Rodina s tromi či viac deťmi často pôsobí navonok krásne, plná vzájomnej interakcie a emócií. Staršie, mladšie, roztopašné a veselé deti sa navzájom ovplyvňujú, učia sa komunikovať, prejavovať svoje emócie a pocity, spolunažívať s inými, orientovať sa vo vzťahoch, prijímať a dávať lásku. Najtesnejšie vzťahy, ktoré v živote máme, sú práve v našej rodine. V tej, v ktorej sme vyrastali, ale aj v tej, ktorú sme si založili či ešte len založíme. Rodina má najväčší vplyv na dieťa, väčší než akákoľvek školská inštitúcia a organizácia, pričom najvýznamnejší vplyv majú rodičia a súrodenci. Vzťahy medzi rodičmi a súrodencami sú dynamické a neustále sa meniace, o to viac, keď sa narodí ďalší súrodenec. Vždy, keď do rodiny príde ďalšie dieťa, stabilné a vychodené rodinné prostredie, atmosféra a vzťahy sa pomenia. Rodina a vzťahy v nej sa tak stávajú najväčšou a najdôležitejšou skúsenosťou v živote nás všetkých.
Poradie, v ktorom sa vaše deti narodia, sa volá súrodenecká konštelácia a tá ovplyvňuje spôsob, akým deti komunikujú, riešia problémy, vzťahy, hádky, ale aj nachádzajú svoje miesto v spoločnosti. Aby sme sa v rodine vyhli zbytočnému stresu, neprimeraným očakávaniam a náročnosti voči deťom, je dobré uvedomiť si a každodenne opakovať, že deti nie sú rovnaké a reagujú odlišne. Preto nikdy nepristupujme ku všetkým rovnako - ani v rozhovoroch, ani v pochvalách, ani v odmenách, ani v náročnosti. Každé jedno dieťa, ktoré doma máme a ľúbime ho, potrebuje odlišný prejav lásky a porozumenia.
Postavenie Najstaršieho Dieťaťa v Rodine a Jeho Unikátne Výzvy
Prvorodené dieťa si vyskúšalo, aké je to byť jedináčikom, stredobodom záujmu rodičov. Jeho príchod do rodiny je spočiatku sprevádzaný exkluzívnou pozornosťou rodičov, čo formuje jeho osobnosť a neskoršie vzťahy so súrodencami. Avšak príchod ďalšieho súrodenca ho „zosadí z trónu“, čo môže viesť k snahe o prevzatie vedenia alebo pocitom menejcennosti. Vzťah s mladšou sestrou alebo bratom sa však začína už pred narodením, keďže plod dokáže v maternici vnímať hlasy a dotyky cez brušnú stenu tehotnej mamy. To, ako sa človek zorientuje vo vzťahoch, ako rýchlo si nájde kamarátov, či ako si zvykne na nepohodlie a ako sa bude prejavovať v skupine ľudí, závisí aj od poradia narodenia sa do rodiny. A rovnako aj od toho, ako s ním komunikujú a správajú sa k nemu jeho rodičia.
Typicky bývajú prvorodené deti svedomité, ambiciózne a majú rady poriadok. Vo vzťahoch sú zvyčajne dominantné, majú radi veci pod kontrolou, sú detailisti, perfekcionisti, snaživí a zodpovední. Je dôležité zohľadniť aj pohlavie. Najstarší synovia sa radi stavajú do pozície lídrov, zatiaľ čo najstaršie dcéry bývajú panovačnejšie a sebavedomejšie ako mladší súrodenci. Tieto charakteristiky sú často pripisované prvorodeným. Naopak, prostredné deti sú flexibilné a dobré v dosahovaní kompromisov, čomu sa naučili pri stretoch s panovačnými staršími a mladšími súrodencami. Najmladšie deti sú obľúbené, chránené a často rozmaznávané, pričom rodičia pri nich upustili zo svojich výchovných požiadaviek, a tak si užívajú liberálnejšiu výchovu. Naučia sa využívať túto situáciu vo svoj prospech a sú perfektnými manipulátormi.
Druhorodené deti, ktoré majú len jedného staršieho súrodenca, majú tendenciu sa výrazne odlišovať vo svojich vlastnostiach a snažia sa nájsť si svoje miesto v rodine odlišne. Sú dobrí pozorovatelia a užívajú si spoločnosť iných ľudí, pričom sa v živote snažia presadiť v oblastiach, ktoré ich súrodenca nezaujímajú. O jedináčikoch sa zase často hovorí, že sú rozmaznávaní a zvyknutí na pozornosť, povahovo sa mnohí podobajú na prvorodených. Bývajú zodpovední a pomerne vyspelí, často dospievajú skôr vďaka času strávenému s dospelými. Súrodenecké konštelácie môžu za rozdiely v povahách detí, pričom psychologická teória vychádza z predpokladu, že správanie dieťaťa v rodine závisí od poradia narodenia. Povahovo sa tak viac podobajú dvaja prvorodení z rôznych rodín ako súrodenci z tej istej rodiny.
