Slávni slovanskí vierozvestcovia, svätý Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Ich odkaz presahuje hranice náboženstva a kultúry, formujúc základy európskej civilizácie. Sú uctievaní ako vierozvestovia a apoštoli Slovanov, pričom ich pamiatka je neoddeliteľne spojená s Veľkou Moravou, ktorá sa stala kolískou slovanskej písomnosti a kresťanstva na našom území. Na Slovensku je ústredným a štátnym sviatkom 5. júl, ktorý oslavuje ich príchod na naše územie v roku 863 (pred 1161 rokmi) a ktorý si pripomíname každoročne s hrdou vďačnosťou.
Pôvod a mladosť solúnskych bratov
Svätí Cyril a Metod pochádzali zo Solúna, vtedajšieho významného byzantského mesta (po grécky Thessaloniké), ktoré leží v terajšom severnom Grécku, vtedajšej Byzantskej ríši. Solún je teda miesto narodenia Cyrila a Metoda. Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe byzantskej štátnej správy, čo naznačuje ich urodzený pôvod. O matke nevieme nič, avšak podľa niektorých prameňov sa nazývala Mária a mala pravdepodobne slovanský pôvod. Rodina mala spolu sedem detí.
Metod bol zrejme najstarší zo siedmich súrodencov. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, no krstným menom sa volal možno Michal. Jeho civilné meno nie je známe, poznáme ho len pod týmto jeho rehoľným menom. V mladosti nadobudol právnické vzdelanie a študoval právo a jazyky.
Cyril bol najmladším z detí, narodil sa asi okolo roku 827. Jeho krstné meno bolo Konštantín. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja bratia už od detstva dobre poznali slovanský jazyk a plynule ho ovládali, čo sa neskôr ukázalo ako kľúčové pre ich misijnú činnosť.
Vzdelanie a rané misie: Príprava na veľké poslanie
Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Po vyštudovaní právnickej školy spravoval desať rokov byzantskú župu, v ktorej väčšinu obyvateľov tvorili Slovania, na severovýchode Byzantskej ríše, pri rieke Strume. Po čase ho však svetské záležitosti unavili a svojho svetského postavenia sa vzdal. Preto sa utiahol do kláštora, hľadajúc duchovný život. Neskôr pod vedením svojho brata, biskupa Konštantína Filozofa sa zúčastnil na misii u Chazarov. Ako to zaznamenal jeho priamy žiak Konštantín Preslavský v Službe Metodovi, pred vstupom do kláštora zriekol sa rodiny, ženy i detí. Neskôr mu po návrate ponúkli post arcibiskupa, ale on odmietol a ustanovili ho opátom kláštora Polychron na hore Olymp blízko Konštantínopolu.
Konštantín bol tiež veľmi nadaný. Levov najmladší syn Konštantín, narodený roku 827, venoval sa filozofii, literatúre a kresťanskému učeniu. Ako sedemročný mal zaujímavý sen. Snívalo sa mu, že stratég mesta zhromaždil pred ním všetky ženy mesta a povedal mu, aby si vybral jednu z nich za ženu. Tento symbolický sen ho predurčil na štúdium filozofie a vied a Konštantín pokračoval v štúdiu v cisárskej škole v Carihrade, v škole, kde v tom čase študoval tiež budúci cisár Michal III. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. Jeho priatelia ho nazývali Konštantín - Filozof práve kvôli jeho vášni k Múdrosti, ktorá bola jeho poslaním a cestou. K veľkým Cyrilovým učiteľom patril aj skvelý teológ, humanista a neskorší patriarcha Fotios. Roku 855 al. 856 došlo k palácovému prevratu. No Konštantín odmietal ostatné svetské radosti, nechcel sa oženiť a v snahe nájsť zmysel života utiahol sa do kláštora na hore Olymp, kde sa zdržoval aj jeho brat Metod, ktorý sa zriekol vysokého postavenia a tiež hľadal duchovný život.
