Materinská láska je jednou z najhlbších a najsilnejších foriem ľudskej lásky, ktorá odzrkadľuje samotnú podstatu božskej náklonnosti. V Písme svätom nachádzame bohaté svedectvá o tom, ako je táto láska nielen požehnaním a darom, ale aj kľúčovým prvkom Božieho plánu pre ľudstvo a obrazom Jeho vlastnej nehy. Či už ide o počiatky stvorenia, prorocké obrazy Boha ako matky, alebo príklad Panny Márie, materstvo je neustále vyzdvihované ako posvätná a životodarná sila.
Materstvo ako Odraz Božieho Stvoriteľského Plánu
Už na samom začiatku, pri stvorení sveta, Boh zjavil svoj úmysel zdieľať svoju lásku a stvoriteľskú prácu s človekom. Pán Boh povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Tento výrok, zaznamenaný v Knihe Genezis (Gen 2,18), je základom pre pochopenie ľudských vzťahov, najmä manželstva a rodiny. Z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi, čím položil základy pre spoločenstvo a vzájomnú lásku.
Manželstvo a manželská láska vo svojom základnom poslaní smerujú k plodeniu a vychovávaniu detí. Deti sú skutočne zvrchovaným darom manželstva a podstatne prispievajú k blahu svojich rodičov. Boh sám povedal: „Nie je dobre byť človeku samému“ (Gen 2,18) a „Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril“ (Mt 19,4), a to so želaním zdieľať s človekom tú osobitú a jedinečnú úlohu v Jeho vlastnej stvoriteľskej práci. Boh ich požehnal a povedal im: „ploďte a množte sa“ (Gen 1,28). Manželia by si mali uvedomiť, že sa takto stávajú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a sú tlmočníkmi tejto lásky. Nehovoríme teraz iba o zákonitostiach prírody. Naopak, radi by sme zdôraznili fakt, že Boh sám je prítomný v ľudskom otcovstve a materstve, a to úplne inak ako je to vo všetkých ostatných prípadoch plodenia na zemi. Skutočne, Boh sám je zdrojom tejto „podoby a obrazu“, ktorá je vlastná ľudskej bytosti, tak ako to bolo uskutočnené v Stvorení.
Určitý podiel človeka na Božej milosti je tiež zrejmý v osobitnej zodpovednosti, ktorú Boh dáva ľudskému životu v jeho podstate. Keď hovoríme o zvláštnej účasti muža a ženy na „stvoriteľskom diele“ Boha, koncil si želá zdôrazniť, že možnosť mať deti je udalosť, ktorá je hlboko ľudská a plná náboženského významu. Tak ako zahŕňa do tohto procesu oboch manželov, ktorí vytvárajú „jedno telo“ (Gen 2,24) a súčasne aj Boha, ktorý sa takto sprítomňuje práve v ich úlohe spolupracovníkov Boha, Boha, ktorý odovzdáva svoju podobu novému stvoreniu - tak vidíme dôležitosť manželov, ktorí sú pripravení „spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý cez nich zväčšuje a obohacuje svoju vlastnú rodinu.“ Takto sa muž a žena, spojení v manželstve, stávajú partnermi v duchovnom podnikaní: prostredníctvom aktu plodenia je prijímaný Boží dar a nový život sa otvára budúcnosti. Toto duchovné partnerstvo má hlboké korene v Božej túžbe po živote a láske. Materstvo je v tomto kontexte vnímané nielen ako biologická funkcia, ale ako posvätná spolupráca s božskou stvoriteľskou mocou, ktorá prináša na svet nové ľudské bytosti, obdarené Božím obrazom a podobou.
Materské Srdce Boha v Starom Zákone
Zatiaľ čo obraz Boha ako Otca je v Písme svätom dominantný a často zdôrazňovaný, je dôležité poznamenať, že obraz Boha ako otca sa vo Svätom písme spája s obrazom Boha ako matky. Nie je síce veľa biblických textov, ktoré hovoria o Bohu ako o matke, ale sú veľmi silné a zjavujú prekvapivú dimenziu Božej nehy a lásky. Starý zákon odkazuje na symboliku lona, keď hovorí o Božej nehe a láske. Lono odkazuje predovšetkým na materské lono, maternicu, v ktorej prebieha tehotenstvo, ktoré poukazuje na vnútorný citový zážitok solidarity. Sú to najsilnejšie city spoločenstva a vzájomnej jednoty medzi matkou a klíčiacim životom, dieťaťom.
