Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentnosť. V posledných rokoch si získava popularitu metóda nazývaná rešpektujúca výchova. Táto metóda stavia do popredia vzájomnú úctu medzi rodičmi a deťmi, pričom sa snaží o budovanie zdravého sebavedomia a rozvoj zodpovednosti u detí. Avšak, ako pri každom výchovnom prístupe, aj rešpektujúca výchova má svoje výzvy a kritikov. Cieľom tohto článku je preskúmať princípy rešpektujúcej výchovy, jej prínosy, ale aj potenciálne úskalia a spôsoby, ako ich prekonať.
Keď v roku 2005 vyšla v Čechách kniha „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ (autori: P. Kopřiva, J. Nováčková, D. Nevolová a T. Kopřivová), spôsobila menšiu revolúciu v nazeraní na výchovu detí. Mnohí rodičia sa začali zamýšľať nad tým, ako s deťmi komunikujú, prečo ich ratolesti ignorujú všetky príkazy a zákazy a najmä aký vplyv to má na deti, keď k nim pristupujeme z pozície moci. Na knihu nadviazali kurzy pre rodičov, učiteľov aj vychovávateľov, ktorí sa chcú naučiť komunikovať s deťmi tak, aby v nich podporovali samostatnosť, zodpovednosť a zároveň rozvíjali ich sebaúctu.
Hlbší pohľad na rešpekt: Dôstojnosť a hodnota každého jedinca
Je dobre, že sa hneď na začiatku pýtame na význam tých slov. Rešpekt má v podstate dva základné významy: jeden je vážiť si druhého, druhý význam je mať ohľad alebo uznávať: individualitu, odlišnosti druhých, brať v úvahu ich potreby, ale aj ich dôstojnosť. To všetko v menšej či väčšej miere priznávame dospelým, ale voči deťom sa v tomto ohľade často veľmi prehrešujeme. Malé dieťa si ešte ťažko za niečo vážiť, ale určite môžeme rešpektovať jeho potreby, individualitu a, samozrejme, jeho ľudskú dôstojnosť. Lenže všetko toto u detí často porušujeme, a to v najmä v mene výchovných cieľov. Práve nejasnosť v tom, čo považujeme za výchovné ciele, môže viesť k tomu, že sa k deťom správame hrubšie a menej slušne ako k dospelým.
Väčšina rodičov sa zrejme zhodne na tom, že treba naučiť dieťa, čo je správne a čo nie, vytvoriť návyky pre každodenný život, odovzdať morálne hodnoty. Už menej rodičov si uvedomuje, že rovnako významným cieľom výchovy je rozvíjanie sebaúcty. To znamená, ako si človek váži sám seba. My to nazývame „imunitným systémom osobnosti“. Kto má vysokú sebaúctu, nebude robiť veci, ktorými by sa zhodil vo vlastných očiach. Rešpektujúca výchova je výchovný prístup, ktorý vychádza z presvedčenia, že si deti zaslúžia rovnaký rešpekt a úctu ako dospelí. Úcta je kľúčový prvok v procese výchovy a vytvárania zdravých vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Pomôžete im tak rozvíjať zdravé sebavedomie, pretože sa cítia vypočuté a prijaté. Postupne si budujete vzájomnú dôveru, ktorá je základom každého zdravého vzťahu.
Rešpekt podľa Cambridgeského slovníka znamená obdiv, pociťovaný alebo vyjadrený k niekomu s dobrými vlastnosťami, povahou a zámermi. Rešpekt cítime vtedy, ak je niekto pre nás správny a natoľko dôležitý, že nemáme dôvod jeho kvality zmeniť alebo ublížiť mu. Čo sa správania týka, úcta značí slušnosť a uznanie, vykazované voči niekomu, koho osobu pokladáme za dôležitú. Urban Dictionary definuje rešpekt ako zaobchádzanie s osobou priaznivým spôsobom, ktorým dokazujeme uznanie voči tomu, kým je a čo robí. Úcta znamená dôstojné správanie voči ľuďom. Rešpekt si musíme zaslúžiť, nikdy nemôže byť vynútený. Ak očakávame úctivé chovanie, musíme sa tak v prvom rade chovať sami.
Vývinové úlohy detí: Kľúč k porozumeniu detského správania
Myslím, že tak do roka sa dieťaťu dostáva dosť rešpektu. Rodičia uspokojujú jeho potreby, hoci štúdie kultúrnych antropológov upozorňujú, že naše „civilizované“ predstavy o tom, čo malé dieťa potrebuje, sa niekedy už dosť vzďaľujú od skutočných biologických potrieb (napríklad oddelené spanie dieťaťa a podobne). Aj predstavy o tom, čo v ktorom veku je dieťa schopné zvládnuť a čo ešte nie, bývajú často nepresné. Dieťa má svoj vnútorný vývinový program. Keď boli podmienky života prirodzenejšie, deti nachádzali vo svojom bezprostrednom okolí podnety aj predmety, ktoré potrebovali, aby mohli robiť najrôznejšie činnosti, ktoré potrebovali pre svoj zdravý vývin. Tieto činnosti voláme vývinovými úlohami.