Približne v roku 860 boli obidvoch bratia cisárom Michalom III. vyslaní ako členovia posolstva vyučovať vieru medzi príslušníkmi kmeňa Chazarov, ktorí sídlili medzi Čiernym a Kaspickým morom. Konštantín a Metod sa vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Vďaka Konštantínovmu jasnému vyučovaniu filozofie a Metodovým znalostiam jazykov sa dalo pokrstiť dvesto Chazarov. Tam našli pozostatky pápeža svätého Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo roku 100). Kagan, vodca Chazarov ich chcel štedro obdarovať, lenže Konštantín dary odmietol a namiesto toho si vypýtal dvesto gréckych otrokov, ktorých prepustil na slobodu. Domov sa vrátili roku 862.
Pozvanie na Veľkú Moravu: Hľadanie duchovnej nezávislosti
V tom čase na území Veľkej Moravy, ktorá sa v 9. storočí formovala do vlastného štátu pod názvom Veľká Morava, vládlo knieža Rastislav. V slovanskej krajine vládli rozbroje a boje o nadvládu, hoci už v 8. storočí sa slovanské kmene začali spájať do väčších celkov. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Slovania neboli spokojní s Mojmírovou politickou orientáciou na Frankov. Rastislav chcel upevniť svoju vládu a zradil Ľudovíta Nemca. Odolal jeho protiútokom a v snahe vymaniť sa spod nemeckej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku. Kresťanská viera na Veľkej Morave bola vtedy totiž slabá, často nepravá a doplňovaná pohanskými zvykmi.
Rastislav teda požiadal pápeža Mikuláša I. o učiteľov, ktorí by ovládali slovanský jazyk, vyučovali by domácich kňazov a upevnili pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Nemal však úspech, pretože pápež ho odmietol. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Ako Ján Pavol II. neskôr vysvetlil, išlo o to, aby sa slovanské kmene naučili vidieť v Kristovom evanjeliu pravidlo pre svoj sociálny i politický život.
Rastislav sa teda, uplatňujúc starú poučku "ak nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ", vypravil druhé posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. s tou istou prosbou. Keď byzantský panovník Michal III. prijal posolstvo a rozhodol sa vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou najlepšou voľbou. Poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Cisár si bol istý, že jediní kandidáti na túto misiu sú solúnski bratia Konštantín a Metod a poprosil ich, aby sa na túto cestu vydali.
Príchod a revolúcia na Veľkej Morave: Zrodenie slovanskej kultúry
Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na územie dnešného Slovenska a Moravy, na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu, čo sa nazýva inkulturácia.
Spolu sa rozhodli, že vytvoria písmo pre Slovanov, aby títo mohli lepšie spoznávať kresťanskú vieru. Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Zostavil ho z malých písmen gréckej abecedy nové písmo. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po svätom Cyrilovi. Hlaholická abeceda mala 43 písmen, väčšinu gréckych, ale časť aj hebrejských, lebo niektoré slovienske zvuky sa nedali vyjadriť gréckymi písmenami. Takto vznikla hlaholika - prvé slovanské písmo.
Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Konštantín bol kňazom a Metod diakonom. Prvou knihou čo Konštantín v Carihrade preložil ešte pred odchodom na Moravu, bol Evanjeliár (Aprakos). Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. V pamätnom roku 863 Konštantína a Metoda na Veľkej Morave slávnostne privítal knieža Rastislav a predstavil im prvých žiakov. Konštantín s Metodom nezaháľali. Spolu preložili všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov), breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí, a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu, v ktorom vyzdvihuje význam slova Božieho vo vlastnom jazyku. Svojich pomocníkov naučili cirkevný poriadok, raňajšie a večerné služby a slávenie svätej omše. Spolu s nimi potom vyučovali ľud o pravom kresťanskom učení, učili ich písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote.
Na Slovensku v 9. storočí boli ľudia rozdelení na slobodných a otrokov. Vládla tam, azda okrem hmotných záujmov, zásada „zákona silnejšieho“. Vyššie postavení a nižšie postavení sa báli svojich vládcov. Prvým kresťanským misionárom, ktorí prišli po roku 800 na naše územie, bolo ťažké, lebo žili na opevnených hradiskách. Do tejto situácie prichádzajú svätí Cyril a Metod s posolstvom, ktoré bolo nielen počuté, ale aj pochopené cez predstavy o hodnote človeka podľa Ježišovho evanjelia. Priniesli vzdelávanie a školstvo v tomto jazyku. Obidvaja bratia a apoštoli Slovanov vynaložili toľko úsilia na šírenie evanjelia, ktoré Ježiš Kristus zveril cirkvám. Evanjeliové posolstvo bolo cestou a základom, aby sa rozličné kmene vznikajúcej Európy navzájom uznali a zrástli.