Táto symbolika nie je náhodná. Prorok Izaiáš v jednom z najdojemnejších vyhlásení Božieho milosrdenstva ukazuje, že ani tá najsilnejšia ľudská láska sa nevyrovná Božej vernosti. Píše: „Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15). Napriek neustálej nevernosti Izraela neprestáva hlboká Pánova neha voči nemu, nie je zrušená tak, ako nemôže byť zrušená vernosť matky. Boh nemôže zabudnúť na svoj ľud. Táto pasáž prináša útechu pre všetkých, ktorí sa cítia opustení alebo zabudnutí. Poukazuje na to, že Božia láska je hlbšia a trvalejšia než akákoľvek ľudská láska, dokonca aj tá materinská.
Sion je jedným z vrchov, na ktorých bol postavený Jeruzalem. Pôvodne to bola pevnosť, ktorú dobyl kráľ Dávid. Neskôr sa pomenovanie Sion rozšírilo na celú oblasť chrámu a aj na mesto. V našom čítaní symbolicky označuje náboženskú pospolitosť Izraela. Židovské náboženstvo je jediné, ktoré je viazané na región, zem, mesto Jeruzalem, vrch Sion a Chrámovú horu. Samotný vrch Sion je považovaný za najdôležitejší z vrchov Izraela a vďaka nemu je celé mesto i oblasť považovaná za posvätnú. Vrchy Sion a Moria tvoria základ sveta, lebo podľa Talmudu bol vo svätyni svätých na vrchu Morja „kameň z čias skorších prorokov, zvaný založenie“, ktorý sa chápe ako základný kameň, z ktorého sa rozrástol svet. Môže to značiť aj patriarchov, ktorí sú dodnes základom viery, ktorá stojí pevne ako vrch. Jeruzalem je osobitným objektom lásky Boha, ktorý si toto miesto vyvolil pre svoje prebývanie. „Brány Siona“, to značí brány spravodlivosti (Ž 118,19), sú metaforou pre vstup do sveta, kde vládne poriadok stanovený Pánom, a preto sa otvárajú len pre toho, kto má ruky nevinné a srdce čisté (Ž 24,4). „To najslávnejšie, čo sa mohlo v meste povedať, bolo Božie meno, vyslovované priamo a v celej jeho sláve.“ (MidrTeh).
Nachádzame sa v dobe Babylonského exilu a Izraeliti sa cítia opustení a zabudnutí Bohom. Paradoxom je, že Izaiáš začína svoje proroctvo opačným tvrdením: „Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa.“ (Iz 1,4) V prvom rade je to Izrael, kto opúšťa Boha. Slovo „zabudnúť“ sa v týchto dvoch krátkych veršoch nachádza štyrikrát. Rečníckou otázkou sa chce povedať, že je dosť nepravdepodobné a neprirodzené, aby matka zabudla na dieťa, ktoré dojčí. Boh je vo vzťahu k Izraelu viac ako matka; on nezabudne. Napriek tomu sa spoliehame aj na Božie zabúdanie. Ježiš sa na kríži modlí slová Žalmu 22: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Toto zvolanie v najväčšej núdzi je súčasne istotou božskej odpovede, istotou spásy - nie len pre Ježiša samotného, ale pre „mnohých“. Žalm upriamuje pozornosť na dôležitú eschatologickú perspektívu, keď v podstate predpovedá, že Pán ukončí nepriateľstvo medzi národmi, no nie skrze nejaký ničivý zásah proti nim, ale práve tým, že sa im dá spoznať ako Boh všetkých. Miestom ich spoločnej oslavy Boha sa stane posvätný vrch Sion, miesto, ktoré si Pán vyvolil.
Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? Prorok teda o Sione uvažuje ako o opustenej žene, ponechanej svojím manželom v ťažkostiach. Obraz Boha ako „ženícha“ svojho ľudu je v Starom Zákone rovnako - ak nie viac - častý ako obraz Boha ako Pastiera. Obidva tieto obrazy sú však akoby prekonané novým, dovtedy nevídaným obrazom Boha ako milujúcej matky. Tento obraz Boha ako matky je v úryvku rozdelený do dvoch na seba nadväzujúcich myšlienok. Prvá myšlienka ukazuje tragickú možnosť, že aj matka môže občas opustiť svoje dieťa. Ľudská láska môže totiž občas zlyhať, alebo okolnosti môžu znemožniť starostlivosť matky o dieťa. Ale Boh nie je človek. Navzdory všetkým zlým ľudským skúsenostiam s láskou ľudí Boh sľubuje, že nie je ako človek - jeho láska je verná, neotrasiteľná, nezrušiteľná. Proroci, vrátane Druho-Izaiáša, odkazovali tomuto ľudu - či už tomu v Judsku alebo v Babylone - od Pána prísľub obnovy Jeruzalema, najmä jeho chrámu, ale k naplneniu tejto zvesti akosi neprichádzalo dlhé roky. Pánovi verní, či v Jeruzaleme, alebo v Babylone, si pripadali ako Bohom opustení a zabudnutí. Boh Otec neopustil svojho Syna Ježiša Krista.
Materinská láska | 2. séria | už teraz na Voyo
Nežnosť a Duchovné Materstvo v Kresťanskej Tradícii
Termín lono, vnútrajšok, používa Nový zákon na označenie duchovného zrodenia veriacich prostredníctvom evanjelia. Ako píše svätý Pavol apoštol Filemónovi o otrokovi Onézimovi: „prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách“ (Flm 1,10) a priznáva sa: „Mal som totiž veľkú radosť a útechu z tvojej lásky, brat môj, pretože si osviežil srdcia svätých.“ (Flm 1,7). Tieto slová odhaľujú duchovnú otcovskú, ale aj materinskú starostlivosť, ktorú apoštol prežíval voči tým, ktorých priviedol k viere. Vystríha pred tvrdosťou srdca, pretože apoštol Ján píše: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1 Jn 3, 17-18).
Boh zjavuje svoju nehu a lásku k ľuďom ako to v Zachariášovom chválospeve Benediktus vyjadruje svätý Lukáš: „že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy.“ Izaiáš odkazuje na materské prsia a na materinskú starostlivosť o dieťa, aby predstavil Božiu blízkosť vyvolenému národu. „Tešte sa s Jeruzalemom a plesajte nad ním, všetci jeho milovníci, radujte sa s ním, radujte sa všetci, čo ste nad ním trúchlili. z pŕs jeho útechy, aby ste sŕkali a požívali z plnosti jeho slávy. Lebo toto hovorí Pán: „Hľa, ja prikloním k nemu pokoj ako rieku a slávu národov ako rozvodnený potok. Budete sať, v lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať. Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte.“ (Iz 66, 10-13).
Obraz Boha ako otca je doplnený obrazom Boha ako matky, do náručia ktorej sa môže uchýliť každý veriaci. „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.“ (Ž 131,2). Tak sa môže cítiť človek objatý Božou láskou, kedykoľvek bol rozrušený svojimi biedami a krehkosťami. Cirkev je matkou a káže ľudu ako matka, ktorá hovorí so svojím synom vo vedomí dôvery zo strany syna, že to, čo ho matka učí, bude pre jeho dobro, lebo vie, že je milovaný. Okrem toho dobrá matka vie rozpoznať všetko, čo Boh vložil do svojho syna, načúva jeho starostiam a učí sa od neho. Duch lásky, ktorý vládne v rodine, vedie tak matku, ako aj syna v ich dialógoch, v ktorých sa učí i vyučuje; v ktorých sa napomína i vyjadruje ocenenie za dobré veci; a toto sa deje aj v homílii. Duch, ktorý inšpiroval evanjeliá a ktorý koná v Božom ľude, dáva aj inšpiráciu, ako treba počúvať vieru ľudu a ako treba kázať pri každej Eucharistii. Kresťanská kázeň okrem toho v srdci ľudovej kultúry nachádza prameň živej vody - jednak pre to, čo treba povedať, ako aj pre objavenie správneho spôsobu ako to povedať. Ako sa nám všetkým páči, keď sa rozpráva v našom materinskom jazyku, tak aj vo viere sa nám páči, ak sa nám kazateľ prihovára v duchu našej „materinskej kultúry“ a v duchu materinského nárečia (porov. 2 Mach 7, 21. 27), lebo naše srdce je vtedy lepšie pripravené počúvať.
