Úvodom je dôležité poznamenať, že Vladimír Iľjič Ulianov, ktorý neskôr začal používať meno Lenin, je významnou postavou svetovej histórie a architektom moderného komunizmu - boľševizmu. Bol vodcom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a zakladateľom Zväzu sovietskych socialistických republík. Dôsledky jeho diela a činnosti boli rozsiahle a historicky významné.
Korene revolucionára: Detstvo a rodinné pozadie Vladimíra Iľjiča Ulianova
Vladimír Iľjič Ulianov sa narodil 10. apríla (juliánsky kalendár) alebo 22. apríla (gregoriánsky kalendár) 1870 v Simbirsku, dnes známom ako Ulianovsk, v Ruskom impériu. Pochádzal zo stredostavovskej rodiny, z rodiny školského inšpektora, a vyrastal v relatívnom blahobyte. Jeho otec, Iľja Nikolajevič Ulianov (nar. 1831 - zom. 1886), bol ruský gymnaziálny riaditeľ, ktorý sa usiloval o demokratizáciu a vzdelanie pre celé ruské obyvateľstvo a vykonal mnoho pre vzdelanie neruských etník. Jeho matkou bola liberálna žena Marija Alexandrovna Blankova (nar. 1835 - zom. 1916). Bol najstarším zo šiestich súrodencov. V žilách Vladimíra Iľjiča kolovala kalmycká (podľa iných zdrojov čuvašská) a nemecká krv. Prarodičia z otcovej strany boli Kalmyci, babička jeho matky bola Volžská Nemka luteránskeho vyznania a starý otec jeho matky bol Žid, tak ako aj jeho starý otec Izraiľ Moisejevič Blank, ktorý konvertoval na pravoslávie.
Jeho vzdelávanie začalo doma, kde bol pod vplyvom svojho otca, ktorý mu vštiepil záujem o politiku a revolúciu. Rodinná dráma prispela k radikalizácii Lenina. V tom istom roku, keď bol jeho brat popravený, bol Vladimír Iľjič Ulianov ako brat „teroristu“ a politický aktivista vylúčený z právnickej fakulty Kazanskej univerzity. Neskôr pokračoval vo svojom vzdelávaní v Samare a Petrohrade, kde sa zaoberal právom a politickou teóriou.
Cesta k revolúcii: Formovanie marxistu a hľadanie identity
Krátko po svojom príchode do Petrohradu v roku 1893 sa Vladimír Iľjič Ulianov zapojil do revolučného hnutia a štúdia marxizmu. Pripojil sa k marxistickému hnutiu a stal sa členom Ruského sociálno-demokratického robotníckeho hnutia (RSDRP). Svoje prvé práce nepodpisoval. Napokon začal používať svoje iniciály V. U., potom K. Tulin podľa mesta Tula. Roku 1895 Julij Osipovič Cederbaum (L. Martov 1873-1923) a Ulianov zjednotili petrohradských marxistických socialistov do marxistickej strany Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy. Obaja boli čoskoro uväznení: Ulianov v decembri 1895. Po 14 mesiacoch bol poslaný na tri roky do vyhnanstva na Sibír, do dedinky Šušenkoje. O rok neskôr za ním prišla do väznice aj ľavicová aktivistka Nadežda Krupská, ktorá sa v júli 1898 stala jeho manželkou a zotrvala s ním do konca života. V tomto období sa venoval štúdiu a odpočinku. V referáte o knihe Alexandra Helphanda použil Ulianov pseudonym Vl.
Zrodenie Lenina: Pôvod revolučného mena a exilové roky
V roku 1900 sa jeho vyhnanstvo skončilo. Cestoval potom po Rusku a ostatných krajinách v Európe. Lenin žil v Zürichu, Ženeve, Mníchove, Prahe, Viedni a Londýne a spoločne s Martovom od roku 1900 vydával ľavicový časopis Iskra a rad spisov a kníh vzťahujúcich sa k revolučnému hnutiu. Ulianov bol aktívnym členom Sociálnedemokratickej robotníckej strany Ruska (SDRSR). V emigrácii vtedy žilo približne 5 000 Rusov. Od roku 1900 používal pseudonym Petrov.
