Každý vie, že dieťa potrebuje oboch rodičov, i keď to niekedy bagatelizujeme. Prirodzená túžba po úplnej rodine a harmonickom prostredí je základom pre zdravý vývoj. Niekedy však nie je možné, aby vyrastalo s oboma rodičmi. Samotní psychológovia odporúčajú v prípade veľkých rodičovských nezhôd, aby dieťa vyrastalo len s jedným rodičom, ak mu to zabezpečí harmonické prostredie bez hádok, prípadne alkoholických výstupov jedného z rodičov. Ak dôjde k násiliu medzi rodičmi, o to viac je takéto riešenie nevyhnutné. Napriek tomu, že v určitých prípadoch je oddelenie rodičov nevyhnutné pre bezpečie a psychické zdravie dieťaťa, absencia jedného z rodičov zanecháva na dieťati stopu.
Vplyv absencie otca na vývoj mozgu a sociálnu budúcnosť
Naozaj zaujímavé potvrdenia potreby oboch rodičov pre život a šťastie dieťaťa však nedávno priniesli torontskí vedci. Ich výskum poukazuje na skutočnosť, že absencia otca vo výchove ovplyvňuje vývoj mozgu detí a rovnako ich sociálnu budúcnosť. Tieto zistenia prinášajú krutú pravdu o tom, čo môže deťom spôsobiť rozvod alebo dlhodobá neprítomnosť otca, naznačujúc, že už nikdy nič nemusí byť v poriadku v pôvodnom zmysle. Táto skutočnosť podčiarkuje dôležitosť skúmania dynamiky vzťahov v rodine a pochopenie dlhodobých dopadov rodičovských rozhodnutí na potomstvo.
Matka je neodmysliteľná, ale…
Na to, aby sme splodili dieťa, stále treba muža a ženu, respektíve ich bunky. Moderná doba však ukazuje, že spolužitie muža a ženy naráža na čoraz viac úskalí a veľké percento manželstiev končí skôr či neskôr rozvodom. Neraz sa to stane v čase, keď je dieťa ešte maličké. To, že hodnota a funkcia matky je pre dieťa neodmysliteľná a nevyhnutná, je jasné a v prípade, že matka chýba, ju muž nikdy úplne nenahradí. Jej prítomnosť a starostlivosť sú všeobecne uznávané ako kľúčové pre raný vývoj a emocionálnu stabilitu dieťaťa. Avšak funkciu otca pri výchove dieťaťa skúmalo podstatne menej štúdií a venovala sa jej menšia pozornosť, i keď sa automaticky tvrdí, že dieťa otca potrebuje. Toto automatické tvrdenie si zaslúži hlbšie vedecké preverenie a spoločenské uznanie, keďže moderný výskum odhaľuje, že rola otca je omnoho komplexnejšia a fundamentálnejšia, než sa predpokladalo.
Výskum na McGill University: Zmeny správania bez otca
Význam otca pri výchove dieťaťa si zobrali pod lupu vedci z Výskumného ústavu McGill pri University Health Centre. Ich rozsiahly výskum, ktorý priniesol prekvapivé výsledky, ukázal, že neprítomnosť otca v kritických obdobiach rastu dieťaťa vedie k narušeniu sociálnej a behaviorálnej schopnosti v čase, keď budú dospelými. Je to prvá štúdia, ktorá ukazuje súvislosť absencie otca so sociálnymi atribútmi a spája ich s fyzickými zmenami v mozgu. Tieto zistenia sú prelomové, pretože poskytujú konkrétny neurobiologický základ pre dlho pozorované psychologické a sociálne dôsledky.
"Aj keď sme na výskum použili myši, naše zistenia sú pre ľudí veľmi dôležité. Kalifornské myši, ktoré sme použili, sú podobne ako ľudia monogamné a vychovávajú svojich potomkov spolu,“ vysvetľuje podstatu štúdie hlavná autorka Gabriella Gobbi. Vedci si vybrali myši aj preto, že môžu ľahko kontrolovať ich životné prostredie a vytvoriť potrebné podmienky pre experiment. Ľudí prakticky nie je možné takto skúmať, nie je možné kontrolovať všetky ich vplyvy počas vývoja. Tento kontrolovaný prístup umožnil vedcom izolovať vplyv absencie otca a detailne sledovať jej následky.
Agresívnejšie správanie a vyššie riziká
Vedci porovnávali sociálne správanie a anatómiu mozgu myší, ktoré boli vychované oboma rodičmi, s tými, ktoré vychovávali iba matky. Ukázalo sa, že myši, ktoré vychovávali iba matky, mali abnormálnu sociálnu interakciu a boli agresívnejšie ako myši, ktoré vychovávali obaja rodičia. Tieto vplyvy boli silnejšie u samičích potomkov ako u samčích. Myšie samičky, ktoré boli vychované bez otca, mali aj vyššiu citlivosť na stimulačnú drogu - amfetamín. Tieto zistenia naznačujú, že absencia otca môže viesť k výraznejším zmenám v správaní a neurologickej predispozícii u ženských potomkov.
