Pred storočiami jedno malé dieťa skomponovaním hudobnej skladby dojalo svojho otca k slzám a uznávaný hudobník žasol nad notovým záznamom svojho syna. Tento okamih, zachytený v listoch priateľov a rodinných dokumentoch, nebol len ojedinelým prejavom talentu, ale predzvesťou mimoriadnej kariéry, ktorá mala navždy zmeniť svet hudby. Slávny rakúsky skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart, narodený v polovici 18. storočia, sa stal synonymom pre genialitu, pričom jeho meno je dnes neoddeliteľne spojené s epochou Viedenského klasicizmu. Počas krátkeho a búrlivého 35-ročného života skomponoval Mozart 626 diel, ktoré dodnes fascinujú svojou hĺbkou, krásou a inovátorstvom. Jeho príbeh je rozprávaním o detskom zázraku, neúnavnej tvorivosti, neľahkých životných osudoch a nezmazateľnom odkaze, ktorý pretrváva stáročia.
Zázračné Dieťa zo Salzburgu
Wolfgang Amadeus Mozart prišiel na svet 27. januára 1756 v Salzburgu ako najmladšie zo siedmich detí. Z mnohopočetnej rodiny sa však dospelosti dožil iba on a jeho o päť rokov staršia sestra Maria Anna, známa ako Nannerl. Jeho rodný dom bol miestom, kde sa už od útleho detstva formovala hudobná dráha budúceho génia. Svetlo sveta uzrel v rodine salzburského dvorného hudobníka a skladateľa Leopolda Mozarta. Otec, Leopold Mozart, bol dobovo popredný hudobný skladateľ, huslista a hudobný pedagóg. V tom období bol na vrchole svojej tvorivej aktivity a zanechal dielo, ktoré sa dodnes objavuje v koncertných repertoároch. No bez otáľania sa chopil hudobnej výchovy svojho syna a obetoval pokračovanie svojej úspešne rozvinutej umeleckej kariéry. Stal sa nielen Amadeovým otcom, ale aj jeho učiteľom, spolupracovníkom, tajomníkom, manažérom a dokonca aj opisovačom nôt, pričom bol neúnavným propagátorom synovho výnimočného talentu.
Už vo veku troch rokov začalo toto „zázračné dieťa“ hrať na klavíri a husliach, čo je svedectvom o jeho mimoriadnom predčasnom nadaní. V štyroch rokoch hral na husle a už o rok neskôr komponoval vlastné drobné skladby. Jedným z prvých takýchto diel bol Menuet F dur, skomponovaný v roku 1761, keď mal len päť rokov. Pamätná scéna, ktorú opisuje list priateľa rodiny Mozartovcov, uchovávaný Medzinárodnou nadáciou Mozarteum v Salzburgu, zachytáva malého, ešte stále len štvorročného chlapca, ako sedí pri stole, nešikovne namáča pero do kalamára a komponuje klavírny koncert. Jeho otec si pozorne prezerá notový zápis a rozplače sa nad synovým talentom, uvedomujúc si rozsah chlapcovho génia.
Už ako šesťročný cestoval Wolfgang Amadeus Mozart po Európe, kde svojím hudobným nadaním udivoval kráľovské dvory. Detstvo do značnej miery strávil koncertami a spoznávaním významných hudobných vplyvov na veľkej časti kontinentu. Uchvacoval panovnícke dvory hrou na klavíri a husliach, no najmä spoznal zblízka tradíciu talianskej opery. Medzitým mu vydali prvé sonáty a ako osemročný zložil prvú symfóniu. Neprestával udivovať dobové elity, ktoré vnímali jeho absolútny sluch, neuveriteľnú pamäť a talent pre citlivú hru na nástrojoch. Bol virtuóz nielen na klavíri, ale aj na organe a husliach. Jeho schopnosti siahali od mimoriadnej zručnosti pri interpretácii až po schopnosť komponovať zložité diela s ľahkosťou a rýchlosťou, aká bola pre väčšinu smrteľníkov nepredstaviteľná. Keď mal dvanásť rokov, skomponoval prvú operu a už o rok neskôr ho vymenovali za arcibiskupského koncertného majstra. Kým dovŕšil osemnásť rokov, na svojom konte mal už dvesto diel, čo svedčí o neuveriteľnej plodnosti a rýchlosti jeho tvorivého procesu.
