Vývin reči je jedným z najfascinujúcejších procesov v ranom detstve, ktorý predznamenáva komplexné kognitívne a sociálne schopnosti. Pre mnohých rodičov sú prvé slová dieťaťa magickým okamihom, no komunikačné schopnosti sa budujú už od narodenia - od plaču, cez bľabotanie, až po prvé zrozumiteľné slová a vety. Ak však trojročné dieťa ešte stále nevie pomenovať ani ukázať predmety, alebo jeho rečový vývin výrazne zaostáva za rovesníkmi, je to signál, ktorý si vyžaduje zvýšenú pozornosť a včasnú intervenciu. Mnohí samozvaní odborníci na detskú reč často hovoria vetu: „Nevadí, má ešte čas. Rozchodí sa, keď pôjde do škôlky. Aj Einstein začal rozprávať až v 5-tich rokoch…“ Túto vetu, ktorú často počúvame, treba upresniť, pretože vývin reči je špecifický a v každom období sa v reči intenzívnejšie rozvíja iná zložka, ako sú slovná zásoba, gramatika, výslovnosť či schopnosť čítať.
Komplexnosť vývinu reči a jeho míľniky
Vývin reči je do istej miery u každého dieťaťa individuálny, hovoríme skôr o časovom rozmedzí, v ktorom sa očakávajú určité míľniky. Mgr. Magdaléna Malyszová, klinická logopedička z ambulancie klinickej logopédie v Bratislave, potvrdzuje, že komunikačné schopnosti dieťaťa nezačínajú až pri prvom „mama“ či „tata“. Už po 3. mesiaci života sa objavuje tzv. pudové džavotanie, kedy dieťa začína experimentovať a hrať sa so svojimi artikulačnými orgánmi. Postupne vydáva zvuky, ktoré počuje vo svojom okolí. Po 6. mesiaci hovoríme o napodobňujúcom džavotaní, kedy sa najprv objavuje džavotanie dvoch rovnakých slabík, napríklad „ma-ma“ alebo „ba-ba“.
Následne sa okolo 8. mesiaca začína rozvíjať komunikačný zámer, kedy dieťa začína používať prirodzené gestá, ako je ukazovanie predmetu rodičovi, ukazovanie prstom alebo rukou, otočenie hlavy na stranu ako odmietnutie jedla, zdvíhanie rúk ako žiadosť, aby ho rodič zodvihol, či tlieskanie. Veľmi dôležitou súčasťou tohto predrečového obdobia je aj postupný rozvoj porozumenia reči. Už približne v 8. mesiaci dokáže dieťa reagovať na svoje meno alebo na otázku „Kde je mama?“. Prvé slová obvykle prichádzajú okolo 12. mesiaca. Medzi 18. a 24. mesiacom prichádzajú prvé dvojslovné výpovede, čo je ďalší významný krok vo vývoji.
Schopnosť spájať určité hlásky a vytvárať si tak prvú primitívnu slovnú zásobu by malo dieťa ovládať už okolo 10. - 12. mesiaca. V tomto období viackrát pomenuje rovnakým pazvukom ten istý predmet. Do 12. - 18. mesiaca pribúdajú do detského slovníka prvé slová, dieťa by už malo vysloviť povestné prvé slovko „mama“ a k tomu pridať ostatné, ktoré sú zložené z jednoduchých slabík, napríklad „ham“, „pá pá“ alebo „toto“. Do 2 rokov by mal potomok rozprávať viacero slov, ktorých výslovnosť ešte nemusí byť čistá, a pomaly začína tvoriť krátke vety zložené maximálne z dvoch slov. Medzi nimi robieva niekedy malú pauzu, no časom pôsobí jeho reč plynulejšie.
Vo veku 2 - 3 roky je slovná zásoba už širšia a dieťa si pamätá čoraz ťažšie slová. V tomto období by už nemalo komoliť jednotlivé hlásky. Ak dieťa v tomto veku ešte nekomunikuje, respektíve používa len do desať slov, mali by ste navštíviť logopéda. Medzi 3 - 4 rokmi by malo dieťa už samostatne hovoriť, tvoriť dlhšie vety a komunikovať bez väčších problémov. Nemali by mu vypadávať slová a zároveň by sa mu mala čistiť reč, aby vyslovoval jednoduché hlásky v ich správnom tvare. Vo veku 4 - 5 rokov musí dieťa zvládnuť aj ťažšie slová, jeho slovná zásoba je bohatá a nemá problém s tvorbou súvetí. Postupne by mal čisto vyslovovať všetky mäkké slabiky a vie správne rozlišovať jednotlivé významy slov. Medzi 5 - 6 rokmi sa z reči odstraňujú posledné chybičky, profiluje sa vyslovovanie náročnejších písmen ako napríklad L, R, G a K. Nemá rozprávať maznavo a detinsky a slová by malo používať v ich správnom tvare.