Na základe týchto experimentálnych výsledkov možno usudzovať, že deti, ktoré vyrastali bez otcov, mali teda zvýšené riziko deviantného správania a zneužívania návykových látok, a to najmä dievčatá. Tento konkrétny poznatok zdôrazňuje potrebu cielených intervencií a podporných programov pre dievčatá, ktoré prechádzajú výchovou bez otca.
Zásah rovno do mozgu
Vedci tvrdia, že na základe tohto výskumu sa im podarilo pochopiť, ako vznikajú podobné vplyvy u ľudí. Navyše zistili aj zmeny v mozgu myších detí, ktoré boli vychovávané bez otca. Objavili nedostatky v časti mozgu, ktorá pomáha kontrolovať sociálne a poznávacie činnosti a ktorá súvisí s poruchami správania. Tieto neurobiologické zmeny poskytujú hmatateľné dôkazy o tom, že otcovská prítomnosť nie je len sociálny, ale aj biologický faktor ovplyvňujúci štruktúru a funkciu mozgu.
"Toto je prvý výskum, ktorého výsledky ukázali, že absencia otca počas vývoja detí ovplyvňuje ich neurobiológiu. Výsledky by mali podporiť výskumných pracovníkov, aby sa pozreli hlbšie na úlohu otcov pri kritických fázach rastu a naznačujú, že obaja rodičia sú dôležití pre rozvoj duševného zdravia detí,“ vysvetľuje podľa Science Daily hlavná autorka štúdie. Toto prehlásenie jasne formuluje potrebu komplexného pohľadu na rodičovstvo a rovnocenného vnímania prínosu oboch rodičov pre optimálny vývoj dieťaťa.
Kritické obdobia vývoja a ich dôsledky
Najkritickejšími obdobiami vývoja detí sú rané detstvo a dospievanie. Práve počas dospievania sa môže u detí vytvoriť závislosť, ktorá im môže doslova zničiť celý život. V tomto zraniteľnom období sa veľmi ľahko môžu dostať do partie, ktorá ich zvedie na zlé chodníčky, dostanú sa do kontaktu s alkoholom, drogami, predčasným sexom. Problematické správanie sa v dospievaní často prejavuje ako reakcia na nedostatočnú podporu alebo prítomnosť stabilnej otcovskej autority.
Problémy, ktoré v tomto období nastanú, je potrebné riešiť čo najskôr, inak sa s dieťaťom povezú ďalej a odzrkadlia sa na jeho živote v dospelosti. A to nechce žiaden z rodičov. V súčasnosti sa stáva bežným rozpad základnej bunky spoločnosti - rodiny. Zažiť funkčnú rodinu je ako pomyselná kvapka sladkej vody v mori. Bez ohľadu na fakty, ublíženia, vyrieknuté slová, či realizované skutky, takmer vždy za kratší koniec „ťahá“ dieťa. Pomyselná krehká rovnováha je narušená, keď jeden z atribútov rodiacej sa identity dieťaťa absentuje - otec alebo matka.
Potreba otcovského kontaktu aj po rozvode
Teória je jedna vec, prax však vecou druhou. Len skrze spoluprácu a dialóg je možné zabezpečiť dieťaťu jeho neodňateľné právo na šťastie. V kontexte nižšie zmieneného a načrtnutého je týmto právom na šťastie dieťaťa čas, ktorý by malo tráviť aj s otcom. Tento princíp platí bez ohľadu na stav vzťahu medzi rodičmi.
V súčasnosti nie je výnimkou, kedy sa stáva bežným rozpad základnej bunky spoločnosti a teda rodiny. O tom, čo sa stalo v mojom prípade, aj keby nebolo veľa krát popísaného, nemá význam sa vracať späť. Fakty sú jasné. Naša dcérka, splodená z lásky a v láske, vyrastá bez jedného z rodičov z rozhodnutia jedného z nich. Každá jedna rodina prechádza krízami, zlomovými obdobiami, kde sa láme pomyselná palica. Identita otca je rovnako dôležitá ako identita matky v živote našich najmenších. Prejavuje sa to prirodzene v DNA dieťaťa a po narodení aj výchovou a rodinným prostredím, v ktorom sa dieťa nachádza. Je krutým rozhodnutím jedného z rodičov po rozpade vzťahu otca a matky dieťaťa, keď nejaví jeden z nich záujem o spoločne splodené dieťa.
