Pohľad na dieťa ako na „malého dospelého“ je jedným z najčastejších a zároveň najnebezpečnejších omylov vo výchove. Táto redukcionistická predstava vedie k neprimeraným očakávaniam, ktoré ignorujú biologickú, kognitívnu aj emocionálnu odlišnosť detského sveta. Deti nie sú len zmenšené verzie nás, ktoré potrebujú menej priestoru alebo menej času; sú to bytosti v procese kreovania svojej základnej architektúry mozgu.
Premenlivosť rodinného prostredia: Panta Rhei v praxi
Filozof Herakleitos na ktoromsi mieste povedal: „Všetko plynie a nič netrvá“, a prirovnávajúc veci k prúdu rieky, povedal: „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky.“ „Na tých, čo vstupujú do tej istej rieky, valí sa stále iná voda.“ Čas plynie. V zmysle Herakleitovho panta rei (všetko plynie) môžeme pozorovať rôzne zmeny v rodine z pohľadu času, pozície jednotlivých jej členov, problémov, ktoré rodina rieši.
Mohlo by sa zdať, že druhé dieťa sa narodí do tej istej rodiny ako prvorodené, skutočnosť je však iná. Treba si uvedomiť, že hoci deti vyrastajú v rovnakom prostredí, výchovná situácia je pre každého z nich iná. Jednak sa líšia výchovné metódy rodičov, ich dôslednosť a spôsob komunikácie, zároveň sa mení aj rodinná situácia. Keď sa rodičom narodí prvé dieťa, veľakrát získa všetku pozornosť. Treba brať ohľad na to, že na deti vplýva aj váš spôsob komunikácie, miera stresu a napätia v rodine. Tak ako sa pre rodiča mení celý život príchodom prvého dieťaťa, tak sa aj pre prvorodeného a druhorodeného mení pohľad na svet.
Súrodenecké konštelácie a formovanie osobnosti
Zoberme si takú materskú dovolenku (prípad jednej mojej známej) - s prvorodeným synom bola doma tri roky, s druhým synom rok a teraz čakajú tretieho chlapčeka. Plány tejto maminky sú vrátiť sa do práce relatívne skoro. S najmladším synom plánuje byť na materskej minimálne polroka, maximálne však rok. Toto je tiež jeden z faktorov, ktorý ovplyvňuje vývoj dieťaťa.
Prvorodení sú perfekcionisti, spoľahliví, svedomití, systematickí, kritickí a vážni. Sú to prevažne zodpovedné študijné typy, nemajú radi prekvapenia. Sú vytrvalí a túžia po pochvale. Zvykne sa s nimi zaobchádzať ako s malými dospelými. Je u nich typická zameranosť na výkon, moc, snaživosť. Po narodení súrodenca sú zosadení z trónu. Buď si svoje postavenie prvorodeného udržia zvýšením úsilia, alebo nad nimi druhorodený „zvíťazí“, čo môže vyústiť do komplexu menejcennosti.
Prichádzajú do rodiny ako druhí, hľadajú si svoje miesto v nej. Môžu si zvoliť cestu napodobňovania staršieho súrodenca, alebo sa snažiť vyniknúť v iných oblastiach. Vytvárajú si opačné osobnostné črty, postoje, záujmy ako má súrodenec. Ak je prvé dieťa tiché, druhé bude hlučné a živé. Ak je prvorodený zodpovedný, mladšie dieťa bude skôr nezbedník, lajdáčik. Tieto deti majú trošku znevýhodnenú pozíciu. Nemajú privilegované miesto, pozíciu a musia sa o to viac snažiť, aby sa presadili.
Syndróm zavrhnutého rodiča: Narušenie prirodzených väzieb
Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojím dieťaťom, rozišli ste sa ako rodičia, z domácnosti ste odišla/odišiel a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje? Nechápete, čo sa stalo. Zrazu máte do činenia s úplne iným potomkom? Možno práve vy ste sa stali obeťou patologického javu, ktorý sa všeobecne nazýva „Syndróm zavrhnutého rodiča“ (SZR).
Syndróm zavrhnutého rodiča v praxi
Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy, o čom svedčia aj naše skúsenosti z praxe. Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi (1985), však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch. Ako sa o tom zmieňuje Klimeš (2009, 5), je to nový termín pre starý jav - akási analógia oidipovskému komplexu.
Warshak (2001, 29) dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa. V prípade, že je neprítomný akýkoľvek z troch základov tejto definície, nie je možné hovoriť o SZR.
Pavlát a Janotová (2006, 11) uvádzajú, že štúdium SZR je obohacujúce pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch, no upozorňujú, že len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom. Navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič. Upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediáciu - ako významný preventívny faktor.
Antropometria: Objektívny pohľad na rast
Antropometria je veda, ktorá sa zaoberá meraním a analýzou telesných rozmerov, proporcií a zloženia ľudského tela. Vďaka tomu vieme lepšie pochopiť ľudí od ich zdravotnej až po evolučnú stránku. V ambulancii sa zaoberáme hlavne rastom u detí - od narodenia do ukončenia rastu.
Najdôležitejším faktorom je genetika. Čiže keď má dieťa vysokých rodičov, je pravdepodobné, že bude vysoké. Ale vplýva na to aj výživa, ktorá v zdravom raste zohráva kľúčovú úlohu. Deti potrebujú na podporu rastu kostí a svalov dostatočný príjem živín, bielkovín, vitamínov a minerálov. Ak to nemajú, tak napriek výške rodičov dochádza k spomaleniu rastu.