V januári 1901 sa v liste nestorovi ruského marxizmu Georgiji Plechanovovi (1857-1918) podpísal ako Lenin. Nie je vylúčené, že si toto meno zvolil ako dôkaz opozície proti nemu, keďže Plechanov používal pseudonym Volgin, podľa rieky Volgy. Ulianov si zvolil Lenu, ktorá je dlhšia a tečie opačným smerom. Ulianov sám nikdy neprezradil, prečo si ho vybral. Plechanov mal v tomto období na Ulianova veľký vplyv. Okrem priezviska Lenin používal aj meno Frei alebo Jacob Richter. Od júna 1902 sa definitívne rozhodol pre meno Lenin, obyčajne N. Lenin či Nikolaj Lenin, pričom prvé meno si zvolil podľa svojho starého otca.
Rozkol v sociálnej demokracii: Boľševici a menševici
Prvý medzník Leninovho politického života prišiel v roku 1903, keď na zjazde strany došlo k rozkolu medzi takzvanými menševikmi a boľševikmi. 30. júla - 23. augusta 1903 sa v Bruseli a Londýne konal II. zjazd SDRSR, ozajstný zakladajúci zjazd. Ako inde v Európe sa ruskí sociálni demokrati vnútorne delili na dve skupiny - menšinových revolucionárov (v SDRSR nazvaní boľševici) a väčšinových reformistov (v SDRSR menševici). Lenin sa stal vedúcou postavou radikálne ľavicového hnutia. Vodcom boľševickej frakcie SDRSR bol Lenin, menševikov L. Martov. Plechanov a Lev Davidovič Bronstein (Lev Davidovič Trockij 1879-1940) stáli uprostred obidvoch frakcií, no častejšie sa prikláňali k menševikom. Boľševici vyhrali väčšinu dôležitých hlasovaní: o vedení Iskry a o správe straníckych financií. Lenin však vo vedení Iskry dlho neostal, už v decembri z nej odišiel a 14. marca 1904 opustil aj vedenie SDRSR. V roku 1912 Lenin založil v Prahe boľševickú stranu.
Na IV. zjazde SDRSR (23. apríla - 8. mája 1906 v Štokholme) bol zvolený do ústredného výboru SDRSR. Tento zjazd zakázal pomerom hlasov 64 : 24 prepady bánk a iné lúpeže („expropriácie“), čo boľševici odmietli rešpektovať. Viktor Černov (vodca eserov) ho označil za človeka „s pravdou vo vrecku“, s pravdou, ktorú musí mať za každých okolností. V roku 1907 sa Lenin z bezpečnostných dôvodov presunul do Fínska. Cestoval po Európe a zúčastnil sa mnohých ľavicových stretnutí a aktivít. Inessa Armandová, členka SDRSR od roku 1903, na konci roka 1906 ušla z vyhnanstva. Roku 1909 sa v Paríži stretla s Leninom a stala sa jeho milenkou. Ich pomer trval až do roku 1920, kedy zomrela. V januári 1912 sa konala pražská konferencia SDRSR, ktorú menševici neuznali za právoplatnú. Odvtedy pretrvával spor o tom, kto tvorí legálne vedenie SDRSR a roztržka medzi boľševikmi a menševikmi sa formalizovala.
Vojna a revolúcia: Od Zimmerwaldu k Aprílovým tézam
Keď vypukla prvá svetová vojna a nemeckí sociálni demokrati hlasovali za vojnové úvery, európske sociálnodemokratické hnutie (II. internacionála) sa rozpadlo. Lenin ako svoj cieľ vyhlásil transformáciu imperialistickej vojny v občiansku. Hoci celú vojnu pobýval vo Švajčiarsku a zúčastnil sa aj Zimmerwalskej konferencie v roku 1915. Tvrdil, že robotnícka trieda musí byť vedená svojou avantgardou - sociálnodemokratickou stranou.
