V súčasnom období sa v našich základných školách čoraz viac stretávame so žiakmi, ktorým bola diagnostikovaná špecifická porucha učenia a správania. Uvedení žiaci musia byť vzdelávaní v bežných školách, z čoho vyplýva, že je nevyhnutné využívať špeciálne metódy a formy práce s nimi. Pre učiteľa je to mimoriadne náročné, nakoľko títo žiaci často narúšajú edukačnú pohodu pri získavaní vedomostí a nie sú práve najpovzbudivejším výchovným vzorom pre ostatné deti. Na učiteľa, ktorý takéto dieťa alebo deti v triede má, sú kladené mimoriadne nároky a preto je nevyhnutné, aby aktualizoval poznatky o práci s danou anomáliou. Špecifické poruchy správania a poruchy učenia sú podmienené narušením jednotlivých funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a prepojenie prejavov správania a schopnosťou učenia sa žiaka.
Tieto ťažkosti sa mnohokrát objavujú aj u detí, ktorých inteligencia nie je výrazne závažným spôsobom znížená. Takéto správanie je okolím vo väčšine prípadov vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované, drzé, excentrické, ba priam provokačné v zmysle non etiky správania sa v podmienkach triedy či školy. Deti za poruchu správania alebo učenia sa nemôžu. Keby ste vnímali svet z ich situácie, zistili by ste, že problém snaživosťou, úsilím a odhodlaním len tak neprekonajú. Nevedia to ovládať. Dieťa síce počuje našu inštrukciu, no nedokáže si ju zvnútorniť a povedať si, že teraz to má byť takto.
Podstata a symptomatológia porúch ADHD a ADD
Poruchy správania sú v našej populácii čoraz rozšírenejšie. Patrí k nim napríklad ADHD (syndróm deficitu pozornosti spojený s hyperaktivitou) a ADD (syndróm deficitu pozornosti). Možno sa stretnúť aj s inými označeniami ako ľahké detské encefalopatie, hyperkinetický či hypokinetický syndróm. Ide často o deti s priemernou až nadpriemernou inteligenciou, ktoré trpia poruchami učenia a správania v rozsahu od miernych po ťažké. ADHD má preukázateľne biologické príčiny. Jej prepuknutie sa vysvetľuje interakciou vplyvov genetických, neurobiologických a vplyvov vonkajšieho prostredia. Faktory súvisiace s dedičnosťou predstavujú 50 - 70 %. Komplikácie v priebehu tehotenstva, pri a po pôrode tvoria 20 - 30 %, kam patrí napríklad nedokysličenie mozgu pri pridusení dieťaťa. Zásadný význam majú genetické polymorfizmy, konkrétne dopamínové, serotoninové receptory a serotoninové transportéry.
Deti trpiace ADHD majú problémy s udržaním pozornosti vo výraznejšej miere, ako ich rovesníci. Majú deficit bdelosti, výberovosti podnetov a sústredenosti. Najväčšie problémy sa vyskytujú s udržaním vôľového úsilia zameraného na plnenie zadaných úloh, najmä ak sú nudné alebo opakované. Druhým základným rysom je hyperaktivita, teda nadmerná, vývinovo neprimeraná úroveň motorickej či hlasovej aktivity. Treťou charakteristikou je impulzivita - určitá „odbrzdenosť“ a nevytrvalosť. Deti skáču neustále iným do reči, konajú skôr, než vec domyslia, a majú časté úrazy. Naopak, dieťa s ADD je skôr pasívne, má pomalé pracovné tempo, je letargické a málo impulzívne, často býva outsiderom skupiny.
V útlom veku bývajú tieto deti nepokojnejšie, mávajú poruchy biorytmu - spánku a bdenia, a zdanlivo bez príčiny plačú. V batolivom veku sú zvýšene pohyblivé, vydržia dlho bez spánku a nedokážu sa sústrediť na hru. Možné sú aj prejavy menšej obratnosti s následnými výbuchmi afektivity, kedy na svoje neúspechy reagujú zlosťou. U detí v školskom veku dominujú poruchy motoriky, emočné poruchy, poruchy koncentrácie pozornosti, pamäti, reči a vnímania. Ich nervová sústava je preťažená, lebo sa nedokážu odpočinúť. Majú ťažkosti so zaspávaním, v škole sú unavení a niekedy na únavu reagujú prekvapivo ešte vyššou aktivitou a podráždenosťou.