Teória je jedna vec, prax však vecou druhou. O rozhodnutí matky, aby som nechal jej dieťa a ju na pokoji som už veľa krát písal a ako som spomínal v úvode, nemá význam sa k tomu vracať. Prečo? Čo ak jedna zo strán tento dialóg tvrdošijne odmieta a považuje ho za určitú formu obťažovania a otravovania? Človek by očakával v duchu tradičnej výchovy, že ticho lieči. I to komunikačné. Je tomu však vždy tak? Môže aj ticho zabíjať? Domnievam sa, že áno. Nemusí ísť nevyhnutne o fatálne, smrťou končiace sa poňatie významu slova zabíjať. Nechápem len jednej jedinej veci. Na psychickú bolesť s odlúčením od dieťaťa som si ako-tak privykol. Ale prečo sme ako ľudia doslova zvermi voči tým, ktorí sa nedokážu brániť?
Fakt, prečo „nenavštevujem“ vlastné dieťa, v zmysle súdom odobrenej „dohody“ - raz týždenne a na tri hodiny - je v tomto duchu prozaický. Po „vytunelovaní“ mojich skromných úspor exekútorom pre neplatenie výživného (môj návrh na súd o zmenu výšky z dôvodu vážnych zmien v živote s dopadom na vlastný finančný príjem bol podaný viac ako osem mesiacov vopred) viedol k momentu, kedy každé jedno euro musím otočiť aspoň trikrát. Druhá životná etapa zo života dieťaťa - keď sa o jeho živote dozvedáte z notifikácií popri šikovnej aplikácii jednej zo zdravotných poisťovní sa pridáva druhá aplikácia, kde sa dozvedáte o živote prváčika na škole. Nič viac a nič menej. Kedy si naše rodiny konečne uvedomia, že len skrze spoluprácu, dialóg je možné zabezpečiť dieťaťu jeho neodňateľné právo na šťastie? Táto otázka zostáva otvorená a naliehavá pre mnohé rodiny v súčasnej spoločnosti.
Meniaca sa rola otca v spoločnosti
Rola otcov sa v rodinnom živote v poslednom období radikálne mení a veda sa čoraz viac sústreďuje na skúmanie ich prínosu pre potomkov. Ukazuje sa, že v niektorých prípadoch aktívna účasť otca na živote detí zohráva kľúčovú úlohu, dokonca dôležitejšiu ako je tá matkina. Ak majú otcovia záujem o deti, môžu ich výrazne pozitívne ovplyvniť v budúcom živote, bez ohľadu na to, či sú s ich matkou zosobášení, či s ňou žijú, či žijú bez nej, či sú nevlastní otcovia, pracujú alebo sú s deťmi doma. Táto flexibilita v otcovskej role odzrkadľuje širšie spoločenské zmeny a prehodnocovanie tradičných rodových stereotypov.
Otcovská autorita bola daná už od dávna. Jeho slová sa nespochybňovali, rozhodnutia nemenili a jeho vplyv bol dominantný v každej sfére rodinného života. Len ojedinele sme ho mohli vidieť ako milujúceho starostlivého rodiča, ktorý sa venoval deťom. Táto rola zväčša patrila matke. V 20. storočí postupne dochádzalo k zmenám, výrazne sa zlepšovali sociálne, ekonomické, technické vymoženosti a s nimi sa nanovo stanovovala aj štruktúra a funkcia rodiny. Otec strácal svoje dominantné postavenie a jeho vplyv na deti sa dostával do úzadia záujmu spoločnosti. Jeho dôležitosť sa začala merať tým, ako zabezpečil rodinu po finančnej stránke, inak bol jeho prínos minimalizovaný.
Vedci sa v minulosti začali vo veľkom sústreďovať na postavenie matky a jej vplyv na deti. Otcovia sa z ich hľadáčika záujmu akosi vytratili. Dnes sa situácia postupne zlepšuje, no úplné prijatie otcov ako rovnocenných rodičov stále ešte nezažívame. Väčšina kníh, časopisov, televíznych programov o detskom svete, sa šije na mieru matkám. Aj spoločenská klíma sa posúva v ústrety otcom, no tiež len pomaly. Tento pomalý posun však neznižuje naliehavosť a dôležitosť zapojenia otcov do života ich detí.
Na otcoch záleží niekedy viac ako na matkách: Vedecké dôkazy
V priebehu posledných pár desaťročí vedci čoraz častejšie prinášajú dôkazy o tom, ako veľmi záleží na otcoch pri výchove detí. Rovnako ako matky, aj otcovia reagujú na rodičovstvo množstvom fyzických a fyziologických zmien. Mnohé štúdie dokázali, že počas prvých týždňov po narodení dieťaťa sa u otcov zvyšuje hladina oxytocínu, tzv. hormónu lásky, najmä vďaka tomu, že trávia čas s bábätkom. Na druhej strane sa u nich znižuje testosterón, „macho“ hormón, spájaný s agresívnym správaním. Táto zmena je tým badateľnejšia, čím viac sa otec zapája do starostlivosti o bábätko. Tieto hormonálne zmeny naznačujú biologickú predispozíciu otcov k starostlivosti a empatii, ktoré sa aktivujú aktívnym rodičovstvom.
