Sexuálne zneužívanie dieťaťa predstavuje jeden z najcitlivejších a zároveň najkomplexnejších problémov v spoločnosti. Táto problematika sa dotýka nielen právnych definícií a následných trestnoprávnych postihov, ale aj hlbokých psychologických a sociálnych rozmerov, ktoré ovplyvňujú životy obetí, páchateľov a celého ich okolia. Ak si niekedy kladiete otázky ako „Prečo sa nebránili? Prečo to predtým nikomu nepovedali? Prečo to riešia až teraz?“, nemusí to hneď znamenať, že ste zlí alebo necitliví ľudia. Často je neporozumenie správaniu obete spôsobené nedostatkom informácií o tom, ako veci vníma a prežíva, o jej živote, o možnostiach, ktorými disponuje, a o vnútorných a vonkajších tlakoch, ktorým je vystavená. Tento článok sa ponára do definícií a následkov sexuálneho zneužívania dieťaťa so zameraním na ustanovenia Trestného zákona, ale aj na psychologické a spoločenské súvislosti, ktoré formujú vnímanie a prežívanie tejto trestnej činnosti.
Definícia sexuálneho zneužívania a jeho formy v Trestnom zákone
Trestný zákon jasne definuje sexuálne zneužívanie a stanovuje jeho hranice. Za sexuálne zneužívanie sa podľa odborníkov nepovažujú len aktivity, pri ktorých dôjde k preniknutiu do tela. Tie sa zvyčajne označujú ako penetratívne. Okrem penetratívneho zneužívania existuje aj ďalšia forma, a to bezdotykové zneužívanie. Žiadnu z foriem sexuálneho obťažovania netreba podceňovať, pretože každá z nich môže mať na obeť vážne a dlhodobé následky. Trestný zákon v § 201 ods. 1 jednoznačne a dostatočne zrozumiteľne kriminalizuje také konanie subjektu trestného činu, ktorým tento vykoná súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov alebo ktorým tento subjekt takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije. V danom prípade sa poskytuje ochrana mravnému a telesnému vývoju osôb mladších ako pätnásť rokov, a to bez ohľadu na ich pohlavie a pohlavnú zrelosť, čo je vo svojej podstate individuálnym objektom tejto skutkovej podstaty.
Násilie v spoločnosti: Rozptyl mýtov a predsudkov
V spoločnosti pretrváva množstvo mýtov a predsudkov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania, ktoré často sťažujú správne vnímanie a riešenie týchto prípadov. Jedným z najčastejších mýtov je, že k násiliu dochádza len v sociálne slabších rodinách či v rodinách alkoholikov. Nie je to pravda. Násilie sa vyskytuje v dobre situovaných rodinách rovnako ako v rodinách s vyšším vzdelaním, bez ohľadu na sociálne alebo ekonomické postavenie. Neexistuje jednoznačná odpoveď na to, prečo sa ten-ktorý človek stal terčom násilia, ale zrejmé je, že to nesúvisí so sociálnym statusom.
Dôležitým aspektom je aj vnímanie páchateľov. Vo väčšine prípadov bývajú páchatelia vnímaní ako dôveryhodní a obľúbení ľudia. Štatistiky ukazujú, že 70 až 85 percent prípadov sexuálneho zneužívania detí spácha niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje. Často je to osoba, ktorej rozhodnutia môžu dieťa významne ovplyvniť. Či už je to v kontexte rodiny, alebo nejakej inštitúcie, ktorú dieťa navštevuje, „páky“, aké páchateľ na dieťa má, môžu vytvárať pascu, z ktorej dieťa nevidí východisko. Odvolávať sa na provokujúce správanie obete je častá taktika násilníkov v snahe preniesť zodpovednosť za zneužívajúce správanie na obeť. Je však dôležité zdôrazniť, že za násilie je vždy zodpovedný násilník. Takisto za tým môže byť jednoduchá snaha zľahčiť či zmenšiť úlohu vlastnej regulácie správania zo strany zneužívateľa - akoby povedať okoliu, že v danej situácii nemal iné východisko, obeť ho sama zviedla na také správanie.