Dynamika rodiny je to, čo sa ako prvé zmení, ak do rodiny príde každé ďalšie dieťa. Odrazu je tých detí viac, viac detí plače, perieme pre viac detí, máme menej času na hranie sa, viac rozprávame a viac organizujeme. Deti sa navzájom provokujú, súperia, skúšajú svoje hranice, pričom sa v rodine viac žije. Dynamika v rodine je vlastne interakcia medzi členmi rodiny, medzi súrodencami, rodičmi a deťmi, medzi manželmi. Ak máme doma dvoch chlapcov a narodí sa tretie dieťa - dievčatko, ihneď získa pozíciu prvorodeného so svojimi výhodami, pretože pohlavie dieťaťa môže „zamiešať kartami“ viac, akoby sme očakávali.
Parentifikácia: Prečo by Dieťa Nemalo Byť "Druhým Rodičom"
V rodine s viacerými deťmi je obvyklé viesť to najstaršie k zodpovednosti za mladších súrodencov. Pojmom parentifikácia označujeme jav, keď dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny. Prvorodené dieťa má byť vzorom a ísť svojim súrodencom príkladom. Nesmie sa správať nerozvážne, má na nich dozerať a zaistiť ich adekvátne chovanie. Ak mladší súrodenci niečo vyvedú, rodičia obyčajne potrestajú to najstaršie; malo predsa dávať pozor, malo byť to múdrejšie a zodpovednejšie. Tento štýl výchovy je zachovaný v mnohých rodinách a viacerí na tom nevidia nič zlé, myslia si, že vštepujú zodpovednosť svojmu najstaršiemu dieťaťu.
Avšak je potrebné myslieť na jednu základnú vec - dieťa je predovšetkým dieťaťom. Jeho emócie, vnímanie a charakter sa ešte len vyvíjajú. Šantí, hrá sa, učí sa zvládať návaly silných emócií. Musí mu byť poskytnutý priestor na to, aby mohlo byť dieťaťom. Rodičia robia obrovskú chybu v tom, že vyžadujú od detí správanie dospelého človeka. Deti nie sú schopné vyhovieť tomuto požiadavku, pretože potrebujú byť deťmi. Nevedia sa správať ako dospelý človek, pretože ich emócie a charakter nie sú ešte vyvinuté a teda na takéto chovanie uspôsobené. Potrebujú, aby im bolo povolené byť dieťaťom - chybovať, správať sa bezhlavo. Kladenie obrovskej zodpovednosti na ich plecia preto nepôsobí výchovne, ale deštruktívne. Jedným z bremien zodpovednosti je aj starostlivosť o mladšieho súrodenca a trest za následky jeho činov.
Rodičovské dieťa - príčiny, následky a kroky k vyliečeniu
Mnoho rodičov pokladá prenesenie zodpovednosti za mladších súrodencov na prvorodené dieťa ako pomoc. Sami majú veľa povinností, a preto nie je nič jednoduchšie ako poveriť najstaršieho, aby na súrodencov dozeral. Na pohľad to môže znieť ako logické a neškodné riešenie, avšak dôsledky vravia opak. Ak sa pozrieme na situáciu očami prvorodeného dieťaťa, rodič mu kladie na srdce, aby dávalo pozor na súrodencov, musí ich strážiť a správať sa zodpovedne. Musí si dávať pozor na to, ako sa správa, pretože mladší to obyčajne zopakujú. Ak sa niečo stane, ak niečo mladšie deti vyvedú, rodič sa obráti na najstaršieho; potrestá ho, pretože je predsa za súrodencov zodpovedné. Dieťaťu je povedané, že sa má správať ako dospelý, ako rodič k svojim súrodencom. Nie je to, samozrejme, schopné zvládnuť, pretože je ešte len dieťa a tak zlyháva. Rodič ho potrestá, že zlyhalo, pretože nie je dostatočne zodpovedné - nespráva sa dostatočne ako dospelý človek. Dieťa tak pocíti pocity viny, myslí si, že nie je hodné lásky rodiča, pretože nespĺňa jeho požiadavky. Snaží sa, ale nie je schopné vyhovieť, pretože správať sa ako dospelý vie jedine dospelý človek.