Po zvrhnutí cára v marci 1917 nastalo v Rusku dvojvládie a v tejto napätej atmosfére sa v apríli toho istého roka Lenin vrátil do Ruska. Keď 8. marca 1917 začala februárová revolúcia, ktorá vyústila do zvrhnutia cára Mikuláša II. (15. 3. (2. 3. S. K.) 1917 cár abdikoval), Lenin sa 16. apríla (3. apríla podľa juliánskeho kalendára) 1917 vrátil zo Švajčiarska do Petrohradu. Je potvrdené z mnohých strán, že Lenin sa zo Švajčiarska dostal do Petrohradu s pomocou Nemeckého cisárstva. Lenin cestoval spoločne s ostatnými ruskými sociálnymi demokratmi (menševikmi aj boľševikmi) v uzatvorenom vlaku. Cisár Wilhelm II. očakával, že Lenin paralyzuje bojaschopnosť ruskej armády a ukončí vojnu na východnom fronte. V Leninovi potom videl len relatívne bezvýznamnú osobu, ktorá krátko potom stratí moc.
Okamžite po návrate Lenin publikoval Aprílové tézy, ktoré u vtedajšej vládnucej triedy vyvolali ohromné pobúrenie. Predstavil známe Aprílové tézy, ktorých jadrom bolo povestné heslo „Všetku moc sovietom!“. Plechanov ich označil za delírium. Boľševikov vtedy financovalo Nemecko, ktoré chcelo vyvolať v Rusku chaos.
Prevzatie moci: Októbrová revolúcia a vznik sovietskej vlády
V júni prešli boľševici do konfrontácie s koaličnou dočasnou vládou (od 18. 5. (5. 5. S. K.) 1917). Vláda reagovala trojdenným zákazom všetkých demonštrácií. Dňa 11. júna 1917 menševik Irakli Cereteli označil boľševikov za kontrarevolucionárov. Keď sa zrútila júlová Brusilova haličská ofenzíva, boľševici sa pokúsili o puč, no, bol neúspešný a Lenin sa musel skrývať vo Fínsku. Nemohol sa zúčastniť ani VI. zjazdu na prelome júla a augusta 1917, kde sa boľševici definitívne etablovali ako samostatná strana: Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska (boľševikov) - SDRSR(b), keď sa zlúčili s mežrajoncami (межрайонцы), ktorými bol Lev Trockij, Adolf Joffe, Anatolij Lunačarskij, Mojsej Urickij, David Rjazanov, M. M. Volodarskij, Lev Karachan a Dmitrij Manuilskij. V podzemí Lenin napísal knihu Štát a revolúcia, v ktorej sa vyslovil pre vládu robotníckych rád ("sovietov").
V septembri došlo vo viacerých dôležitých sovietoch, ktoré v období dvojvládia tvorili paralelné mocenské centrum k vláde Alexandra Kerenského, k zmene v pomere síl v prospech boľševikov. V októbri sa na ilegálnom zasadnutí zišiel ústredný výbor, ktorý rozhodol o puči. Lenin sa do Petrohradu vrátil v októbri 1917. Využil oslabenie dočasnej vlády Alexandra Fjodoroviča Kerenského a začal intenzívne pripravovať povstanie, ktoré nakoniec pod heslom aprílových téz „všetku moc Sovietom“ uskutočnil Lev Davydovič Trockij na svoje narodeniny 7. novembra 1917. Prevzatie moci bolo dokončené 7. novembra 1917, podľa starého ruského kalendára to bolo 25. októbra. Útok na Zimný palác sa začal o 21:40 po výstrele z krížnika Aurora. Vtedajšie sídlo vlády bránila iba hŕstka kadetov a ženský prápor. Podľa jedného zo spoluautorov Čiernej knihy komunizmu Nicolasa Wertha bola revolúcia „iba pučom násilne vnúteným pasívnej spoločnosti a výsledkom obratného sprisahania, zosnovaného hŕstkou disciplinovaných a cynických fanatikov“. Hlava socialistického štátu - Lenin vo svojej kremeľskej kancelárii v roku 1918.