Prečo nečakať: Dôsledky oneskoreného vývinu reči
Čakať na to, kým sa dieťa „rozrozpráva“ samo, je rizikové a môže viesť k vážnym dlhodobým dôsledkom. Ako hovorí logopedička Mgr. Ľudmila Mičianová, ak by trojročné dieťa nechodilo, nikto by nepovedal: „Nevadí, má ešte čas. Rozchodí sa, keď pôjde do škôlky. Aj tak by s fyzioterapeutom ešte nespolupracovalo, tak načo ho tým trápiť.“ V skutočnosti to nie je ani takéto zjednodušené. Napríklad, niektoré deti, ktoré „preskočili“ fázu lozenia a štvornožkovania, mávajú v prvom ročníku problém držať správne ceruzku. Nemajú dostatočnú oporu v lakti, ktorú iné deti pri plazení získali. Takáto spojitosť by nám mnohým ani nenapadla. Síce sa dieťa naučilo chodiť, neosvojená schopnosť sa ukázala ako chýbajúca omnoho neskôr, pri osvojovaní si novej, inej schopnosti.
Rovnako je to aj s rečou. Ak trojročné dieťa ešte nespája slová do viet, možno sa to naučí v štyroch rokoch, ale vety nebudú gramaticky správne. Ak sa gramatika upraví v piatich rokoch, dieťa ešte nebude pripravené na školu. Problémy, ktoré sa dostavia neskôr, môžu a nemusia byť nápadné. Môžu a nemusia vám prekážať. Deti si tieto deficity nemusia, no môžu uvedomovať, a to až do dospelého veku. Ich neskoršie rozhodnutia, ako výber školy či povolania, môžu byť ovplyvnené ich ťažkosťami v reči. Zbytočne nečakajte a vyhľadajte logopéda, kým by ste čakali, vaše dieťa by nikam nenapredovalo.
Rozpoznanie signálov: Kedy spozornieť a kedy vyhľadať odborníka?
Včasné rozpoznanie signálov oneskoreného vývinu reči je kľúčové. V každom veku sú iné rizikové faktory spojené s vývinom reči, ktoré by si mal rodič všímať a prípadne sa poradiť s logopédom. Klinická logopedička Mgr. Magdaléna Malyszová uvádza konkrétne rizikové faktory a signály, ktoré by mali viesť k návšteve logopéda:
Rizikové faktory oneskoreného vývinu reči:
- Deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou.
- Predčasne narodené deti.
- Deti z horšieho socioekonomického prostredia alebo nedostatočne stimulujúceho prostredia.
- Deti s častými zápalmi stredného ucha.
- Deti, ktorých rodičia alebo súrodenci mali problém s rečou alebo s poruchami učenia.
- U detí s rôznymi zdravotnými ťažkosťami, napríklad s genetickou poruchou, s rázštepom pery a/alebo podnebia, senzorickým deficitom, poruchou autistického spektra, je riziko oneskorovania sa alebo ťažkostí s vývinom reči vysoké.
- Výskumy taktiež poukazujú, že pozeranie TV, tabletov a iných digitálnych médií u detí v nízkom veku výrazne zvyšuje pravdepodobnosť oneskorovania sa v jazykovom vývine.
Signály na vyhľadanie logopéda podľa veku:
Okolo 1. roka:
- Neprejavuje dostatok iniciatívy na získanie pozornosti dospelého - nemá komunikačný zámer (ak dieťa niečo chce, nenadväzuje aktívne očný kontakt, nedá to dospelému najavo gestami, vokalizáciou, pohľadom).
- Nepoužíva komunikačné gestá (neukazuje na predmet svojho záujmu, neukazuje predmet v ruke, nepodáva predmet inej osobe, neočakáva predmet).
- Neobjavujú sa gestá ako napríklad krútenie hlavou na znak nesúhlasu, dvíhanie rúk, aby bolo dieťa zdvihnuté na ruky, kývanie na rozlúčku, tlieskanie a podobne.
- Neobjavujú sa funkčné gestá (napríklad telefón si neprikladá k ušku, hrebeň k vláskom, hrnček k ústam a podobne).
- Je prevažne ticho, málo si džavoce.
- Nereaguje na jednoduché pokyny a gestá ako napríklad „Poď sem!“.
Okolo 2. roka:
- Nemá komunikačný zámer.
- Nepoužíva gestá.
- Nehovorí približne 50 slov a nezačína tvoriť dvojslovné spojenia.
- Má výrazne lepšie porozumenie ako hovorenú reč.
- Má slabé porozumenie reči (priemerné dieťa rozumie približne 500 slov z bežnej slovnej zásoby).
- Má nezrozumiteľnú reč pre blízkych, používa veľmi obmedzený počet hlások.
- Evidujeme regres vo vývoji reči - dieťa prestáva rozprávať alebo začína opakovať frázy, ktoré používa nefunkčne.
- Neobjavuje sa symbolická a predstieraná hra, preferuje repetitívnu hru (má tendenciu stále opakovať rovnaké činnosti, napríklad stavať autá do rady, točiť s predmetmi a podobne), nezapája do svojej hry ostatných.
Okolo 3. roka:
- Nepoužíva viacslovné výpovede - jednoduché vety.
- Má slabú slovnú zásobu v porovnaní s rovesníkmi.