Dieťa pociťuje smútok a úzkosť. Bojí sa trestu, a preto potláča svoju detskú prirodzenosť. Už si neužíva hry ani bezstarostné správanie, ale tlmí tieto prejavy z dôvodu rozkazu, že sa musí správať ako dospelý. Jeho sebaúcta býva narušená - pre rodiča nie je dostatočne dobré, pretože nie je schopné niesť tak veľkú zodpovednosť za správanie svojich súrodencov a nie je schopné prestať byť dieťaťom. Nátlak rodiča, aby bolo to „dokonalé“, čo pôjde mladším príkladom, sa stáva ničiteľom sebadôvery. Prvorodené dieťa pociťuje úzkosť z trestu. Z toho dôvodu môže pociťovať až averziu k mladším súrodencom, pretože oni sú príčinou, že je trestané. Oni sú tí, kvôli ktorým musí potlačiť svoju prirodzenosť a prestať sa chovať ako dieťa, ktorým ešte stále je. Trest za niečo, čo spôsobil súrodenec, navyše vzbudzuje pocity nespravodlivosti a hnevu. Tento hnev však nemôže dať najavo pred rodičom, a preto ho nasmeruje na mladších súrodencov. Kričí na nich, môže prichádzať aj k fyzickým potýčkam. Dáva im za vinu všetky negatívne emócie, ktoré cíti a ktoré v skutočnosti spôsobil rodič.
Čo sa mladších súrodencov týka, obvykle ku staršiemu vzhliadajú. Skutočne býva pre nich vzorom a opakujú jeho správanie. Veľakrát sa stane, že sa chcú na neho podobať. Ich starší súrodenec je však frustrovaný a prenáša na nich svoj hnev voči rodičom. Z toho dôvodu sa mladší snažia získať si jeho priazeň, čo sa častokrát nepodarí. Starší súrodenec na nich obyčajne kričí a trestá ich, aby sa sám vyhol trestu od rodičov. Mladší sa preto môžu cítiť odmietaní a nemilovaní. Najstaršie dieťa pôsobí na mladších súrodencov ako výchovný element a druhý rodič. V prípade frustrácie a preneseného hnevu sa mladšie cítia ako príťaž pre najstaršieho súrodenca. Vyrastajú s tým, že sú bremeno, ktoré robí len problémy. Z toho dôvodu ich vzájomný vzťah ovplyvňuje ich psychickú stabilitu a kvalitu budúcich vzťahov. Preto je potrebné, aby sa nerozsievala medzi nich nevraživosť ani prenesený hnev. Nakladať dieťaťu na plecia viac než znesie je škodlivý element, ktorý však u väčšiny rodičov stále pretrváva. Myslite na to, že dieťa má byť v prvom rade dieťaťom a súrodenci súrodencami.
Formovanie Zdravých Súrodeneckých Vzťahov: Úloha Rodičov a Najstaršieho Dieťaťa
Rodičia majú veľký vplyv na vzťah medzi súrodencami, predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného príkladu a spôsobu, akým riešia konflikty medzi sebou. Žiarlivosť a rivalita sú normálne a prirodzené pocity, ktoré sa v súrodeneckých vzťahoch často objavujú. Niet divu - rodičovská pozornosť, ale aj finančné zdroje sú obmedzené. Rodičia by tieto pocity nemali odsudzovať, ale mali by k nim pristupovať s otvorenosťou a záujmom. Môžu svoje deti povzbudiť, aby svoje pocity vyjadrili, a pomôcť im naučiť sa s nimi konštruktívne pracovať. Neustále porovnávanie medzi deťmi vedie k väčšej rivalite a nie je prospešné.
Vzťah s mladšou sestrou alebo bratom sa začína už pred narodením. Rodičia by mali staršie deti včas a otvorene zapojiť do príprav, rešpektovať ich pocity, obavy a strachy a uistiť ich, že ich rola v rodine zostáva naďalej dôležitá. Aj pri najlepšej príprave by však rodičia mali byť pripravení na prekvapenia: môže sa stať, že prvorodené dieťa nebude vôbec nadšené, keď bábätko príde domov, hoci sa naň predtým veľmi tešilo.Keď sa narodí mladší súrodenec, rodičia čelia mnohým výzvam, premýšľajúc, či si deti budú dobre rozumieť a čo môžu urobiť pre dobrý vzťah v budúcnosti. Rodinná psychologička zdôrazňuje, že dobrý vzťah medzi súrodencami vzniká v rodinnom prostredí, ktoré je založené na rešpekte, spolupráci a individuálnej pozornosti, a kde rodičia „ťahajú za jeden povraz“. Každé dieťa by malo mať možnosť rozvíjať svoje vlastné silné stránky a vyjadrovať svoje pocity.
Rodičia občas zabudnú, že aj ich prvorodené dieťa je stále dieťaťom, má svoje potreby a má nárok správať sa „detsky“. Zväčša od neho očakávajú, že zrazu bude ten „veľký zodpovedný brat“ alebo „veľká milujúca sestra“ a bude vám viac pomáhať, viac poslúchať a bude samostatnejšie. Je prirodzené, že niekedy sa bude vaše najstaršie dieťa dožadovať toho, aby ste s ním boli osamote, brali ho na ruky, či sa s ním maznali. Práve čas venovaný prvorodenému vo dvojici bez fyzickej prítomnosti bábätka je kľúčový. Ide o krátky čas (napr. 15 minút denne), ktorý mama každý deň dopraje svojmu staršiemu dieťaťu. Práve vo vzťahu k mame sa cíti prvorodené dieťa prechodne na istý čas najviac ohrozené po tom, ako sa vráti domov s bábätkom. Vaše prvorodené dieťa potrebuje (nielen slovné) uistenie, že mame na ňom stále záleží a miluje ho. Tento svoj zámer mama ukazuje tým, že ponúka svojmu prvorodenému príležitosť byť spolu vo dvojici a robiť niečo príjemné. Prirodzene, bude niekedy porušovať aj pravidlá a posúvať hranice, a bude sa hnevať, keď mu v tom zabránime.