Materinská láska | 2. séria | už teraz na Voyo
Erich Fromm vo svojej knihe „Umenie milovať“ píše: „Podpora života dieťaťa má dve stránky, jedna je v starostlivosti a zodpovednosti potrebnej na zachovanie života dieťaťa a jeho rast. Druhá stránka sleduje niečo viac než jej zachovanie. Je to postoj, ktorý núka dieťaťu lásku k životu.“ V biblickom symbole je zasľúbená zem (zem je vždy symbolom matky) ako zem, ktorá oplýva mliekom a medom. Mlieko je symbol prvej stránky lásky, starostlivosti a podpory, med symbolizuje sladkosť života. Väčšina matiek je schopná dať len mlieko, ale len menej vie dať i med. Aby mohla dať med, matka musí byť nielen dobrá matka, ale tiež šťastný človek - a tohto cieľa veľa ľudí nedosiahne. Práve tá druhá stránka materstva opísaná Fromom vystihuje časť rozmeru duchovného materstva u žien, ktoré sú zároveň aj telesnými matkami a vychovávajú deti.
Fenomén duchovného materstva vo vzťahu starších žien k mladším charakterizuje ako „vzťah vzájomného učenia a výchovy, aby sa pripravili a povzbudili pre život k Božej sláve.“ Život k Božej sláve má byť cieľom všetkých kresťanov. Práve ženy, matky odovzdávajú tento cieľ, toto posolstvo každodennou výchovou a žitím vlastného života smerujúceho k Bohu. Lebo ak sami nežijeme to, čo iných učíme, márne sú naše slová. Vydatá žena, matka má tak byť nositeľkou nielen fyzického ale aj duchovného života a predávať ich ďalej. „Veď kto je prvou osobou, ktorá dieťaťu spieva, rozpráva sa s ním, ukazuje mu obrázky Ježiša a Márie, učí ho prežehnávať sa a pri modlitbe si kľaknúť k postieľke? Vo všeobecnosti je to žena, ktorá zvoláva všetkých na svätú omšu, či k modlitbe… Je to tak preto, lebo ženy sú považované za otvorenejšie pre duchovné veci. je to najčastejšie opäť žena, ktorá sa svojou citlivosťou, intuíciou a výchovou angažuje pri riešení rodinných sporov.“ Jednoducho a hlboko to vystihol aj Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste „Mulieris dignitatem“: „Keď je reč o fyzickom materstve, nemusí byť aj duchovným, ak má zodpovedať celkovej pravde o človeku, ktorý je jednotou tela a ducha?“ V prípade vydatých žien, ktoré nemôžu mať deti, sa núka riešenie adopciou, kde žena môže naplno rozvinúť fyzické aj duchovné materstvo. Ak sa bezdetní manželia rozhodnú ostať sami, má takáto žena možnosť rozvinúť svoju materskosť jednak vo vzájomnom vzťahu, jednak vo vzťahoch v širšom okolí, ako je to aj u slobodných žien. Vo vzájomnom vzťahu ženy a muža je uvedomenie a prežívanie materstva, ktorého podstatnou črtou je láska, rozložené do každodennej starostlivosti, malých a vytrvalých sebaprekračovaní, vytváraní atmosféry prijatia…, tým dielom zo strany ženy.
Mária, Vzor Materinskej Lásky a Dôvery
Evanjeliá hovoria iba skromne o Ježišovej Matke, ale o to viac sú zreteľné jej črty pre život kresťanskej rodiny. Svätá Alžbeta naplnená Duchom Svätým odhaľuje tajomstvo jej života: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Ježiš potvrdzuje jej veľkosť slovami: „Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka.“ (Mt 12,49-50). A aj ona sama odovzdáva svoju skúsenosť viery obsluhujúcim na svadbe v Káne, ako svoj duchovný testament. Matky majú schopnosť vnášať do rodiny nežnosť, na ktorú sa neraz zabúda.