Mozart - dokument o najväčšom zázračnom dieťati v dejinách
Život plný hudby a ciest
Mladý Wolfgang Amadeus Mozart neustále cestoval a absorboval hudobné vplyvy, ktoré obohacovali jeho tvorbu. Neskôr opäť cestoval po Európe, tentoraz s matkou, v Paríži však zomrela na týfus, čo bola pre Mozarta a jeho rodinu obrovská tragédia. Do Salzburgu sa Mozart vrátil v roku 1779 na miesto organistu. Hoci naďalej tvoril, život v rodnom meste mu nešiel k duhu. Cítil sa obmedzovaný a chcel sa vymaniť zo služby salzburskému arcibiskupovi, ktorého považoval za príliš konzervatívneho a málo podporujúceho jeho ambície. Ako arcibiskupov poddaný sa usiloval o prepustenie zo služby. Arcibiskup mu však nevyhovel, preto do Viedne v roku 1781 ušiel tajne. Tam strávil i posledných desať rokov svojho života a jeho sen byť slobodným umelcom a nie „lokajom aristokratov“ sa mu splnil - i keď za cenu neustálych finančných problémov.
Práve viedenské roky sa považujú za jeho najtvorivejšie obdobie. Začal sa živiť ako slobodný umelec, učil, tvoril a hrával na koncertoch v šľachtických domoch. Na konci roka 1782 Mozart požiadal otca o súhlas na manželstvo s Constanze Weberovou, no tento krok ešte viac prehĺbil rastúce napätie medzi otcom a synom. Leopold Mozart, hoci miloval svojho syna, bol často opisovaný ako bezcitný človek, dychtivý využiť zázračných darov svojho syna, a s Constanze mal komplikovaný vzťah. Po svadbe zažil Mozart v rokoch 1783 - 1786 úspešné obdobie. V tom čase dal svetu aj klavírnu Sonátu č. 14 c mol (K 457), ktorá je dodnes obľúbeným dielom klaviristov. Ešte viac si zvýšil renomé ako klavirista a autor klavírnych koncertov, ktoré patrili k najväčším spoločenským udalostiam monarchie. Virtuózne klavírne party prepojil so symfonickou hĺbkou a bohatou orchestráciou, pričom vynikli dramatický Koncert č. 20 D mol (K 466) a Koncert č. 21 C dur (K 467). Mozart horúčkovito skladal aj komorné diela - významné sláčikové kvartetá, klavírne sonáty a kvintetá.
Avšak ani všeobecný obdiv a priazeň ho neuchránili od finančných ťažkostí. Nadácia Mozarteum disponuje aj listom, v ktorom sám skladateľ 15. februára 1783 opisuje svojmu patrónovi problémy: „Teraz nemôžem zaplatiť ani polovicu! Prosím Vašu Milosť, pre lásku Božiu, pomôžte mi, aby som nestratil svoju česť a dobré meno!“. Po návrate z Prahy na konci roka 1787 získal Mozart vytúžené dvorné miesto s hlavným poslaním skladať hudbu pre dvorné bály. Napriek solídnemu stálemu platu to však nevyriešilo jeho finančné problémy, keďže s manželkou si nemohli dovoliť vysnený životný štýl. V roku 1789 sa opäť vydal na cesty a písal klavírne sonáty a sláčikové kvartetá. V lete rozpísal operu Così fan tutte (K 588), ktorá mala premiéru v januári 1790. V roku 1791 dokončil Amadeus klavírny Koncert č. 27 B dur (K 595), písal tance a sláčikové kvintetá, ktoré predstavujú jeho posledné, zrelé inštrumentálne diela.
Opera ako vrchol tvorby
Mozartova cesta do sveta opery sa začala už v ranom veku. Ako jedenásťročný chlapec vstúpil do sveta opery dielom Apollo et Hyacinthus, latinským intermezzom vytvoreným na libreto pátra Rufinusa Windla, divadelného referenta salzburskej univerzity. Neskôr nasledoval singspiel Bastien und Bastienne a v roku 1769 napísal prvú veľkú operu buffa na talianske libreto La finta semplice. Jeho operná tvorba bola v ďalších rokoch spojená najmä s Talianskom a Bavorskom, kde získaval cenné skúsenosti a rozvíjal svoj jedinečný operný štýl. Pre milánske Teatro Regio Ducale skomponoval v rokoch 1770 - 1772 trojicu opier: operu seria Mitridate, re di Ponto, scénickú serenádu Ascanio in Alba a ďalšiu operu seria Lucio Silla. V roku 1775 nasledovala objednávka z Mníchova, pre ktorý vytvoril buffu La finta giardiniera (Záhradníčka z lásky), ktorá bola v slovenskej premiére uvedená v Štátnej opere Banská Bystrica v roku 2006.
