Obdobie vzdoru predstavuje náročné obdobie vo vývoji dieťaťa, ktoré dokáže preveriť trpezlivosť rodičov do hĺbky. Je to čas, keď sa dieťa aktívne učí sebapresadzovaniu a neúnavne testuje hranice nastavené dospelými. Častou dilemou pre rodičov je, ako adekvátne reagovať, keď si dieťa neustále vydobýja pozornosť a presadzuje svoje požiadavky prostredníctvom plaču, kriku či iných prejavov nespokojnosti. Pochopenie koreňov takéhoto správania a osvojenie si účinných stratégií je kľúčové pre budovanie zdravého a láskyplného vzťahu.
Pochopenie obdobia vzdoru a detského myslenia
Obdobie vzdoru je prirodzenou a nevyhnutnou súčasťou vývoja dieťaťa, ktoré sa typicky objavuje medzi 1,5 až 3 rokmi a okolo 3,5 až 4 rokov vrcholí. V tomto dôležitom období si dieťa začína uvedomovať samé seba ako samostatnú bytosť so svojimi vlastnými túžbami a potrebami. Súčasne si začína uvedomovať svoju nezávislosť a testuje svoju vôľu. Vzdor je v podstate jeho taktikou, ako si uplatniť svoje požiadavky a presadiť sa v interakciách s okolím.
Dôležité je uvedomiť si, že dieťa v tomto veku ešte nedokáže plne ovládať svoje emócie. Nerozumie im a nedokáže ich spracovať s rovnakou rozvahou ako dospelý človek. Jeho správanie je často priamou reakciou na silnú frustráciu, hnev, smútok alebo sklamanie, ktoré ho môžu úplne zaplaviť. Vtedy dieťa nevie, ako sa s týmito intenzívnymi pocitmi vyrovnať.
Ako podotýka vedkyňa Jana Bašnáková z Dondersovho centra pre kognitívne neurozobrazovanie, výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný. Dieťaťu totiž nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a s ktorými sa nevie vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál, ani preto, aby s nami manipulovalo, pretože ešte nevie manipulovať. Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach: je impulzívne, rigidné (preferuje, ak sú veci stále také isté a má nízku flexibilitu, čo znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia) a egocentrické. Myslí si, že „všetko je tu pre mňa.“ Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň. Malé dieťa taktiež nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne, pričom potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať.
Vplyv emócií a vývoja mozgu
Súvislosť s plne nevyvinutým detským mozgom, konkrétne s nedozretou prefrontálnou kôrou, je zjednodušene povedané, kľúčová. Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú už od narodenia, pretože sú pre dieťa nevyhnutné na prežitie. Na rozdiel od dospelého, ktorý sa nahnevá na verejnom mieste a uvedomí si, že nie je vhodné začať kričať alebo plakať, dieťa to nedokáže. Učí sa to až postupne.
Keď je dieťa zahltené silnou emóciou, jeho mozgová kôra, zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať. Dieťa totiž nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka a nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle, ale to ho paradoxne môže ešte viac rozrušiť. Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem.“ Mozog dieťaťa, ktoré je v silnej emócii, nereaguje na logiku. Psychologička Bašnáková prirovnáva logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Zvyšovanie hlasu a kričanie v „cudzom jazyku“ nič nevyrieši.
Prečo si deti vynucujú pozornosť: Hlbšie príčiny a prejavy
Deti často volajú po pozornosti z mnohých dôvodov - môžu byť unudené, hladné, unavené alebo len majú po celom dni v škôlke a škole „vyše hlavy“. Medzi časté príčiny plaču a vzdoru patrí nahromadená frustrácia, potreba ubrániť si svoj priestor alebo dožadovanie sa pozornosti.
Lekár Gábor Maté, významná osobnosť v porozumení závislosti a traumy, zdôrazňuje, že emocionálne napojenie je jazyk lásky, ktorému dieťa rozumie. Vďaka rodičovskému záujmu, pozornosti a empatii sa cíti bezpečne a isto. Dieťa potrebuje vedieť, že akékoľvek jeho pochybenie neohrozí lásku rodiča. Potrebuje cítiť, že je milované za to, kým je, a nie kým rodič chce, aby bolo. Ak nemáme ako deti pocit, že rodič vníma a berie vážne naše myšlienky, potreby a túžby, naša sebaúcta a hodnota klesá. Podvedome sa snažíme získať emocionálne spojenie s rodičom, a činíme tak rôznymi spôsobmi. Túto snahu však rodič častokrát trestá, čoho dôsledkom je ešte silnejšia úzkosť, ktorú sa snažíme zahnať ešte intenzívnejšou snahou o napojenie. Vzniká začarovaný kruh, ktorý však môže prerušiť jedine rodič.