- Reč je ťažko zrozumiteľná pre cudzie osoby (v 3. rokoch by malo byť dieťa zrozumiteľné pre cudzie osoby na 75 %).
- Má ťažkosti s porozumením reči, aj keď je reč pomalá, jednoduchá a obsahuje gestá.
- Používa „echolalickú reč“ - opakuje výpovede po komunikačnom partnerovi, z TV bez komunikačného zámeru, nefunkčne.
- Nekladie žiadne otázky a nevyžaduje odpoveď.
- Tvorí niektorú hlásku chybne (na nesprávnom mieste), napríklad hlásku R tvorí hrdelne alebo sykavky tvorí medzi zubami (ak napríklad hlásku R zamieňa za jednoduchšiu hlásku J, je to veku primerané).
- Má v reči neplynulosti (napríklad zajakávanie).
Pochopenie skutočnosti, že nie je prirodzené, keď sa dieťa uspokojí s krútením koliečok od autíčka či sledovaním detailov hračiek, je dôležité. Dieťa musí túžiť po spoločnosti dospelého človeka a iných ratolestí. Nezáujem o socializovanie môže byť do istej miery aj prirodzený, ale otázny je vždy kontext, ktorý dieťa k takémuto správaniu vedie. Nebolo by rozumné, keby sme do rovnakej pozície stavali dieťa, ktoré má záujem sa kontaktovať, ale nevie, ako na to, a dieťa, ktoré kontakt nepotrebuje. Nenechajte sa však pomýliť, dieťa sa v ranom veku musí zaujímať o predmety v zmysle objavovania ich funkcie, ale nie je bežné, keď napríklad trojročné dieťa nevie pomenovať ani ukázať predmety.
Jeden z rodičov spomína prípad svojho 2,5-ročného syna, ktorý povie iba približne 6 jednoduchých slov a doma sa vôbec nehrá s hračkami, ani s legom, autíčkami, plyšákmi, ani s knižkami. Je dosť náročné s ním tráviť doma čas, nemá ani záujem "pomáhať" v domácich prácach. Baví ho iba kreslenie a rozprávka v TV. Inak stále behá po byte, skáče po posteli, "besní sa," je nonstop vyrehotaný a nevie sa skľudniť. Trápi ho, že ho nevie nič naučiť, snaží sa mu ukazovať zvieratká v knižkách, farby, predmety a absolútne to ignoruje. Vôbec nevníma, keď mu niečo "vysvetľuje," ani sa nepozrie, keď rozpráva. Nepozná zvieratá (okrem psa), nevie, ako ktoré zviera robí, nepozná ani jednu farbu. Ak má náhodou cez deň svetlú chvíľku a vníma, tak rozumie, čo od neho chce (napríklad choď zahodiť do koša, choď sa vycikať). Takéto správanie, kombinované s obmedzenou slovnou zásobou a nezáujmom o interaktívnu hru, je jasným signálom pre konzultáciu s logopédom.
Rola logopéda: Moderný prístup a efektívna pomoc
Mnoho rodičov sa obáva návštevy logopéda, no tieto obavy sú často neopodstatnené. Logopédia nie je žiadne trápenie! Už nie je iba o paličkách v ústach a bielych plášťoch. Logopedička Mgr. Ľudmila Mičianová zdôrazňuje, že detský logopéd nie je doktor, z ktorého majú deti strach: nepichá injekcie, nepredpisuje lieky, nechodí od hlavy po päty v bielom plášti s rúškom na tvári. Mnoho dnešných logopédov robí terapiu s deťmi hravou formou. Starší sedia za stolíkom so zaujímavými pracovnými listami, pomôckami, kartami, pexesom, zatiaľ čo mladší sedia na koberci a pani logopedička ich s pomocou zaujímavých hračiek učí pekne rozprávať. Mnoho detí sa na stretnutie s logopédom teší.
Pri najmenších deťoch (do 3-4 rokov) logopéd pracuje najmä s rodičom, tak ako je to napríklad v Kurze pre rodičov „Nehovorí? Nečakajte!“. Rodič je ten, kto je s dieťaťom najčastejšie a kto ho môže najlepšie stimulovať v reči. Logopéd ukáže rodičovi, ako na to. Logopédia nie je žiadny zázrak. Nikto nemôže povedať, že ak sa predsalen odhodláte a zájdete k logopédovi, vaše dieťa začne ako šibnutím čarovného prútika okamžite rozprávať. Niekedy sú za tým hodiny a hodiny spoločnej domácej snahy. A niekedy nás i napriek tomu možnosti a schopnosti dieťaťa jednoducho „nepustia“ k takým pokrokom, aké by sme si priali. Vývin reči je veľmi individuálny a neexistujú dve rovnaké deti. Mnoho terapií v súčasnej logopédii sú takzvané „evident based“, čiže „založené na dôkazoch“, čo znamená, že ich efektivita je vedecky preukázaná výskumom.