Množstvo vedeckých výskumov preukázalo, že deti s kvalitným a pozitívnym vzťahom k otcom majú vo všeobecnosti lepšie správanie a zriedkavo podľahnú alkoholu či drogám. Naopak, ak v rodine chýba pozitívna otcovská rola, tínedžeri flákajú školu a dostávajú sa na šikmú plochu. Tieto pozorovania posilňujú argumenty pre aktívnu a prítomnú otcovskú figúru v živote detí. Ronald Rohner, riaditeľ centra pre výskum medziľudských vzťahov na Univerzite v Connecticute, navyše tvrdí, že vplyv otcov na vývoj detí je v niektorých prípadoch väčší ako vplyv matiek.
Napríklad v najnovšej štúdii sa bližšie pozreli na prínos otca v interakcii s dieťaťom vo veľmi nízkom veku, konkrétne 3 a 24 mesiacov. Zistili, že čím viac kvalitne stráveného času si bábätká užívali s otcom, tým pozitívnejšie napredovali v kognitívnom vývoji. Vplyv matky a jej citlivého prístupu tu nehral rolu, čo je prekvapivé zistenie, ktoré poukazuje na špecifický a nenahraditeľný prínos otcov k ranému kognitívnemu rozvoju. Pravdou je, že ak dieťa cíti, že nie je milované svojimi rodičmi, častejšie z neho môže vyrásť nevraživý, agresívny, emocionálne nestabilný jedinec. Rodičovské odmietanie tiež vedie k nízkemu sebavedomiu, pocitom menejcennosti a negatívnemu náhľadu na život. Vedci tiež zistili, že ak otec odmieta potomka, v správaní dieťaťa častejšie vidíme trestné činy, depresie, užívanie drog a návykových látok, psychické problémy. Rovnako tak, otcovská láska je niekedy zásadnejšia než tá mamina.
Mama a otec sú jin a jang: Doplnkové rodičovské prístupy
Muži a ženy sú rozdielni, preto aj ich rodičovský prístup sa v mnohom odlišuje. Otcovia milujú svoje deti „nebezpečnejším“ spôsobom ako matky. Ich hry sú tvrdšie, podporujú deti, aby zariskovali, ponúkajú im širšie možnosti sociálnych zážitkov. Vďaka nim deti spoznávajú rôzne spôsoby riešenia situácií. Trvajú na pravidlách, spravodlivosti, férovosti, povinnostiach a disciplíne. Učia deti objektivite, rozlišovaniu medzi správnym a nesprávnym, zodpovednosti a dôsledkom. Ukazujú, ako to funguje v mužskom svete. Otec podporuje súťaživosť, rozvíja nezávislosť. Mama vyzdvihuje rovnosť, vytvára pocit bezpečia.
Vďaka komunikácii s otcom sa deťom rozvíja slovná zásoba, rozširujú intelektuálne kapacity. Mama ich učí porozumeniu, starostlivosti, pomoci a ukazuje dôležitosť fungovania vzťahov. Otec vidí dieťa vo vzťahu k okolitému svetu, mama vidí svet vo vzťahu k dieťaťu. Ani jeden z prístupov nie je dôležitejší, či vhodnejší. Ide o synergický efekt, kde sa tieto rôzne, no komplementárne prístupy navzájom dopĺňajú a poskytujú dieťaťu komplexný základ pre život.
Vďaka aktívnej prítomnosti otcov v živote detí vedci zistili, že:
- Deti dosahujú v škole lepšie výsledky a nemajú zásadné problémy v správaní.
- Predškoláci majú širšiu slovnú zásobu a efektívnejšie sa vyjadrujú.
- Dievčatá sú šikovnejšie v matematike.
- Chlapci majú lepšie známky a výsledky v písomkách.
- Už malé deti sú zvedavejšie a aktívnejšie riešia problémy.
- Zvyšuje sa mentálna zručnosť, empatia, sebakontrola u detí.
- Zároveň sa odbúravajú stereotypy o rozdelení mužských a ženských rolí.