Maté vo svojej knihe "Rozptýlená myseľ" popisuje štyri najčastejšie znaky nedostatočného emocionálneho napojenia, ktoré vedú k vynucovaniu pozornosti:
Neustále si vynucuje pozornosť, aj tú negatívnu: Pre dieťa je pozornosť rodiča nevyhnutná pre prežitie. Bez nej nie je možný vývoj seberegulačných okruhov mozgu. Len vďaka láskavej náruči a empatii zo strany rodiča cíti dieťa bezpečie a istotu, ktoré mu umožňujú priestor na to, aby sa naučilo upokojiť. Pretože dieťa evolučne vie, že pozornosť potrebuje, snaží sa ju získať všemožnými spôsobmi, a to aj tú negatívnu. Akokoľvek nelogicky to znie, kritika, zvýšenie hlasu, zamračený pohľad alebo trest je pre dieťa lepšie ako nič. Mnohé deti bažia radšej po negatívnej pozornosti, než by nemali dostať žiadnu. Rozhodujú sa pre ňu mimovoľne, nie vedome, z toho dôvodu sa uchyľujú k huncútstvam, vyvádzaniu, porušovaniu pravidiel a odvrávaniu. Vyžadovanie pozornosti je podľa Matého úsilie o nasýtenie emočného hladu. Dieťa sa necíti pochopené, a pretože jeho priame vyjadrenie potrieb nefungovalo, uchyľuje sa k iným prostriedkom ako neposlušnosť, manipulácia a iné. Robí všetko preto, aby upútalo pozornosť rodiča, načo sa obyčajne dočká trestu, hnevu či odmietnutia zotrvať v jeho prítomnosti. Táto reakcia ešte zvýši jeho úzkosť a strach, čo vedie k ešte intenzívnejšej snahe získať pozornosť, čím sa zintenzívni aj odmietavá reakcia rodiča. Začarovaný kruh pokračuje.
Žiarli, chce vás len pre seba: Dôsledkom neistoty, plynúcej z nedostatočného emocionálneho spojenia s rodičom, je takisto žiarlivosť dieťaťa. Ak je dieťa maličké, isté nárokovanie si rodiča, najmä matky, je prirodzené. Avšak postupom času sa to stáva nezdravým návykom, ktorým hovorí jediné: nie som si tvojou láskou isté. Ak si dieťa v situáciách, keď venujete pozornosť inému dieťaťu alebo príslušníkovi rodiny, vymáha vašu náruč a pozornosť, uisťuje sa, či ho máte radšej ako ostatných, pretože váš vzťah mu nedáva istotu. Ak si vás dieťa nárokuje a každú osobu berie ako soka, ktorý mu vás môže "ukradnúť", je načase si priznať, že niečo nie je v poriadku.
Drží sa vás ako kliešť, nedokáže byť samostatné: Pokiaľ sa vás dieťa drží ako kliešť, vyjadruje tým potrebu neustáleho uisťovania, že ho máte radi a neopustíte ho. Snaha nespustiť vás z očí a držať si vás pri sebe je jeho spôsob, ako si to zaistiť. Keďže sa však jedná len o fyzickú, no nie emocionálnu blízkosť, pocit istoty nikdy nenadobudne. Maté píše: „Deti, ktorých matky boli z akéhokoľvek dôvodu príliš vystresované a neboli schopné poskytnúť im kontakt so správnou mierou emočného vyladenia, budú vyrastať s chronickým pocitom osamelosti s vlastnými emóciami, s pocitom - možno oprávneným, možno nie -, že sa nemajú s kým podeliť o svoje emócie, že im nikto nerozumie.”
