítomňujúc individuálnu skúsenosť z prežívania rozmanitých vzťahov. „V tejto potrebe sme sa asi všetci v Stoke stretli, tento špecifický priestor sa tam utvoril,“ hovorí Hrubaničová.
Po rokoch však prišla únava a strata dôvery. Polčas rozpadu Stoky sa ťahal v rokoch 1999 - 2002. „Divadlo, ktoré robíme, funguje inak ako divadlo - zamestnanie. Často hráš situáciu práve s tým človekom, s ktorým si ju v nejakej pozmenenej situácii aj reálne zažívala.“ Práve táto intimita a autenticita boli základnými kameňmi, ktoré sa neskôr preniesli do divadla SkRAT.
Skratovská poetika vychádza z poetiky Stoky, no hľadá nové cesty. „Imaginácia je zvyčajne buď koncentrovaná na jedno výrazné miesto, alebo je roztrúsená. Začalo sa tu narábať s prvkami dokumentárneho divadla,“ vysvetľuje Hrubaničová. Inscenácie ako Smutný život Ivana T. či Narodeniny ukazujú, že vybudovať jednotu miesta a času nie je pre nich problém, rovnako ako pracovať s detailizovaním jednej situácie či problému.
Umenie ako nástroj porozumenia a boja proti uniformite
Každý človek je jedinečný, ale zároveň presne taký istý ako jeho súputníci. Umenie, to dobré umenie, prepája výnimočným spôsobom jedinečné a univerzálne. Umožňuje nám porozumieť, že to, čo je iné - alebo cudzie -, môže byť univerzálne. Umenie prekračuje hranice medzi jazykmi, kontinentmi, krajinami.
„Umenie nedosahuje porozumenie popieraním rozdielov a pretváraním všetkého do jednotnej formy, ale tým, že ukazuje rozdiely,“ uvádza filozofia festivalu Dotyky a spojenia. V tomto zmysle je umenie protikladom vojny. Vojna je bojom proti podstate človeka, proti jeho jedinečnosti, zatiaľ čo umenie hľadá cesty, ako spojiť protiklady bez násilného konfliktu.
Experiment s formou a feminizmus v divadelnej praxi
Režisérka Alžbeta Vrzgula patrí k mladej generácii, ktorá aktívne experimentuje s formou. Inscenácia Tel3gram (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského) je príkladom triptychu, kde sa v jednom priestore stretávajú tri rôzne obsahy a réžie. „Forma pre mňa vždy úzko súvisí s obsahom,“ hovorí Vrzgula. V jej práci je zjavná snaha o feminizmus, ktorý však nevníma ako nálepku, ale ako samozrejmú súčasť súčasného videnia sveta.
„Myslím si, že by bolo skvelé, keby dnes každý režisér či režisérka o sebe povedali, že sú feministickí. Hana Gregorová je fascinujúca osoba. Myslím, že v rámci našich inštitúcií, verejne opakovaných pamätí či udalostí, ktoré si pripomíname a sú naviazané najmä na mužov, by sme si mohli konečne začať pripomínať aj ženy,“ dodáva.
Táto reflexia sa premieta aj do práce so znevýhodnenými skupinami, napríklad v Divadle bez domova. Inscenácia Antigona v ich podaní skúma tému porušenia nezmyselných zákonov. Existuje názor, že všetko osobné je vlastne politické. Ľudia prenášajú svoje osobné postoje, myšlienky a traumy aj do verejného a politického života. Pre tvorcov je preto dôležité vytvárať priestor, kde môžu byť tieto témy komunikované širokému publiku.
Odklon od velikášstva a hľadanie novej stability
Daniel Majling, dramaturg Činohry Slovenského národného divadla, upozorňuje na dôležitosť narúšania samozrejmostí. „Človek má tendenciu podléhať dojmu, že on sám alebo to, čo robí, vrátane divadla, môže zmeniť všetko. Také myšlienky je velikášske. Ak tomu uveríme, môžeme ľahko skĺznuť do depresie a paralýzy.“
V súčasnosti sa veľa hovorí o fenoméne „Smrť umelca - ať žijí pomocnice!“, čo ilustruje myšlienku, že už to nie je o jednom „geniálnom“ tvorcovi, ktorý všetko vie a ovláda. Mluví sa viac o spolupráci a kolektívnom úsilí. Napriek tomu však individualizmus v umení dáva určitú logiku - umelcova schopnosť rozvíjať svoj talent je reakciou na celú históriu umenia a predchodcov.
„Nemyslím si, že by sme mali všetko srovnat se zemí. Samozrejme, uvažuju o tom. Mám pocit, že člověk si musí neustále ověřovat, aby neupadl do pasti toho, že si vše dělá jen podle svého a přestává reagovat na okolí,“ uzatvára Majling.
Biologické a sociálne aspekty: Studené ruky a potreba vrstvenia
Podobne ako v divadle, aj v živote dieťaťa hľadáme rovnováhu medzi teplom a chladom. Často si všimneme, že ruky a nohy malého dieťaťa sú studené. Je to celkom normálny stav, pretože telo dieťaťa sa neustále vyvíja. Krvný obeh je prioritne zameraný na dôležité orgány, ako sú srdce, pľúca a mozog, zatiaľ čo končatiny zostávajú na okraji tohto prietoku.
Normálna telesná teplota dieťaťa sa môže pohybovať od 36,1 °C do 38 °C. Ak je stred tela, chrbát alebo krk dieťaťa chladný, pomôckou je pridanie vrstiev. Prítul k hrudi rodiča pomôže zahriať bábätko pomocou vlastného telesného tepla. Pozor však na prehriatie, pretože malé telíčka sa nevedia rýchlo prispôsobiť zmenám teploty.
Tento princíp „vrstvenia“ môžeme vnímať aj metaforicky v kontexte umenia a života. Človek, podobne ako dieťa, potrebuje „pružnú stabilitu“. Ako hovorí Inge Hrubaničová, po dvadsiatich rokoch od revolúcie vidíme, že mnohý pohyb spoločnosti bol bezhlavý a šialený. Človek sa rozbíja, keď stratí pud pestovať vo svojom živote aspoň akúsi integritu. Umenie je v tomto procese prostriedkom, ako si túto integritu udržať - prostredníctvom aktívnej tvorby a kritického myslenia.
tags: #studene #dieta #mayenburg