Stredoafrická republika (CAF) je krajina, ktorá sa už dlhé roky zmieta nepokojmi, násilím a politickým chaosom. Cestovanie do nej je extrémne náročné a málokto sa na takúto výpravu odhodlá. Napriek tomu, existujú ľudia, ktorých túžba po objavovaní a spoznávaní neznámeho prekoná aj značné nebezpečenstvo. Jedným z takýchto miest, ktoré lákalo dokumentaristu a cestovateľa Pavla Barabáša, bola práve táto problematická krajina, kde podľa jeho slov „normálne“ nahrádza výraz „komplikované“.
Barabášova myšlienka vidieť africký kmeň Pygmejov ho prenasledovala celé tri desaťročia. Táto túžba bola tak silná, že ju odkladal päť rokov a s priateľom Paľom (Ivanom Bulíkom) ju počas jedného roka odložili až štyrikrát. Vždy sa objavil nejaký problém - konflikty, nepriaznivé počasie, alebo jednoducho zlá situácia. Informácie o príprave sa menili doslova na dennej báze, čo celý proces ešte viac komplikovalo. Napriek všetkým prekážkam a vytrpnému úsiliu, ktorému čelili, ich lákala predstava nespútanej prírody a „krásnych prírodných ľudí“, ktorých tento kút Afriky sľuboval.
Úplná Tma a Neistota: Prvé Kroky v Stredoafrickej Republike
Po prílete do hlavného mesta Stredoafrickej republiky, Bangui, sa im potvrdili očakávania. Krajina pôsobila veľmi chudobne a nestabilne. Jedna široká asfaltová cesta sa v meste napájala na hlinené, hrboľaté cesty tehlovej farby. Elektrina fungovala sporadicky, čo len podčiarkovalo celkovú atmosféru. Cesty mimo Bangui neboli asfaltové a zväčša boli veľmi zle zjazdné, obzvlášť v období dažďov, kedy sa menili na nezjazdné úseky plné blata, obrovských jám a strhnutých častí cesty.
O krajine kolovali tie najhoršie chýry. Na každom kroku sa objavovali ozbrojenci, ktorí zastavovali ľudí a zadržiavali ich, kým im nezaplatili. Situácia bola natoľko vážna, že bývalý prezident bol obvinený z kanibalizmu. Letecké spojenie so svetom bolo obmedzené, zabezpečované raz týždenne výlučne francúzskymi aerolínkami. V Bangui panovala všeobecná tma - nikto nevedel, kedy bude svetlo a ako dlho. Paradoxne, signál mobilných operátorov v meste nechýbal, čo naznačovalo, že komunikácia je pre miestnych obyvateľov prioritou aj napriek ťažkým životným podmienkam. Fotiť alebo filmovať bolo v CAF zakázané, a pokus o to mohol viesť k agresívnym reakciám a udaniu úradom.
Hľadanie Strácajúceho sa Obrazu: Pygmejovia v Ugande a Skutočnosť
Barabáš už v minulosti takmer dosiahol svoj cieľ. Pred pár rokmi, pri pokuse o cestu z Ugandy cez Kongo do Stredoafrickej republiky, sa dostal len k Pygmejom, ktorí sa usadili na hranici Rwandy a Ugandy. Toto stretnutie však prinieslo obrovské sklamanie. Z kedysi hrdých lovcov sa stali „opití žobráci, atrapy pre turistov“. Videl ich len pár minút a odišiel, hlboko rozladený. Toto skúsenosť naznačovala, že tradičný spôsob života Pygmejov môže byť v ohrození a ich stretnutie v pôvodnej forme je čoraz ťažšie.
Odkladanie a Nové Nádeje: Cesta do Hlbín Džungle
Napriek nepriaznivým informáciám a žalostne malému množstvu poznatkov o Pygmejoch z pralesa, Barabáš a Bulík sa nevzdávali. Internet im neposkytol takmer žiadne relevantné informácie. Na Slovensku našli len jedného človeka, ktorý v CAF bol pred tromi rokmi. „Úplná tma,“ opísal situáciu Barabáš.
Kúpili zásoby jedla a vydali sa na juh, s nádejou nájsť stopy „prírodných ľudí“. Posledné informácie neboli povzbudivé a šanca nájsť ich sa zmenšila na minimum. Nerobili si veľké nádeje, no v poslednej chvíli dostali informáciu o novom mieste na juhu krajiny, kde mali aspoň malú šancu vidieť tradičných, prírodných ľudí žijúcich v hĺbke rovníkového pralesa.
Cesta bola pomalá, často sa museli pohybovať len krokom. Cesty pripomínali rozorané pole a vzduch bol rozpálený na neuveriteľných 45 stupňov. Po dni namáhavej cesty dorazili na miesto. Prešli niekoľkými pygmejskými osadami, kde však o tradičnom spôsobe života už nechceli ani počuť. Všetci boli odetí v handrách a namiesto lovu sa venovali farmárčeniu.
