Strach je prirodzená emócia, ktorá nás chráni a u detí to platí dvojnásobne. Je súčasťou rastu a detský strach je prejav vyvíjajúceho sa mozgu a ich schopnosti uvedomovať si riziká, ktoré ešte nevedia správne vyhodnotiť. Pre človeka je celkom prirodzené báť sa, aby sa chránil a vedel v prípade nutnosti bojovať či utiecť. Každý z nás zažíva rôzne strachy a obavy. U detí sú tieto pocity tiež potrebné. To, že sa vysporiadavajú s obavami, strachom, ba dokonca s úzkosťou, ich pripravuje na náročné životné situácie, s ktorými sa môžu kedykoľvek počas života stretnúť. Strach slúži k aktivácii obranných reakcií proti potenciálnej hrozbe. Avšak sú situácie, kedy sa bojíme zdanlivo nezmyselne, bezdôvodne a v situáciách, ktoré nie sú život ohrozujúce.
Úplne zbaviť dieťa strachu nie je cieľ, a ani to nie je reálne. A napokon ani zdravé. Naopak, strach je súčasťou rastu a dieťa sa cez strach učí, čo je bezpečné a čo nie. To, či sa dieťa v predškolskom veku správa k neznámym ľuďom otvorene alebo je hanblivé, závisí od jeho povahy. Napríklad, máme doma dvoch potomkov a každý je iný. Naša slečna sa pustí do reči s kýmkoľvek, ochotne odpovedá na otázky. Na rozdiel od syna, ktorý cudzích moc nemusí a je veľmi veľmi opatrný. Ako rodičia by sme v podstate mali hanblivosť a opatrnosť našich detí oceniť, pretože je to pre nich v istom smere ochrana. Na druhej strane však treba opatrným a bojazlivým deťom pomôcť, aby sa neuzatvárali extrémne.
Vrodený strach a naučené obavy
Mnohí vedci riešili a riešia otázku, čo vyvoláva strach, prečo sa niekto bojí toho a iný zase iného, aj bez nepríjemnej skúsenosti z minulosti. Privádza ich to k odpovedi, že strach môže byť vrodený, prípadne sa naučíme báť sa určitých zvierat, vecí alebo situácií, pretože sme to odpozorovali od rodičov. Je veľmi pravdepodobné, že ak mama uteká pred hmyzom, naučí aj dieťa, aby sa ho bálo. Deti sa boja, lebo sa vyvíjajú, a boja sa, lebo to majú naučené. V prvom prípade ide o to, že v každom období vývinu sa dieťa niečoho bojí. Súvisí to s rozvojom mozgu - vnímaním, interpretovaním a chápaním vecí a udalostí, ktoré deti obklopujú. V druhom prípade ide o to, že dieťa napodobňuje svojich rodičov a bojí sa toho, čoho aj rodičia. Môžu za to „zrkadlové neuróny“ v mozgu.
Vývinové štádiá strachu: Od narodenia po pubertu
Podoba strachu sa mení v závislosti od veku dieťaťa. Dieťa sa vyvíja a s tým aj jeho pohľad na svet. V každom veku sa raduje z niečoho iného, rovnako tak sa mení jeho strach. Všetky veľké vývinové pokroky sú u detí sprevádzané strachom, ale platí, že po ich úspešnom zvládnutí je dieťa otvorenejšie a bojí sa menej. Často je za strachom u detí neschopnosť spracovať určitú situáciu či podnet. Strachom poukazuje na všetko nové a neznáme, pričom to môžu byť skutočné alebo vymyslené nebezpečenstvá. Preto nie je ničím neobvyklým, ak sa dieťa zrazu obáva vecí, ktorých sa dovtedy nebálo. Je za tým posun vo vývine, staršie dieťa viac pozoruje, premýšľa a uvedomuje si možné dôsledky.
Strach v prvom roku života dieťaťa: Od odlúčenia k cudzincom
V prvých týždňoch a mesiacoch života sa bábätká usmievajú na každého človeka, ktorý im úsmev opätuje, a flirtujú s každým bez toho, aby sa hanbili. Kompliment „To je ale milučké bábätko“ počúvajú všetci rodičia radi. Avšak zo dňa na deň je všetko inak. Naše dovtedy usmievavé slniečko mraští tvár a začne plakať hneď, keď sa naňho niekto cudzí pozrie. Táto etapa vo vývine dieťaťa, niekde nazývaná aj „Strach ôsmeho mesiaca“, je nielenže normálna, ale i dôležitá vo vývoji dieťaťa a rodičia by ju mali bezvýhradne podporovať, zdôrazňujú psychológovia. Medzi piatym a siedmym mesiacom života dieťaťa sa deje niečo rozhodujúce: Zrak dieťaťa je ostrejší a stáva sa z neho vizuálny typ, ktorý rozlišuje dôverne známych a neznámych ľudí. Nejde iba o rozlišovanie tvárí, niektorí odborníci sa domnievajú, že úlohu zohráva i pach človeka. Táto skutočnosť potom vysvetľuje, prečo sa deti správajú odmietavo najmä vtedy, keď sa k nim niekto cudzí dostane do tesnej blízkosti.
