Každý z nás je rád, keď ho jeho okolie chápe, keď vníma jeho potreby. Rovnako aj dieťa, ktoré túži byť pochopené. Pozorovaním dieťaťa vieme skutočne pochopiť dôvody jeho správania sa. Táto schopnosť nám otvára dvere k zisteniu, na čom mu záleží, čo mu pomáha a čo je pre neho v danom momente dôležité. Kto pozoruje a pýta sa, ten sa dozvie naozaj veľa o vnútornom svete a potrebách dieťaťa. Je to umenie zastaviť sa, nadýchnuť sa, vydýchnuť a chvíľu ticho počkať, čo dieťa robí, než zareagujeme. Takýto prístup nám umožní opísať situáciu oveľa objektívnejšie a bez unáhlených predsudkov, čo je základom pre správne pochopenie a podporu detského rozvoja.
Dospelý ako pozorovateľ: Pochopenie potrieb dieťaťa
V každodennom živote sa často stretávame so situáciami, ktoré nás ako rodičov či vychovávateľov vyzývajú k okamžitej reakcii. Klasickým príkladom je večerný čas. Dieťa má ísť večer spať. Unavený a nahnevaný rodič príde do miestnosti a vidí, že dieťa namiesto spania behá po miestnosti. Jedna možnosť je ho hneď vyhrešiť - veď má byť predsa v posteli a spať. Toto je impulzívna reakcia, ktorá vychádza z nášho pocitu a očakávania. Ďalšou, oveľa efektívnejšou a podporujúcou možnosťou je nadýchnuť sa, vydýchnuť a chvíľu počkať. Následne ticho pozorovať, čo dieťa robí. Tento moment pozorovania nám môže odhaliť úplne iný scenár.
Akoby sme pozerali na dieťa novými očami. Po chvíli tichého pozorovania môžeme situáciu objektívne opísať. Napríklad: „Je čas spania. Vidím, že je tu vybrané oblečenie zo skrine.“ Keby sme sa v tej chvíli nezastavili a nevypočuli si dieťa, čo vlastne robí, mohli by sme mať pocit, že nespí a ešte aj rozhadzuje oblečenie po izbe. Avšak dieťa v skutočnosti chcelo spraviť niečo dobré. Mohlo si triediť oblečňie na ďalší deň, alebo sa hrať, a je pyšné samé na seba za to, čo práve robí. Pri pozorovaní je kľúčové skúsiť subjektívne, osobné pocity a emócie dať nabok. Objektívne pozorujme situáciu. Dôležité je vnímať nie to, čo si myslíme, že vidíme, ale čo naozaj vidíme. Všimneme si tak viac detailov, ktoré nám unikajú pri rýchlych úsudkoch. Lepšie si vieme spraviť názor na to, čo sa vlastne deje. Neponáhľajme sa s reakciou, pretože pokiaľ hneď konáme, je to iba na základe nášho pocitu, nie na základe skutočného pochopenia. To je obzvlášť dôležité práve vtedy, keď dieťa prejavuje správanie, s ktorým nie sme celkom spokojní. Unáhleným, nepremysleným zásahom môžeme narobiť viac škody než úžitku, pretože ignorujeme skutočné zámery a potreby dieťaťa.
Skutočné ciele dieťaťa verzus očakávania dospelých
Hovorí sa, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Tento výrok má silný význam aj v kontexte detského rozvoja. Aj dospelý môže s dobrým úmyslom chcieť dieťaťu pomôcť, či ponúknuť mu nejakú zaujímavú aktivitu. Pokiaľ ho ale málo pozoruje, nevšimne si, že dieťa teraz potrebuje niečo úplne iné, alebo si chce pomôcť samo. Často prichádza dospelý ako pomoc, no paradoxne sa môže stať prekážkou v detskom rozvoji. Malé batoľa, ktoré sa snaží dosiahnuť na hračku, nám môže poslúžiť ako názorný príklad. Naťahuje sa za ňou, ide na kolienka a znova si ľahne, všetko s viditeľným úsilím. Hračka je pritom úplne blízko, už skoro pri ňom. Každú chvíľu ju chytí a bude ju mať. Dospelý si všimne, že dieťa chce hračku, príde a jednoducho mu ju podá. Čo ale dieťa v tejto chvíli skutočne potrebovalo? Iba hračku, alebo skôr zažiť pocit úspechu, ktorý prichádza s vlastným úsilím a prekonaním prekážky?