Ako nezrelé matky vytesňujú otcov zo života detí
PhDr. Eduard Bakalář, CSc. vo svojom článku popisuje tabuizovaný, ale v rodinách reálne existujúci problém, kedy sa matky s nízkou mierou emocionálnej zrelosti snažia vytesniť otca zo života dieťaťa. Popisuje možné vplyvy i motívy pôsobiace na také matky a taktiež uvádza súčasti vytesňovacieho systému. Zmieňuje sa i o dvoch sesterských stratégiách, a to o hyperprotektivite a narcistickom zneužití. Problém vytesňovania otcov z citového života detí skutočne existuje. Potvrdí to väčšina manželských či rodinných poradcov, sociálnych pracovníkov alebo opatrovníckych sudcov. Hlavnými postavami, resp. aktérmi štúdie PhDr. Bakaláře sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné.
Avšak je ľahostajné, do ktorej kategórie vytesňovaný otec patrí; väčšinou si nebýva vedomý, čo sa vlastne deje. Podstatné súvislosti si uvedomuje až veľmi neskoro, niekedy vôbec nie. Pokúsime sa zodpovedať otázku, prečo to nezrelé matky robia, a taktiež podáme prehľad postupov, ktorými sa v rodinnom živote snažia tento cieľ dosiahnuť.
Najskôr niekoľko viet o zdravom základe materskej funkcie. Snáď všetky matky, ktoré existovali či existujú, sa najskôr snažili vytvoriť si s dieťaťom základný pozitívny citový vzťah. Matka sa dieťaťu venuje, kŕmi ho, odstraňuje nepohodlie, "fúka na boľačky", hrá sa s ním, sprostredkúva príjemné veci. Načúva detskému džavotu alebo rozprávaniu a tiež rozpráva o svojom detstve: "To keď som ja bola malá ako ty, tak som…." Taktiež poučuje, varuje, rozkazuje: "Tú žihľavu nechytaj, spáliš sa!" Dovtedy je všetko v poriadku.
Avšak u emocionálne nezrelých matiek nastupujú infantilné postoje, vedúce k odklonu od optima a jeho pozitív, k patológii. Pravidelným zámerom týchto matiek je eliminovať otca zo života dieťaťa a dieťa si privlastniť. Používajú k tomu už vyskúšaný systém s rôznymi situačnými variantmi. K prevzatiu bohato postačuje i podpriemerný intelekt, avšak nevyhnutnou podmienkou je archaická, primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov. Jej opakom je civilizovaná, rozvinutá, dospelá, diferencovaná, adekvátne reagujúca štruktúra, ktorá však bohužiaľ týmto matkám chýba.
Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby doma ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej na nič už nepýtal. Neskôr prichádza k prejavom devalvácie otca, nepriateľstvu, k urážkam, niekedy i k fyzickému napadnutiu otca matkou. Za tejto situácie často prichádza k postihnutiu dieťaťa nazvaného syndróm zavrhnutia rodiča (v anglosaskej literatúre PAS). Ide o závažné poruchy vo vývoji dieťaťa, preto nezostáva než sa pýtať po ich pôvode.
Prečo nezrelé matky vytesňujú otcov?
Čo ich k tomu vlastne vedie? Máme tu niekoľko možných vplyvov a motívov, vzájomne sa posilňujúcich, avšak zatiaľ nevieme, v akom sú vzájomnom pomere. Inými slovami, zatiaľ nevieme vedeckou metódou zmerať, aký vplyv/motív je rozhodujúci a aký prípadne len doplnkový. (Je možné, že by sme to dokázali, ale akademickým pracoviskám sa do takejto úlohy nechce. Ako sme uviedli na začiatku textu, ide vlastne o tabuizovanú tematiku.) Začneme tým najstarším vplyvom.
Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií. Tie majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená "mať deti vo výlučnom vlastníctve". Myslíme tým, že taký rodič formoval a formuje psychiku dieťaťa tak, že nie je schopné si vytvoriť hlbší vzťah k inej osobe (v optimálnom prípade k primeranej protistrane opačného pohlavia). Priebežne rozhoduje o dôležitých záležitostiach dieťaťa, i keď už je vekom dospelé, nepraje snahám dieťaťa nadviazať zmysluplný vzťah k iným osobám a pokiaľ sa to dieťaťu (dospelému) podarí, potom mu ich taký rodič narušuje, prípadne na nich parazituje. Druhotne sem patrí i potreba nášho nezrelého rodiča "byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa", vytesniť druhého rodiča (ktorý má ako jediná ďalšia osoba na svete rozhodovaciu právomoc vo veci výchovy dieťaťa) na perifériu vplyvu. Prioritu má úzky, sebecký záujem typu "po nás potopa".