V súčasnosti deti trávia veľa času v prostredí omnoho chudobnejšom na podnety, ktoré skutočne potrebujú, a preto často napĺňajú svoje vývinové úlohy spôsobmi, ktoré rodičov aj pedagógov hnevajú, a čo je horšie, majú tendenciu si to brať osobne, teda že im to dieťa robí naschvál. Vývinové úlohy sa poznajú najmä podľa toho, že ich deti robia veľmi húževnato a vytrvalo. Základný rešpektujúci postup je: umožniť im plniť vývinové úlohy, ale za prijateľných podmienok. Hádzať pieskom áno, ale do toho rohu alebo do vedierka. Vylievať vodu z vane na dlážku nie, do lavóra vedľa vane áno.
Hranice vo výchove: Bezpečie, poriadok a rozvoj zodpovednosti
Hranice deti veľmi potrebujú. Ak im ich nedávame, ubližujeme im. Hranice predstavujú bezpečie, poriadok. Dieťa vychovávané bez hraníc je preťažované emočne aj kognitívne, nejde len o to, že neberie ohľad na potreby druhých, ale chýba mu veľa zručností a často to vedie aj k tomu, že si neváži seba ani ostatných. U hraníc je ale podstatné, akým spôsobom ich dávame. Či autoritatívnym spôsobom, ktorý signalizuje, budeš to takto robiť, lebo to tak chcem ja, väčší a mocnejší (ináč uvidíš!), alebo sprostredkovávame dieťaťu poriadok sveta: takto a takto je to správne a treba sa tým riadiť. Rodičia aj učitelia sa domnievajú, že keď budú deti motivovať cez odmeny, pochvaly a tresty, tak raz deti konečne pochopia, čo treba a budú to robiť samé od seba. Takto to ale nefunguje. Pochopeniu, čo je správne a čo nie, sa deti učia v iných situáciách.
Autoritatívnu výchovu dnes strieda výchova demokratická. Mnohí rodičia ju však poňali tak, že dieťa nemá žiadne hranice. Autoritatívnu a voľnú výchovu si môžeme predstaviť ako dva opačné konce priamky. Pýtame sa, kam by sa dala umiestniť demokratická výchova. Častá odpoveď je, že do prostriedku. Lenže dva konce priamky predstavujú dva extrémy použitia moci a represie - všetko, alebo nič. Demokratická výchova má ale iné východiská. Nie je to o miernejšom používaní moci, moc tam vôbec nie je ústrednou témou. Podstata je v pravidlách, na vytváraní ktorých sa podieľajú všetci, ktorých sa to týka. Podstatná je tam tá spoluúčasť. Takže demokratickú výchovu treba graficky znázorniť niekde mimo tej priamky. To má súvislosť aj s vytváraním sebaúcty - mať vplyv na veci, ktoré sa ma nejako týkajú, to vytvára v dieťati predstavu, že je hodnotným, kompetentným človekom. Pravý rozdiel medzi demokratickou a autoritatívnou výchovou nie je v tom, či deti majú alebo nemajú pevné hranice. Rozdiel spočíva v tom, „ako stanovujeme hranice chovania a že ich vytvárame spoločne s deťmi.“ Partnerský model vo výchove nenúti deti robiť to, čo je správne. Nežiada od nich poslušnosť za každú cenu, ale jej opak - ZODPOVEDNOSŤ. Hovorí, že „táto vec má takýto zmysel a takéto následky.“
Významovo sa pojem hranica akoby stavia do opozície voči voľnosti či slobode. Niečo, čo obmedzuje, bráni či brzdí, vytvára porazených. Hranice vo výchove by však nemali byť vnímané ako niečo negatívne a rozhodne nie sú prežitkom. Jednou z úloh výchovy by malo byť viesť dieťa tak, aby bolo neskôr schopné reagovať na situácie bežného života, rešpektovať autoritu v škole a neskôr v dospelom pracovnom živote. Pri deťoch, ktoré vyrastajú v rodine s príliš zhovievavou výchovou, kde je veľká benevolentnosť rodičov, chýba kontrola a hranice. Deti, ktoré takmer vôbec neobmedzujú, majú náročný už nástup do materskej školy. Tam sa často prvýkrát stretávajú s pravidlami či hranicami, ktoré platia a sú nemenné. Z ich nerešpektovania plynú určité dôsledky. Ak dieťa tento systém nechápe, zrazu je stratené v systéme príkazov, zákazov a obmedzení a tápe. Je ako bežec, ktorý zrazu vidí značky, ktorým nerozumie. Prichádzajú nové pocity ako frustrácia, sklamanie, ktorým, ak sa celý jeho doterajší život rodičia snažili predchádzať, nedokáže čeliť. Pravidlá a hranice by mali do života dieťaťa vstupovať prirodzene. Nie direktívne a autoritatívne, ale ako prirodzená súčasť, ktorá život neobmedzuje, ale práve ho robí predvídateľným a bezpečným. Pomáhajú učiť sa vysporiadať s frustráciou a tiež chápať, že nie vždy sa svet točí tak, ako práve dieťa chce. Zároveň je ale úlohou rodiča rešpektovať, že aj samotné dieťa tým, ako rastie a rozvíja sa, si vytvára svoje vlastné hranice, ktoré by sme nemali ignorovať.
