Starostlivosť o dieťa je bezpochyby práca na plný úväzok, častokrát bez prestávky na odpočinok, bez nároku na dovolenku. Každé dieťa má svoju vlastnú osobnosť a charakter, a rovnako tak aj mamičky. Zatiaľ čo jedna zvláda rôzne situácie v živote dieťaťa ľahšie, inej to ide ťažšie. Niekedy sa však mamička dostane do situácie, keď už nevládze a radosť z materstva si pre pocit zúfalstva nedokáže vychutnávať. Medzi časté problémy, ktoré rodičia pri výchove riešia, patria napríklad návyky dieťatka, ktoré komplikujú každodenný život v rodine. Jednou z takýchto výziev je situácia, keď dieťa odmieta chodiť a namiesto toho si vyžaduje neustále nosenie na rukách. Táto problematika sa týka nielen oneskoreného vývoja chôdze u batoliat, ale aj širších aspektov, ako je odmietanie dochádzky do škôlky či školy, pričom v centre pozornosti je vždy potreba nájsť rovnováhu medzi podporou samostatnosti a poskytnutím potrebnej blízkosti a istoty.
Prirodzený vývoj chôdze a kedy začať mať obavy
Prvé míľniky vo vývoji dieťaťa sú pre rodičov vždy významné. Práve chôdza patrí medzi tie najdôležitejšie, symbolizujúc narastajúcu samostatnosť a objavovanie sveta. Kedy začať mať obavy, ak dieťa ešte nechodí? Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa má svoje vlastné tempo a porovnávanie s inými deťmi nie je vždy užitočné. Niektoré deti začínajú chodiť už v ôsmom alebo deviatom mesiaci, iné až po prvom roku života. Sú deti, ktoré chodia už v 11. mesiacoch, iné až v 15. Aj keď sa mamičky často boja, že ich drobček ešte nechodí, lebo rovesníci už áno, nemajte hlavu v smútku. Je to veľmi individuálne.
Predtým, než dieťa začne chodiť, prechádza viacerými fázami. Mamičky sa často pýtajú, ako dlho asi trvá fáza plazenia a „hojdania“ sa na štyroch, než dieťa prejde na ďalšiu fázu, napríklad, že si sadne. Aj keď je to individuálne, musí existovať nejaký priemer. Väčšina detí sa prvýkrát postaví samé na nohy medzi siedmym až ôsmim mesiacom a pridŕža sa nábytku. Následne začne obchádzať nábytok. Až po niekoľkých mesiacoch sa odhodlá aj na samostatný stoj bez opory a krátko nato aj na svoje prvé kroky.
Detská lekárka Monika Michňová vysvetľuje, že „chôdzu u detí ovplyvňuje veľa faktorov. Je to motivácia, telesné a genetické faktory, prostredie, svalové napätie, či predošlý psychomotorický vývoj.“ Ak dieťa nechodí ani ako 14 až 16-mesačné, môže byť opatrnejšie alebo neistejšie a potrebuje viac času. Ak dieťa nezačne chodiť do 18 mesiacov, je vhodné poradiť sa s pediatrom a hľadať príčiny.
Príčiny oneskoreného vývoja chôdze
Ak dieťa v 18 mesiacoch stále nechodí, je dôležité zistiť, či zaostáva aj v iných oblastiach vývoja, ako je jemná motorika alebo reč. Ak nie, obvykle nejde o vážny problém. Pediatri môžu odporučiť neurologické vyšetrenie na vylúčenie neurovývinových alebo svalových porúch. V niektorých prípadoch sa odporúča Vojtova metóda, odborná Vojtova reflexná rehabilitácia.
Niekedy môže byť príčinou oneskorenia aj zdravotný problém, ako to bolo v prípade nášho 1,5-ročného syna, ktorý mal zlomenú nohu. Konkrétne prasklinu v píšťale. Mesiac mal sadru. Chirurg mu potom len postával nohu a povedal, že už je to zahojené a že máme cvičiť dvakrát denne len členkom. Nič viac. S prísľubom, že do dvoch týždňov bude chodiť. V takýchto situáciách je dôležité rešpektovať lekárske pokyny a poskytnúť dieťaťu čas na rekonvalescenciu a opätovné nadobudnutie istoty.