Viedenské roky Mozarta, ktoré sa začali v roku 1781, priniesli skutočný rozkvet jeho opernej tvorby. Popri mnohých iných dielach vznikali aj jeho najslávnejšie opery. Medzi najznámejšie patrí opera-singspiel na nemecké libreto Únos zo serailu (Die Entführung aus dem Serail, 1782), ktorá bola v tom čase obrovským úspechom. Ďalej vytvoril jednoaktovku s hovorenými textami Divadelný riaditeľ (Der Schauspieldirektor, 1786).
Kľúčovým momentom v Mozartovej opernej kariére bolo stretnutie a spolupráca s talianskym libretistom Lorenzom Da Pontem. Touto spoluprácou sa datuje vznik troch majstrovských diel, ktoré patria do zlatého fondu operného umenia. Prvým z nich bola Figarova svadba (Le nozze di Figaro, 1786), ktorá, hoci vo Viedni bola prijatá vlažne, v Prahe zaznamenala fantastický úspech a vyvolala obrovské nadšenie. Majstrova hudba síce zjemnila politickú satiru predlohy, no odhalila aj napätie medzi spoločenskými vrstvami, čo ju robilo mimoriadne relevantnou pre vtedajšiu dobu. Po úspechu Figarovej svadby nasledovala pražská objednávka na nové operné dielo, a tak v roku 1787 uzrel svetlo sveta fenomenálny Don Giovanni (K 527). Táto opera spája komédiu s tragikou a má temnejší charakter, čo ju odlišuje od mnohých iných vtedajších diel. Príbeh známeho zvodcu žien Dona Juana, ktorý vzišiel zo spolupráce s da Pontem, sa stal súčasťou zlatého fondu svetového operného umenia. Publikum uchvátili predovšetkým finálové časti na večeri u hlavnej postavy, ktorú Socha commendatore odsúdi na prepad do pekla. Dominujú temperamentné harmónie v dramatickom vyvrcholení s ľudskou tragédiou a komickými vstupmi (ironizmy Leporella), i s morálnym ponaučením v roztopašnom záverečnom viachlase. Posledným spoločným dielom s týmto libretistom je opera buffa Così fan tutte (Také sú všetky, 1790), ktorá vznikla pre Viedeň a je známa svojím prepracovaným psychologickým zobrazením vzťahov.
Skladateľská tvorba Mozarta sa pomaly začala uzatvárať. V roku 1791 na základe lákavej ponuky ešte prisľúbil skomponovať operu La clemenza di Tito, určenú pre pražskú korunováciu cisára Leopolda II. Písal ju popri rozpracovanej Čarovnej flaute a, tak ako sa Flauta dožila obrovského úspechu, opera La clemenza di Tito na libreto legendárneho Metastasia nedopadla dobre. Cisársky pár dokonca divadlo počas predstavenia opustil a cisárovná označila operu za „nemecké svinstvo“. Z neúspechu opery Titus bol Mozart zronený, pretože hoci vznikla rýchlo, prikladal jej patričnú vážnosť. Problém bol v jej samotnej podstate, pretože v nej dožívala talianska opera seria a jej staromódnosť a pompéznosť bola daná už samotným Metastasiovým textom v úprave Caterina Mazzolu, ktorý už tiež štýlovo patril minulosti. Mozart bol však už majstrom sviežej, modernej buffy a do minulosti sa už nemohol a nevedel vrátiť, čo dokazuje jeho neustála snaha o hudobnú inováciu.
Majstrovské dielo: Čarovná flauta a Emanuel Schikaneder
Medzi dvoma famóznymi operami, Figarovou svadbou a Donom Giovannim, sa Mozartovi podaril aj ďalší „Meisterstück“. K ľahšej serenádovej hudbe si odskočil počas písania druhého dejstva Don Giovanniho a vznikla z toho veľká Malá nočná hudba (Serenáda č. 13 G dur, K 525), ktorá je dodnes jedným z najznámejších a najhrávanejších diel klasickej hudby. Avšak, jeho skutočným triumfom a jednou z posledných dokončených opier sa stala Čarovná flauta.