Účinná komunikácia: Základ rešpektujúceho vzťahu
Rodičia pri výchove často používajú neúčinné komunikačné postupy. Sú to rovnaké komunikačné štýly, ktoré vadia v komunikácii aj dospelým. Nikto nemá rád rozkazy, výčitky, obviňovanie, ponižovanie, vyhrážky, iróniu, porovnávanie s inými, moralizovanie, citové vydieranie, krik… Ich spoločným menovateľom je, že nimi signalizujeme druhým, že - aspoň pre tú chvíľu - majú menšiu hodnotu. Ohrozenie vlastnej hodnoty je signál pre mozog, že sa musí nejako brániť, zbaviť sa toho ohrozenia. Preto sa naraz sústredíme na toto ohrozenie (ideme do protiútoku, popierame realitu, ponárame sa do smútku atď.) a nebudeme sa zaoberať tým, že sme spravili nejakú chybu a ako to napraviť či urobiť nabudúce lepšie. V tom spočíva neúčinnosť nerešpektujúcich komunikačných štýlov. Konkrétnych rešpektujúcich komunikačných zručností nie je až toľko - sú to najmä opis, informácie, dať na výber, ja-výrok, ale dajú sa kombinovať. Ich spoločným menovateľom je, že nimi signalizujeme druhým, že - aspoň pre tú chvíľu - majú menšiu hodnotu.
Nevhodný spôsob komunikácie zapríčiňuje aj nevhodné správanie u detí. Keď sa niekto chová nepekne, zväčša je to preto, že sa tak cíti. Preto slovné formulácie, ktoré vysielame k deťom, by mali byť pozitívne, bez akéhokoľvek náznaku ponižovania, vyjadrené popisne a nie príkazmi, podávané priamo na rovinu. V dôsledku nevhodného tónu a výberu slov: „Si ako také prasa! Ako môžeš mať v izbe takýto neporiadok. Nie si schopný upratať ani len veci po sebe? Už mám toho naozaj dosť!“, si často dieťa preloží: „Myslím, že nie som na nič dobrý a nikto ma tu nemá rád. Veď som chcel len dokončiť tú vežu z lega…“ K ľuďom patrí najrôznejšia zmes emócií. Je dôležité, naučiť sa emócie tých druhých akceptovať, no zároveň dokázať vyjadriť vhodne nesúhlas s negatívnym chovaním. Treba mať na pamäti, že emócie a chovanie sú dve rozličné veci. Pre deti sú negatívne emócie desivé, obávajú sa ich sily a ich detské telíčka nevedia, ako si majú s nimi poradiť. Preto ich dávajú ihneď von v neokresanej forme. Nevedia, ako majú matke či otcovi vysvetliť ako sa cítia, chcú ten hrozivý hnev dostať okamžite z telíčka von. Dávajú najavo ako trpia tým, že ublížia nám (napríklad slovom). Musíme si uvedomiť, že inak sa vyjadriť nevedia. Našou úlohou je pomôcť im porozumieť, čo sa v nich deje, prečo cítia danú emóciu a ponúknuť im alternatívne spôsoby chovania, ktoré sú vhodnejšie. Pomenovaním emócie im pomáhame porozumieť odkiaľ sa hnev, zlosť či ľútosť berú. Učíme ich pomenovať a rozumieť svojim pocitom, popísať ich a pomôcť im riešiť situáciu efektívne. Tým, že im nenadávame a netrestáme ich, ale naopak povedieme k porozumeniu intencií a pocitov, ich učíme ako sa adekvátne zachovať - kľudne a úctivo voči druhým ľuďom.
Zvládanie emócií: Empatia a sebaregulácia pre rodičov aj deti
Sú momenty, keď dieťa ovládnu negatívne emócie - vzdor, hnev, plač, na čo aj rodič zareaguje negatívnymi emóciami - hnev, krik. V tejto otázke sú dve roviny - ako reagovať na emócie dieťaťa a ako zvládať svoje vlastné emócie. Veľa konfliktov vzniká, že na emócie druhých reagujeme logickým vysvetľovaním, o vlastných emóciách v tej chvíli nehovoríme, alebo ich označujeme za nepatričné. Keď sa dieťa hnevá či vzdoruje, často až prekvapujúco zaúčinkujú slová - Vidím, že sa hneváš (nechce sa ti to robiť, je ti to ľúto, si smutný…). Dieťa sa pri takto prejavenej empatii väčšinou vyrovná so svojimi emóciami ľahšie a rýchlejšie. A keď sa emócie utíšia, môžeme potom riešiť problém - skôr to ozaj nemá zmysel, dieťa (alebo aj dospelý) proste nie je dostatočne „na príjme“. Príklad: „Všimol som si, že dnes vyzeráš trochu smutne. Validácia pocitov: „To znie naozaj náročne.“
Pre zvládanie vlastných emócií je dobrá nejaká fyzická aktivita, odísť na chvíľku alebo sa obrátiť chrbtom, použiť ja-výrok: Som teraz naozaj nahnevaná, že je to tu celé zašpinené (nie, že ty si to tu tak zašpinil - to je výčitka, ktorá situáciu len zhorší). Z dlhodobejšieho hľadiska nám pomôže prevencia - rozmýšľať dopredu, dávať dieťaťu včas informácie o ďalšom priebehu situácie, mať jasné pravidlá a dohody. Ďalej je dôležité rozumieť tomu, čo sú to už zmieňované vývinové úlohy, a tiež vedieť, že deti musia skúšať hranice - to sú tie situácie, keď dieťa už vie, že toto nemožno robiť, ale aj tak to robí a čaká, čo my na to. Toto deti proste musia robiť, je pre ne dôležité, aby si opäť potvrdili, že sa to ozaj nemôže robiť (aj za cenu nevôle dospelých!).