Keby sme sa pred podaním hračky nakrátko zastavili a dieťa chvíľu pozorovali, možno by sme prišli na to, že hračku by sme prisunuli len trochu k nemu. Len toľko, aby ju vedelo chytiť samo. Prípadne by sme zistili, že dieťaťu sa šmýka podlaha, a preto sa nevie šplhať po kolienkach. V takom prípade by sme mohli upraviť prostredie, aby sa mohlo dieťa ďalej rozvíjať samostatne. Detské ciele sú totiž často iné než naše ciele. Pre dieťa je dôležitá samotná aktivita, proces - naťahovanie sa za hračkou, úsilie, a v neposlednom rade získať ju vlastnými silami. Podobne, keď vidíme väčšie dieťa, že sa snaží niekam dočiahnuť, namiesto okamžitého priskočenia a pomoci, skúsme chvíľu počkať. Táto chvíľa dáva dieťaťu priestor na vlastné objavovanie a budovanie sebadôvery.
Jerry O'Connell vysvetľuje slovo „pozorovať“ | Veda
Ďalším príkladom je umývanie. Keď dospelý umýva zrkadlo, jeho cieľom je, aby bolo čisté. Akonáhle je čisté, už nemá potrebu ho ďalej umývať. Ale dieťa umýva zrkadlo stále dookola. Aktivitu opakuje dlho, aj keď nám, dospelým, už môže prísť nezmyselná. Jeho cieľom nie je čisté zrkadlo, ale samotné umývanie, opakovaný pohyb, proces. Keď pozorujeme dieťa, je nevyhnutné rozmýšľať, prečo robí niektoré aktivity. Čo ho na nich napĺňa a kvôli čomu sú pre neho dôležité. To, čo nám môže prísť nezmyselné, dieťaťu možno rozvíja rovnováhu alebo úchop, prispieva k rozvoju jeho osobnosti a formuje jeho schopnosti. Svojím záujmom o umývanie si dieťa napríklad buduje sústredenosť a koncentráciu, ktoré sú kľúčové pre budúce učenie.
Dôležitosť detského sústredenia a vplyv prostredia
Schopnosť sústrediť sa je jednou z najdôležitejších zručností, ktorú si deti osvojujú. Vedieť sa zastaviť a pozorovať dieťa je obzvlášť dôležité, keď vidíme, že sa práve venuje nejakej aktivite, pri ktorej prejavuje hlboké sústredenie. Dieťa, ktoré sa v detskom veku môže neprerušene sústrediť na stavanie autíčok do radu, túto sústredenosť neskôr bude vedieť využiť v školskom veku pri učení sa. Táto schopnosť skoncentrovať svoju pozornosť je niečo, čo získavame častým opakovaním a trénovaním. Neprichádza hneď, ale postupne. Čím častejšie majú deti možnosť neprerušene sa venovať svojej hre, tým sa ich schopnosť koncentrácie bude stále zlepšovať a stávať sa pevnejšou súčasťou ich osobnosti. Je to ako budovanie svalu - čím viac ho používame, tým je silnejší.