V horizonte lásky, základnej pre kresťanskú skúsenosť manželstva a rodiny, sa vyníma ešte ďalšia čnosť, neraz ignorovaná v týchto časoch frenetických a povrchných vzťahov: nežnosť. Ako to možno vidieť už v spomenutom Žalme 131 a aj v iných textoch (porov. Ex 4, 22; Iz 49, 15; Ž 27, 10), jednota medzi veriacim a jeho Pánom je vyjadrená znakmi otcovskej a materinskej lásky. Objavuje sa tu krehká a nežná intimita, ktorá existuje medzi matkou a jej dieťaťom, novonarodeným bábätkom, ktoré spí v náručí svojej matky potom, čo sa nasýtilo. Matka má dôležitú úlohu, aby deťom sprostredkovala skúsenosť nežnej starostlivosti Cirkvi o každého človeka. Z tejto starostlivosti by nemal vypadnúť ani manžel, keď si veľa starostlivosti vyžadujú deti. On zostáva na prvom mieste v hierarchii vzťahov, hneď po Bohu.
Už Ježiš na kríži nám Máriu zveril za matku. Materinské Srdce a Zmysel pre Starostlivosť. „Každé dieťa občas potrebuje prísť k mame,“ vníma Juraj Švec zo Združenia mariánskej mládeže. Pri problémoch, ťažkostiach či zlomenom srdci pýta pomoc od mamy. „Materinské srdce dokáže meniť pohľad na svet, názory, postoje človeka.“ Panna Mária bola sama tínedžerkou, keď počala Ježiša, porodila v maštali, musela utiecť z domoviny a znášala ťažkosti života. Panna Mária a jej uctievanie majú podľa sestry Alžbety Lukasovej, SMVS, aj dnes rovnaký význam, ako mali pre apoštolov, prvotnú Cirkev i našich predkov. „Tie isté ľudské srdcia okrem toho neustále túžia po materinskej láske a Mária je Matka, ktorá nás všetkých miluje a vedie nás ku Kristovi.“
Verbista a mariánsky ctiteľ Ján Kušnír poukazuje na Ježišove slová „Žena, hľa, tvoj syn!“ a „Hľa, tvoja matka!“. Tým, že Mária pod krížom prijíma Božiu vôľu, ako to už vo svojom živote urobila mnoho ráz, prijíma aj svoju novú úlohu matky. Boh takto pozval a začlenil Máriu do svojho plánu spásy ako matku veriacich. Mariánski ctitelia k nej majú osobný vzťah. „Keď sa Panna Mária pred 176 rokmi zjavila dvom deťom v La Salette, bola celá zahalená vo svetle, ktorého zdrojom bol Ježiš na kríži na Máriinej hrudi. Plakala a dôvodom jej sĺz bolo odvrátenie jej detí od Boha.“ A jej starostlivá láska a záujem o človeka sú aktuálne aj v dnešnej dobe. „Slzy nežnej Matky sa dotýkajú sŕdc a dávajú veľkú váhu jej posolstvu.“ To je aj podstata zdravej mariánskej úcty, ktorá nestojí na emóciách a senzáciách. Vyzdvihuje Boha a sama ostáva v úzadí. „Nekráčam k Márii, ale kráčam s Máriou k Ježišovi.“
Mariánska Úcta ako Cesta k Nasledovaniu Krista. Mariánska úcta podľa Jána Kušníra, SVD, spočíva v tom, že „Máriu vezmem k sebe, prijmem ju do svojho životného príbehu ako mamu, ktorú budem milovať, ku ktorej sa budem utiekať ako jej syn a od ktorej sa budem učiť, ako nasledovať jej Syna.“ Cestou nasledovania Krista tak nekráčame osamotení. Sestra Alžbeta Lukasová z Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárok nás pozýva zamyslieť sa nad udalosťou na svadbe v Káne. Keď Mária zbadala, že chýba víno a novomanželia sa dostávajú do ťažkej situácie, šla za synom. „Prosila ho, dôverovala v jeho pomoc, pretože ho ako matka dobre poznala.“ Na tieto slová ako na Máriin testament reaguje aj kňaz Ján Kušnír. „Mária nechce byť cieľom nášho života, vonkoncom si na to nerobí nárok. Na prvé miesto len ukazuje.“ Sestra Alžbeta Lukasová, SMVS, nás preto povzbudzuje, aby sme sa nebáli prichádzať k Márii a povedali jej o „víne, ktoré nám chýba.“ Juraj Švec zo Združenia mariánskej mládeže na Márii obdivuje, že nám nielen rozumie, ale „má aj od Boha moc zasiahnuť a pomôcť. Nie je len človekom, čo zalomí ruky a poľutuje nás, ale skutočne sa stará a s nasadením vstupuje do našich životov, aby nás zachránila, pomohla nám.“ Nie nadarmo ju Cirkev nazýva aj prosiacou všemohúcnosťou.