Pokiaľ od detí vyžadujeme, aby kontrolovali svoje správanie, budeme sa musieť naučiť najprv kontrolovať to svoje. Kľud a pokoj rodiča na dieťa pôsobí ako balzam na dušu; rýchlejšie sa upokojí a pocíti bezpečie, ktoré potrebuje cítiť. Snažte sa porozumieť situácií, pozrite sa na ňu očami dieťaťa. Bolo správanie dieťaťa skutočne naschvál neúctivé? Alebo si to len myslíte? Miesto toho, že sa rozčúlite, ak vás dieťa na prvýkrát neposlúchne, skúste sa na celú situáciu pozrieť v širšom uhle. Nebolo vtedy, keď ste vyslovovali požiadavku, zabraté do kresby, nesústredilo sa na to, aby nerozlialo pohár s mliekom, alebo nečesalo psíka so snahou neublížiť mu? Musíme pochopiť, že detský mozog funguje inak, a väčšinu vecí nerobia schválne. Ak na nich vychrlíme kopec požiadaviek, často nepoberú všetko a v správnom poradí, ako to chceme. Pokiaľ sa sústredia na jednu vec, celá ich pozornosť je na to zameraná a prosto nás nepočujú. Netrestajte ich za to, a snažte sa porozumieť situácií. Dbajte na to, aby ste dieťaťu vysvetlili všetko tak, aby to chápalo, jednoducho a jasne. Vnímajte rozdiel medzi skutočne neúctivým správaním a nedorozumením, o ktorom si myslíte len vy, že je neúctivé správanie.
Mýtus o treste: Prečo fyzické a slovné tresty nevedú k dobru
Samostatnou témou sú fyzické tresty v zmysle „capnutie na zadok“ u najmenších alebo „jedna výchovná u pubertiakov“. Mnohí rodičia už od nich ustupujú, no ešte stále sa nájde dosť takých, ktorí ich vo výchove aplikujú a nedajú na ne dopustiť, hoci neskôr z toho majú pocity viny. Hovoria však, že bez trestu to nejde - trest je to jediné, na čo dieťa reaguje. Mamička 2-ročného syna na náš web do diskusie napísala: „Prečo keď mu dohováram, vysvetľujem, prosím ho, nič nezaberie, no potom capnem na zadok a do 2 sekúnd je pokoj…“ Keď veľa hovoríme, ešte to neznamená, že viac vychovávame. Keď mám voči dieťaťu oprávnenú požiadavku, nebudem ho prosiť, ako by šlo o láskavosť. Môžem dať informáciu, čo treba teraz urobiť - je to omnoho účinnejšie, ako zákazy, t. j. čo dieťa nemá robiť, a veľmi sa osvedčuje dať na výber. Napríklad namiesto - Prosím ťa, neskáč po tom gauči, môžeme povedať - Na gauči sa sedí. Môžeš skákať v kuchyni alebo v predsieni. Ak dieťa neprestane, potom môžem vyjadriť pochopenie -Vidím, že sa ti to skákanie páči, ale na gauči nie! Ak by ani toto nezabralo, potom dám dieťa z gauča dole, čo urobia aj autoritatívni rodičia, ale rozdiel je, že dieťa odo mňa nepočuje nič znehodnocujúce jeho dôstojnosť. Keď revúce dieťa odvádzam preč (alebo odnášam v náručí), počuje iba opakujúce sa empatické reakcie - Ja viem, že by si chcel skákať, ja viem, že sa ti to páčilo, ale na gauči nie.
Základnými alternatívami trestov je nechať dopadnúť prirodzené dôsledky a takisto viesť dieťa - a to už aj v predškolskom veku - aby nejakým spôsobom napravilo, čo urobilo. To ho učí zodpovednosti. Tresty sa musia stále zvyšovať, aby ako-tak zaberali, ale to nejde donekonečna. Ako dieťa rastie, učí sa znášať tresty a nie robiť to, čo je správne. A ak nie je nablízku nik, kto by mohol trestať, tak potom trestané dieťa nemá žiaden dôvod správať sa dobre. Účinok trestov sa preceňuje a naopak sa podceňujú ich dlhodobé nepriaznivé účinky. Známy český detský psychológ pán profesor Matějček hovorieval, že trest zastavuje (dodávame s kolegami, že tiež nie vždy), ale nebuduje. Odborníci odporúčajú vyhýbať sa trestom úplne, lebo ich následky môžu byť fatálne. Radšej by sa rodičia mali sústrediť na prirodzené dôsledky.