Okrem toho, že návšteva logopéda prospieva deťom, často ulahodí aj rodičom: konečne zistíte, či vaše obavy boli alebo neboli odôvodnené. Zistíte, čo a prečo má vaše dieťa vlastne za rečový problém. Uvidíte, ktoré sú jeho silné a slabé stránky a naučíte sa tie slabé vhodne stimulovať. Stretnutia s logopédom môžu úplne zmeniť váš postoj a pomôcť vám vyrovnať sa s pocitmi, ktoré prežívate. Naučíte sa, čo môžete od dieťaťa najbližšie očakávať a budete sa tak čoskoro môcť tešiť z nových, aj malých, pokrokov. Z mnohých rodičov sa potom stávajú akísi „laickí logopédi“, ktorí vedia aj sami vymyslieť vhodnú aktivitu. Rodičia, ktorí nečakajú a aktívne vyhľadajú pomoc, sa často stávajú partnermi v terapii, ktorí dokonca prekvapia logopédov svojím „arzenálom“ pomôcok a aktivitami. Ak máte podozrenie, že s rečou vášho dieťaťa niečo nie je v poriadku, nečakajte. Nenechajte sa odradiť radami samozvaných odborníkov, ktorí o vašom dieťati toho veľa nevedia, a logopédia ako veda od „ich doby“ výrazne pokročila. Naučte sa vášmu dieťaťu pomôcť.
Ako rodičia môžu aktívne podporovať rečový vývin
Rodičia by mali stimulovať správny vývin reči u dieťaťa od narodenia, lebo presne vtedy sa začína. Vývin reči je postupný proces, ktorý prebieha najmä v interakcii medzi dieťaťom a rodičom. Preto najlepšie, ako podporiť vývin reči u dieťaťa, je tráviť s ním veľa času aktívnou komunikáciou. Podľa toho, v akom vývinovom štádiu reči sa dieťa nachádza, by sme mali prispôsobiť svoju reč voči dieťaťu.
Všeobecne však platí, že popisujte dieťaťu všetko, čo práve vidí a deje sa okolo neho, rozprávajte sa s ním o tom, používajte viac otvorené otázky, spievajte si pesničky, rozprávajte si riekanky, zapájajte ho do bežného chodu domácnosti, napríklad pri varení, praní, aby s vami trávilo čo najviac času, aj keď to bude znamenať, že vás to zdrží. Čas, ktorý investujete do dieťaťa, najmä v ranom veku, sa vám mnohonásobne vráti.
Dôležité je tiež správne používanie technológií, ktoré sú dnes neoddeliteľnou súčasťou našich životov. U detí do dvoch rokov sa snažte vyhýbať používaniu akýchkoľvek digitálnych médií. Vo veku medzi 2 a 5 rokmi obmedzte používanie obrazovky na maximálne jednu hodinu denne. Vyberajte dieťaťu veku primerané programy, pozerajte sa na ne spolu s ním, pomôžte mu pochopiť, čo vidí, a rozprávajte sa s ním o tom. Lepšie ako pozeranie príbehov na obrazovke je počúvanie príbehov z kníh.
Mgr. Ľudmila Mičianová, ktorá ukončila štúdium logopédie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v roku 2014 a venovala sa vytváraniu metodiky interaktívneho čítania, hovorí, že čítanie je jedna z najúžasnejších aktivít, ktoré môže rodič so svojím dieťaťom robiť. Vďaka čítaniu podporujete aj rozvoj jazykových schopností dieťaťa. Dávate dieťaťu dar v podobe bohatej slovnej zásoby, lepšieho porozumenia a schopností, ktoré pomôžu v rozvoji jeho gramotnosti a cibrení pozornosti aj pamäte. Odborníci zistili, že deti v jazyku napredujú viac, ak sa zameriame na obsah a význam textu, a ak sa učia neformálnym spôsobom. Pamäť detí je totiž daná hĺbkou ich porozumenia. V jednom z výskumov sa deti pohotovo naučili informácie neformálnym spôsobom, keď ich spracovali do hĺbky, no mali ťažkosti učiť sa slová naspamäť.
Stratégie interaktívneho čítania:
- Čítanie dieťatku má zmysel už od prvých mesiacov života. Samozrejme, na začiatku ide skôr o to, aby sa dieťa zoznámilo s knihou. Približne od 6. mesiaca dieťa začína rozlišovať hlásky svojho materinského jazyka počúvaním. Počúva, keď komentujete činnosti okolo neho, keď pomenúvate predmety, keď mu čítate. Približne medzi 8. a 12. mesiacom života začína dieťa spájať konkrétne zvuky s konkrétnymi predmetmi.
- Urobte si z čítania rutinu, ktorú opakujete každý deň. Čítanie by malo byť v prvom rade aktivitou, ktorá prináša radosť. Veľa rodičov sa snaží s malými deťmi čítať „pekne po poriadku“, aby sa to správne naučili - prečítať názov, postupne otáčať po poradí strany, čítať od začiatku do konca doslova napísaný text. Je však dôležité prispôsobiť sa dieťaťu a jeho záujmu.