Ak je matka naopak osobnostne a emocionálne zrelá, potom dokáže okolitých ľudí jemne diferencovať, používa široký repertoár emočných, citových a postojových reakcií (vrátane kompromisných) a do svojich úvah a rozhodnutí začleňuje celú radu informácií o prípadných pozitívach a negatívach, ale najmä o pozitívach pre svoje deti. Praje im dobrý vzťah k otcovi, s ktorým je schopná spolupracovať a oceňovať jeho podiel v rodine. Zhrnieme: čím nezrelšia matka, tým skôr uplatňuje archaické mechanizmy a reakcie, a nie jemnú diferenciáciu.
Systém vytesňovania: Aktivity nezrelej matky
Doteraz sme sa zaoberali vplyvmi na matku a jej dispozíciami, ktoré v súhrne vedú k jej jednaniu, vytesňujúce otca zo života detí. Teraz sa zameriame na rôzne aktivity, ktorými taká matka žiadaného stavu dosahuje - aj keď často bez vedomého zámeru. Tieto aktivity sú pozoruhodným spôsobom maskované. Sú prezentované ako prirodzené, potrebné, oprávnené alebo len "náhodné", prípadne tolerované v rámci širšej normy výkyvov nálad u stresovaného rodiča a pod. Nepoučený vonkajší pozorovateľ - i dosť bystrý - nepostrehne, že majú spoločný cieľ. Až pri bližšej analýze väčšieho množstva popisov takýchto rodinných situácií si tieto súvislosti uvedomíme a môžeme matkine aktivity správne označiť ako vytesňujúci systém.
Do vytesňujúceho systému matky patria:
- Málo kontaktov dieťaťa s otcom.
- Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia (kladné, či devalvačné) ďalších osôb a ich kategorizácie.
- Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, priateľstvo či spojenectvo s ďalšími osobami.
- Korupcia dieťaťa.
- Odhaľovanie vinníka.
1. Málo kontaktov dieťaťa s otcom
Rozsah rodinných činností je koncipovaný tak, aby dieťa malo len málo kontaktov s otcom, a to preto, aby dieťa nemohlo z vlastnej skúsenosti korigovať nepravdivé informácie. Spomeňme na totalitné praktiky zákona styku s cudzinou a obmedzenie informácií odtiaľ. I keď matky majú na deti v priemere viac času ako otcovia (od tých sa očakáva nejaký zárobok navyše), mnohé nezrelé matky sú s deťmi - v rámci vytesňujúceho programu - až do svojho vyčerpania, len aby zabránili ich širšiemu kontaktu s otcom. Dieťa je tak oberané o prežitie v triangulárnej rodinnej mikrosociete, namiesto toho žije prevažne v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.
2. Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia osôb a ich kategorizácie
Postava otca je komentovaná v negatívnom svetle. Dieťaťu sú opakované skutočné alebo i fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú prehnane komentované, rovnako ako nedostatky jeho rodičov. Má tiež pochybných priateľov, zamestnanie, kolegov. O zaujímavých aspektoch otcovho zamestnania či koníčkoch nepadne ani zmienka, rovnako ako o jeho úspechoch. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade priebežne ignorované, v horšom devalvované.
3. Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, jeho priateľstvá a spojenectvá
Táto časť systému musí vychádzať zo zmienených informácií, ktoré sú opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami. "Mal niečo priniesť, ale nepriniesol to, mal niečo zariadiť, síce mu to vyšlo, ale mal len viac šťastia ako rozumu". V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chatrného) a často i dehumanizovaného robota. Prichádza k úplnej absencii pozitívneho hodnotenia ľudských stránok otca, akoby napr. mohlo byť: "Ocko sa kvôli tvojej chorobe veľmi trápil, zháňal tých najlepších lekárov." "Ocko bol zo stavby domu veľmi unavený, ale hovoril, že má veľkú radosť z toho, že to môže urobiť pre svoje deti." Neskôr môže prísť ťažší kaliber. Dieťa počuje: "Trpela som, tvoj otec ma ponižoval, ubližoval mi, bil ma. Nedával nám peniaze, nemohla som ti kúpiť veci, ktoré tak potrebuješ. Dáva peniaze iným, ktorých má radšej ako nás…" atď. "Ty budeš isto lepší ako on".
Tým vzniká deťom veľké ublíženie; nevidia láskyplné chovanie a ak nemajú taký model, nemôžu sa tak ani chovať v dospelosti ku svojim partnerom, manželom. Ich vzťahy potom podľa toho vyzerajú. Tieto informácie sú mimoriadne závažné, lebo priamo útočia na jadro detských emócií a formujú ich budúce zameranie. A tiež zradné, lebo dieťa si tieto informácie v neskoršom veku nemôže preveriť. To pre prípad, že by už dospelý jedinec chcel mať realistický obraz svojej primárnej rodiny.