Rodičovská podpora vs. nežiaduce zásahy do vývoja chôdze
Keď dieťatko okolo svojich prvých narodenín prechádza dôležitým míľnikom svojho života, postaví sa na svoje nôžky a začne robiť prvé kroky. Mnohé pomôcky síce rodičom uľahčujú starostlivosť o dieťa, no v konečnom dôsledku preň vôbec nie sú vhodné. Dôležité je si uvedomiť, že by sme ruky svojich detí nemali používať na ich dvíhanie či hranie sa s nimi. Hoci by sa mohlo zdať, že takýmto spôsobom dieťatku pomôžeme v jeho prirodzenom vývoji, nie je to tak.
Lepší spôsob, ako naučiť svoje dieťa chodiť (3 aktivity, ktoré fungujú)
Pediatrička zdôrazňuje, že „dôležité je, aby ste mu ako rodič do toho nijakým spôsobom nezasahovali, iba ak hrozí, že sa pádom môže zraniť.“ Vodenie batoľaťa za ruky je zásah do jeho prirodzeného pohybového vývoja, ktorý môže navyše negatívne ovplyvniť aj jeho zdravie. Bežné pády sú ale veľmi dôležité, pretože malému chodcovi poskytujú dôležité informácie o svojom tele a rovnováhe. Uvidíte, do pár mesiacov sa odhodlá aj na samostatný stoj bez opory a krátko nato aj na svoje prvé kroky.
Lekári s názorom, že by mali rodičia dieťa, hneď ako sa postaví, zobrať za ruky a veľa s ním chodiť, nesúhlasia. Ak do tohto procesu vstúpite a chytíte dieťa za ruky, jeho prirodzený pohybový vývoj sa zastaví a nepokračuje tak, ako by správne mal. „Dieťa možno bude mať úsmev na tvári, ale nemali by ste to robiť, môžete mu skôr ublížiť,“ doplnila pediatrička.
Ak budete dieťa pri chôdzi ťahať za ruky, a teda ruky bude mať vystreté smerom hore nad ramenami, dôjde k viacerým negatívnym dopadom:
- K zmene ťažiska: Posun vpred, dieťa je zavesené na vašich rukách, čo narúša prirodzenú stabilizáciu.
- K nesprávnej funkcii stabilizátorov bruška, chrbtice a trupu: Kľúčové svaly pre správne držanie tela sa nevyvíjajú tak, ako by mali.
- K nesprávnemu postaveniu krčnej chrbtice: Hlavička dieťaťa môže byť v nefyziologickej polohe, čo môže mať dlhodobé následky.
- Hrozí riziko vytiahnutia lakťa: Táto bežná detská úrazy sa často stáva práve pri ťahaní za ruky.
- K nesprávnemu nášľapu nohy na špičku: Dieťa sa učí chodiť na špičkách, čo môže vyžadovať neskôr fyzioterapiu.
- Dieťa stratí odvahu a spolieha sa na rodiča: Namiesto budovania samostatnosti sa dieťa stáva závislejším.
- Predlžuje sa doba samostatného chodenia: Dieťa nemá priestor naučiť sa chodiť samo.
Keď už chcete s dieťaťom veľmi chodiť, držte jeho ruky radšej pod úrovňou ramien a vy sa viac ohnite v chrbte. „Pre dieťa je to prirodzenejšia poloha a lakte sú chránené, stále to však nie je ideálne,“ vysvetlila pediatrička. Alebo ho iba pridŕžajte jemne za boky, ale aj to len minimálne.
Podľa odborníkov je najlepšie nechať dieťa dospieť do bodu, kedy samé začne robiť svoje prvé ťarbané krôčiky bez akejkoľvek pomoci rodičov. „Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a taktiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny,“ vysvetlila detská lekárka. Až keď na chôdzu bude naozaj zrelé, ani sa nenazdáte a po dome vám už bude smelo cupitať. „Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť,“ uviedla Michňová.
Na chodítka zabudnite
Podľa pediatričky nie je vhodnou metódou učenia detí ani používanie chodítok, tzv. pavúkov. Dieťa je v ňom zavesené v neprirodzenej polohe a špičkami nôh sa odráža od zeme. To môže viesť k tomu, že sa naučí chodiť po špičkách a bude potrebovať pomoc fyzioterapeuta a rehabilitáciu. Navyše trpí chrbtica a bedrové kĺby, ktoré sú v nesprávnej polohe. Ak chcete používať chodítko, tak vyberte iba také, ktoré dieťa tlačí pred sebou.