- Používanie rozmanitej slovnej zásoby. Je dobré neskĺznuť len k vymenovávaniu, čo je na obrázkoch, lebo vtedy dieťaťu predstavujeme iba podstatné mená. Rozvíjajte vety a popisujte detaily.
- Zvýraznenie dôležitých slov. Kľúčové slová pre pochopenie textu zvýrazníme zosilnením hlasu, spomalením tempa či ukázaním slova na obrázku.
- Predlžovanie výpovede. Ak dieťa povie niečo o knihe, jeho výpoveď zopakujeme spolu s pridaním doplňujúcej informácie. Ak napríklad povie „pes“, môžete povedať „Áno, to je veľký, chlpatý pes!“.
- Budovanie porozumenia. Dieťa príbehu lepšie porozumie, ak dej prepojíme s jeho vlastnými skúsenosťami. Ak si napríklad prečítate o zvieratkách na farme, môžete sa spýtať, či dieťa videlo podobné zvieratá na výlete.
- Budovanie predstavivosti. Vďaka knihám majú deti možnosť stretávať sa s imaginatívnym jazykom a presahovať „tu a teraz“.
- Presahovanie rámca knihy. Táto stratégia odporúča presahovať rámec knihy a podnecovať dieťa k diskusii, čím sa rozšíri jeho myslenie. Dieťaťu pomôžeme predvídať, čo sa v príbehu stane („Čo myslíš, že sa stane, keď sa vlk pokúsi fúknuť do domčeka z tehál?“), porovnávať a dávať do kontrastu („Tento psík je maličký, ako pes tvojej kamarátky Janky.“), rozprávať o pocitoch („Chlapec nemôže nájsť svoj balón. Vyzerá veľmi smutný.“), spájať príbeh so skúsenosťami dieťaťa („Pamätáš sa, keď si stratila bábiku a bola si smutná?“).
Budovanie sociálnych zručností ako základ reči:
- Očný kontakt: Vytvorenie a udržanie očného kontaktu je nesmierne dôležitá sociálna zručnosť. Spoločné pohľady poskytnú množstvo informácií o danej situácii prostredníctvom gest, mimiky, pohybov, výrazu tváre. Očný kontakt sa dá trénovať a zlepšiť aj tým, že keď sa dieťa na vás pozerá, využijete príležitosť a zatvárite sa šťastne, smiešne alebo mu ukážete niečo zaujímavé.
- Pozornosť: U menších detí je typické, že majú malý rozsah pozornosti. Cieľom na jej cvičenie je predĺžiť dobu, kedy je dieťa schopné sa sústrediť na činnosť a dávať pozor. Je vhodné odstrániť rušivé vplyvy, vybrať si hračku, o ktorú má dieťa väčší záujem ako o iné hračky, vniesť do hry prekvapenie, zážitok, radosť a nechať sa viesť dieťaťom.
- Napodobňovanie: Deti si osvojujú všetko, čo vidia a počujú cez napodobňovanie. Pridajme sa k dieťaťu, keď sa hrá, vyzvime ho slovom, aby nás napodobňovalo: „urob toto“ a ukážme, prípadne mu s tým pomôžme tak, že to s ním urobíme. Napríklad zatlieskame pred ním, chytíme mu ruky a následne zatlieskame s jeho rukami. Dôležitá je aj pochvala, pretože pokyn urobilo, hoci s nami.
- Striedanie sa: Rodičia reagujú na zvuky, ktoré vydáva dieťa, a na činnosti, ktoré robí, a potom ich samo preberá (akoby raz ty a raz ja). Túto schopnosť je nutné podporovať od útleho veku. Pravidlá, ako sa striedať, musia byť jasné a pevné, súvisia totiž s budúcou komunikáciou a vedením rozhovoru.
Správna komunikácia a korigovanie: Ako na to?
Rodičia často deti opravujú a nútia ich, aby slovo vyslovili správne, čo nie je správny prístup. Ak dieťa nesprávne vysloví slovo „čaj“, napríklad povie „mami, prosím si caj“, namodelujte dieťaťu správnu výslovnosť a zvýraznite hlásku, ktorú vyslovilo nesprávne, napríklad „dobre, hneď ti urobím Čaj“, aby sme stimulovali správnu výslovnosť sluchovou cestou. Ak dieťa danú hlásku nedokáže vysloviť a rodič ho núti do opravy, zbytočne dieťa frustruje a vytvára si negatívny vzťah k nácviku výslovnosti, lebo aktuálne nie je v jeho schopnostiach vysloviť slovo správne.
Aj keď deti vedia danú hlásku vysloviť, kým ju začnú používať v spontánnej reči, musia si ju najprv nacvičiť v slabikách, v izolovaných slovách vo všetkých pozíciách, postupne ju zafixovať vo vetách, pri opise obrázku a potom postupne zautomatizovať do bežnej reči postupným predlžovaním času, kedy je dieťa schopné sústrediť sa na správne používanie. Spontánne používanie v reči si vyžaduje určitý čas a dostatočný tréning. Musíme vždy trénovať na úrovni, ktorú ešte dieťa úplne nezvláda samostatne, ale s pomocou to dokáže, v takzvanej zóne najbližšieho vývinu. Rovnakým spôsobom, ako pri nesprávnom vyslovovaní slov, sa riadime aj pri oprave nesprávnej gramatiky. Opravovať dieťa pri nesprávnej výslovnosti a gramatike je nesprávne, pri neplynulostiach (ako zajakávanie) je to priam zakázané.