Okrem pozorovania detského správania je rovnako dôležité venovať pozornosť aj detskému okoliu a jeho záujmom. Detské správanie je totiž ovplyvnené aj jeho prostredím. Ak prostredie dieťaťa nie je prispôsobené jeho aktuálnym potrebám, dieťa sa môže javiť ako neporiadne, či nešikovné, hoci v skutočnosti len zápasí s nevhodnými podmienkami. Stačí niekedy malá zmena v usporiadaní prostredia a dieťa následne zmení svoje správanie. Možno zistíme, že sa len snaží niekam dočiahnuť, samostatne niečo zvládnuť. Ak mu prispôsobíme prostredie tak, aby vyhovovalo jeho rozvojovým fázam, podporíme tak jeho samostatnosť a schopnosť učiť sa. Tým, že sa dieťa stále vyvíja, menia sa aj jeho potreby. Zvládne nové veci a je pripravené na ďalšie výzvy, ak má na to vhodné podmienky. Pozorujme dieťa a to, aké skutočne je, nie aké si myslíme, že je, alebo aké by sme chceli, aby bolo. Skúsme sa odosobniť od našich predsudkov a pocitov. Možno zažijeme pocity prekvapenia, keď objavíme doteraz netušené veci a potenciál nášho dieťaťa. Pozorovaním dieťaťa môžeme obohatiť nielen náš vzťah s ním, ale aj naučiť sa nové veci o sebe samých a o svete detí.
Filozofia pozorovania v pedagogike: Odkaz Marie Montessori
Maria Montessori, talianska lekárka a zakladateľka individuálneho systému vo výchove detí predškolského veku, nám zanechala jedinečný odkaz, ktorého základom je práve pozorovanie. Vedúcou ideou jej pedagogiky bola idea slobodnej výchovy. Hlavný prostriedok výchovy dieťaťa videla v sebavzdelávaní dieťaťa, v ktorom má dôležitú úlohu didaktické prostredie. V roku 1907 založila Detský dom, známy ako Casa dei Bambini. V tomto prostredí boli deti postavené do situácie, v ktorej sa učili pokusom a omylom, zatiaľ čo učiteľ sa pasívne prizeral, stal sa tichým pozorovateľom. Táto základná črta jej metódy, organizované okolie, bola pôvodne prenesená z výchovy rozumovo zaostalých detí a neskôr úspešne aplikovaná na výchovu normálnych detí predškolského veku.
Montessori skúmala deti, napríklad ako ohmatávajú omrvinky z chleba, modelujú, a postupne im na základe svojich pozorovaní nosila nové pomôcky - rôzne drevené tvary, rôzne druhy látok, farby a iné. Takto, na základe detailných pozorovaní a štúdia rôznych vedeckých materiálov, vytvorila špecifické pomôcky na rozvoj dieťaťa. Pozorovala, ako sa deti pohybujú v prostredí, a ako sa menia ich potreby v priebehu ich rastu a vývoja. Rozprávala sa o tom, že dôležitú oblasť tvoria aktivity praktického života. Sú to činnosti, ktoré patria k všednému dňu človeka, a sú kľúčové pre holistický rozvoj. Tieto aktivity rozvíjajú pohyb, psychické procesy, celkovú osobnosť a pripravujú dieťa na pochopenie významu činnosti, na vývoj zmyslov, reči, ale aj matematického myslenia.
Tieto aktivity, ako napríklad presýpanie, prelievanie, umývanie, utieranie, polievanie kvetov, alebo otváranie rôznych krabičiek, by mali byť neoddeliteľnou súčasťou každého dňa dieťaťa. Nebojme sa zaradiť ich do bežných domácich prác, ako je umývanie zeleniny kefkou, vyberanie bielizne z práčky, utieranie stola, umývanie riadov, varenie či krájanie ovocia a zeleniny. Dieťa prirodzene opakuje činnosti dospelého a dokáže sa tak zapojiť do starostlivosti o okolie a aj seba, čím si buduje samostatnosť a zodpovednosť. Pamätajme, že pohyb je základný prejav života. Poznanie dieťaťa je závislé na pohybe - prostredníctvom pohybu sa stará, robí niečo pre iného. So zmenšením úmrtnosti detí sa zlepšuje aj telesný vývoj detí. Veda utvorila niektoré jednoduché zákony, ktoré prenášali dieťa do výhodnejších podmienok prirodzeného života, stanovila i určitý poriadok pre jeho telesné úkony. Veda v skutočnosti nedokončila svoje dielo, vykonala sotva prvý krok, zastavila sa pri telesnom blahobyte. Keď sa povie, že deti majú odpočívať, vzťahuje sa to len na jednu stránku ich práce. Myslí sa tým, že deti majú odpočívať od tej vonkajšej viditeľnej práce, s ktorou malé dieťa pre svoju slabosť a neschopnosť nemôže prispieť platne ani sebe, ani druhým. Dieťa však v skutočnosti neodpočíva, ale dokončuje tajomné vnútorné dielo svojho vývoja. Tak postupne priberá poznatky zo svojho okolia a rozvíja svoju inteligenciu. Pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o ceste svojho dieťaťa za poznaním, Maria Montessori nám odkazuje, že dôležitou témou sú aj Senzitívne obdobia dieťaťa, ktoré by sme mali rovnako pozorne sledovať.