Ako podporiť dieťa v chôdzi
- Netlačte na dieťa: Ak dieťa nie je pripravené, nútenie môže mať opačný efekt.
- Vytvorte bezpečný priestor: Zabezpečte, aby sa dieťa pri pokusoch o chôdzu nemohlo zraniť. Pripravte svoju domácnosť na malého objaviteľa. Z cesty odstráňte predmety, o ktoré by mohol zakopnúť, zabezpečte všetky hrany a rohy.
- Dajte deťom čas a priestor: „Vytvárajte detičkám správne podmienky na vývoj, buďte obozretní voči úrazom, doprajte im dostatok času a hlavne nič neurýchľujte, všetko príde vtedy, kedy má,“ uzavrela detská lekárka Monika Michňová.
Keď dieťa preferuje náruč: Problém, ktorý trápi rodičov
Často sa stáva, že dieťa, aj keď už dokáže chodiť alebo sa na chôdzu pripravuje, si vyžaduje neustále nosenie na rukách. „Môj 8-mesačný syn si vyžaduje byť nonstop na rukách… keď ho mám položeného alebo v kresielku a všemožne sa mu venujem… nikdy ho nenechám samého, aj tak po 5 minútach plače a musí ísť na ruky… a aj to si nemôžem sadnúť a držať ho, ale len chodiť,“ opisuje jedna z mamičiek.
Táto situácia je pre mnohých rodičov, najmä pre matky, mimoriadne vyčerpávajúca. „Ide o to, že je ťažký a ja už pred tehu som mala problémy s chrbtom, čiže nevládzem… ani kočík či vajíčko nefunguje… už ozaj neviem, čo s ním môže byť… a zamýšľam sa nad tým, ako fungujú ženy, čo už dieťa majú… ako by som sa venovala, už keby som mala iné dieťa aj jemu?“ spytuje sa.
Príčiny tohto správania môžu byť rôzne. Pre niektoré deti, ako opisuje mama 6-mesačného chlapčeka, ktorý má už skoro 9 kg a nosil by sa iba na rukách, to môže byť dôsledok skorších zdravotných problémov. „Naučil sa na rukách, lebo mal od narodenia silné koliky a to bolo jediné, čo mu pomáhalo,“ zverila sa na Fóre. Iná mamička prosí o radu: „Poraďte mi, čo mám robiť, keď sa malá chce nosiť na rukách vtedy, keď sa potrebuje ukľudniť alebo zaspať. Inak nezaspí. Vyžaduje si to a ja už nevládzem. Bolia ma nohy aj ruky, pretože je dosť ťažká.“ Moja vlastná skúsenosť s kolikou a zvedavosťou tiež viedla k dlhému noseniu. „Ono čím bol pohyblivejší, tým toho nosenia bolo menej,“ spomína iná mama. No aj jej 2-ročná dcéra občas štrajkuje a musí ju odniesť, ak sú bez kočíka. Jej syn sa občas chce doma len tak pritúliť na rukách, či zahrať sa na koníka. „Moji majú už 18 a 11 kg,“ dodáva.
Dlhodobé nosenie dieťaťa na rukách je pre matku príťažou, nielen v tom, že doma nič neuprace, nenavarí, nenaje sa, v pokoji nezájde na toaletu. Takéto nosenie je vyčerpávajúce a veľmi náročné pre ruky aj chrbát.
Stratégie na odnaučenie nosenia na rukách
Ako prestať dieťa nosiť na rukách, keď už viac nevládzeme alebo nechceme? Hovoríme o nosení na rukách, nie v nosiči či šatke. Mamičky, ktoré už majú obdobie problémových návykov svojho potomka za sebou vedia, že pri zvládnutí tejto životnej etapy bude dieťa potrebovať mnoho pozornosti, nehy, dotykov, rozhovorov a hrania. Mama sa zasa musí vyzbrojiť trpezlivosťou, ktorá ju dovedie k úspešnému zvládnutiu problémového obdobia.
Existujú v zásade dva prístupy, ako odnaučiť dieťa od nosenia na rukách: prvý spôsob je náhrada nosenia na rukách za nosenie v nosiči a druhý je úplné odučenie bez akejkoľvek náhrady nosenia.