Psychologické aspekty reakcií obetí
Reakcie obetí sexuálneho zneužívania sú často zložité a pre neinformované okolie ťažko pochopiteľné. Jednou z najčastejších otázok je, prečo obeť nepovedala „nie“. Väčšinou sa však deje opak: obete akoby zamrznú, čo znamená, že sú fyzicky aj psychicky ochromené. Túto reakciu si obeť nevyberá; spúšťa sa v tele automaticky. Je to inštinktívna reakcia na ohrozenie, hlavne ak obeť nemá šancu na boj alebo útek. Na zážitkoch sexuálneho zneužívania je zvlášť traumatizujúce, že zasahujú do veľmi intímnej oblasti života, navyše v zraniteľnom období, keď sa jedinec ešte len vyvíja. Zvlášť zraňujúce je, ak zneužívanie prichádza od ľudí, ktorí si získali dôveru obetí. Ublíženie z ich strany obeť vôbec nečaká.
Sexuálne zneužívanie v Cirkvi
K tejto úrovni zrady zvyčajne pribudne ďalšia vrstva zrady - zo strany sociálneho okolia. Obeťam neskôr hrozí aj opätovná traumatizácia, nazývaná retraumatizácia. Retraumatizujúci efekt môžu mať najmä podnety, ktoré sa podobajú na to, čo sa odohrávalo pri pôvodných traumatických udalostiach. Napríklad, keď sa niekto správa k obeti tak, že to pripomína správanie niekdajšieho páchateľa. Podľa psychológa Róberta Braciníka ani obete niekedy nevedia, že to, čo zažili, je trestný čin. Ak sa aj rozhodnú obrátiť na políciu, od tohto kroku ich môže odrádzať niekoľko vecí. Odrádzajúco môže pôsobiť aj to, keď si všimnú v médiách či na sociálnych sieťach pri zverejnených prípadoch, aký hejt vedia ľudia spustiť na obete.
Až 20 percent obetí sexuálneho zneužívania, ktoré vypovedali pred autoritami, neskôr svoju výpoveď odvolá. Ďalšími príčinami odvolania výpovede býva tlak, ktorý na obeť vyvíjajú iné osoby. Ďalej očierňovanie, spochybňovanie, zastrašovanie, „onálepkovanie obete“ v jej prirodzenom prostredí, rôzne formy necitlivého zaobchádzania zo strany profesionálov. Škála možných reakcií obete je veľmi široká: od normálneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály až po očividné, extrémne znepokojivé signály. Samotné zážitky sexuálneho zneužívania, ale aj všelijaké nevhodné reakcie sociálneho okolia môžu byť pre obeť veľmi traumatizujúce. A ako také pohlcujú veľa psychických síl, vyčerpávajú. Kým obeť zmocnie natoľko, aby verila, že zvládne to, čo sa bude diať, až prelomí mlčanie, to prosto môže trvať dlho. Načasovanie toho celého sa odvíja aj od toho, akú kvalitnú podpornú sieť okolo seba obeť má. A priznajme si - pokiaľ ide o tému sexuálneho zneužívania detí, ľudia sa húfne nehrnú poskytovať obetiam pomoc a podporu.
Paradoxne, človek, ktorý ubližuje, môže byť často osoba, ktorá dieťaťu zabezpečuje základné životné potreby. Ak je zároveň zdrojom pozitívnych životných zážitkov, občasných odmien a útechy, tak k nemu obeť môže pociťovať i lásku, vďačnosť aj empatiu. Môže sa dokonca otvorene tešiť z jeho prítomnosti, najmä v situáciách, v ktorých sa cíti bezpečne. Veľakrát sa stretávame s prípadmi, že obeť je do páchateľa zaľúbená. Idealizuje si ho, odmieta vnímať sexuálne aktivity ako niečo zlé, nespolupracuje s vyšetrovateľmi. Páchateľ môže byť považovaný za dôveryhodného a obľúbeného človeka.
Trestný zákon a ochrana zraniteľných osôb
Trestný zákon poskytuje osobitnú ochranu zraniteľným osobám, čo podčiarkuje závažnosť trestných činov spáchaných na nich. Domáce násilie má rôzne formy - fyzické, sexuálne, psychické a často aj ekonomické. Fyzické násilie je spravidla sprevádzané ťažkým psychickým nátlakom a verbálnou agresiou. Trestný zákon osobitne definuje násilie na blízkej a zverenej osobe v § 208 ako „týrania blízkej osoby a zverenej osoby“, a preto je vhodné využívať pri trestnom stíhaní práve tento paragraf Trestného zákona. Osobitnú ochranu Trestný zákon poskytuje chránenej osobe, čo je okrem blízkej osoby i každé dieťa, tehotná žena, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku a ďalšie, a to vyššou trestnou sadzbou. Zámer prísnejšie trestať takéto činy v prostredí vzájomnej dôvery a previazanosti bol potom doplnený ustanovením § 127 ods. 1 Trestného zákona.