Kedy neodkladať návštevu logopéda
Ako uvádza Mgr. Magdaléna Malyszová, logopéda treba navštíviť čo najskôr, ak tvorí dieťa hlásku chybne, teda na nesprávnom mieste alebo nesprávnym spôsobom, napríklad hlásku R v hrdle, sykavky medzi zubami, aby si tento zlozvyk nefixovalo. Čím dlhšie dieťa takúto výslovnosť používa, tým náročnejšie je ju odnaučiť. Ak dieťaťu v 4 rokoch chýba v reči viacero hlások vývinovo náročnejších, ako je R, L, ostré (CSZ) aj tupé sykavky (ČŠŽ), alebo dokonca v reči chýba aj niektorá vývinovo skoršia hláska, ako je napríklad najčastejšie K, G, T, D alebo V, F, je to dôvod na urýchlenú konzultáciu. Do piatich rokov by malo dieťa tvoriť a používať správne všetky hlásky reči, ak tak nie je, je vhodné vyhľadať logopéda. Všeobecne rodičom odporúčam, ak výslovnosť po 4 roku nie je správna, aby začali hľadať logopéda, pretože čakacia doba na vyšetrenie je často dlhšia. Žiaden vek dieťaťa nie je natoľko nízky, aby mu ešte tento odborník nedokázal pomôcť. Ideálne je začať s prácou pred nástupom do školy, kedy je úspešnosť vždy väčšia. Horná veková hranica úpravy rečových chýb neexistuje, no najideálnejší čas je do siedmeho roku.
Príbehy rodičov: Skúsenosti a cenné rady
Realita oneskoreného vývinu reči je pre rodičov často plná obáv a emócií. Mnohé mamičky sa podelili o svoje autentické príbehy, ktoré odhaľujú, aké dôležité je neignorovať signály a hľadať pomoc.
Príbeh prvej mamičky
Dcérka prvej mamičky má 4,5 roka a jej výslovnosť stále nie je taká, aby jej cudzí ľudia boli schopní na 100 % rozumieť. Problémom je predovšetkým rýchlosť reči, keďže sa ponáhľa a potom „hltá“ slová. Okrem toho nemá zvládnutú hlásku „R“ a hláska „L“ je „na polceste“. Jej slovná zásoba a celková syntax reči sú oproti rovesníkom oklieštené. Síce hovorí v súvetiach, ale gramatika má značné slabiny, napríklad v skloňovaní či rozlišovaní rodov.
Mamička si prvýkrát všimla, že je niečo „inak“, keď sa blížili dcérkine druhé narodeniny a stále hovorila len pár slov, aj to skomolených, respektíve často iba prvú slabiku. Napríklad „pa“ bola lopata, paradajka, panák a podobne. Slová nespájala do dvojslovných viet. Básničky, pesničky či rozprávky ju ani trochu nebavili, nezaujímalo ju žiadne maľovanie, puzzle, lego ani nič podobné, najradšej lietala vonku.
Vo veku 2,5 roka nastúpila dcérka na pravidelné logopedické sedenia. Pani logopedička jej odporučila prečítať si Knihu o detskej reči, ktorá mamičke značne pomohla v komunikácii s dcérkou. Hovorila pomalšie a tak, aby mala v čase prehovoru jej plnú pozornosť. Začala pre lepšiu zrozumiteľnosť hovoriť v jednoduchých vetách, z reči sa snažila podľa možností vylúčiť zdrobneniny. S dcérkou začala pracovať podľa pokynov logopedičky, motivovala ju k reči, a ak to bolo možné, plnila jej želania až vtedy, keď sa jej to snažila povedať, nie len ukázať. Zaradili prácu za stolíkom na zlepšenie jemnej motoriky - pomaličky od pár minút do polhodinky a dlhšie - samozrejme za odmeny. Používali puzzle, navliekačky, skladanie lega, vytlačenie a zalaminovanie množstva materiálov na spájanie, rozširovanie slovnej zásoby, priraďovanie, kategorizovanie a podobne. Postupne sa prepracovali k súvetiam - ešte aj obyčajnú spojku „a“ museli nacvičiť za stolíkom. O to viac ju teší, že všetku takto nadobudnutú gramatiku začala plynulo používať v bežnej reči. Stále navštevujú logopedičku dvakrát mesačne, ktorá jej dáva vždy úlohy, ktoré sa s ňou snaží do ďalšej návštevy zvládnuť.