Ak sa k deťom správate autoritatívne, neberiete do úvahy ich názor a trestáte ich za sebavyjadrenie, značí to, že sami s tým máte problém. Ako deťom nám rovnako bolo zakázané vyjadriť názor, bolo s nami zachádzané autoritatívne - preto sme tieto vlastnosti v sebe potlačili, stali sa našim Tieňom. Ak ho uzrieme v našom dieťati, rozčúli nás to, a máme sklon utlmiť nežiaduce chovanie. Presne tak, ako ho utlmili naši rodičia. Psychológ Jerry Wyckoff tvrdí, že takú úroveň rešpektu, akú vyžadujeme od detí, by sme v prvom rade mali vyjadriť my im. Najlepšie sa úcte naši najmenší naučia práve tým, že im ukážeme, ako úctivé správanie vyzerá. Prikazovaním, krikom, bitkou či zosmiešňovaním ich učíme chovať sa úplne rovnako.
Čím viac dieťa neposlúcha a búri sa, tým viac bojuje za to, aby ho rodič videl v pravom svetle (také, aké je). Dieťa sa neposlušnosťou snaží bojovať za svoju osobnosť, aby ju mohlo voľne prejaviť a byť tým kým je - čím viac je neposlušné, tým viac ho rodič výchovou utláčal. Rebélia nie je nič iné iba znakom toho, že sa dieťa pokúša povedať vám kým je a byť za to rešpektované, pretože jeho osobnosť a hlas boli až príliš dlho utlmované a ignorované.
Pochvaly a odmeny: Skrytá pasca vonkajšej motivácie
Dnes sa razí teória, že deti treba chváliť, chváliť a chváliť. Vždy a za všetko. Iba tak vraj z nich vyrastú sebavedomí jedinci. Vy hovoríte o rizikách pochvál. Zásada je hovoriť o priebehu činnosti, o výsledku nejakého úsilia, nie hodnotiť kvality osoby. Povieme - Je ozaj čisto povysávané, nie - Ty si taká šikovná, ako si tu povysávala. Robili sa experimenty s dvoma skupinami detí. Deti v jednej skupine chválili tak, že sú matematicky nadané, že vypočítali príklady správne. Druhá skupina dostala len informáciu, že vypočítali všetko správne. Potom si deti mohli vybrať, či chcú ďalej počítať ľahšie alebo ťažšie príklady. Deti, ktoré chválili ako matematicky nadané (to je tzv. hodnotiaci jazyk), si vyberali ľahšie príklady, druhá skupina naopak ťažšie. Pochvala v zmysle hodnotenia osoby vytvára závislosť na autoritách, blokuje vytváranie sebahodnotenia, takisto narúša vzťahy.
Ďalším obľúbeným slovom je „motivácia“. Dieťa treba motivovať k dobrému správaniu - „Keď sa na ihrisku nebudeš biť, pôjdeme zajtra do zoo“. Takýto prístup je v poriadku? Je treba opäť rozlíšiť, o akú motiváciu ide. Motiváciu rozdeľujeme na vnútornú a vonkajšiu. Z vnútornej motivácie - zjednodušene povedané - robíme niečo, pretože nás to baví alebo že v tom vidíme zmysel. Z vonkajšej motivácie robíme činnosti, ktoré nás nebavia, ani nám nedávajú zmysel, ale buď za to získame nejakú odmenu alebo sa vyhneme nejakému trestu. Takže to budeme robiť len do tej doby, dokiaľ môžeme niečo získať, alebo nám niečo hrozí. Keď tam táto motivácia nebude, nebude dôvod sa tak správať alebo to robiť. Rodičia aj učitelia sa domnievajú, že keď budú deti motivovať cez odmeny, pochvaly a tresty, tak raz deti konečne pochopia, čo treba a budú to robiť samé od seba. Takto to ale nefunguje. Kedykoľvek ponúkame deťom nejakú odmenu, signalizujeme dve zásadné veci: že dieťaťu neveríme, že by sa mohlo samé od seba správať správne (za predpokladu, že žiadame veku primerané a zmysluplné správanie), čo vôbec neprispieva k jeho sebaúcte, a za druhé, že požadované správanie (činnosť) nemá samé o sebe veľkú hodnotu, t. j. že vieme, že musíme dieťa podplácať, aby to vôbec urobilo.
Autorita vs. Partnerstvo: Kto je prirodzená autorita?
Mocenským správaním si mnohí rodičia vynucujú plnenie svojich príkazov - krikom, vyhrážaním či dávaním po zadku. Ospravedlňujú sa tvrdeniami: „Účel predsa svätí prostriedky. Chcem, aby raz z neho vyrástol poriadny človek.“ Takýmto vynucovaním poslušnosti však vychovávate dieťa poslušné nielen voči vám, ale aj voči iným ľuďom. Neskôr sa rodičia čudujú, čo sa s ich dieťaťom stalo. „Ako je možné, že nášho syna dokáže ovládať táto zvláštna žena? Vôbec sa k nemu nehodí, veď mu iba rozkazuje.“ S ich synom sa pravdepodobne nestalo vôbec nič. Len trochu povyrástol a začal poslúchať niekoho iného. „Poslušnosť je rovnako nebezpečná ako vzdor, hoci ju rodičia pokladajú za žiadúci výsledok výchovy,“ tvrdí tím autorov v knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný. Aj história nám v súvislosti s poslušnosťou ponúka negatívne skúsenosti. Výchova k striktnej poslušnosti v škole i v rodinách viedla v minulosti k tragickým udalostiam ako bol rozmach fašizmu a nacizmu - tupé nasledovanie inštrukcií, vraždy miliónov nevinných ľudí a zruinovanie psychiky ľudí, ktorí takéto peklo prežili. Poslušnosť je oprávnene pokladaná za nebezpečenstvo demokratickej spoločnosti.