Správna kvalifikácia trestného činu je dôležitá, pretože z nej vyplýva kvalifikácia trestného činu ako prečinu alebo zločinu so všetkými dôsledkami pre trestné konanie až po uloženie trestu v odsudzujúcom rozsudku. Ustanovenie § 208 Trestného zákona bolo zmenené od 1.9.2002 a následne od 1.1.2016, čo reflektuje snahu zákonodarcu reagovať na spoločenské požiadavky a potrebu efektívnejšej ochrany obetí násilia.
Mladiství páchatelia a osobitosti trestného konania
Trestné právo hmotné v druhom dieli druhej hlavy Trestného zákona poskytuje ochranu druhovému objektu - ľudskej dôstojnosti, pod ktorú spadá aj ochrana mravných názorov spoločnosti. Hoci sa snaží o postihovanie najzávažnejších následkov, samotná hrozba trestami plní do istej miery aj preventívnu funkciu. Trestný zákon v zmysle § 94 ods. 1 považuje za mladistvého takú osobu, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku. V zásade, až na jednu výnimku, predstavuje vek štrnásť rokov hranicu trestnoprávnej zodpovednosti fyzickej osoby tak, ako ju v § 22 ods. 1 zakotvuje Trestný zákon.
Tento článok je venovaný problematike spáchania trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom znení mladistvým páchateľom, ktorá si z pohľadu autora zaslúži kvalitatívne väčší priestor a hlbšie skúmanie, než ako tomu je doposiaľ. Dôvodom pre napísanie tohto článku boli praktické skúsenosti s aplikáciou trestnoprávnych noriem hmotných a procesných v situácií, keď s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, sa javili normy trestného práva procesného a následne aj trestnoprávna sankcia ako neprimerane prísne, a v istej miere aj nespravodlivé.
Vychádzajúc zo štatistických poznatkov je možné konštatovať, že „pri sexuálnom zneužívaní bez závislosti dominujú nižšie vekové kategórie t.j. páchatelia od 15 do 20 rokov“. Tento fakt do istej miery potvrdzuje aktuálnosť zaoberania sa touto problematikou. Je nesporným faktom, že v našej spoločnosti došlo v porovnaní s obdobím pred desiatimi, resp. pätnástimi rokmi k evidentnému poklesu vekovej hranice, pri ktorej mladiství, či dokonca maloletí začínajú sexuálne experimentovať. Svoj podiel viny na tom má aj samotná spoločnosť, ktorá na jednej strane určuje podobu morálne adekvátneho správania sa, ale na strane druhej z titulu jej neustálych zmien dochádza aj k uvoľňovaniu sexuálnych noriem správania a k liberalizácií sexuálnej morálky, a to pod rozličnými vplyvmi.
Medzi takéto vonkajšie vplyvy je možné zaradiť napríklad masovokomunikačné prostriedky, filmy, hry pre počítače a herné konzoly a v neposlednom rade aj všemocný internet so svojimi de facto neobmedzenými možnosťami. Tieto média ovplyvňujú myslenie, nálady, postoje ľudí a zvlášť mladistvých, ktorí ešte nemajú dostatok vlastných skúseností na vytvorenie svojho vlastného názoru a skôr nekriticky preberajú v médiách prezentované názory. Za daných okolností potom mladiství ako tak povediac „skoro dospelé osoby“ si vytvárajú nie vhodnú hodnotovú orientáciu, ktorej prejavy môžu mať v ich najzávažnejšej podobe formu mravnostnej trestnej činnosti. Morálka dnešnej mládeže je kategóriou samou o sebe, o ktorej by sa istotne dal napísať aj samostatný článok.
„Mladiství predstavujú osobitnú kategóriu prejavujúcu sa predovšetkým nedostatkom životných skúseností, schopností správne hodnotiť životné situácie a sklonom k napodobňovaniu negatívneho správania dospelých.“ Dá sa konštatovať, že v čase dospievania podlieha fyzická aj psychická schránka mladého človeka značným a zaiste aj búrlivým zmenám, medzi ktoré zaraďujeme aj sexuálne dozrievanie. Mnohé rozhodnutia mladistvých, ktoré boli učinené z tzv. „mladíckej nerozvážnosti“ však majú aj trestnoprávnu dohru, ktorá im je spôsobilá doslova pokaziť celý budúci osobný, no hlavne profesionálny život a kariérny postup. Nezrelosť mladistvých patrí k hlavným príčinám ich zlyhania a spáchania trestnej činnosti, ktorej dôsledky spravidla nepremyslia.