Prvý strach dieťa je tzv. separačný strach - bojí sa odlúčenia od najbližšej osoby. Objavuje sa v prvom polroku života dieťaťa, neskôr sa k nemu pridruží strach z neznámeho, najmä z cudzích ľudí v jeho blízkosti. Bábätká medzi 7. a 12. mesiacom sa typicky boja cudzích ľudí. „Strach ôsmeho mesiaca“, je nielenže normálna, ale i dôležitá etapa vo vývoji dieťaťa a rodičia by ju mali bezvýhradne podporovať, zdôrazňujú psychológovia. Okrem toho vyvolávajú u detí v prvom roku života strach nečakané hlasné zvuky, bolesť, hromy a blesky. Bojazlivosť prejavujú najčastejšie plačom a túžbou byť v maminom náručí. V tomto období sa dieťa naučilo odlišovať známych a cudzích ľudí, a preto sa u neho začína objavovať strach z odlúčenia od matky a strach z cudzích ľudí. Toto je veľmi dôležitá zručnosť a ak sa dieťa v ôsmom mesiaci nebojí cudzích ľudí, má poruchu vzťahovej väzby. Zrejme prvý zjavný strach, ktorý sme si všetci odžili ako batoľatá, je strach z odlúčenia.
Deväťmesačná Lucka si v rúčke nadšene obracia banán, ktorý si požičala z obchodu svojej trojročnej sestry. Tento predmet pozoruje zo všetkých strán, dvíha ho, oblizuje a hryzie doň a ukazuje zakaždým pyšne svojej mame. Náhle sa však zábavná hra mení: Lucka rýchlosťou blesku dolezie k mame a plačúc jej signalizuje: „Vezmi ma na ruky - hneď!“ Na rukách svojej mamy si oprie hlavičku o jej prsia a rukami a nohami pevne objíma ochraňujúce telo. Čo spôsobilo túto zmenu nálady? Luckin ujo prišiel do izby cez terasové dvere a chcel pozdraviť neterku. Malá však nechce o ňom ani počuť, hoci inokedy je veľmi rada, keď ju ujo vezme na ruky. „Má také obdobie,“ vysvetľuje mama Luckino správanie. „Je to normálne?“ pýta sa jej brat. „Jasné, je to celkom normálne a nemá to nič spoločné s tým, že by ťa nemohla „vystáť“,“ upokojuje ho mama. A má pravdu. O krátky čas vyhľadá malá Lucka ujov pohľad a usmeje sa naňho. Potom sa celé poobedie hrajú - na radosť Lucky a i mamy, ktorá si môže trochu oddýchnuť - lozia, hrajú sa hru „kukuk“ a listujú si v obrázkových knižkách. V tejto fáze neistôt, ktorú vyvoláva celkom nová kvalita vedomého vnímania, má sympatie bábätka iba jedna osoba - mama. A mama môže byť teraz pyšná na to, že smiech, ktorým ju dieťatko teraz zdraví, je celkom iný ako predtým.
Teória pripútanosti je veda o láske | Anne Power | TEDxWaldegrave Road
Rodičia by si mali uvedomiť, že strach dieťaťa z tmy len tak nezmizne, a rovnako aj strach z cudzích ľudí. Deti medzi 8 - 18 mesiacom zápasia so separačnou úzkosťou. Náš 33-mesačný syn je veľmi citlivý, bojí sa veľkých vecí, strojov, cudzích ľudí, hluku a keď sa niečoho preľakne, viac tam nepôjde alebo sa toho ani nechytí a chytí ho panika. Je až veľmi opatrný. Strach je silná a barierujúca emocia. Oberie nás o možnosti, zážitky, ak sa ňou necháme prevalcovať. U detí sa strachy menia ich skúsenosťami a vekom mnohé vymiznú, napr. v období, keď začína liezť a chodiť, strach z „cudzích vecí a ľudí“ (v období 8-18 mes.). Pridajú sa aj ďalšie strachy ako strach z odlúčenia a kulminujú medzi 2-3 rokom.