Pochopenie ADHD (pre deti vo veku 7 – 12 rokov) – Jumo Health
Poruchy motoriky a ich vplyv na školskú úspešnosť
Poruchy motoriky sa prejavujú u hyperaktívnych detí tak, že nevydržia sedieť na jednom mieste, v škole vyskakujú z lavice a pobehujú po triede. Pri sedení sa vrtia, hojdajú, kopú nohami a neustále sa hrajú s predmetmi. Hypoaktívne deti sú zasa pomalé, ťažkopádne a apatické, nestačia školskému tempu a sú vo všetkom posledné. Problémy sa prejavujú v jemnej aj hrubej motorike. Pohyby sú málo koordinované, najmä súhra horných a dolných končatín. V jemnej motorike sú nápadné nedostatočnosti v sebaobsluhe ako obliekanie či jedávanie s príborom.
V škole sa tieto prejavy odrážajú najmä v telesnej, pracovnej a výtvarnej výchove. Typické sú ťažkosti s písmom, ktoré býva neúhľadné a neusporiadané. Ak sú prítomné aj poruchy v mikromotorike očných pohybov, má to priamy vplyv na čítanie. Poruchy v motorike hovoridiel zasa spôsobujú artikulačnú neobratnosť - dieťa má ťažkosti s vyslovovaním dlhých a ťažkých slov so zhlukmi spoluhlások. Ak sa dieťa samo usiluje ukľudniť a kontrolovať svoj pohyb, vynaloží na to toľko úsilia, že nie je schopné venovať sa samotnému čítaniu či učeniu.
Namiesto trestania hyperaktivity je potrebné dať dieťaťu dostatok príležitostí k pohybovému uvoľneniu. Počas vyučovacej hodiny ho môžeme poveriť úlohou zotrieť tabuľu, zobrať zošity, poliať kvety alebo odovzdať odkaz v inej triede. Je dôležité dovoliť dieťaťu zmeniť polohu tela pri práci, striedať sed, stoj alebo kľak. Dlhý, či násilne vynucovaný kľud neprinesie očakávaný efekt. Pri nácviku jemnej motoriky sa odporúčajú hry so stavebnicami, modelovanie, strihanie, navliekanie či skladanie z papiera. Pri písaní sa neodporúča znižovať známku za neúhľadné písmo a dieťa by sme nemali nechávať texty prepisovať, lebo k zlepšeniu týmto spôsobom nedôjde.
Emočná labilita a impulzívnosť v sociálnej interakcii
Deti s poruchami správania bývajú emočne labilné a citovo nestále. Časté sú výkyvy nálad a rýchle prechody od plaču k smiechu, niekedy aj bez zjavnej príčiny. Niektoré deti sú dokonca citlivé na klimatické podmienky a atmosférický tlak. Ich konanie je impulzívne - čo ich momentálne napadne, okamžite vykonajú. Nedokážu domýšľať dôsledky svojho konania, chýba im sebakontrola a podliehajú nutkaniu nápad hneď realizovať. Ich správanie býva hlučné, spontánne a živelné, čo môže byť nebezpečné pre ne samotné aj pre okolie.
V komunikácii s ostatnými majú tieto deti značné ťažkosti. Hovoria veľa, nevedia sa zastaviť, skáču do reči a náhle menia témy. Majú zníženú frustračnú toleranciu - na podnety, ktoré iné deti nevnímajú, reagujú neadekvátne, napríklad agresiou voči predmetom alebo okoliu. Napriek svojej precitlivenosti majú ťažkosti vcítiť sa do pocitov iných ľudí a často svojím správaním iným nevedomky ubližujú. Pretože nie sú okolím prijímané, snažia sa upútať pozornosť negatívnym spôsobom, ako je šaškovanie, vykrikovanie či predvádzanie sa.