Výzvy a kontroverzie pri posudzovaní činov mladistvých
Hneď na úvod je vhodné si podrobnejšie vymedziť predmet tohto článku, ktorý bude zameraný na síce zriedkavé, avšak v praxi sa reálne vyskytujúce situácie. Je ním polemika nad skutkovou podstatou trestného činu sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, a to najmä v tých prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní (OČTK) vyšetrujú skutok, ktorého sa mal dopustiť mladistvý na osobe mladšej ako pätnásť rokov veku (ktorá však už dovŕšila štrnásty rok veku), s ktorou mladistvý páchateľ ľudovo povedané „chodí“, teda s ňou udržiava citový vzťah. Čitateľovi je nutné dať za pravdu, že vyššie opísaná životná situácia sa v praxi nestáva často, pričom je logické, že platná právna úprava ani nemôže regulovať každú životnú situáciu v jej rozličných podobách. Nakoľko však život píše aj takéto príbehy, bolo by na škodu veci nepoukázať v danom prípade na neprimeranú tvrdosť Trestného zákona, ako aj zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení v rámci jeho určitých procesných súvislostí.
Ako sme už vyššie v texte uviedli, z pohľadu Trestného zákona je irelevantné, či k sexuálnemu zneužívaniu došlo na základe citového vzťahu, resp. na základe privolenia zneužitej osoby. Prikláňame sa však k názoru, podľa ktorého „dôležitú úlohu zohráva aj správanie sa samotnej obete, pretože vzájomný vzťah medzi páchateľom a obeťou, je významný kriminologický faktor.“ Aj preto sme presvedčení, že ak sa v našom trestnom práve hmotnom až na jedinú výnimku uplatňuje trestnoprávna zodpovednosť od štrnásteho roku veku osoby, malo by byť prípadné privolenie tejto poškodenej (zneužitej) štrnásťročnej osoby aspoň pri tejto jedinej skutkovej podstate nejakým spôsobom zohľadnené.
V rámci modelovej situácie, keď mladistvý páchateľ (teda vo veku od pätnásť do osemnásť rokov) s osobou poškodenou z tohto trestného činu (vo veku od štrnásť do pätnásť rokov) udržiava citový vzťah, ktorý sa preklopil aj do sféry sexuálnej aktivity, by bolo na mieste zohľadniť tú skutočnosť, že za posledné roky došlo k reálnemu poklesu vekovej hranice, pri ktorej začínajú maloletí sexuálne žiť, čo je zrejme následkom aj skoršieho dosiahnutia stavu pohlavnej zrelosti. Vo vzťahu k tu spomínanej pohlavnej zrelosti je vhodné uviesť, že z lekárskeho hľadiska k nej dochádza už v pätnástom roku života jedinca. V žiadnom prípade týmto nechceme dekriminalizovať tieto skutky, pretože sú pre spoločnosť nebezpečné a skutočne ohrozujú mravný a telesný vývoj detí mladších ako pätnásť rokov. Chceme však poukázať na to, že za istých okolností by trestný postih v zmysle platnej právnej úpravy nemusel pôsobiť spravodlivo z titulu svojej neprimeranosti voči konkrétnym okolnostiam toho ktorého prípadu.
Sexuálne zneužívanie v Cirkvi
Trestný zákon už teraz pamätá na situácie, pri ktorých sa mladistvý páchateľ dopustí niektorého z trestných činov v zmysle jeho osobitnej časti. Zákonodarca obozretne zakotvil do Trestného zákona štvrtú hlavu s názvom „Osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých“, ktoré sú vo vzťahu špeciality k ustanoveniam všeobecnej časti Trestného zákona. Takýto osobitný prístup k mládeži je vo svojej podstate prejavom konkretizácie ústavného princípu osobitnej starostlivosti, ktorú spoločnosť venuje mládeži v rámci článku 41 Ústavy SR.
Dôsledky pre mladistvých páchateľov a možnosti miernejšieho postihu
Potrebu uvedených zmien bude najvhodnejšie ilustrovať na konkrétnom príklade, kde páchateľ bude mladistvý a zneužitá osoba bude vo veku štrnásť rokov, pričom sa jedná o jediný prípad sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, po ktorého odhalení sa mladistvý priznal ku spáchaniu skutku a jeho spáchanie úprimne oľutoval, doposiaľ viedol riadny život. Ako svoju procesnú obranu mladistvý uviedol, že so zneužitou osobou má citový vzťah, ktorý vyústil do súlože.
