Chvála je prirodzenou súčasťou ľudskej interakcie a má potenciál formovať osobnosť a motiváciu, najmä u detí. Správne chválenie dokáže výrazne prispieť k prirodzenému rastu sebadôvery dieťaťa a ovplyvňuje jeho postoj k životným, často náročným situáciám, a to aj o mnoho rokov neskôr. Je to jeden z najmenej náročných, no pritom najefektívnejších nástrojov rodičov a pedagógov. Naopak, nevhodná alebo prehnaná pochvala môže mať nežiaduce účinky, ktoré môžu podkopať motiváciu a odolnosť. Pochvala býva dvojsečná zbraň, ak dieťa chválime príliš často alebo nevhodným spôsobom, môže sa stať, že sa začne snažiť len pre pochvalu samotnú. Ak sa mu však nedostane slov uznania, hrozí zasa opačný extrém - že bude znechutené, smutné a bez motivácie. Dá sa nájsť vhodná stredná cesta? Určite áno.
Rodičia majú tendenciu myslieť si, že ich dieťa je najlepšie a najšikovnejšie. Do istej miery je to úplne prirodzené, no práve preto je podstatné pri chválení detí pamätať na niekoľko kľúčových vecí. Vďaka nim budete vedieť pochváliť svoje dieťa tak, aby ste ho podporili vo vývoji, no nevytvorili z neho egocentrika. Hoci sa mnohí dospelí v detstve stretávali skôr s kritikou než s pochvalami a teraz sa snažia svojim deťom dopriať to, čo im chýbalo, je dôležité si uvedomiť, že nie každá pochvala je prospešná. Dnešná generácia detí si síce užíva oveľa viac pochvál, avšak kvalita a forma týchto pochvál sú rozhodujúce.
Prevratná štúdia Carol Dweck a Claudie Mueller z roku 1998
Už pred viac ako 26 rokmi, konkrétne v roku 1998, publikovali renomované psychologičky Carol Dweck a Claudia Mueller významnú štúdiu v prestížnom časopise Journal of Personality and Social Psychology. Ich práca, nazvaná "Praise for Intelligence Can Undermine Children's Motivation and Performance“ (Chvála za inteligenciu môže oslabiť motiváciu a výkon detí), predstavovala prelom v chápaní vplyvu spätnej väzby na rozvoj detí. Táto práca skúmala, ako rôzne druhy chvály ovplyvňujú motiváciu detí, ich odolnosť a schopnosť vyrovnať sa s výzvami. Aj keď bola štúdia dobre prijatá vo vedeckej komunite, jej praktické poznatky neboli široko implementované, čo je dnes obzvlášť znepokojujúce. Mladá generácia čelí vážnym problémom v oblasti motivácie a odolnosti, pričom tieto problémy boli jasne identifikované už pred viac ako dvoma desaťročiami.
Metodológia štúdie
Štúdia sa uskutočnila na vzorke 128 detí vo veku 10 až 12 rokov. Tieto deti boli starostlivo rozdelené do troch skupín a počas troch fáz štúdie reagovali na rôzne typy chvály, čo umožnilo detailné pozorovanie ich správania a vnútornej motivácie.
Fáza 1: Počiatočný test a chválaV prvej fáze deti riešili relatívne jednoduché logické úlohy, ktoré boli navrhnuté tak, aby ich väčšina dokázala úspešne splniť. Po ich dokončení boli rozdelené do troch skupín, pričom každá skupina dostala iný typ spätnej väzby, ktorá mala simulovať rôzne prístupy k chváleniu v bežnom živote:
- Skupina 1: Chvála za inteligenciu („Si veľmi múdry/múdra!“) - Táto forma chvály sa zameriavala na vrodené schopnosti dieťaťa a používala prídavné meno, ktoré charakterizovalo dieťa ako celok, napríklad „šikovné dievča“ alebo „múdry chlapec“.
- Skupina 2: Chvála za úsilie („Veľmi si sa snažil/a!“) - Na rozdiel od prvej skupiny, táto chvála sa sústredila na činnosť, proces a vynaložené úsilie, pričom používala slovesá, ktoré opisovali aktívny prístup dieťaťa k úlohe.