Uvedomuje si však, že (nielen) pre mladého človeka je neraz problém mať s Pannou Máriou úprimný vzťah, keďže ju fyzicky nevidíme a necítime jej objatie. „No aj o to môže Božiu Matku poprosiť - nauč ma mať s tebou vzťah.“ Dodáva, že niečo podobné hovorí aj každý člen združenia pri zasvätení Panne Márii. „Ty si ma prijala za svojho syna tam pod krížom.“ Pre mnohých veriacich nemá Panna Mária v ich duchovnom živote veľa miesta. „Nie je to preto, že si myslíme, že už nie sme deti, že nimi ani nechceme byť, a preto nepotrebujeme Matku?“ pýta sa sestra Alžbeta Lukasová, SMVS. Z vlastnej skúsenosti hovorí, že Boh vkladá do srdca človeka túžbu byť dieťaťom - malým dieťaťom nebeského Otca i veľkej Mamy Panny Márie. Za príklad nám dáva veľkých pápežov posledných storočí od Jána XXIII. až po súčasného Františka. „Panna Mária mala v živote každého z nich svoje významné miesto a cez ňu a spolu s ňou kráčali k Bohu a týmto smerom viedli aj Boží ľud, ktorý im bol a je zverený. Denne sa modlili ruženec, mnohí nie iba jeden.“
Materinská láska | 2. séria | už teraz na Voyo
Podľa Jána Kušníra, SVD, môžu byť pre nás povzbudením aj svätci, ktorí vzťah s Pannou Máriou a k mariánskym pobožnostiam budovali postupne. Ako karmelitánska sestra svätá Terézia z Lisieux, ktorá sa vyjadrila: „Keď sa mám modliť ruženec (je mi hanba to priznať), stojí ma to viac, ako používať nejaký kajúci nástroj. Cítim, že sa ho modlím tak zle!“ Pritom s Máriou v detstve prežila krásnu osobnú skúsenosť, keď sa na jej príhovor a skrze jej úsmev uzdravila. Verbista preto poukazuje na to, že Terezka nezabudla, že na nás Márii záleží. „Jej srdce je úplne zajedno v láske so srdcom Ježišovým.“ Dôležité je preto začať Máriu lepšie a pravdivejšie poznávať a prihovárať sa jej. „Poznávanie a dialóg, teda modlitba. Poznávať Máriu vo svetle Písma.“ Katechizmus Katolíckej cirkvi totiž spája vieru Krista s učením o Panne Márii. Ján Kušnír, SVD, dopĺňa, že náš vzťah k Márii vychádza zo vzťahu s Kristom.
Výzvy a Zodpovednosť Materstva v Súčasnom Živote
Materinská láska má hlboký vplyv na vývoj dieťaťa, ako potvrdzujú aj výskumy. NOVORODENIATKO schúlené v náručí dojčiacej matky je obraz, ktorý patrí k najkrajším obrazom nehy a lásky. Výskumy potvrdili zjavný fakt, že materinská láska má hlboký vplyv na vývoj dieťaťa. Žiaľ, depresia, choroba alebo iné problémy môžu viesť k tomu, že matka zanedbá svoje dieťa alebo dokonca že ‚naň zabudne‘. (Izaiáš 49:15) No také prípady sú skôr výnimkou než pravidlom. Zdá sa, že matky sú „naprogramované“, aby ľúbili svoje deti. Výskumy odhalili, že počas pôrodu sa v tele matky zvyšuje hladina hormónu nazvaného oxytocín, ktorý stimuluje kontrakcie a neskôr zohráva úlohu pri tvorbe mlieka.
