Strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa. Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé). Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu.
Keď sa každodenný život stáva výzvou
Syn má 2 roky a 3 mesiace a už dlho pozorujeme, že má obavy z iných ľudí. Je na mňa ako matku veľmi naviazaný, ani od svojho otca sa veľakrát nenechá obliecť, dať na nočník, či nakŕmiť. A ani s ním neostane sám doma, alebo nejde s ním von. Všade musím byť aj ja. Ale vonku je to horšie. Doslova sa bojí ujov. Keď niekde stojí ujo, ani tam nejde. Aj keby veľmi chcel ísť napríklad na trampolínu, proste radšej nejde, lebo je tam ujo. Ženy a deti prijíma lepšie, ale keď ide na šmýkaľku a lezie za ním iné dieťa, radšej zlezie dole. Keď je v pieskovisku a vojde tam iné dieťa, tiež ide odtiaľ preč, aj keď si ho to dieťa vôbec nevšíma. Keď sa húpe na húpačke a príde nejaký otecko blízko ku nám, aj keď sa naň ani nepozrie, chce ísť dole.
Keď príde návšteva k nám, alebo my ideme na návštevu, tak polovicu času ho musím mať na rukách a druhú polovicu s ním všade chodiť. Nedávno som s ním skúsila ísť na detské cvičenie a bolo tam pár maminiek s deťmi. Všetky krásne spolupracovali a môj bol celú dobu na rukách a chcel ísť preč. Trvá to už relatívne dlho, pozorujem to pár mesiacov. Keď sme však niekde dlho, napr. na návšteve už 2 hodiny, tak sa postupne oťuká, aj keď ujov nevyhľadáva, vie sa pohrať napríklad s deťmi. Keď niekoho dobre spozná, napríklad má obľúbeného kamaráta, tak sa na neho teší, pýta sa na neho, behajú spolu.
Rozdiel medzi strachom a úzkosťou
Nedá sa mi písať o týchto veciach bez toho, aby som nespomenula rozdiel medzi strachom a úzkosťou. Mám pocit, že strach a úzkosť sú si v mnohom podobné a pritom sú úplne iné. Ako dvojvaječné dvojičky. Úzkosť i strach sú prirodzené ľudské emócie. Hlavnou úlohou strachu i úzkosti je reagovať na nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Prežívanie strachu a úzkosti slúži na zabezpečenie zvládnutia nepriaznivej alebo neočakávanej situácie.
Strach je inštinktívna reakcia na konkrétne nebezpečenstvo. Väčšinou vieme, čoho konkrétne sa dieťa bojí a strach prežíva „tu a teraz“. Oproti tomu úzkosť je všeobecná reakcia na neznámu hrozbu. Pozadie úzkosti je často nejasné. Nevieme, čoho sa dieťa bojí. Úzkosť sa javí ako komplikovanejšia forma strachu. Úzkosť sa formuje počas vývinu a vytvára sa na základe našich skúseností so strachom.
Prečo práve moje dieťa?
Pri vzniku úzkosti zohrávajú význam nasledujúce oblasti:
- Niektoré deti majú jednoducho väčšiu tendenciu mať strach alebo prežívať úzkosť oproti druhým deťom. Svoju rolu tu môže zohrávať genetika či biochemické procesy v mozgu.
- Deti často vnímajú zmeny ako niečo náročné. Pre niektoré deti sú zmeny natoľko náročné, že pociťujú úzkosť.
- Deti, ktoré zažili stresujúce alebo traumatické udalosti ako napríklad autonehoda, požiar či smrť blízkych, môžu následne po takej udalosti trpieť úzkosťou.
- Rodinné hádky a konflikty môžu zanechať v deťoch pocit neistoty a úzkosti.
- Rodičia môžu vlastné úzkostné prežívanie „preniesť“ na svoje deti a naučiť ich úzkostným reakciám na udalosti.
Odborníci upozorňujú aj na spúšťače úzkosti. Za významné udalosti sa považujú napríklad narodenie súrodenca, nástup matky do práce, sťahovanie sa, nástup do škôlky/školy, choroba či smrť v rodine, rozvod rodičov.
Budovanie bezpečného prístavu
Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou.“ Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi.
Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite. Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod. „Zľakol si sa.“
Ako vytvoriť emocionálne bezpečie pre dieťa s úzkosťou - Zvládanie úzkosti u detí, 2. a 4. časť
Ako narábať s emóciami a hnevom
S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie.
Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Kedy vyhľadať odborníka
Nie je hanbou sa báť. Strach je súčasťou rastu. Dieťa sa cez strach učí, čo je bezpečné a čo nie. Ak sa vaše dieťatko bojí napríklad tmy, skúste spoločne preskúmať tento strach. Dajte mu pocítiť, že v tom nie je samo. Preskúmajte izbu, keď v nej svieti svetlo. Potom zhasnite, chyťte sa za ruky a ukážte dieťaťu, že sa nemusí ničoho báť. Možno mu pomôže, keď mu prezradíte, ako ste vy samy bojovali so strachom z tmy.