Mozart sa nikdy netajil túžbou vytvoriť nemeckú operu ako protiváhu svetovládnej talianskej. Táto príležitosť sa mu naskytla v spolupráci s Emanuelom Schikanederom, ktorý sa stal libretistom jeho poslednej opery, Čarovná flauta (K 620). Schikaneder bol mimoriadne zaujímavou postavou 18. storočia. Narodil sa do nesmierne chudobných pomerov v bavorskom Straubingu ako dvanáste dieťa výpomocného sluhu a vyrastal bez patričnej starostlivosti a vzdelania. Veľmi skoro sa z neho stal potulný cirkusant a pridal sa k putovnej divadelnej spoločnosti. Vyznačoval sa nesmiernou pracovitosťou: už ako 27-ročný sa dokonca stal riaditeľom vlastného divadelného súboru. Uvádzal kvalitný činoherný a operný repertoár (Shakespeara, Gluckovho Orfea, Moliéra, Lessinga, Schillera a iných), aj nový divadelný tvar singspiel, ba aj podradné komédie a vulgárne frašky. Nepochybne mal zmysel pre to, čo publikum chce. Jeho špecialitou bola veľkorysá výprava a najmä predstavenia pod holým nebom. Uvádzal novátorské produkcie, nechýbala mu chuť experimentovať a riskovať, bol odvážnym režisérom. Na jeho predstavenia chodil i sám cisár Jozef II. a jeho hviezda stúpala závratným tempom.
Schikaneder však mal aj kontroverznú stránku osobnosti. Žil rozmarným životom, pohoršoval pletkami s dámami zo svojho súboru a jeho úspechy mu zákonite priniesli i nepriateľov medzi literátmi. Začali sa nepretržité útoky a osočovanie z oboch strán. Po neúspešnom pokuse o vybudovanie nového divadla sa Schikaneder v roku 1789 opäť vrátil do Viedne, kde bola vo Freihaus auf der Wieden riaditeľkou jeho bývalá žena, ktorá sa s ním rozišla pre aférky s herečkami. Divadlo naštartoval a sám opäť získal veľkú popularitu. Mal peniaze, no vďaka svojmu životnému štýlu opäť o ne prišiel. V tomto období sa spojil s Mozartom, ktorý bol tiež v existenčnej núdzi, a vytvorili spolu veľmi úspešnú Čarovnú flautu.
Mozart sa so Schikanederom zoznámil v Salzburgu, kde básnik mal krátky čas divadlo a udržiaval kontakt s Mozartovým otcom Leopoldom. Mozart mu ešte kedysi napísal krátku hudbu do komédie Bezsenné noci a spolupráca z minulosti sa po jedenástich rokoch obnovila. Hoci pre Mozarta bolo písanie pre predmestskú „búdu“ (divadlo na predmestí) v podstate umeleckou degradáciou, keďže si zvykol komponovať pre nobilitu, ponuku prijal. Práca na Flaute sa začala rýchlo a rýchlo aj napredovala. Schikaneder Mozarta ubytoval v domčeku pri divadle - zásoboval ho jedlom, pitím a dámskou spoločnosťou. (Tento domček sa zachoval a dnes je inštalovaný v Salzburgu, kde ho môžu vidieť návštevníci Kapuzinerbergu.)
Libreto Čarovnej flauty bolo a je kritizované do veľkej miery oprávnene. Schikanederove verše boli kritizované od samého začiatku. Bola im vytýkaná prízemnosť, jednoduchosť, strohosť, jazyková nekorektnosť a nepoetickosť. Kritici mali pravdu. Napriek tomu, alebo možno práve preto, v kombinácii s Mozartovou hudbou vzniklo dielo mimoriadnej hĺbky a popularite. Mozart „na lešení z dreva vystaval slnečný chrám z hudby“. Nápadným rysom Čarovnej flauty sa stala rôznorodosť jej prvkov, výrazových prostriedkov a kompozičných postupov. Mozartovský muzikológ Hermann Albert dokonca uvádza, že Čarovná flauta je po hudobnej stránke snáď najmnohostrannejšou operou, aká vôbec bola vytvorená. Nachádzame tu zvnútornený Gluckov pátos (vážne Sarastrove spevy), barokizujúce figurácie Ozbrojencov (u nás Kňazov), árie Kráľovnej noci sa zase svojimi virtuóznymi koloratúrami hlásia k tradícii talianskej opery serie. Hravé Papagenove melódie zase svedčia o čerpaní z ľudovej tradície.