Cesta do Ríma a schválenie slovanskej liturgie
Po štyroch rokoch misie na Veľkej Morave (v roku 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu do Ríma. Keď zistili, že na našom území sa slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade, prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom obrade. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov, aby mohli lepšie spravovať ľud, vysluhovať sviatosti a slúžiť omše. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Odchádzajú z Moravy (867), prijímajú pozvanie od Mikuláša I., cestujú do Ríma.
Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, panónskeho kniežaťa Koceľa (Panónia - oblasť okolo terajšieho juhozápadného Slovenska a severného Maďarska). Solúnski bratia urobili na Koceľa veľmi dobrý dojem a ten im hneď pridal päťdesiat učeníkov, aby sa tiež u nich vyučili. Chcel im pridať aj zlato a iné šperky, ale Konštantín odmietol a miesto toho si vypýtal deväťsto zajatcov, ktorých hneď prepustil.
Na oficiálne pozvanie Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii, putovali ďalej do Ríma. So sebou niesli aj pozostatky svätého Klementa. Kým tam však došli, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. Do Ríma prišli v decembri 867, medzitým Mikuláš I. zomrel, na jeho miesto nastúpil Hadrián II. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky svätého Klementa slávnostne preniesli do baziliky svätého Klementa.
Konštantín obhajoval pred pápežom Hadriánom slovienskú reč takto: "Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu." (Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka svätého Cyrila a Metoda).
Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil: Roku 867 pápež Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal počas slávnostnej liturgie vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov a taktiež ustanovil pre Veľkú Moravu osobitnú hierarchiu tým, že obnovil starodávne sriemske arcibiskupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Nevie sa to s istotou, ale je možné, že prvým arcibiskupom bol Konštantín. Tu prijali ako korunováciu svojho životného diela pápežské uznanie používania slovanskej reči v liturgii.
Smrť svätého Cyrila: Odkaz múdrosti a viery
Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. Vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, Konštantín upadol do choroby a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril a so slovami "odteraz nie som ja sluhom ani cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu všemohúcemu", strávil v Rímskom kláštore päťdesiat dní než ho znova položila na lôžko choroba, tentoraz poslednýkrát. Obávajúc sa, že to, pre čo celé roky bojoval, vyjde nazmar, dal si zavolať brata a povedal mu: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, svoj deň som skončil." Metod mu sľúbil, že bude pokračovať v misii.
Svätý Cyril sa 14. februára 869 pobral k Bohu. Zomiera vo veku 42 rokov. Bol pochovaný v Bazilike svätého Klementa v Ríme. Tento hrob je dnes prázdny. Časť jeho pozostatkov sa nachádza v hornej bazilike - v kaplnke svätého Klementa. Liturgická spomienka svätého Cyrila, slávená v Cirkvi 14. februára, je v Ríme každoročne spojená s púťou do Baziliky svätého Klimenta.
Nitriansky biskup a predseda Rady pre históriu KBS Mons. Viliam Judák v tejto súvislosti pripomína, že svätý Cyril - Konštantín, že bol veľký vzdelanec. „Priniesol nám písmo a preložil mnohé knihy do reči ľudu, aby boli liturgia a posvätné texty zrozumiteľné. Ale bol to aj človek, ktorý túžil po svätosti, túžil po Bohu. Keď mal možnosť, tak sa utiahol do samoty a vidieť, že aj to ratio sa dá spojiť s túžbou po teológii srdca, že človek každých čias môže byť nielen vzdelaný, (…) ale môže byť aj človekom veriacim, ktorý na prvé miesto postaví Boha. A to urobil Konštantín aj so svojim bratom Metodom“, uviedol nitriansky biskup.