Poslední lovci a sběrači v Africe
Hlboko v Džungli: Hľadanie Pôvodných Pygmejov
Ďalej museli pokračovať pešo, bez presnej predstavy, kam presne idú. Ich cieľ bol jasný: vidieť tradičný spôsob života Pygmejov, preslávených lovcov afrického pralesa, ktorých výška siaha „po lakeť“. V poslednej osade si z množstva prítomných Pygmejov vybrali štyroch najsilnejších a najskúsenejších sprievodcov, ktorí dobre poznali džungľu a mohli im pomôcť v ich pátraní.
Spoločne sa vydali do neschodnej džungle, brodili sa po kolená vo vode a snažili sa čo najrýchlejšie prejsť mokraďami. Džungľa bola „živá, úchvatná, vzrušujúca každým krokom“. Obrovské stromy prepletené zväzkami lián, zem pokrytá kríkmi, trávami a všemožnými rastlinami. Vzduchom poletovali obrovské farebné motýle, spievali vtáky a ozývali sa tajomné zvuky. Obrovská vlhkosť spôsobovala, že sa doslova „utápali vo vlastnom pote“. Bahno, tráva a opäť kráčanie po kolená vo vode. Terén bol neprehľadný a vyžadoval si neustálu ostražitosť, pretože „jeden zlý krok a môže byť po všetkom“.
Nebezpečné Stretnutie: Had v Kalnej Vode
Po dlhšom brodení sa hlbokou vodou sa zpredu ozval „zúfalý, preľaknutý krik“: „Džo! Džo!“. Barabáš s Bulíkom nerozumeli, ale inštinkt im našepkával, že je zle. Pred nimi sa týčil hustý les a voda. Traja Pygmejovia pred nimi vyskočili z hlbokej vody a s preľaknutými očami sa držali kmeňov stromov, kríkov a stúpali na vyvýšené korene nad vodou.
Pokračovali ďalej, brodiac zakalenú vodu. Na brehu pod veľkým stromom ležal jeden z Pygmejov, zvíjajúci sa od bolesti a držiac sa za nohu. Pri pohľade na jeho skrvavenú nohu pochopili, že krik „džo“ znamenal „had“. Zákerne ho pohrýzol v zakalenej vode a okamžite zmizol pod hladinou. Všetci Pygmejovia pobehovali vzrušene. Nešťastný Pygmej si žily na napuchnutej nohe podväzoval kusom tenkej liany.
Život v Harmónii: Pygmejovia a Ich Tradičný Svet
Nasledujúce dni plynuli v rytme lovu, zberu plodov, bujarého spevu a tanca. Barabáš s Bulíkom strávili ďalšie tri dni v inej osade a napokon odchádzali „šťastní, plní neuveriteľnej energie pralesa“. Nikde na svete nevidel Barabáš ľudí, ktorí by sa tak tešili zo života, z každého dňa a neustále sa usmievali, ako práve u Pygmejov. Bolo to „tak čarovné miesto, že sme tam nechali kus seba a na celý život si vzali so sebou kus ich jednoduchého, za to prekrásneho sveta.“
Po návrate domov si Barabáš uvedomil, aké obrovské vymoženosti v bežnom živote považoval za samozrejmosť: tečúcu vodu, elektrinu, chladničku, mäkký matrac. Uvedomil si, že by bol ochotný „vymeniť toto všetko za jeden deň v hlbokom rovníkovom pralese v spoločnosti Pygmejov“ bez zaváhania.
Pygmejovia: Obdivuhodná Odolnosť a Harmonický Vzťah k Prírode
Pygmejovia žijú už desaťtisíce rokov v podstate rovnakým spôsobom a mohli by tak žiť aj naďalej, avšak iba za predpokladu, že sa v ich okolí, v tropickom pralese, nič nezmení. „Netvoria žiadne odpady, z prírody si zoberú len toľko, koľko potrebujú,“ hovorí Pavol Barabáš.
Cesta do týchto odľahlých oblastí bola mimoriadne náročná. Informácií o Stredoafrickej republike, rovnako ako o Pygmejoch z pralesa, bolo žalostne málo. Neistota, či sa im podarí nájsť tých, ktorí ešte žijú tradičným spôsobom, a nebodaj s nimi stráviť aj dlhší čas, bola prítomná počas celej prípravy.
V osade v ôsmich malých chyžiach žilo približne tridsať ľudí, ktorí merali sotva po lakeť. Chodili nahí, muži mali cez bedrá len kúsok látky a ženy nosili sukničky zo zelených vetvičiek. Ich prístrešky si postavili za pár hodín. Na zem nakreslili kruh, po obvode nastrkali bambusové vetvy, poohýbali ich a zastrčili na druhú stranu kruhu. Strechu zhotovili z palmových listov, ktoré spoľahlivo ochránili aj pred najsilnejším lejakom. Vnútri sa nachádzala len lovecká sieť upletená z lián, sekera, oštep a ohnisko. Spali na zemi. Nevlastnili nič, nepoznali závisť, pomstu, nadradenosť a nebijú sa. Keď v okolí vyzbierali a ulovili všetko, čo sa dalo skonzumovať, presúvali sa na iné miesto, kým sa prales sám neobnovil. Dedinu opúšťali aj v prípade úmrtia člena komunity. Po krátkom období smútku a spomienok na zosnulého, telo uložili do zeme a odišli si postaviť novú osadu.