Ruská revolúcia 1917 v KOCKE
Dňa 8. novembra 1917 je Lenin zvolený za predsedu Rady ľudových komisárov (Sovnarkom). Vlády sa následne ujal nový orgán, zložený iba z boľševikov - Rada ľudových komisárov, s Leninom na čele. Dňa 8. novembra sa I. V. Lenin stal predsedom Rady ľudových komisárov (vlády).
Upevňovanie moci a drastické opatrenia: Od dekrétov k Červenému teroru
Hneď po VOSR sa začala proti boľševikom formovať domáca opozícia z bielogvardejcov (dôstojníci bývalej cárskej armády). 9. novembra 1917 Sovnarkom vydal dekrét o tlači, ktorý zlikvidoval slobodu tlače. Počas 10 dní boli zastavené všetky nezglajchštachované noviny. 5. 12. 1917 bola ustavená tajná polícia - Zvláštna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou (Чрезвычайная комиссия по борбе с контрреволюцией, »чрезвычайка«, чека). Od 1. februára 1918 bol v Rusku zavedený gregoriánsky kalendár - po 31. 1. 1918 nasledoval 14. 2. 1918. Na VII. zjazde bola 6. 3. 1918 SDDSR(b) premenovaná na KSR(b).
Tvárou v tvár nemeckej ofenzíve, Lenin usiloval o okamžité podpísanie mierovej zmluvy. Iní boľševickí vodcovia, ako napríklad Bucharin, a ľaví eseri obhajovali pokračovanie vojny ako prostriedok podnecujúci revolúciu v Nemecku. Trocký, ktorý viedol vyjednávanie, obhajoval kompromis v podobe mierovej zmluvy len v prípade nulových územných nárokov oboch strán. Trocký odmietol zmluvu podpísať. Po podpísaní Brestlitovského mieru v marci 1918 boľševici rozohnali Ústavodarné zhromaždenie, po tom, ako v ňom nezískali väčšinu. V dôsledku týchto udalostí došlo k posilneniu Leninovych pozícií v boľševickej strane a v marci 1918 Lenin nariadil svojim emisárom prijať nemecký návrh na ukončenie vojny (tzv. Brest-Litovský mier), aby tak splnil sľub, ktorý pomohol jeho strane k moci a zároveň sa mohol sústrediť na domáce problémy. IV. zjazd sovietov mierovú zmluvu 15. marca 1918 ratifikoval 724 : 394 hlasmi. Ľaví eseri s mierovú zmluvou nesúhlasili, a preto boli vyhodení z vlády. 6. júla 1918 zavraždili nemeckého veľvyslanca Mirbacha.
Dňa 12. júna 1918 bol zavraždený cárov brat Michal. 16. júna 1918 bol obnovený trest smrti. Lenin to obhajoval takto: „Ak nemôžeme zastreliť bielogvardského sabotéra, aká je to potom veľká revolúcia?“. Dňa 17. júla 1918 bola na základe rozhodnutí Lenina a Trockého zavraždená celá cárova rodina: cár, jeho manželka a všetkých päť detí, ďalej osobný lekár rodiny a služobníctvo, ktoré im ostalo. Lenin tak dal prednosť tajnej poprave pred verejným súdom.
Dňa 30. augusta 1918 Fany Kaplanová (členka strany eserov) postrelila Lenina. V ten istý deň bol zavraždený šéf petrohradskej Čeky Mojsej Urickij. Podľa Olega Vasiljeva bol atentát na Lenina púhou kamuflážou slúžiacou ako zámienka k rozpútaniu červeného teroru. Týmto atentátom sa začal v Rusku červený teror (brutálne represie proti domnelým nepriateľom ľudu). Všetci väznení členovia dočasnej vlády boli verejne popravení: minister spravodlivosti Ščeglovitov, minister vnútra Chvostov, minister vnútra Protopov, náčelník policajného oddelenia Beleckij a arcijáhen Vostrogov. Na druhej strane bol zavraždený ľudový komisár tlače, propagandy a agitácie Volodarskij.