Pre prácu s takýmito deťmi je kľúčová kľudná atmosféra. Dospelí musia byť vzorom trpezlivosti a vyrovnanosti. Za impulzívne konanie by sme nemali trestať, ale naopak, chváliť vhodné správanie. Ak nastane afektívny výbuch, je dôležité nechať ho odznieť, zachovať pokoj a ukľudňovať dieťa dotykom. Po utíšení je nevyhnutné situáciu rozobrať a trpezlivo vysvetľovať, ktoré spôsoby správania sú žiaduce. Dieťa potrebuje jasne stanovené pravidlá a „mantinely“, aby vedelo, čo sa od neho očakáva a čo ho čaká, ak ich nedodrží. Ironizovanie, zhadzovanie či označovanie dieťaťa za „lenivé“ alebo „zlé“ je absolútne nevhodné.
Poruchy koncentrácie a stratégie na ich zmiernenie
Žiaci s ADHD sú roztržití, nesústredení a ľahko vyrušiteľní aj malým podnetom. Nedokážu rozlíšiť, čo je dôležité a čo nie. Na pokyny reagujú oneskorene, často si ich vôbec nedokážu zapamätať. Zabúdajú si veci, strácajú pomôcky a na neúspech pri dlhodobých úlohách reagujú agresiou. Ich pozornosť je ľahko odkloniteľná k iným, pre dieťa zaujímavejším podnetom. Tento problém s udržaním pozornosti však nie je dôsledkom vzdoru alebo nepochopenia úlohy.
V triede je dôležitý správny zasadací poriadok. Miesto žiaka by malo byť tam, kde je čo najmenej rušivých podnetov - mimo okna, násteniek či blízkosti spolužiakov, ktorí by ho mohli rozptyľovať. Osvedčila sa prvá lavica a pokojné okolie. Na pracovnom stole by mali byť len nevyhnutné pomôcky, ostatné veci treba odložiť. Prácu je potrebné zadávať po častiach a kontrolovať, či žiak pochopil zadanie. Pomáha aj opakovanie pokynov, pričom niekedy je účinnejšia ukážka rukou alebo dotyk než slovný príkaz.
K zmierneniu prejavov nesústredenosti pomáha pravidelný režim. Nekľud je totiž často vyvolaný neistotou a očakávaním niečoho neznámeho. Deti potrebujú stereotypy a rituály, ktoré prehlbujú ich pocit bezpečia. Ak je nutné režim zmeniť, dieťa treba dopredu informovať. Pri osvojovaní si učiva môžeme upútať pozornosť slovami: „Pozor, teraz je to dôležité a ťažšie.“ Takto predchádzame chybám a následnému frustrujúcemu opravovaniu. Vhodné sú aj hry na rozvoj pamäti a psychomotorické cvičenia, ktoré hravou formou posilňujú kognitívne funkcie.
Špecifiká výchovy a vzdelávania v školskom prostredí
Vo výchovno-vzdelávacom procese žiaka s ADHD sa kladie zvýšený dôraz na individuálny prístup. Úprava prostredia triedy zahŕňa dostatočné osvetlenie a odstránenie zbytočných dekoratívnych predmetov. Optimálne je zriadiť v škole „relaxačný kút“, kde by sa žiakovi mohol venovať asistent učiteľa, psychológ alebo špeciálny pedagóg. Ak žiak svojím správaním vážne a sústavne narúša vyučovanie, je možné vyučovanie alebo jeho časť realizovať individuálne v inej miestnosti.
Organizácia práce žiaka zahŕňa vopred určené pravidlá a rutinný denný režim. Žiakovi pomáha, ak má úlohu rozdelenú na viac samostatných jednotiek, ktoré rieši systémom postupných krokov. Učiteľ by mal verbálne vysvetľovanie dopĺňať názornými ilustráciami, audio a video pomôckami. Uisťovanie sa, či žiak sleduje výklad, a udržiavanie zrakového kontaktu sú kľúčové prvky. Pri skúšaní sa odporúča preferovať formu, ktorá je pre žiaka výhodnejšia - ak má problémy s písomným prejavom, treba ho nechať odpovedať ústne a naopak.