1. Nosenie na rukách nahraďte nosením v ergonomickom nosiči alebo šatke
Dieťa potrebuje cítiť dotyk matky, rado sa k nej túli, hreje ho jej teplo. Preto je v súčasnosti veľmi obľúbené nosenie detí v šatkách alebo kvalitných nosičoch, kedy sa s dieťaťom dajú vykonávať takmer všetky činnosti v domácnosti.
„Tak ako ti baby radia, nosič alebo šatka ťa zachráni. Mňa zachránila manduca,“ radí mamina na Fóre. Opisuje, ako s prvým dieťaťom nemohla bez neho na rukách ani napiť vody. „Asi v 4. mesiaci som si požičala manducu a hneď som si ju aj kúpila. Odrazu som si mohla navariť, najesť sa, ísť na záchod, upratovať, takmer čokoľvek. Aj keď som bola väčšinu času na nohách, ale aspoň bol kľud a stíhala som všetko, čo som potrebovala.“ Jej mladšia dcéra bola oveľa pohodovejšia, ale už v 4. týždni šla do nosiča a nosila ju do 1. roka, aj tam zaspávala.
Podľa mamičiek je takýto typ nosenia omnoho pohodlnejší pre matku aj pre dieťa. V ergonomickom nosiči je telo dieťaťa uložené spôsobom, ktorý zabezpečuje, že má zaguľatený chrbát, zadok je nižšie ako kolená a spolu tvoria písmeno M. Klasický nosič, tzv. babyvak, mamičky neodporúčajú. Nie je anatomicky riešený pre chrbát toho, kto dieťa nosí, a ani nedokáže zabezpečiť ideálnu polohu pre dieťa.
Náhradou za ergonomický nosič môže byť ešte šatka na nosenie. Oproti nosiču má tú výhodu, že dieťatko v nej možno nosiť rôznymi spôsobmi. Veľa návodov, ako sa dá dieťa nosiť v šatke, nájdete na Youtube.
2. Pomaly a s trpezlivosťou jednoducho prestať dieťa nosiť na rukách
Dopredu si premyslite možnosti, ktoré dieťaťu ponúknete. Určite berieme ohľad na vek dieťaťa. Vysvetlíme dieťaťu, že je to pre nás priveľa a predstavíme mu alternatívy. Rozprávame sa v predstihu, kedy máme na to priestor a sme vyrovnaní - dieťa i my.
Každá zmena prináša určitú dávku stresu. Dôležité je byť pokojný a zostať tam pre dieťa ako láskavý vodca, ktorý dodržuje to, čo povedal. Tu dieťa narazí na hranicu. A ďalej trváme na dodržaní našich hraníc. Napríklad: „Chcel by si ísť na ruky, ale ja ťa nemôžem zobrať.“ Je v poriadku povedať, čo potrebujeme a čo nechceme, aj malému dieťaťu. To je jeden z prvých krokov k rešpektujúcej komunikácii. Ak nerešpektujeme seba ani len my sami, ako môžeme očakávať, že nás bude rešpektovať niekto iný?
„My sme to riešili takto… moja stredná dcéra bola taká ulepená. Treba štuple do uší a trpezlivosť. Ony sa odnaučia. Keď chcela ísť na ruky, tak som si k nej čupla a objala ju, ale stála na zemi. Keď nechcela sedieť na zemi a pýtala sa hore, tak som si k nej sadla. Môj dotyk cítila, ale nevešala sa po mne. Ono to chvíľočku trvá, ale treba ich to naučiť, veď chrbát máme len jeden. Keď už boli väčšie, tak sme to riešili tak, že maminku veľmi bolí chrbátik a má bobo, tak mi fúkali na chrbátik a hore už nechceli ísť,“ radí ďalšia mamička.
Ďalšie tipy na postupné odučenie:
- Zapojenie otca: Treba do toho zapojiť aj tatina aspoň na nejaký čas, keď je doma, či cez víkend. Zdieľanie záťaže je kľúčové pre odľahčenie matky.
- Starostlivosť o chrbát: Ak už máte problémy s chrbtom, riešte si chrbticu! Choďte na masáž a posilňujte si svalstvo chrbta. Niektorí odporúčajú aj domáce cvičenie, napríklad kliky, alebo pilates. Telo sa spevňuje, ale je dôležité mu pomôcť.