- Skupina 3: Neutrálna kontrolná skupina (žiadna špecifická chvála) - Táto skupina slúžila ako referenčný bod, aby sa mohli jasne odlíšiť účinky oboch typov chvály.
Fáza 2: Voľba úlohV druhej fáze štúdie si každé dieťa mohlo vybrať, aký typ úlohy bude riešiť ďalej. Na výber boli dve možnosti: jednoduchšia úloha, ktorá so sebou nenesie riziko zlyhania, alebo náročnejšia úloha, ktorá by dieťaťu umožnila naučiť sa niečo nové a posunúť svoje hranice. Táto voľba mala odhaliť, či typ chvály ovplyvňuje ochotu detí prijímať výzvy.
Fáza 3: Reakcia na neúspechZáverečná fáza štúdie bola navrhnutá tak, aby otestovala odolnosť detí voči zlyhaniu. Deti riešili sériu extrémne náročných úloh, ktoré neboli navrhnuté tak, aby ich mohli úspešne dokončiť. Tento krok mal testovať ich reakciu na zlyhanie a vplyv chvály, ktorú dostali na začiatku, na ich následné výkony a motiváciu.
Kľúčové zistenia a interpretácia
Štúdia priniesla jasné výsledky, ktoré ilustrujú rozdielny vplyv chvály na motiváciu, odolnosť a správanie detí na základe typu chvály, ktorú dostali.
Výber úloh:
- Až 65 % detí, ktoré boli chválené za úsilie, si vybralo náročnejšie úlohy, ktoré predstavovali výzvu. Tieto deti prejavovali túžbu učiť sa a rásť.
- Naopak, len 35 % detí chválených za inteligenciu si zvolilo výzvu; zvyšok uprednostnil ľahšie úlohy, aby si udržal status „múdreho dieťaťa“ a vyhol sa riziku zlyhania, ktoré by mohlo ohroziť ich vnímanú inteligenciu.
- Kontrolná skupina si vybrala rovnako ťažké úlohy, čo naznačuje, že bez špecifickej chvály sa ich rozhodnutia riadili inými faktormi, prípadne boli vyrovnanejšie.
Reakcia na neúspech:
- Deti chválené za inteligenciu vykazovali väčšiu frustráciu a zníženie motivácie po neúspechu. Ich výkon v následných úlohách sa zhoršil o alarmujúcich 30 %, čo ukazuje, ako veľmi ich zlyhanie demotivovalo.
- Naopak, deti chválené za úsilie pristupovali k neúspechu konštruktívne. Ich výkon sa po neúspechu zlepšil o 25 %, čo svedčí o ich odolnosti a schopnosti učiť sa z chýb.
- Kontrolná skupina ostala na rovnakých výsledkoch, čo potvrdzuje špecifický vplyv chvály v experimentálnych skupinách.
Subjektívne pocity:
- Deti chválené za inteligenciu vnímali neúspech ako znak nedostatku schopností, čo znižovalo ich sebadôveru a pocit vlastnej hodnoty.
- Deti chválené za úsilie považovali zlyhanie za súčasť učenia, čo posilnilo ich odolnosť a presvedčenie, že snaha je kľúčom k úspechu.
- U kontrolnej skupiny nenastala žiadna zmena v subjektívnych pocitoch, čo opäť podčiarkuje dopad špecifických typov chvály.
Od závislosti na neustálej chvále ku klamstvu
Jedným z fascinujúcich zistení štúdie bola rozdielna ochota detí priznať svoje skutočné výsledky. Keď mali deti anonymne uviesť svoj výkon, deti chválené za inteligenciu častejšie klamali o svojich skóre, pričom ich nadhodnocovali, aby si udržali status „múdreho“ dieťaťa. Táto skupina sa obávala, že pravdivé priznanie zlyhania by mohlo ohroziť ich vnímanú hodnotu a status, čo viedlo k neúprimnému správaniu.