4. Korupcia dieťaťa
Rodičia by mali dieťa viesť k jeho zdravému vývoju telesnému, citovému, rozumovému a morálnemu. Tak hovorí zákon o rodine. Avšak, ak chce rodič získať dieťa na svoju stranu, potom mu úplne toleruje prehrešky, dieťa nie je potrestané za previnenie, nevyžaduje plniť povinnosti, ukazuje, že je ten lepší rodič ako druhý, a to samozrejme i za cenu, že bude mať dieťa rozmaznané, oneskorené vo vývoji, menej kompetentné vo svojom prostredí (napr. školnom). Prejavom korupcie môže byť preceňovanie dieťaťa („Ty si môj malý rytier“) a poskytovanie takých satisfakcií, ktoré môžu nadobudnúť charakter emočného zvádzania dieťaťa.
5. Odhaľovanie vinníka
Do systému vytesňovania patrí i príprava detí na to, kto zlyháva, neskôr potom na to, kto je vinníkom všetkého nedobrého, nepríjemného, zlého. Je to subsystém hodnotenia - kto sa snažil, kto mal dobré úmysly, kto sa naopak chcel chváliť, kto riskoval, nebral ohľad na city druhých, kto ich poškodil a pod. Línia uvažovania sa dieťaťu prefabrikuje, previnenia sa odkrývajú postupne, aby potom v závere mohol byť otec odmaskovaný ako vinník a odhalený s definitívnou platnosťou.
Sesterské stratégie: Hyperprotektivita a narcistické zneužitie
Vytesňovanie otca nezrelými matkami, ako sme to popísali, má dve „sesterské“ stratégie, ich cieľ sa v podstatných veciach prekrýva a často vyústi do ešte prepracovanejšej stratégie vedúcej k vypestovaniu syndrómu zavrhnutého rodiča, podrobnejšie popísanému na inom mieste.
1. Hyperprotektivita
Jav materskej hyperprotektivity (nezdravá nadmerná starostlivosť) je v odbornej literatúre zmieňovaný len veľmi zriedka. Skôr sa s ním stretávame v hovorovej reči, napr. „mamičkin maznáčik“, „opičia láska matky k deťom“, „neurobí bez mamičky ani krok“ apod. D. Levy vo svojej štúdii referuje o dvadsiatich prípadoch „čistej“ materskej hyperprotektivity. Jej prejavom sú:
- nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom
- stále sprevádzanie dieťaťa
- nadmerné láskanie
- infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení
- odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery
G. Parker a P. Lipscombe uvádzajú, že spojenie medzi materskou hyperprotektivitou a vážnymi neurotickými a psychotickými poruchami je známe. U hyperprotektívnych matiek autori zistili vysokú mieru úzkosti, nutkavé myšlienky a zvýšenú potrebu ovládať. „Materská hyperprotektivita viedla paradoxne k nízkej miere skutočnej materskej starostlivosti“!
Podľa R. Gardnera jeden z faktorov materskej hyperprotektivity je zlosť. Hyperprotektívne matky vždy očakávajú, že sa ich dieťaťu môžu stať hrozné veci. Tieto obavy matky majú úzky vzťah k jej hnevným myšlienkam a citom. Matka môže napríklad odmietať rolu a povinnosti, ktoré kvôli dieťaťu musí zastávať. Objavia sa u nej primitívne impulzy a priania, aby sa niečo stalo (nemusí to byť nič hrozné). Má z toho pocit viny, lebo vie, že dobré matky sa zo svojho materstva plne tešia. Pocitov viny sa zbaví tak, že hnev potlačí a nakoniec vyjadrí v podobe pre matku prijateľnejšej - v hyperprotektivite. Tá môže byť - a často býva - akýmsi tréningom, predstupňom pre vypestovanie Syndrómu zavrhnutého rodiča.
Trnka študoval súbor 200 detí (150 hospitalizovaných a 50 ambulančných) z rozvedených rodín s poruchami adaptácie. Mimo iné autor zhodnotil vzťah matiek k týmto deťom a matky rozdelil do kategórií, ktoré uvádzame v poradí podľa percenta ich detí, ktoré boli zle adaptované (percento je v zátvorke). Z tabuľky je viditeľný výrazne škodlivý vplyv nezdravo nadmernej starostlivosti!
- Správny, normálny citový vzťah matky k dieťaťu (11,9%)
- Matka zverila dieťa príbuzným, otcovi alebo i cudzím ľuďom (25%)
- Chladný citový vzťah matky k dieťaťu (25%)
- Citové prejavy matky k dieťaťu veľmi nevyrovnané, striedavé (28%)
- Nezdravá nadmerná starostlivosť matky o dieťa (45,4%)!