- Podpora samostatnej hry a riešenie separačnej úzkosti: „Keď má dobrú náladu, dajte ho do kresielka/ohrádky/na deku na zem a hrajte sa s ním. Zaujmite ho nejakou hračkou, chvíľku sa s ním pohrajte. Keď bude zaujatý hrou, nechajte ho sa hrať samého. Podľa možností, ale ostaňte v jeho dohľade. Už môže mať separačnú úzkosť a potrebuje vás minimálne vidieť.“ Ak potrebujete spraviť niečo v kuchyni, dajte si kresielko do kuchyne, aby vás videl. Rozprávajte mu a ukazujte, čo robíte. Keď sa potrebujete od neho vzdialiť tak, že vás nebude vidieť, rozprávajte sa s ním. Povedzte mu, že idete do špajze (napríklad) a rozprávajte sa s ním aj ďalej po ceste tak, že mu hovoríte, že musíte niečo zobrať/nájsť a že sa už vraciate a kuk! Už ste späť.
Aj napriek tomu viacero mamičiek zastáva názor, že dieťatko by v určitom veku malo zaspávať samé, hlavne v noci, pretože matka si potrebuje oddýchnuť. A to najmä v prípade, že je na dieťa sama a nemá jej kto pomáhať. „Myslím, že môžeme nosiť deti, ale nemôžu byť zvyknuté byť na rukách. Pomojkať môžeš, ale musí vedieť aj samo zaspať. Moja vie aj sama, ale stále sa to s tým nosením zhoršuje. Mám pocit, že sú to nejaké maniére. Nemôžem byť na nohách aj cez deň aj v noci, potom sa mi podlamujú nohy a som nervózna. A to nemá zmysel,“ zamýšľa sa mamička z Modrého koníka. Iná zdieľa skúsenosť: „Ja som mala chrbát v kýbli od skákania na fitlopte, bolo to stále horšie a horšie a psychicky ani nehovorím, keď som ju hojdala 3 hodiny a po preložení do postele rev. To som ju mala hojdať celú noc? Nie nie, nauč svoje dieťatko zaspaváť samé a bude spokojné aj ono, aj ty, tak aj moja sa upokojila, odkedy zaspáva v postieľke.“
Širšie súvislosti vývoja: Reč, komunikácia a sociálne zručnosti
Okrem vývoja chôdze rodičia často sledujú aj ďalšie kľúčové míľniky, ktoré môžu naznačovať celkový progres dieťaťa alebo poukázať na potrebu podpory. Patria sem reč, komunikácia a sociálna interakcia.
Reč a komunikácia
V 16 mesiacoch je dôležité sledovať, ako sa dieťa dorozumieva. Jedna mamička sa pýta, či je problém, že jej 16-mesačný syn neukazuje ukazovákom. „Keď niečo chce, tak ma k tomu privedie alebo mi to slovne naznačí.“ Je to spôsob komunikácie, ktorý môže byť pre dieťa prirodzený, ale sledovanie vývoja ukazovania je dôležité.
Vo veku 28 mesiacov (2 roky a 4 mesiace) by malo dieťa používať už pomerne širokú slovnú zásobu a tvoriť jednoduché vety. Otec 28-mesačného chlapca opisuje, že „chodí, beha, vymýšľa,“ ale s rečou sú obavy. „Čítam mu knižky, ktorého pomaly ani nezaujíma, niekedy mi ukazoval obrázky a pomenovala som ich, ale nezopakoval nič. Rozpráva mami; babi, mňam, nie, nejdem. Vyjadruje najčastejšie negatívnejšie prejaví, nejdem, nechcem.“ Takéto obmedzené verbálne vyjadrovanie a najčastejšie používanie negatívnych prejavov môže byť znakom, že dieťa potrebuje logopedickú podporu alebo ďalšie vyšetrenie na posúdenie vývoja reči.