Naopak, deti, ktoré boli chválené za úsilie, uvádzali svoje výsledky presne, a to aj v prípade neúspechu. Tieto deti nevnímali chybu ako osobné zlyhanie, ale ako súčasť procesu učenia a rozvoja. Tento hlboký rozdiel poukazuje na vplyv chvály na integritu a psychologickú odolnosť detí, pričom zdôrazňuje, že chvála za úsilie podporuje zdravší a pravdivejší prístup k vlastnému výkonu a zároveň ich učí prijať chyby ako cennú súčasť rozvoja.
Sila viery, že sa môžete zlepšiť | Carol Dweck | TED
Vplyv štúdie na vedu a jej obmedzené prijatie v praxi
Štúdia Dweck a Muellerovej mala významný ohlas vo vedeckej komunite, kde sa stala základom pre ďalší rozsiahly výskum rastového myslenia (growth mindset) - konceptu, ktorý Carol Dweck neskôr rozpracovala a spopularizovala vo svojej svetoznámej knihe „Mindset: The New Psychology of Success“. Jej práca poskytla vedecký rámec pre pochopenie, ako presvedčenia o inteligencii a schopnostiach ovplyvňujú správanie a výsledky jednotlivcov. Verejnosť však túto štúdiu prijala len v obmedzenej miere, a jej poznatky sa do praktickej výchovy a vzdelávania nedostali v takom rozsahu, ako by bolo potrebné.
Existuje niekoľko dôvodov, prečo je táto dôležitá štúdia a jej závery stále málo známe v širšej spoločnosti:
- Komplexnosť témy: Výsledky sú často nesprávne interpretované alebo zjednodušené na jednoznačné pravidlo „chváľte deti za úsilie“, čo však nezachytáva plnú hĺbku a nuansy zistení. Takéto zjednodušenie vedie k povrchnému pochopeniu a nedostatočnému využitiu potenciálu správnej chvály.
- Absencia praktického školenia: Pedagógovia a rodičia často nemajú dostatok vzdelania alebo praktického školenia o tom, ako správne motivovať deti a ako efektívne aplikovať princípy rastového myslenia v každodennej interakcii. Chýbajú im konkrétne stratégie a príklady.
- Dnešná spoločnosť a jej trendy: Súčasné trendy, ako sú sociálne siete, okamžitá spätná väzba a kult dokonalosti, sťažujú mladým ľuďom rozvíjanie odolnosti a schopnosti čeliť výzvam. Tieto faktory posilňujú fixné nastavenie mysle, kde je hodnota často spájaná s bezchybným výkonom a vonkajším uznaním, čo ide proti princípom rastového myslenia.
Súčasné výzvy mladej generácie a dôležitosť odolnosti
Dnešná generácia, ktorá vyrastá viac ako dve desaťročia po publikovaní tejto štúdie, čelí vážnym problémom v oblasti akademického výkonu a odolnosti. Medzinárodné testovania, ako napríklad program PISA (Programme for International Student Assessment), opakovane poukazujú na znižovanie výsledkov v kľúčových oblastiach, ako sú čítanie, matematika a prírodné vedy. Zároveň je zreteľný pokles schopnosti detí vytrvať, keď čelia prekážkam a zložitým úlohám.
Mnohé faktory, vrátane silnejúcej kultúry dokonalosti a všadeprítomného vplyvu sociálnych sietí, posilňujú túžbu po okamžitom uznaní a rýchlych výsledkoch. Táto dynamika oslabuje vnútornú motiváciu a dlhodobú schopnosť zvládať zložité výzvy. Deti sa často boja zlyhania, pretože v spoločnosti orientovanej na výsledok môže byť neúspech vnímaný ako osobná chyba. To vedie k vyhýbaniu sa náročným úlohám a zníženej chuti riskovať, čo je v rozpore s rozvojom odolnosti a kreativity. Aby sme úspešne viedli a motivovali svoje dieťa nielen k pohybu, ale aj ďalším aktivitám, musíme najskôr pochopiť jeho spôsob vnímania a vnútornej motivácie.