Mamička ju prijala do tej miery, že si uvedomuje, že je to niečo, za čo nemôže a čo nerobí naschvál. Teda ju neviní, ale ani seba za to, že nehovorí ako rovesníci. Ale neprijala to v zmysle, že by nad ňou zlomila palicu s tým, že nikdy nebude hovoriť a načo sa bude snažiť. Naštartovať reč pomohla práca za stolíkom, vizualizácia slov a využívanie toho, čo mali doma na učenie. Učenie nielen za stolom, ale aj pri činnosti - pri skladaní bielizne si hovorili, koho je - cvičili privlastňovanie, pri návšteve farmy si hovorili, čo zvieratká papajú a čo nám dávajú, pri prechádzke lesom sa učili, ktoré zvieratká sú lesné a aké farby majú listy, ako sa volajú kvietky. Celkovo sa snažila splniť jej požiadavky až vtedy, keď ich nejakým spôsobom vokalizovala - hoci aj nie presne, ale skrátka niečo povedala. Dcérka sa dokonca sama začala pýtať „učiť sa“ hneď, ako mladšia dcérka doobeda zaspala. To bol ich stály čas, kedy cvičili a postupne sa jej to úplne vžilo a vtedy spravila naozaj obrovský krok vpred. Zaradenie do kolektívu síce prinieslo svoj úžitok, ale nebol to extra krok vpred. Pochytila nejaké slová, ale „nerozkecala sa do mesiaca navštevovania škôlky“.
Najväčšiu radosť jej robia pokroky dcérky. Keď sa jej niekoľko minút nezavrie pusa a hovorí naozaj k veci. Keď si vedia veci normálne vydiskutovať, dohodnúť sa, čo sa bude diať, čo sa jej páči a čo nie. Keď počuje, ako v bežnej reči krásne používa sykavky, ktoré pracne cvičili takmer pol roka. Keď ju vidia ľudia po dlhšej dobe a očividne jej rozumejú omnoho lepšie ako pri poslednom stretnutí. Trápi ju však to, že nevidí do budúcnosti.
Najčastejšou nevyžiadanou radou bolo „Vieš, ale dieťaťu sa musíš venovať“. Mamička však dieťaťu venovala veľa času a pozornosti, chodili na výlety, do lesa, na hrady, na rozhľadne, na túry, na spoznávačky miest a prírody. Vždy jej hovorila, kde sú, čo idú robiť, čo vidia okolo seba, učila sa skúsenosťou. Odmalička si čítali knižky, spievala jej, hovorila básničky, doma má veľa rozvíjajúcich hračiek a pomôcok, na ktoré nesadá prach, ale sa s nimi aktívne hrávajú. Preto ju zamrzí, keď má niekto pocit, že jej rečový deficit je spôsobený nedostatkom pozornosti. To je presne to, čo rodič „normálneho“ dieťaťa nepochopí. Má aj mladšiu dcérku, ktorej reč naskakovala doslova zo dňa na deň sama a vo veku necelých 3 rokov s nimi vedie plnohodnotnú konverzáciu.
S odstupom času by skôr začala cvičiť pravidelne oromotoriku, ktorú dcérka očividne potrebuje ako soľ, lebo má problém s tým umiestniť jazyk tam, kam má. Ako každý sval, aj jazyk potrebuje pravidelné cvičenie, a to prináša veľmi pekné výsledky. A mať väčšiu trpezlivosť, aj keď „ono je to niekedy takmer nemožné, keď stokrát niečo zopakujete a cvičíte a na stoprvýkrát to stále nevie“. Jej hlavná rada rodičom: Nečakajte! Ak sa vám čokoľvek nezdá, poraďte sa s lekárom, vypýtajte si žiadanku k logopédovi. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že tam prídete zbytočne a reč príde sama. Nečakajte, že sa rozhovorí v škôlke, kolektíve, keď bude mať 4 či 5 rokov, lebo susedovie vnúča tiež nehovorilo a zo dňa na deň začalo recitovať básničky.
Príbeh druhej mamičky
Dcérka druhej mamičky má čerstvých 5 rokov a trpí dysláliou (narušenou výslovnosťou). Porucha reči môže byť spôsobená aj neurofibromatózou (NF1), pretože má nádory zasahujúce rečové centrum. V roku jej bola potvrdená molekulárne NF1, ktorú zdedila po matke. V 2 rokoch magnetická rezonancia vykázala viacpočetné lézie na mozgu a zasiahnuté je aj rečové centrum. Hoci sa mamička snaží neporovnávať, na základe diagnózy si všíma odchýlky v medzníkoch a v psychomotorickom vývoji.
Napriek tomu, že jej okolie hovorilo, nech to nerieši, že v škôlke sa rozrozpráva, okrem neurológa navštívili aj psychológa a logopéda, aby sa vylúčili autizmus a iné diagnózy. Mamička začala čítať, ako jej s rečou pomôcť viac, čo robiť, čo nerobiť. Veľmi im pomáhalo komentovanie všetkého naokolo. Dieťa nikdy neopravovala štýlom, že to je zle, ale povedala áno a použila správne slovo.