Komunikácia Bez Slov: Kreslenie Ako Most Medzi Kultúrami
Vysvetliť obyvateľom osady, že by s nimi radi strávili pár dní, nebolo jednoduché. Vyžadovalo si to trpezlivosť a pokoru. Treba si sadnúť na zem a čakať. Po čase prišiel náčelník, ktorému ponúkli cigaretu. Vládlo ticho. „Ako slovník som na zem nakreslil asi sto obrázkov. Domáci sa smiali, a tak sa im to zapáčilo, že o chvíľu kreslili a pomenúvali obrazy aj oni,“ vysvetľuje Barabáš zásady komunikácie. Následne sa náčelníka opýtali, či môžu v osade prespať. Ako dar poskytli vzácnu kamennú soľ. Všetko sa dialo s najvyššou vážnosťou a vzájomným rešpektom. Prvé dni nevyťahovali ani fotoaparáty, ani kamery, aby si domorodci na ich prítomnosť postupne zvykli.
Spoločný Život a Radosť z Každého Dňa
Pygmejovia robia všetko spoločne. Náčelník na rannej porade určí, kto má aké úlohy. Lovia malé antilopy, ktoré v domorodej reči nazývajú „mboluku“. Ženy lisujú palmové listy v mažiari na olej. Za medom divých včiel muži s lezeckou zručnosťou stúpajú na štyridsaťmetrové stromy. Jeden z nich spustí lianový špagát, ďalší schytí palmový list a v zlomku sekundy z neho vytvorí košík, do ktorého vloží tlejúci oheň na vyhnanie včiel. Následne prichádza sladká odmena v podobe medu a plástov.
Títo prírodní ľudia riešia všetky problémy prostredníctvom pohybu a radosť zo života prejavujú každodenným tancom. „Napočítal som tu vyše sto tancov, a to sme zažili len zlomok,“ hovorí Barabáš. Za zvukov štvorcových bubnov „dumu-dumu“ tancujú, oslavujúc dobrý lov, priateľstvá, lásku či spev vtákov. Blanu bubna napínajú pätou, techniku, ktorú ovládajú už aj malé deti. Celá dedina sa pridáva spevom a tancom, vrátane matiek s dojčatami v náručí.
Pygmejovia: Najstarší Obyvatelia Planéty?
Pygmejovia, ktorých presný počet nie je známy, patria podľa analýz DNA k najstarším obyvateľom planéty. Žijú roztrúsene, ukrytí v pralesoch Stredoafrickej republiky, Konga, Kamerunu a Rwandy. Barabáš s Bulíkom spoznali aj ďalších Pygmejov, keď sa z malej osady dostali do väčšej s približne dvesto ľuďmi. Aj tu, keď práve netancovali či nepracovali v lese, Pygmejovia sadili pred chyžkami. Dokázali sa náruživo rozprávať aj dvadsať hodín denne. „Aj pri chôdzi džungľou sa bavia medzi sebou ako škôlkari na výlete,“ poznamenáva Barabáš.
Niektorí muži a ženy z tejto väčšej osady mali už látkové sukne, čo signalizovalo kontakt s obchodníkmi. Jeden z nich prišiel dokonca v čase, keď v osade pobývali aj cestovatelia, aby si s nimi vymenil húsenice. „Začal ich proti nám huckať, aby si za náš pobyt, nakrúcanie a fotenie vypýtali peniaze. Podľahli mu, pretože pre nich je černoch s puškou akoby učiteľ či autorita, ktorej sa boja,“ opisuje Barabáš záver výpravy. Obávajúc sa, že černoch o ich pobyte v Kongu informuje úrady alebo vojakov, sa radšej rýchlo vrátili do Stredoafrickej republiky. Auto ich čakalo na okraji džungle na dohovorenom mieste, s hodinovým meškaním.
Potrebujú Pomoc? Učenie sa od Prírody
Misionári, ktorí by chceli Pygmejov „scivilizovať“, v dvoch osadách, ktoré navštívili cestovatelia, ešte neboli. Ale potrebujú ich vôbec? Potrebujú vedieť abecedu, keď v lese poznajú až dvetisíc rastlín a presne vedia, na čo sú a kedy ich treba použiť? Dokážu nimi vyliečiť hádam všetko. Kto sa má vlastne od koho učiť?
Potrebujú pomoc moderného človeka? Ak by prišla, do lesa by už pravdepodobne nešli. Tanec, radosť a šťastie im náš svet zrejme neprinesie. Namiesto toho by mohli posmutnieť. Ich spôsob života, hlboko spojený s prírodou a založený na jednoduchosti, komunite a rešpekte k životnému prostrediu, predstavuje cennú lekciu pre súčasný svet.