Obavy dieťaťa v druhom a treťom roku života
V druhom roku života dieťaťa sa pridružujú ďalšie obavy - strach z tmy, zo smrti, strach zo zvierat a neznámych vecí, osôb. Je toho dosť, čoho sa malé dieťa obáva. Reakcie sú podobné - dieťa plače a hľadá istotu a bezpečie u mamy. Rozdiel je v tom, že staršie dieťa sa snaží tváriť, že sa nebojí a pôvodcom strachu sa vyhýba. Pomôcť môže obľúbená hračka či veselá pesnička.
Od troch rokov majú deti strach predovšetkým z cudzích ľudí, zvierat, boja sa strašidiel, duchov a tmy - boja sa, že je niekto schovaný pod posteľou, v pivnici alebo v skrini, čo je často sprevádzané nočnými morami. Taktiež má mnoho detí v tomto veku strach z vody a z odlúčenia od rodiča. Mieša sa u nich reálny a fantazijný strach. Dôvodom sú veľké vývinové zmeny, ktorými dieťa prechádza. Deti sa boja niečoho nového, nepoznaného, pretože si to nevedia zaradiť.
Predškolský vek: Fantázia a realita
Ďalšie strachy sa u detí objavujú v predškolskom veku s takzvanou „magickou fázou“, kedy deti majú veľkú fantáziu a všetko prežívajú veľmi reálne. Strach z tmy vo veku 2-6 rokov a obavy z príšer a strašidiel okolo 4 rokov sú v tomto období bežné. Vo veku 4 - 6 rokov zažívajú obavy z vecí a postáv, ktoré nie sú reálne (príšery, duchovia). Strach z tmy nastupuje u detí v období 4-5 rokov. Pre deti v tomto období je zložité odlíšiť rozdiel medzi skutočnosťou a fikciou a nerozumejú pojmom príčina a dôsledok.
Školský vek a puberta: Obavy z neúspechu a spoločnosti
Strach z neúspechu alebo výsmechu v škole je viditeľný u starších predškolákov a školákov. Šesť- až dvanásťročných detí sa môže zmocniť hrôza zo zlodejov, z toho, že im niekto ublíži, že ich niekto potrestá, hrôza zo zlyhania v škole. 7 - 12 ročné deti majú často strach z vecí, ktoré sa im môžu stať, ako sú zranenia, prírodné katastrofy a podobne. S prichádzajúcou pubertou potom nastupujú obavy z toho, čo bude a ako ma prijíma okolie. Boja sa z ochorenia, či smrti (7-12r).
Neurologický základ strachu
Keď dieťa zažíva strach, jeho mozog mu dáva informáciu o tom, že je v ohrození. Tým ho strach motivuje chrániť sa. V mozgu sa nachádzajú rôzne časti, ktoré sa aktivujú v prípade strachu. Jednou z nich je amygdala fungujúca ako alarm. Čelný lalok je časťou mozgu, ktorá kontroluje situáciu. V prípade nebezpečnej situácie spomínané dve časti mozgu vedú boj o to, ktorá vyhrá. Ak vyhrá amygdala, dieťa bude vystrašené. V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť.
Spúšťače strachu: Od "Hu!" po mediálne vplyvy
Niekedy stačí jedna nečakaná udalosť. Napríklad, v 4. mesiacoch bol u nás švagor, prišiel k nej, pozerali sa na seba chvíľku a asi nevedel čo urobiť, tak zrazu urobil "Hu". Nebolo to ani nejaké hlasné, len proste pre malú asi nečakané, zfleku sa strašne rozrevala a 5 minút trvalo kým sa ukľudnila. Tak neviem či toto bola príčina, ale chlapov sa potom veľmi bála, aj svokra, ktorý bol u nás každý druhý deň, jediný koho brala bol tatinko, ale to asi aj preto, že on s ňou trávil od narodenia strašne veľa času, takže jemu dôverovala, ale inak nikoho nezniesla, aj na ulici keď sa mi prihovoril napr. bývalý kolega alebo kamarát, tak hneď spustila rev a musela som odísť. Trvalo to tak do roka a pol to najhoršie, potom sa to začalo pomaly zlepšovať, teraz (má už 2,5 roka) sa už aj so svokrom, švagrom alebo mojím bratom pohrá, ale keď príde niekto menej známy alebo neznámy, tak je hneď na mne nalepená, aj keď už nereve, vidno na nej, že sa bojí.