Libreto Čarovnej flauty nevznikalo jednoducho ani nemalo predobraz v jednom konkrétnom literárnom diele. Dej opery v základných rysoch pripomína skoršiu Schikanederom uvedenú heroicko-komickú operu Kameň mudrcov alebo Čarovný ostrov (1790). Jeho základný námet tvorili orientálne rozprávky Džinnistan (Ríša duchov) od nemeckého klasika Christopha M. Wielanda. Ďalšou rozprávkou z Džinnistanu, ktorá Schikanedera zaujala, bola rozprávka Lulu alebo Čarovná flauta. Ten mal získať talizman a dcéru. Dostal od víly čarovnú flautu, ktorá ho chráni, krotí ňou zver a premôže zlo. Do tretice sa stalo Schikanederovi inšpiráciou libreto Oberona, kráľa víl, čo bolo dielo jedného zo Schikanederových hercov Karla Ludwiga Gieskeho, ktoré zhudobnil český skladateľ Pavel Vranický. I táto skutočnosť potom slúžila ako dôvod na nepriateľské reči Schikanederových neprajníkov, ktorí ho obviňovali z toho, že Čarovnú flautu vlastne napísal Gieseke a že Schikaneder je plagiátor. Zdá sa, že veľký vplyv na libreto diela mala hra nazvaná Gašpar fagotista alebo Čarovná citara od Wenzla Müllera (s textom abbého Joachima Perinetta), ktorý bol tiež spoluautorom hudby Slnečnej slávnosti brahmanov.
Schikaneder s Mozartom kombinovaním motívov z viacerých predlôh teda dospeli k prvému finále, pri ktorom sa rozhodli koncepciu pozmeniť. Z dobrej kráľovnej sa stala negatívna sila, zlá Kráľovná noci, a naopak, zo zlého Sarastra princíp dobra. O motiváciách, prečo sa tak stalo, sa dodnes vedú polemiky, hoci Schikanederovi vždy išlo o pôsobivé javiskové efekty. Zaujímavosťou Čarovnej flauty je i to, že v nej nachádzame slobodomurárske motívy a symboly, keďže do tejto lóže patrili Mozart i Schikaneder a iní významní intelektuáli tej doby. Slobodomurárstvo sa stalo jednou zo základných téz, prostredníctvom ktorých sa neskôr dielo interpretovalo. Dodnes niektorí mozartológovia vidia v Čarovnej flaute oslavu slobodomurárstva určenú len pre zasvätených, iní tvrdia, že spomínané prvky v diele sú preceňované a že napr. symbolika čísel - predovšetkým trojka v podobe postáv, akordov a pod. - je skôr náhodná.
Premiéra Čarovnej flauty sa konala 30. septembra 1791 vo Viedni. Obecenstvo zložené zo širokých vrstiev ľudu nebolo obzvlášť nadšené, a to napriek tomu, že Schikaneder pripravil veľkovýpravné predstavenie s tromi prepadliskami, desiatimi otvorenými premenami a dvanástimi scénami. Situácia sa ale začala meniť už počas prvej reprízy a úspech na seba nenechal dlho čakať. Opera sa stala senzáciou divadelnej Viedne. Mozart písal manželke o každom čísle, ktoré sa počas jeho dirigovania muselo opakovať. Čarovná flauta začala vládnuť Viedni a nasledovali desiatky jej repríz. Dielo nesmierne zaujalo aj Goetheho - až natoľko, že ho počas svojho riaditeľovania uviedol na weimarskej dvornej scéne osemdesiatdvakrát. Mal k nemu hlboký vzťah a Schikanederove verše ho inšpirovali natoľko, že sa dokonca začal snažiť o jeho voľné pokračovanie, druhý diel. Posledná opera W. A. Mozarta Čarovná flauta je dielo briskné a poslucháčsky obľúbené. Má potenciál divácky rezonovať i dnes, 225 rokov po jeho prvom uvedení vo Viedni. Je však i dielom zvláštnych paradoxov: kritikmi zničujúco odsúdené „chabé“ libreto umožňuje mnohovrstevný ideový výklad opery, obsahuje rozprávkový i hlboko filozofický príbeh, Mozartova vnútorne polyštýlová hudba „drží“ pokope zvláštnou alchýmiou jeho génia.