Rešpekt je základom akýchkoľvek zdravých vzťahov. Aby sme vychovali „poriadneho človeka“, dôležitejší je v našom vzťahu rešpekt ako predstava, že by dieťa malo plniť do bodky všetky naše príkazy. Každý z nás je úplne iný. Má iné predstavy o živote, iné pocity, názory na svet a ľudí okolo seba. To však neznamená, že ak je niekto iný, je horší. Mnohí si hneď pri slovách o rešpekte voči deťom predstavia, že „deti si robia, čo chcú.“ No tak to nie je. Rešpektovať neznamená schvaľovať nevhodné správanie alebo prijímať takéto správanie voči sebe.
Niektorí majú obavy, že byť rodičom a zároveň partnerom môže v konečnom dôsledku zruinovať jeho vplyv na dieťa. Nie je to tak. Deti potrebujú mať po svojom boku pre svoj zdravý vývoj predovšetkým autoritu a tou môžete byť aj v tejto pozícii. Potrebujú „prirodzenú autoritu“, teda človeka, ktorý je vzorom a jeho správanie vyvoláva pocit bezpečia. Človeka, ktorého možno nasledovať z vlastného presvedčenia, lebo žije tým, čo hovorí. Pokiaľ budete správne vyhodnocovať, do akých rozhodovaní svoje dieťa už môžete zapájať, ak ho budete vyzývať, aby pri svojich chybách tvorilo riešenia, ako vec napraviť, premýšľalo o ich dôsledkoch a pod., vtedy vychováte šťastného človeka, ktorý bude zároveň radosťou pre každého, koho v živote stretne.
Pokiaľ na deti často kričíte, a tak im sprostredkúvate inštrukcie, nejdete správnou cestou. Problémom výchovy z pozície moci je, že deti často v takomto vzťahu cítia ohrozenie. Výskumy tvrdia, že v takých chvíľach sa v nich tvoria a hromadia negatívne emócie, ktoré im dávajú energiu k úniku alebo k boju. Čím viac negatívnych emócií majú, tým viac prestáva pracovať ich logika. Naopak, pokiaľ náš mozog rozpoznáva nejaký podnet ako bezpečný, prichádza na radu ďalšie kritérium pre spracovanie informácií a tým je „zmysluplnosť.“ Ak náš mozog nevidí v niečom zmysel, odmieta sa tým zaoberať. Preto sa aj tie najlepšie myšlienky míňajú účinkom, pokiaľ sú oznamované ohrozujúcim spôsobom. Emócie sú jednou časťou psychiky a logika druhou. Ak sa cítime bezpečne, obe tieto časti spolupracujú.
Rešpektujúca výchova v praxi: Aktívne počúvanie, empatia a riešenie konfliktov
Rešpektujúca výchova podporuje otvorenú komunikáciu, empatiu a spoločné hľadanie riešení. Rodičia slúžia ako vzory pre sociálne správanie a to, ako komunikujú a riešia problémy, ovplyvňuje, ako sa dieťa naučí v podobných situáciách reagovať. Rešpektujúce rodičovstvo vychádza z presvedčenia, že deti sú si rovné a mali by byť rešpektované, oceňované a vypočuté ako jednotlivci. Rešpektujúca výchova nespočíva len v tom, že sa budeme vyhýbať fyzickým trestom či kritike. Aktívne počúvanie - venujte pozornosť tomu, čo dieťa hovorí, a ukážte, že jeho pocity a názory sú dôležité. Zahŕňa to nielen počúvanie slov, ale aj vnímanie neverbálnych prejavov a emócií. Snažte sa porozumieť jeho potrebám, aj keď sa môžu zdať pre dospelého nepochopiteľné. Napríklad: „Vidím, že ťa to naozaj trápi.“
Empatia - snažte sa vcítiť do pocitov dieťaťa a pochopiť jeho pohľad na situáciu. Empatia pomáha budovať dôveru a vytvára bezpečné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti pochopené a akceptované. Ak nechce jesť zeleninu a hovorí, že ju nemá rado, rodič môže povedať: „Chápem, že ti tá chuť možno nevyhovuje.“ Jasná komunikácia - Rozprávajte sa s dieťaťom otvorene a jasne. Vyjadrujte svoje očakávania a hranice bez kriku alebo hnevu. Používajte pozitívne výroky a vyhýbajte sa kritike, ktorá by mohla znížiť dieťaťu sebavedomie. Dôsledky správneho a nesprávneho správania by mali byť zrozumiteľne vysvetlené. Dôslednosť - dôslednosť v pravidlách a očakávaniach pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť. Uistite sa, že pravidlá sú jasné a primerané veku dieťaťa. Konzistencia je dôležitá, aby dieťa vedelo, čo môže očakávať. Riešenie konfliktov - pristupujte k nezhodám konštruktívne a s rešpektom. Učte dieťa, ako nájsť kompromisy a riešiť problémy bez agresie. Pomôžte mu pochopiť dôsledky jeho správania a vyvodiť z neho ponaučenie. Ak sa dve deti hádajú o hračku, rodič môže zasiahnuť slovami: „Vidím, že obaja chcete túto hračku. Poďme sa dohodnúť, ako sa budete striedať.“ Pozitívne posilňovanie - oceňujte a povzbudzujte pozitívne správanie dieťaťa. Pozitívne posilňovanie pomáha podporovať žiaduce správanie a budovať zdravé sebavedomie. Rodič by mal pomáhať dieťaťu porozumieť a spracovať jeho pocity namiesto toho, aby ich ignoroval alebo potláčal. Keď si dieťa samé uloží svoje hračky bez toho, aby ho niekto musel požiadať, rodič môže povedať: „Skvelá práca, že si si upratal hračky!“