Nedokáže sa emocionálne ovládať, aj keď by podľa veku už malo: Akékoľvek vyvádzanie je spôsob dieťaťa, ako vyjadriť, že sa cíti rodičom nepochopené a nevypočuté. Vyjadruje, že mu chýba spojenie, vďaka ktorému by malo istotu, že mu rodič rozumie, skutočne ho vidí a počuje jeho nespokojnosť. To ale neznamená, že priania dieťaťa musia byť vždy naplnené. Značí to, že rodič reaguje empaticky, poskytne náruč i slová porozumenia, že sa situácia dieťaťu nepáči, a snaží sa o kooperáciu, než utlmenie a potupenie prejavov dieťaťa. Obvody racionálneho myslenia a emócií sú v mozgu úzko prepojené, čo vysvetľuje, prečo tieto deti môžu mať neskôr problém s logickým uvažovaním a intelektuálnou výkonnosťou.
Príznaky duševnej tiesne u žiakov základných škôl a dospievajúcich
Sústredená pozornosť ako kľúč k emocionálnemu napojeniu
Sústredená pozornosť znamená, že sa venujeme dieťaťu takým spôsobom, že nemá žiadne pochybnosti o rodičovskej láske. Cíti, že ho rodičia milujú a že uznávajú jeho práva. Tento pocit dieťa nadobúda vďaka pozornosti, vážnemu prístupu a priamemu pohľadu. Profesor Ross Cambell vo svojej knihe "Potřebuji tvou lásku" píše, že sústredená pozornosť je najnáročnejšou potrebou, ktorú dieťa má. Pre rodičov je oveľa ťažšie ju rozpoznať, ako ju naplniť. Rodičia ju ťažko rozpoznávajú z viacerých dôvodov. Jednou z hlavných príčin je domnienka, že stačí, aby pre deti robili všetko možné, a myslia si, že pozornosť nie je až tak dôležitá. Rodičia si často myslia, že kupovaním darčekov uspokojujú detské priania. Tieto darčeky majú svoju cenu, ale nie sú rovnocennou náhradou za sústredenú pozornosť.
Na uskutočňovanie sústredenej pozornosti rodičia potrebujú veľa času. Čas je pre každého človeka veľmi drahý. Väčšinou je to tak, že najnutnejšie veci majú v živote vždy prednosť a rozhodujú o našom čase. Žiaľ, tie "nutné" veci často ani nutné nie sú. Napríklad taký telefón často máva prednosť pred inými vecami. Telefón, ktorý zazvoní, vyžaduje odpoveď bez ohľadu na čas, miesto alebo situáciu, a koľkokrát práve telefón vyrušil členov rodiny, keď večerali. Rodičia tak často nevidia, čo je naozaj nutné, a musia poriadne premýšľať nad tým, čomu dajú prednosť. Najlepšie je určiť si ciele a naplánovať svoj čas tak, aby sme dosiahli to, čo naozaj chceme.
Približne do troch rokov deti veria, že sú stredobodom vesmíru a že sa všetko točí práve okolo nich. V tomto období sa to môže považovať za niečo normálne. Lenže v neskoršom veku by si dieťa malo začať uvedomovať, že aj ostatní ľudia majú svoje city, potreby, že aj iní občas niečo potrebujú a tiež aj im je potrebné vyhovieť a nielen dieťaťu. Aby však mohli rodičia pristúpiť k tomuto učeniu, musia sa najprv naučiť rozoznať, kedy sa dieťa svojím správaním usiluje o ich pozornosť.
Deti vnímajú, ak nie sme na ne skutočne napojení a nevenujeme im plnú pozornosť. Ich emočný radar ešte neruší žiadny vonkajší vplyv, preto vnímajú, čo sa deje v okolí s neomylnou presnosťou. Vedia, ak sa naše slová nezhodujú s konaním. Tento zmätok, akokoľvek sa ho snažia chápať, v nich vyvoláva neistotu. Emocionálne napojenie pomáha deťom cítiť sa pochopené a ľúbené. Ak ho nezažijú, v budúcnosti môžu byť všetky ich vzťahy založené na neistote a strachu z opustenia.