Za najčastejšie spúšťače budúcich strachových reakcií sa považujú konflikty v rodinnom prostredí všeobecne, nepriaznivé vzťahy najbližšieho interpersonálneho prostredia dieťaťa, vytvorenie chybných vzorcov správania v záťažových situáciách, psychotraumatické zážitky či nevhodné výchovné prostredie. Médiá tiež vyvolávajú strach cez: hlasné zvuky, hudbu, hlasy, správy o katastrofách, nedobrovoľné stretnutia s vlastnými každodennými skúsenosťami, ktoré u detí vyvolávajú neistotu (napríklad hádka, rozvod, trest), imaginárne symboly a rozprávkové stvorenia, súcit s postavou, s ktorou sa dieťa identifikuje, nerozlíšiteľná zmes fantázie a reality, zobrazenie smrti, bolesť, zranenia, nedostatočný pocit bezpečia pri sledovaní filmu, skúšky odvahy, ktoré presahujú citové možnosti dieťaťa, t.j. obrazy a príbehy, ktoré deti preťažujú.
Rodičovská rola v zvládaní detských obáv
Rodičia by nemali podceňovať strach u detí, hoci ide mnohokrát o vtipné a nelogické dôvody, prečo sa boja. Aj keď dieťa celkom strachu nezbavíme, vieme ho naučiť pracovať s obavami a viesť ho k tomu, aby vedelo strach rozlišovať a prekonávať. Buďme mu oporou, poskytnime mu útechu a pocit istoty. Každý strach dieťaťa je volaním po istote. Ako rodičia by sme mali hanblivosť a opatrnosť našich detí oceniť, pretože je to pre nich v istom smere ochrana.
Pochopenie a podpora: Namiesto znižovania dôležitosti strachu
Dôležité je vnímať strach dieťaťa a neznižovať jeho dôležitosť. Namiesto automatických viet ako „Veď to nič nie je. Nemáš sa čoho báť. Už si veľký, nemôžeš sa báť. Si predsa chlapec, máš byť odvážny.“ Presviedčame dieťa, že sa nemá čoho báť, hoci ono v danom momente prežíva strach. Týmito reakciami nechtiac učíme deti, aby nedôverovali svojim pocitom - svojej intuícii a svojmu telu. V budúcnosti nebudú vedieť opísať a porozumieť tomu, ako sa cítia, prečo sa tak cítia a ako majú daný pocit zvládnuť. Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho.
Praktické stratégie a hry
Opatrným a bojazlivým deťom treba pomôcť, aby sa neuzatvárali extrémne. Správajme sa napr. otvorene k susedom a známym, lebo takto dávame najavo, že vzťahy sú dôležité aj mimo rodiny. Zároveň by bolo fajn, keby sa dieťa učilo, že k dobrému vzťahu patria aj konflikty, ktoré sa dajú riešiť a môžu naše vzťahy posunúť v pozitívnom smere.
- Popoludnie plné hier: Hanblivému dieťaťu pomôžeme zblížiť sa s inými deťmi, ak zorganizujeme napr. popoludnie, na ktoré pozveme deti z okolia a od susedov. Spolu s dieťaťom pouvažujeme na tým, ako by sme sa mohli hrať, čo by sme mohli robiť, kresliť. Dôležité je, aby hry navrhovalo dieťa, najmä také, ktoré pozná a cíti sa pri nich isto. V dôvernom prostredí by sa dieťa malo cítiť istejšie, než napr. v materskom centre alebo u známych, kam bežne nechodí.
- Pocity vpísané do tváre: Zoberme staré časopisy, nožnice a spolu s dieťaťom vystrihujme ľudí s rôznym výrazom v tvári. Staré i mladé, veselé i smutné. Ku každej tvári si niečo povedzme. Napr. ten pán má vlasy ako starý otec alebo toto dievča sa podobá na našu Katku. Opýtajme sa vždy najprv dieťaťa, čo mu zíde na um pri jednotlivých tvárach. Keď si prezrieme všetky vystrihnuté tváre, nech ich dieťa rozdelí na sympatické a nesympatické. Pri týchto druhých sa pristavíme, pýtame sa, čo si dieťa o nich myslí. Prečo sa ten človek mračí, alebo čo si myslím, že sa tomu človeku mohlo stať. Takto vznikajú celkom zaujímavé príbehy a nejedna nesympatická tvár sa po čase môže zdať sympatickou. A strach pomaly odíde.