Metodovo pokračovanie: Boj za slovanskú cirkev
Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska. Pápež Hadrián ochotne súhlasil, lebo ako sám napísal v odpovedi na Koceľov list, "viera bez činov je mŕtva". Pápež teda vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti a Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy. Metod bol tak zmocnený, aby v pápežovom mene konal ako jeho osobný reprezentant s rozsiahlymi právomocami pre územie, kde vládli kniežatá Rastislav, Koceľ a Svätopluk, teda celý Karpatský oblúk, dnes územie Slovenska, Moravy, Maďarska a časť Rumunska. Apoštolskou stolicou bol vysvätený za arcibiskupa a ustanovený na titulárny prestol svätého Andronika v Sirmiu, dnes Sriemska Mitrovica v Srbsku. Jeho skutočným biskupským sídlom bolo spočiatku Koceľovo mesto Blatnohrad v Panónii, dnes Zalavár pri Balatone.
Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal hneď. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa.
Toto sa však nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v Metodovom svätení videli ohrozenie svojej moci. Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je svätého Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú. Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal.
Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval začatú misiu. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Medzitým sa na Veľkej Morave po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. Svätopluk navrhol Vichinga za biskupa do Nitry. Neskôr sa na žiadosť Svätopluka stal moravským arcibiskupom - metropolitom.
Metoda v Ríme obvinili, že neoprávnene používa slovanský jazyk pri bohoslužbách a v niektorej náuke nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list - bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy.
Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Zachovala sa tradícia, ktorá hovorí o tom, že pokrstil české knieža Bořivoja a jeho manželku svätú Ľudmilu. Mohlo sa to stať v rokoch 874-878.
Smrť svätého Metoda a trvalý odkaz
V roku 882 sa Metod vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Svätého písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Podľa prameňov bol svätý Metod pochovaný v stene katedrálneho chrámu Svätého Bohorodičky. Podľa ústnej tradície na mieste dnešného kostola v Devíne stál biskupský chrám.
Pamiatka misie svätých Cyrila a Metoda trvalo pomerne krátko na Veľkej Morave. Veľká Morava ako štát zaniká niekedy po roku 907. Na jej území sa formuje nové štátne zoskupenie pod menom Uhorsko. Ale aj napriek tomu je živou pamiatka svätých vierozvestcov. Dnes máme už vyše 1100 rokov, odkedy skončil svoju pozemskú púť svätý Metod, posledný z dvojice bratov zo Solúna. Pamiatka na svätých vierozvestcov dodnes rezonuje v slovenskej spoločnosti a jej odkaz je zmysluplnou odpoveďou na mnohé otázky.
Pamiatka a význam pre Európu a Slovensko
Sviatok svätého Cyrila pripadol na 14. februára a svätého Metoda na 6. apríla. Chorvátsko, Čechy, Morava a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. Banskobystrický biskup Štefan Moyzes so Svätou stolicou dohodol, aby sa sviatok slovanských vierozvestov preložil zo 14. februára na 5. júla, v rámci osláv tisícročia príchodu byzantskej misie na Slovensko v roku 1863. Zároveň získal podporu pre oslavy od samotného pápeža, čo pre ne znamenalo širší rámec najmä v slovanskom svete. „Dňa 5. júla - ako približuje historik Ivan Mrva - sa na mnohých miestach Slovenska a v celom slovanskom svete konali slávnostné bohoslužby. V kostoloch znela kantáta Slavimo slavno Slaveni, ktorú k pocte vierozvestov zložil slávny hudobník slovenského pôvodu Franz Liszt.“ V byzantskom obrade sa sviatok „svätých apoštolom rovných Cyrila a Metoda, učiteľov Slovanov“ obvykle slávi 11. mája. Gréckokatolícka i pravoslávna cirkev si 14. februára pripomínajú „odchod do večnosti nášho prepodobného otca Konštantína Filozofa, mníšskym menom Cyrila, učiteľa Slovanov“.
- decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Svätí Cyril a Metod patria k jedným z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenského národa. S ich misionárskou činnosťou na Veľkej Morave sa spája skutočný rast Slovienov v kresťanskej viere a k ich odkazu sa dnes hlásia všetci Slováci bez rozdielu náboženskej či politickej príslušnosti. Význam ich misie a ich prínos k rozmachu kresťanstva v Európe vyzdvihol v roku 1980 svätý otec pápež Ján Pavol II., keď ich vyhlásil za spolupatrónov Európy. Svätí Konštantín Cyril a jeho brat Metod sú kľúčovými postavami našich dejín, Konštantín mal rozhodujúcu zásluhu na položení základov nášho písomníctva a kultúry, Metod zasa ako organizátor cirkvi a náš prvý biskup.