Konkrétne prejavy vynucovania pozornosti v každodennom živote
Drobcovia si vynucujú pozornosť rôznymi, často pre rodičov otravnými, rozčuľujúcimi a ťažko zvládnuteľnými spôsobmi. Mrnčanie, krik, plač a podobne, sú u troj- až sedemročných detí úplne bežnou záležitosťou. Tak malé deti jednoducho nedokážu predniesť svoje túžby a potreby úctivo, s noblesou diplomata. Pre nich je najjednoduchší spôsob komunikácie upútanie pozornosti rodiča, čím hlasnejšie a častejšie, tým efektívnejšie.
Medzi typické situácie, kde sa vynucovanie pozornosti prejavuje, patria:
Záchvaty zlosti (tantrums): Malé deti majú problém s kontrolou svojich emócií. Vystupňuje sa to ešte viac vtedy, keď sa im nedarí presadiť si svoje záujmy. Vtedy často strácajú nad sebou kontrolu, čo má za následok záchvaty zlosti. Pri takomto výbuchu zlosti veľmi rýchlo zisťujú, že to má aj vedľajšie výhody - priťahujú pozornosť. Okolie si ich začne všímať, pýtať sa ich, čo im je, prosiť ich, aby s tým prestali. Pozornosť okolia sa môže vystupňovať až tak, že ich začne niekto z dospelých objímať, hladiť, utešovať, len aby prestali vrieskať a plakať. Často sa stane, že im rodič vyhovie, povolí to, čo tak dieťa veľmi chcelo, a ono prestane plakať. Následne dieťa pochopí, že záchvaty zlosti majú svoj význam, že vďaka nim získajú nielen pozornosť, ale sa aj vyhovie jeho túžbam a získa to, čo tak veľmi chce.
Odmietanie jedla: Niektoré deti až veľmi skoro pochopia, že čím menej budú otvárať ústa pri jedle, tým viac pozornosti sa im bude dostávať. A tak to patrične aj využívajú. Treba však odlíšiť situáciu, keď im naozaj nechutí alebo kedy sa chcú s jedlom hrať, a kedy potrebujú, aby sa im rodičia viac venovali. Dieťa nemá predstavu, že plytvať jedlom je zlé, ani nevie, že pri jedle máme mať nejaké maniere. Ak chce dieťa niečo skúsiť, skúsi to a jedlo skončí na zemi.
Pomalé obliekanie: Niektoré deti si dokážu vychutnávať pozornosť rodičov práve v tejto situácii, keď sa obliekajú zdĺhavo alebo odmietajú spoluprácu.
Konflikty medzi súrodencami: Niekedy sa súrodenci pohádajú pre vážne dôvody, ale niekedy len potrebujú prilákať pozornosť rodičov. Čím viac tieto konflikty budete riešiť, tým viac sa budú opakovať, pretože im venujete zvýšenú pozornosť.
Vyrušovanie počas telefonovania alebo rozhovorov s dospelými: Dieťa často púta pozornosť najmä vtedy, keď sa rodič rozpráva s dospelými alebo telefonuje. Zvonenie telefónu akoby bolo signálom, aby sa zdvihlo od hry a začalo niečo od rodiča nevyhnutne vyžadovať. Ak dieťa štandardne na náš telefonát reaguje tak, že niečo „nevyhnutne potrebuje“, môžeme si to vysvetliť rôzne. Napríklad tak, že sme urobili chyby vo výchove a posilňovali sme príliš jeho „jedinečnosť“ či skôr egocentrizmus, zanedbali sme domáce samozrejmosti, nestanovovali sme dostatočne skoro limity. Druhá možnosť je, že je takáto jeho stratégia účinná, „ono má tú moc“, že v každej situácii uprednostníte dieťa. Ďalšia možnosť je, že naše telefonáty sú zbytočne dlhé a vzbudzujú v ňom potrebu s tým, kto s mamou telefonuje, bojovať o moc. Alebo že intimitu telefonátov nerešpektujeme medzi sebou v domácnosti ani my dospelí, a ono sa len od nás učí.
Efektívne stratégie pre rodičov pri zvládaní vzdoru a pozornosti
Zvládanie obdobia vzdoru a detského vynucovania pozornosti si vyžaduje trpezlivosť, konzistentnosť a hlboké porozumenie potrebám dieťaťa. Je dôležité všímať si, kedy sa u dieťaťa najčastejšie objavujú záchvaty plaču, pretože často ide o nahromadenú frustráciu, potrebu ubrániť si svoj priestor, dožadovanie sa pozornosti alebo únavu.