- Hlasno a ticho: Nesmelé deti často rozprávajú potichu. Na hlasný krik iných detí reagujú vystrašene. Priblížme im, že je dôležité, ako niečo povieme a precvičujem rozličné tóny reči. Povieme vetu, ako keď pradie spokojná mačka. Na otázku odpovedajme ticho, ako keď piští myška. Povedzme vetu štekavo ako brechajúci pes. Rozhorčene sa vykričme, ako keď reve lev. Nájdime spolu aj iné príklady. Motivujme dieťa, aby si vyberalo „väčšie“ zvieratká a aby sa tak presadzovalo voči iným takýmto hlasnejším zvukom.
- K prekonávaniu strachu detičkám pomôže aj škriatok FÍHAAby sa Vám darilo s deťmi ľahšie prekonávať strach, vytvorili sme pre Vás pesničku a videoklip BUBULÁK.
- "Čarovné slovo" alebo rozptýlenie: Hneď ako sa odohrá situácia, ktorá by mohla takýto atak spôsobiť (napr. že sa bojí), použite napríklad nejaké čarovne slovo, ktoré si bude opakovať. Odveďte ho na chvíľu na kľudne miesto, napr. do kúpeľne, za strom, tam si s ním sadnite. Ak má záchvat strachu nie je dobrý ani príliš tvrdý ani príliš povoľný prístup. Skúste aj odvrátiť jeho pozornosť na nejakú inú činnosť.
- "Sprej proti strašidlám": Môžete vyrobiť i vy sprej proti strašidlám (s esenciálnymi olejmi, napr. mätu, eukalyptus na vyčistenie mysle). Dieťa môže „sprej proti strašidlám“ použiť. Tento rituál znižuje napätie a zmenšuje strach.
- Vizualizácia strachu: Navrhnite mu, aby si ho nakreslilo alebo nakresliť obrázok, ktorý ho bude cez noc ochraňovať. Nakreslite spolu s ním strašidlo, ktoré ho desí. Nakoniec obrázok môžete roztrhať, zahodiť alebo spáliť.
- Prevencia strachu: Najlepšia je pokojná, dôsledná, láskavá a neúzkostlivá výchova, ktorá vedie dieťa k samostatnosti a zdravej odvahe. Dieťa nestrašte napríklad čertom, čarodejnicami, tmou, búrkou, odchodom matky, kominármi, ktorí zbierajú deti do vreca.
Výchova k samostatnosti a dôvere
Psychologický pohľad na vývin dieťaťa a jeho potreby: Dieťa musí žiť v dobrých podmienkach, aby sa správne vyvíjalo. Všetky deti majú určité psychologické potreby, ktoré musia byť naplnené, aby sa predišlo problémovému správaniu. Dieťa musí vyrastať v určitých podmienkach, ktoré sú nevyhnutné pre jeho dobrý život. Potrebuje mať akúsi mapu svojho osobného sveta, ktorá je čitateľná a stabilná. Všetky deti chcú byť samostatné, chcú niečo dokázať a potrebujú vidieť, že sú rodičia spokojní. Každé dieťa sa chce všetko naučiť. Dieťa má geneticky predurčené hľadať osobu, ku ktorej sa môže emocionálne privinúť. Túži po emocionálnom pute, ktoré spája ľudí v čase a v priestore. Táto citová väzba je veľmi dôležitá, pretože sa zistilo, že je to jeden z faktorov, ktorý vplýva na učenie žiakov. Ak napríklad nemá dieťa vyriešenú citovú väzbu s matkou, máva často horšie výsledky v škole.
Teória pripútanosti je veda o láske | Anne Power | TEDxWaldegrave Road
Keď rodičia dokážu uspokojovať potreby dieťaťa, pomáhajú mu budovať si dôveru k svetu. Túto dôveru rodičia dobre vybudujú vtedy, keď v prvom roku života na potrebu dieťaťa vysielajú pozitívne signály, to znamená, splnia mu vždy, v pravidelných intervaloch jeho požiadavky. Dieťa takto cíti, že jeho nepokoj vždy niekto uspokojí. Vďaka takémuto prístupu získava pocit, že svet je bezpečné miesto. Toto je základná požiadavka na to, aby z človeka vyrástol zdravý človek. Keď dieťa vydáva signál, ale jeho potreby sa nenapĺňajú, tak postupne tieto signály povypína a naučí sa, že svet nie je bezpečné miesto. Vzniká narušené vzťahové správanie.