Záverečné akordy života
V roku 1791, v poslednom roku svojho života, dokončil Amadeus okrem Čarovnej flauty aj klavírny Koncert č. 27 B dur (K 595), písal tance a sláčikové kvintetá. Prijal objednávku od Emanuela Schikanedera na singspiel Čarovná flauta (K 620). Krátko nato dostal tajomnú objednávku na Requiem (K 626). Medzitým dokončil klarinetový koncert A dur (K 622), ktorý je považovaný za jedno z najkrajších diel pre tento nástroj. V júni a júli 1791 bola Constanze na pobyte v kúpeľoch a osamotený Mozart o to viac pracoval. Do prác na Čarovnej flaute sa ešte včlenili dve urgentné objednávky: korunovačná opera La clemenza di Tito pre Prahu a osudové Requiem. Mozart obe prijal. Nechcel objednávky odmietnuť, aj keď lehota na ich odovzdanie bola vražedne krátka. Takéto šibeničné termíny však boli, najmä v posledných rokoch jeho života, príznačné. Odcestoval teda do Prahy a po uvedení Tita sa vrátil v zlom fyzickom a psychickom stave.
Napriek obrovskému úspechu Čarovnej flauty, ktorá sa postupne stala jeho najobľúbenejšou operou, bol Mozartov život poznačený neustálym prepracovaním a rastúcou chorobou. V novembri 1792 malo dielo sté predstavenie, ale mýtický skladateľ sa ho už nedožil. Wolfgang Amadeus Mozart zomrel ako 35-ročný 5. decembra 1791. Predchádzala tomu jeho ničivá choroba, v novembri sa mu stav vplyvom vysokých horúčok prudko zhoršil. Legendy o otrave talianskym hudobným skladateľom Antoniom Salierim sa nikdy nepotvrdili. Mozart v skutočnosti podľahol vyčerpaniu organizmu obrovským pracovným výkonom, ktorý podával od detstva, jeho svieca dohorievala. Zomrel vo Viedni v úplnej biede. Mozarta pochovali podľa vtedajších zvyklostí do spoločného hrobu pre chudobných na cintoríne St. Marx. Až o niekoľko rokov neskôr boli telesné pozostatky exhumované a pochované v osobitnom hrobe, čo zodpovedalo jeho skutočnému spoločenskému a umeleckému významu.
Za svoj krátky život napísal Wolfgang Amadeus Mozart 626 diel, katalogizovaných v Köchelovom katalógu, ktoré zahŕňajú 41 symfónií (niektoré zdroje uvádzajú až 54), 24 opier, 30 klavírnych koncertov a mnoho vokálnych skladieb, koncertov a iných diel. Keby sa jeho diela hrali jedna za druhou, zneli by nepretržite deväť dní a nocí, čo je dvestodvadsať hodín čistej hudby. Jeho geniálne nadanie mu umožnilo v takom krátkom čase zložiť ohromné množstvo verejnosťou obľúbených a hudobnou vedou uctievaných skladieb. Dnes, stáročia po jeho smrti, Wolfgang Amadeus Mozart ostáva ikonou Viedenského klasicizmu, ktorej hudobné dedičstvo je oslavované koncertami, festivalmi a osobitnými programami po celom svete. Zábavné fakty o Mozartovi, ako napríklad tie, ktoré rozprávajú o jeho všednom živote, cestách a osobitných vlastnostiach, rozprávajú fascinujúce príbehy ďaleko za hranicami hudby, potvrdzujúc jeho miesto v histórii ako Wolferla - zázračného dieťaťa, ktoré sa stalo nesmrteľným. Salzburské Mozartove gule, ktorých originál vyrába iba cukráreň Fürst a má mandľový stred obalený nugátom a jemne horkou čokoládou, sú sladkou pripomienkou jeho odkazu. Salzburg každoročne venuje svojmu slávnemu synovi jubilejný rok plný hudby, vrátane veľkých koncertných podujatí ako je Mozartov týždeň, kde môžu návštevníci objavovať rozmanité odtiene Mozartovej hudby na mnohých výnimočných miestach.
tags: #wolfgang #amadeus #mozart #zazracne #dieta