1. Buďte pripravení a chráňte dieťa: Skúste sa čo najlepšie pripraviť, aby ste chránili dieťa i seba pred zbytočnými problémami. Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie, rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu.
2. Predchádzajte situáciám: Ak vidíte, že sa schyľuje k záchvatu, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť jeho pozornosť na niečo iné. Malé deti dobre reagujú na hudbu, tak skúste napríklad začať spievať jeho obľúbenú pesničku. Napríklad, keď viete, že jej robí problém odísť z ihriska, je vhodné ju vopred na to upozorniť: „Ešte 2x sa šmykneš a už pôjdeme domov.“ Alebo keď idete do obchodu a viete, že jej to robí problém, urobte si zoznam s obrázkami, kde môže kontrolovať, či ste všetko nakúpili. Niekedy je lepšie predvídať a odstrániť dieťa zo situácie ešte predtým, než eskaluje, ako sa spoliehať na jeho vyvíjajúcu sa schopnosť ovládať svoje impulzy.
3. Ponúknite možnosti a dajte pocit nezávislosti: Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napríklad: Vaša škôlkarka si chce vybrať oblečenie do škôlky. Dajte na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť. Ponúknutím možností prenášame zodpovednosť na samotné dieťa. Budujeme tak jeho sebahodnotu, tým že pociťuje moc kontroly nad svojim životom.
4. Zachovajte pokoj a ignorujte správanie (ak je to bezpečné): Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí, a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Ak sa to stane v obchode, skúste dieťa odviesť na tiché miesto a realizovať to tam. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane.
5. Učte dieťa sebakontrole a pomenúvajte emócie: V záchvatoch zlosti by ste mali reagovať pokojne, nie krikom. Často úplne stačí mlčať a len byť pri dieťati, aby cítilo vašu oporu. Keď takto reagujeme, ukazujeme, aké dôležité je naučiť sa ovládať. Tým, že dieťaťu emóciu pomenujete, učí sa spojiť si telesný pocit s danou emóciou a jej pomenovaním si rozširuje slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu. Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí. Dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť. Prehlbuje to aj celkovú dôveru medzi dieťaťom a rodičom. Ak je dieťa v silnej emócii, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že emóciu uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
6. Stanovte hranice a ponúknite výber: Keď silná emócia trochu odoznie, mali by ste zadať dieťaťu hranicu. Znížte sa na jeho úroveň, pozerajte mu do očí a oslovte ho menom. Následne je vhodné popísať to, čo aktuálne vidíte, emóciu či potrebu dieťaťa. Potom nasleduje hranica a možnosť výberu. Napríklad: „Vidím, že sa veľmi hneváš. Rozumiem ti, že je to pre teba ťažké, ale stôl nie je na búchanie, búchať môžeš do vankúša.“ Ako možnosť výberu môže byť aj to, že sa jej opýtate, čo by jej pomohlo, ako by ste mohli túto situáciu vyriešiť, aby sa cítila lepšie. Samozrejme, že dieťa vás pravdepodobne neposlúchne na prvýkrát a budete to musieť viackrát zopakovať. Tak isto môžu nastať aj situácie, keď je dieťa tak frustrované, že ozaj nepomôže nič. Len ju z tej situácie dostať von, napr. odniekiaľ odísť. Je to v poriadku. Nikto z vás nezlyhal a následne si to môžete v pokoji rozobrať. Hranice znamenajú aj predvídateľný svet, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina. Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať.
7. Oceňujte zvládnutie emócií: Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napríklad: „Oceňujem, ako si to dobre zvládla.“ Najdôležitejšie zo všetkého je venovať pozornosť deťom vtedy, keď sa vhodne správajú. To je najlepší spôsob, ako predísť rôznym problémom. Povedzte mu, že sa pekne hrá, že postavilo peknú vežu z kociek, že nekričí, že požičalo hračky sestričke a podobne. Ak si dieťa nevšímate, keď sa hrá pekne, potom je už len jediný spôsob, ako dieťa upúta váš záujem, a to rôznymi konfliktami a problémovým správaním.