Hra a sociálna interakcia
Spôsob, akým sa dieťa hrá, je tiež dôležitým indikátorom jeho vývoja. Mamička 2-ročného syna má vážne obavy, že je autista. „Nerozpráva, rozumie úplne minimum, točí sa dokolečka, obzerá si rúčky, jeho hra je úplne automatická - točí kolieska, prehadzuje a ukladá veci.“ Takéto repetitívne správanie a obmedzená interakcia s okolím môžu byť znakmi autistického spektra. Diagnostika autizmu je komplexný proces, ktorý sa zvyčajne začína pri pretrvávajúcich obavách rodičov a viditeľných odchýlkach vo vývoji, najčastejšie medzi 18. a 36. mesiacom života, ale môže byť stanovená aj neskôr. Je dôležité v takom prípade vyhľadať odborníkov, ako sú pediater, detský psychológ, neurológ alebo špeciálny pedagóg.
Iné zdravotné aspekty
Rodičia sa niekedy stretávajú aj s veľmi špecifickými otázkami týkajúcimi sa zdravia svojho dieťaťa, ktoré ich znepokojujú. Napríklad, jedna mamička sa pýta na nález USG na mozgu novorodenca - „csp 0,6 je prosím v poriadku?“ V takýchto prípadoch je vždy kľúčové konzultovať výsledky vyšetrení priamo s ošetrujúcim lekárom, ktorý vie poskytnúť najpresnejšie informácie a interpretáciu v kontexte celkového zdravotného stavu dieťaťa.
Odmietanie chodiť aj v širšom zmysle: Školka a škola
Niekedy sa stáva, že dieťa odmieta chodiť, či už ide o chôdzu ako takú (v zmysle fyzickej samostatnosti), alebo o dochádzku do školy či škôlky. Dochádzka do školy môže byť pre niektoré deti problém. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi tejto problematiky, od oneskoreného vývoja chôdze u batoliat až po odmietanie školskej dochádzky u starších detí, a ponúka rady a riešenia pre rodičov.
Príčiny odmietania škôlky
- Strach z odlúčenia: Dieťa sa bojí odlúčenia od rodičov.
- Obavy z učiteľov alebo detí: Dieťa má strach z nových ľudí a prostredia.
- Potreba viac času na adaptáciu: Dieťa potrebuje viac času, aby si zvyklo na nové prostredie a rutinu.
- Nechuť vstávať skoro ráno: Dieťa je unavené a nechce sa mu vstávať, čo môže byť často prejavom, ale nie primárnou príčinou.
Ako pomôcť dieťaťu prekonať ťažkosti
- Porozumieť príčine: Zistite, prečo dieťa odmieta chodiť do škôlky alebo školy. Otvorená komunikácia je kľúčová.
- Postupné zoznamovanie: Zoznamujte dieťa so škôlkou postupne, začnite krátkymi návštevami, hrami a adaptáciou na nové prostredie v prítomnosti rodiča.
- Pravidelná rutina: Zaveďte pravidelnú rannú rutinu, ktorá dieťa pripraví na odchod do škôlky. Predvídateľnosť a stálosť mu dodajú pocit bezpečia.
- Pozitívny prístup: Hovorte o škôlke s nadšením a sústreďte sa na pozitívne stránky, ako sú noví kamaráti, zaujímavé aktivity a hračky.
- Sebavedomie: Pomôžte dieťaťu budovať sebavedomie tým, že ho budete povzbudzovať a chváliť za malé úspechy a pokroky.
- Komunikácia s učiteľmi: Spolupracujte s učiteľmi a hľadajte spoločné riešenia, aby sa dieťa v novom prostredí cítilo čo najlepšie a bezpečnejšie.
Záverečné úvahy: Rovnováha a individuálny prístup
Či sa rozhodnete pre prvý alebo druhý spôsob odúčania dieťaťa od nosenia na rukách, alebo pre kombináciu, je len na vás. Nakoniec si každý nájde svoje vlastné riešenie, ktoré sa mu osvedčí. Možno to bude nosenie v šatke alebo nosiči, možno pomalé odopieranie nosenia na rukách a možno najskôr skúsite jedno a potom druhé. Dôležité je, aby ste boli spokojní obaja a našli si tú svoju vlastnú cestu, ako si spolu vychutnávať čaro spojenia medzi matkou a dieťaťom. Pri výchove je potrebná láska, neha a trpezlivosť. Pretože ako bolo spomenuté, každé dieťa je iné a vyžaduje si individuálny prístup, aby sa cítilo milované, bezpečné a podporované vo svojom jedinečnom vývoji.
tags: #dieta #nechce #chodit #ale #nosit #sa