Ústava SR, prijatá 1. 9. 1992, v preambule uznáva duchovné dedičstvo svätého Cyrila a Metoda a kladie ho do základu nášho vlastného štátu. Na Slovensku je 5. júl v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi venovaný slávnosti „svätých Cyrila a Metoda, slovanských vierozvestov“ a v Gréckokatolíckej cirkvi sviatku „svätých apoštolom rovných Cyrila a Metoda, učiteľov Slovanov“.
V roku 1980, v rámci osláv 1500. výročia narodenia svätého Benedikta, pápež Ján Pavol II. upriamil pohľad na celú Európu a vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy popri svätom Benediktovi. Michele Maccarrone, prezident Pápežskej komisie pre historické vedy, spísal stručný prehľad najdôležitejších etáp života svätých Cyrila a Metoda, aby ho publikoval v tom istom vydaní oficiálneho vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano, v ktorom bol zverejnený aj apoštolský list Egregiae virtutis viri, ktorým Ján Pavol II. 31. decembra 1980 vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy.
V Egregiae virtutis viri z 31. decembra 1980 Ján Pavol II. vysvetľuje: „Plným právom sú Cyril a Metod považovaní nielen za apoštolov Slovanov, ale aj za otcov kultúry všetkých kmeňov a národov, pre ktoré sú tieto prvé slovanské literárne pamiatky skutočne východiskom a prameňom všetkej ostatnej literatúry v neskorších časoch.“ Ich smerodajná rola pre kultúrny rozvoj viacerých európskych národov podnietila pápeža napísať: „Pretože Cirkev v tomto roku slávi 1500. výročie narodenia svätého Benedikta, ktorého môj ctihodný predchodca Pavol IV. v roku 1964 vyhlásil za patróna Európy, videlo sa mi, že táto ochrana pre Európu vyjde jasnejšie najavo, keď sa k veľkolepému dielu svätého patriarchu Západu dodajú vynikajúce zásluhy bratov Cyrila a Metoda.“
Podľa názoru popredného historika E. Ch. Suttnera sa apoštolským listom Egregiae virtutis viri vyslovuje jasné odmietnutie tým, ktorí myslia len na Západ, keď hovoria o Európe. Ján Pavol II. vskutku napísal: „Keď si všímame Európu geograficky a celistvo, tak môžeme povedať, že to boli predovšetkým dva prúdy kresťanskej tradície, ktoré sa spojili, aby vytvorili túto Európu, dva prúdy, s ktorými vznikli aj dve rozličné formy alebo druhy ľudskej kultúry, z ktorých každá dopĺňa tú druhú. Lebo keď svätý Benedikt … bol takpovediac hlavou kultúry, ktorá prúdila z Ríma, teda od stolca Petrovho nástupcu, tak svätí bratia zo Solúna sprístupnili najskôr starobylú grécku múdrosť a kultúru; a ďalej ukázali význam Konštantínopolskej cirkvi a východnej tradície: táto silno prenikla do zbožnosti a kultúry kmeňov a národov na Východe európskeho kontinentu.“
Podľa Suttnera pápež podotkol, že Európa vyrástla z dvoch kultúr. Jednota európskeho kontinentu sa nezakladá na jednotvárnosti jeho kultúrnych hodnôt. Kultúrne rozmanité národy Európy pestujú rôzne veci ako dedičstvo. Že toto nemusí brániť jednote, to sa ukazuje na príklade svätých bratov Cyrila a Metoda, ako ďalej píše Ján Pavol II., lebo solúnski bratia „rozvíjali svoju misijnú činnosť takým spôsobom, že harmonicky spolupracoval nielen s Konštantínopolskou cirkvou, ktorá ich vyslala, ale aj s Petrovým stolcom v Ríme, ktorý ich posilnil v ich nasadení, takpovediac na znak jednoty Cirkvi, ktorá v čase života a pôsobenia obidvoch svätcov nebola zasiahnutá rozkolom medzi Východom a Západom, hoci v tejto dobe vzplanuli vážne rozpory medzi Rímom a Konštantínopolom“. Základom jednoty bolo evanjeliové posolstvo. Podľa Suttnera zjednocujúce bolo spoločné uznávanie Kristovho zákona, ku ktorému Benedikt i Cyril a Metod zaväzovali kmene, ktorých boli učiteľmi.