Výzvy a mylné interpretácie: Odstránenie prekážok k rešpektu
Hoci má rešpektujúca výchova mnoho prínosov, nie je bez výziev a kritiky. Jednou z hlavných výziev môže byť nedostatok jasných hraníc. Keď nevystupujete ako jasná autorita a správate sa skôr ako rovnocenní partneri, dieťa môže mať problém s rešpektovaním autorít mimo domova, napríklad v škole. Ak si zmýlite rešpekt s prílišnou voľnosťou, dieťa môže mať pocit, že nemusí dodržiavať žiadne pravidlá. Rodičia, ktorí vychovávajú rešpektujúco, môžu narážať na kritiku od rodiny či známych, ktorí uprednostňujú tradičnejšie metódy. Napríklad ak dieťa nechce chodiť do školy a rodič mu stále ustupuje, aby rešpektoval jeho pocity, môže to viesť k zanedbávaniu vzdelania. Jeden z častých argumentov proti rešpektujúcej výchove je obava, že vychovávame príliš krehkú generáciu detí, ktorá nie je schopná čeliť výzvam alebo sa vyrovnať s neúspechmi. Tento prístup môže vzbudzovať obavy, že bez dôrazu na empatiu a sociálnu zodpovednosť vyrastie generácia zameraná len na seba. Jedným z častých argumentov proti rešpektujúcej výchove je riziko sebectva.
Rešpektujúca výchova a tzv. nevýchova nie sú to isté. Zameranie na vzťahy v rešpektujúcej výchove kladie dôraz na vzájomný rešpekt medzi rodičmi a deťmi. Komunikácia je otvorená a empatická, pričom sa berú do úvahy pocity a potreby oboch strán. Zahŕňa jasne stanovené hranice a pravidlá, ktoré sú konzistentné a spravodlivé. Deti sa učia dôsledkom svojich činov v bezpečnom a podporujúcom prostredí. Príklad: Ak dieťa odmieta ísť spať v určenom čase, rodič v rešpektujúcej výchove by sa snažil pochopiť, prečo dieťa nechce spať, a vysvetlil by mu význam odpočinku. Minimalizácia pravidiel - nevýchova sa vyhýba tradičným pravidlám a obmedzeniam. Deti majú veľkú slobodu a rodičia zasahujú minimálne. Tento prístup verí, že deti sa najlepšie rozvíjajú, keď sú ponechané, aby sa učili z vlastných skúseností bez výrazného zásahu dospelých. Oba prístupy majú svoje silné aj slabé stránky a ich účinnosť môže závisieť od povahy dieťaťa a rodinného prostredia.
Je dôležité si uvedomiť, že rešpektujúca výchova neznamená, že dieťa má mať vždy pravdu alebo že rodičia majú ustupovať všetkým jeho požiadavkám. Naopak, rešpektujúca výchova zahŕňa aj stanovenie jasných hraníc a pravidiel, ktoré sú konzistentné a spravodlivé.
Tipy na úspešnú rešpektujúcu výchovu:
- Stanovte jasné hranice a pravidlá: Pravidlá by mali byť jasné, primerané veku dieťaťa a konzistentne dodržiavané. Dôsledky správneho a nesprávneho správania by mali byť zrozumiteľne vysvetlené.
- Buďte dôslední: Dôslednosť v pravidlách a očakávaniach pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť.
- Učte dieťa empatii a sociálnej zodpovednosti: Pomôžte dieťaťu pochopiť, ako jeho správanie ovplyvňuje druhých, a učte ho rešpektovať potreby a pocity ostatných.
- Zapojte dieťa do riešenia problémov: Pri riešení problémov zapojte dieťa do procesu hľadania riešení. Diskutujte spoločne o možnostiach, ktoré vám pomôžu problém zdolať a povzbuďte ich, aby prišli s vlastnými návrhmi.
- Buďte vzorom: Ukážte im, ako vyzerá rešpektujúce správanie v bežnom živote. Keďže deti sa učia najmä pozorovaním, je dôležité, aby videli úctu nielen voči nim, ale aj k ostatným.
- Nezabúdajte na seba: Je dôležité, aby ste si uvedomili, že aj vy máte svoje oprávnené emócie. Nemali by ste ich neustále potláčať na úkor spokojnosti dieťaťa, naopak - mali by ste ho viesť k empatii a pochopeniu, že aj vy máte svoje vlastné pocity a potreby, ktoré by nemali byť zanedbávané. Pýtajte sa samých seba: „Som v tomto rozhodnutí okej? Cítim sa v tomto nastavení dobre? Je táto dohoda pre mňa akceptovateľná?" Tieto otázky vám pomôžu ukázať, či ste stále v obojstranne rešpektujúcom vzťahu alebo už len jednostrannom.