Keď sa bábätko narodí, má oproti telu veľkú hlavu, neskôr mu začne zase veľmi rýchlo rásť telo. Hlava a mozog rastú v prvých rokoch života rýchlo, kým končatiny a trup sa začnú výraznejšie predlžovať až v neskoršom detstve a puberte. Táto proporcionalita má dôležitý význam pre motorický vývoj a rovnováhu, pretože deti s disproporčnými časťami tela môžu mať problémy s jeho držaním. To môže viesť k nezdravým pohybovým vzorom.
Dospelé deti v domácnosti: Výzvy spolužitia
V dnešnej dobe čoraz viac detí študuje veľmi dlho, oveľa neskôr si zakladajú vlastné rodiny ako tomu bolo v minulosti a mnohí z nich nemajú ani prácu. Majú svoj rozum, svoje predstavy, vytvorený hodnotový systém, plány, potreby, túžby, chýbajú im však peniaze na vlastné bývanie. A tak niektorí mladí dospelí ľudia zostávajú dlhšie bývať so svojimi rodičmi v jednej domácnosti.
Lidmila Pekařová vo svojej knihe Ako žiť a nezblázniť sa rozpracovala základné zásady, ktoré by sa mali dodržiavať:
- Neupratujte izbu vášho dospelého dieťaťa: Aby ste sa vyhli tomu, že sa dieťa ešte v dospelosti spolieha na vás, musí byť zodpovedné za svoj priestor kompletne.
- Rešpektujte návštevy: Vnímajte izbu dieťaťa ako jeho dom. Nemusíte ich obsluhovať, variť im, ba dokonca sa so všetkými návštevami nemusíte ani zoznámiť.
- Motivujte dieťa k zodpovednosti: Ak dieťa nepracuje, musí cítiť zodpovednosť za domáce práce. Človek nemusí pracovať len za peniaze, môže napríklad pomáhať i v rámci charity. Najhoršie zo všetkého je nechať dieťa niekoľko mesiacov alebo rokov doma bez akýchkoľvek povinností.
Architektúra mozgu v prvých rokoch života
Možno to na prvý pohľad vyzerá, že sa s bábätkom alebo batoľaťom „nič zásadné nedeje“. Je, spí, hrá sa, plače… a deň sa opakuje. Lenže veda dnes ukazuje niečo úplne iné:
- Do 3 rokov veku sa v mozgu dieťaťa vytvorí až 80 % jeho základnej architektúry.
- V prvých rokoch vznikajú milióny nových nervových spojení každú sekundu.
- Práve kvalita každodennej starostlivosti - reakcie na plač, blízkosť, rutina, pocit bezpečia - má zásadný vplyv na budúcu emočnú odolnosť, zvládanie stresu aj vzťahy.
- Starajúca sa osoba funguje doslova ako „programátor mozgu“, zapisuje vzorce, podľa ktorých sa dieťa bude regulovať celý život.
Motorický vývoj dieťaťa do 2,5 roka
Do dovŕšenia 2,5 roka by malo vaše dieťa dokázať poskakovať znožmo, pričom sa dokáže odraziť od zeme a vyskočiť do vzduchu. Dieťa vo veku 2,5 roka je dostatočne stabilné. Nerobí mu problémy prekonávať najrôznejšie prekážky na vonkajších ihriskách, dokáže niesť rozbitný predmet bez toho, aby spadlo. Vie chodiť po špičkách aj po pätách.
Jemná motorika je takisto v rozkvete. Dieťa by malo zvládnuť navliekanie korálikov na povrázok, prestrkovanie povrázku cez dierky, prevliekanie gombíka cez gombíkovú dierku. Pri hre s kockami by malo byť dieťa schopné postaviť vežu z 8 kociek, alebo postaviť vlak z 3 kociek bez komína, tj. postaviť niekoľko kociek za seba ako vagóniky.
Prečo sú dnešné deti úzkostlivejšie?
Dnešné generácie detí majú obrovské množstvo príležitostí, ako uspieť vo svete a nájsť si v ňom miesto. Tak prečo sa zdá, že sú naše deti úzkostnejšie než kedykoľvek predtým?
Dôvody môžeme hľadať v nasledovných bodoch:
- Tlak na úspech: Deti sú tlačené k tomu, aby dosahovali vynikajúce výsledky čo najskôr. Zabúdame na úsilie, snahu a proces učenia. To vytvára súťaživú atmosféru a pocit zlyhania.
- Nedostatok času na voľnú hru: Voľná hra je zábava, je to testovanie vlastných schopností, objavovanie svojich silných stránok aj slabých. Niektorí rodičia stoja nad nimi a dirigujú ich, riadia, zakazujú pre strach o bezpečnosť.
- Preplnený rozvrh: Deti sa pohybujú len medzi školou, krúžkami a ďalšími mimoškolskými povinnosťami. Kde v tomto rozvrhu je čas na oddych, relax, ničnerobenie, nudu?
- Dozorný pes: Keď do detskej hry neustále zasahujeme, monitorujeme a posudzujeme každý krok, naše deti sa prestávajú cítiť kompetentné rozhodovať sa za seba.
- Technológie ako náhrada kontaktu: Stály problém v podobe technológií, ktorým naše deti vystavujeme často preto, že sme stratili trpezlivosť. Práve sociálne interakcie naživo sú nevyhnutné pre rozvoj emocionálnej inteligencie.
Individuálne pristupujte ku každému dieťaťu. Snažte sa o rovnocennú komunikáciu. Dajte dieťaťu priestor, dôverujte mu. Prejavte úprimný záujem o všetky deti. Je nevyhnutné, aby sme sa v prvom rade my dospelí naučili zvládať stres a úzkosť vo vlastnom živote, aby sme ich neprenášali na ďalšiu generáciu. Ďalej obmedzili tlak, ktorý vyvíjame na deti, a otvorili dvere zmenám životného štýlu, ktoré podporujú lepšie duševné zdravie.
tags: #dieta #nie #je #iba #zmenseninou #dospeleho