Trápilo ju to, lebo sa bála nástupu do škôlky, že jej nebudú rozumieť učiteľky ani spolužiaci, že zostane nepochopená a bude smutná, nešťastná a frustrovaná, pretože vie, že sa snaží a vždy sa snažila povedať to najlepšie, ako vedela. Pomohlo ísť s rečou len o „schodík vyššie“, ako je rečová úroveň dieťaťa, dať jednoduchý pokyn a čakať. Taktiež čakať, kým sa dieťa „vykokce“. Priznáva, že občas už aj ona stráca trpezlivosť, keď sa dieťa snaží vyjadriť a hľadá slová. Potrebná je trpezlivosť. Určite je potrebné vyhľadať logopéda, porozprávať sa s pediatrom, a ak už dieťa chodí do škôlky, tak aj s učiteľkami. S odstupom času by sa snažila menej stresovať, nakoľko je s rečou široký súvis, napríklad už v tehotenstve. Jej hlavná rada je „Nečakajte!“
Príbeh tretej mamičky
Syn tretej mamičky má 4,5 roka. Rozpráva veľa, má pocit, že „doháňa“, no niekedy je mu ešte ťažšie rozumieť - keď sa snaží rýchlo niečo povedať, tak slovo skomolí. Nevie zatiaľ povedať pekne R (ak sa na to sústredia, tak to povie, ale keď niečo rozpráva, tak ho nepovie, respektíve použije iné písmeno). Ešte mu veľmi dobre nejde K, napríklad namiesto „mamka“ povie „mamta“. Doma mu s manželom väčšinou rozumejú, ale starí rodičia majú problém, keď ho vidia po dlhšom čase.
To, že nerozpráva, si všimla, keď sa stretávali so susedkami, ktoré majú deti v rovnakom veku, rozdiel plus/mínus 1-3 mesiace. Dievčatá, s ktorými sa stretávali, už rozprávali vety a jej syn stále nič.
So synom si veľmi veľa čítali, kúpila miniatúry zvieratiek a snažila sa ho naučiť, aké zvuky vydávajú zvieratká a ako sa volajú. Trápilo ju to veľmi a najhoršie na tom bol tlak rodiny z jej strany. Svokrovci to brali v poriadku, nakoľko aj manžel začal neskoro rozprávať, tým sa upokojovala aj ona. Osobne ju veľmi trápilo, keď sa syna každý pýtal (na ulici tety, vzdialenejšia rodina, susedia) „Ako sa voláš?“, „Koľko máš rokov?“ a ďalšie otázky, a on len tak na ňu pozrel, ona odpovedala a povedala, že ešte nerozpráva, a ten pohľad a sem-tam aj komentár, že ako je to možné a či je s ním všetko v poriadku, veď už je veľký chlapec - to všetko pred ním, lámalo jej to srdce a aj on tak zosmutnel. Pre ňu bolo najhoršie, keď to mal niekto za potrebu komentovať pred ním. Nevedela, či sa aj to nepodpísalo na ňom a pri cudzích ľuďoch sa neskutočne hanbí a schováva sa za jej nohu. Pri tom všetkom jej najviac pomáhal manžel, bol jej veľkou oporou, a jej kamarátky, ktorým sa mohla vyrozprávať.
Naštartovať reč pomohla škôlka, tam sa „rozrozprával“. Chodí do súkromnej škôlky, komunikovala s konateľkou a tá ju ubezpečila, že to neprekáža, že nevie rozprávať. Mala z toho veľké obavy, nakoľko ona so synom sa naučili „komunikovať“ a nevedela, ako to zvládnu v škôlke. Musí však povedať, že to zvládli super. Najväčšiu radosť má z toho, že už rozpráva (pochopí to asi len mama, ktorej dieťa tak dlho nerozprávalo). Nevyžiadaných rád bolo veľa, no najviac sa jej dotkla, že sa mu málo venuje, že sa s ním nerozpráva. Jej hlavná rada rodičom: „Nečakajte!“
Príbeh štvrtej mamičky
Synček štvrtej mamičky má 4,5 roka a pani logopedička mu určila diagnózu vývinová dysfázia - expresívna porucha reči. Prvýkrát si to všimla okolo 2 rokov. Bol ich prvé dieťatko, od narodenia dobré, bezproblémové bábätko. Pekne spinkal, papal, nemal žiadne bolesti bruška, bol šikovný, aktívny, zvedavý. V dvoch rokoch rozprával málo a neskladal 2-3 slovné vety. Pritom „rozprával“ veľa, ale svojou „hatlaninkou“, používal len slová a veľa ukazoval prstom, keď niečo chcel. Slová neboli veľmi zrozumiteľné a aj výslovnosť nebola správna - keď mu povedala slovo, nevedel ho zopakovať vôbec alebo ho zopakoval nezrozumiteľne. Mamička veľa hľadala informácie na internete a veľa čítali. V 2,5 roku informovala svojho pediatra o obavách.
Tieto príbehy sú jasným dôkazom, že včasná intervencia je kľúčová. Nenechajte sa odradiť a vyhľadajte pomoc, ak máte akékoľvek pochybnosti o rečovom vývine vášho dieťaťa. Je to investícia do jeho budúcnosti, ktorá sa mnohonásobne vráti.
tags: #trojrocne #dieta #nevie #pomenovat #ani #ukaza