Dôležitosť upokojenia dojčaťa: Katarína Ontková vo svojej prednáške hovorí: „Keď sa nepodarí dojča upokojiť, prechádza až do stavu paniky. Môže sa dostať až do stavu, že jeho mozog úplne vypne vnímanie pocitov úzkosti, strachu, bolesti, navonok je dieťa akoby mŕtve, ale vo vnútri prežíva hlboké rozrušenie.“ Postupne dieťa prestáva vydávať signál, lebo sa naučí, že pomoc aj tak nepríde. V dospelosti sa tento nepochopený a neuchopený smútok ukladá ako bezdôvodná bolesť. Deti, ktoré majú takúto psychickú depriváciu, potom vo svete fungujú tak, že si zoberú to, čo im vyhovuje, ale nie sú ochotné dávať.
Dostatatočne dobrá mama: Nemusíte byť za všetkých okolností super mamy. Katarína Ontková hovorí: „Stačí byť dosť dobrou mamou, ktorá v prevažnej väčšine situácií uspokojí potreby dieťaťa. To znamená, že napríklad v 80 až v 90 percentách na dieťa zareaguje.“
Dieťa vo veku 2 - 3 rokov: V tomto období sa dieťa rozhoduje, či bude na mame závislé alebo či bude autonómne. Učí sa tiež regulovať vyprázdňovanie a má z toho zážitok. Baví ho to preto, lebo je to vec, o ktorej rozhoduje ono a nie mama. Ak má s týmto problém, je to signál, že má emočné problémy. V období 2 - 3 rokov sa už dokáže na chvíľu odpútať od mamy, ale ešte stále sleduje jej výraz tváre a podľa toho cíti, či je v bezpečí alebo nie. Môže sa však stať, že keď zažije silný stres, môže sa vrátiť pocitovo do 1 roku a začne sa tak správať. Možno bude chcieť, aby ste ho hojdali na rukách, začne si opäť cmúľať prst. Psychologička radí, že dieťaťu je potrebné vyhovieť a nie mu hovoriť, že je už veľké a že také veci sa nerobia. V tomto období dieťa mamu ešte bytostne potrebuje, pretože všetko skúma a mama je jeho istota, že všetko funguje dobre. Aj keď sa na chvíľu vzdiali, vždy sa vráti. V tomto období sa vytvára aj detské ego. „Vo veku 2-3 rokov sa dieťa potrebuje na dospelých aj hnevať, pretože sa takto učí od rodičov oddeľovať. Ak to neurobí do troch rokov, neskôr má problémy nadväzovať sociálne väzby. Do dospelosti môže byť napríklad pripútané ku mame.“ Keď sa dieťa hnevá, nehneváme sa na neho ako osobu, neodmietame ho, ale len opíšeme jeho emóciu a vďaka tomu dostáva informáciu, že hnev je v poriadku a učí sa mu takto rozumieť. Môžete mu povedať: „ Vidím, že sa hneváš.“
Keď má dieťa 3 roky: V tomto období by dieťa malo mať už pocit, že sa môže od mamy vzdialiť aj na dlhšiu dobu. Môže to urobiť preto, lebo si je isté, že ho mama má rada, nemusí sa už stále na ňu pozerať a môže sa venovať aj kamarátom. Trojročné dieťa dokáže už regulovať aj svoje potreby. Nepotrebuje už ihneď jesť a spať. Dokáže chvíľu počkať. Ak je dieťa dostatočne zrelé, dokáže už vnímať aj potreby druhých. Vie sa napríklad už prispôsobiť aj mame. Vždy je lepšie, keď trojročné deti vystrájajú, pretože v opačnom prípade môžu mať veľké problémy v puberte.
4 - 6 ročné dieťa: V tomto období sa dieťa učí vnímať vzťah otca a mamy. Keď vidí, že ich vzťah je dobrý, tak si povie, že ich občas nechá spolu a že ono si začne riešiť aj svoje veci. Tiež sa dá povedať, že do vzťahu vpúšťa už aj otca, teda vzťah netvorí len dieťa a mama, ale môže k nim pristúpiť aj otec. Štvorročné dieťa už vie, či je dievča alebo chlapec. Stotožňuje sa s rodičom rovnakého pohlavia a rodič opačného pohlavia je vzor budúceho partnera. Ak v tomto období dieťa žije s mamou a s otcom, vytvorí sa u neho zdravá schéma partnerských vzťahov. V tomto období by mali viac do výchovy zasahovať otcovia. Mali by sa s deťmi blázniť, naháňať, šalieť, biť. Takto otec učí dieťa odvahe. Ak sa dieťa zdravo prosociálne vyvíja, tak vie, že iný človek nemusí mať vždy tú istú potrebu ako ono. Čiže prejavujú sa už známky empatie. S takýmto dieťaťom sa už dajú robiť dohody.