Hodnotenie a klasifikácia musia zohľadňovať vplyv zdravotného znevýhodnenia na školský výkon. Špecifický prístup v hodnotení sa uplatňuje vo všetkých predmetoch, kde sa porucha prejavuje. Dôležité je, aby učiteľ oceňoval proces a snahu, nielen samotný výsledok. Dieťa potrebuje počuť konštruktívnu a na riešenie zameranú spätnú väzbu, z ktorej dokáže abstrahovať podnety pre svoje zlepšenie. Aktuálne metodické pokyny na hodnotenie a klasifikáciu sú dostupné na webovom sídle ministerstva školstva.
Psychologická podpora, terapie a centrum Avare
Zlyhávanie v učení a vo vzťahoch je pre dieťa veľmi nepríjemné až bolestivé. Prvou úlohou dospelých je povzbudiť jeho narušené sebavedomie a sebadôveru. Empatickým správaním mu pomôžete najviac. Ak máte podozrenie na poruchu učenia, prvým krokom je vyhľadať špeciálneho pedagóga, ktorý vás usmerní. Ďalší odborníci, ktorí pomáhajú, sú psychológ, liečebný pedagóg, logopéd, neurológ a pediater. Ich vzájomná spolupráca a aktívna komunikácia s rodičmi sú kľúčové.
V súčasnosti existuje mnoho možností, ako podporiť rozvoj kognitívnych schopností. Pohybová terapia rozvíja pamäť, myslenie a reč cez správny fyzický vývin. Dramaterapia využíva prvky divadelného umenia, aby bola práca pre deti zaujímavá a pútavá. Centrum Avare už takmer 15 rokov poskytuje komplexné služby v oblasti vývinu a osobnostného rozvoja. Pomáha rodinám zorientovať sa v ťažkostiach, ktoré sa často prelínajú, a prináša inovatívne postupy a programy šité na mieru konkrétnym potrebám dieťaťa.
Veľmi účinnou metódou je aj neuroterapia (EEG - biofeedback), ktorá pracuje s aktivitou centrálnej nervovej sústavy. U hyperaktívnych osôb neurológovia často nachádzajú tzv. hypoaktiváciu (underarousal), čo je nedostatočné nabudenie mozgu. Napriek tomu, že deti pobehujú a poskakujú, v skutočnosti sa môžu pohybovať v akomsi snovom stave. Tréning pomocou biofeedbacku pomáha tieto stavy korigovať. V procese pomoci je dôležitá aj úzka prepojenosť so školou, kde môže pravidelný servis vykonávať terénny odborný pracovník.
Ústavná a ochranná výchova v zariadeniach
Ak štát pristúpi k tzv. totálnemu riešeniu a rozhodne o umiestnení dieťaťa do inštitúcie, predstava o „náprave“ spočíva v dočasnej izolácii z prirodzeného prostredia, aby sa z neho stal slušný občan. Právnym podkladom je uloženie ochrannej výchovy alebo nariadenie ústavnej výchovy. Ústavná výchova je krajné riešenie v prípadoch chýbajúcej riadnej výchovy, kedy dieťa nie je vinené z toho, čo sa mu stalo. Ochranná výchova sa ukladá páchateľom trestných činov ako objednávka spoločnosti chrániť sa pred nebezpečným subjektom.
V týchto zariadeniach je život dieťaťa jasne štruktúrovaný. Medzi intervenčné prvky patrí prísny režim a bodový hodnotiaci systém, ktorý je vnímaný ako „Sväté písmo“. Deti zbierajú body za ustlanie postele, dochvíľnosť, plnenie príkazov a spoluprácu. Odmenou sú peniaze na nákup, predĺžená večierka či vychádzky. Avšak toto umelé prostredie má svoje mantinely. Deti sa často len naučia kalkulovať a „prepočítavať“ dni do odchodu, namiesto skutočnej zmeny vzorcov správania. Po opustení zariadenia je facka od reality často veľmi silná.