Krajinu zachvátila občianska vojna (1918-1922). Svoju moc boľševici potvrdili víťazstvom v občianskej vojne v novembri 1920.
Šírenie revolúcie a ekonomické výzvy: Komunistická internacionála a NEP
V roku 1919 vznikla z Leninovej iniciatíva Komunistická internacionála, ktorá mala slúžiť k rozšíreniu revolúcie do ďalších krajín. Červená armáda prenikla do susedných krajín a jej úspešné ťaženie Poľskom dávalo nádej na spojenie nielen s maďarskou, ale aj s nemeckou a francúzskou revolúciou. Krátko pred bitkou pri Varšave poslal Lenin odkaz talianskym komunistom, že je potrebné bezodkladne pripraviť revolúciu v Taliansku, ktorá by uľahčila Červenej armáde cestu do Talianska a do Ríma potom, čo bude sovietizované Česko-Slovensko, Poľsko a Maďarsko. Tieto plány ale prišli navnivoč potom, čo bola Červená armáda pri Varšave porazená. Lenin sám bol tým veľmi rozhorčený, nič menej bral to len ako odklad nevyhnutného. Pevne veril, že čo nevyšlo teraz, vyjde neskôr, pretože je to vedecky predpovedaná nutnosť.
Boľševici znárodnili pôdu a veľké podniky, v bankách obmedzili súkromné aktivity a pomocou „červeného teroru“ sa začali vysporiadavať s opozíciou. „Musíme zabavovať všetko obilie a všetok majetok vzpurných kulakov, vešať ich vodcov,“ prikazoval napríklad podľa historika Dmitrija Volkogonova Lenin. V roku 1921 nechal Lenin brutálne potlačiť vzburu kronštadských námorníkov a niekoľko roľníckych povstaní. Potom vydal sériu rozkazov, ktoré urobili z popráv bez súdu štandardnú metódu. V roku 1922 vydal smernice na boj s cirkvou. V smerniciach nariadil odstrániť z kostolov všetky cenné veci a vyzval pritom k vyvraždeniu kňazov. Keď sa objavili protesty proti popravám a krutému zaobchádzaniu, Lenin poznamenal: „Nech si psy buržoáznej spoločnosti poštekávajú a kňučia nad utratením každého nežiaduceho šteňaťa. My vytíname veľký starý prales.“
V ekonomickej politike presadzoval elektrifikáciu Ruska a prestavbu priemyslu. Ako úspešný možno zhodnotiť projekt elektrifikácie, rozbehnutie spriemyselňovania, efektívnejšieho využívania poľnohospodárskej pôdy, no najmä dramatické zlepšenie života miliónov ľudí, ktorí žili pred revolúciou v neľudských podmienkach. Lenin nakoniec vyhlásil Novú ekonomickú politiku (NEP) (povolenie podnikania), aby zabránil úplnému zrúteniu ekonomiky. V marci 1921 vyhlásil Lenin Nový ekonomický plán (povolil čiastočné podnikanie). Vďaka nemu sa podarilo isté oživenie ekonomiky.
Zhoršenie zdravia a posledné roky: Odkaz a dedičstvo
Ulianov sa v mladosti nakazil syfilisom. Prvé obtiaže sa prejavili v roku 1920. V máji 1922 prekonal Lenin prvú mozgovú porážku, popri tom trpel syfilitídou. Progresívna paralýza Lenina od jesene 1921 vyradila z politiky. Čiastočne sa zotavil a naďalej zastával vedúcu úlohu v štáte. Od 26. mája 1922 bol oficiálne nemocný, pre verejnosť s „mozgovou mŕtvicou“. V júni - decembri 1922 sa jeho stav normalizoval, no potom ho postihol ďalší záchvat.