A čo ak staršie dieťa po narodení súrodenca zrazu začne robiť kroky späť vo svojom vývoji - napríklad ak opäť žiada o dojčenské mlieko z fľaše alebo chce byť znovu prebaľované? Podľa rodinnej psychologičky by rodičia mali zistiť, čo sa za týmito prejavmi skrýva: „Takéto želania často vyjadrujú potrebu väčšej blízkosti a pocitu bezpečia. Ak rodičia na tieto potreby reagujú, dávajú dieťaťu pocit istoty.“ Ak rodičia odmietnu splniť nejaké želanie, mali by dieťaťu empaticky a láskavo vysvetliť, prečo tak konajú.
Čo sa týka vekového rozdielu, existuje množstvo štúdií, ktoré sa zaoberajú otázkou, aký je ideálny vekový rozdiel medzi súrodencami. Tehotenstvo však nie je vždy možné naplánovať a každá rodinná situácia je jedinečná. Odborníčka Teml-Wall upokojuje, že neexistuje „ideálny“ vekový rozdiel. „Každý rozdiel má svoje výhody a nevýhody: Malý vekový rozdiel môže viesť k väčšej blízkosti, ale aj k väčšej konkurencii. Väčší vekový rozdiel zvyčajne znamená viac nezávislosti, ale menej spoločných záujmov.“ Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odporúča počkať po pôrode 24 mesiacov pred ďalším tehotenstvom, a to z medicínskej perspektívy na zdravie matky a dieťaťa. Dôležitý je aj vekový rozdiel a pohlavie detí. Optimálny vekový rozdiel je aspoň dva a pol roka, pretože staršie dieťa by už malo mať obdobie vzdoru za sebou. Ak sa vám podarilo druhé dieťa neskôr - po piatich a viac rokoch - vychovávate dvoch jedináčikov.
Konštruktívne Riešenie Konfliktov a Budovanie Komunikácie
Konflikty sú úplne bežnou súčasťou súrodeneckých vzťahov - a v skutočnosti sú dokonca dôležité pre ich psychický vývin! Deti sa prostredníctvom hádok učia sociálnym zručnostiam. Spory predstavujú bezpečné „trenažéry“ budúcich vzťahov s rovesníkmi aj dospelými. Súrodenecké vzťahy sú zo všetkých rodinných vzťahov najnásilnejšie. Násilie či šikana v súrodeneckom vzťahu môže viesť u detí k depresii či sebapoškodzovaniu. Súrodenci majú v priemere 3,5 konfliktu za jednu hodinu. Netreba sa týrať výčitkami, že som niekde zlyhal, čo však neznamená, že nemáme na situáciu žiaden vplyv. Problém nastáva, ak konflikty skĺznu do šikany, dominancie alebo dlhodobého odcudzenia. V takýchto prípadoch je čas zmeniť prístup alebo vyhľadať odbornú pomoc.
Základnou príčinou väčšiny hádok býva snaha získať pozornosť a priazeň rodičov, čo je úplne prirodzený jav vychádzajúci z vývinových potrieb dieťaťa. Deti rôznych vekových kategórií si formujú svoju identitu a skúšajú svoju autoritu - často práve v porovnaní so súrodencom. S tým súvisia aj pocity žiarlivosti alebo rivality, ktoré sú úplne normálne a prirodzené. Najviac sa tieto emócie vyostrujú pri príchode nového súrodenca do rodiny alebo v období, keď jedno dieťa dosahuje „míľnik“ (napríklad nástup do školy), čo druhé dieťa môže vnímať ako ohrozenie svojho postavenia. Dôležitý je aj temperament detí: niektorí súrodenci sú súťaživí a energickí, iní zas pokojnejší alebo mimoriadne citliví, čo môže byť zdrojom nedorozumení a vzniku treníc.