Vytvorili sme umelý svet, v ktorom deti s nefunkčným rodinným zázemím zdieľajú jednu izbu s deťmi s delikventným pozadím. Hoci zákon vyžaduje diferencovaný prístup, v rámci jednej výchovnej jednotky je to ťažko realizovateľné. Práca vychovávateľov je psychicky aj fyzicky mimoriadne náročná a často neadekvátne ohodnotená. V prospech kvalitnej intervencie sa žiada znížiť kapacitu zariadení a transformovať ich na menšie bytové jednotky so stálym tímom odborníkov, prípadne využívať tréningové byty (halfway house) pred úplným ukončením pobytu.
Právny rámec a prijímanie detí so špeciálnymi potrebami
Podľa školského zákona o prijatí dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami rozhoduje riaditeľ školy na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu a písomného vyjadrenia poradenského zariadenia. V rozhodnutí o prijatí môže riaditeľ materskej školy určiť adaptačný alebo diagnostický pobyt, ktorý nesmie byť dlhší ako tri mesiace. Ak sa špeciálne potreby prejavia až po prijatí dieťaťa do školy, jeho vzdelávanie sa zabezpečuje po predložení žiadosti o zmenu formy vzdelávania.
Špeciálne školy a triedy sa zriaďujú pre deti s rovnakým zdravotným znevýhodnením. Materskú školu pre deti so zdravotným znevýhodnením možno zriadiť pre najmenej desať detí, pričom v triede môže byť najviac osem detí. V základnej škole pre žiakov so zdravotným znevýhodnením je možné predĺžiť dĺžku vzdelávania až o dva roky. Riaditeľ môže zo zdravotných dôvodov rozhodnúť aj o oslobodení žiaka od vyučovania niektorého predmetu, pričom určí náhradný spôsob vzdelávania.
Výkon práv a povinností musí byť vždy v súlade s dobrými mravmi a nikto ich nesmie zneužívať na škodu dieťaťa. Ak zákonný zástupca nekoná v záujme dieťaťa, riaditeľ školy má povinnosť postupovať podľa príslušných zákonných ustanovení. Pred ústavnou výchovou má vždy prednosť zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnovi, aby sa predišlo citovej atrofii, ktorú dlhodobý pobyt v inštitúcii môže spôsobiť.
Spoločenský kontext a vplyv moderného tempa života
Nárast výskytu porúch ADHD nás vedie k hlbšiemu zamysleniu sa nad duchom doby. Žijeme v zrýchlenom životnom tempe, kde pracujeme viac ako 8 hodín denne a čas, ktorý nám ušetrí moderná technika, zapĺňame ďalšou prácou. Zvykli sme si reagovať ihneď na podnety z mobilných telefónov a sociálnych sietí, čím dávame deťom príklad neustáleho nepokoja. Moderné technológie v reklamách, rozprávkach a hrách prinášajú rýchly sled obrázkov a akcie, pri ktorom dieťa niekedy nevie, čo má skôr sledovať.
Kapitalizmus 21. storočia kladie na jednotlivca požiadavky podnikavosti, dravosti a neustáleho sebarozvoja. V kľúčových kompetenciách vzdelávania nájdeme pojmy ako inovatívnosť a sebaregulácia, ktoré sú však pre deti s poruchami správania mimoriadne ťažko dosiahnuteľné. Ak spoločnosť vyžaduje produkciu nadhodnoty a maximálnu efektivitu, deti so zníženou schopnosťou sebaovládania sa ocitajú na okraji záujmu alebo v systémoch inštitucionálnej výchovy, kde sú pripravované skôr na pokornú prácu než na kreatívny rozvoj.
Problémové deti s ADHD svojím utrpením vkladajú prst do rany našej doby. Ak na zvyšujúci sa tlak reagujú zvýšenou zraniteľnosťou ako prví títo jedinci, na rade bude testovanie psychickej odolnosti aj u zdravých ľudí. Vnútorný pokoj je niečo, čo sa pod tlakom nárokov okolia ľahko stratí, no ťažko získa späť. Je preto na mieste zvážiť, či spôsob života našich rodín ešte prispieva k psychickému zdraviu, alebo už posúva hranice na úkor detskej duše. Dokázať urobiť človeka šťastným je výzva, a u zranených detí to platí dvojnásobne.
tags: #dieta #s #poruchami #spravania #ake #zariadenie