Obdobie mladšieho školského veku: Dieťa v tomto období premýšľa, či zostane stále len súčasťou rodiny alebo sa postupne zaradí medzi rovesníkov a bude s nimi skúšať rôzne veci. Je dobré, keď sú v tomto veku kamaráti pre neho dôležití. Dieťa potrebuje mamu hlavne vtedy, keď je v záťaži. Ak vidíte, že má dieťa problém, je potrebné s ním veľa komunikovať a zistiť, čo sa vlastne deje. Deti majú v tomto období veľa energie, a preto je dobré, keď veľa športujú. Začína sa vyvíjať aj schopnosť sebareflexie. Dieťa vie povedať, aké má pocity a čo prežíva.
Puberta: Dieťa sa v tomto období rozhoduje, aké vlastne bude. Pracuje s týmito pocitmi: „ Budem nadväzovať blízke vzťahy a budem vedieť, kto som alebo nebudem nadväzovať blízke vzťahy a nebudem vedieť kto som.“ Hormonálne zmeny oslabujú schopnosť regulácie. Nespracované veci z minulosti sa dostávajú do prežívania. Puberta otvára nedokončené vývinové veci. Aj v tomto období je hnev pomocníkom v procese oddeľovania sa od rodičov. Ak je vytvorená dobrá vzťahová väzba, tak sa dieťa rodičom vždy zdôverí. Nerozpráva o maličkostiach, ale väčšinou o vážnych veciach. Tie deti, ktoré sa uzatvárajú, vyhľadávajú len partie a utiekajú sa k závislostiam, tak tam je nezvládnutá vzťahová väzba. Najnebezpečnejšie na tomto období je tendencia správať sa rizikovo. Impulzy sú veľmi silné a puberťáci dokážu reagovať veľmi skratkovito. V tomto období hrozí aj nebezpečenstvo samovrážd.
Adolescenti: Toto je obdobie nadväzovania prvých partnerských vzťahov.
Komunikácia a rozprávanie o strachu
Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo - ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho. V prípade pomenovania emócie strachu aj v prípade rozprávania sa o hrôzostrašnej situácii pomáhame svojmu dieťaťu upokojiť sa. Pomenujte emócie. „Vyzeráš vystrašene.“
Má strach: mi, ako sa cítiš, keď ideš spať. „Takže, keď niekam ideš, kde je tma, začneš sa báť. je strašidelná, pretože v nej nič nevidíme. môže desiť, keď nevieme, čo je okolo nás. „Som tak rada, že sa o tom zhovárame. dôležité.“ Dieťa sa otvorí, cíti sa pochopené. "Nemá sa čoho báť" len zhoršuje situáciu. To dieťa strach či úzkosť cíti. Naučte ho tolerovať dané pocity. Poskytnite dieťaťu väčší pokoj. Neignorujte a nevysmievajte sa.
Hra má svoju liečivú silu. Hru môžete využiť tak, že všedné situácie, ktoré u dieťaťa vyvolávajú strach, budete hrať a „nacvičovať“. Svoj význam má aj terapia rozprávkou. Rozprávka nie je len literárne dielo, ponúka aj návod na to, ako žiť. Každá rozprávka nesie v sebe skrytý význam, ktorý človek môže odhaliť. Odráža nielen rôzne životné situácie, ale ponúka aj riešenie. Je to nástroj na rozvoj fantázie a kreativity a môže liečiť dušu. Je vhodná pre deti v rôznom veku, s rôznymi problémami a starosťami. Ak je napríklad vaše trojčlené dieťa presvedčené, že máte v skrini strašidlo, vezmite si baterku a prečítajte mu v nej rozprávku. A tak si začne skriňu spájať s pozitívnymi emóciami a nie s pocitom strachu. Alebo ak sa bojí injekcie, urobte z návštevy lekára príjemný zážitok. Vezmite ho predtým na ihrisko a po návšteve lekára mu môžete kúpiť malú pozornosť.