Rodičovské dieťa - príčiny, následky a kroky k vyliečeniu
Úloha rodiča pri riešení konfliktov je kľúčová. Je prirodzené túžiť po okamžitom upokojení hádky, no nie každá situácia si vyžaduje zásah dospelého. Ak si deti navzájom neubližujú fyzicky a nejde o dlhodobo nevyriešený problém, oplatí sa nechať ich skúsiť situáciu vyriešiť samé. Práve týmto spôsobom si osvojujú sociálne zručnosti ako vyjednávanie, empatiu aj sebapresadenie. Ak už do konfliktu zasahujete, je zásadné zostať nestranný. Vyhýbajte sa nálepkovaniu, hľadaniu vinníka či favorizovaniu jedného dieťaťa (často v závislosti od veku alebo pohlavia). Pozor aj na sklony interpretovať správanie súrodencov štýlom „ty si ten starší/rozumnejší, ustúp“, čo môže viesť k strate sebavedomia a narušeniu dôvery u oboch detí. Lepším prístupom je vnímať oba pohľady a ponúknuť priestor na vyjadrenie vlastných pocitov (napríklad: „Vidím, že ťa to nahnevalo. Môžeš mi vysvetliť prečo?“). Ak sú matka alebo otec z hádok svojich detí nadmerne podráždení alebo vystresovaní, mali by sa na situáciu pozrieť bližšie. Konflikty medzi deťmi môžu v rodičoch prebudiť vlastné, hlboko zakorenené spomienky z detstva.
Pre rodičov sú k dispozícii tieto techniky riešenia konfliktov:
- Zachovajte si nestrannosť. Bez ohľadu na to, kto začal, zostaňte nestranní. Aj keď sa jedná o malé bezbranné dojča. Na konflikt zareagujte takto: "Ako vám môžem pomôcť?"
- Rozdeľte ich. Pokiaľ si súrodenci fyzicky ubližujú alebo sa k tomu schyľuje, rozdeľte ich. Na konflikt zareagujte takto: "Vyzerá to, že si potrebujete od seba oddýchnuť."
- Preneste zodpovednosť. Pokiaľ sa fyzicky ani slovne nenapádajú, riešenie problému ponechajte na nich. Verte, že to vyriešia skôr, ako keď zasiahnete vy, dospelí. Na konflikt zareagujte takto: "Verím, že vy dvaja to spolu zvládnete vyriešiť." Tip: Ak deti pošlete riešiť konflikt von, vo väčšine prípadov máte vyhraté, pretože zmena miestnosti a vzduchu funguje ako kúzlo, zrazu sú deti zaujaté niečím iným a aj zabudli, prečo mali ísť von.
Pre deti, orientačne od 3 rokov, môžeme tieto techniky učiť a nacvičovať v rolových hrách:
- Môžeš súrodenca ignorovať.
- Môžeš odísť od toho, čo sa ti nepáči, keď súrodenec robí.
- Môžeš požiadať o pomoc, keď si nevieš dať rady.
Dieťaťu s konkrétnymi príkladmi vysvetlíme, čo všetko môže robiť počas konfliktu. Tu je dôležité zopakovať si domáce pravidlá (teda to, čo v našej rodine tolerujeme a čo už je za hranicou našej tolerancie). Je dobré, ak sa tieto pravidlá spíšu a vyvesia na viditeľné miesto. Pravidlá predstavujú výchovné hranice a platia nielen pre deti, ale aj pre nás rodičov. Príklad domácich pravidiel môže byť: „Správame sa k sebe láskavo, s úctou a rešpektom (neubližujeme si, nenadávame si, nevysmievame sa, neurážame sa…)“, alebo „O svoje veci sa starám (neničím veci, nenechávam ich ležať na zemi…)“.
Kľúčom k zníženiu eskalácie konfliktov medzi súrodencami je rozvíjať u detí komunikačné zručnosti a schopnosť pomenovať a zdieľať vlastné emócie. Komunikáciu deti zvyčajne preberajú od okolia - imitujú rodičov, súrodencov aj postavy z rozprávok. Ukážte deťom, že namiesto „Ty mi všetko ničíš!“ možno povedať: „Mrzí ma, že sa moja vec rozbila.“ Táto metóda predchádza eskalácii, pretože obviňovanie zvyčajne vyvolá automatickú obranu, zatiaľ čo zdieľanie pocitov otvára cestu k porozumeniu. Trénujte doma opisovanie emócií pomocou hier alebo spoločnými rozhovormi o tom, čo deti dnes zažili a ako to na ne pôsobilo.
Rodič by mal byť aktívnym vzorom. Keď dieťa uvidí, ako dospelý pokojne komunikuje, dokáže sa ospravedlniť či priznať chybu a hľadá zmierlivé riešenia, preberá tieto stratégie do svojho správania. Ak však dieťa opakovane vníma krik, nerovnomerné rozdelenie pozornosti či vynášané súdy typu „ty si vždy ten neposlušný“, posilňuje to jeho obranné mechanizmy a rivalitu. Veľmi dobre funguje spoločné nastavovanie rodinných pravidiel. Vytvorte si jednoduchý, zrozumiteľný systém, ako sa zachovať pri konflikte. Tieto zásady je dobré mať na očiach a opakovane ich pripomínať. Deti tak vedia, že pravidlá platia pre všetkých, bez výnimky, a nachádzajú v nich istotu a predvídateľnosť.