Trestný zákon v § 201 ods. 1 ustanovuje v rámci základnej skutkovej podstaty sexuálne zneužívanie trestnú sadzbu trestu odňatia slobody od 3 rokov do 10 rokov. Táto trestná sadzba však v danom prípade nebude konečná, pretože jednak tu máme prítomné dve poľahčujúce okolnosti (mladistvý viedol pred spáchaním trestného činu riadny život v zmysle § 36 písm. j/ a mladistvý sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval v zmysle § 36 písm. l/ Trestného zákona), a jednak musí dôjsť k obligatórnemu zníženiu dolnej aj hornej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu v zmysle § 117 ods. 1 Trestného zákona. „Pri každom trestnom čine mladistvého sa najskôr upraví hranica trestnej sadzby podľa § 38 TZ (pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností), potom sa použije § 117 ods. 1 TZ, teda upravená trestná sadzba sa zníži na polovicu.“ V danom prípade by výsledkom prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností bolo zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona z pôvodných 10 rokov na 7 rokov a 8 mesiacov. Následne by sa aplikovalo ust. § 117 ods. 1 Trestného zákona a dolná hranica trestnej sadzby by bola na úrovni osemnásť mesiacov a horná hranica trestnej sadzby na úrovni 3 roky 10 mesiacov.
Netreba pritom všetkom zabúdať, že aj toto ešte nemusí byť konečné číslo, pretože v zmysle § 39 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 3 Trestného zákona môže súd trestnú sadzbu mimoriadne znížiť. Je však nevyhnutné dodať, že v danom prípade, ak by trestná sadzba trestu odňatia slobody bola od osemnástich mesiacov do 3 rokov a 10 mesiacov, s najväčšou pravdepodobnosťou by doposiaľ netrestanému mladistvému nebol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Počíta s tým aj § 117 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle ktorého je nepodmienečný trest odňatia slobody chápaný ako skutočne krajné riešenie, ktoré prichádza do úvahy až vtedy, keď by uloženie iného trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa Trestného zákona, pričom pod účelom trestu máme na mysli účel trestu u mladistvého v zmysle § 97 ods. 1 Trestného zákona.
V danej situácií nám ako subjekt trestného činu vystupuje mladistvý obvinený, ktorý v zmysle § 37 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku musí mať obhajcu už v štádiu prípravného konania. Jedná sa o výraz osobitného prístupu k mladistvým, ktorý je vyjadrený nielen v normách trestného práva hmotného, ale tiež v normách trestného práva procesného, ktoré v § 336 a nasl. zakotvujú konanie proti mladistvému. Konanie proti mladistvému je jedným z prípadov povinnej obhajoby. Je vhodné uviesť, že obhajca by ako jednu z prvých vecí po prevzatí obhajoby mal učiniť dôsledné oboznámenie sa s podstatou skutku a s jeho právnou kvalifikáciou, nakoľko je to práve právna kvalifikácia, ktorá zásadným spôsobom determinuje zákonom stanovené hmotné a procesné limity.
Za nami vymodelovanej situácie by mohol byť mladistvý obvinený potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody (čo sa nám javí ako nepravdepodobné), no skôr podmienečným trestom odňatia slobody (bez alebo s probačným dohľadom) s obligatórnym určením skúšobnej doby od 1 do 3 rokov s poukazom na § 119 ods. 1 Trestného zákona. Sme toho názoru, že okrem trestu odňatia slobody (či už nepodmienečného, alebo podmienečného), neprichádza v danom prípade do úvahy žiadny iný druh trestu. Podľa § 109 Trestného zákona môže mladistvému súd uložiť trest povinnej práce, peňažný trest, trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti, trest zákazu účasti na verejných podujatiach, trest vyhostenia a trest odňatia slobody. S prihliadnutím na povahu trestného činu - mravnostný trestný čin a povahu trestu, ako prvé odpadnú trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti, trest zákazu účasti na verejných podujatiach a trest vyhostenia, ktoré sú pre trestný čin sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona neaplikovateľné.