- Buďte trpezliví: Výchova detí je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a pochopenie. Nebuďte na seba príliš prísni, ak sa vám občas nedarí uplatňovať rešpektujúce princípy.
Fenomén "dvojkoľajnej výchovy": Jednota rodičov je nevyhnutná
Mnoho problémov, ktoré sa výrazne manifestujú aj v školskom prostredí, pramení z tzv. dvojkoľajnej výchovy. Dala by sa jednoducho vysvetliť ako „mama dovolí - otec zakáže“ alebo naopak. To, že sa rodičia dokonale nezhodnú práve pri pomyselnom stanovení hraníc či výchovných postupov, je prirodzené. Každý pochádzame z iného prostredia, sme vedení a vychovávaní inak a tiež máme trochu odlišné predstavy o tom, ako smerovať svoje vlastné deti. To, že v tomto medzi rodičmi prichádza k nezhodám, je preto úplne pochopiteľné. Je dôležité si ustrážiť, aby sa výchova nezvrhla na „boj o moc“ či o to, aby jeden z rodičov v očiach dieťaťa vyzeral ako „ten dobrý,“ ten, čo všetko dovolí a nikdy nepovie nie. Nejednotný prístup okrem iných negatívnych dôsledkov v rodine vytvára aj nepretržité napätie. Dieťa je dezorientované a zmätené, a to sa skôr či neskôr začne prejavovať na správaní. To, že sa rodičia v malých či veľkých rozhodnutiach týkajúcich sa výchovy nezhodnú, je normálne a k riešeniu vedú len dva kľúče. Prvým je, samozrejme, komunikácia. Druhým, o nič menej dôležitým, je, aby sa nezhody nediali pred dieťaťom.
Kurzy "Rešpektovať a byť rešpektovaný": Vzdelávanie pre lepšiu budúcnosť
Kurz „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ prináša rodičom porozumenie, prečo vlastne tieto situácie nastávajú. Často rodičia hovoria, že sa im nie vždy podarí rešpektujúci prístup, ale že im to porozumenie prináša vnútorný pokoj. Vedia, že konflikty často spúšťame my sami v dobrom úmysle práve spôsobom, akým niečo po dieťati oprávnene žiadame. Tie nerešpektujúce spôsoby vyvolávajú v dieťati vzdor, chuť bojovať s rodičmi. Ak napríklad trestáme agresívne dieťa krikom, agresívnym slovným prejavom alebo dokonca telesným trestom, nechcene mu len potvrdzujeme, že môžeme byť agresívni, ibaže musíme byť v tej situácii mocnejší. Bojazlivé deti zase často chválime, čo môže napríklad viesť k tomu, že radšej sa nepúšťajú do mnohých činností, len aby dospelých nesklamali. Alebo mu hovoríme, aby sa nebálo - tým mu signalizujeme, že to, čo cíti, je nepatričné, a vlastne len prehlbujeme jeho neistotu. Aj pre riešenie konfliktov medzi deťmi sú určité zásady, podstatné je, naučiť deti si tie konflikty riešiť samé, ale to predpokladá, že ich budeme učiť používať ja-výrok, t. j. „ako sa cítim“.
Organizačne sú kurzy väčšinou štyri celodenné semináre alebo sedem večerných trojhodinových seminárov, ktoré na seba nadväzujú. Prvá je téma komunikácie oprávnených požiadaviek, druhý okruh sa venuje emóciám a empatickej reakcii, ďalej rozoberáme riziká trestov a čo namiesto nich, posledné sú riziká pochvál, odmien a súťaží s tým, že si preberáme rešpektujúce varianty. Kurzy sa robia pre školy aj pre verejnosť, najmä rodičovskú. Prístup Rešpektovať a byť rešpektovaný je základom ako pre kvalitné a efektívne vyučovanie, tak pre výchovu v rodine. A je rovnako prístupom, ktorý sa dá aplikovať v komunikácii s dospelými, na pracovisku. Pamätám si jedného otecka, ktorý na konci kurzu zameraného na výchovu detí vyhlásil, že to bolo najlepšie manažérske školenie, aké kedy absolvoval. Na seminároch si spoločne s účastníkmi vyjasňujú pojmy, diskutujú a tiež skúšajú aplikovať komunikačné zručnosti v cvičeniach, kde majú účastníci reagovať na banálne každodenné situácie ako napríklad, že dcéra nenakúpila, ako sme sa dohodli, alebo si dieťa sťažuje, že pani učiteľka bola nespravodlivá.
Záujem o kurzy prejavujú aj pedagógovia, hoci problém môže byť v tom, že dieťa vychované podľa pravidiel „rešpektovať a byť rešpektovaný“ tvrdo narazí na autoritatívnu výchovu v škôlke či v škole. Môžem hovoriť len o situácii v Českej republike. Odkedy vyšla naša kniha, zdvihol sa záujem rodičov o naše kurzy - rovnako na Morave, kde vedú kurzy manželia Kopřivovci, aj v Čechách, kde zase pôsobí pražský tím. Takže máme asi 85 % kurzov pre rodičov.