Druhou zásadnou zručnosťou je počúvanie. Povzbudzujte deti, aby sa striedali v rozprávaní a po druhom zopakovali, čo počuli. Naučte ich vnímať neverbálne prejavy (výraz tváre, tón hlasu), čo je u menších detí často účinnejšie než verbálna komunikácia. Praktickým nástrojom pre rodičov je vytváranie „priestorov na rozhovor“ - momenty, keď si spolu sadnete a otvorene diskutujete zážitky, vrátane tých negatívnych - bez obáv z trestu. Pravidelný dialóg buduje dôveru, do ktorej deti prirodzene zapájajú aj svoje spory. Silnou pomôckou môže byť aj použitie príbehov a rozprávok, ktoré modelujú situácie konfliktov a ich riešenie. Deti sa rady stotožňujú s postavami, v ktorých spoznávajú samy seba. Následná diskusia o príbehu, čo kto urobil dobre, čo by sa dalo skúsiť inak, napomáha prenosu zručností z fiktívneho sveta do reality.
Umocnenie Súrodeneckých Väzieb Skrz Spoluprácu a Empatiu
Prevencia je vždy jednoduchšia než následné hasenie kríz. Najlepším spôsobom, ako znížiť intenzitu a frekvenciu sporov medzi súrodencami, je investícia do spoločných aktivít, ktoré posilňujú ich vzájomný vzťah. Ideálne sú aktivity, kde deti môžu dosiahnuť spoločný cieľ - napríklad skladanie puzzle, stavanie stavebnice, tvorenie, stolové alebo kooperatívne hry. Ak obe deti vnímajú, že bez vzájomnej pomoci spoločný projekt nevznikne (postaviť bunker, upiecť koláč), majú prirodzene väčšiu motiváciu k dohode a kooperácii. Výchova k empatii a rešpektu je dlhodobý proces. U malých detí začnite modelovaním situácií („Ako by si sa cítil/a, keby ti niekto vzal obľúbenú hračku?“) a pochvalou, keď sa dokáže dieťa ospravedlniť alebo podeliť. U starších detí pomáha reflektovanie hádky - spoločne rozobrať, čo sa dalo urobiť lepšie, bez výčitiek a s podporou hľadania kompromisov.
Atmosféra v rodine, hodnoty rodičov aj spôsob výchovy zásadne určujú, aké búrlivé alebo pokojné budú vzťahy ich detí. Pozitívne, bezpečné a otvorené prostredie je prevenciou deštruktívnych konfliktov, pretože deti vnímajú model, podľa ktorého rodina reaguje na nezhody. Dôležité je napríklad to, či sa v rodine kričí, vyhráža trestom, alebo naopak vyjadrujú pocity a rešpektuje sa iný názor. Spoločné rodinné rituály (spoločná večera, večerné čítanie, pravidelný rodinný výlet) posilňujú pocit spolupatričnosti a rodinnej atmosféry. Tým sa znižuje neistota a súčasne aj potreba pozornosti - významného spúšťača konfliktov. Malé chvíľky s rodičom, jeden na jedného (napríklad večerné túlenie, spoločná prechádzka) zas posilňujú sebavedomie detí a znižujú ich potrebu „bojovať“ o priazeň rodiča súperením so súrodencom.
Veľkým „kameňom úrazu“ býva porovnávanie („Kája vždy robí domáce úlohy sám, prečo ty nie?“). Porovnávanie detí medzi sebou, žiaľ, zvyšuje napätie aj vo chvíľach, keď medzi nimi objektívne žiadny problém nebol. Každé dieťa má iné tempo. Aktívne sa vyhýbajte zosmiešňovaniu alebo zosilňovaniu rolí typu „ty si ten neposlušný, on ten dobrý“.Občas rodičia v dobrej viere robia chyby, ktoré však môžu konflikty medzi súrodencami nechtiac prehlbovať. Na prvé miesto patrí neustála snaha vyriešiť každý konflikt za deti. Ak rodič okamžite rozhoduje o „vinníkovi a víťazovi“, deti si neosvoja vlastné stratégie riešenia a často pokračujú v zápase o pozornosť a uznanie u dospelého. Je preto vhodné dať deťom čas i priestor, vyhýbať sa rýchlemu rozsúdeniu a namiesto toho ich viesť k samostatnému hľadaniu riešení. Ďalšou chybou je uprednostňovanie či favorizovanie jedného z detí - napríklad preto, že je mladšie, citlivejšie, alebo jednoducho s rodičom „viac ladí“. Dlhodobo to vedie k prehlbovaniu žiarlivosti, pocitu krivdy i znižovaniu sebavedomia oboch detí. Deti sa rýchlo naučia „vyjednávať“ u rodiča, ktorého cítia ako svojho spojenca, a rivalita sa ešte zvyšuje. Ak dieťa vníma, že jeho potreby sú trvalo upozadňované či zľahčované, buď sa začne intenzívne brániť (konflikty sa zvýšia), alebo svoju nespokojnosť presunie do iných oblastí (problémy v škole, s rovesníkmi). Prevencia je predovšetkým v aktívnom počúvaní, stanovovaní spoločných hraníc a modelovaní férových riešení.