Vo vzťahu k trestu povinnej práce je nutné uviesť, že tento je možné v zmysle § 54 Trestného zákona uložiť len takému páchateľovi, ktorý sa odsudzuje za prečin. Obdobne to bude aj v prípade peňažného trestu, pri ktorom treba v § 56 rozlišovať odsek 1, ktorý umožňuje uloženie tohto trestu aj páchateľovi úmyselného trestného činu (teda aj zločinu), avšak len v tom prípade, ak páchateľ trestným činom získal alebo sa snažil získať majetkový prospech, čo nie je náš prípad. Dôsledkom spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona mladistvým bude aj to, že obhajoba sa nebude môcť úspešne snažiť o upustenie od potrestania podľa § 98 a § 99 Trestného zákona, resp. o podmienečné upustenie od potrestania s probačným dohľadom podľa § 99 Trestného zákona.
Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. V prípade obhajoby je táto nádej stelesnená do podoby ustanovenia § 118 ods. 1 Trestného zákona, ktorý umožňuje mimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby v súlade s § 39 ods. 1 alebo ods. 2 Trestného zákona, a to bez viazanosti obmedzeniami podľa § 39 ods. 3 Trestného zákona. V našom prípade, kde je dolná hranica trestnej sadzby zákonom stanovená na 3 roky, resp. po jej úprave sme sa dopracovali k hranici osemnásť mesiacov, nebude súd povinný uložiť trest odňatia slobody nie kratší ako 6 mesiacov a teda „trest možno znížiť ľubovoľne, teoreticky až na jeden deň.“ Je však nutné konštatovať, že ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 3 Trestného zákona je možné aplikovať len mimoriadne. Pokiaľ sa mladistvý obvinený už ku skutku priznal, obhajcovi reálne neostáva veľa možností, ako svojmu mladistvému klientovi čo najviac zmierniť hroziaci trest odňatia slobody. To, že trest odňatia slobody sa javí byť jediným možným trestom, sme si už vysvetlili vyššie v texte, preto je na mieste očakávať jeho uloženie súdom.
Spomedzi odklonov v trestnom konaní, ktoré by však neznamenali pre mladistvého obvineného iný druh trestu, ale len jeho miernejšiu podobu, prichádza do úvahy jedine inštitút dohody o vine a treste podľa § 331 a nasl. Trestného poriadku. „Dohoda nie je limitovaná žiadnou právnou kvalifikáciou, ani trestnou sadzbou, ani osobou obvineného.“ Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vine a treste je možná aj pri zločinoch. Pre obhajobu môže byť podstatné najmä to, že uzatvorenie dohody o vine a treste môže byť považované aj za takú okolnosť, ktorá v zmysle § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona sa môže pričiniť o mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod jeho dolnú hranicu trestnej sadzby. Z dôvodu, že predmetný trestný čin je zločinom, neprichádzajú do úvahy iné odklony v trestnom konaní. Z povahy veci (mravnostný trestný čin) by v zásade nebolo vylúčené podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 216 a nasl. Trestného poriadku a zmier a zastavenie trestného stíhania podľa § 220 a nasl. Trestného poriadku.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne aj skutkové okolnosti si dovoľujeme vysloviť pomerne kritické hodnotenie vo vzťahu k platnej právnej úprave, ale tiež k spoločnosti samotnej. Postihovanie mladistvých páchateľov za trestný čin sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je z hľadiska právnej kvalifikácie zločinom, za istých okolností pôsobí neprimerane a nespravodlivo. Túto nespravodlivosť je možné vidieť v nedostatočnom zohľadňovaní telesných a duševných zmien, ktoré prechádza mladý človek v období dospievania.
Komplexnosť traumy a dôležitosť podpory obetí
Samotné zážitky sexuálneho zneužívania, ale aj všelijaké nevhodné reakcie sociálneho okolia môžu byť pre obeť veľmi traumatizujúce. A ako také pohlcujú veľa psychických síl, vyčerpávajú. Obete si zaslúžia pochopenie a podporu. Neraz sú prípadné pokusy obete prehovoriť prehliadnuté alebo zablokované neochotou ľudí aktívne načúvať obeti. Vypočujte, neodsudzujte a pomôžte vyhľadať odbornú pomoc. Bezplatnú pomoc pre deti a aj dospelé obete násilia poskytuje na Slovensku niekoľko organizácií. Ich úloha je nezastupiteľná v procese liečby traumy a zabezpečovania spravodlivosti pre obete. Spoločnosť ako celok musí prehodnotiť svoje postoje a aktívne prispievať k vytváraniu bezpečného prostredia, kde sa obete nebudú báť prehovoriť a kde nájdu potrebnú podporu namiesto odsúdenia.
tags: #znasilnil #6 #rocne #dieta