8. Buďte vzorom a modelujte emočnú reguláciu: Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú. Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity. Veľmi dobré je, keď rodič často počas bežného dňa modeluje emočnú reguláciu. To znamená, že keď je rodič nahnevaný alebo vystresovaný, dieťaťu situáciu jednoducho okomentuje: „Teraz cítim, že sa mi rozbúchalo srdiečko, a cítim, že som nahnevaný. Mám chuť na druhých kričať, ale to nie je v poriadku.“
9. Ukážte, že ubližovanie nie je tolerované: Ak vaše dieťa skúša niekoho kopať, búchať, hrýzť a podobne, reagujte na jeho konkrétne správanie, nie na jeho záchvat. Pripomeňte mu, že ubližovanie iným nie je absolútne tolerované a vyvoďte z tohto správania dôsledky. Ak taká situácia nastane, dieťa z nej treba zobrať a tie emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu: „Musíš byť veľmi nahnevaná, ak si pohryzla chlapčeka. Ale on teraz plače.“
10. Poskytujte pozitívnu pozornosť a vytvorte bezpečné prostredie: Vzdor môže byť jediným spôsobom, ako si dieťa môže získavať vašu pozornosť. Uistite sa, že mu poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti. Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby.
11. Buďte jednotní s partnerom: Ak napríklad nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedajte, ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva.
12. Využívajte tri prejavy pozornosti: Medzi tri základné prejavy pozornosti podľa Kima Oatesa, autora knihy "Dvadsať rád rodičom", patria dotyk, očný kontakt a signál v prvej osobe. Toto sú signály, ktorými dávate dieťaťu najavo okrem svojho postoja aj to, ako sa cítite. Napríklad, pozriete sa na dieťa, dáte mu ruku na plece a poviete: „Priala by som si, aby si toto nerobil, nepáči sa mi to. Som veľmi smutná, keď robíš takéto veci.“ Signály v prvej osobe majú najsilnejší účinok, keď ho skombinujete s očným kontaktom a jemným dotykom. Dajú sa využiť na posilňovanie slušného správania, ale i obmedzovanie nevhodných prejavov.
13. Vytvárajte rutiny a štruktúru: Pre dieťa je dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate, začnite lúčenie skôr, aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Pri situáciách, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať.
14. Empatia a výstražné slovo: Iste, je veľmi náročné pokúšať sa o empatiu, keď vám vynervovaný potomok visí na nohe a nechce ísť do postieľky, ale ak si pripomeniete ich vývojové štádium, uvedomíte si, čoho reálne je a nie je schopný. Vysvetlite dieťaťu, ako vyzerá skutočný núdzový stav, kedy okamžite potrebuje vašu pozornosť a chvíľa, keď iba niečo chce. Tiež pomôže, ak budete k dieťaťu otvorení a poviete mu, že mrnčaním a fňukaním nedosiahne to, čo chce. Radšej počkáte, kým sa upokojí a budete sa mu venovať, až keď bude schopné hovoriť bez kriku.
15. Konzistentnosť pri pravidlách a hraniciach: Je dôležité byť konzistentný preto, lebo dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili. Milí rodičia, vy ste hlavní „manažéri rodinného života“. Štandardné zvyklosti, pravidlá, príkazy a zákazy sú súčasťou manažovania. Nielen môžete, ale máte ich s mierou využívať.
16. Podporujte dobré správanie a porovnávajte s minulým ja: Najdôležitejšie zo všetkého je to, že venujete pozornosť deťom vtedy, keď sa vhodne správajú. Ak si dieťa nevšímate, keď sa hrá pekne, potom je už len jediný spôsob, ako dieťa upúta váš záujem, a to rôznymi konfliktami a problémovým správaním. Keď chceme porovnávať, najlepšie je, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla.“ Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje.
17. Hierarchia a zodpovednosť v rodine: Aj dnes platí v láskyplnej akceptujúcej rodine, ak má dobre fungovať, že musí existovať akási funkčná hierarchia, a tým aj miera rozdelenia zodpovednosti, rolí a povinností medzi jej členmi. To, že dieťa napr. vynesie smeti, sa tak pre dieťa i rodiča stáva samozrejmé.
Čo nerobiť: Chyby, ktorým sa treba vyhnúť
Vo výchove detí je rovnako dôležité vedieť, čo robiť, ako aj to, čomu sa vyhnúť. Niektoré reakcie rodičov môžu nechtiac posilniť nevhodné správanie alebo narušiť emocionálne napojenie s dieťaťom.