Odpustenie ako Základ Trvalého Vzťahu a Dlhodobý Vplyv Súrodenectva
Vzťah medzi deťmi má vplyv aj na ich budúcnosť, preto je dôležité podporovať v nich schopnosť odpustiť, ktorá sa im v živote neraz zíde. Odpustenie pomáha urovnávať konflikty medzi súrodencami a pomáha budovať dôveru, ktorá je základom budúceho kvalitného vzťahu. Ako zväčša vo výchove platí, deti sa viac učia sledovaním dospelých, než počúvaním ich dobrých rád, preto je najdôležitejšie byť im skutočným vzorom. Výskumy dokazujú, že deti spozorujú, ak je medzi rodičmi konflikt a oni sa nezmierili, neodpustili si. Naopak, ak si obaja dospelí dokážu navzájom odpúšťať, nielen slovne, ale aj činmi, deti to prirodzene prevezmú a budú sa v dospelosti správať podobne. Pritom nezáleží na tom, či sú rodičia spolu vo vzťahu alebo nie. Podobne platí, že ak dospelí trvajú na svojej zatrpknutosti, učia deti správať sa podobne, dlhodobo negatívne bez snahy urovnať spor. Platí to najmä v prípade rozvodu, kedy je pre rodičov odpustenie a kladný príklad pred deťmi asi najväčšou výzvou.
Podobne to funguje aj vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Je dôležité, aby sa rodičia snažili vyhnúť tomu, že dieťaťu predvádzajú neschopnosť odpustiť, keď sa na neho hnevajú. Najhoršie je, ak mu stále vytýkajú veci, ktoré sa odohrali pred časom, pretože takto dieťa vidí hnev a zotrvávanie rodiča v tejto negatívnej emócii, čo je pre neho vzor neschopnosti odpúšťať. Aj v opačnej situácii, keď po celodennom strese v práci dôjde doma k vyhrotenému momentu, rodič môže dieťaťu povedať niečo tvrdé alebo v hneve nesprávne zareagovať. Najťažšie je uvedomiť si to a priznať svoju chybu, ísť za dieťaťom a ospravedlniť sa mu. Odpustenie sa však nedá len tak zahrať, ani nanútiť. Je to krehký nástroj, ktorý musí byť použitý úprimne. Nestačí obyčajné, naučené: „Prepáč“, ktoré je navyše vynútené vonkajšou silou. Na to, aby malo svoj efekt, by malo vychádzať z vnútorného presvedčenia toho, kto sa ospravedlňuje a vo chvíli, ktorá je pre neho vhodná.
Preto namiesto toho, aby sme nútili deti ospravedlňovať sa alebo prijímať ospravedlnenia podľa našich pravidiel, je vhodnejšie pochopiť a akceptovať to, že sú zranené, resp. niekomu ony ublížili, a uznať im tieto pocity. Nechajte im čas spracovať to, čo cítia, a až potom sa spýtajte, či sú pripravené odpustiť. Samozrejme, ak nie, aj na to majú právo a je to úplne v poriadku. Možno budú potrebovať viac času. Ak sa počas neho problém medzi deťmi vyrieši, nie je potrebné ich ešte dodatočne nútiť do ospravedlnenia.Začať stačí po malých krôčikoch. Po hádke alebo bitke medzi súrodencami, keď jednému tečie z nosa krv a druhý si pritláča pod oko mrazený hrášok, nemá význam snažiť sa deti okamžite spriateliť. Využite preto situáciu, ktorá nie je tak vypätá, keď deti nie sú nahnevané a zranené, ideálna je drobná zádrapka. Tak sa postupne začnú učiť, ako odpúšťať. Pri väčšom konflikte sa môže rodič odvolať na predchádzajúcu skúsenosť: „Pamätáš si, ako to bolo, keď si minule odpustil Jurkovi, že ti nenechal z čokolády?"