Neuroplasticita: Ako zvládanie výziev v detstve formuje náš mozog a budúcnosť
Neuroplasticita, fascinujúca schopnosť nášho mozgu meniť sa a prispôsobovať v reakcii na skúsenosti, zohráva kľúčovú úlohu v tom, ako snaha a prekonávanie výziev formujú našu myseľ a správanie. Keď deti čelia náročným úlohám a učia sa ich zvládať, dochádza k intenzívnemu vytváraniu nových neurónových spojení a posilňovaniu už existujúcich. Tento dynamický proces nielenže zvyšuje kognitívne schopnosti, ako sú riešenie problémov, kritické myslenie a flexibilita myslenia, ale tiež posilňuje emocionálnu odolnosť a sebadôveru.
V dospelosti sa takýto mozog, ktorý bol v detstve vystavený primeraným výzvam a podporovaný v úsilí, lepšie vyrovnáva so stresom, efektívnejšie hľadá riešenia zložitých situácií a vykazuje väčšiu vytrvalosť pri dosahovaní dlhodobých cieľov. Podpora rastového myslenia, dôraz na proces a prijatie chýb ako neoddeliteľnej súčasti učenia sú kľúčové pre rozvoj motivovaných, odolných a celkovo adaptabilných jedincov, ktorí budú pripravení na výzvy moderného sveta.
Kľúčové princípy efektívneho chválenia: Ako budovať rastové myslenie
Chváliť deti má význam, pretože tak podporujete pocit ich vlastnej hodnoty vo veku, keď ešte nemajú dostatočné sebavedomie na to, aby sa ohodnotili samé. Tým im sebavedomie budujete, aby mohli riskovať a skúšať nové veci. Je však dôležité chváliť dieťa tak, aby to malo skutočne pozitívny vplyv a viedlo k budovaniu vnútornej motivácie.
Zamerajte sa na proces, nie na konečný výsledok.Rodičia sa veľakrát fixujú na celkový cieľ. Vymyslia pre svoje dieťa métu, napríklad si musí zaviazať topánku, a kým sa úloha nesplní, nepochvália ho. To môže viesť k frustrácii a pocitu neschopnosti. Najlepšie bude, keď sa zameriate na proces a nie na konečný výsledok. Odmeňte snahu a vyvinuté kroky smerom ku konečnému cieľu pozitívnou chválou. Napríklad, ak sa dieťa snaží naučiť bicyklovať, pochváľte ho za to, ako vytrvalo skúša šliapať, alebo za to, že sa nevzdáva, aj keď spadne.
Rozlišujte medzi chválou osoby a chválou procesu.Možno si ani neuvedomujete, že existujú rôzne typy pochvál. Poznáme chválu osoby a tiež chválu procesu. Chvála procesu zahŕňa skôr chválenie úsilia, činnosti, rastu alebo prekonania nejakej výzvy viac než pochválenie osoby, ktorá danú úlohu vykonáva. Toto je najúčinnejší typ chvály, pretože povzbudzuje deti, aby na niečom pracovali, tvrdo sa snažili, rozvíjali sa a rástli. Zabudnime však na klasické slová pochvaly „šikovné dievča, múdry chlapec, krásne dieťa“. Ak totiž chválime dieťa tak, že mu prisudzujeme určitú vlastnosť, dieťa sa začne snažiť kvôli pochvale, nie kvôli sebe, resp. kvôli veci samotnej, a svoje konanie začne prispôsobovať tomu, aby bolo pochválené znova. Namiesto „si odvážny, múdry, dobrý“ radšej povedzte: „Bál si sa, ale nenechal si sa odradiť.“ Alebo, keď sa dieťa snaží písať, povedzte: „Naučiť sa písať svoje meno je naozaj ťažké, ale pozri sa, ako dobre držíš ceruzku.“ Pri viazaní šnúrok môžete povedať: „Naučiť sa zaviazať si topánky si vyžaduje čas. Si už veľmi blízko!“
Buďte konkrétni a špecifickí.Všeobecné výkriky typu „Super! Si šikula!“ neprinášajú žiadnu informáciu. Aby ocenenie malo zmysel, malo by byť šité na mieru. Je dobré nevyslovovať všeobecné konštatovania typu: „Je to pekné. Dobre si to nakreslil, pekne si to zaspieval.“ Je dobré vyzdvihnúť konkrétne maličkosti. Obrázok môže byť pekný, ale nie všetko na ňom je dokonalé. A tak pochváľte to, čo si pochvalu naozaj zaslúži. Nezovšeobecňujte. Vyjadrujte sa napríklad takto: „Páči sa mi, ako si nakreslil starú mamu pri drevenom domčeku,“ alebo „Bol si taký láskavý a trpezlivý ku svojmu bratovi, keď mu nešla postaviť veža.“ Pokiaľ kompliment nie je jasný, deti nevedia, čo urobili a majú väčšie ťažkosti zopakovať činnosť, za ktorú sú chválení.