Diskusia o pôvode tejto nesebeckej lásky často vedie k dvom protichodným pohľadom. Zástancovia evolučnej teórie učia, že nesebecká láska, ako je láska medzi matkou a jej dieťaťom, vznikla náhodou a zachovala sa prírodným výberom, lebo živočíšne druhy z toho mali úžitok. Napríklad v internetovom vydaní časopisu Mothering Magazine bolo uvedené tvrdenie: „Prvou časťou nášho mozgu, ktorá sa vyvinula navyše v mozgu, ktorý sme zdedili po plazoch, bol limbický systém, sídlo emócií.“ Je pravda, že výskumy ukázali, že limbický systém zohráva podstatnú úlohu v našich emóciách. Zvážme iné možné vysvetlenie. Biblia hovorí, že ľudia boli stvorení na Boží obraz, čo znamená, že majú schopnosť odzrkadľovať Božie vlastnosti. (1. Mojžišova 1:27). Dominantnou Božou vlastnosťou je láska. Apoštol Ján napísal: „Kto nemiluje, nespoznal Boha.“ Prečo? „Lebo Boh je láska.“ (1. Jána 4:8). Všimnite si, že tento biblický verš nehovorí, že Boh má lásku. Píše sa v ňom, že Boh je láska. Biblia opisuje lásku týmito slovami: „Láska je zhovievavá a láskavá. Láska nie je žiarlivá, nevystatuje sa, nenadúva sa, nespráva sa neslušne, nevyhľadáva svoje vlastné záujmy, nenechá sa popudiť. Nevypočítava urážky. Neraduje sa z nespravodlivosti, ale sa raduje z pravdy. Všetko znáša, všetkému verí, vo všetko dúfa, vo všetkom vytrváva.“ (1. Korinťanom 13, 4-7). Keď ste čítali opis lásky v predchádzajúcom odseku, netúžilo vaše srdce po tom, aby vám niekto prejavoval takú lásku? Je len prirodzené túžiť po tom. Prečo? Lebo „sme Božím potomstvom.“ (Skutky 17:29). Boli sme vytvorení tak, aby sme prijímali a prejavovali takúto lásku. A môžeme si byť istí, že Boh nás hlboko miluje.
Písmo sväté nám Ho nepredstavuje len ako láskyplného Otca, ale zjavuje nám Ho aj s podstatnými črtami milujúcej matky, ktorá utešuje (Iz 66,13), ktorá nezabúda na dieťa svojho lona (Iz 49,15, Ž 27,10), pritisne si ho na líce (Oz 27,10) a na konci dejín zotrie všetky slzy z našich očí (Zj 21,4). Táto materská tvár Boha nás nielen inšpiruje, ale aj povoláva, aby sme ako ženy zjavovali v dejinách práve takého Boha.
Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi (Sir 3, 3-7). Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov; bude sa ich zdržiavať a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba. A zbiera poklady ten, kto má v úcte matku. Kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí a budú vyslyšané jeho modlitby. Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a nezarmucuj ho, kým je nažive. Ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním, kým ty si pri plnej sile. Tieto slová z Knihy Sirachovca zdôrazňujú vzájomnú úctu a zodpovednosť v rodine, kde materinská a otcovská rola sú neoddeliteľné.
Materstvo je tak ohromujúci výkon vzhľadom na to, že nás matky nosia nielen pred narodením. Samozrejme, že sú aj smutné výnimky, ale väčšina matiek intuitívne a inštinktívne vie, že toto je posvätná zodpovednosť najvyššieho stupňa. Jedna úžasná mladá mamička nedávno napísala: „Ako to, že ľudská bytosť môže milovať dieťa tak hlboko, že sa kvôli tomu ochotne vzdá podstatnej časti svojej slobody? Ako to, že môže byť láska smrteľníka taká silná, že sa dobrovoľne podrobujete zodpovednosti, zraniteľnosti, úzkosti a zármutku a neustále sa vraciate pre ďalšiu porciu toho istého? Aký druh lásky v smrteľnosti vo vás dokáže vyvolať pocit, že keď už máte dieťa, váš život už nebude nikdy znova váš?“ Materská láska je celkom isto božská. Niet pre ňu iného výkladu. To čo matky robia je základným prvkom Kristovho diela.