Nekričte a nezvyšujte hlas: Je ľahké posunúť sa na úroveň drobca a na jeho krik reagovať rovnakým spôsobom, najmä, ak neprestáva, vy ste unavení a máte toho po celom dni akurát dosť. Ak cítite, že vybuchnete a situácia sa vám začína vymykať spod kontroly, radšej z nej odíďte. Upozornite dieťa, že začínate byť nervózni a potrebujete sa upokojiť, a preto sa na chvíľu vzdialite. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie.
Netrestajte dieťa za vzdorovité správanie: Aj tak to nepomôže, a navyše môže prehĺbiť úzkosť a strach. Namiesto pokarhania, znevažovania či konštatovania, že urobili niečo zlé, je oveľa efektívnejšie ukázať im, ako robiť veci inak, „správne.“
Neignorujte emócie dieťaťa: Ignorácia emócií vzbudzuje nepochopenie a pocit, že na jeho pocitoch nezáleží. Dieťa potrebuje, aby ste zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním.
Nepodľahnite nátlaku dieťaťa: Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne, čo chce, ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie. Ak mu podľahnete, naučíte ho, že plačom dosiahne, čo chce.
Neporovnávajte dieťa s inými deťmi: Každé dieťa je iné a vyvíja sa vlastným tempom. Porovnávanie s inými deťmi dieťaťu nerozumie a môže viesť k pocitom nedostatočnosti.
Vyhnite sa zahanbovaniu a vyvolávaniu pocitu viny: Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania. Tým, že mu povieme niečo závažné o našich pocitoch vyvolaných jeho správaním, mu len pridáme stres a úzkosť. Zdá sa tak jednoduché vykričať všetko drobcom, či už nás nahneval sused, vytočil netrpezlivý šéf alebo sme sa pohádali s partnerom/partnerkou, nevyužívajte to ako dôvod k manipulácii dieťaťa do dobrého správania. Je v poriadku povedať: „Mal/a som dnes náročný deň, bolí ma hlava, takže prosím, prestaň mrnčať, lebo budem musieť odísť do inej izby.“
Neprepadajte myšlienkam, že s vašim drobcom nie je niečo v poriadku: Rodičia si niekedy môžu myslieť, že výčiny dieťaťa sú dôsledkom závažnejšieho problému a prepadnú panike. Väčšina detí však v určitom období svojho života vystrája. Kľúčová je reakcia rodičov a ich vytrvalosť. Iste, situácia je iná, ak dieťa v rámci hysterickej scény ubližuje sebe alebo iným.
Nemusíte plniť svojmu drobcovi všetky priania: Niekedy majú rodičia pocit, že ich dieťa sa nebude cítiť milované, ak mu nie sú stále k dispozícii a nereagujú pozitívne na jeho požiadavky. Lenže dieťa by sa malo naučiť aj to, že nedostane všetko a hneď, keď si zmyslí. Nikdy sa nenaučí trpezlivosti, toho, ako dôležité je počkať, túžiť po niečom, vedieť, že nie je stredom vesmíru.
Neoplácajte nežiaduce správanie: Nie je to pre dieťa užitočná spätná väzba. Vo všeobecnosti by sme nemali navodzovať situácie, ktoré nechceme, aby dieťa opakovalo. Preň sme model a našou úlohou je zaručiť, aby poznalo limity. Dieťa vie, že kopnutie alebo pohryznutie bolí a že sa to nemá robiť. Ale keď je emócia silná, „zaplaví“ ho a dieťa sa nevie ovládať. Je mu jedno, že ste mu pred týždňom ukázali, že hryzenie bolí. Tú informáciu má, akurát že ju v danej chvíli nevie použiť.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je pre neho riešením a nefunguje. Avšak, ak dieťa v rámci hysterickej scény ubližuje sebe alebo iným, alebo ak sa vám zdá, že správanie dieťaťa je nezvyčajne intenzívne, časté či trvá príliš dlho a bráni mu v bežnom fungovaní, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc psychológa alebo pediatra. Posúdenie situácie odborníkom môže priniesť úľavu a cenné stratégie.
tags: #dieta #si #vynucuje #pozornost