Vnímajte a pomenujte svoje pocity.Ak cítite radosť a nadšenie z úspechu svojho dieťaťa, nebojte sa to nahlas povedať. Hovorte o tom, ako to vnímate vy: „Mám veľkú radosť, že ťa to baví, že sa tešíš, keď robíš niečo nové.“ Takéto vyjadrenie pocitov posilňuje emocionálne puto a ukazuje dieťaťu, že jeho snaha a radosť majú reálny dopad na vás.
Vyhnite sa vyčítavým pochvalám.Vyvarujte sa pochvaly, v ktorej je ukrytá nejaká výčitka alebo skryté očakávanie. Pochvaly by mali byť úprimné a opodstatnené. Ak sa napríklad dieťaťu podarí splniť úlohu a vy dodáte „Konečne si to urobil, už som si myslel, že to nikdy nedokončíš,“ rušíte pozitívny efekt pochvaly.
Miera je dôležitá: Nie vždy a za všetko.Nie je dobré, ak sú deti závislé od toho, či ich za nejakú činnosť vždy pochválime alebo pokarháme. Na to, aby z nich vyrástli zdravé a sebavedomé bytosti, potrebujú mať svoj vlastný úsudok, vlastnú motiváciu a vlastnú chuť robiť veci lepšie a nie byť závislí od hodnotenia okolia. Všetkého veľa škodí, a tak aj s pochvalou narábame premyslene. Príliš veľa chvály spôsobí pravý opak toho, čo máte v úmysle. Existuje niečo ako presýtenie, a keď rodičia príliš chvália svoje deti, zvyknú si a prestanú sa o to usilovať. Neustále chválenie môže tiež vytvoriť situáciu, že sa deti stanú na chvále závislé. V staršom veku zvyknú toto správanie prenášať na druhých, pričom vždy hľadajú pochvalu a prijatie zvonku. Deťom, ktoré dostávajú nadmernú chválu, vytvoríme pocity stresu, tlaku a istú mieru úzkosti, keď náhodou nedostanú chválu, ktorú očakávajú. V prípade, že k tomu dôjde, budú sa vyhýbať skúšaniu nových vecí alebo riskovaniu.
Prispôsobte chválu veku a vývoju dieťaťa.Slová, ktoré používate na chválu, sú rovnako dôležité ako uistenie sa, že dieťa chválu pochopilo. Frázy, ktorými sa rozhodnete pochváliť svoje deti, by mali odrážať úroveň ich rozvoja. Pri veľmi malých deťoch sa môže zložitejšia chvála stratiť v preklade. Na druhej strane, staršie deti dokážu stráviť zložitejšiu verbálnu pochvalu a vyťažiť z nej viac, ako je vhodné z hľadiska vývoja.
- Ako chváliť batoľa? "Super! Podarilo sa ti to!" alebo jednoduché povzbudzujúce zvuky a úsmev.
- Ako chváliť staršie dieťa? "Tvrdo si pracoval a zvládol si to. Naozaj sa mi páči, ako si sa snažil."
- Ako chváliť tínedžera? "Som hrdá na to, ako si premýšľal o všetkých možnostiach a dospel k riešeniu. Bolo to náročné a zvládol si to výborne."