E. Jesenská v článku Neznesiteľná „starostlivosť“ matiek popisuje typické chovanie matiek v roli svokry, ktoré je vo svojom dôsledku pre postihnuté dieťa ťažko deštruktívne. Skrytým cieľom týchto matiek je - tak ako aj v predchádzajúcich ukážkach - vlastniť „svoje“ deti, aj keď sú už vekom dávno dospelé.
Článok končí pasážou z knihy Davida Nivena - Problémy partnerským vzťahom spôsobujú nezvládnuté vzťahy matiek a synov: „Existujú matky, ktoré svojim synom nedovolia, aby sa od nich odpútali. Majetnícky si ich strážia a žiarlia na každú ženu, ktorá by ich mohla ohroziť. Také matky sú ochotné urobiť čokoľvek, aby zostali u svojich synov na prvom mieste. Nechápu, že im viac ubližujú, než pomáhajú. Snáď žiadna matka nechce svojmu dieťaťu vedome ublížiť. Niektoré len nechápu, že svoje deti nemôžu na pupočnej šnúre držať večne.
Aké sú charakteristické prejavy materskej hyperprotektivity? Zopakujeme poznatky Levyho: nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom, stále sprevádzanie dieťaťa, nadmerné láskanie, infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení, odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery.
Doplňujeme: Vypytovanie sa na všetko, najmä na citové záležitosti, stála príprava jedál, znepokojenie matky, ak je dieťa (resp. už dospelý človek) neprítomný a nemá matka priebežné informácie; hyperprotektívny rodič predáva dieťaťu v podstate toto posolstvo: „Svet je nebezpečným miestom a pohromy v ňom prichádzajú naďalej. Drž sa mňa a ja ťa pred nimi ochránim. Odtrhni sa a môžeš skoro umrieť, ani si neuvedomíš, čo sa vlastne stalo.“
2. Narcistické zneužitie dieťaťa
Narcistické zneužitie dieťaťa rodičom je popísané v rovnako nazvanej subkapitole štúdie W. Andritzkého, citujeme: „Ako so sa už zmienil, pocit „vnútorného prázdna“ je typický pre hraničné osobnosti. Tieto pocity sú kompenzované stále prítomným pudením po uznaní a po narcistickej „výžive“ či uspokojovaniu. To je dôvod, prečo taký rodič lipne na dieťati silou osoby, ktorá sa topí.“
Heyne podrobnejšie popísal psychodynamiku, ktorú dieťa vyvinie v dôsledku „narcistického zneužitia“ a výstižne popísal vzorce chovania a seba prežívania: „Rozumiem tým konšteláciu vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Rámec je daný matkinou potrebou narcistickej satisfakcie a jej využitím závislosti dieťaťa. Narcistické vzťahy sú charakterizované svojou symbiotickou povahou a exploatáciou. Dieťa je…Ahojte. Prosím, odzrkadlilo sa na vašich dcérach, že od takmer narodenia sa nestretávali alebo len minimálne s otcom a v podstate sa tam nevytvoril žiaden vzťah či citové puto? Zasiahlo im to psychiku? Mám to riešiť s detskou psychologičkou?
Mňa a moje dieťatko ex opustil pár mesiacov po pôrode, lebo bol narcista, egoista, zgrloš a hulvát (buď mu hrablo vtedy zrazu, keď nás opustil, alebo to na mňa tie roky len hral, dodnes netuším). Vzťah s dieťatkom neudržuje, resp. jedna návšteva za štyri mesiace, medzitým absolútne žiaden kontakt s dieťatkom. Dieťa má tri roky a nastupuje do škôlky. Dievčatko vníma, že keď je na obrázku rodina, povie mama, oco, dieťatko. Keď vidí tri rovnaké zvieratká, tiež povie mama, oco, dieťatko. Začína si to uvedomovať?
Táto osobná skúsenosť názorne ilustruje zložitosť situácie, keď je otec vytesnený zo života dieťaťa. Trojročné dievčatko už začína vnímať absenciu otca vo svojom každodennom živote, aj keď mu chýba priama skúsenosť s ním. Jej snaha "doplniť" otca na obrázkoch alebo v rozprávaní o zvieratkách je prirodzenou detskou reakciou na snahu o pochopenie a štruktúrovanie sveta. V tomto veku deti začínajú chápať rodinné vzťahy a hierarchie, a absencia jedného z kľúčových členov môže viesť k zmäteniu alebo pocitu neúplnosti. Konzultácia s detským psychológom je v takýchto prípadoch vysoko odporúčaná, aby sa predišlo možným psychickým dopadom a aby sa dieťaťu poskytla adekvátna podpora pri spracovaní tejto komplexnej situácie. Psychológ môže pomôcť matke pochopiť, ako najlepšie komunikovať s dieťaťom o absencii otca a ako podporiť jeho emocionálny a sociálny vývoj v takto zmenených podmienkach.