Montessori materiály a proces sebavýchovy
Montessori pedagogika kladie veľký dôraz na didaktické materiály, ktoré sú navrhnuté tak, aby podporovali sebavzdelávanie dieťaťa prostredníctvom pozorovania a interakcie. Niektoré zásady a technická časť, ktorá naznačuje ich praktické použitie, sa vzťahujú na prípady detí medzi 3. a 7. rokom života. V tomto období je kľúčové pestovanie svalov, výchova zmyslov a nacvičenie pohybu. Nacvičenie pohybu je veľmi zložité, pretože musí zodpovedať všetkým koordinovaným pohybom, ktoré si dieťa osvojuje vo svojom fyziologickom organizme. Dieťa ponechané samo na seba je často nevyrovnané vo svojich pohyboch, a práve tieto nevyrovnané pohyby sú osobitou charakteristikou detského veku. Mali by sme riadiť jeho pohyby tým, že ho vedieme k tým úkonom, ku ktorým už smeruje jeho snaha. To je účel cvičenia svalov v tomto období, a preto sú materiály rozdelené do skupín, ktoré pripravujú dieťa na starostlivosť o seba, riadenie domácnosti, práce v záhrade, ručné práce a telocvičňu.
Jedným z typických materiálov sú takzvané valce (cylinder blocks). V prvom podstavci sú valce rovnako vysoké, ale postupne s menším priemerom. V druhom sú valce, ktoré sa zmenšujú vo všetkých rozmeroch. Cvičenie sa zakladá na tom, že dieťa vyberie valčeky, zamieša ich a znovu ukladá na to isté miesto. Ale ako sa naučí dieťa umiestniť každý z pomiešaných valcov na stole? Najprv to skúša. Stáva sa, že vkladá veľký valček do malého otvoru, čo je prirodzená chyba. Potom skúša postupne ostatné otvory, až nájde ten, kam valček skutočne patrí. Alebo sa stane, že malý valček vkĺzne do veľkého otvoru, a na konci cvičenia zostáva jeden valček, ktorý nikam nevojde. Dieťa sa zarazí a vo svojej malej hlavičke rieši zaujímavý problém. Skúša premiestniť valčeky, až sa mu to podarí. Tvárička mu zažiari úsmevom nad zadosťučinením z úspešného riešenia. Malé trojročné deti opakovali toto cvičenie až 40-krát a nenudilo ich to, pretože ich motivovala radosť z objavu a sebakorekcie. Tento materiál slúži na cvičenie zraku a na poznávanie rozdielu rozmerov, aby napokon dieťa bolo schopné rozoznávať otvor väčší alebo menší, presne zodpovedajúci valčeku, ktorý dieťa drží v ruke. Prianie dosiahnuť výsledok, ktorý pozná, vedie dieťa k tomu, aby sa opravilo. Týmto spôsobom sa začína proces sebavýchovy, kde účel nie je vonkajší, teda nezáleží na tom, aby sa dieťa naučilo ukladať valčeky na miesto a aby sa naučilo toto cvičenie dobre z pohľadu dospelého. Dôležitý je proces vnútorného učenia a objavovania.