Nadväzujte dialóg a pýtajte sa.Dieťa nás často žiada o spätnú väzbu a my naň vychrlíme náš názor a myšlienky typu, kde si myslíme, že urobilo chybu, prečo hralo zle alebo prečo prehralo/vyhralo. Je lepšie však dialóg otočiť a spýtať sa dieťaťa na jeho názor. „Čo si myslíš ty? Bol si spokojný? Čo sa ti páčilo na tom, ako si pracoval/hral?“ Tieto otázky vedú dieťa k sebahodnoteniu, sebapoznaniu a predovšetkým, aby bolo samo sebe koučom a nebolo odkázané na neustále vonkajšie impulzy. Niekedy dá dieťaťu oveľa viac dobre položená otázka, než zle formulovaná odpoveď. My často len odpovedáme, ale nepýtame sa! Využívajte takzvaný CAR coaching - „auto tréning“. V dnešnej dobe trávime prevážaním detí v aute veľa času a máme vďaka tomu veľký priestor na to, aby sme s dieťaťom nadviazali veľmi zaujímavé dialógy. Využite čas v aute a hovorte s dieťaťom o jeho pocitoch zo školy, z tréningu, z akéhokoľvek zážitku.
Pochvala poďakovaním.Povedzte dieťaťu, že jeho čin vám pomohol, alebo pozitívne ovplyvnil niekoho iného. „Ďakujem za pomoc pri zbieraní hračiek. Veľmi sa mi páčilo, ako si pomohol svojej sestre napiť sa.“ Alebo „Vďaka, že si si išiel hrať so sestrou, aj keď si sa vrátil zo školy unavený. Pomohlo mi to a Adélka si to tiež užila.“ Je dôležité okomentovať, že mi to pomohlo. Pochvala poďakovaním väčšinou pre dieťa znamená viac než klasická, všeobecná pochvala, pretože vidí reálny dopad svojho konania.
Neverbálna komunikácia.Niekedy ani nie je treba slov. Použite neverbálnu komunikáciu. Stačí objatie, úsmev, zdvihnutý palec alebo povzbudivé poklepanie po pleci. Tieto gestá môžu byť rovnako účinné ako slová, najmä keď sú úprimné a načasované.
Neľahčujte náročné úlohy.V snahe dieťa povzbudiť nie je dobré tvrdiť, že to, čo mu dáva zabrať, je vlastne ľahké. „To ľahko zvládneš, veď je to brnkačka!“ Tým dieťaťu beriete možnosť precítiť reálny úspech zo zvládnutia niečoho ťažkého. Radšej povedzte: „Naučiť sa forhend nie je vôbec jednoduché, dá to celkom prácu, ale dá sa to zvládnuť. Verím, že s tvojou vytrvalosťou to dokážeš.“ Uznajte náročnosť, ale podporte jeho schopnosť prekonať ju.
Podporujte sebahodnotenie a nezávislosť na pochvale.Je lepšie hodnotiť snahu a úsilie, ktoré dieťa do daného procesu vnieslo, než samotný výsledok. Veďte deti k tomu, aby sa vedeli oceniť samy, ako pozitívne, tak negatívne. Keď dokáže dieťa realisticky, bez emócií samo posúdiť, že mu niečo nešlo, bude sa môcť zlepšovať a posúvať ďalej. Učte deti sebahodnoteniu, potom nebudú závislé na pochvale od ostatných. Chváliť dieťa treba najmä v začiatkoch, neskôr by si malo vybudovať vnútornú motiváciu, ktorá nebude závislá na pochvale. Budú spokojné, keď sa im niečo podarí v škole/pri športe/hraní na hudobný nástroj. Tento prístup učí deti venovať sa činnosti pre ňu samotnú a mať z nej dobrý pocit. Pretože len ten, kto nie je závislý na mienke ostatných, môže byť vnútorne slobodný. A taký človek je sebavedomý.