Ak je úzkosť neprimeraná situácii, dlhotrvajúca (myslí sa tým dlhšie ako 6 mesiacov) alebo zasahuje do života dieťaťa, tak je vhodné osloviť odborníkov. Medzi príklady neprimeraného správania môžeme zaradiť:
- Poruchy spánku, nočné mory či pomočovanie.
- Dieťa nie je schopné kvôli obavám rozprávať sa či hrať sa s rovesníkmi, nemôžete chodiť do nových priestorov alebo na obed do reštaurácie.
- Dieťa sa vyhýba novým udalostiam, akoby nebolo schopné čeliť jednoduchým každodenným výzvam.
- Dieťa sa vyhýba udalostiam, z ktorých má obavy. Sťažuje si na bolesti hlavy alebo bruška, keď má čeliť obávaným situáciám.
Praktické tipy na každý deň
- Dovoľte dieťaťu mať pocit neistoty: Miesto viet „Nič to nie je, nemáš sa čoho báť, nebuď strachopud“, skúste používať vety: „Ty sa bojíš? Netrúfaš si? Nechce sa ti ísť? To nevadí.“ Dieťaťu tak dávate najavo, že sa nemusí hanbiť za svoj strach.
- Neporovnávajte: Snažte sa neporovnávať svoje dieťa so susedovým. Každé dieťa je iné a to, že iné už v 7 rokoch chodilo samo kupovať chlieb do pekárne a vaše sa stále bojí, neznamená, že je na tom vašom niečo zlé.
- Ponúknite mu podporu: „Môžem ti pomôcť? Čo by si potreboval?“ Keď dieťa bude cítiť podporu z vašej strany a aktivity, ktoré v ňom vyvolávajú pocit strachu budete robiť na začiatku spoločne, dieťa zistí, že sa nemusí báť a postupne ich bude robiť samostatne bez akéhokoľvek strachu.
- Dajte mu dôveru a netlačte naň: „Ja viem, že to zvládneš, až sa na to budeš cítiť. Keby si potreboval pomôcť, som tu.“ Dôvera u detí vzbudí pocit, že zvládnu čokoľvek.
- Stanovte si čas otázok: Úzkostlivé deti (najmä predškolského veku) sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. "Mami, a nezabudneš prísť?" Keď som cítila, že už vo mne rastie hnev, tak som povedala: "Teraz ti ešte odpoviem a potom si dáme čas bez otázok." Dôležité je, aby čas bez otázok zvládlo.
- Uznajte hodnotu strachu: Hovorili sme, že každý sa občas bojí. Každý sa bojí niečoho iného. Že je to normálne. Rozprávali sme sa o mojom detstve a o situáciách, keď som sa bála. Rozprávali sme sa o tom, že sa bojím aj ako veľká.
- Spoznajte, čo o úzkosti hovorí telo: Zistili sme, že to cítime v brušku a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť. Často sme sa ráno, keď sa moje dieťa zobudilo s plačom, že nechce ísť do škôlky, zameriavali na dych.
Terapeutické príbehy ako nástroj pomoci
Terapeutické príbehy sú v podstate príbehy o probléme, ktorý trápi aj vaše dieťa. My sme mali príbehy o škôlke, o návšteve doktorky i o problémoch so záchodom. Hlavnými hrdinami sú zvieratká, čo zabezpečuje dieťaťu bezpečný odstup. Zároveň vďaka tomu, že opis situácie a vlastnosti hlavného hrdinu sú podobné vašej situácii, sa dieťa vie so zvieratkom identifikovať. Príbeh končí šťastne a hlavný hrdina svoj problém vyrieši. Je to možnosť ukázať dieťaťu nejaké riešenie, ktoré môže pomôcť v reálnom živote i jemu. V príbehu sa popisujú emócie. Opisuje sa strach, ale i odvaha.
Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať. Ak príbeh nefunguje, tak treba hľadať niečo iné. Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa ho počúvať. Často využívam takéto príbehy a často ich aj odporúčam rodičom úzkostných detí. Mám zažité ako deti postupne cez postavy objavujú komplikovanosť emócií.
Vyhýbajte sa neefektívnym frázam
Existujú frázy, ktorým by sme sa mali vyhnúť. Ak ich často používate a neviete ich prestať hovoriť, môže to zhoršovať úzkosť vášho dieťaťa. Vyhýbajte sa vetám ako:
- „Nie je to nič, čoho by si sa mal báť.“
- „Nikto iný sa nebojí, iba ty!“
- „Pozri sa na ostatné deti, nikto z nich sa nespráva ako ty!“
- „S tvojou sestrou nikdy neboli také problémy!“
- „Si ako malé decko alebo ty si už veľká, aby si to robila.“
- „Prestaň už!“ či „Zase to robíš!“
Ak nedokážete podobné vety zadržať, môžete využiť odbornú pomoc, aby ste boli väčšou oporou pre svoje deti. Ambíciou tohto článku bolo podeliť sa s vami o skúsenosť, čo môžete ako rodičia spraviť, aby sa vám uľavilo. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. S vašou pomocou však dokáže zvládnuť boj s akýmkoľvek strachom.
tags: #ako #zmenit #dieta #2 #rocne #ked