V rámci dobrých vzťahov medzi súrodencami je vhodné dávať pozor na to, aby ich konflikty a škriepky neprerástli v šikanovanie. Veľa sa o ňom nehovorí, verejnosť vie viac o šikanovaní v školách, ale aj šikanovanie medzi súrodencami nie je odborníkom ničím neznámym. Môže u dieťaťa spôsobiť depresiu, úzkostné stavy, sebaubližovanie a dokonca prerásť v psychopatologické správanie. Navyše, často býva v domácnosti prehliadané. Je preto dôležité vedieť, že odpustenie neznamená, že dieťa hovorí súrodencovi, že to, čo spravil, je v poriadku, ani to nie je presadzovanie spravodlivosti. Skôr ide o to, že sa dcéra či syn rozhodne, že sa prestane hnevať na svojho brata resp. sestru. Pri odpúšťaní nejde o teatrálne gestá, nie je potrebné ani žiadne čarovné slová. Odpustiť sa dá úsmevom, zavolaním do hry alebo chápajúcim pohľadom. Dobrou stratégiou je tiež ukázať deťom, ako odpustenie funguje v knihách, rozprávkach alebo filmoch. Práve príbeh je ideálnym spôsobom na to, aby deti videli, že konflikty vznikajú, ale existuje aj spôsob, ako na neférové správanie adekvátne reagovať a ukončiť ich. Deti môžu svoj názor aj napísať, čo sa dá využiť pri reálnej situácii. Popíšu, ako sa cítia, ako sa cítili počas konfliktu, po ňom, po odpustení. Môžu vyjadriť, čo by chceli, aby spravil a povedal ten, kto im ublížil, a ako by to na nich pôsobilo. Na záver môžu dopísať svoje odpustenie, no nemusia ho dotyčnému odovzdať.
Sú situácie, keď napätie medzi súrodencami vystúpi do popredia ešte silnejšie než obvykle - napríklad príchod nového bábätka, nástup jedného z detí do školy, sťahovanie, rozvod rodičov či iná výrazná zmena. Tieto míľniky dokážu vzťahy výrazne zaťažiť, pretože prevrátia zaužívané istoty a vyvolajú obavy zo straty pozornosti či bezpečia. Pri príchode nového súrodenca sa snažte zapojiť staršie dieťa do starostlivosti (v rámci jeho možností - napríklad podávanie plienok, prinesenie hračky), posilňujte jeho pocit výnimočnosti a zachovávajte čas s rodičom osamote. Umožnite mu verbálne vyjadriť aj negatívne emócie typu „Nepáči sa mi, že je tu nový braček“. Negatívne pocity sú v poriadku a treba ich prijímať bez bagatelizácie. Rodinné konštelácie sú čoraz rozmanitejšie. Nie všetky deti vyrastajú s biologickými súrodencami, ale čoraz častejšie aj s nevlastnými súrodencami v patchworkových rodinách. To môže priniesť špecifické výzvy pre súrodenecké vzťahy. Je dôležité brať do úvahy individuálne potreby a jedinečnosti detí a neprojektovať na ne predpojaté očakávania. Vzťahy by sa nemali vynucovať. Aj pri dvojčatách, pri veľmi malom alebo veľmi veľkom vekovom rozdiele, alebo pri súrodencoch so závažnými ochoreniami či postihnutiami, sú rodičia obzvlášť vyzvaní, aby boli spravodliví ku všetkým deťom.A čo ak napriek všetkej snahe rodičov súrodenci nenájdu k sebe cestu? Podľa odborníčky by to mali rodičia akceptovať. Súrodenci nemusia byť najlepšími priateľmi ani zdieľať rovnaké záujmy. Dôležitejšie je, aby sa naučili navzájom akceptovať a správať sa k sebe s rešpektom. A aj keď sa deti ako súrodenci neustále hádajú, môže sa stať, že ako dospelí si vytvoria bližší a dôvernejší vzťah než v detstve. Súrodenecký vzťah je často najdlhší a najpevnejší vzťah, aký človek v živote vytvorí.
Najnovšie výskumy na veľkých vzorkách ukazujú, že vplyv poradia narodenia na povahu a charakter v dospelosti je takmer nulový. Vyzerá to, že je to niečo ako definovať sa cez horoskop - popisy sú tak vágne, že sa s nimi dokážeme ľahko stotožniť, a tak sa napríklad ako najstaršie dieťa môžeme cítiť ako dominantný a zodpovedný. Za jednu z najväčších výziev rodičovstva sa považuje práve snažiť sa nepodsúvať deťom v rodine rôzne roly a neutvrdzovať ich v nich. Nedávať dieťaťu rolu zodpovedného, pretože je najstarší, rolu miláčika a tvorcu dobrej nálady, pretože je najmladší, rolu agresora, pretože je starší či chlapec, alebo rolu obete, pretože je dievča či mladší súrodenec. Ak ste vyrastali ako najstaršie dieťa, vaše skúsenosti môžu mať významný vplyv na to, akým rodičom budete. Najstarší súrodenci sa často obávajú zlyhania, keď sa sami stanú rodičmi. Môžete byť prísnejší a mať tendenciu byť na svoje deti prísnejší. Vyplýva to z ich skúseností s riadením mladších súrodencov a často ide ruka v ruke s vysokou mierou zodpovednosti, ktorú prejavovali už v detstve. Rodičia, ktorí boli vychovávaní ako najstarší, môžu na svoje deti preniesť vysoké očakávania, ktoré na ne kládli ich vlastní rodičia.
tags: #tricka #pre #surodencov #som #najstarsie #dieta