Fixné vs. Rastové nastavenie mysle: Dôsledky nevhodnej chvály
Reaguje vaše dieťa na to, keď sa mu niečo nedarí, plačom alebo hnevom? A vy netušíte, odkiaľ sa v ňom také prudké reakcie berú a ani ako na ne reagovať? Nie ste v tom sami. Po bližších rozhovoroch s rodičmi, ktorí to tak majú, sa často zistilo, že jednu vec majú všetci spoločnú. Tou vecou sú pochvaly, ktoré sú priamym hodnotením dieťaťa. Síce pozitívne, ale hodnotenie. Možno si teraz hovoríte, že veď to je dobré, že dieťa uverí tomu, že je šikovné. Ale ak ho za niečo zhodnotíme pozitívne, niekde za rohom hrozí aj negatívne hodnotenie. Dieťa podvedome tuší, že to negatívne hodnotenie hrozí za to, že sa mu niečo nepodarí.
Ako vzniká a prejavuje sa fixné nastavenie mysle
Takéto pochvaly, ktoré sa sústredia na vrodené vlastnosti (napríklad „si múdry“, „si šikovný“), vytvárajú v deťoch fixnú predstavu, že šikovnosť, múdrosť a talent sú ich nemennou súčasťou. To znamená, že veci by im mali ísť ľahko a bez námahy. Volá sa to fixné nastavenie mysle. A presne toto je dôvod, prečo deti prejdú do bezmocnosti, keď sa im nedarí. Im sa predsa má dariť, veď sú šikovné.
Dieťa s fixným nastavením mysle bude najskôr veľmi dramaticky prežívať svoje nezdary, pretože ich vníma ako ohrozenie svojej identity. Potom sa ťažším úlohám bude radšej vyhýbať a postupne sa naučí prokrastinovať, aby sa vyhnulo riziku neúspechu. Vždy bude mať naporúdzi niekoho alebo niečo, na koho ukáže prstom a kto bude môcť za to, že jemu sa nedarí. Takéto deti sa boja výziev a nevidia zmysel v úsilí, ak veria, že výsledok je predurčený ich vrodenými schopnosťami.
Vytváranie rastového nastavenia mysle
Naopak, môžete vytvoriť rastové nastavenie mysle. Takéto nastavenie je oveľa užitočnejšie pre budúcnosť vašich detí, pretože deti s takým nastavením neveria ničomu fixnému o sebe, ale veria tomu, že seba a aj svoje schopnosti môžu stále rozvíjať prostredníctvom úsilia a učenia.
Rastové nastavenie mysle vzniká tým, že sa rodičia zameriavajú na to, ČO dieťa urobilo preto, aby niečo dosiahlo. Oceňujte ich snahu, úsilie, vytrvalosť, precíznosť, dôvtipnosť, či trpezlivosť.
- „Vidíš, dokázal si to.“
- „Vidím, že si nevzdal a robil si na tej úlohe, až kým sa ti to podarilo.“
- „Veľmi sa mi páči, aké farby si vybral a ako si ich skombinoval.“
- „Podarilo sa ti to úplne samej, aj keď to bolo náročné.“
- „Uložiť všetky tie hračky vyžadovalo od teba veľa vytrvalosti, však? Som rád, že si to nevzdal.“
Okrem toho, že tak nastavíte ich myseľ na rast, naplníte im jednu z univerzálnych ľudských potrieb, a to potrebu ocenenia a uznania za ich snahu. Ak teda budete svoje deti oceňovať namiesto chválenia ich vrodených vlastností, budú veriť tomu, že svojou snahou môžu dosiahnuť všetko. Strach zo zlyhania ich nebude blokovať, keď sa im nebude dariť, a pokojne sa budú púšťať aj do ťažkých úloh a väčšinu z nich aj dokončia. A keď nebudú niečo vedieť, nebudú sa báť spýtať, pretože chybu vnímajú ako príležitosť na učenie.
Reakcie na frustráciu a emócie dieťaťa
Možno už vnímate u svojich ratolestí fixné nastavenie mysle a chceli by ste začať vytvárať rastové nastavenie. Je možné, že to viazne kvôli vašim reakciám na ich frustráciu, hnev alebo plač. Tieto reakcie však idú proti deťom, proti ich prežívaniu. Necítia sa vtedy ani milované, ani prijaté. A nemajú uspokojenú ďalšiu z univerzálnych potrieb, a to potrebu mať uznané svoje emócie a potreby.