Ďalšie materiály podporujúce zmyslový rozvoj sú napríklad ružová veža, ktorá sa skladá z desiatich kociek natretých na ružovo, kde sa hrana každej kocky zmenšuje od 10 do 1 cm. Z týchto kociek stavia dieťa vežu tak, že kladie najprv na koberec najväčšiu kocku a postupne ostatné veľkosti, končiac najmenšou. Iná skupina sa skladá z 10 drvených hranolčekov natretých na hnedo. Ich dĺžka je 20 cm, strany sa zmenšujú od 10 do 1 cm. Tretia skupina sa skladá z 10 zelených tyčí so štvorcovým prierezom 4 cm², ale nerovnakej dĺžky. Dĺžka tyčí postupuje od 10 do 1 cm. Učiteľka pri tomto cvičení dieťaťu najprv ukáže, ako sa majú klásť kúsky každej skupiny, ale často sa stáva, že sa dieťa neučí od nej, ale pozorovaním svojich kamarátov. Učiteľka však neprestáva sledovať deti a ich pokusy a zasahuje len tým spôsobom, že zabraňuje roztopašnosti alebo neporiadnemu zaobchádzaniu s materiálom. Nezasahuje však do omylov, ktorých sa dieťa môže dopustiť, keď ukladá paličky podľa veľkosti. Chyba, ktorej sa dieťa dopustí pri kladení tým, že ukladá malú kocku pod veľkú, má svoj pôvod v ešte nedostatočnej výchove, ale opakovanie cviku bystrí jeho pozorovací talent a neskôr ho privedie k tomu, že si to samo opraví. Mnohokrát sa stane, že keď dieťa pracuje s veľmi dlhými paličkami, robí veľmi zjavné chyby, čo je súčasťou učebného procesu. Jedného dňa dieťa konečne položí všetky paličky správne podľa veľkosti, a potom naradostené zavolá učiteľku, aby prišla a obdivovala jeho prácu, čím prežíva pocit úspechu a uznania. Tieto tri skupiny - kocky, hranoly a paličky - spôsobujú, že sa dieťa pohybuje, ovláda a prenáša predmety, ktoré dosť ťažko uchopuje svojimi malými rúčkami, a ďalej ich stálym používaním cvičí i to, že rozoznáva rozličné rozmery podobných telies, čo vedie k jemnému rozvoju zmyslov.
Sociálne učenie a adaptácia v skupine: Príklad Baby Balance
Proces pozorovania je kľúčový nielen pre individuálny rozvoj dieťaťa, ale aj pre jeho sociálnu adaptáciu a učenie sa v skupine. Pedagogické projekty, ako sú kurzy Baby Balance, majú jedným z hlavných cieľov adaptáciu individuality dieťaťa v skupine iných detí v inom ako domácom prostredí. Sú to miesta, kde sa rodičom s deťmi ponúkajú aktivity primerané veku a zručnostiam dieťaťa, no ich hodnota presahuje len samotné cvičenia.
V malej skupine detí sa môže naša dcéra či syn učiť, ako nadväzovať vzťahy, ako sa správať pri spoločnej hre či činnosti, ako si striedať hračky a iné pomôcky, čo robiť, keď príde k nedorozumeniam či drobným konfliktom, a ako zvládať svoje pocity, napríklad frustráciu alebo radosť. Je prirodzené, že niektoré introvertnejšie, plachšie a opatrnejšie deti budú na prvých stretnutiach pozorovateľmi, ba až z diaľky. A to nie je stretnutie, na ktoré ste prišli zbytočne. V týchto momentoch je úloha rodiča kľúčová. Zostaňte celý čas pokojná alebo pokojný, usmievajte sa. Opisujte svojmu synovi alebo svojej dcére to, čo sa práve deje, čo robia ostatné deti. Hovorte, čo robí lektor/ka, s čím sa hrajú, prečo sú hlučnejšie, prečo utekajú, prečo sú práve teraz ticho a podobne. Netlačte však na dieťa, aby sa zapojilo, nehnevajte sa, ani ho nehrešte. Po návrate domov nadšene porozprávajte iným členom rodiny, čo všetko ste na cvičení videli, ale nespomínajte, že sa váš chlapec alebo vaše dievčatko nezapájali, aby ste predišli pocitu zlyhania.