Vlastný vzor a prekonávanie obáv
Buďme dieťaťu vzorom. Strach vzniká často opakovaním a napodobňovaním. Strach vzniká aj napodobňovaním a opakovaním. Porozprávajte dieťaťu o tom, čo ste vy urobili v živote pre to, aby ste sa zbavili strachu. Povedzte mu napríklad: „Dnes som mala urobiť prezentáciu pred všetkými kolegami v práci. Veľmi som sa bála, silno mi búchalo srdce a triasli sa mi ruky. Ale v duchu som si povedala, že to zvládnem. A nakoniec sa mi to podarilo.“ Rozprávajte dieťaťu aj príbehy o statočných ľuďoch aj z vášho okolia. Podeľte sa aj o vlastné skúsenosti. Ak má vaše dieťa nejakú obľúbenú postavičku z filmu alebo z knihy, spýtajte sa ho: „ Čo by podľa teba urobil tvoj hrdina, keby mal strach?“ To vášmu dieťaťu dodá viac odvahy vo chvíli, keď ju bude najviac potrebovať.
Strach u školákov: Aj školopovinné deti potrebujú vedieť, že mať z niečoho strach, je normálne. Keď vám dieťa povie, že sa bojí vystupovať na vianočnom programe, neberte to na ľahkú váhu a nehovorte mu len, aby sa nebálo. Namiesto toho mu povedzte: „ Viem, že vystupovať pred ľuďmi je občas stresujúce, ale som si istá, že ty to zvládneš.“ Motivujte dieťa krok po krôčku a postupne sa bude zbavovať strachu. Ak sa hanbí rozprávať s cudzími ľuďmi, naučte ho, aby najprv nadviazalo očný kontakt a pozdravilo. Prípadne trvajte na tom, aby si samo objednalo v reštaurácii niečo na pitie. Ukážte mu, že veríte, že to zvládne. Čítajte si príbehy o statočných hrdinoch a rozprávajte sa potom o odvahe.
Neterba ju nútiť do ničoho, ja myslím, že to postupne odoznie, ke´d bude vidieť že sa normálne s ostatnými mužmi bavíš ty alebo tatino, časom si snáď uvedomí, že sa nič zlé nedeje. Dožičme dieťaťu čas a pomôžme mu. Netrvajte na hrdinstve. Niekedy dieťa potrebuje čas. Dodajte dieťaťu odvahu namiesto kritiky. Aj objatie zmierňuje strach už len tým, že detské telo sa dostáva do stavu uvoľnenia. Výsmech alebo vyhrážanie sa trestom strach stupňujú. Nepreťažujte dieťa a nežiadajte od neho príliš veľa, nevystavujte ho „skúškam odvahy“, ak vidíte, že dieťa nie je na ne ešte pripravené. Neveďte dieťa k tomu, aby sa vyhýbalo bežným životným záťažiam a stresom.
Hnev ako prejav dieťaťa a jeho zvládanie
Hnev môže byť prejavom rôznych potrieb a emócií dieťaťa: Hnev ako súčasť separácie je prirodzený a je súčasťou osamostatňovania sa dieťaťa. Hnev vyplývajúci z potreby istoty a bezpečia: V súčasnosti existuje veľa detí, ktoré nemajú pevne stanovené hranice. Tieto deti žiadajú od rodičov väčšiu dôslednosť a pravidlá. Hnev spôsobený emočným preťažením: Dieťa sa môže hnevať aj vtedy, keď cíti silný stres. Týka sa to hlavne hypersenzitívnych detí, ktoré na všetky zvuky, svetlá a ďalšie podnety reagujú veľmi citlivo. Hnev spôsobený poruchou vzťahovej väzby: Tento hnev je spôsobený hlavne tým, že dieťa sa nevyzná vo svojich emóciách a tiež nechápe emócie iných ľudí.
Teória pripútanosti je veda o láske | Anne Power | TEDxWaldegrave Road
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak strach neustupuje a je príliš intenzívny alebo začne ovplyvňovať bežné fungovanie, napríklad, ak sa dieťa bojí ísť do školy, nechce spať samé bez vás v izbe alebo máva nočné mory, je namieste konzultácia s detským psychológom. Návšteva psychológa - odborná pomoc je vítaná v momente, ak je dieťa prehnane bojazlivé a jeho strach pretrváva dlhodobo. Skúsili sme už všetko, ale obavy nie a nie zmiznúť, práve naopak, menia sa na paniku. Zbystriť pozornosť je dobré aj v opačnom prípade - keď sa dieťa nebojí absolútne ničoho. Ak je to jeho osobnostná črta - byť bojazlivý, tak ani odborníci to nezmenia, ale osobnú konzultáciu určite využite.
tags: #dieta #sa #boji #holych