Prv než mu niečo poviete, postarajte sa o seba, aby ste zostali pokojní. Áno, bolo by fajn, keby vaše dieťa teraz neplakalo alebo sa nehádalo. Prijmite, že plače alebo sa hnevá, upokojte svoju vlastnú emóciu a potom sa skúste pozrieť na svet jeho očami. Jeho emócia je oprávnená, on nevie momentálne ináč reagovať, než krikom a plačom. Veď ono chcelo ten obrázok ináč nakresliť, krajšie. Jeho smútok je skutočný.
Vaše dieťa nepotrebuje, aby ste ho mali radi, len keď sa mu darí alebo keď je pokojné. Dieťa sa totiž s tou emóciou stotožňuje. Ak mu uznáte emóciu, uznáte jeho. A to je pre neho najdôležitejšie. Želám vám veľa trpezlivosti a zhovievavosti na vašej ceste vytvárania rastového nastavenia mysle vašich detičiek. Je totiž dosť možné, že aj vy sami máte fixné nastavenie mysle. Ak ste si ho u seba rozpoznali a chceli by ste ho zmeniť, je to prvý krok k pozitívnej zmene nielen pre vás, ale aj pre vaše deti.
Osobná skúsenosť ukazuje, že fixné nastavenie mysle sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Hoci niektorí ľudia v detstve neboli nadmerne chválení, v školskom prostredí, kde boli hodnotení ako jedni z najlepších, si mohli tiež vypestovať fixné nastavenie. Namiesto vonkajšej frustrácie sa to prejavovalo vyhováraním sa na vonkajšie okolnosti pri neúspechoch a vnútorným trápením. Dokonca aj výber školy, ktorá má pochvalu v názve - napríklad „Škola pre mimoriadne nadané deti“ - môže neúmyselne prispieť k rozvoju prokrastinácie a tendencie hľadať jednoduché riešenia u detí, ktoré veria, že ich talent by im mal stačiť. Ako úspešne motivovať deti je komplexná otázka, ktorá si vyžaduje pochopenie vnútornej motivácie dieťaťa.
Osobitné prípady: Chvála a nízke sebavedomie
Nedávna vedecká štúdia, vykonaná autormi z britskej, holandskej a americkej univerzity, ukazuje, že priveľa komplimentov môže pôsobiť na deti s nízkym sebavedomím práve opačne, než by sme očakávali. Hoci je prirodzené, že rodičia chcú chváliť svoje plaché deti a zvyšovať im sebavedomie, ich dobrý úmysel v skutočnosti môže zlyhať.
V tejto štúdii 240 chlapcov a dievčat vo veku od osem do dvanásť rokov najprv odpovedalo na otázky zamerané na hodnotenie ich sebavedomia. Potom ich vedci požiadali, aby odkreslili obrázok. Vedci následne vychválili plaché deti bez sebadôvery mimoriadne intenzívne, zatiaľ čo tie, ktoré si verili, ohodnotili len vlažne. Po tomto experimente mali deti odkresliť ďalšie obrázky a tie pochválené sa vyjadrili, že niektoré obrázky boli teraz oveľa zložitejšie. To naznačuje, že prílišná chvála pre nich vytvorila neúmerný tlak a očakávania.
Ako to vysvetlil vedec Eddie Brummelman: „Ak poviete dieťaťu s nízkym sebavedomím, že niečo urobilo neuveriteľne dobre, môže si myslieť, že je vždy potrebné podať neuveriteľne dobrý výkon.“ Cítia sa pod tlakom, netrúfajú si splniť všetky očakávania, a tak sa radšej vyhnú riešeniu problémov, ktoré by inak vyriešiť aj zvládli. Chválenie detí v každom veku je nevyhnutnosťou, avšak robme to s mierou a premyslenou stratégiou. Inak hrozí, že aj dobre mienená pochvala narobí viac škody ako osohu. Najdôležitejšie je zvoliť vhodnú formu a spôsob pochválenia, ktoré posilnia vnútornú motiváciu a odolnosť dieťaťa, nie jeho závislosť na vonkajšom uznaní.
tags: #ako #spravne #chvalit #dieta