Ak prídu vyčítavé či kritické pripomienky smerom k vášmu dieťaťu od iných, zakročte a povedzte niečo v zmysle, že „Eliška potrebuje všetko dôkladne preskúmať a je v poriadku pozorovať, čo iní robia.“ Takýto prístup podporuje dieťa v jeho prirodzenom tempe. Môžete sa zahrať, že ste na kurze, a lektorom/lektorkou je práve vaše dieťa. Takto zistíte aj to, čo vaše dieťa zaujalo a čo si z pozorovania odnieslo. Pomenujte emóciu strachu z neznámeho, alebo obavu zo zlyhania - to pomôže deťom prekonať ich. Pomôcť vám môžu vety typu: „Deti sa veľmi nahlas šantili na cvičení. Chápem, že ťa to mohlo vystrašiť.“ Pokiaľ naše dieťa plače, upokojíme ho - niekedy stačí zobrať dieťa do náručia a pozorovať ďalej, inokedy treba upokojovať a utíšiť dieťatko intenzívnejšie. Po skupinovom stretnutí spolu ešte môžete niekam zájsť a vytvoriť si tak pre seba a svoje dieťa kvalitný čas vo dvojici. Úlohou sprievodkyne je najprv nadviazať vzťah s deťmi a potom ich zapojiť. Ak budete aj vy pokojná, usmiata, nebudete tlačiť na svoje dieťa, a ani na seba, dieťatko sa časom pridá k ostatným. Mama a otec sú príkladom toho, ako zvládať rôzne situácie - naši malí pozorujú to, ako reagujeme a ako sa správame v novom prostredí a budú náš vzor nasledovať. Silné sociálne väzby sú kľúčom k psychickej vyrovnanosti detí.
Ako príklad „pozorovateľa“ slúži Oliver, ktorý určite spadá do tejto kategórie. V prvom kurze, ktorý začínal cca v 20. mesiacoch, sa začal zapájať až v polovici. Prvú polovicu kurzu len pozoroval a nasával informácie. V ďalšom kurze, ktorý začínal ako 2-ročný, už nabehol skôr - cca po 2-3 hodinách. Ďalšie dva kurzy prebehli podobne, pričom sa čas zapájania stále skracoval. Boli aktivity, ktoré mal rád, napríklad prekážková dráha, tvorenie. Niektorým aktivitám musel prísť na chuť postupne, napríklad „prší prší“ alebo „kolo kolo mlynské“. No a niektoré cvičenia si neobľúbil nikdy, čo je taktiež úplne v poriadku. Samozrejme, zo začiatku bolo potrebné ísť ruka v ruke a bezo mňa nechcel urobiť ani krok, postupne sa však osmelil a posledný kurz už bol samostatná jednotka, a ja som bola už len tichý pozorovateľ. Určite sa netreba dať odradiť prvotným nezapájaním. Áno, je ťažké s dieťaťom presedieť celú hodinu, ale potom ten pocit pyšnej matky, keď je dieťa samostatné, smelé a funguje v kolektíve, je na nezaplatenie. Takisto je super, že si dieťa zvykne na kolektív detí, na hluk, krik, a potom to pre neho nie je taký šok v škôlke, kde býva zvyčajne oveľa viac detí. Odpozoruje aktivity, cvičenia, interakciu „učiteľ verzus deti“, ktoré bývajú v dennom režime škôlky. Dieťa sa už potom vie zapájať a vie, čo sa od neho očakáva. Ak máte pochybnosti, či dieťa nie je príliš bojazlivé až úzkostné a máte pocit, že uvedené tipy po vyskúšaní ani po dvoch týždňoch nezačali prinášať žiadne ovocie, alebo sa vám zdá, že je vaša rodina alebo dieťa obmedzované v socializácii, prekonzultujte svoju situáciu so psychológom alebo psychologičkou.