V decembri 1922 vznikol ZSSR. Na prelome decembra 1922 a januára 1923 spísal Lenin tzv. závet (list zjazdu), v ktorom oznámkoval jednotlivých členov politbyra a pokúsil sa (neúspešne) odstaviť Stalina. Leninovi sa rýchlo zhoršoval zdravotný stav. Utrpel niekoľko porážok a súčasne trpel progresívnou paralýzou. Na jar 1923 spísal politický testament (list zjazdu), v ktorom varoval pred nástupom Stalina ako jedinej osoby k moci. Jeho list dal Stalin zničiť. Ten sa stal na Leninov návrh generálnym tajomníkom boľševikov v roku 1922, keď bol vytvorený aj Zväz sovietskych socialistických republík. Neskôr už Lenin márne varoval pred Stalinovým hladom po moci, aj pred jeho zlými charakterovými vlastnosťami.
Vladimír Iľjič Lenin zomrel ťažko chorý a odstavený od riadenia krajiny 21. januára 1924 v Gorkách pri Moskve. Rozpad jeho osobnosti v posledných rokoch života i jeho skon mali oficiálne na svedomí záchvaty mŕtvice. Často sa však špekuluje, že príčinou jeho smrti bol syfilis. Leninove telo bolo nabalzamované a dodnes je vystavované v Leninovom mauzóleu. Po Leninovej smrti sa rozhorel boj o vedenie strany. Lenin je aj dnes siedmym najprekladnejším autorom na svete. Dôsledky diela a činnosti vodcu ruskej boľševickej revolúcie boli tragické. Leninov kult bol mimoriadne silný tak v Sovietskom zväze, ako aj v ostatných socialistických štátoch. Socha „najväčšieho génia v dejinách ľudstva“, ako ho komunistická propaganda označovala, nesmela chýbať v žiadnom väčšom meste. Revolučná ikona dodnes priťahuje davy turistov, jeho kult však po rozpade ZSSR upadol.
Leninizmus: Teoretické východiská a štátna filozofia
V. I. Lenin bol marxista, publicista, právnik, ideológ a zakladateľ Tretej (komunistickej) internacionály, zakladateľ Zväzu sovietskych socialistických republík. V niektorých bodoch opravil marxistické učenie, pričom sa domnieval, že tieto opravy nie sú duchu marxizmu cudzie a že anticipujú jeho praktické pôsobenie v podmienkach 20. storočia. Kritizoval empiriokriticizmus, špeciálne filozofiu Ernesta Macha a jeho ruských prívržencov.
Lenin definuje štát ako organizáciu moci na utláčanie. Štát je vždy určitým aparátom, ktorý vzniká zo spoločnosti a skladá sa zo skupiny ľudí, ktorí sa zaoberajú iba tým, že vládnu. Štát bude môcť odumrieť vtedy, keď si ľudia natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolužitia a ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností.
Vo svojom diele „Imperializmus, najvyšší stupeň kapitalizmu“ Lenin prezentuje imperializmus ako dôsledok kapitalistického zriadenia. Píše tam, že výstavba železníc je použitá ako nástroj útlaku v kolóniách a polokolóniách. Imperializmus je kapitalizmom úpadku, predvečerom sociálnej revolúcie. Nadprodukcia a obrovské zisky dovolili vznik triedy robotníckej aristokracie. Rozdelenie sveta kapitalistickými veľmocami bolo v roku 1916 ukončené. Imperializmus vznikol ako vývoj a priama postupnosť základných vlastností kapitalizmu. Monopoly a oligarchia sa snažia o dominanciu a nie o slobodu, vykorisťujú stúpajúci počet malých a slabých štátov. Imperializmus má tendencie k vytváraniu rentiérskych štátov.
Na Slovensku má Vladimir Iľjič Lenin 0 ulíc a námestí.
tags: #vladimir #iljic #lenin #narodenie