Je dôležité si uvedomiť, že aj keď materská láska je mocná, deti môžu zlomiť srdcia svojich matiek. Tu tiež môžeme vidieť ďalšie porovnanie s božskosťou. Nemusíme si pripomínať, že Ježiš zomrel so zlomeným srdcom, vyčerpaný a ustatý tým, že niesol hriechy sveta. Príkladom vytrvalosti a obetavej lásky je príbeh mladého muža, ktorý sa vrátil z misie kvôli osobným problémom a traume. Jeho otec sa celou dušou snažil svojmu dieťaťu pomáhať, ale kvôli veľmi náročným pracovným podmienkam sa často stávalo, že oným dlhým a temným nociam duševného zápasu musel čeliť len samotný chlapec a jeho matka. Dňom a nocou, najskôr týždne, a potom mesiace, ktoré sa spojili do rokov, sa spolu snažili o uzdravenie. Počas období zatrpknutosti (väčšinou jeho, ale niekedy aj jej) a nekončiacich obáv (väčšinou jej, ale niekedy aj jeho) svojimi slovami vydávala - tu je znova to krásne, zložité slovo - svojmu synovi svedectvo o Božej moci, o Jeho Cirkvi, ale predovšetkým o Jeho láske k nemu ako Jeho dieťaťu. A jedným dychom svedčila aj o svojej vlastnej neoblomnej a nehynúcej láske k nemu. Aby k sebe priviedla dva absolútne kľúčové, základné piliere svojej existencie - evanjelium Ježiša Krista a svoju rodinu - vylievala neustále svoju dušu v modlitbe. Postila sa a plakala, plakala a postila sa, a potom počúvala a počúvala, keď jej jej syn opakovane hovoril o zármutku vo svojom srdci. A tak ho nosila znova - len teraz to netrvalo deväť mesiacov. Ale vďaka milosti Božej, jej húževnatosti a pomocou desiatok cirkevných vedúcich, priateľov, rodinných príslušníkov a profesionálov sa táto vytrvalá matka dočkala toho, že jej syn prišiel domov, do zasľúbenej krajiny. S istou dávkou smútku pripúšťame, že toto požehnanie neprichádza, či prinajmenšom doposiaľ neprišlo, ku všetkým rodičom, ktorí sa trápia kvôli rôznym situáciám. Tento príbeh podčiarkuje neuveriteľnú silu materskej lásky, ktorá dokáže niesť bremeno, modliť sa, trpezlivo čakať a viesť svoje deti späť k viere a pokoju.
Všetkým matkám, nech už sú kdekoľvek, minulým, súčasným i budúcim, patrí vďaka za to, že rodia, že formujú duše, že formujú charakter a za to, že prejavujú čistú lásku Kristovu. Matke Eve, Sáre, Rebeke a Ráchel, Márii z Nazaretu aj Matke v nebi patrí vďaka za ich zásadnú úlohu pri napĺňaní cieľov večnosti. Všetkým matkám, nech už sú v akejkoľvek situácii, vrátane tých, ktoré s niečím zápasia - a všetky budú - možno povedať: „Buďte pokojné. Verte v Boha a v seba. Vodí sa vám lepšie, než si myslíte. V skutočnosti ste spasiteľkami na hore Sion, a tak ako Majster, ktorého nasledujete, vaša láska nikdy nepominie.“ Nikomu inému nemôžeme vzdať väčší hold, lebo materinská láska je živým svedectvom o Božej láske k nám.
Na vlnách Rádia LUMEN vám každú sobotu prinášame úvahy pre manželov od jezuitu Ladislava Csontosa. V novom cykle slovenského katolíckeho rádia dostanú priestor krátke úvahy o manželstve, rodine a vzťahoch. Ich autorom je jezuita Ladislav Csontos. „Miloš Lichner, spolubrat jezuita a prorektor pre vonkajšie vzťahy Trnavskej univerzity v Trnave, ma nahovoril urobiť krátke zamyslenie na tému manželstva a rodiny, ako určitý popularizačný výstup z nášho projektu pre rodiny,“ vysvetľuje páter Csontos. Pri tvorbe zamyslení myslel najmä na rodiny v čase koronavírusu, ktoré potrebujú duchovnú podporu. „Verím, že tieto úvahy budú určitou ponukou duchovnej obnovy pre katolícke rodiny. Na úvod je pripravených 31 zamyslení, v ktorých sa rozoberajú témy z každodenného rodinného života. Poslucháči sa okrem iného dozvedia viac o kresťanskom manželstve, ktoré nie je súkromnou záležitosťou. Viaceré vydania sa dotknú citlivej témy vzájomného odpúšťania si. Autor krátkych povzbudení pre rodiny sa nebráni ani konfrontácii s modernými trendmi a chúlostivými záležitosťami v rodine. Tieto úvahy sú dôkazom, že význam a výzvy materstva a rodičovstva sú stále aktuálne a vyžadujú si neustálu duchovnú podporu a zamyslenie.
Materinská láska | 2. séria | už teraz na Voyo
tags: #vyhladat #v #pisme #ako #matka #laska