A tak Ján Pavol II. vo svojom liste výslovne zdôrazňuje: „Pri tomto vyhlásení [svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy] ide aj o to, aby ľudia našej doby spoznali, akú najvyššiu dôležitosť má ohlasovanie evanjelia, ktoré Ježiš Kristus zveril cirkvám. Na jeho šírenie obaja bratia a apoštoli Slovanov vynaložili toľko úsilia. Lebo evanjeliové posolstvo bolo cestou a základom, aby sa rozličné kmene vznikajúcej Európy navzájom uznali a zrástli.“
Vyhlásenie svätých bratov za spolupatrónov Európy sa teda chápe ako výslovné uznanie moci Kristovho evanjelia viesť kultúrne rozmanité národy k mierovému spolunažívaniu a plodnej spolupráci, konštatuje Suttner a dodáva, že Ján Pavol II. tým ukázal roztrhnutému svetu na konci 70. rokov minulého storočia cestu, ktorou možno v spravodlivej rovnováhe nájsť mier. Ján Pavol II. napísal: „Mojím želaním je…, aby pestrosť a rozmanitosť tradícií a kultúr boli dôkazom vzájomného dopĺňania sa v tom, čo vytvorilo spoločné duchovné bohatstvo. Nech vedomie o tomto náboženskom bohatstve, ktoré sa rozličnými cestami stalo dedičstvom jednotlivých národov Európy, spôsobí to, že naša generácia bude trvať na patričnom dodržiavaní a uchovávaní práv iných národov a na hľadaní mieru; a nech sa neprestane starať o spoločné dobro všetkých a o osud budúcich generácií na celej zemi.“
V zmysle týchto úvah Michele Maccarrone pred štyridsiatimi rokmi zakončil stručný prehľad najdôležitejších etáp života svätých Cyrila a Metoda, ktorý publikoval v L’Osservatore Romano, nasledujúcimi slovami: „Cyril a Metod, ktorí svojím životom a pôsobením stelesnili európsku jednotu a ich duchovnou vlasťou boli obidve centrá vtedajšej Európy, Rím a Konštantínopol, sa teraz vracajú k nám s novým poverením: majú bdieť nad Európou, nad tou Európou, ktorej sa za uchovania jej bohatstva a pestrosti jazykov a kmeňov snažili dať náboženskú jednotu, ktorá bola založená na jednom a spoločnom evanjeliu.“
Čo znamená pre nás pamiatka na svätých Cyrila a Metoda? Profesorka sa pýtala žiaka, čo si pripomíname 5. júla. Ten napovedala mu, že príchod vierozvestov. Žiakova odpoveď, že si pripomínajú upálenie Jána Husa, ukazuje na riziko straty historickej pamäti. A čo môžeme urobiť, aby naše hodnoty, hmotné i duchovné dedičstvo neprevzali po nás sebci a individualisti, ale vďační, múdri a zodpovední ľudia? Budúcnosť nemáme vo svojej moci a nemáme pod kontrolou ani vlastné deti. Ale na seba môžeme mať vyššie nároky. Prepájajme teda v odkaze na svätých Cyrila a Metoda našu vieru s kultúrou a múdrosťou a žime túto svoju vieru s hrdou vďačnosťou i priateľskou radosťou!
Od 10. februára do 17. februára 2019 boli v košickej gréckokatolíckej katedrále Narodenia presvätej Bohorodičky vystavené relikvie svätého Konštantína-Cyrila k verejnej úcte, dar Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho diecézneho biskupa. Osobne ich daroval v roku 2017 Košickej eparchii a vladykovi Milanovi Chauturovi CSsR, košickému eparchiálnemu biskupovi, počas osláv 20. výročia zriadenia Košického apoštolského exarchátu, priameho predchodcu Košickej eparchie. Spomienka na výročie 1150 rokov od smrti svätého Cyrila sa slávila v Kostole svätého Kríža v Bratislave - Devíne 16. februára 2019. Tieto udalosti podčiarkujú trvalú a živú pamiatku svätých Cyrila a Metoda v našej spoločnosti.
tags: #cyril #a #metod #narodenie #umrtie