Oddych, reflexia a podpora duševného zdravia dieťaťa
V kontexte rozvoja dieťaťa je dôležité nielen sústredenie a aktívne učenie, ale aj priestor pre oddych a reflexiu. Ak sa dieťa unaví, pretože sa intenzívne sústredilo, je kľúčové poskytnúť mu miesto na krátky oddych. V niektorých prostrediach, napríklad v rámci pedagogických konceptov, je na to určené špeciálne kreslo, ktoré mu poskytne priestor na krátky oddych a upokojenie. Tak ako všade inde, aj v skupinovom prostredí sa môže stať, že sa dieťa správa nevhodne alebo má konflikt s iným dieťaťom. V takých situáciách sprievodkyňa pošle dieťa sadnúť si do kresla, aby malo priestor premýšľať o tom, čo sa stalo. Neskôr za ním príde, spoločne skúmajú príčinu správania, rozprávajú sa o jeho emočnom prežívaní a hľadajú spôsoby, ako situáciu napraviť. Ak je potrebné riešiť konflikt so spolužiakom, sprievodkyňa prizve aj druhé dieťa, čo je pre všetky zúčastnené strany dôležitá lekcia v sociálnej interakcii.
Často je krásne sledovať, ako deti samy prichádzajú s návrhmi riešení, ktoré by nám dospelým ani nenapadli, čo opäť potvrdzuje ich vnútorný potenciál a schopnosť učiť sa. Každé dieťa je jedinečné svojím temperamentom, vlastnosťami, povahovými črtami, teda svojou osobnosťou. Niektoré deti toto hodnotenie prostredia urobia rýchlo, iné na to potrebujú aj niekoľko stretnutí, čo je len ďalší dôkaz individuálneho tempa vývoja, ktoré by sme mali rešpektovať. Dôležité je tiež si uvedomiť, že dieťa, ktoré nemá okrem mobilu žiadne záľuby, potrebuje pri ich hľadaní pomoc od rodičov. „Je fajn, ak aj rodič sám pestuje svoje záujmy, skúša nové veci, je zapálený pre veci, ktoré má rád,“ hovorí sa, a práve takýto rodič slúži ako inšpiratívny vzor.
Z oblasti psychologickej poradne vyplývajú cenné poznatky pre rodičov. Ľudí so zdravotným znevýhodnením bolí ich obmedzenie menej než reakcie okolia, ako hovorí Ľubica Škvarnová. Táto myšlienka nás učí empatii a dôležitosti nášho prístupu k deťom s rôznymi potrebami. Šesť rokov na internátnej škole mimo rodiny vníma paralympionička Ľubica Škvarnová bolestivo dodnes, a poznamenáva: „Keď prídem do nejakého zariadenia, musím sa vnútorne upokojiť a povedať si: Neboj sa, neostávaš tu, ideš nazad domov.“ To zdôrazňuje, aký hlboký vplyv majú ranné zážitky na detskú psychiku a ako dôležitá je pre deti pocit bezpečia a domova. Psychológ Norbert Uhnák reaguje na otázku matky, ktorej 30-ročný syn nemá vzťah ani sa neplánuje odsťahovať: „V role matky už 12 rokov ,nadsluhujete‘. Rozhovor nemusí byť pre obe strany príjemný. Podstatné je, že vám obom otvorí ďalšie cesty životom, ktoré nebudú zaťažené starými rolami.“ To ukazuje, že aj vzťahy v rodine potrebujú neustálu reflexiu a prispôsobovanie sa meniacim potrebám a vývojovým fázam. Viktor Kostický, ktorý strávil rok života prakticky v posteli počas ťažkej depresie, spal 11 až 13 hodín denne a „robil iba to, čo bolo nevyhnutné.“ Jeho príbeh a príbehy ďalších ľudí v téme duševného zdravia, rodičovstva a vzťahov sú pre nás dôležitým mementom, aby sme nezabúdali na komplexnosť ľudskeého prežívania a potrebu vzájomného porozumenia a podpory, ktorá sa začína práve pozorovaním.
tags: #dieta #sa #uci #pozorovanim